Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

10. kapitola - Zistíme, že Irina má svoje tajomstvo... Edward ďalšie nočné mory a Rosalie? Aká je vlastne jej pravá tvár???

Irina

 

Účtovníctvo je vážne nudné, ale čo si človek neurobí sám, to nemá, nadávala som v duchu, zatiaľ čo som poctivo prepočítavala všetky cifry za daný týždeň. Klub vynášal vždy pekne, ale to sa mi nezdalo ako dôvod nechávať hlavu lietať v oblakoch.

 

Oči ma už  od toľkého zízania do účtovných kníh pálili a tak som radšej prehovorila samú seba, že si urobím kratulinkú pauzu. Oprela som sa lakťami o obrovskú knihu a čelo položila do dlaní.

 

Ozvalo sa  rázne zaklopanie a mne nezostalo nič iné, ako sa opäť vrátiť do reality a nasadiť masku tvrdej a nekompromisnej bordelmamá.

 

„Ďalej,“ vyzvala som klopajúceho čo najnevýraznejším hlasom. Posledné, čo som si želala, bolo vyvolávať klebety a dohady medzi mojimi zamestnancami. Tak rýchlo sa niečo podobné dokázalo zvrtnúť... Nikdy neukazuj svoje slabosti! tepalo mi v hlave.

 

Dvere sa otvorili a Felix váhavo vošiel.

 

„Madam,“ váhavo ma oslovil, formálne, ako vždy, keď mohli načúvať iní a cudne sklopil zrak. Správal sa takto už od začiatku, čo sa poznáme a mne tá jeho bezbrehá, úprimná láska v očiach robila dobre. Felix bol dobrý chlap, ale nebol pre mňa ten pravý. Vedel to on a vedela som to aj ja, ale aj tak mi bol viac priateľom, než poskokom. Priateľstvo bola jediná možnosť ako mu jeho sympatie oplatiť. Teraz som však potrebovala jeho úžasné schopnosti. Možno na prvý pohľad pôsobil ako obrovská hlúpa hora svalov bez mozgu, ale jeho kombinačné schopnosti by prekvapili mnohých. V tom bol dobrý. A práve preto som sa rozhodla zveriť do rúk práve jemu.

 

„Felix, bol by si ochotný pre mňa niečo urobiť?“ Nedokázala som zakryť stopu úzkosti vo svojom hlase. Nie, nebola som si istá, že vždy bude po mojom. Felix bol ozaj mojim priateľom a tí nekonajú na rozkaz.

 

Obor okamžite zodvihol zrak, ktorý doteraz zaťato upieral na hranu stola. Robil tak v mojej prítomnosti vždy, len aby sa mi nemusel dívať priamo do tváre. Mala som podozrenie, že sa toto kusisko chlapa predo mnou ešte stále, aj po toľkých rokoch, čo sa poznáme, hanbí. No tentoraz jeho tvár neniesla žiadne stopy ostychu. Nečervenal sa, nemrkal tak rýchlo, ako  to zvykol robievať, keď ho niečo – niekto rozrušil.

 

„Pre teba čokoľvek, Irina, to predsa veľmi dobre vieš!“

 

Jeho slová ma potešili. Ozaj som verila iba jemu... a možno Emmettovi...

 

„Tento list...“ podávala som mu obyčajnú, nenápadnú obálku, akých som mala na stole veľké množstvo, ale obaja sme vedeli, že až tak obyčajná, ako sa na prvý pohľad zdá, nie je. „...sa nesmie dostať do nepovolaných rúk.“ Cítila som, ako veľmi mi bije srdce. Takmer prerazilo moju hruď a vystrelilo zo mňa von.

 

„Pre koho je?“ vyhol sa zbytočným otázkam Felix, za čo som mu bola nesmierne vďačná a bez okolkov si pýtal fakty.

 

„Je pre jedného detektíva...“ zmĺkla som, lebo som veľmi dobre vedela, že Felix a polícia nie je práve najšťastnejšia kombinácia. „... je to súkromný detektív, Felix, ale dokáže zistiť to, čo potrebujem,“ prosila som ho pohľadom.

 

Po pár sekundách ťaživého ticha napokon prikývol. Rozladene sa mu vyklenulo obočie, ktoré napokon aj tak dopomohlo k dojmu zachmúrenosti jeho výrazu, pretože ho nakoniec zase nahnevane zvraštil.

 

„Neznášam fízlov!“ podotkol len tak mimochodom.

 

„Ja viem, ale nikto... nikomu tak neverím, Felix.“ Uchopila som jeho obrovskú ruku, v ktorej držal moju obálku, mojimi oboma. Myslím, že to ho definitívne zlomilo. Môj dotyk. Spôsob, akým som ho požiadala, fakt, že som ho nemienila využívať, hoci by som si vedela nájsť snáď tisíc príležitostí, to bolo niečo, čo nás držalo nad vodou...

 

„Spoľahni sa, princezná,“ natiahol sa ku mne a ohrnul mi z čela neposlušný pramienok, čo mi musel uniknúť niekedy pred tým. „Referencie má?“

 

Nebudem klamať, neistota zo mňa úplne opadla. Po tom, ako ma nenechal v štichu... opäť, je ochotný ma podržať.

 

„Mal by byť spoľahlivý. Inak by som si ho nevybrala, to ti musí byť jasné,“ vysvetľovala som mu a nedbala na jeho opovrhujúce grimasy.

 

„No to dúfam, inak by som mu...“ nedopovedal, len svojou veľkou rukou naznačil, aký až krátky proces by s ním narobil.

 

Usmiala som sa na neho, pretože to hádam ani inak nešlo. Bol to môj priateľ už roky rokúce... jediný priateľ, ktorý o mne vedel až príliš veľa tajomstiev.

 

Odrazu bol preč ten hanblivý maco. Felix sa zmenil na pokojný prístav a pozval ma do svojho teplého, obrieho náručia. Nemala som jediný dôvod neprijať jeho gesto.

 

„Tak si sa rozhodla, že ju konečne nájdeš?“ zašepkal mi do vlasov a ja som cítila jeho teplý dych.

 

„Asi... som pripravená...“ Nonsens! Madam Irina Beaufortová sa rozpadá ako domček z karát v náručí svojho... zamestnanca!

 

„To je dobre. Bolo už vážne na čase!“ Počula som jeho tichý úsmev. „Máš aj navštívenku?“ Zamával ešte pred mojim nosom obálkou, ktorú som mu práve zverila. V podstate to bolo znamenie, že naša súrodenecká chvíľka je na konci. S novou dávkou životnej sily som sa odlepila od širokej hrude a načiahla sa na stôl po vizitku, aby som ju podala Felixovi. Zagánil na ňu, vystrúhal ďalšiu zo svojich nenávistných grimás a snažil sa prehliadať môj tichý smiech.

 

„Neznášam fízlov!“ zopakoval znova, ale to sa už blížil ku dverám.

 

V tej chvíli mi ešte niečo napadlo. „A, Felix?“ zastavila som ho tesne pred tým, ako položil ruku na kľučku od dverí. Reagoval podľa mojich očakávaní. Otočil sa a čakal, čo zo mňa vypadne.

 

„Ten tvoj priateľ, Demetri, je ešte stále v meste?“ skúšala som to najprv opatrne.

 

„Pokiaľ viem, tak je, prečo? Potrebuješ ho?“ Prižmúril oči ako šelma, ktorá zaňuchá príležitosť.

 

„Dostala som echo, že María ušla. Ak ju vystopuje a ... privedie mi ju sem, budem mu viac než len povďačná.“ Túžila som po tom, aby aspoň niečo bolo v mojom živote doriešené a toto bola jednoznačná šanca.

 

„Keď pridáš na štedrosti, tak sa jej rovno aj zbaví, to záleží len na tebe, princezná,“ povedal takmer bez obalu a mne bolo jasné, čo tým myslí.

 

„Uvidíme, každopádne, rada by som si s Demetrim o tom pohovorila osobne. Ak môžeš, tak mi ho sem priveď.“ Už som to opäť bola ja. Chladná a vypočítavá obchodníčka. „.. a Felix, diskrétne...“ napomenula som ho tesne pred tým, než ma nechal úplne osamote s vlastnými spomienkami.

 

* * *

Edward

 

Od tej hádky sa mi Carlisle vyhýbal. Už viac neprišiel, aby si popri mojich tichých sťažnostiach na celý svet vypil svoj ranný čaj a zároveň nenápadne dohliadol na to, aby som vypil tú jeho krvavo červenú žbrndu, ktorú mi napriek všetkému neprestali každé ráno nosiť – na jeho príkaz, samozrejme. Nejaké dva dni som si nový stav veci dokonca pochvaľoval. Vyžíval som sa v tom, že KONEČNE pochopil, že od neho nechcem... nič. Ani som si neuvedomoval, že som nakoniec jeho medicínu vždy vypil. Sám seba som presviedčal, že je to len na truc. Iba preto, aby som mu dokázal, že zvládnem sám seba, vrátane svojho dokonale zbabraného života, aj bez kontroly. Jasné, že zo začiatku mi tento malicherný skutok slúžil ako veľmi dobrá zámienka pre brblanie na Carlisla a jeho nenapraviteľné samaritánske sklony. Neskôr prišla na radu urazenosť. Neprišiel. Nechal ma len tak, napospas mne samému a s týmto zistením prišiel aj môj šok. Jemu na mne už OZAJ nezáleží!!! Dobre si pamätám deň, a dokonca si pamätám aj presne tú chvíľu, kedy sa mi konečne rozsvietilo v tej mojej nablbej kotrbe! Carlisle urobil to, o čo som ho žiadal. Vykašľal sa na mňa a ja som si nakoniec musel priznať pravdu. Vzalo ma to! S týmto po poznaním som sa zviezol popri stene na zem, objal si oboma rukami kolená a snažil som sa tak zakryť dieru, ktorú mi Carlisle vypálil do hrude. Vlastne, tú som si celkom isto spôsobil svojou sprostosťou ja sám.

 

Asi tak pol minúty som takmer komicky lapal po vzduchu. Moje pocity by sa dali prirovnať najbližšie asi k topiacemu sa, čo neúnavne šliape vodu, zatiaľ čo ho prúd sťahuje hlbšie a hlbšie... V ušiach mi hučalo, až som nepočul jedinej vlastnej myšlienky. Nebol som schopný myslieť,  a už vôbec som  nebol schopný čokoľvek vnímať!!!

 

Teraz bol ten najvyšší čas vysloviť tie čarovné slová nahlas. „Potrebujem ťa, Carlisle!“ zašepkal som a tlak povolil.  Hukot v mojej hlave ustal a zostalo po ňom len ťaživé mŕtve ticho. Zatvoril som oči a temeno oprel o studenú stenu.

 

Na dvere mojej duše zaklopala postava v sivom habite. Aj napriek zlému pocitu som mu nakoniec otvoril, predstavil sa ako samota a oznámil mi, že si mal vyhliadol. Sálal z neho chlad, nebol mi sympatický... Chcel som tie dvere opäť rýchlo zatvoriť, ale strčil do nich nohu...

 

Otriasol som sa chladom a rukami si prešiel po ramenách. Ešte stále som sedel opretý o stenu. Musel som zaspať, napadlo mi. Bol to zvláštny sen. Taký... desivý a pravdivý zároveň. Ak toho chlapa pustím dnu, už ho z domu neostanem. Nedostanem samotu zo svojej duše... jedine, ak na tie dvere nebudem sám, uvažoval som o tom sne. Ak dám šancu Carlislovi a Esme, budem mať šancu...

 

Tak rýchlo, ako to moje zoslabnuté telo dovolilo, som zišiel do salónu. Bolo mi úplne jedno, že som len v pyžame a župane. Bosé nohy mi ťapkali po mramorovom schodisku a cípy pánskeho županu za mnou vlali ako plášť nejakého poondeného rytiera z rozprávky. Ale ja som mal do rytiera ďaleko. Prišiel som si skôr ako zlý zatrpknutý trpaslík, ktorý nenávidí každého a všetko okolo seba. Čo neznesie ani štipku krásy vo svojej blízkosti a radšej ju pošliape. Bol som hlupák!!!

 

„Edward, čo je, stalo sa ti niečo?!“ Esme vyštartovala z leňošky ako strela a hrnula sa ku mne.

 

Keď som zazrel v jej tvári strach o mňa, myslel som, že od radosti zošaliem. Bála sa o mňa. Neprišiel som o jej lásku. Neprišiel som o Esme... Môj široký úsmev sa pretavil do hlučného šialeného smiechu.

 

Maličká Esme sa ma snažila podopierať v páse, zatiaľ čo ja som sa, ako pravý blázon bez vysvetlenia kymácal sem tam a hlučne sa smial. Bol som neuveriteľne šťastný, že už viem, ako premôžem tú postavu v sivom. Spolu s Esme a možno aj s Carlislom..., ale to záleží na hlavne na Carlislovi. Či ma neodpísal definitívne...

 

„Edward!“ Snažila sa otočiť mi tvár tak, aby sa mi videla do očí. Myslím, že moje chovanie považovala za nejaký záchvat... a možno mala pravdu. Ale ja som sa tešil z toho mála, čo mi ostalo. Esmeina láska! Mal som chuť sa roztancovať, ale nohy by ma ešte neudržali.

 

„Môžeš mi odpustiť?“ zašepkal som náhle po tom, čo som sa konečne prestal smiať. Jej ruka ma príjemne hriala na líci a ja som ju pevno uväznil tým, že som nedovolil, aby ju odtiaľ zložila.

 

Esme pokrútila hlavou a tvár jej zvážnela. Vo mne opäť hrklo. Že by som sa po celý čas mýlil? Dych sa mi začal opäť zadrhávať.

 

„Nemám ti čo, ty blázonko,“ povedala a usmiala sa tak, že moja ťažoba opäť opadla. Esme sa mi stúlila do náručia a drobnými rukami ma pevne objala. Bol som takmer úplný, až na...

 

„Úžasné!“ Miestnosťou sa rozozvučal ostrý zvuk tlieskajúcich dlaní. „Myslím, že tvoje predstavenie, Edward, by malo v divadle Bank of America Theatre ohromný úspech!“  Sarkazmus a znechutenie priam odkvapkávali Carlislovi od úst. Stál opretý o dvere salóna a pozoroval celú scénu. Bohvie ako dlho. Nevadilo mi to. Bol som dokonca tak trochu rád, že je tu. Ale viac som sa ho obával.  Chcel som... dúfal som v jeho podporu.

 

„V každom prípade, ešte si nevyhral. Uvedomuješ si to?“ Pochyboval, ale neodpísal ma. Iný by už nado mnou dávno zlomil palicu. Veď som nebol ani jeho vlastná krv, bol som cudzinec, ktorého prijal... ktorému dal všetko, domov... lásku.

 

Lenivo sa odlepil od zárubne a mieril k nám. Esme ma pustila z náručia a keď Carlisle prišiel ešte bližšie, bez ostychu položila svoju malú dlaň na jeho hruď a pobozkala ho priamo na pery. Ich bozk nemusel byť práve živočíšny na to, aby bolo každému prizerajúcemu sa jasné, aká obrovská láska medzi nimi dvomi je.

 

Dívať sa na nich bolo odrazu také krásne, ale vedomie, že im kradnem zo súkromia ma prinútil odtrhnúť zrak od skvostného súsošia, ktoré nevedomky vytvorili.

 

„Daj mi ešte jednu šancu, Carlisle! Nesklamem ťa, ver mi!“ Aj sebe samému som znel zúfalo, ale čert to zober! Každé slovíčko som myslel ozaj úprimne.

 

Napäto som sledoval Carlislov trpký úsmev. „Mám ti veriť?“ Prinútil sa na mňa pozrieť a stihol to práve včas, aby zbadal moje zúfalé prikyvovanie. „Je ťažké veriť niekomu, kto ťa sklamal, Edward a ty si to urobil mne.“ V spánkoch mi opäť začalo hučať. Dych sa mi krátil a do očí sa vovalili  slzy. Len s námahou som ich rozmrkával a držal tak za hradbou viečok.

 

„Dokáž mi, že sa ti dá veriť!“ vyzval ma odrazu prudko. „Dokáž, že mi ešte za námahu vôbec stojíš!“ dvíhal hlas, až napokon kričal. Kdesi v pozadí unikol Esme tichý vzlyk. Nevidel som na ňu, lebo Carlisle svojim vlastným telom vytvoril pevnú hradbu, za ktorou ju chcel ukryť... predo mnou. Akoby som jej JA chcel niekedy ublížiť?!

 

„Urobím čokoľvek!“ Uvedomoval som si svoju teatrálnosť, ale hádam mi bude odpustené, že som každému slovu veril!

 

V salóne sa rozhostilo ticho. Zreteľne bol počuť dych troch osôb. Boli sme vysilení ako po dlhom behu. Všetci. Naše emócie medzi sebou pretekali. Ale o čo, preboha? O to, kto bude víťaz? A kto porazený???

 

Carlisle sa krátko nervózne zasmial. Odrazu mal v tvári napísanú neuveriteľnú únavu. Presne takú, akú som mal ešte ráno ja vo svojej duši.

 

„Takže čokoľvek, vravíš?“ Jeho hlas sa už úplne stíšil na minimum.

 

„Niečo by tu bolo... ale...“ jeho prst vystrelil k mojej hrudi a takmer sa ma dotkol. „... bude to skúška a nie trest,“ oznámil mi a svoj hroziaci prst radšej pomaly stiahol do bezpečia svojho saka.

 

Nemal som námietok. Bol by som súhlasil aj s návštevou pekla, ak by som tak obnovil to, čo som takmer stratil.

 

„Keď to dohodnem, dám ti vedieť, čo a ako.“ Bolo jediné, čo ešte dodal a bez slova ponúkol Esme rameno. Odviedol ju po mramorovom schodisku do poschodia a mňa nechal napospas mojim vlastným, zmäteným myšlienkam.

 

Dostal som svoju šancu! To bolo jediné, čím som si v tom labyrinte bol istý.

 

* * *

Rosalie

 

Nesústredená! Koľkokrát som to už od matky dnes počula? Ale tie jeho oči mi nedávajú spať. Neviem sa na nič zamerať. Koncentrácia, tá už je dávno na nule. Videla som ho, z omnoho väčšej blízkosti, než zo svojho okna. Mala by som riešiť, skutočnosť odkiaľ to vyšiel. Mala by som riešiť, jeho oblečenie, ktoré možno nebolo podľa najnovšej módy, ale posun týmto smerom tu rozhodne bol. Mala by som riešiť, kde vzal toľko peňazí na...

 

Miesto toho som zatvorila oči, ako dnes už mnohokrát a opäť som si užívala obraz, ktorý dokázala moja pamäť vyčariť. Emmett... bol to on. Syn naše slúžky, brat mojej Angely, prvej osoby, ktorú som kedy zranila... Teraz bol Emmett starší, urastenejší, mužnejší... a nadobro nedosiahnuteľný! Samozrejme, ako pravá hysterka som vo svojej popletenej romantickej hlave riešila to, že muž, o ktorom snívam, nikdy nebude môj, pretože nás delia spoločenské rozdiely v podobe mojej matky, miesto blížiacej sa svadby. Bolo mi úplne jedno, že si mám brať Roycea a už vôbec ma netrápil fakt, že ako správne prelietavá žena reagujem na prvé nohavice, ktoré cestou stretnem! Odpor voči sebe samej nemal konca. O chvíľu som mala mať na dosah výstup na ďalší schodík spoločenského rebríčka a ja som tu medzitým vzdychala nad vopred zarúbanou cestou nášho vzťahu kvôli obyčajnému pôvodu...  Trpko som si uvedomovala, že matka ma ovplyvnila viac, než by som si sama želala...

 

„AU!“ Čosi ma udrelo do ramena až to zadunelo, ale na to, aby som zo svojich šialených myšlienok precitla, to stačilo.

 

Matka sa na mňa dívala s maximálne pohoršeným výrazom v tvári a poriadnou bichľou v ruke. Práve jej váhu som ešte stále cítila na predlaktí.

 

„Ty si snívala!“ obvinila ma neveriaco celkom šokovane.

 

Okamžite som, ako každý pristihnutý človek, sklopila pokorne tvár, ale pery som nechala pevne zomknuté. Taká nepatrná forma protestu... Smiešna, ale bolo moje malé súkromné víťazstvo.

 

Na to obvinenie som radšej nereagovala. Usúdila som, že to tak asi bude lepšie. Po chvíľke dusivého ticha som sa odhodlala mrknúť aspoň jedným očkom na mamu. Ani sa nepohla, sedela v rovnakej polohe a sledovala každú moju reakciu. Striehla na mňa!

 

„Ty si snívala!“ zopakovala svoje obvinenie, ale tentoraz som v jej hlase započula iný tón. O tom, že by som sa jej niekedy s niečím dobrovoľne zverila, ako to vraj zvykne chodiť medzi inými matkami a dcérami, nemohla byť žiadna reč. A aj napriek tomu, sa mi v hrudi začala vzdúvať potreba zveriť sa niekomu. Komukoľvek! Jednoducho, dostať zo seba všetok tlak... dostať preč z mojej mysle Emmetta, sa to vôbec ešte dá!

 

„O kom?“ vyštekla to napoly s odporom a napoly úplne zelená zvedavosťou. Ale to sa ona nikdy nedozvie!

 

„Som predsa zasnúbená.“ S pokojným svedomím som jej zaklamala do tváre po prvý raz v mojom živote.

 

 

Zhrnutie

 

 

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

HMR

11)  HMR (22.01.2012 09:47)

Dítě?

julie

10)  julie (21.01.2012 19:47)

OMG! Odstaveček o Samotě! Irina vypadá moc sympaticky, i Felix a na scénu přichází i Demetri? Těším se na další kapitolku

Twilly

9)  Twilly (20.01.2012 11:56)

Už se to upravuje, Kačenko, do finální verze, dnes by to mohlo jít eventuálně i do administrace

Cathlin

8)  Cathlin (20.01.2012 11:49)

Ááááách, Edward... To bylo moc pěkné! Řádně se vyděsil, když pochopil, že ta loď by se s ním mohla jednoduše nadobro potopit. Ano, takovéhle rodičovské lekce jsou třeba, i když je to o nervy všech zúčastněných. Pokud to byl Carlisleův záměr, potom mu tleskám...
A Rosalie? Že by našla odvahu k tomu zalhat (postavit se) vlastní matce? Že by se z ní mohla stávat žena?
A Irina - v každém je kousek toho srdce, v každém...
Hm, hm... úžasná Twilly, moc se těším na pokračování!!!

Twilly

7)  Twilly (19.01.2012 10:31)

Ako sa tak dívam na to, čo som napísala, tak to vážne vyzerá tak,že to asi nikto z nich nebude mať ľahké :p ... ale tento príbeh sa píše akosi sám a má vlastnú hlavu, takže sama sa niekedy čudujem... ... Ďakujem všetkým, kočky moje milované

monikola

6)  monikola (19.01.2012 09:28)

medzi Irinou a Felixom je nádherný vzťah...taký, ktorý vie prekonať všetko...sú to také polovičné lásky a 120% priateľstvá, ale tie nám často dávajú obrovskú silu ísť ďalej...dokonca z osobnej skúsenosti viem, že tieto osoby sú lepšími "spovedníkmi" než ľudia do ktorých sme zamilovaní
Edward, Edward. Edward...trdlo, konečne ti to došlo??? Ale ja akosi tuším, že to ľahké nebude mať...Twilluška je totiž veľmi rozumné, realisticky na svet nazerajúce dievča a ona ti to pekne dá všetko spapať
Rose a ty si pekne v... prvé klamstvo je pád do divokej rieky, ktorá ťa strhne a len ťažko sa znovu vyškriabeš na breh mám taký pocit, že táto poviedka prinesie mnohým postavám školu života

kytka

5)  kytka (18.01.2012 21:58)

Snad to nebude s Edwardem tak zlé. Já v to pevně věřím. Irina hledá dceru? Koukám, že se nebudeme mít čas nudit. Tolik je toho v sázce a rozehráno. Jsem zvědavá. Verunko

Bosorka

4)  Bosorka (18.01.2012 20:27)

Jsem ráda, že Carlisle to Edwardovi nedá "zadarmiko". Ono spoléhat na slovo narkomana je více než naivní... Jo, jsem v tomto směru hodně negativistická - ty víš ;)
Irinu začínám mít ráda snad si to holka nepokazí.
Rose a hlavně její "matinka" - no comment :p

Lenka326

3)  Lenka326 (18.01.2012 19:54)

Doufám, že se Edward opravdu dokáže odpíchnout ode dna a začne znovu. Překvapila mě Irina, protože i chladná a vypočítavá bordelmamá má své tajemství, které ji trápí a dělá zranitelnou. Hledá dceru??? Známe ji???
No a Rosalie... pořád nedokážu tipovat, co ji v životě čeká, Royce, Emmett, vzestup nebo pád ve společenském žebříčku, štěstí nebo peklo...

miamam

2)  miamam (18.01.2012 12:37)

Oběd mi tu jaksi vystydnul, protože jsem od toho nemohla odtrhnout oči... Irina mě trochu mate - jak úplně zněžněla, když byl u ní Felix a ona ho má přitom za přítele? No nevim... Edward se konečně umoudřil, vyvěsme prapory!!! A že by ta zkouška od Carlislea byl nadcházející ples??? A Rose... Na ni pěju ódy. Dokázala jsi, že ji mám fakt ráda! Nemožné! ...

Empress

1)  Empress (18.01.2012 12:17)

Hm, hm, hm, žeby Eddie dostával rozum?
Rosalie je mi nesmierne ľúto:( Ale už sa teším keď príde jej čas a bude šťastná
A čo tá Irina? Koho to hľadá???

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse