Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

5. kapitola - Emmett uzatvára obchod s Irinou. Edward s rodičmi. Ako až sa osud zahráva s týmito mladými ľuďmi? O tom by hádam vedela rozprávať práve Rosalie, alebo žena, čo zaútočila na Irinu...

 

Irina


„Takže, aká je vaša odpoveď?“ Veľmi som sa snažila, aby sa mi hlas netriasol. Čert vie, prečo mi na tomto človeku tak záležalo. Nebol to v podstate NIKTO a predsa... niečo mi hovorilo, že je pre mňa dôležitý. Alebo skôr, mohol by byť.

„ČO presne sa po mne požaduje a pred KÝM by som vás mal chrániť, madam.“ Znel pokojne, ale jeho oči zostávali ostražité. Páčil sa mi jeho prístup. Nezľakol sa, hoci druhý by už dávno zbabelo zdupkal. Bol to pre mňa jasný signál, že sa nevyhýba zodpovednosti a rozhodne zo mňa nechcel ťahať peniaze, aj keď by som sa stavila, že momentálne nemal vo vrecku viac než zopár dolárov.

„Požadovalo by sa po vás to, čo som vám už pred chvíľou povedala. Ochrana na dvadsať štyri hodín. A pred kým?“ Tu som sa sama musela zamyslieť. Bolo toľko osôb, ktoré by ma najradšej videli v stoke, že ak by som si to vôbec pripustila, bolo by lepšie nechať niekoho radšej ten kohútik stisnúť hneď teraz, ako donekonečna čakať a strhávať sa pri každom podozrivejšom zvuku. Jednoducho som si to radšej nepripúšťala. „A ochrana pred každým, kto by mi chcel ublížiť.“ Jasné, stručné, výstižné, aj keď nič-nehovoriace. Každopádne, neklamala som mu ani jediným slovíčkom. Hoci mi boli niektoré skutočnosti jasné, podrobnosti som netušila.

„To neznie práve konkrétne, madam.“ Dovolil si istú výčitku, no v tej chvíli som mala pocit, že má na ňu plné právo, nešlo tu len o môj život. Ponúkam mu síce hotový majetok, ale za príliš vysokú cenu. Chcem, aby pre mňa bol ochotný položiť svoj život a to bez výhrad!

„Nebudem vám klamať.“ Odtrhla som lakte zo stola a naoko ležérne som sa oprela o operadlo koženej stoličky. Ruky som pomaly oprela o bočné opierky.

„To si cením. Ale čo sa týka tej ochrany počas celých dvadsať štyri hodín...“ Odrazu už tak vyrovnane nepôsobil. Tušila som, že to, čo bude nasledovať ďalej, sa mi páčiť nebude. Moje telo zareagovalo úplne mimovoľne. O pár centimetrov som sa naklonila k nemu, ako keby som očakávala, že mi snáď to svoje tajomstvo pošepká rovno do uška.

„Strava, ubytovanie a prípadné... výhody, sú súčasťou vašej odmeny,“ na potvrdenie svojich slov som len rozhodila obe ruky v geste „všetko by bolo vaše, ale len vtedy, ak to prijmete“. Áno, z nejakého zvláštneho, zvráteného dôvodu som stála práve o tohto muža. Môj inštinkt mi napovedal, že ak ho prijmem, budem si môcť vydýchnuť.

Emmett McCarty poplašene zamrkal a zarazene otvoril svoje pekné ústa, no nevyšla z nich žiadna pripomienka, hoci nejakú evidentne mal. Potom ústa spôsobne zaklapol a zamračil sa.

„Ja...“ Hľadal tie správne slová. „Nežijem sám a osobu, ktorú mám zverenú, sem nechcem vodiť. Bez urážky.“ Pohyb, ktorý vykonali jeho ruky, mal znázorňovať isté gesto pokory, ma prinútil presunúť svoju pozornosť práve k jeho rukám. Emmett McCarty mal možno postavu zápasníka, neočakávane príjemné vystupovanie a zvláštnu iskru rozhodnosti v oku, ale líniu prstov a dlane mal dokonalú. Odjakživa som obdivovala krásne mužské ruky. Len s problémami som sa donútila na neho neslušne nezízať. Natoľko ma vykoľajil, že význam jeho slov mi došiel až oveľa neskôr.

„Manželka?“ začala som opatrne, keď som sa ako tak prebrala, no nedokázala som úplne zamaskovať nervozitu, keď som si prstom nervózne klepkala po spodnej pere. Veľmi som túžila mať tohto muža vo svojej blízkosti a osteň iracionálnej žiarlivosti pri myšlienke na akúkoľvek anonymnú ženu, ktorá by mi ho brala z mojich zlatých sietí, ma samotnú prekvapil.

„Sestra...“ Sklopil pohľad k rukám, položeným na silných stehnách.

Pocítila som pocit hanby za svoje predošlé pocity. Nemám právo žiarliť na tohto človeka. Nepoznám ho. Viem len toľko, že bol ochotný už raz za mňa vo vypätej situácii položiť život. Netušila som, či moje inštinkty tentoraz vedia, čo robia.

„Chcem vás v teame, pán McCarty. Pre túto prácu ste perfektný, v tom vám nemienim klamať. Čo sa týka jej negatív... iste viete, čo vás čaká. Koniec koncov, zažili ste to na vlastnej koži.“ Odmlčala som sa, no nie nadlho.  „A ešte jedna vec, pán McCarty. Je mi jedno, ako si to zariadite doma, ale, pre dobro všetkých vám radím, urobte to čo najsôr! Svoju ponuku zvyšujem na dvesto dolárov za týždeň a ani o cent viac! Odpoveď chcem ale od vás okamžitú!“ Konečne som mala pocit, že mám  opäť zem pod nohami. Obchod a s ním spojené vyjednávanie ma vedelo vždy posilniť. Bola som dobrý pokrový hráč. A teraz som hrala vabank.

„Odpoveď dostanete do dvoch dní.“ Bez mihnutia oka nastolil svoju podmienku. A musím uznať, že ani on nebol vo vyjednávaní zlý. Skutočne bol pre túto prácu perfektný. O sto percent lepší než Felix.

„Zajtra!“ Bola som si vedomá jeho vnútornej sily. „To je moje posledné slovo!“

Emmett McCarty sa lenivo usmial a svoju krásnu ruku natiahol pred seba, aby sme potvrdili výsledky nášho rýchleho jednania.


* * *


Srdce jej bilo silnejšie ako zvon. Cítila ho priamo v krku. Otvorenými ústami sťažka dýchala. Adrenalín sa jej valil tepnami do celého tela. Utiekla. Podarilo sa jej to. Teraz už o tom nepochybovala. Noc bola tmavá a ona nepočula žiadne zvuky. Nikto, kto by ju prenasledoval.

Pritisla sa celým telom k tmavému múru. Chladil ju po celom tele, ale zima jej nebola, hoci bola oblečená iba vo väzenských háboch. Musí sa ho zbaviť, a to čo najskôr! Takto by ju nejaká dobrá duša akurát tak udala. Za pár centov... S podrezaním by určite nikto nestrácal čas.

Za rohom domu, priamo od ulice, začula kroky. Podľa zvuku a dĺžky pravidelného kroku šlo buď o neveľkého muža, alebo to musela byť žena. Trúfala si zaútočiť. Vlastne, ani inú možnosť nevidela. Rozhodne nie po tom, čo sa jej podarilo napadnúť toho odporného väzenského strážcu a utiecť z tej zavšivenej diery. Nalákala ho na to jediné, čo jej ešte ostalo. Na vlastné telo. S odporom sa otriasla, keď si spomenula na jeho mäkké telo a tvarohovitú tvár. Na dotyk krátkych hrubých prstov po jej tele. Bol odporný. Z úst mu páchlo ako z latríny a stále sa nechutne pochechtával. V ušiach jej ešte stále znel ten nechutný zvuk. Striasla sa odporom ako keď sa jej dotýkal a radšej sa snažila skoncentrovať na svoj plánovaný útok. Na zemi sa povaľovala prázdna fľaša od ginu. Pevne ju chytila za hrdlo a pripravila sa zaútočiť.

Všetko sa to odohralo až príliš rýchlo. Jej obeťou bola len obyčajná prostitútka. Nepremýšľala nad svojim činom. Vedela, že ak nebude tvrdá, neprežije. Keď to docvaklo aj tej chudere, bolo už pre ňu neskoro. O sekundu neskôr fľaša dopadla na spánok tej úbožiačky a dunivý zvuk ju poslal do bezvedomia. Jej telo dopadlo s tichým žuchnutím na zem. Najprv jej prezrela vrecká, potom aj drobnú taštičku, čo mala u seba. Peňazí mala žalostne málo, ale jej sa počítal každý cent. Potom si uvedomila, že vo svojom väzenskom mundúre ďaleko nezájde. Prostitútka bola približne rovnako vysoká ako ona. Okamžite ju teda začala prácne zobliekať. Telo v bezvedomí síce odpor nekládlo, ale skutočnosť, že bola v hlbokom bezvedomí jej celú vec ohromne sťažovala. Naposledy jedla predvčerom a ona si uvedomovala ako rýchlo jej ubúdali sily. Nakoniec sa jej to predsa len podarilo. S pocitom víťaza si začala zo seba strhávať sivú sukňu z tvrdej ľanovej látky, aj neforemný kabátik. Ženinu krikľavú sukňu už mala na sebe, keď sa tá úbožiačka začala preberať. Pochytila ju panika. Nechcela ísť späť do väzenia. Nikto ju tam už viac nedostane! Ani nevedela ako, ale fľaša sa jej opäť ocitla v rukách. Napriahla sa k úderu, ale za ňou bol múr. Fľaša sa rozbila a... stala sa z nej dokonalá zbraň. Ako v snoch pokľakla k úbohej šľapke a jediným pohybom jej podrezala krk. Prežije. Musí! Za každú poondenú cenu!


* * *


Rosalie


Sedela som a čítala som noviny. Z povinnosti, ako inak. Zúfalo ma nebavili burzové stĺpce, ale mama na nich nástojila. Odrazu som mala pocit, že sa v miestnosti ochladilo. Zimomravo som sa schúlila v obrovskom ušiaku a premýšľala som, či je možné zakryť sa novinami a trochu si schrupnúť. Pri tej predstave som sa zaškerila a potichu zasmiala len tak, sama pre seba. Keby to tak videla mama, tá by mi dala...

„Správaš sa ako sopľavé decko!“ zahrmel mamin hlas za mojou hlavou ako vševediaci Boh. Od ľaku som až nadskočila a veru, v tej chvíli by sa vo mne teda nikto krvi nedorezal.

„Nezízaj tak! Tu je pošta. Otvor to a prečítaj mi ju.“ Hodila mi ju do lona a očakávala náš pravidelný rituál. Tvrdila, že vedomosť o stave financií v rodine mi dáva moc. Bež reči som otvárala jednu obálku za druhou a oboznamovala matku s jej obsahom. Dokopy  boli tri. Vo dvoch boli účty, tie matka rada nemala. Bola schopná sa jednať aj o posledný centík, hoci to nebolo treba. Trvala na tom, aby som bola v otázkach peňazí vždy nekompromisná. Vraj len tak si ma budú obchodníci vážiť. Neprotestovala som. Nemala som dôvod. Ona mala prehľad, mala skúsenosti a ozaj vládla celej našej rodine. Navonok nás ale reprezentoval otec, samozrejme...

Tá tretia bola najzaujímavejšia. Bola to pozvánka na ples. Podľa textu bola pozvaná najvyššia Chicagska honorita, medzi ktorú sme vďaka otcovi, senátorovi Haleovi, jednoznačne patrili.  Matka sa spokojne usmievala. Milovala chvíle, keď sa mohla predvádzať. Dívala som sa na ňu a vstrebávala som to, čo som tak často nevídala. Úprimný úsmev na tvári mojej matky. Vlastne, v skutočnosti som skôr na ňu úplne nespoločensky zízala. Vyzerala tak... ozajstne. Ako keby ten úsmev nosila každý deň... Potom sa strhla zo svojho súkromného zasnenia sa. Stočila oči mojim smerom a pohľad jej okamžite stvrdol na kusy ľadu. Zas bola taká, akú ju mám vrytú do pamäte.

„Čo je?“ vyštekla na mňa nervózne. Mala som z nej pocit, že som ju snáď špehovala a v podstate, nič zlé sa nedalo, len sa usmievala.

„Nič,“ bránila som sa. Strašne som sa chcela tváriť akože sa nič nedeje, ale nedokázala som sa zbaviť akéhosi zvláštneho previnilého pocitu.

Dívala sa na mňa prižmúrenými očami jedovatého hada, keď odrazu zmenila v sekunde svoju náladu. Odrazu bola opäť veselá a rozpustilá.

„Ten ples mi ide priamo do rany. Je to najlepšia príležitosť ako verejne oznámiť tvoje zasnúbenie s Royceom.“ Jasala.

Naše zasnúbenie, hoci nebolo práve tajomstvom, mali moji a Royceovi rodičia naplánované verejne oznámiť na moje narodeniny. V januári. Ples by to umožnil urýchliť o dva mesiace. Predpokladám, že matka už v duchu videla posilnenú otcovu predvolebnú kampaň o môj, práve vznikajúci, spoločenský život. Určite už mala pred očami tučnučké titulky oznamujúce moju veľkú udalosť uverejnenú v spoločenskej rubrike Chicago Globe. Spojenie senátorovej dcéry a syna majiteľa Prvej Chicagskej Banky ju vynesie do výšin.

Bolo mi to jedno. Vždy som bola iba jej bábkou, tak o ples viac, či menej... Hlavné je, že nebude trvať dlho a zo mňa bude pani Kingová. Osoba s vlastnou slobodou.


* * *

 

Edward


Po bolestiach hlavy a dusivom kašli, prišlo niekoľko dní dávenia. Keď už sa pomaly nenašlo nič, čo by môj žalúdok udržal, Carlisle začal zvažovať aj alternatívnych spôsoboch. Moje abstinenčné príznaky boli oveľa drastickejšie než Carlisle očakával a než som si kedy dokázal predstaviť ja. Mal som čo robiť, aby som sa vôbec udržal na nohách. Striedali sa s Esme pri mojej posteli a obskakovali ma ako malé dieťa. Moje predsavzatie, držať si ich dvoch od tela, úplne padlo.

S Esme sme sa práve preli o výklade románu, ktorý som nedávno čítal. Čítanie bola totiž jediná vec, ktorú bolo možné vykonávať v posteli. K milovanému klavíru ma nedoniesli nohy a odmietal som byť prenášaný ako nemohúci starec. Carlisle hovorieval, že kým  mi nechýba vášeň v argumentácii, tak to so mnou ešte nemôže byť zlé.

Odrazu sa dvere do mojej izby rozleteli a vpadol do nich rozžiarený Carlisle. V rukách mal malý batôžtek z vypracovanej kože a z nej vytŕčala malá sklenená baňatá skúmavka.

„Mám to!“ volal potešene do našich vyjavených tvárí. „Toto ti zaručene pomôže!“ Tváril sa tak nadšene, že by som sa toho napil, aj keby to boli hádam aj jašteričie pľúcka na smotane. Hlavne, že tej tekutine tak veril a hlavne, že mi to pomôže...

Carlisle dosadol na moju posteľ a zatiaľ čo mu Esme podávala pohár, on oslobodzoval  liek z koženej handričky. Už len to pôsobilo tak trochu nevierohodne, ale dychtivý výraz v Carlislových očiach moje obavy úplne potlačil. Ale len to tej doby, kým som červenú tekutinu, ktorú medzitým prelial do pohára, neovoňal. Páchlo to neuveriteľne a mne sa opäť dvíhala žlč a začínalo ma napínať.

„Musíš to vypiť rýchlo, Edward,“ radil mi sebaisto.

Opäť som k tomu hnusu privoňal. S námahou som predýchal ďalšiu vlnu nevoľnosti a podával som mu ten pohár späť. „Na, tu máš, toto piť nebudem!“

Esme ho pohladila súcitne po ramene.

„Tvoj organizmus je oslabený po španielskej chrípke. Absťák je sám o sebe náročný, ale u teba hraničí s dehydratáciou, tvoje telo reaguje intenzívnejšie než by malo. Musíme to čo najrýchlejšie zastaviť, Edward!“ Trochu ma vydesil jeho naliehavý tón. Keby to nebolo tak vážne... Je to so mnou ozaj tak vážne? pýtal som sa v duchu sám seba.

„Pi, je to starý indiánsky liek.“ Znovu mi podal pohár. Červená tekutina vyzerala ako krv. Mala rovnakú farbu aj hustotu. Len vôňa bola iná. Trochu železitá a trochu horkastá, akoby v nej bol nejaký blen. Zatvoril som oči, zadržal dych a na jediný dúšok som s ohromným sebazaprením do seba obrátil celý pohár na ex. Chuť nebola ani zďaleka tak odporná ako vôňa. Bola trochu slaná, trochu horká a vo veľkej miere prerážala zvláštna sladkosť. Odrazu som si uvedomil, že nevoľnosť je preč. Nazrel som opatrne na dno pohára a hypnotizoval tých zopár kvapiek, čo po nápoji ostali. „Čo som to vlastne vypil, Carlisle? Čo je to za liek?“ zaujímal som sa.

„Nie je to liek. Vybíjam len klin klinom, trochu tohto jedu, ti z tela vyženie ten tvoj,“ vysvetľoval pokojne.

Obaja, Esme aj ja, sme zarazene čakali na ďalšie vysvetlenie.

„Ehm,“ odkašľal si Carlisle, akoby sa chystal na prednášku. „Je to zmes bylín a trochu zvieracej krvi.“ Prezradil nakoniec, to tajomstvo.

„Krvi? Jedu? A je to vôbec... bezpečné?“ Esmeino obočie vyletelo až do polky čela.

„Ver mi, Esme, nášho syna by som predsa nikdy neotrávil.“



Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

miamam

18)  miamam (18.01.2012 09:17)

Dramatický Edward... Nešťastná Rosalie... Akorát jsem nepochopila tu vezeňkyni - že by to byla Alice? Ale ta by snad nezabila jen kvůli útěku... nebo jo?

MisaBells

17)  MisaBells (11.01.2012 00:28)

ajaj, to se nám to motá a Carlisle dopuje Edwarda krví? No teda! *fworks*

Janeba

16)  Janeba (06.01.2012 11:53)

Verýšku , sedím, dívám se na monitor a vlastně nevím, co napsat! Mám dokonale vyčištěnou mysl a to vlastně i díky tobě! Hlava i srdíčko se dostaly do rovnováhy tvým úžasným líčením života naší známé a díky Tobě vlastně neznámé rodiny! Dokonce i uprchlice mi přišla naprosto samozřejmě věrohodná! Je to jako, kdyby každičké kolečko zapadlo na své místo, kam patří!!
Děkuji!!!

Twilly

15)  Twilly (04.01.2012 21:11)

Mám rozepsaný...

kytka

14)  kytka (04.01.2012 20:50)

Abstinenční příznaky. Fuj. Leze z toho mráz po zádech. Verunko. Skvělé čtení. Jízda jak na horské dráze. Chvíli tak a chvíli tak. Jsem moc zvědavá, jak to bude pokračovat.

Twilly

13)  Twilly (04.01.2012 16:42)

Dozvíte se odpovědi, neboj.. jenom je těžké představit najednou všechny (obzvláště, když se mi děj objevuje v hlavince postupně )... a co se dávalo na absťák? Po pravdě myslím, že tohle se ještě tehdy neřešilo, i když závislých bylo určitě mraky už tehdy. Prameny říkají, že závisláci byli považováni za nemocné a když už byli nezvladatelní a měli prachy, tak byli šoupnuti do sanatorií, kde vklidu zemřeli sešlostí, nebo je nechali rodiny "nemocnět" doma - za přísunu opia a jiných opiátů. Jak říkám, o řešení závislosti jsem se zatím moc nedočetla. Takže tady jsem prostě popustila uzdu své fantazii...

A co se uprchlice týče, myslím, že bude důležitá

Lenka326

12)  Lenka326 (03.01.2012 22:18)

Část s Emmettem byla dokonalá. On se nezdá, kluk jeden odvážná, není to žádná chudinka, co by se sebou nechal zametat. Ale co bude se sestřičkou??? Skvělé i Edwardovo absťákování, co se vlastně tehdy "bralo"? A proč použil Carlisle krev? Zatím jsem měla dojem, že jsme v reálném světě, ale ta krev mě trošku zmátla. Ale Edík ještě není za vodou, že? Rosiliina víra v Royce, z toho mě mrazí, ale z její matky možná ještě víc. A největší otázka, kdo je ta uprchlice a jakou má roli v příběhu???
Twilly, skvělé počteníčko, doufám, že se dozvíme i nějaké odpovědi... ;)

HMR

11)  HMR (03.01.2012 19:52)

myslím, že uvidíme všechny... a nemyl se, my se těšujeme... móóóc

Twilly

10)  Twilly (03.01.2012 19:43)

Nezdá se vám, že přeháníte? Zdaleka jich tam není tolik jako v sáze - zatím. A Macku, Eďouš ještě zďaleka není za vodou. Netuším, co všechno se mi ještě povede napsat, nebo kam až zajdu, to uvidím

HMR

9)  HMR (03.01.2012 19:16)

další??? jo, chápu, tvým úmyslem je prostě zahltit čtenářky... no a na konci už budeme tak zmatené, že bude úplně jedno, jak to dopadne, žejo?

Bosorka

8)  Bosorka (03.01.2012 19:07)

Úžasný, ségruše, ta kvanta postav mě taky udivují. Ale já ti věřím
PS: Edwardovi jsi to udělala moc jednoduchý...

Twilly

7)  Twilly (03.01.2012 19:05)

Hani, myslíš, že jich je moc? Protože ještě tam nejsou všichni

HMR

6)  HMR (03.01.2012 19:00)

no jen aby Carlisle
Twilluše nechápu, jak zvládáš tolik postav najednou

Cathlin

5)  Cathlin (03.01.2012 15:20)

No tédy, co tohle má znamenat? Co za lektvar to Carlisle vymyslel? A k čemu krev? Copak ta působí proti látkám morfia, či co že to ten Edward vlastně bral??? Určitě nejsem jediná, kdo je zvědavý, co to s ním provede! ;)
A jinak!!! Krásné jako vždycky! Tvůj styl je mi tak strašně blízký! Ta scéna Rose a její matky - dokonalost sama. I ta uprchlice..., Emmettovo vyjednávání! Emmett je super! Není to žádný žertovný řimbaba jako v Sáze... Celé, celé je to dokonalé!!! Už zase mě to ohromilo a ještě dlouho si na to nezvyknu, to se vsaď. :) :) :)

Paja

4)  Paja (03.01.2012 11:32)

Uf, to se mi ulevilo, že to nebyla Alice.
Hmm, že by byl příště ples, a že by se tam úúúplnou náhodou potkala Rose a Emmet jakožto novopečený bodyguard ve slušivém smokingu... já si jen tak fantazíruju, to přejde :D bylo to skvělé, díky Twilluško

Twilly

3)  Twilly (03.01.2012 10:44)

zahoď a kúp nový

monikola

2)  monikola (03.01.2012 10:40)

:( úplne mi blbne PC..vymazáva si všeličo...zasekáva sa...hrôza

Twilly

1)  Twilly (03.01.2012 10:35)

Nie nie nie, Alice to naozaj nie je, aj keď bude mať s Irinou niečo spoločné... ale to si ešte ponechám v zálohe... hoci možno už v ďalšej kapitolke by som mohla pustiť chlp

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek