Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

8. kapitola - že závislosť nie je maličkosť, zistil už aj Edward... Taktiež Rosalie si začína všímať, že nie všetko, čo sa okolo Roycea deje, má trblietavý charakter.... Irina zisťuje, že jej srdce ešte stále žije... a veľa iných informácií sa dozviete, ak sa začítate do tejto kapitoly... ♥

 

Edward

Pocit tej odpornej chrípky – podľa Carlisla abstinenčných príznakov –  po dvoch týždňoch takmer úplne zmizol. Stále mi však z vône niektorých jedál stávkoval žalúdok. Najmä z tých aromatickejších. Napriek tomuto ozajstnému pozitívu, jedna vec, bohužiaľ, ostala rovnaká. Bolesti hlavy. Takmer každé ráno som sa zobúdzal s príšernou migrénou, ktorú dokázala aspoň na chvíľu zahnať odporná žbrnda, ktorú Carlisle vznešene nazýval čaj. Nechával ho pre mňa variť každé ráno pred tým, než ma prišiel osobne zobudiť. Liezol mi tým poriadne na nervy! Vlastne, mne liezlo na nervy takmer všetko! A zo všetkého najviac, som si liezol na nervy JA!

Usrkol som si z toho čaju  a snažil som sa prekonať úškľabok, ktorý vo mne každý prvý dúšok vyvolal. Cítil som ako mi tŕpne jazyk a vlastne aj celé podnebie. Normálne by som sa mu za tie babské nezmysly vysmial, ale fungovalo to. Kto nezažije pocit, že sa mu hlava ide rozskočiť, netuší čo sú to Tantalove muky.

„Len to pekne vypi!“ Carlisle na mňa striehol ako ostriež. Tak, ako som už spomínal, každé ráno ma prišiel osobne zobudiť a priniesol mi tú krvavo-červenú žbrndu, ktorú ma nútil piť.

„Nie je to také hnusné,“ presviedčal ma.

„Tak to vypi ty, keď si taký múdry!“ Začal som pred neho prisúvať svoj hrnček plný čaju.

„To sa chceš ozaj hádať kvôli čaju?“ Mrazilo ma z jeho slov. Nie, samozrejme, že som nestál o hádky. Chcel som mať pokoj od celého sveta. Nedívať sa do tvárí všetkých tých ľudí, čo majú v očiach všetko, od súcitu po nádej... Vrátane Carlisla a Esme. Oni dvaja ešte nepochopili, že JA za to NESTOJÍM! Carlisle možno, keď sa tak na neho dívam, ale o to horšie bolo čeliť Esme. 

Trucovito som odvrátil od Carlisla hlavu a chvejúcou sa rukou som ešte viac popostrčil hrnček jeho smerom. Jasne som mu tým dal najavo, čo si s tým môže!!!

„Si horší, než malý chlapec, Edward, vážne!“ Carlisle šmaril noviny, čo doteraz čítal, pred seba na stôl. „Uvedomuješ si, že sa ti tu snažím celý čas pomôcť?!“ Upieral na mňa celú svoju pozornosť a ... dokelu, bol naštvaný!

„Neprosil som sa ťa...!“ vyletelo zo mňa nenávistne, našťastie iba šepotom. No aj tak to stačilo, aby sa naštval ešte viac. Hádam po prvý raz v živote som ho videl v takomto stave. Oboma dlaňami zlostne tresol po stole a sprudka vstal.

„Nevďačný. Malý. Smrad!“ precedil cez zuby. „Nebyť Esme, už dávno nad tebou lámem palicu! Čo si o sebe vlastne myslíš?! Ty o záchranu nestojíš, ak by si sa mal aspoň trochu rád, nikdy by si si takto idiotsky zámerne neubližoval.“ Nereval na mňa. Hovoril úplne tichučko, ale ten tón bol horší, ako keby mi vrazil rovno na počkanie zopár faciek. Týčil sa nado mnou ako moje ťaživé svedomie a vôbec sa nesnažil skrývať svoje opovrhnutie. Do tejto chvíle som si myslel, že už som načisto odumretý, takmer ako môj jazyk, keď sa na pije ... tohto.

„Ja...“ Netuším, čo som chcel povedať, ale Carlisle ma rázne prerušil.

„Odteraz už na teba kašlem, Edward. Budeš sa možno čudovať, ale ja mám aj takých pacientov, ktorí o pomoc stoja. Končím s tebou a je mi jedno, čo si o tom bude myslieť Esme,“ hrozil mi prstom takmer pri nose. Jeho lietajúci prst sa pokúšal pomerne úspešne odpútavať moju pozornosť. Neplánoval som to, bol som ešte rozospatý a v hlave som mal ako po výbuchu v bani. Nedokázal som sa koncentrovať ani len na to, čo mi Carlisle hovoril. Len na ten jeho blbý prst.

Uvedomil som si, že odrazu je akési podozrivé je ticho. Carlisle skončil svoju nenávistnú reč, zatiaľ čo ja som fascinovane zízal na jeho ešte stále vztýčený prst.

„Mňa už nemôžeš prekvapiť, ale Boh ťa ochraňuj, ak sklameš Esme!“ zahrmel mi svoju vyhrážku len kúsok od tváre. Jeho oči ma nemilosrdne prebodávali, zatiaľ čo ťaživé ticho, ktoré sa vzápätí rozprestrelo všade naokolo, mi takmer rozrazilo lebku.

„Nemáš niečo na bolesť hlavy? Myslím, že bez nej by to bolo lepšie,“ zašepkal som.

Carlislova tvár sa stále nemenila. Akoby to bola dokonale vytesaná socha. Po chvíli, ktoré ale mne prišla ako storočie, skĺzol pohľadom k šálke s tou červenou tekutinou.

„To...“ ukázal na šálku, „ti pomôže, stačí ho len pravidelne piť,“ odpovedal. „To je jediné, čo odo mňa dostaneš, zvykaj si!“ A s tým sa vybral ku dverám. Chvíľu som sa bezradne díval na noviny, ktoré ostali šmarené na stole.

* * *

Rosalie

Myslím, že mi začína celkom solídne šibať. V poslednej dobe vo mne silnel pocit, že sa Royce pri každej príležitosti snaží dotknúť nejakej mojej intímnej časti tela, alebo jednoducho, iba sa ma „nejako“ dotknúť, ale tak akosi... inak. Najskôr sa mi zdalo, že sú to len letmé, neškodné dotyky prstov, neskôr si ma celkom nenápadne prichytil. Keď ale zašiel ďalej a pritiahol si celé moje telo k svojmu priamo na verejnosti po prvý raz, nevedela som ako zareagovať. Tá hanba, urobil to úplne verejne... každý to mohol vidieť...

„Uvoľni sa,“ zašepkal mi popri tom do ucha a mňa namiesto rozpálených motýľov, o ktorých sa píše v ženských románoch, poriadne zamrazilo. Royceova ruka sa zjavila na mojom boku úplne nečakane a tam, kde ma pred chvíľou tak nepríjemne pošteklil jeho dych, teraz spočívala jeho brada. Premýšľala som, že ak trochu pohnem ramenom, mohla by som ho tým prinútiť dať si hlavu niekam... inam. Svoju teóriu som si už nestihla overiť, lebo sa odlepil a ja som bola odrazu zase voľná. Takmer.. pretože okamžite si zakliesnil moju ruku do svojho predlaktia a opäť tak zo mňa urobil svojho väzňa.

„Ako sa mám uvoľniť, keď je tu všade toľko ľudí?“ Dobročinné akcie tohto typu som vždy z duše nenávidela. Matka nás na všetky ťahala, odkedy sa otec stal senátorom. Vraj je to vhodné pre jeho popularitu.

„Ale no taaak, srdiečko,“ zašveholil opäť pri mojom uchu.

Z jeho dychu sa valil závan whisky, ktorá sa tu podávala ako drink pre pánov a môj žalúdok sa pri tejto aróme nepekne rozhojdal.

„Hej!“

Takmer som nadskočila, keď sa Royce rozhodol aj napriek našej verejnej blízkosti zrevať na okoloidúceho čašníka.

„Kam s tým ideš?!“ Kývnutím ruky a nie práve najtichším spôsobom ho privolal k nám a mladík s podnosom poslušne pricupkal k nám. Royce sa takmer okamžite vrhol na obsah svojho pohára a kopol ho na ex do seba. Znechutene sa zaškľabil, keď mu hnedastá tekutina popálila hrdlo, no po chvíľke sa jeho tvár priopito vyjasnila. Ja som bola medzitým stále uväznená v jeho područí, takže som pekne zblízka sledovala, ako sa Royceovi úspešne darí opiť a strápňovať seba i mňa, priamo pred všetkými.

„Myslím, že už ti na dnes stačilo,“ snažila som sa o čo najväčšiu diskrétnosť a vlastne chcela som len eliminovať všetky, doteraz ešte neexistujúce škody. Inštinktívne som sa rozhliadala a mapovala, kto z prítomnej spoločnosti zachytil Royceov malý „spoločenský“ problém, keď ma bez varovania zdrapil za bradu a vôbec nie milo otočil moju hlavu svojím smerom. Jeho orieškové oči blčali neznámym plameňom a ja som si uvedomila, že sa ho ozaj bojím.

„Myslím, že viem, kedy mám dosť aj bez tvojej kontroly, holubička!“ zasyčal na mňa naštvane a ja som sa zmohla len na prekvapené zamrkanie. Doteraz ku mne nebol nikdy hrubý. Nikdy!

Toto bolo prvý raz, čo som začala pochybovať o svojom rozhodnutí, vydať sa za Roycea Kinga.

* * *

Emmett

Na dvere ktosi zaklopal.

„Ďalej!“ vyzval som neznámeho, ale svoju polohu som nezmenil. Stále som ležal na posteli, tak  ako som bol oblečený, len sako som mal prehodené cez stoličku. Nohy mi viseli z postele práve tak, aby som nepošpinil perinu.

Dvere ticho vrzli.  A ten niekto vošiel. Jeho pohyb bol veľmi pomalý, takže som ihneď vylúčil Felixa. On totiž zakaždým vrážal do dverí ako pravý maniak.

Unavené oči som si stále kryl predlaktím. Posledné dve hodiny som strávil nečinným absorbovaním všetkých informácií o Klube, ktoré by mi niekedy mohli byť užitočné a tie ma aj napriek nulovej aktivite úplne vyšťavili.

„Emmett, máš ísť za Irinou,“ prekvapil ma takmer detský hlások jeden z dievčat, Jane. Nielen, že mala hlas ako dieťa, ona tak ešte aj vyzerala. Nebola jediným dieťaťom s dospelými očami, tam, kde sme s Angie prežívali sa takých našla plná kopa. Áno a Jane bola jedna z nich. Iba podľa očí bolo možné poznať, že dieťaťom nie je už nejakú dobu.

„Hneď,“ dodala mäkko, ale dôrazne. Bola presne ten typ, ktorý všetci poslúchajú na slovo. Pre koho blaho by ste sa hoc aj rozdali.

Miesto odpovede som len prikývol a vstal. Zo stoličky som si vzal sako a obliekol som si ho na seba. Cestou k dverám,  tam, kde ešte stále postávala Jane a sledovala každý môj krok s nevinným pohľadom dravca,  som si upravil golier na košeli, potom sako a pokračoval potom som zamieril ku dverám. Tak obratne, ako som len bol v tej chvíli schopný, som obišiel malú Jane a mieril do miest, do ktorých ma poslala.  Asi tak v polke chodby, vedúcej do Irininých „komnát“, som sa zastavil. Jedným okom som sledoval Jane, ako zatvárala moju izbu a zamyslene si ma premerala.

„Nevieš, kvôli čomu...?“ Urobil som ešte posledný pokus niečo z nej vypáčiť z Jane ešte pred tým, než jej zmiznem z dosahu.

Jane sa na mňa po prvý raz usmiala. Pobavene, ale rozhodne úprimne. Popri tom by ste si ju ozaj ľahko splietli so sladkým dieťaťom, ktorým už dávno rozhodne nebola, a negatívne zakrútila hlavou. Keďže som sa nič nedozvedel, nechal som to radšej tak a poponáhľal som sa k Madam Irine.

* * *

Irina

Bol na neho zvláštne hrejivý pohľad. Keď vošiel do mojej kancelárie, uvedomila som si, že som konečne po dlhej dobe úplne pokojná. Prijať ho bola dobrá vec. Určite!

Prijala som jeho pozdrav, spočívajúci v nepatrnom prikývnutí. Toto obyčajné chlapské gesto mu svedčalo rovnako, ako jeho nové šaty a vlastne všetky zmeny, ktoré sa udiali s jeho celým výzorom. Nohavice mu ušila moja krajčírka cez jedinú noc priamo na mieru  a jednoduchá biela košeľa s vestou a sakom pôsobili, akoby ich mal oblečené odjakživa. Okrem zmien na jeho zovňajšku, bol Emmett McCarty tým typom chlapa, na ktorom je rozhodne čo obdivovať. Tak ako sa hovorilo v mojom svete, bol to prvotriedny výstavný kúsok. Ani príliš pekný a už vôbec nie škaredý, napriek tomu mnohé ženské srdcia nenechá chladnými. Hlboké hnedé oči mu dodávali na príťažlivosti a pôsobivé čierne mihalnice  mal tak veľmi dlhé, že by mu ich moje dievčatá mohli rovno závidieť.

Stál tam ticho a tak veľmi spôsobne... a čakal, čo sa bude diať s jeho životom ďalej. Nebál sa mi dívať do očí. Musela som si priznať, že ma to priťahuje viac, než by rozhodne malo. Prijala som ho predsa ako zamestnanca. Nebolo mysliteľné, aby...

Hádam roky som sa nezačervenala pri pomyslení na akéhokoľvek muža. Už roky som ich vnímala ako obchod. Zistenie, že tento muž je iný, mi vytvorilo v duši ohromný zmätok.

„Posaďte sa, pán McCarty,“ usadila som ho a dúfala som, že sa mi hlas nechveje tak ako ruky.

Usmial sa, len máličko a úžasne krátku dobu, ale predsa som jeho úsmev stihla zachytiť. Môj tep tak isto!

„Prosím, nemohli by ste ma volať jednoducho Emmett, madam?“ Zo svojej pokojnej tváre ku mne vyslal ďalší kratulinký úsmev.  Do tej chvíle som premýšľala, ako vhodne začať a práve v tejto chvíli mi napadlo, že lepšie mi už nahrať hádam ani nemohol.

„Mno, aby som bola úprimná, skutočnosť, prečo som vás nechala zavolať, súvisí  tak trochu aj s vašim oslovením.“ Zámerne som sa osloveniu vyhla. Sama neviem, či to bolo zo strachu, alebo len čisto pre efekt. Už dávno som nebola takto nervózna. Ruky som radšej napevno zopla aby nebolo vidno, ako až sa klepú.

„Mám pre vás... ďalší návrh, Emmett.“ Tentoraz som si na vyslovení jeho mena dala záležať. Z mojich úst sa dralo veľmi prirodzene, ako keby tam patrilo odjakživa. Ozaj by práve tento muž mohol ku mne patriť? Mohla by som snáď ešte dúfať v nejaký ozajstný vzťah? Našiel by sa ešte niekto, čo by ma dokázal milovať? Hlavou mi vírili mnohé myšlienky. Vzhľadom k celej situácii ozaj absurdné!

Tento krásny muž trpezlivo čakal, až budem pokračovať. Bola v tom buď čisto poslušnosť, alebo to mohla byť dokonalá ukážka zdvorilého chovania. A o to v podstate išlo. Potrebovala som exemplár dokonalého muža. S etiketou v malíčku a neopozeraným registrom. Niekoho neznámeho. Úplne neznámeho, niekoho ako bol Emmett.

Predo mnou ležala biela obálka. Vzala som ju do rúk a podala Emmettovi. Najprv váhal, ale potom vstal a na dva kroky prekonal vzdialenosť medzi štýlovým kresielkom, na ktorom bol usadený  a mojim stolom a vzal ju na môj nemý príkaz do svojich rúk. Bola jednoduchá, ale materiál bol prvotriedny, o tom nebolo pochýb. Obrátil ju z oboch strán, nenáhlivo ju skúmal, ale bola prázdna. Znova na mňa upriel tie svoje zamatové studne, o sile ktorých evidentne nemal ani najmenšieho poňatia. Nepatrným prikývnutím som mu naznačila, že sa má pozrieť do vnútra. Opatrne teda vybral kartičku, ktorá sa ukrývala jednoduchý text. Vytiahol ju von a skôr, než si ju prečítal, overil si ďalším prenikavým pohľadom, či je to to, čo po ňom chcem. Preletel očami po obsahu.

„Znamená to, že vás budem chrániť v sieni plnej rozplesaných priožratých boháčov?“ spýtal sa keď mi vracal obálku aj s pozvánkou.

Nad jednoduchosťou s akou zhrnul do jedinej vety všetko podstatné, čo vyčítal z maličkého kúska papiera, som sa musela úprimne zasmiať. Zapalovalo mu to presne tak, ako som potrebovala a ja som vedela, že som vybrala toho správneho.

„Tak nejako, Emmett. Podstatu ste.. pochopili spárvne.“  Načiahla som sa za podávaným papierom a prekvapene na Emmetta vzhliadla, keď sa rozhodol pozvánku zo svojich rúk nepustiť.

„Povedali ste, že máte pre mňa ďalší návrh, tak kde je ten háčik?“  Prišpendlil ma svojim pohľadom a chladným hlasom, z ktorého mi bolo, práve naopak, až príliš horúco. 

„Nechcem, aby ste ma tam sprevádzali ako bodyguard, žiadam vás o to, aby ste mi tam robili partnera na plese. Oficiálneho partnera.“ Tak! Povedala som to. Vyslovila som svoje tajné sny celkom nahlas.

Emmett ešte chvíľu tvrdohlavo zvieral biely papier, no nakoniec sa predsa len umúdril. Evidentne som ho zaskočila svojou požiadavkou. Ešte včera bol takmer na ulici a dnes po ňom chcela, aby oficiálne zastupoval môjho partnera na plese. Znie to ako zo zle napísaného románu...

Potom sa usmial. Nie, vlastne, on sa rozosmial na plné kolo. Husté obočie mu prekvapene vystrelilo do polky čela. Fascinovane som zízala na jeho pohybujúci sa ohryzok a mužnú líniu sánky.

„To má byť vtip?“ uisťoval sa, že dobre počul.

„Nie, to nie je nijaký vtip,“ konečne som aj ja našla svoju starú vyrovnanosť. Možno to bolo práve tým, že som v miestnosti nebola jediná vykoľajená len ja sama. „Myslím, že základ máte dobrý, už nám zostáva iba doučiť vás zopár spoločenských fígľov. To spolu zvládneme.“ Nad poslednou vetou som sa zarazila. Uvedomila som si, že som povedala nahlas to, čo bol v skutočnosti doslovný preklad mojich najtajnejších myšlienok.

„Prečo práve ja? Prečo nie, napríklad, Felix?“ položil mi otázku, na ktorú som sa aj ja sama snažila nájsť uspokojivú odpoveď.

„Pretože, by vyľakal každého, presne v tej chvíli, čo by vystúpil z auta,“ odpovedala som k môjmu veľkému prekvapeniu pohotovo a hlavne uvoľnene. Celkom dobré krytie! V duchu som sa potľapkala po ramene za toľkú duchaprítomnosť.

 * * *

María

Po prvý raz som premýšľala, že klienta po tom neskasírujem. Netuším, kedy presne som začala takto mäknúť, ale výstavný kúsok nádherného chlapa, čo sa mi vyvaľoval ešte stále v posteli, ma niečím nedefinovateľným uchvátil. Inštinkt mi velil, že sa ho mám držať a už viac nepustiť. Akoby mi raz mohol byť nápomocný v mojich neistých plánoch...

Naštvane som sa zaškerila, len čo som si spomenula na Irinu. Nebyť tej prekliatej fuchtly, tak sa dnes topím v bohatstve, miesto zablšeného hotela. Nemusela by som spať s každým ožranom, ktorý mi hodí almužnu... nemusela by som utekať z väzenia, do ktorého som sa dostala len preto, že som ju nedokázala pri tom debilnom parku zabiť. A tiež by som nemusela... ublížiť tej chudere, čo sa ocitla v zlom čase na zlom mieste.

Polonahý blond démon v mojej posteli sa začal prebúdzať. Popri jednoduchom pohybe, rozospatom zahrabnutí si do vlasov, mi predviedol úchvatnú hru svalov na svojom nahom predlaktí. Potom otvoril oči a nádherne, lenivo, sa na mňa usmial.

„Máš tu niečo pod zub, srdiečko?“

 

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

13)  Twilly (18.01.2012 10:40)

Emíku, u Edwarda stačí, že je to Edward. On se prostě rozhodl, že za to nestojí a skrat byl na světě...:p

miamam

12)  miamam (18.01.2012 10:37)

Irinu by měl někdo zlehka proplesknout, aby se jí třeba pootočila hlava a zakoukala se do někoho jinýho! Tý jo, že by se Emmett s Rose na plese potkali a... co?? A Edward, konečně dostal pořádnej sprdunk, choval se jak naprostej fakan. I když pořád nevim, co ho vlastně vede k tomu, že se chová jako idiot... Rose, chudinko... :(

MisaBells

11)  MisaBells (14.01.2012 16:48)

Mazec! Zase mazec, kočko! Edward s Carlisleem a Rose s Roycem... mnooo uf! Pecka! A Irinka nějak slintá po Emmettkovi, udělej s tím něco! :D

HMR

10)  HMR (14.01.2012 07:37)

polonahý blond démon , to bylo móóó hezký, asi na něho byl i móóóc hezký pohled, ale jak se to vzbudí, tak je to vždycky jenom o jednom... co - koho sežrat...

Jula

9)  Jula (13.01.2012 19:44)

Carlisle se snaží, ale Edward mu pěkně zatápí. Snad se po té jejich rozmluvě trochu vzpamatuje
Royce je hrozný, chudák Rose. Znám pár takových "gentlemanů", co nejdou pro ránu holce daleko, někdy je mi z nich na zvracení

kytka

8)  kytka (13.01.2012 17:22)

Páni, taková hádka. Ani si neumím Carlisla představit.
Překonávání abstinenčních příznaků - nic lehkého.
Jsem zvědavá na ples. Jsem trochu zvědavá a trochu se bojím, co bude s Rose. A Emmett. Bude ochránce. Děkuju Verunko.

Paja

7)  Paja (13.01.2012 16:26)

Ano ano, je to úžasné, strhující a zamotané
Děkuju a nedočkavě vyhlížím pokračování

Cathlin

6)  Cathlin (12.01.2012 21:27)

Ach, ach, objevovat slovenštinu... Třeba: potĺapkať se po rameně... To je tak roztomilé. Nebo zízať, načiahnuť sa... :D :D :D Nedá mi to, musím se usmívat.

A takže... Edward: Jo jo jo, to se mi vážně líbí! Carlisle je úžasný a Edward dostává po čumáku. A já přitom tak trochu doufám, že E ještě jednou uklouzne, ještě jednou do toho spadne, aby se poučil... Už mi hlavou zase běží scénáře. Ale pochybuju, že bys něco takového plánovala...
Rosalie a Royce... Áno, ako inak... (Twi, kdybych tu uveřejňovala nějakou slovenskou hatmatilku, tak mi to prosím velkoryse odpusť... Slovensky umím jen pasivně, přesto mi furt naskakují slovenské výrazy! Třeba tě pobavím... :D )
A jak to, že Irina je pozvaná na ples? Je bohatá, ale je vyvrhel společnosti, ne??? Ale na setkání E a R se těším, samozřejmě! Kór jestli ji třeba Em bude zachraňovat z rukou opilého Royce a bude rvačka...
Irina... a Em! B) B) B)
Krása, Twilly, žasnu....

Lenka326

5)  Lenka326 (12.01.2012 20:05)

Ou, myslela jsem si, že Edward už připustil nějaké city ke Carlisleovi a Esmé, ale asi špatně. Všechnu zlobu a odpor k sobě samého ventiluje jako vztek na Carlislea. Ten aby měl svatou trpělivost. Snad se mu to podaří.
Rose a Royce - je dobře, že si všímá jeho povahy, ale bude jí to něco platné? Jestli se madam matinka rozhodla ji za něho provdat, tak stejně nemá úniku. Opravdu se o ni bojím.
Zato Emmett stoupá na společenském žebříčku , už má dělat mada Irině doprovod na ples. Jsem moc zvědavá, kdo všechno se na tom plese ukáže a co se tam semele.
Ovšem konec je nejlepší. Polonahý blond démon v Maríině posteli, který se dožaduje "niečoho pod zub". Moc hezká tečka za dílkem. Jen teda nevím, jestli zrovna María je to pravé, ořechové. No, dočkám klasu, jak praví klasik.
Díky Twilly

Bosorka

4)  Bosorka (12.01.2012 18:28)

Polonahý blond démon v mojej posteli...se mi tu nějak oteplilo klima v místnosti Něco takového by se v mojí posteli taky pěkně výjimalo
Při výbuchu Carlisla jsem souhlasně pokyvovala hlavou. Teď nepotřebuje Eda žádnou lítost, ale pevnou ruku...to by si měla uvědomit i Esme.
Rosalie si začíná uvědomovat, že se dostane z jedné klece do další....a horší
Irina....pořád čekám ,kdy se z ní vyklube pedofilní mrcha :D , jsem ovlivněná MOTU .
Ségra - krásně jednotlivé postavy zaplétáš a já se přímo tetelím blahem

monikola

3)  monikola (12.01.2012 13:44)

Edward je ale hnusný :/ juj ale tanto Carlisle sa mi veľmi páči...to že nie je tak odosobnene chladný ako ho občas zobrazili vo filme...
Rosalie, Rosalie hmm, mne je jej vlastne hroooooooozitánsky ľúto. byť vychovávaná pod takou potvorou ako je jej matka by pokazilo i svätú...proste tlak spoločnosti, ktorá ťa obklopuje ťa veľmi ľahko prevalcuje...som zvedavá ako to bude vyzerať na plese...Emmett tam pôjde s Irinou a ona s Roycom, že?
a Jazz??? ach môj miláčik Jazz polonahý blonďatý démon

Twilly

2)  Twilly (12.01.2012 13:35)

Ty voe, kafe, Julinko, dík a já pořád, že mi něco na tom pracovním stole schází... KAFE, jdu si ho udělat :D

julie

1)  julie (12.01.2012 13:19)

Polonahý blond démon v mojej posteli... Twilly,zase jsem nevydržela Koukám,že už máš po druhém kafi,já konečně taky :) :)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse - Volturi