Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

30. kapitola - Držíte sa, dámy? Áno? Tak fajn.. pretože POLETÍMÉÉÉÉÉÉÉÉ...

Emmett



Nebol čas chovať sa opatrne. Ten výstrel znamenal, že už je aj tak prezradeného viac, než by sme si pri našej záchrannej misii želali. Na konci chodby boli dvere, ktoré zostali mierne pootvorené. Keďže sa jednalo o jedinú možnú únikovú cestu, využili sme ju aj my dvaja.


V tej chodbe sa nachádzali troje dverí. Jedny, tie prvé z nich, boli dokorán otvorené. Uistil som Jenksa krátkym posunkom, že nech sa bude diať čokoľvek, budem mu kryť chrbát a tak nakoniec vpadol dnu.


Naskytol sa nám zvláštny pohľad. Na zemi, uprostred miestnosti, ležal chlap s nožom medzi rebrami a pri ňom smútilo akési decko. Oproti nim, pri stene Whitlock k sebe tisol akési žieňa. Jediný jeho pohľad, s ktorým sa na nás obrátil len čo nás zaznamenal, svedčil o bolesti. V prvej chvíli mi celkom uniklo, že ona neobjíma jeho, tak ako on ju. Ruky mala voľne spustené pozdĺž tela, po bližšom preskúmaní situácie som zistil, že v pomerne neprirodzenom uhle. Pri topánke jej ležal malý, takmer starožitný kolt.


„Ako je na tom?“ pýtal sa za každých okolností vecný Jenks. No miesto odpovede nám bohato stačila slza, čo sa zviezla po Whitlockovom líci.


Jenks podišiel k smútiacemu mužovi.


„Musíme ísť,“ dovolil si ho chytiť za predlaktie a keďže nereagoval rýchlo podľa Jenksových predstáv, tak ním aj trochu zatriasol.


„Už jej nepomôžeš, Jazz, nechaj ju tu. Oni sa o ňu hádam postarajú. My by sme už radšej mali zmiznúť. Ten výstrel určite počuli. Nepochybujem, že sa tu za chvíľu niekto objaví a to pre nás veru dobré nebude,“ zavelil ticho, no dôrazne.


Whitlock bol ako ovládaná bábka bez akéhokoľvek výrazu v tvári. Pustil Maríju z náručia, opatrne ju uložil na zem a pohladil ju po ebenovo čiernych vlasoch. Potom vstal. Pohľadom, ktorý jej venoval, akoby ju k sebe priväzoval naveky.


„Vezmite ma zo sebou!“ prehovorilo chlapča hlasom, zachrípnutým pravdepodobne zo šoku. Takmer som zabudol, že je tu s nami. Doteraz len tíško oplakával o toho druhého muža.


„Vezmite ma zo sebou a ja prísahám, že nájdem spôsob, ako sa vám za to odvďačím. Len ma tu viac nenechávajte!“ Znel ozaj zúfalo. Dokonca sa rýchlo pozviechal na nohy a doslova sa vypotácal k Whitlockovi. Zavesil sa mu na košeľu a s beznádejou vpísanou v tvári ho prosil o tú láskavosť. A práve chlapcovo konanie, ako keby Whitlocka konečne dokázalo prebrať z letargie. Schmatol chlapca za lakeť a pár dlhými, chlapskými krokmi sa aj s chlapcom presunul k dverám. Chlapec popri ňom len úboho cupital.


Keď zistil, že ho obaja sledujeme ako keby sme videli zázrak, zavelil: „No tak čo je, IDEME, kým ešte nemáme rozstrieľané zadky, vážení!“ A viac ho, aj s chlapcom, nebolo.


* * *


Carlisle


Zízal som na jej plné pery celkom fascinovaný, zatiaľ čo sa mi snažila napraviť golier na kabáte. Bola dokonalá, čo sa fyzickej krásy týkalo. Úplne som rozumel tomu, že za ňou idú húfy, ako vtipne poznamenal pred akciou Charlie. Bolo by ľahké zabudnúť na všetko naokolo a poddať sa jej vábeniu, ale to hádam len vtedy, keď by neposkytovala miesto slasti len krutú ilúziu. Oh áno, a rozhodne  by to bolo  také jednoduché, za predpokladu, že by som nebol šťastný s mojou Esme. No aj tak som sám sebe musel priznať, že ma táto osôbka dokáže pekne rozptyľovať. Otvorene so mnou koketovala, no zároveň sa držala v medziach akejkoľvek slušnosti. Nič vyzývavé, proste „hrala“ svoj záujem s nenútenou dokonalosťou. Hlavou sa mi prehnala myšlienka, čo ju asi tak drží v blízkosti človeka ako je Aro Volturi? Vydieranie? Peniaze? Potreba ovládať druhých? Láska k tomu mocnému no naničhodnému mužovi? Nech už to bolo čokoľvek. Bolo mi jej ľúto. Prepožičiavala sa čomusi, čo ju celkom iste skôr či neskôr zahubí. Zlo vždy každého zahubí.


Díval som sa na jej jemné črty, tak mylne považované za nevinné. Mohla by byť hviezda nemého filmu. Kamera, producentské vrecká i diváci by ju bezhranične zbožňovali. Tým som si bol istý.


„Ale ale, Carlisle, vy ma snáď zvádzate svojim pohľadom!“ Vyčarovala na svojej peknej tvári hraný rumenec, na nerozoznanie podobný skutočnému, zatiaľ čo mi párkrát dlaňou znovu a znovu uhládzala upravovaný golier.


Nervózne som si odkašľal. Nie, na takéto čosi som nebol zvyknutý. Veru nie. Toto ešte Charliemu pekne spočítam!


„To hádam nie?“ Či som chcel, alebo nie, improvizácia nepatrila medzi moje silné stránky. Len čo som sa usmieval štýlom, ktorý musel vyzerať, ako keby som tesne predtým oblízal citrón.


Vonku mrzlo, až prašťalo, no ja som bol pod kabátom spotený ako taká myš. Potil som sa už len pri predstave na komunikáciu s touto nymfou.


Ach Bože!

Heidi Volturiová s tým absolútne dvojzmyselným hladením látky evidentne nemala v úmysle prestať. Stále bola nebezpečne blízko a Boh uchovaj! Mal som pocit, že vzdialenosť medzi nami neustále zmenšovala. Netuším, kedy a ako sa jej podarilo ma prišpendliť ku stene domu, ktorú som teraz cítil za chrbtom. Každopádne, bol som v  pasci... a taktiež v riadnej kaši.


Nervózne mi šklblo kútikom v akejsi paródii na úsmev. A... Začínal som panikáriť. Moja podstata volala po okamžitom úteku, a rozhodne som si želal, aby som ju zo seba smel okamžite strhnúť. Čo by však bolo s úlohou, ktorú mi tak nešetrne určil Charlie? Pochopil som, že sa po mne vyžadovalo vytrvať tak dlho, ako to len bude potrebné.


Keď sa odrazu ozval Charlieho hlas, prísahám, pripomínal mi tú najkrajšiu nebeskú zvonkohru. Priestor predo mnou bol odrazu voľný a moja budúca nočná mora konečne zmizla z môjho dosahu a našťastie, aj z výhľadu. Udivene som sledoval Charlieho, ako bez pardonu obviňuje Heidi z pokusu o krádež. Čože???


V tej chvíli sa milej, jemnej lesnej víly zmenila na prskajúcu divú mačku. Svojimi pazúrikmi a rečami sa snažila zatínať do mäsa kohokoľvek, kto sa objavil v jej blízkosti. Okamžite kontrovala tým, že ma obvinila z napadnutia a obťažovania... a potom už ani sám neviem z čoho – začalo mi totiž pekne pískať v ušiach. Hanbou? Strachom? Od hnevu? Ponížením???


Heidi tak dokonale ovládala svoju úlohu, že keď som bol s ňou, vôbec som si neuvedomil, že naše kroky pomaly ale isto smeruje k Volturiho sídlu. Predpokladám, že iba z toho dôvodu sa takmer okamžite pri nás zjavili Volturiho ľudia a hlasno proti policajnej jednotke protestovali. Snažili sa pomôcť jednej z nich – Heidi – ako len vládali. Slovná agresia však našťastie neprerástla do fyzickej, hoci len tak vybuchovala všade okolo nás. Podľa toho, čo som mal možnosť vidieť, ani Charlieho jednotka sa nemienila nechať urážať. Sám som videl, ako sa jeden z Charlieho chlapcov začína až nebezpečne chvieť a to, či na volturiovcov nezaútočí a nezakrúti niekomu z nich krkom, bola odrazu doslova len otázka času.


Scéna, ktorá nasledovala potom, ma donútila neslušne zízať s otvorenými ústami. Hlúčik volturiovcov sa rozdelil ako more pred Mojžišom a vstúpili dve... deti. Chlapec a dievča. Teda, aspoň mne sa na prvý pohľad videlo, že sú to sotva odrastené deti. No ako iste všetko vo Volturiho okolí, aj tieto „deti“ boli iba ilúzia. Potom dievča prehovorilo. Možno mala detský hlások, ale jej oči už dávno odrástli detským časom. Nevnímal som, čo hovorí, stačilo, že na mňa zapôsobil jej ostrý a jej veku neprislúchajúci, neprimerane chladný tón hlasu.


Bolo zvláštne, že aj Charlie s ňou komunikoval, akoby jej neupieral akúsi vodcovskú úlohu. Nepodliehal, no rozhodne ju rešpektoval. V prvej chvíli som mal pocit, že mám absolútny chaos v zmysloch, ale po chvíli som to vzdal. Zatvoril som oči a hlavu oprel o chladný múr, a medzitým som sa snažil zo seba striasť všetky udalosti z posledných dvoch hodín.


Takmer mi vyskočilo srdce z hrude, keď mi niečia ruka pristála na ramene. Vytreštil som oči na „útočníka“ ,  len aby som zistil, že sa  dívam do rozosmiatej Charlieho tváre.


„Je po všetkom, Carlisle!“ zvolal bodro a priateľsky ma potľapkal po ramene.


„Mali sme urobiť rozruch a všetkých tu zdržať a to sme splnili,“ dodal so spokojnou samoľúbosťou.


„Poď,“ drcol do mňa ramenom, „myslím, že potrebuješ poriadneho panáka a ja tiež. Táto misia ma mohla stáť zuby a dôchodok, ale vďaka tebe máme konečne nepolapiteľnú Sladkú Heidi, tak to hádam ešte nejako prežijem. Bola to dobrá práca, Cullen, ďakujem.“


Prohibícia - neprohibícia, Charlie mal svoje kontakty. Zapadli sme do podniku, o ktorom som radšej nechcel nič vedieť a v súkromí akéhosi boxu sme dnešný večer spláchli prach obyčajnou žitnou. Vysvetlil mi, že som musel na Heidi asi nejako zapôsobiť, keďže sa po mne vraj vinula ako mladý vinič. Podľa Charlieho to nemala v povahe a ani v „pracovných podmienkach“. Doteraz bola len čistou návnadou, ktorá bola tak „čistá, že ju nebolo za čo zbaliť. Nie že by za vinutie sa po „obeti“ bolo trestné, ale Heidi vraj urobila chybu svojho života tým, že mi strčila ruku do vrecka na kabáte. Jasný pokus o krádež! Charlie mal z toho priam neutíchajúcu radosť, čo som ja, popravde nechápal, ale nie je mojou parketou rozumieť policajnej taktike, takže...


Tak isto mi ozrejmil totožnosť tých dvoch „detí“, ktoré mali v skutočnosti  ozaj do detí ďaleko. Diabolské dvojičky – ako ich Charlie nazýval – boli ozajstná vlajková loď Arovho vplyvu a absolútnej moci na široké i blízke okolie. Alec, sa stal aj napriek svojmu nízkemu veku Arovým osobným lekárom. Vraj je to malý diabol s anjelskou tváričkou, ktorého sa tiež snažia dostať, ale vraj nemôže Charlie chcieť všetko na zlatom podnose. Jane bola Arovou oficiálnou asistentkou, čo v Charlieho preklade znamenalo, že pravdepodobne riadila Arove obchody. Jednoducho, mladí, ambiciózni a mocou prešpikovaní súrodenci. No tentoraz im bola ich moc absolútne na nič. Charlie ich mal pekne všetkých v hrsti, keďže Heidi bola prichytená „pri čine“ rovno samotným náčelníkom Chicagskej polície a akokoľvek sa Jane rozčuľovala, tento fakt zvrátiť jednoducho nemohla. A každý z Charlieho partie čakal, že Heidi bude pekne spievať...


* * *


Rose


Tyler bol zábavný, dokonalý spoločník a pravdepodobne po celý život sršiaci dobrou náladou. Kým sme prišli na miesto určenia, mala som dojem, že ho už poznám hádam celé storočie. Podarilo sa mi z neho vytiahnuť priznanie, že zbožňuje aj zem, po ktorej Angela chodí a pravidelne že sa nechá opíjať vzduchom, ktorý dýcha. Asi to bol nepredstaviteľný romantik. Jednoducho niekto, koho maximálne racionálna a pragmatická Ang vždy bude potrebovať vedľa seba. Netajil sa tým, že by od šťastia vyskočil z kože, ak by si ho čo najskôr vzala, ale tiež ju chcel vidieť zabezpečenú z vlastného vrecka. Jeho plány so štúdiom ma ohúrili. Jeho dôvod, prečo žiť, som mu závidela. Ja som ten svoj stratila vo chvíli, keď ma Emmett odmietol a teraz mi nezostávalo nič iné, ako vydať sa za na oko dokonalého Roycea. Nepochybujem, že budeme vrcholným párom spoločnosti. Ak teda dokáže udržať svoje pitie a následné prejavy na uzde, ale od toho nešťastného plesu viem, že s ním nikdy NIKDY!!! šťastná nebudem.


Aj keď ma Tyler svojim spôsobom pripravil na stretnutie s Angelou, predsa len mi tá zvláštna osôbka z mojej minulosti dokázala vyraziť dych. Medzi dverami som ostala stáť ako primrazená a sledovala som, ako sedí na malej drevenej stoličke uprostred húfu detí. Nohu s protézou mala vystretú, na tej druhej mala vysadené malé dievčatko s rozkošnými gaštanovými kaderami a jamkami v lícach, keď sa usmialo. Toto prostredie jej svedčalo. Stačilo sa na ňu pozrieť a hádam aj slepý by videl, že v detskej spoločnosti celá žiari. A deti? Evidentne ju zbožňovali, rovnako ako každý, kto ju kedy stretol.


„Tak kto by chcel počuť ešte jednu rozprávku?“ Voľnou rukou, v ktorej držala knihu, zašermovala nad hlavou a v miestnosti vybuchol ohňostroj detského kriku a výskotu.


„No dobre, ale musíte sa najprv dohodnúť ktorú...“ ponechala výber takticky na deťoch. Tie sa okamžite začali dohadovať a prekrikovať jeden cez druhého svoje argumenty. Na malú chvíľu sa tak ocitla v oku pokoja v tomto detskom hurikáne a ja som sledovala ako sa venuje tomu malému dievčatku, usadenému na jej lone.


Mladá slečna sa k Angie naklonila bližšie a čosi vzala do rúk.


„Ten je ale krásny, slečna Angela,“ obdivovala predmet vo svojej rúčke, ktorý mala Angie zavesený okolo krku na retiazke.


„Však je?“ Opatrne predmet vzala dievčatku z rúk a ja som zbadala jej starý púťový prstienok. „Je veľmi vzácny,“ počula som ju dodať s presne rovnakou vážnosťou a hrdosťou, presne, ako to voľakedy povedala aj mne. Bol to ten istý prstienok z mačacieho zlata a zjavne bol pre ňu vzácny ešte aj po toľkých rokoch. Dokonca až tak veľmi, že ho stále nosila pri sebe.


Moja malá veľká Angela.


* * *


Jasper


Odrazu som mal pocit, že ak odtiaľto neodídem, celkom určite sa zbláznim. Alebo aspoň zadusím. Dýchalo sa mi čoraz horšie. Nôž, ktorý som vybral Maríi z hrude, ma v puzdre na nože pod kabátom pálil tak, ako nikdy predtým. Vedel som, že len čo s tadiaľto vypadnem, zbavím sa ho! Vôbec som nedával pozor kadiaľ bežíme. Viedla ma len moja bezvýhradná viera v Jenksove nohy a pamäť, na viac som v tejto chvíli ozaj nemal. Uvedomoval som si, že za sebou vlečiem to nebohé dieťa a že ho počujem tíško vzlykať, no v tejto chvíli som viac než oceňoval, že plne spolupracovalo a nerobilo okrem toho fňukania žiadne iné problémy.


Zatiaľ sme nikoho, kto by nás prenasledoval, nepočuli. Akoby v tomto prekliatom zámku hrôzy nebolo okrem nás ani len živej duše. Netušil som, či boli všetci ostatní pozamykaní, alebo mali natoľko zdravého rozumu, aby po výstrele, ktorý zaznel nevystrčili ani len chlp zo svojich ciel. Každopádne, toto čakanie na potenciálny úder mi drásalo nervy ďaleko viac, než keby sa mi teraz v tejto chvíli postavila celá bojová jednotka a ja proti ním stál ozbrojený iba s príborovým nožíkom.


Odrazu mi do nosa udrel iný vzduch. Čerstvý, svieži a dokonale chladný. Stačilo pár krokov a ozaj sme sa ocitli vonku. Teraz už zostávalo iba nájsť to miesto, kde sme preskočili múr a čo najrýchlejšie zmiznúť. Zastal som, aby som zistil ako sme vysoko. Za múrom sa rozprestierala čierno čierna tma aj napriek tomu, že mesiac v splne ešte stále svietil s intenzitou slabo rozsvietenej plynovej lampy. Nie, toto nebolo to správne miesto na zoskok, usúdil som.


V tej chvíli nás dostihli kroky mojich dvoch spoločníkov.


„A teraz preč!“ zasyčal Jenks. „Myslím, že som niekoho počul. Je len otázkou chvíle, než sa tu niekto z nich objaví,“ podotkol a rozbehol sa  napred len preto, aby sa po pár krokoch opäť sprudka zastavil. Váhal iba zlomok sekundy.


„Tadiaľto!“ zavelil a ukázal rukou do temnej tmy, čo na nás čakala za múrmi Sanatória.


„Prvý pôjde Emmett, potom spustíme chlapca, po ňom pôjdeš ty, Jazz a nakoniec sa spustím ja!“ Pokračoval vo velení. Bez slova sme ho počúvli. Najprv zoskočil Emmett, za ním šlo to chlapča, Vo chvíli, keď som sa dvíhal z tvrdej, na kosť zamrznutej zeme, personál Sanatória konečne objavil nás i našu únikovú cestu. Nemalo ma prekvapiť, že boli ozbrojený, no keď som začul streľbu bez vyzvania, stiahlo sa mi srdce. Našťastie vedľa mňa takmer v tej chvíli žuchlo Jenksove telo, ktoré chrlilo neuveriteľné množstvo šťavnatých nadávok. Bol v evidentne v poriadku, takže už nám nič nebránilo odtiaľto zmiznúť.


Bežali sme ako o život. Vlastne, my SME bežali o život! O ten náš, pretože chlapíci zo Sanatória nemali vôbec žiaden problém strieľať do tmy. Strieľali bezhlavo a tiež bez akéhokoľvek svedomia. Bolo im evidentne jedno či náhodou netrafia aj niekoho iného, než len nás.


Ktosi z mojich spolupáchateľov slabo sykol. Presne v tej chvíli sa chlapec potkol, a tak, aký bol dlhý, skončil tvárou v zmrznutej zeleni. Zdvíhal sa príšerne pomaly, čo ma, prirodzene naštartovalo. Zdrapil som ho za rameno a na silu jediného šklbnutia som ho postavil na nohy. Jeho bolestivé zjojknutie som s prehľadom ignoroval, keďže na to nebol vážne ani vhodný čas a ani miesto. Ešte stále sme neboli z dosahu paľby a tí magori mali evidentne zásobu nábojov v zálohe.


„Švihaj!“ zasyčal som chlapcovi pri uchu a znovu som ho za sebou ťahal ako mrcinu.


V tomto duchu sme s páliacimi pľúcami prebehli celým parčíkom, čo obklopoval Sanatórium a zdarne sme sa ocitli v blízkosti prvých ľudských obydlí.


* * *


Jenks


Takmer som si pri tom behu vypľul vlastnú dušu. V živote som tak rýchlo neutekal, no guľky veru naučia pridávať na rýchlosti, len čo je pravda. Teda aspoň niektoré. Iné ťa rovno dobehnú.


Rukou mi bolestivo šklbalo a ja som tušil, že to asi nebude iba škrabnutie. Tak isto som pochyboval, že by sa jednalo o čistý priestrel priestrel, takže guľka pravdepodobne musela uviaznuť v ramene. Pred očami sa mi začínali robiť čierne mžitky. V ušiach mi poriadne hučalo a svet sa so mnou odrazu začal nepekne krútiť.


„Chlapi... ja už asi viac nevzládn-...“ pokúsil som sa ich varovať, no skôr než sa mi to podarilo, ma obklopila čierno čierna tma.



Zhrnutie


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

HMR

10)  HMR (02.06.2012 09:07)

jsem se začínala bát, že tam tu Alici nechají
no, pan doktor si tu dívčí přízeň vážně ani trochu neužíval? ani trošinku?*
Našťastie vedľa mňa takmer v tej chvíli žuchlo Jenksove telo, ktoré chrlilo neuveriteľné množstvo šťavnatých nadávok jo, jo, vtípky to začíná a čierno čiernou tmou to končí
kdopak nám zjistí, že chlapec není chlapec? a že mise byla vlastně úspěšná?

Cathlin

9)  Cathlin (29.05.2012 16:42)

rušnú? Co znamená rušnú???
A ano, vím, že je to "to" chlapča. A je to opravdu skvělé slovo. Na naši Alici jak dělané!!! :)

Twilly

8)  Twilly (29.05.2012 16:29)

Kačenko, tak slovíčko "chlapča" - ne tá chlapča, ale to chlapča, je nejenom reálné, ale taky bežné v mluvené reči. Jeho volný překlad je "klučina" nebo "klouček".... A rušnú si tady v buse, zlato

*EDIT - místo rušnu si dosaď RUDNU, páč mobil je sviňa vec obzvlášť v buse

Cathlin

7)  Cathlin (29.05.2012 16:14)

Jedna věc je obsah, druhá styl. A ty zvládáš obojí. Krása! Potěšení to číst...
"chlapča" - takové slovo ve slovenštině opravdu existuje? Nebo jsi ho vymyslela speciálně pro naši upravenou Alici? Jako že něco mezi dievča a chlapec... (nebo jak se správně řekne slovensky kluk ). Každopdáně je to slovo přesně sedící na svém místě!
A ehe - týýýý brďo, chudák Carlisle! Tys mu dala do těla. :D :D :D Už jsem myslela, že to neustojí a tak trochu na to byla i zvědavá. Ale zachránila jsi ho akorát včas.
Prstýnek!!! To byla opravdu krásná chvíle, která stmelila celé Kočičky, to na mě opravdu zapůsobilo.
A "švihej" směrem k Alici... Boží!

Empress

6)  Empress (25.05.2012 13:43)

jupí

Twilly

5)  Twilly (25.05.2012 13:32)

Aňu, po včerajšku som to tak nejako už technicky nezvládla, mám to "dočesané" do polky, idem to dokončiť a hádam do takej hoďky - hoďky a pol budú v administrácii, oki?

Empress

4)  Empress (25.05.2012 10:17)

Kdeže sa nám túlajú mačičky??

Bosorka

3)  Bosorka (18.05.2012 11:43)

I Jenks?
Opravdu se těším, až Jasper příjde na to, koho vlastně vytáhnul
A jak tam objímal tělo Marie :'-(

Empress

2)  Empress (17.05.2012 21:56)

U Carlislea som sa pobavila aj keď mi ho chudáka bolo trochu ľúto
Aaaaaaa už ju majú Ako asi zareagujú, keď zistia, že to neni to "decko"

Lenka326

1)  Lenka326 (17.05.2012 21:50)

Zvládli to, dostali Alici ven!!! Asi je čeká překvápko, až se dostanou do bezpečí. A JJ to snad zvládne, když se teda Carlisle nezboří tou žitnou... :D
Pasáž s Tylerem a Rose je moc hezká. Snad se ty dvě smíří, Rose by se tak mohla dostat k Emmettovi a vůbec, kamarádku by potřebovala jako sůl.
Díky Twilluš

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek