Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

9. kapitola - čo sa dialo s Edwardom po hádke s Carlislom? Ako prežíva Alice "pobyt" v sanatóriu? Akého nepriateľa má Charlie s Bellou? A samozrejme, s kým a kde bude bývať Angie? Tak to sa dozviete po prečítaní tejto kapitolky.. ohó, len aby som nezabudla... myslím, že ľadový čaj, alebo iný studený nápoj rozhodne nezaškodí, dámy... ♥

Emmett

Prenajal som pre Angie dom. Ešte ho nevidela, ale bol som si viac než istý, že sa jej bude páčiť. Spĺňal všetko o čom sme obaja po večeroch snívali, zatiaľ čo nám mrzli zadky v tej prekliatej cimre. Bol to skôr domček, ako dom. Nič veľké, žiadna okázalosť – len kuchyňa, dve spálne a salón na prízemí. No a dve izbičky v podkroví pre služobníctvo. Ako hovorím, žiadna pompéznosť, ale ako slušné bývanie to veru bohato stačilo.


Tešil som sa na Angiinu prvú reakciu, na jednej strane mi bolo jasné, že bude jasať, ale vieme ako to chodí... ženská myseľ je záhadnejšia než ten komplikovaný rébus, priestor pre strach sa vo mne vždy našiel. Aj keď išlo o čitateľnú Angelu.
Nechal som ju, nech sa nakoniec sama môže angažovať vo veci svojho „garde“. Vždy, keď ma počula povedať toto slovo, začala sa nekontrolovateľne smiať. Vedela, že to na mňa bude platiť a prestanem sa chovať ako "dospelák". Vždy som sa k nej nakoniec pridal a smiali sme sa tomu spolu. Rovnako ako aj dnes.
„Vysvetli mi, ČO je na tom, že chcem mať z teba slečnu?“ Dalo mi pomerne veľkú námahu udržať tento starootcovský výraz, zatiaľ čo sa Angie takmer udusila vlastným smiechom. V tvári bola úplne červená a oči jej žiarili. Tak trochu sa jej leskli prácne rozmrkávanými slzami, ktoré jej vnútil úprimný smiech.
„Ale prosím ťa, Emmett, ja a slečna?“ Ešte raz sa zvonivo zasmiala a vystrúhala pravú „neslečnovskú“ grimasu.


„No a?“ Nevidel som na tom nič zlé. Inak by som ju do toho netlačil. Jednoducho, len som chcel pre moju sestričku kúsok šťastia a spokojnosti. Chcel som, aby mala iný život, než aký sme mali doteraz. Za to, aby som jej splnil každý sen, by som bez mihnutia oka obetoval všetko, čo mám.


„Naši celý život slúžili ostatným, braček. To bol jediný kontakt s vyššou spoločnosťou. Oni za stolom s elegantnými zlatým príborom v ruke a naši, maximálne nepodstatní a neviditeľní, za ich chrbtom s podnosom v ruke. Tam by mohla byť naša cesta, za chrbtom a nie za stolom,“ mlela si stále to isté. Vždy sa oháňala tým, že každý z nás má vopred určené svoje miesto a túžiť po postavení nie je nič pre nás.


„Teraz mám peniaze a ty máš vôľu, tak študuj a nemudruj! To, že naši slúžili, neznamená, že my budeme my dvaja tiež!“ Naše rozhovory sa točili stále dookola ako nekonečné klbko nití. Priznávam, že ma to dosť unavovalo. Po večeroch som sa snažil prísť na konečne poriadny protiargument, ktorý by bol maximálne nepriestrelný voči sestriným protestom. Doteraz mi ale nič prevratné nenapadlo a tak som ju, ako vlastne vždy, rázne uťal nejakou podobnou vetou a reprezentujúcou ukážku mojej bratskej autority. Skutočnosť, že na Angie to nemalo žiadaný účinok, som s falošným pokojom zatiaľ úspešne prehliadal.


„Ozval sa starší manželský pár,“ zmenil som radšej tému, keďže sa náš predošlý rozhovor nevyhol rovnakému scenáru. A dúfal, že mi na to Angie skočí.


Ako som predpokladal, táto informácia Angie zaujala natoľko, aby aspoň chvíľu k téme „postup jednotlivca na spoločenskom rebríčku“ zabudla.


„Podľa odporúčaní, ktoré poslali, pôsobia podľa mňa ako presne to pravé, čo hľadáme.“ Z náprsnej tašky môjho saka som vytiahol ich odpoveď na inzerát. Z obálky som vybral list a rozložil som si ho pred sebou. List bol napísaný jasne, stručne a pritom som tam našiel všetky potrebné informácie, ktoré na prvý pohľad nevyzerali ani bombasticky. Jednoducho, táto odpoveď na mňa urobila ozajstný dojem pre svoju jednoduchosť. Je jasné, že budem trvať na osobnom pohovore! Obaja predsa budú strážiť to najcennejšie čo mám, moju malú sestričku, ale v záplave odpovedí, ktorými som sa posledné dva dni prelúskaval, som ozaj fandil iba tejto dvojici.


„Ukáž!“ Do zorného poľa sa mi dostala Angelina ruka a ja som jej želaniu vyhovel. Chvíľu blúdila očami po papieri, zatiaľ čo ja som trpezlivo čakal na jej ortieľ. Zhlboka sa nadýchla a zadržala dych,  potom na mňa uprela pohľad. Papier mi podávala späť...


„No, čo myslíš?“ Bol som ozaj napätý. Z nejakého zvláštneho dôvodu som túžil po tom, aby sa tí dvaja páčili aj Angie. Sledoval som, ako sprudka vypustila zadržiavaný dych. Keď ma videla, našponovaného, akoby som sedel na ihlách, usmiala sa. Tak, ako to vedela len ona.


„Myslím, že Weberovci budú fajn, dúfam, že aj naživo,“ odpovedala rovnako bezstarostne, ako keby sa jednalo o úplnú malichernosť.
Bolo mi to jedno. Angie mi môj výber schválila a... usmievala sa. Nič nebolo dôležitejšie.


* * *


Edward


Nestrhol som sa, keď sa ozvalo krátke zaklopanie na moje dvere. Vlastne som čakal, že sa niečo také bude diať. Carlisle odo mňa odchádzal vážne veľmi vytočený, takže som rovno mohol počítať s tým, že Esme príde celú situáciu žehliť. Mno, ja by som jej snahu nazval skôr dohodou o vine a treste, ale musel som si uznať, že som si celý tento „drobný problémik“ spôsobil vlastne sám. Takže mi neostávalo nič iné, ako si pekne vyžrať.


Uvedomova som si, že ten, kto bol za dverami, aj napriek klopaniu stále ešte nevstúpil dnu. Teraz som si už bol takmer stopercentne istý, že to musí byť Esme. Nikto iný by nečakal na pozvanie, len ona a možno ešte Carlisle v dobách „pred našou hádkou“. Teraz sa na mňa pravdepodobne pekne zvysoka vykašľal.


„Ďalej!“ ozval som sa nakoniec a v duchu som musel skonštatovať, že môj hlas znel unavene dokonca ešte aj mne. Takmer okamžite sa dvere otvorili, a osoba, čo ešte pred chvíľou stála za dverami, vošla dnu.


Tiché kroky zodpovedali štýlu, ktorý mala Esme. Ja sám som sa po Carlislovom odchode presunul do postele, rozvalil som sa na čisté povlečenie a oči som si ukrýval za predlaktím. Moja ruka na tom mieste ešte stále spočívala. Póza, ktorej som sa tvrdohlavo odmietal vzdať naznačovala, ako až veľmi mi môže byť celý svet ukradnutý.


„Ahoj...“ Izbou sa rozzvučal Esmein zvonivý hlas napriek tomu, že v podstate len šepkala. V tomto prapodivnom tichu, ktoré zostalo po Carlislovi, bolo náhle všetko neuveriteľne hlučné. Ale možno bol tento vnem iba spôsobený mojou migrénou. Napriek všetkému som sa pri zvuku hlasu tejto drobnej, láskavej osôbky musel usmiať. Aj keď do šťastného úsmevu to bolo veru ďaleko.


„Ahoj,“ odpovedal som pokorne a zložil som ruku z tváre, aby som sa jej mohol prizrieť.


Dívala sa na mňa s takou láskou, až ma to pichalo pri srdci.


„Preboha, Esme, prestaň s tým!“ napomenul som ju rozmrzene a znelo to hádam príkrejšie než som mal možno pôvodne v úmysle. Strhla sa ako prichytená školáčka a pokúsila sa o nezhovievavý úsmev, ktorý ale vyzeral o to zhovievavejšie. Mal som chuť vystrúhať detskú grimasu.


„Smiem?“ Ukazovala na voľné miesto na posteli vedľa mňa. Popudzovalo ma, že si odo mňa ustavične pýtala nejaké dovolenie. Bol to jej domov, nie môj. Ona je jeho paňou...


Neurčitým gestom, ktoré vyjadrovalo čosi ako je mi to jedno, som jej dal zelenú. Sám som sa radšej poslušne vysúkal do sedu a napravil som si vankúš tak, aby ma netlačilo čelo postele, o ktoré som sa mienil oprieť.


Esme si prisadla, ale stále mlčala. Bez slova sledovala svoje dlane a po chvíli sa začala pohrávať so svojou obrúčkou. Jej snaha o – čo ja viem, čo to vlastne malo byť? – ma pekne vytáčala. Mrzel ma ten úplne zbytočný výstup s Carlislom a hádam ešte viac ma mrzelo to, že sa Carlisle na mňa hnevá aj keď bol v úplnom práve. Ja na jeho mieste by som sám seba vypoklonkoval už omnoho skôr!


„Nechcem hovoriť o Carlisleovi!“ vyhŕkol som zo seba nervózne jedným dychom skôr než mohla celú záležitosť sama načať. Natiahla ruku, no potom na chvíľku akoby zaváhala. Nakoniec svoj úmysel predsa len dotiahla do konca. Končekmi prstov sa dotkla mojej pokožky a mne sa v hlave okamžite premietla spomienka na objatie mojej mamy, Elitabeth. Keď som zatvoril oči, matkino objatie okolo pliec som cítil ako fantómovu bolesť. Chýbala mi. Veľmi.


„Nemusíme hovoriť o Carlisleovi,“ snažila sa ma vyprovokovať k rozhovoru, „hovorme teda o tebe,“ pokúsila sa ešte navrhnúť. Svojimi nevinnými slovami ma donútila otvoriť oči. Ten zvláštny pocit maminej prítomnosti, ktorý vo mne doznieval, okamžite pominul.


„Nechcem hovoriť ani o sebe, Esme,“ protestoval som. Prstami som si začal masírovať boľavé sluchy. Hlava ma už bolela podstatne menej ako keď som vstal, ale stále sa to ešte vymykalo medziam bežnej únosnosti. Čert aby vzal ten poondený čaj!!! Chutí odporne, ale hlavne, že zaberá, napadlo mi.


Esme si smutne povzdychla a trochu si poodsadla. Bol som rád, že nemieni tlačiť na pílu a že ako tak rešpektuje môj... odpor. Jedno mi však bolo jasné, ešte to nevzdala. Podozrieval som ju, že verila svojej utkvelej predstave o mojej nevinnosti. Netušil som, ako ešte jej mám vysvetliť, že je to zbytočné. Som stratený prípad a nie mačiatko s poranenou labkou.


Po chvíli môjho tvrdohlavého mlčania sa sama zodvihla a zamierila k dverám, no ešte prv, než vyšla, na mňa uprela svoj prenikavý pohľad.


„Nechce ti zle, to dúfam vieš,“ bránila postoj svojho muža ako levica. Neprikývol som hoci mi to bolo úplne jasné, ale pohľad som jej dokázal smelo vrátiť. Popri celom tom mojom boji proti veternými mlynmi som už mal stratégiu protiútoku tak povediac v krvi. Spúšťala sa samočinne a takmer bez môjho vnútorného povelu.


„Mal by si sa mu ospravedlniť,“ dodala, no na moju reakciu si už radšej nepočkala. Vyšla z miestnosti až príliš rýchlo a radšej za sebou zatvorila ťažké dvere.


To, ako som tým smerom trucovito našpúlil pery, už Esme nemohla vidieť...


* * *


Alice


Mala som pocit, že som uprostred ničoho. Ďaleko od tých, ktorých poznám, ďaleko od všetkého, ďaleko od života. Tu sa totiž takmer úplne zastavil čas. Všetko, čo ma obklopovalo mi prišlo až nechutne sterilné, počnúc bielymi škrobenými zásterami ženského personálu až po falošný úsmev primára sanatória. Pche, sanatórium! Je to skôr prachsprosté väzenie! A hoci som tu len pár dní, mala som možnosť zistiť, že zďaleka nie každý, kto sa tu, na tomto bohom zabudnutom mieste, nejakou nešťastnou zhodou okolností ocitol, bol blázon. Mnohí však už rezignovali a po tom, čo si ich sem „nenávratne“ odložili bohatí príbuzní, už stratili všetky ilúzie. Rezignovali. Na tých ozaj nebol pekný pohľad. Potulovali sa po nemocničnom areáli ako živé mŕtvoly a jediný náznak života, ktorý ich obklopoval, predstavovali ich „dozorcovia“. Tí, akoby mali kompletne vymazané mozgy a robili si svoju prácu šťastne a spokojne. Z ich dvojtvárnosti sa mi chcelo zvracať. Dokázali bez problémov prehliadať fakt, že za peniaze sa dá dosiahnuť čokoľvek, aj zničiť ľudská dôstojnosť. A s týmto vedomím sa po službe vracali domov a existovali vo svojich spokojných „druhých“ životoch.


Bolo mi jasné, že priveľa premýšľam a že ma to pomaly ale isto zabíja. Ale tu sa nedalo robiť nič! Žiadne knihy, žiaden program, nič... NIČ! Ostala som tu úplne sama so svojimi myšlienkami a vlastným dozorcom, ktorý za mnou všade chodil ako tieň. Na otázky neodpovedal, tváril sa, akoby som vôbec neexistovala a on sa tu ocitol len náhodou. Akoby som neexistovala... všimla som si, že sa vyhýbal dokonca aj základnému dotyku, Pripadala som si ako malomocná, ktorej sa nitko nesmie dotknúť, aby sa nákaza nešírila ďalej... Bolo mi jasné, že ak sa odtiaľto nedostanem v dohľadnom čase, zmagorím  nadobro a čoskoro sa pridám k bezduchej svorke mojich pološialených „spolupacientov“.


Telom mi preletela ľahšia vlna hystérie a len s ťažkosťami som potlačila nervózne zachichotanie. „Dostanem sa odtiaľto, milý strýko a ver, že sa ti za tento „luxusný pobyt“ špeciálne poďakujem,“ šepkala som takmer nehlučne na prvý pohľad sama pre seba. A hoci som sa sladko usmievala, v skutočnosti som Jamesovi priala minimálne zabodnutú kosť v krku!


* * *


Bella


„Dva kroky vpred, dva kroky vzad, óóótočka a poklona!“ Vznášali sa Suine slová okolo mojej hlavy omnoho ladnejšie než ja samotná.


„Je to ozaj potrebné?“ zamrnčala som už hádam po desiaty raz za poslednú štvrťhodinu, ale Sue to ani len nepohlo. Nemilosrdne nás trápila nejakou poondenou polonézou a ja som sa snažila nezabiť sa priamo pred vlastným otcom. Vlastne, snažila som sa vyhnúť jeho rovnako nešikovným nohám, o ktoré sme sa navzájom pri tomto úbohom pokuse o tanec takmer pozabíjali.


„JE!“ znela nekompromisná odpoveď a Sue sa bez ohľadu na nás dala do ďalšieho odpočítavania taktu. Bola by skvelým veliteľom, alebo riaditeľkou väznice, zachichotala som sa nad svojimi myšlienkovými pochodmi a vyslúžila som si tak Suein káravý pohľad.


„Raz a dva a...“ Fičala ako dobre namazaná továrenská mašina.


„... a dosť!“  Charlieho evidentne prešla trpezlivosť, keď mi svojim kvázi ladným pohybom ruky takmer jednu omylom vrazil.


„Budem tam ako popredný predstaviteľ policajného zboru a nie ako nejaký tajtrlík!“ Fúzy sa mu chveli rozhorčením a orieškové oči metali blesky.


„Oficiálne! Ale čo keď budete musieť tancovať?!“ nedala sa Sue a založila si ruky vbok. Vyzerala veľmi bojovne, takúto som ju veru nepoznala.


„Pochybujem!“ Aj Charlie si dal ruky vbok, ale rozhodne nepôsobil tak efektne ako keď to isté pred chvíľlou urobila Sue. V podstate som mala pred sebou celkom komické divadielko. Klasický popis by možno hovoril čosi o dvoch kohútoch na jednom smetisku a verte mi, bol by maximálne výstižný! Sekundy ubiehali a tí dvaja sa prebodávali pohľadmi ako dvaja nahnevaní šermiari. Takmer sa už dotýkali nosmi... no rozhodne bol na nich veľmi zvláštny pohľad! Chvíľami sa mi zdalo, že tá ich vražedná vášeň o každý centimeter bojového poľa, poľavuje a predo mnou sa deje čosi... každopádne, ako keby ich vášeň menila tak trochu charakter, ale to sa mi hádam iba zdalo...

„Sue,“ oslovila som našu temperamentnú učiteľku a prelomila tak ich prazvláštny tranz. „Ozaj si myslím, že práve my dve nemehlá sa na tanečný parket nebudeme drať. Toto,“ rozhodila som rukami okolo seba, „je čisto len prevencia, keby náhodou... nič viac neočakávam ani ja a myslím, že ani Charlie nie.“

Vzhľadom k jej predchádzajúcemu samovznieteniu som radšej použila čo najopatrnejší tón akého som bola schopná a pokúšala som sa o pomalé pohyby. Veď čo ak by náhodou...

Sue sa zamračila a naštvane strieľala pohľadom zo mňa na Charlieho a znova naspäť. Otočila sa na päte a vychádzajúc z izby si mrmlala niečo o dobrote a žobrote...

* * *


Jasper

V ruke som si poťažkal jeden z mojich obľúbených nožov. Bol to čisto len zvyk. Bruškom palca som prešiel po skosenej strane ostria a tým ho akoby preleštil, hoci ten sa nebezpečne leskol. Prehodil som si rukoväť do druhej ruky a pravou som opatrne, ale rozhodne, uchopil špičku ostria medzi palec a ukazovák. Stál som asi pätnásť metrov od starého buku. Očami som si na kôre vyhľadal pevný bod, nôž som prichystal k hodu a potom švihol. Zbraň sa zopárkrát efektne otočila vo vzduchu a svoj vražedný tanec ukončila presným zásahom uprostred mladého kmeňa. Švih bol silný, presne podľa môjho plánu a bolo to vidno aj na noži. Nevibroval, ako keď sa sotva zabodne, tento bol napevno zaseknutý do stromu a mne to urobilo veľkú radosť. Nemal som rád polovičatú prácu. Život ma neučil, že na každom dosiahnutí cieľa je potreba tvrdo makať. A preto som bol rád, že som svoj vytýčený cieľ neminul. V podstate ako vždy. Vrhanie nožov bola moja obľúbená zábavka. Odjakživa som miloval chlad a lesk nabrúsenej ocele, a taktiež okamžik, keď sa chladná čepeľ norí do svojho cieľa. Nech už bol akýkoľvek..

S blaženým úsmevom na tvári a bohorovným pocitom víťazstva, som sa vybral ku stromu. Stál som od neho už asi len na dva kroky, keď som začul prasknúť vetvičku pod kohosi topánkou. Niektoré zvyky z boja sa nedali vyvážiť zlatom. Ak by som si neprešiel tým, čo som zažil na fronte, tak by som presne v tejto situácii reagoval ako hysterická baba. Obzeral by som sa, točil okolo vlastnej osi, ako šteňa za chvostom. Takto som si chladnokrvne počkal na votrelca, kým sa ku mne priblíži. Cítil som ho každým pórom svojej pokožky. Nepotreboval som ho vidieť, keď som o ňom vedel...

Snažil sa byť tichý, ale mňa nemal šancu neoklamať. Zašušťanie listu mi napovedalo jeho presnú polohu. Stačila jediná sekunda a ja som sa popri efektnej otočke zmocnil noža zabodnutého v kmeni. Voľnou rukou som zrazil útočníka a bez väčších problémov som ho prišpendlil váhou vlastného tela k zemi. Skôr než stihla podo mnou ležiaca osoba uskutočniť čo i len zlomok zo svojich nekalých úmyslov, bolo moje predlaktie vtisnuté do najzraniteľnejšej časti človeka, do priehlbiny na jeho krku. Stačilo len málo a bol som pripravený zlomiť mu nemilosrdne väz, akoby to bolo len stebielko trávy. Jej. Nie jemu, ale jej, zistil som o chvíľu neskôr, len čo mi vražedný inštinkt odtemnil rozumovú časť.

„Čo tu robíš?!“ Môj hlas znel chrapľavo a nebezpečne. Povolil som zovretie, aby mohla hovoriť, ale jej drobnému telu som slobodu nedoprial.

Sprudka sa nadýchla. Užívala si, že smie ešte dýchať tento vzduch, ale vyľakaná rozhodne nebola. Oči jej žiarili akýmsi zvláštnym leskom poznania a na perách mala víťazný úsmev. Zvláštne.

„Počuješ? Čo sa tu tak zakrádaš, ha? Omrzel ťa život, María?“ dožadoval som sa neodbytne svojej odpovede. Dlhovala mi ju!

„Si dobrý, Jazz. Veľmi dobrý. Sledovala som ako ti to ide s tamtou hračkou,“ zapriadla tak zmyselne ako dravá šelma. Nehanebne sa mi dívala do očí a mňa to vzrušovalo až po neúnosnú medzu. Potom sa jej pohľad lenivo presmeroval inam. So záujmom si obzerala ostrie čepele, ktorá bola ešte stále nasmerovaná len pár centimetrov od jej tváre. Ešte vždy som ju mohol bez najmenších výčitiek zabiť a ona si toho bola plne vedomá. Namiesto toho, aby sa klepala strachom, vzrušene zavzdychala. V tej chvíli mi bolo úplne jedno, aká až je táto žena zvrátená. Moja túžba nezniesla žiaden odklad. Čepeľ som pomaly približoval k jej tvári, až kým sa špička nedotkla olivovej pleti. Pomaly som kreslil  neviditeľnú cestu po jej koži až k hrdlu. Nebála sa mi ho úplne ponúknuť, zvrátila hlavu a ticho sa zasmiala. Bol to taký napoly vzrušený a napoly šialený smiech. A ja som reagoval okamžite. V podbrušku mi vystrelila nálož. Teraz, už poriadne vzrušený, som sám pohľadom stopoval sotva viditeľnú stopu na pokožke pozdĺž celého hrdla, ktorú za sebou zanechávala ostrá čepeľ a nezastavil som sa ani pred príliš odhaleným dekoltom. Mala na sebe oblečenú obyčajnú mexickú blúzku so širokými rukávcami a vpredu s jednoduchým patentom na zaväzovanie. Bez milosti a bez výčitiek som tie šnúrky jediným pohybom rozrezal. María sa podo mnou vzrušene zazmietala. Ponúkla sa mi celá, dala sa mi. Nie ako štetka, ako žena, ktorá ma chce a mne táto jej ponuka náhle prišla celkom fér.



Zhrnutie


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

julie

11)  julie (21.01.2012 19:29)

Twilly, to je nádhera! K zasmání, rozněžnění, zatajení dechu...

Empress

10)  Empress (18.01.2012 12:18)

Charlie a Bella vedú Vidím ich akoby stáli rovno vedľa mňa:D :D
Emmet jedným slovom...alebo teda skôr...no skrátka

miamam

9)  miamam (18.01.2012 11:00)

Ufff, nějak se tu oteplilo...
Ale popořádku - Emett: to je takový poklad!!! Edward: PAKO! Grrrrrrr... Alice: Ještě by jí mohli začít dávat nějaký oblbováky a je to konec :( Bella: Uau, copak se to tam dělo mezi Charliem a Sue??? A Jasper: ...nóóó... Ehm. Viz začátek komentu...

monikola

8)  monikola (16.01.2012 18:07)

Emmett rules :D :D :D ach ja toho tvojho Emmetta fakt žeriem...Edík by si mala ešte poriadne nakopať do zadnice, mám taký pocit, že si neuvedomuje čo vlastne dostal, preto by o to mal prísť a Jazz? Jazz je len tá Maria by mohla už odkráčať do teplých krajín...poviem ti, že mi z nej behá mráz po chrbte... neviem, možno nám prinesieš nejaké vysvetlenie, možno to mala v živote ťažké, ale i tak ju asi nebudem mať rada...proste negatívne vibrácie ako sviňa ;)

Twilly

7)  Twilly (16.01.2012 00:32)

No holky, i když jsem si pustila fantazii na špacír, myslím, že jsem docela "konzerva", takže zatím nepláuju odklon od tradičních dvojic.. i když to tak zatím nevypadá a i když nepracuju s pevnou koncepcí - takový totiž neumím...

kytka

6)  kytka (15.01.2012 21:50)

Moc hezky se Verunko čte. Taky jsem zvědavá, kdo s kým nakonec bude. Alice, jako mé oblibenkyně je mi líto. Než dojde svému štěstí, tak je mi jí v Tvých povídkách líto. Ale já Ti věřím. Ty jí, a nikoho z nich, na holičkách nenecháš.

Lenka326

5)  Lenka326 (14.01.2012 21:04)

Pořád čekám, jestli dodržíš párování z TW, protože zatím se to teda vůbec neukazuje. Edward mě šokuje svou zaťatostí, ví, že jim ubližuje, ale prostě si nemůže pomoct. Emmett je skvělý bráška, jen nevím, jak Angie bude zvládat život bez něj, i když tam bude mít společnost a pomoc. No, uvidíme.
Chudák Alice, zavřená v blázinci. Je vůbec nějaká šance se odtud dostat včas? Bojím se o ni. No a Jasper, tak z toho jem totálně hotová. Takový bad boy... co z toho vyleze???
Jediná Bella mě rozesmála, takové mučení jí připravili, naučit se tančit! :p

Jula

4)  Jula (14.01.2012 17:36)

No tedy, Jasper se nám pěkně rozjel, jeho umění s nožem...
Edward by mohl troch ustoupit, už se rodičů natrápil dost, Esméina trpělivost je evidentně bezbřehá

Bosorka

3)  Bosorka (14.01.2012 11:11)

Jasper a jeho nůž! (teď bych potřebovala polykajícího smajlíka ). To byla teda "scéna"
Ségra, já se ti klaním

Cathlin

2)  Cathlin (14.01.2012 10:39)

Hm, hm, Alice v sanatoriu, Jasper si hraje s nožem a s Mariou... co z toho bude?
Ale krásně se to čte!!!

HMR

1)  HMR (14.01.2012 08:30)

Ha,

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek