Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

20. kapitola  a Epilóg

Spolu, ona a on...

 

 

Videl som ako sa ma naľakala, ale viac ako strach, z nej bol cítiť zmätok. Bola chutnučká, ale na môj vkus príliš... ja neviem, niečo na nej bolo, ale aj tak mi prišla neuveriteľne mladá, veď bola takmer ešte dieťa. Prekrásne dieťa. Nedokázal som z nej spustiť oči. Až s oneskorením v trápnom tichu, ktoré nastalo po jej úvode, som si uvedomil, čo mi povedala.


„Ako vieš kto som?“ snažil som sa ignorovať jej anjelskú tvár s prekrásnymi očami farby lesného medu.


Usmiala sa. Vážne žiaden strach, nič. Nebála sa ma. Prekvapovalo ma to, ale v skutočnosti mi to vôbec nevadilo. Bol som tomu neracionálne rád.


„Veríš na...“ premýšľala nad tým správnym slovom a na dokonalom čele sa jej pri tom vytvorila neuveriteľne zvodná vráska. Túžil som sa jej dotknúť. Potlačil som tú náhlu vlnu túžby, nasucho preglgol a snažil sa zmobilizovať všetky sily na to čo mi povedia jej... hmmm... pery.


„... bdelé sny?“ dopovedala a mne chvíľu trvalo spomenúť si o čom to vlastne hovorila pred tým.


Asi som tušil, kam mieri, ale nevedel som, či sa mi tento smer páči. „Myslíš čosi ako vízie?“  Bál som sa, že ju urazím, ale vráska okamžite zmizla a tie pery vyčarili takmer okamžite nadšený úsmev.


Jasper vzmuž sa! Je to len drobné žieňa, nemôže s tebou takto točiť. Za chvíľu jej budeš zobať z ruky! Snažil som sa v duchu aspoň slovne prefackať a dúfal som, že pri tom nemám priblblý výraz. Bol som riadne naštvaný na vlastný dar, že ho nemôžem použiť sám na sebe. Potreboval by som schladiť.


„Máš taký dar?“ Keď to nejde inak, tak som sa snažil aspoň od seba odpútať pozornosť.


„Dar?“ začudovala sa, ale vzápätí sa nad tým zamyslela. Cítil som, že táto informácia ju trochu rozhodila.


Aspoň niečo zaberá! Gratuloval som si a v duchu som si mädlil ruky a chválil sa ako dobre som to vymyslel.


„No asi mám, občas vidím veci, ktoré sa stanú,“ tvárila sa opatrne a nespúšťala zo mňa zrak. Nádherné oči... Nechápal som, ako bolo možné, že som v nasledujúcej chvíli chcel jej drobné telo ukryť vo svojej náruči a ticho jej šepkať, že všetko bude v poriadku až kým sa úplne neupokojí. Len ja a nie môj dar.


Keď som nervózny, tak ma nálady trápia viac než tehotnú. Jasper, buď chlap! Je to len jedna malá žaba! Žaba? Skôr taká žabka... JASPER!!!

„Chceš povedať, že si ma videla vo svojej budúcnosti?“ snažil som sa stále odvádzať pozornosť a skryť svoju vlastnú neistotu, ktorú vo mne jej prítomnosť vyvolávala. Načiahol som sa za šálkou kávy a už som ju prikladal k nosu, keď som si všimol jej rozšírených očí a vydeseného výrazu. Svoju prvotne zamýšľanú činnosť som prerušil a s otázkou v očiach som na ňu spätne zízal v strnulej póze.


„Ty TO chceš vážne piť?“ Hlas mala priškrtený šokom, alebo možno len odporom.


Začal som sa nekontrolovateľne smiať. Nahlas smiať, až tak, že sme obaja na seba pútali v tichej kaviarni pozornosť. Ona síce trpezlivo čakala, až môj hysterický záchvat smiechu pominie, ale bolo vidieť, že svoju otázku nepovažovala len za rečnícku. Čakala odpoveď.


„Nie,“ stíšil som sa na úroveň o ktorej som vedel, že počujeme iba my dvaja, „len mám rád tú vôňu a trochu divadla predsa nikdy nezaškodí,“ uškrnul som sa do šálky a slastne vdýchol temnú kávovú vôňu.


Stále ma neveriaco pozorovala. Mal som dojem, že doslova na mojich pohyboch lipla.


Ešte chvíľu som sa snažil užívať si svoj kávový obrad, ktorý mi narušovala ona aj ten barista, ktorý si myslel, že ho snáď nevidím... Nakoniec, som sa len tak zo špásu rozhodol, že si trochu tej kávy chlipnem. Bola odporná a miesto toho, aby som sa zaškľabil zaťal som zuby a na tvár si ešte viac pritlačil ten drobný šálok. Škoda, že ma neukryje celého, ale keď už mi napadla takáto sprostosť, tak si za ňu musím aj sám pykať. Pri letmom pohľade na malú upírku som sa však musel uškrnúť. Vyzerala akoby videla ducha. Naopak, baristova hruď sa dmula nepredstaviteľnou pýchou. Letmo som prikývol, aby som mu kávu pochválil. Ten pohyb hovoril za všetko. Z jeho časti miestnosti ma ovalila vlna radosti a ja som videl, že má čo robiť aby ho od šťastia neroztrhlo. Na moje kývnutie odpovedal rovnakým pohybom hlavy.


Položil som šálku na tanierik a vo vrecku som zalovil nejaké peniaze. Položil som ich na pult a opäť kývol baristovi, tentoraz na pozdrav. On sa mi obradne uklonil, spokojný, ako ulahodil mne – náročnému zákazníkovi.


Vstal som zo stoličky a vzal tú drobnú potvorku za ruku. Chvíľu som pátral po jej emóciách, ale žiadne som necítil. Pravdepodobne bola ešte v šoku z môjho pokusu o pitie kávy.


„Poď, vypadneme odtiaľto, myslím, že si musíme pohovoriť,“ na odpoveď som nečakal. Keď som zaregistroval, že neveriaci pohľad, ktorý doteraz upierala na tú malú bielu šálku, zabodla do mňa, vedel som, že mám jej plnú pozornosť. Nič nás nedržalo a tak som ju trochu zaťahal za ruku smerom k dverám. Opatrne som vykukol, či už slnko zmizlo a keď som zistil, že je opäť pod mrakom, otvoril som smelo dvere.


* * *


Držal ma za ruku, jemne ale pevne. A jeho pokožka ma pálila ako čert. Stále som sa ešte poriadne neprebrala z toho šoku, čo mi tento uletený upír práve uštedril. Najprv ma ubezpečil, že kávu piť nemieni a potom presne to urobil a ako sa pri tom samoľúbo uškrnul... Nevedela som, či ho mám nenávidieť alebo... och pane bože, na čo to ja len myslím. Nepoznám ho ani len päť minút, no dobre, samozrejme ak nerátam vízie a reagujem ako zamilovaná slečinka.


Po chvíľke som si všimla, že ma ťahá kamsi... neviem kam, ale určite viem, že to nebolo smerom k vlaku, zatiaľ čo moje kufre boli všetky v ňom. Snažila som sa ho zadržať tým, že som sa zaprela ako poník do kopýt, ale po pravde, bol omnoho silnejší. Na môj tlak však reagoval takmer okamžite. Obrátil sa a znovu si prstom odsunul tie tmavé okuliare až na koniec nosa a spýtavo sa na mňa pozrel svojim karmínovým pohľadom.


„Deje sa snáď niečo?“ zapriadol medovým hlasom a mne z toho stáli snáď všetky chlpy po tele. Musela som sa riadne premáhať, aby som mu dokázala vôbec zmysluplne odpovedať.


„Moje veci...“ ukázala som rukou smerom k vlaku a „inteligentne“ tak neverbálne doplnila moje „verbálne“ zlyhanie prebiehajúce za stáleho zízania do jeho očí. Chvíľu  sa na mňa ešte díval a ja som mala pocit, že z vlastnej vôle nebudem nikdy schopná svoj pohľad z neho odtrhnúť a potom konečne lenivo preletel z mojej ruky na smer, ktorý som uvádzala. No Alice, si ozaj úžasná, zapôsobiť teda vieš... teraz si o tebe myslí, že si úplný cvok!!! Hnevala som sa sama na seba za svoju slabosť.


„To ako vo vlaku?“ spýtal sa trochu neisto a ja som rýchlo prikývla.


„Tak fajn, skočíme najprv pre ne a potom...“ zaváhal a trochu nervózne si vošiel rukou do vlasov. Fascinovane som hltala každý pohyb jeho ruky a na krátku chvíľu som si predstavila aké by to bolo, byť teraz jeho vlasmi. Úprimne, zaskočilo ma to. Takéto fantázie som ešte nikdy nemala.


„A potom čo?“ vydýchla som s touto kratučkou vetičkou posledný vzduch a bolestne som si uvedomovala príšerne trasúci sa hlas.


„Potom sa uvidí, ale asi by sme si mali pohovoriť, vravela si niečo o tom, že ma hľadáš a mňa zaujíma prečo,“ povedal a povzdychol si. Potom sa už rozbehol k vlaku po moje kufre.


* * *


„Keď si vravela veci, predpokladal som, že máš len jednu cestovnú tašku, alebo kufor, čo preboha, prenášaš v piatich?!“ Neveriacky zízal na moje kufre a potom sa pohol vpred, aby ich mohol vybrať z môjho súkromného kupé.


Cítila som sa ako dieťa po prehrešku na ktorý sa prišlo a teraz ho za to pekne sfúkli. Keď sa mi otočil chrbtom, dovolila som si kratučkú pripomienku: „Ešte mám jeden...“


Jeho chrbát stuhol v začatom pohybe. Chvíľu tak ostal a potom sa pomaly... oj, ako vražedne pomaly, otočil na mňa a sykol: „Dúfam, že TO je posledný!“


Len som prikývla, na viac som si netrúfla.


* * *


Keď sa mi nakoniec podarilo nasúkať všetky jej haraburdy do môjho nového Oldsmobilu a usadiť ju na vedľajšom sedadle, vyštartovali sme k najbližšiemu mestu. Cesta prebiehala bez jediného slova. Sedela a nervózne sa hrala s tými prekrásnymi drobnými prstíkmi takmer celú cestu do Portlandu. To ticho ma zabíjalo, ale bál som sa, že skôr než sa niečo od nej dozviem, definitívne ju vystraším. Z nejakého zvláštneho dôvodu som chcel, aby ma brala takého aký v skutočnosti som. Nechcel som tíšiť jej emócie darom.

Všimol som si ako nesmelo pokukuje po mojej zjazvenej ruke. Váhal som, či ju nezložím z volantu a nepremiestnim niekde mimo jej zorné pole. Hanbil som sa za tie jazvy. Bola to pripomienka môjho upírieho života a ja som sa za všetko zase v duchu káral. Za to ako som sa nechal Maríou vodiť za nos, za to, že mi to trvalo tak dlho, za to, že som zničili toľko životov ako človek a napokon i za to, že som zničil zopár upírích existencií ešte skôr, než... nie upíri si neužívajú života, zabíjajú ďalších ľudí, tu som hádam urobil dobre... nadával som sám sebe.


V tomto duchu prešla naša cesta. Keď sme vchádzali do Portlandu, konečne na mňa prehovorila.


„Objednajme si hotel,“ navrhla a mne skoro vypadli oči. Takmer som zo šoku nabúral.


„Musíme pôsobiť vierohodne a venuj sa, prosím, riadeniu tohto stroja!“ vyletelo z nej na vysvetlenie, len čo pochopila, že čo som si vyložil po jej slovách ja.


V tej chvíli som si uvedomil, ako strašne ju chcem. Fyzicky. Že to už bolo veľmi dávno, čo som stretol niekoho, kto by... nejakú ženu, ktorá... nedokázal som ani poriadne myslieť. Všetky moje emócie vrieskali z môjho vnútra a ja som dúfal, že ich nepočuje. Potajme som ju sledoval, ako stále zíza na moje jazvy.


* * *


Mala by som sa báť, keď sa tak dívam na tie malé poloblúčiky, čo svietia na jeho bledej pleti. Ale ja sa nebojím. Mala by som sa desiť jeho chladu a byť pricvaknutá na dverách automobilu, aby som bola od neho čo najďalej. Ale ja sa nedesím. Priťahuje ma ako magnet. Uvedomujem si ako to musí vyzerať nedospelo, že mu tak zízam na ruku, ale... pane bože, ja túžim, aby som bola opäť jeho vlasmi, presne tými, ktoré si ňou prechádzal. Tá fantázia sa mi stále a stále objavovala v mojej hlave. Pravdepodobne som sa úplne zbláznila. Je to predsa úplne cudzí upír – vlastne je to úplne prvý upír, s ktorým som sa kedy rozprávala, ak samozrejme, nepočítam svoj odraz v zrkadle. Vôbec ho nepoznám, neviem čo mám od neho čakať, viem len že je strašne, strašne nebezpečný a neuveriteľne príťažlivý.


* * *


„Neublížim ti,“ šepol som a strnulo som sledoval cestu pred sebou. Zmätene sa na mňa zadívala. Evidentne bola v zajatí vlastných myšlienok, z ktorých som ju práve vyrušil.


„Vidím, ako sa dívaš na moje jazvy. Nechcem, aby si si myslela, že ti ťa chcem snáď zabiť, alebo tak... “ snažil som sa jej vysvetliť, že sa ma nemusí báť. Hovoriť jej, že nie som nebezpečný by bolo ozaj do neba volajúce klamstvo. Zneistela. Stavil by som sa, že ak by mohla, sčervenala by ako paradajka a ja som ju v tej chvíli zatúžil vidieť ako mohla vyzerať, keď bola ešte obyčajným človekom. Aká iracionálna požiadavka.


„No, vážne sa nedajú prehliadnuť...“ vyjachtala zo seba nakoniec.


Tentoraz som sa pre zmenu ja zamotal vo vlastných myšlienkach o nej a nesledoval som našu sporadickú linku hovoreného dialógu.


„Jazvy,“ šepla a nesmelo ukázala na moju ruku. Prikývol som na znak, že chápem.


Medzi nami sa opäť rozhostilo ticho. Obaja sme sa ponorili do vlastných myšlienok a ja som sa tváril, že si ju vôbec neobzerám. Pravdepodobne som bol celý čas na smiech, ako som sa snažil všemožne svoje úsilie chabo maskovať.


„Aká si bola za ľudského života?“ vyletelo zo mňa skôr, než som si to v podstate mohol premyslieť.


Posmutnela. Nie nezdalo sa mi to, myslím, že som povedal niečo zlé.


„Nepamätám sa.“ Jej zvončekový hlas mal mólovú náladu a ja som ju zase túžil chlácholiť v náručí. Vyvolávala vo mne zvláštne pocity.


„Vôbec na nič?“ Na chvíľu som prestal sledovať cestu a zadíval som sa jej do očí. Verejne, nie potajomky, ako doteraz a ona mi vrátila smutný úsmev. Po chvíli zavrtela záporne hlavou a presunula svoj pohľad z mojej tváre na svoje ruky.


Ľavú ruku, ktorou som pevne zvieral volant, som z neho uvoľnil a nesmelo presunul k nej. Váhavo ju zodvihol k jej lícu, letmo som jej po ňom prešiel hánkami a naslepo našiel jej drobnú rúčku ukrytú v lone. Povzbudivo som ju stisol a užíval si jej dotyk.


Drobnú dlaň otočila tak, aby sa nám mohli prepliesť prsty a druhou hladila moje jazvy na zápästí.


Znova sme sa ponorili do ticha. V kabíne automobilu bolo počuť len hlučný motor.


„Vieš, že si ma prekvapil?“


A ticho bolo preč. Nie, že by mi to vadilo, vlastne som si uvedomil, že jej hlas akosi podvedome túžim počuť tak často ako sa len dá. Že som na ňom, po tej neuveriteľne kratučkej dobe, čo sa poznáme, riadne závislý. Nech!!!


„Čím?“ Môj letmý pohľad skĺzol z jej medových očí k perám.


„V mojich víziách som ťa videla s očami, aké mám ja. So zlatými.“


Neustále sa usmievala. Páčilo sa mi to a musím priznať, že veľmi.


„Ale ja nemám zlaté oči a pochybujem, že sa len tak zmenia...“ nesúhlasne som zavrtel hlavou. Odjakživa, čo som upírom mám oči ako krv.


„Keď zmeníš stravu, tak sa zmenia!“ Jej smiech mi zacinkal v ušiach.


„A čím by som sa mal, podľa teba živiť?“ Vždy som lovil ľudí, nikdy ma nelákalo nič iné.


„Zvieratá, predsa,“ odpovedala ľahulinko, ako keby to bola úplná samozrejmosť a mne takmer zabehlo. No dobre teda, nezabehlo, ale oči som teda vypúlil. Pri pomyslení na nie príliš voňavú krv zveri mi tvárou prebleskla znechucujúca grimasa.


„Nie je to zase tak zlé, ver mi,“ snažila sa ma prehovoriť, keď ju zbadala. „Je to omnoho lepší pocit, keď vieš, že si nezabil niekoho, kým si sám býval...“ Tú vetu už len zašepkala. Jej pohľad zablúdil niekam von, do tmy, ktorá medzičasom milosrdne prikryla krajinu.


„Raz si spomenieš, určite...“ Netušil som čo viac by som ešte mohol dodať. Nepozrela na mňa stále len pozerala do tmy za oknom, keď mykla plecami v štýle „aj tak je mi to jedno“ a ja som vedel, že nie je.


Ale v jednom mala, táto malá mrška pravdu. Nebolo ľahké zabúdať na ten drobný detail, kto je tvojou potravou. Obzvlášť nie teraz, keď som medzi zopár ľuďmi našiel spriaznené duše.


* * *


V Portlande sme si ozaj prenajali dve hotelové izby. Ako bonus boli medzi nimi prechodné dvere, čiže nikto nevidel ako voľne prechádzame z jednej miestnosti do druhej. Skvelé! Celú noc sme sa rozprávali. On sa snažil vydolovať čosi z mojich spomienok – márne. Ja som zase počúvala jeho o jeho živote. Rozprával mi o vojne, o premene a o tom, že v bojoch vlastne pokračoval aj ako upír. Stále som však mala pocit, že mi niečo tají... no čo, veď ešte budeme mať príležitosť...


Podišla som k oknu a dívala sa na kvapky dažďa, ktoré tak neúnavne swingovali svoje rytmy na sklo. Vonku bola ešte tma, ale kdesi v diaľke sa už brieždilo.


Počula som, že vstal. Pomalé kroky sa ku mne približovali. Vzduch v miestnosti sa dal zrazu krájať. To dusno, ktoré sa šírilo z jeho prítomnosti, ktorú som priam fyzicky cítila za chrbtom, ma šlo zadusiť. Položila som dlaň na sklo, vo výške mojich očí. Zastal. Musel byť pri mne veľmi blízko aj keď som ho necítila. Vzduch pri mojom spánku zasvišťal a jeho veľká teplá dlaň prikryla tú moju. Oprel sa hruďou o môj chrbát a zaboril mi nos do vlasov. Vdýchol ich vôňu a druhou rukou ma objal okolo pása. Chvíľu sme si užívali blízkosť jeden druhého a... jemným tlakom ma otočil smerom k sebe. Nič nehovoril. Nemusel. Jeho oči, aj keď divoko karmínové, hovorili za všetko. Potom nasledovali už len veľmi dlhé sekundy, počas ktorých sa približovali naše pery.


***


EPILÓG


„Alice, miláčik, len ich, prosím ťa, nevyľakaj! Nezabúdaj, že nevedia, kto sme...“ snažil sa, ale bolo to márne. Drobné žieňa sršalo energiou, oči jej svietili ako drahokamy a z času na čas sa sama pre seba zasmiala a vzápätí zatlieskala drobnými dlaňami. Pre niekoho by bola možno strapatým šialencom, ale upír sediaci vedľa nej v aute sa len spokojne usmieval. Miloval ju od prvej chvíle, čo mu vpadla do kaviarne – či rovno do jeho úbohej existencie?


„Ale keď ja sa na nich tak strašne teším!“ vypísklo mladé žieňa a muž len opäť povzdychol.


„Keby niečo, tak ťa môžem trochu upokojiť...“ navrhol jej úplne vážne. Čakal, že sa urazí, ale nič sa nedialo. Keď sa na ňu po očku obzrel, zistil, že Alice sa huncútsky usmieva. Až spätne si uvedomil, akú dvojzmyselnú vetičku jej to vlastne povedal.


„Ale Alice, na to teraz nemáme čas,“ snažil sa zo všetkých síl udržať vážnu tvár. Dokonca sa opäť začal plne venovať na jazdu, ale neubránil sa trhaniu pravého kútika dovtedy kým sa nakoniec obaja nesmiali. Aj po rokoch im bolo spolu fajn. Ale keď prišla Alicina vízia o upírskej rodine so zlatými očami, rozbehli sa hľadať ich. Bez váhania.


Už dávno tušil, že jej vízie sú ich spoločný osud. Veď čo iné by ich k sebe tak pritiahlo? A Jasper už dávno nepochyboval, že pred tým, než jej oči zozlatli do medovej farby, že boli oceľovo modré, ako temný oceán.


„A sme tu! Jupííí, ja sa tak teším, budú skvelí, všetci... teda nie všetci, jeden chýba, vieš? Ale len dočasne...“ mlela a mlela a mlela až dovtedy, kým ju Jasper nepobozkal a neumlčal tak to aktivitou sršiace monštrum v nej.


„Správaj sa slušne, láska moja, si predsa veľké dievčatko!“ dohováral jej vážne a za každým slovom jej dal drobný božtek na nos.


„Takmer vždy sa správam slušne, miláčik,“ oponovala mu a do tých slov, vložila celú ich lásku.


„Tak sa teda poďme zoznámiť s našou novou rodinou! Zavelil.



Zhrnutie


 

Dovoľte mi, prosím, poďakovať za pôvodne neplánované spoluautorstvo na tejto poviedke mojej milovanej virtuálnej ségre, Bosorke, ktorá ČASTO určovala dej tejto poviedky a samozrejme, nesmiem zabudnúť na jej verné asistetky: Květušku, Carlie, Janičku a ostatné moje verné... Baby, som strašne rada, že vás poznám...

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

AMO

36)  AMO (28.12.2011 09:17)

Ještě dnes tam zavítám, ale nyní mě také nemine práce - chybí nějaký úplně odporný smajlík, třeba by mohl zvracet.
Fakt proč se také nemůžeme živit vizema
A Conor? Škoda, že utekl, ale choval se k ní jako správný chlap a tak věřím, že jím zůstal. Kašlu na práci... jdu hned!:D :D :D :D

Twilly

35)  Twilly (28.12.2011 09:08)

Jo a když chceš vědět, jak to dopadlo s Conorem a Julie, tak si troufnu navrhnout "Cestu za šťastím" :D

Twilly

34)  Twilly (28.12.2011 09:07)

jééééžiš Petruško, tak teď vypadám, jako kdybych si něčeho šňupla. Culim se jak magor a rudnu tak, že kolega nechápe. Kdybychom neměly "ony" stránky bloknuté z práce, tak si myslím, že mě podezírá, že si koukám... no nechme toho.. Každopádně se pořád culím. Děkujuuuuuuuu

AMO

33)  AMO (28.12.2011 09:03)

Jsem to ale mrcha zlá... teď jsem dočetla příběh Alice.
Posledních pár kapitol jsem nemohla komentovat, když čteš při cvičení... to jo, ale psát?
V té Paříži, takový kousek od sebe byli...
Ten obchod s Edwardem ... tedy otcem a pak vize s tím velkým a s nemocnicí...
A na začátku viděla i Rose a na svět jí pomohl Carlisle.
Šmarjá, jsem totální měkota a asi i blekota. Ale užila jsem si každé písmenko a každé přirovnání. Byla to paráda, Verčo, fakt kouzelný!!!

Twilly

32)  Twilly (23.07.2011 15:15)

Belko, věř, že jsem rudá i na prdeli, ale beztak mě tvoje chvála blaží. A ze srdíčka ti za ni děkuju

31)  belko (23.07.2011 15:03)

Twilíku, ty jsi geniální autorka!!! a ještě jsi měla geniálnější nápad, že pokračuješ dalšími díly v nové kapitolovce!!
Nádherná povídka, jsem moc ráda že jsem se "dala na slovenštinu"!
D Ě K U J I

Twilly

30)  Twilly (24.06.2011 13:11)

Adrianko, nádherně jsi mě překvapila.. děkuju moc za přečtení

29)  Adriana (24.06.2011 12:31)

nááádherné! Celé jsem to přečetla téměř jedním dechem... musím říct, že to bylo opravdu dokonalé! Úžasně propracované se skvělým nápadem! Děkuji za úžasný čtenářský zážitek a klaním se před Tvým uměním

Twilly

28)  Twilly (17.06.2011 14:28)

Lenko, dovol mi poděkovat Ti, bylo krásné sledovat tvé komenty... opravdu... byly krásné . A ano, mám prostě tentenci doplňovat a vymýšlet si, jak se třeba mohlo stát, co nebylo v knize povězeno... Cestou jsem si opravdu stvořila několik postav, které nakonec dostali vlastní život a vlastní příběh v pokračování... Děkuju, Lenko, ještě jednou

Lenka326

27)  Lenka326 (17.06.2011 14:02)

WOW! A je tu konec.
Když jsem začala číst o zbídačené trestankyni na vězeňské lodi, která v australském přístavu porodí malou holčičku Alice, myslela jsem si, že jsi stvořila naprosto nový příběh, který s TS nebude mít vůbec nic společného, kromě jmen. Jak moc jsem se spletla! Vytvořila jsi dokonalý, bouřlivý, šťastný i chvlílemi tragický život nádherné mladé dámě, která zůstala nádhernou bytostí i po přeměně v upíra.
Je neuvěřitelné, kolik krásných postav jsi vytvořila, Carlislea, Evelyn a jejího Josepha, Connora, toho jsem opravdu milovala a samozřejmě Jaspera. A samozřejmě i ty další, které se tam jen mihly, ale nádherně dotvořily celý příběh.
Děkuju, že jsem si ho mohla přečíst, bylo to moc příjemné a určitě se pustím do dalšího tvého psaní.

Twilly

26)  Twilly (01.06.2011 13:11)

Hani, koukala a sledovala jsem tvou spanilou jízdu... měla jsem cukaturu ti našeptat, že další kapitlovka kterou píšu je právě o Conorovi a Juliette, ale tam bys na konec zatím nenarazila. Moc si mi spravila špatnou náladu, kterou jsem dnes měla... a za to ti děkuju

Evelyn

25)  Evelyn (01.06.2011 13:08)

Twilly Nejprve písnička - já už mám asi Motem a videy k němu úplně vymytou hlavu... Musela jsem ji vypnout, protože mi před oči vyskakoval pan generální
A všechno je, jak má být Usmívám se od ucha k uchu (i když usmívat se mě momentálně bolí) a je mi krásně Děkuju

Kamci

24)  Kamci (25.05.2011 22:39)

Twilly

23)  Twilly (25.05.2011 22:31)

Rusalko, né, JÁ děkuju... prolouskala ses tím i úskalími slovenštiny.. máš můj obdiv

Kamci

22)  Kamci (25.05.2011 22:17)

nááááááááááááááááááááááádherná povídka,
děkuji

Twilly

21)  Twilly (20.05.2011 22:56)

Já děkuju za asistenci Květuško

kytka

20)  kytka (20.05.2011 22:54)

Verunko!!!!!!! To byla nádhera. Jen ona a on. Spolu, to oťukávání, nesmělé pokukování, povídání. A ona si stále nic nepamatuje. Ale to má svůj důvod, viď?
U epilogu jsem se usmívala jako blázen. A muzička. Krásný konec. Chtěla jsem se mohutně vyptávat na Conora. Vždyt víš, že mi to pořád nedalo spát, ale svoji odpověď jsem už dostala a strááááááášna se těším. Tak že máš opět o další kecálka postaráno. Díky za krásné čtení a skvělou povídku.

Twilly

19)  Twilly (20.05.2011 08:54)

právě že obrázek ještě nemám.. název jo.. asi.. a majla z práce se na gmail nedostanu... tady mi to blokujou.. jsou ti zaměstnavatelé ale děsní, žejo? takže jestli mi chceš poslat majlíka do práce tak na veronika.solikova@unicreditgroup.sk

Linfe

18)  Linfe (20.05.2011 08:46)

Twillundo, majla....pošli název a obrázek já sem děsně, děsně natěšená :-)

Twilly

17)  Twilly (20.05.2011 08:31)

Včera jsem podlehla... úplně, zlatíčko, šla jsem spát o půlnoci s tisícovkou slovíček. Od rána nemyslím na nic jinýho než na Conora a na Juliette a jejich příběh... A hlavně to, jestli vůbec mají nějaký jednoduše myslím myslím a z hlavinky se mi téměř kouří.. nebo je to čaj? Každopádně, už mám název pro novou sérii, když najdu vhodný obrázek, požádám o schválení... ju?

A DĚKUJUUUUUUUUUUU

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek