Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

4. kapitola

Roširuje sa množstvo postáv a (Bosi, sú tam aj vlci), ale snáď raz všetko bude dávať zmysel. Ešte to celkom nie je jasné ani mne, ale... treba veriť ♥

Rosalie


„Nehrb sa, Rosalie! Nepatrí sa to!“ napomenula ma mama. Mechanicky som sa narovnala ešte viac ako som už bola a ako bonus som pridala jeden z mojich tvrdo naučených oslňujúcich úsmevov. Bola som ako bábka-marioneta, ktorú táto čarodejnica ovláda pomocou neviditeľných nitiek a špagátikov. Čo na iných platilo, na ňu ani v najmenšom. Matkino obočie vystrelilo prudko nahor a ústa našpúlila do prísnej grimasy, ktorú som už od detstva nenávidela. Nebola so mnou spokojná. Nič nové pod slnkom. Odjakživa som nespĺňala jej kritériá. Prvý škrt cez rozpočet, som jej urobila v deň svojho narodenia. Dovolila som si narodiť sa ako prvá. Nedala som prednosť Mikovi. Vydrala som sa z jej lona a obrala tak o prvenstvo jej malú blond modlu. Na verejnosti potom vždy tvrdila, že prvý sa narodil môj brat, ja som plnila v jej vysvetleniach vždy len funkciu žiarivého prívesku. Otrasné? Možno. Ja už som si rokmi zvykla. Všetko sa ale zmenilo, po príchode toho prekliateho listu.


Dlhé ticho preťalo šušťanie novinového papiera. Nech bola akákoľvek nóbl dáma, informovanosť považovala za alfu a omegu každého úspechu. Preto ma nútila čítať všetko, čo patrilo do mužského sveta. Mala som to poznať, ale mala som prísny zákaz o tom s mužmi hovoriť. Viem, znie to zvláštne, ale moja mama bola taktik. Chladný a vypočítavý. Vedela o všetkom, ale nie každý vedel, že vie... trošku paranoidné, ale dostala sa všade, kam chcela. A nikto netušil, že sa narodila do chudobnej kolísky despotického negramotného ožrana. Prisahala si, že ona vyťaží zo života všetko, čo sa bude dať. A celkom by jej to v živote vychádzalo, keby nebolo ... nie, vojna na tom pravdepodobne nič nezmenila. Mike bol stvorený k jej šialenému obrazu. Obaja boli rovnako krásni, krutí a plní nenávisti. Pravdepodobne by si ho aj tak niekto počkal niekde za rohom a...


Potrebovala som sa oprostiť od týchto myšlienok. Dnes mal prísť Royce. Môj snúbenec. Na jednej strane som si nedokázala predstaviť samú seba ako pani Kingovú, ale odísť z tejto zlatej klietky bolo mojou prioritou. Odtiaľto by som šla z radosťou kamkoľvek. Hoc aj do pekla.


Roycea mi vybrala mama. Ako inak. Na prvý pohľad som túto skutočnosť prijala s neutrálnym výrazom profesionálky. Vo vnútri som však zúrila ako tornádo z východného pobrežia. Cítila som sa ako tovar. Bezmocná, potupne ležiaca kdesi na obchodníkovom voze, ako obyčajné vrece múky.  A ONA to vedela. Povedala, že to urobiť MUSÍM. Že je to moja povinnosť voči rodine. Boh vie, že som sa vtedy držala len z posledných síl!


Jediné, čo mi zabránilo nepodrezať si žily, bol samotný Royce. Prekonal všetky moje očakávania. Matka vždy videla len výhody, peniaze a zase len výhody. Preto som predpokladala, že Royce King bude mať minimálne sto päťdesiat rokov, dvesto kíl a meter šesťdesiat. Ó a takmer som zabudla, že bude páchnuť. Netuším, prečo som myslela, že bude smrdieť? Predstavy sú niekedy zvláštne, nemyslíte?


Každopádne, Royce nemal sto päťdesiat rokov, ani dvesto kíl a už vôbec nie meter šesťdesiat. Bol mladý, krásny, očarujúci a navyše, dokonalý gentleman. A voňal po exotickom moschuse – svoje pižmo rozosielal do ďaleka. Stačila jediná sekunda a ja som na ňom visela ako ozdoba na vianočnom stromčeku. Môj rytier na bielom koni.


„Neusmievaj sa ako trúba!“ Prebral ma zo snenia oceľovo-chladný hlas tej, čo ma porodila. Pomalým, odporne precíznym pohybom zložila ohromnú plachtu papiera preplnenú dôležitými informáciami a položila svoj zdroj na stôl. Pomocou pestovaných rúk, ktorými sa zaprela do madiel pohodlného kresla, vstala a ladným krokom šelmy skracovala doteraz bezpečnú vzdialenosť medzi nami. Čím bola bližšie, tým neistejšie som sa cítila. Dokázala vo mne vyvolať pocit, že všetko, čo má so mnou nejaký súvis, je zlé. Cítila som sa ako... nepodarok.


Periférne som vnímala pohyb jej ruky, ktorý sa blížil rýchlejšie než by som si želala. V poslednej sekunde som radšej zatvorila viečka. Očakávala som ... jej dotyk. Zdrapila ma za bradu a šklbnutím ma primäla zvrátiť hlavu k nej. Stála nado mnou. Vysoko. Musela som sa poriadne zakloniť. Vedela som, že je načase otvoriť viečka. Ak to neurobím, bude sa hnevať. Moje podvedomie ale malo iný názor. Chcela som zaspať a nikdy viac sa nezobudiť. Musela som však čeliť svojej matke. Dlhé prsty mi zaryla do sánky. V potláčaní vzlykov som už bola hotový profesionál. Zvrtla necitlivo moju hlavu doprava a vzápätí doľava. Nespokojne mľaskla a sprudka nasala vzduch.


„Uprav sa! Royce ťa takto nesmie vidieť!“


Tlak prstov na mojej tvári náhle ustal. Až mi hlava odskočila, lebo som si vôbec neuvedomila, že hoci vôľou už jej vzdorovať nedokážem, moje telo to ešte niekedy akýmsi zázrakom zvláda. Panika z dôsledku jej slov ma naplno ovládla. Okamžite som vstala a rozbehla som sa do svojej izby. Urobiť sa dokonalou pre môjho princa. Pre môjho vysloboditeľa z pekiel...


* * *


Bella


„Obéééd!“


Takmer som to ani nemusela zakričať, ale nemohla som si pomôcť, bol to už taký náš malý rituál. Všetci traja sa aj tak vyrojili ako šváby, len čo zacítili vôňu pečeného mäsa. Ako posledný vchádzal ocko. Usmiaty, spokojný a s tým svojim zvláštne melancholickým výrazom v očiach.


„Mala by si si otvoriť vlastnú reštauráciu, Bells,“ povedal, ako každý deň, keď som aj s pomocou priniesla každodennú dávku toho, čo som pre policajnú jednotku uvarila. Mno... mini policajnú jednotku, ktorú tvoril môj otec – náčelník policajného zboru mesta Chicago, jeho zástupca, Billy Black a Sam Ulley. Samozrejme, policajnú jednotku netvorili len oni traja. Popravde, pred vojnou, keď mafia bola ešte v plienkach, by  bolo ich dôstojnícke trio hotovým škandálom. Indián a policajným dôstojníkom? Kto to kedy videl! Teraz by Chicagčania v mene ochrany svojho vlastného zadku naverbovali do radov polície hoc aj samotného Satana, ak by im to pomohlo. Dvaja statní indiáni im teda nemohli vadiť. No nie?


„Skôr vývarovňu, Char-ocko.“ Svoju neúmyselnú chybičku som sa snažila zamaskovať širokým úsmevom, zatiaľ čo som vykladala nádoby s jedlom na stôl.


„Hmmm, to dnes ale božsky vonia!“ zavetril Sam už od dverí s tak blaženým výrazom, že som sa neudržala a absolútne nespôsobne som sa skácala k zemi od smiechu.


„Preboha Sam, nedramatizuj to tak, veď je to len obyčajná pečeň s ryžou, šťavou a-“ S blčiacou tvárou som začala vymenúvať všetky zložky dnešného obeda, zatiaľ čo som si neprítomne počítala jednotlivé jedlá na prstoch ako malé dieťa. Ale Sam ma nemilosrdne zastavil v mojom gastronomickom preslove svojou obrovskou tlapou zavesenou vo vzduchoprázdne, rovnako, ako to bývalo v dobách, keď bol ešte len dopravným strážnikom a riadil rýchlo sa rozvíjajúcu sa dopravu Chicaga.


„Zadrž! A nepredlžuj našu agóniu planými rečami...“


V týchto chvíľach by som bola schopná odprisahať, že sa minul povolaniu dramatického herca.


Nedalo sa inak, ako kapitulovať. Rezignovane som rozhodila ruky a nechala tú bezodnú svorku hladných vlkov, nech sa vrhnú na kus žvanca. V skutočnosti som bola nadmieru spokojná.


* * *


Edward


Svet sa so mnou hojdal. Nie, krútil. Nie, nie, nie. Predsa len hojdal. Prvé, čo mi napadlo, že už som možno v pekle. Trpím predsa riadne, či nie? Pri pokuse nadvihnúť hlavu z vankúša mi spánkami preletela ostrá bolesť. Dofrasa! Jasné, že trpím!


„Ako sa cítiš?“ Dôverne známy hlas mi zarezonoval v hlave.


Skôr, než som odpovedal, zistil som, že mám vyprahnuté ústa. Hnus. Dva razy som nasucho zamľaskal. Jazyk sa mi lepil na podnebie a sám som sa čudoval, že mi z úst nevychádza prach. Cítil som sa totiž ako na Saharskej púšti.


„No ako asi!“ V hrdle sa mi čosi zaseklo a v snahe trochu si odkašľať, ma pochytil riadny dusivý kašeľ. Z očí mi vyprskli slzy. Stálo ma obrovskú námahu sa vôbec nadýchnuť. Mal som pocit, akoby mi ktosi pálil telo zvnútra. Ruky a nohy som už pomaly ovládal, ale teraz sa celá tá pálivá bolesť preniesla k srdcu. Do toho zraniteľného miesta chabo chráneného mrežou hrudného koša.


„Pomaly, Edward, len pomaly. Ešte sa nesmieš veľmi namáhať.“ Objal ma starostlivý tón môjho osobného anjela. Moja posteľ sa mierne zhupla, keď si na ňu Esme prisadla. O pár chvíľ som cítil chladivý dotyk jej dlane na čele. Keby mi nebolo tak zle, snažil by som sa vyhnúť každému jej dotyku. Miloval som ho. Miloval som JU. Doslova som po ňom prahol, ale keď bola na mňa nahnevaná, moje výčitky mali konečne zmysel. Nezaslúžil som si Esmeinu lásku. Nezaslúžil som si ani tú Carlisleovu.


„Len ho nechaj, drahá, nech si pekne užije abstinenčné príznaky.“ Carlisle vedel byť veľmi autoritatívny, keď to vyžadovala situácia. O tom som sa presvedčil už nejeden raz v nemocnici. Ale toto bola moja premiéra. NIKDY nemal potrebu chovať sa autoritatívne, nadradene, pánovito... až teraz. Len netuším, či som ho naštval ja, alebo to vyrazenie zo školy. Nepochyboval som o tom, že si to dekan nechá len pre seba. Rozhodne nie po tom, čo sme sa tak efektne pohádali uprostred univerzitného kampusu, priamo pred očami celého učiteľského zboru. Smradi! Tak im treba. Sú to len nafúkané bábky plné jedovato sladkých rečí, čo si aj za menšie množstvo peňazí pokojne ľahnú na chrbát a nechajú sa škrabkať priamo medzi... no prosto TAM.


„Nechcem žiadne abstinenčné príznaky!“ precedil som pomedzi zovretú sánku a zdarne som sa vyhýbal súcitnému Esmeinmnu pohľadu.


„To ti verím, ale bez pekla nezažiješ raj.“ Carlislov hlas bol nezvyčajne plochý. Taký studený.


„Nemám nárok na žiaden poondený raj, počuješ!“ Kričať na kohokoľvek asi nebol ten najsprávnejší krok. Za prvé mi takmer roztrhlo pľúca od ďalšieho, takmer dvojminútového, záchvatu kašľa a za druhé to zintenzívnilo bolesť v mojich spánkoch na takmer neúnosnú hranicu. Snažil som sa žmúriť a dlaňami, zaťatými do pästí, som celou silou tlačil na sluchy. Trochu to pomáhalo.


„Carlisle... nedalo by sa niečo...“ Esmein hlas sa chvel. Bála sa o mňa a mne to trhalo srdce. Nebol som nikdy hodný jej lásky ani priazne.


„Nie, Esme, nedalo. Týmto si musí prejsť každý závislý človek sám.“


Ticho medzi nimi ma neuveriteľne ohlušovalo. Keď mi zaškvŕkalo v žalúdku, zdalo sa mi to ako najlepšia zámienka, prečo to ticho prerušiť.


„Smiem dostať najesť, alebo som už úplne bez práv?“ Želal som si byť silnejší. Aby moja hradba, ktorú som si tak prácne vybudoval, držala všetky emócie na druhej strane. Stačilo však len, že sa Esme po mojej sarkastickej otázke sprudka nadýchla a ja som vedel, že jej bolesť, ktorú jej spôsobujem, sa vyrovná zaťatému meču v žalúdku.


„Iba čistý vývar.“ Carlisle nedbal na moje nepríjemné narážky. „Viac tvoj zničený žalúdok neznesie.“


Prikývol som a úplne vysilený som žuchol do vankúša. Vedel som, že len čo žalúdka dostanem to, čo potrebujem, budem tak grogy, že zaspím hoci aj v polovici slova.


Hmlisto som zaregistroval, že Esme okamžite vyštartovala splniť moje gastronomické želanie. S Carlislom som si nemal čo povedať. Aspoň v tejto chvíli a bol som rád, že to cítil rovnako. Nerád som si to priznával, ale za svoj čin som sa hanbil. Aj keď bola mojim cieľom totálna sebadeštrukcia, nemal som v úmysle stiahnuť so sebou na dno aj tieto dve úžasné a čisté duše. S heslom, kde niet väzieb, tam niet bolesti, som sa o to snažil tak intenzívne, že som nezbadal, ako ohromne na svojich pestúnoch visím. Ako veľmi som im za všetko vďačný. Ako veľmi... ich mám rád.


* * *


Rose


Daroval mi ružu. Krvavo červenú, že vraj ma úplne vystihuje. Privoňala som k nej a pohladila zamatové lupene. V skutočnosti mám rada ľalie, ale to predsa Royce nemôže vedieť. Podvedomie však rylo ďalej – ak by chcel, mohol si túto informáciu predsa zistiť. On to neurobil. Ale... na druhú stranu mi daroval tú ružu. Prvá, ktorú som dostala... z lásky.


* * *


Ženská silueta stála v okne honosného sídla. Od istého času ju bolo možné vídať takmer denne ako sa díva von. Mladá žena v sebe niesla smútok. Celý svet jej ležal pri nohách. Vyvolávala obdiv svojou krásou, ale stále mala guľu na členku a cítila sa horšie ako väzeň.

Ženin pohľad plynule skĺzol ku skupinke robotníkov. Pod hrubými kabátmi sa rysovali ich svaly od tvrdej driny. Mala pocit, že tam kopú už tak dlho, že každú jednu postavu by rozpoznala v dave. Boli tam všetci, nie... počkať, nie sú všetci. ON chýba!


Telom jej preletela triaška. Jednou rukou sa musela oprieť o chladnú stenu, inak by sa určite zosunula. Chýba jej niekto, koho ani nepozná. Niekto, kto mal tak široké ramená, že na nich dokáže uniesť ťažobu celého sveta. Jej ťažobu. Hoci len v jej fantázii, ale teraz t u nie je. Bála sa, že teraz už bude na všetko sama.


Zatrepala hlavou, akoby jej to malo pomôcť prebrať sa z nočnej mory. Veď ona predsa nie je sama. Nie. Ona má ... Roycea.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

14)  Empress (18.01.2012 10:34)

:'-( :'-( Chudák Rose, skoro som vedela nahmatať jej bolesť ktorú cíti:'-(
Krásne opísané všetky emócie, bola som totálne zažratá do čítania
Hm a čo ten Eda?

miamam

13)  miamam (18.01.2012 08:50)

Bella ještě není moc vyrýsovaná, zato Edward už má docela obrysy a Rose... Pane jo! Ty jsi mě přiměla litovat Rose, kterou jsem nikdy neměla moc ráda! ...

MisaBells

12)  MisaBells (11.01.2012 00:15)

Ahááááá, tak takhle to jeee... hele, máš tam vrahounku, víš to? :D Kdopak to asi je? Hm? Povíš? Kdopak ti tam morduje prostitutky?

kytka

11)  kytka (04.01.2012 19:52)

Taková smršť pocitů, osudů, emocí, ran, bolesti i radosti. To je tedy síla. Skvělá síla. Verunko.

Lenka326

10)  Lenka326 (31.12.2011 16:21)

Tohle bude asi velký spektákl, že? Tolik lidí. Tolik osudů. A žádný není zrovna k popukání. Teda až na policejní oddělení a jejich kouzelnou kuchařku.
Dostala jsi mě těmi emocemi. Edward, který přecejen cítí lásku ke svým novým rodičům, to byla ohromná pasáž. A pak zpověď Rosalie. Loutka v rukou despotické matky. A její vysněný princ, který ji má zachránit. Bojím se, moc se bojím...
Díky

HMR

9)  HMR (30.12.2011 20:39)

Twilly

8)  Twilly (30.12.2011 20:35)

Jo Royce myslíš? Ale jakpa by ten mohl chybět, co? Bez něj to nejde - ne ne

HMR

7)  HMR (30.12.2011 20:34)

Eda? ne, to jen z té Rosaliiny "lásky" mne jímá hrůza... bojím, bojím... a Edíkovi trocha práce neuškodí...

Bosorka

6)  Bosorka (30.12.2011 20:32)

Zlatíčko, ty jsi fakt úžasná, jak si mi tam zakomponovala vlky! Krásně se ti to rozbíhá, figurky jsou na šachovnici, hra může začít!
Jen ti tam chybí KŮŇ! ;)

Twilly

5)  Twilly (30.12.2011 20:31)

copááááák, nelíbí se ti Eďouš, Haničko?

HMR

4)  HMR (30.12.2011 20:28)

Hm, ale tuhle postavu jsi mohla vynechat, zlato, vážně jo... Edwardovi doporučuju ten krumpáč, co zbyl po Emmettovi, práce nemůže škodit... ano, Same, agonie se nemá prodlužovat planými řečmi, ta jídelní rozhodně...

julie

3)  julie (30.12.2011 20:22)

páni,jak já tuhle zakletou princeznu miluju A policejní jednotka je k pomilování

Cathlin

2)  Cathlin (30.12.2011 16:45)

Ten konec!!!! Okouzlující, omamný, do sebe vtahující... Je fascinující sledovat, jak vidí svůj svět Rose i Emmett a jak k sobě mají daleko a přitom přesto jeden čeká na druhého! Emmettova ramena jsou dost široká na to, aby unesla tíhu jejího světa a ona zoufale potřebuje víc, než jen prázdné pozlátko... Opravdovost, kterou jí Em může dát! Tady mi jejich vztah (budoucí) dává mnohem větší smysl než v sáze!
Jak se asi setkají? V bordelu, kam chodí náš milý andělský Royce???

A Edward! Tak rychle by z toho měl být venku??? Nééééé... Prosím, ještě dlouho nééé...

Bella a restaurace? No jo!!! Jasně!

Krásné, krásné, krásné!!!

Janeba

1)  Janeba (30.12.2011 15:32)

Bože, Verýšku , to je pohlazení!!!! Sice hrubou a drsnou rukou, ale o to jemnější a láskyplnější!!! Emoce z té povídky tryskají jako gejzír a já si jen přeji ..... ještě, dál, další písmenka a další tvoji konejšivou náruč!!! Krásné!!!!
Děkuji!!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek