Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

31. kapitola - prepáčte, mi dámy, že sa ešte stále prevažne venujem našej "uprchlickej" štvorke, ale ja som jednoducho nemala to srdce tam nechať toho chudáčika Jenksa mrznúť, hádam uznáte...

Carlisle


Dali sme si tri rundy a potom sa už so mnou začal točiť svet.


„Vážne už viac nebudem, Charlie...“ Zvláštne, akoby zastretý akýmsi neviditeľným oparom, som pozoroval svoje stále viac nekoordinované pohyby. „Mám toho viac než dosť,“ postavil som sa do opozície a dúfal, že sa nevzbúri aj môj žalúdok.


„Fakt to ešte nechceš zapiť?“ Jazyk sa mu už trochu plietol, ale myslím, že to ešte napriek tomu zvládal.  Po chvíli ticha, keď som sa snažil skoncentrovať a Charlie zaostrovať, som sa veľmi neisto  zaknísal nad stolom.


„Nie!“ Prudko som zavrtel hlavou a to som evidentne nemal. A rozbúrený žalúdok mi to dával viac než silno najavo, takže som sa obával napríklad takého spoločenského trapasu v akejkoľvek podobe.


„Myslím, že Esme...“ nedopovedal som, pretože som viac dodávať ani nemusel. Charlie bol možno poriadne naliaty, ale myslelo mu to aj cez alkoholický opar... evidentne... Každopádne, nech už vnímal akokoľvek, uvedomoval si, že je v našom dome hosťom a že Esme, ako hostiteľke by rozhodne vadilo, keby sme sa tam objavili obaja sťatí pod obraz boží. Asi som s tým mal vyrukovať skôr. Rozhodne by som si ušetril všetky tieto zbytočné pohyby v žalúdku a celkom určite zajtrajší bolehlav! uvažoval som smutne.


„Tak teda fajn, Cullen, zdvíhame kotvu, námorník,“ zavelil o pár tónov nižším hlasom, morského vlka parodujúcim hlasom, a ja som jednoducho neodolal plavčíckemu zasalutovaniu a tak trochu opitému zachichotaniu sa. Bože, ako hlboko som klesol! uvažoval som, no navonok som sa stále neprestával chichotať... ako šibnutý. Tak asi, nie nadarmo je alkohol považovaný za metlu sveta, no nemám pravdu?


* * *


Emmett

Môj pohľad sa stočil k nočnej oblohe. Videl som ju cez koruny stromov. Konáre boli v tomto mrazivom období úplne nahé. Bola taká pokojná, posiata miliónmi hviezd a ožiarená  silným studeným svetlom mesiaca v splne. Človek mohol ľahko nadobudnúť dojem, že je všetko všade v úplnom poriadku.


* * *


Premýšľal som, čo s Jenksom. Bol v bezvedomí, ale zatiaľ to nevyzeralo, že by toto mala byť jeho posledná hodinka. Whitlock si naštvane odfrkol a vrhol sa k Jenksovi. Začal mu rozopínať kabát a neobratne sa snažil z neho ten kus hrubej látky strhať. Neúspešne. Keď sa mu to s dosť šťavnatou nadávkou nepodarilo ani na tretíkrát, obrátil svoju pozornosť a frustráciu našim smerom.


„Čo tak pomoc, vážení, alebo sa chcete IBA dívať?!“ zavrčal temne a nám obom, chlapcovi aj mne, sa zdalo v tej chvíli bezpečnejšie mu neodporovať.


Spolu sa nám to nakoniec podarilo. Bohužiaľ, rana, ktorú sme videli, nevyzerala vôbec povzbudivo. Jenksa strelili do paže a pravdepodobne zasiahli nejakú cievu, lebo viac pripomínal zviera z bitúnku kúpajúce sa vo vlastnej krvi, než súkromné očko.


„Do prdele!“ zahrešil som, len čo som sa opäť postavil na nohy a začal som zbrklo pobehovať sem a tam. Bitka v krčme, či len taká obyčajná medzi chlapmi na zmene, nebola pre mňa ničím nezvyčajným, ale strieľanie do ľudí? Panebože! Toto bolo až príliš skutočné!


„Potrebujem nejaké škrtidlo, kto sa dobrovoľne vzdá poriadnej časti svojej košele?“ Whitlock sa dokonca zasmial na svojom vtipe, ale mne do smiechu nebolo. Mráz mi spoľahlivo pálil končeky prstov, uší aj nos, takže predstava, že by som sa mal začať vyzliekať mi práve nevoňala, hoci som s Jenksom poriadne súcitil.


Po chvíli našej očividnej nečinnosti si povzdychol, a tentoraz, bez ďalšieho zbytočného čakania, si začal Whitlock vyzliekať vlastný kabát. Tváril sa naštvane a tiež uzimene...  V tvári sa mu zjavili snáď všetky negatívne emócie, ktoré bolo možné vidieť aj v mesačnom svite, takže chvíľu trvalo,  kým sa napokon chlapec neodvážil k nemu pristúpiť. A aj to vyzeralo všelijako, len  nie s ochotou.


„Koľko látky budete potrebovať?“ opýtal sa ticho, ale jeho hlas znel aj napriek tichosti odhodlane a pevne. To chlapča teda vedelo, ako si v tejto zime získať môj rešpekt.


Whitlock si predsa len obliekol svoj kabát späť na seba. Pohľad stočil na chlapca a riadne ho ním prevŕtal. Mno fuj!


„Ak to mám brať ako ponuku, tak tvoju košeľu by som potreboval asi celú, si ako tintítko. Musím urobiť škrtidlo, ktoré bude pevné, čo znamená, že musí byť látky dosť na to, aby sa dala poskladať do viacerých vrstiev. Nechceme predsa, aby sa mu nezarezala do svalu. Potrebujeme krv zastaviť a nie ho o tú ruku pripraviť.“


Ruky mal zložené na prsiach, takže v hrubom kabáte, čo mal práve na sebe, nemala jeho pôvodne hrozivá póza ten správny efekt. A mimochodom čupel pri Jenksovi, takže dokonca aj to chlapča sa na neho dívalo zvrchu. No ale Whitlockova zvláštna aura dokázala aj z tejto podradnej pozície vysielať poriadnu dávku autority.


„Tak potom mám pre vás presne to, čo potrebujete,“ vyhlásil chlapec a začal si roztrasenými rukami rozopínať svoj kabát. Mlčky sme ho obaja sledovali. Všetci sme mrzli, ale toto mláďa malo odvahu sa vystaviť mrazu ešte viac. Rýchly pohľad na Whitlocka mi napovedal, že ho chlapcovo správanie zaujalo rovnako ako mňa.


Prišiel prvý náznak nervozity, keď si všimol, s akou vervou sledujeme jeho počínanie.


„No, čo je? Čo tak pozeráte?“ vyštekol na nás naštvane.


„Ale nič, len pokračuj, chcem vedieť, kedy ti zmrzne  vieš „čo“... “ Whitlock v sebe konečne prestal dusiť smiech. Pustil ho z hrdla von, ale tak bláznivý, aby sa rozrehotal na plné kolo, evidentne nebol. A myslím, že tiež nechcel uraziť to chudáčisko chlapca. Predsa len sme sa ešte stále nachádzali uprostred lesa a nie tak ďaleko od Sanatória, ako by sme si možno všetci priali.


V tej chvíli som si uvedomil, že som už hodnú chvíľu nezačul žiaden výstrel. Predpokladal som, že to tamtí pravdepodobne vzdali a šli si radšej ohriať zmrznuté nohy pekne k nejakému vyhriatemu kozubu. Keby som tak bol na ich mieste, ja  by som rozhodne neváhal!


„Tak chceš ten poondený kus látky, či nie?!“ zvrieskol chlapec na Whitlocka s nahnevanou fistulkou a ruky zaťal do maličkých pästí, takže nám obom neušlo, že rýchlo prešiel z vykania do tykania. Z očí mu sršali celkom slušné blesky. Aj ten krpec má evidentne svoju česť a svoje hranice.


„Ok, ok...“ Whitlock zodvihol ruky v obrannom geste, pričom sa stále slabo dusil veľmi zle tlmeným smiechom. „Už budem dobrý, sľubujem!“ Vyzeralo to, ako by sa snažil ozaj upokojiť, ale stále mu to bohvieako dobre nešlo. Stále sa dusil tlmeným smiechom.


Jenks, stále ležiaci na chladnej zemi v bezvedomí, boľavo zakvílil, takže akýkoľvek smiech bol mihu preč.


„Môžete to skrátiť, vy dvaja, keď niečo neurobíme, nevydrží!“ okríkol som ich snáď trochu príliš príkro. Jenksovo zranenie ma znervózňovalo.


Chlapec bez slova a s previnilým výrazom v tvári pokračoval v zhadzovaní všetkých svojich teplých vrstiev a podával mi ich do nastavených rúk. Whitlock medzitým kontroloval stav Jenksovej rany. Odrazu sa chlapec zarazil a vyjavene začal strieľať pohľadom raz z jedného na druhého. Panika v jeho očiach rástla takmer hmatateľne každou prichádzajúcou sekundou.


„No čo je, tak bude to ešte dnes?“ mrmlal naštvane Whitlock chlapcovi, zatiaľ čo sa mu díval priamo do očí s veľavravnou výčitkou.


„Nemohli by ste... ehm... na mňa prestať tak zízať?“  zaševelil tak ticho, že som musel  takmer natrčiť uši. Nervózne si žmolil skrehnuté prsty.


„Nevrav, že sa pred nami hanbíš, chlapče,“ zasmial sa trochu vynútene Whitlock. Snáď aby odľahčil odrazu zvláštne dusnú atmosféru.


Chlapec otvoril ústa, no tak rýchlo ich aj naprázdno zatvoril. Bol evidentne vyvedený z miery Whitlockovou poznámkou. A, priznám sa, že ja tak trochu z neho. Z čoho mal preboha strach. Z nás dvoch?


„Zastraný mesiac!“ zahrešil chlapec nahnevane, tak hlasno, že tentoraz som nemal problém počuť každučkú slabiku. Obočie mi pobavene vyletelo až na samý vrch čela.


„Nie si tak trošku úzkostlivý, hmmm?“ Nemohol som si odpustiť drobné rypnutie.


Chlapec na mňa zagánil. Ten jeho vražedný lesk bolo vidno aj napriek noci. Ten mesiac sa dnes celkom určite zbláznil, keď svietil takmer ako za dňa. Na to sa tvrdohlavo otočil a pokračoval v rozopínaní košele. Ako postupoval čas, šlo mu to stále horšie a horšie. Mráz bol ozaj štipľavý a chlapcovi musela byť nepredstaviteľná zima.


Keď košeľu konečne rozopol, neušlo mi, že snáď na sekundu zaváhal, kým si ju zo seba úplne zvliekol a podal mi ju. Pod ním, sa belelo kusisko látky, omotanej v niekoľkých vrstvách okolo jeho hrude. Tomu, čo som videl som vôbec nerozumel. Nič odrazu nedávalo zmysel. Rýchlo som sa  pohľadom u Whitlocka uistil, aby som vedel, či som v tejto situácii sám a s úľavou som zistil, že ten zíza rovnako rozhodený na chlapcov chrbát. Mal útle – možno až príliš útle ramienka a takmer žiadne svaly, ako by sa dalo od chlapca čakať. Poriadne roztrasený zimou sa snažil uvoľniť omotaný kus látky zo svojho tela, až kým sa neukázala jeho pokožka.


Nie, nemohol som sa mýliť.  Ak ma oči neklamali, to, na čo zízal, veru nebola chlapčenská postava. Ani v najtemnejšej tme a nieto za svitu tohto bláznivého novu, by som si nesplietol ženu s chlapom. Konečne som pochopil, o čo sa snažila s tou látkou. Chcela evidentne potlačiť svoju podstatu. Ona bola na úteku... ešte pred tým, než ušla s nami.


„Kto, dopekla, si?“ vyletelo zo mňa hneď po tom, čo „natrčila“ ruku za seba tak, aby sa nám nenaskytol ani ten najmenší pohľad na jej nahú hruď, ale mohla poskytnúť Whitlockovi to, prečo už pomaly začala zimou modrieť.


„Košeľu!“ skríkla na mňa náhlivo, zatiaľ čo nechala moju otázku nezodpovedanú. Nedalo sa ignorovať jej besné cvakanie zubov zo zimy, takže som jej ju podal tak rýchlo, ako som len bol schopný a stále zízal na jej stále horšie a horšie koordinované pohyby, sprevádzajúce zapínanie košele. V tej chvíli ma muselo asi osvietiť, keď mi konečne docvaklo, že aká jej musí byť zima. Cez ramená som jej prehodil kabát, kým ona bojovala s gombíkmi od košele.


„Na, zahreje ťa to... trochu.“


Okamžite som stiahol svoje ruky z jej ramien, len čo som si bol istý, že jej ten kabát z ramien neskĺzne. Veľmi jemne som jej ho tam totiž malú chvíľku pridržiaval vlastnými dlaňami, no úprimne priznávam, že som sa pri tom cítil tak trochu... nepatrične.


Keď sa jej konečne podarilo nad gombíkmi vyhrať, nasúkala sa aj do toho svojho prekliateho kabáta a otočila sa k nám čelom. Náhlivo si ho zapla a golier pritiahla viac k lícam. Akoby sa schúlila sama do seba... Hneď na to ukryla ruky vo vreckách.


„Budete tu len tak stáť, alebo mi pomôžete?“


Whitlockov hlas prerušil moje vyjavené zízanie. Netuším kedy sa mu podarilo vytvoriť to svoje škrtidlo, no v tejto chvíli, už šikovne „škrtilo“ prívod krvi k otvorenej rane. Všetci traja sme zraneného neobratne nasúkali do jeho šiat. Zostávalo nám už len jediné – dostať ho odtiaľto čo najrýchlejšie tam, kde mu budú vedieť pomôcť.


„Vezmem ho do náručia,“ navrhol som opatrne. Aj tak som potreboval rozptýliť svoj informáciami popretkávaný mozog. Fyzická námaha mi mohla od tých šialených myšlienok len odpomôcť.


„Jasné, to by bolo fajn, McCarty,“ Whitlock na unavenej tvári vyčaroval akýsi náznak úsmevu. Evidentne mal toho na dnes viac než dosť. Rovnako ako ja a tuto naša tajomná neznáma.


„Emmett,“ odpovedal som bezmyšlienkovite do úplného ticha, len čo som si bol istý, že Jenksovo telo na chvíľu udržím bez toho, aby sa mi šmýkalo. Totiž, udržať telo v bezvedomí nie je žiadna sranda a rozprávanie ma tak trochu rozptyľovalo.


„Jasper.“


Potešilo ma, že chlapík, kráčajúci za mnou, moju ponuku priateľstva prijal. Znovu sa rozprestrelo ticho, ktorému dominovali len naše kroky a Jenksove boľavé stony.


„Predtým si neodpovedala,“ zafučal som námahou a malým nadhodom som si opäť posunul Jenksovo telo v náručí.


Mlčala.


„No tak,“ pridal sa ku mne Jasper. „Nemyslíš si, že si zaslúžime vedieť, kto si?“


Stále mlčala.


„Ok, tak ťa budem volať Hej ty!“ skonštatoval Whitlock urazene. Na chvíľu to vyzeralo, že sa ozaj urazil, no len čo trochu zrýchlil, aby sa dostal na moju úroveň, aj v mesačnom svetle bolo vidieť, že na mňa mrkol, aby som držal s ním.


„No dovoľ!“ ozvalo sa vysokým hláskom spoza môjho chrbta.


„Nie som žiadna Hej ty!“


Rýchlo Jaspera obišla, zastala mu cestu, čím ho donútila ho zastať. Aby si bola istá, že jej bude venovať svoju plnú pozornosť,  prichytila si ho svojou drobnou rúčkou a začala ňou tlačiť oproti jeho hrudi. Jasper šibol rýchlym pohľadom najprv po ruke a potom tomu žieňaťu do očí. Myslím, že jej tým chcel nahnať strach, ale výraz v jeho tvári okamžite naberal iný charakter. Z prísnosti prechádzal plynule do  absolútneho úžasu. Asi ho skúsim neskôr opiť a vytiahnuť mu z hlavy, nad čím tak urputne premýšľal. Stavím sa, že by to stálo za to.


„Nedávaš nám inú možnosť,“ odvetil bez výrazu, stále uprene zízajúci do jej očí. Bolo to zvláštne, ako keby sa medzi nimi dvomi práve niečo dialo a ja som bol úplne mimo ich zvláštneho sveta. Trochu ma to znepokojilo. Vlastne, naštvalo ma, ako rýchlo sa im podarilo zo mňa urobiť piate koleso u voza.


„Odpadnú mi ruky, ak to vám dvom nevadí,“ bol som prinútený prerušiť to „čosi“ čo sa  práve predo mnou odohrávalo. „Jenks nie je najľahší a tie svetlá sú stále ešte pekelne ďaleko.“ Pohodil som hlavou k osvetleným budovám v ďiaľke.


Netáral som. Jenksovo telo bola slušná záťaž a tiež mi bez pohybu mrzli ruky, až ma to pálilo na pokožke.


„Nie je to tak ďaleko, myslím, to vydržíš,“ ubezpečila ma mierne a spôsobom, ktorým naznačila, že svojmu vyhláseniu verí. Potom vyrazila ako malá strela.


Odmietol som tam len tak stáť, takže som sa pohol za ňou. Jesper trochu zaostal, ale netrvalo dlho a ja som opäť začul jeho rýchle kroky tesne za svojím chrbtom.


„Je zvláštna, nemyslíš?“ Naklonil sa trochu ku mne, keď mi kládol túto otázku, no stále upieral pohľad na jej drobnú rýchlu postavu.


„Veľmi zvláštna...“


* * *


Alice


Mal tie najneuveriteľnejšie oči, aké som kedy videla. Farbu som nevidela, zase až také svetlo nebolo, ale ten výraz! Panenka Skákavá! Pocit, že sa nimi díva až na samotné dno mojej duše zosilnel v priamej úmere so zvukom jeho hlasu. Ako keby ma práve očarovával, alebo zhypnotizoval. V tej chvíli som verila, že by som ho dokázala počúvať snáď aj naveky. Dokonca som mala pocit, že cítim tĺcť jeho mocné srdce aj cez všetky vrstvy, ktoré mal. Muselo sa mi to zdať. Určite! Čo iné by to bolo? Mrznú mi uši, nos aj ruky a som poriadne zmätená zo všetkého, čo sa pred chvíľou stalo. Vedľa nás umiera muž a mne napadne len to, že tento Jasper má neuveriteľné oči a melodický hlas??? Asi nebolo tak úplne správne utekať z toho blázinca? Možno tam patrím. Možno som ozaj šialená? Veď, kto už by premýšľal nad niečím takýmto? Tu, v tejto poondenej situácii?


Okamžite, ako som bola schopná prerušiť svoje zmätené myšlienky, radšej som sa otočila a udržiavala konštantný náskok... pred oboma mužmi.


* * *


Jasper


Nakoniec sme predsa len neboli až tak ďaleko od civilizácie, ako sa nám na prvý pohľad zdalo. Aj napriek intenzívnemu novu, noc veľa vecí skresľovala. Teda, McCart- Emmett, by určite s mojou definíciou „neboli až tak ďaleko od civilizácie“ nesúhlasil, keďže celú cestu niesol Jenksa v náručí. Navrhol som mu, že sa s ním budem striedať, no pohľad, ktorý mi vrátil ako odpoveď naznačoval, nech už to viac neskúšam. Nemal som chuť hádať sa s ním.


Pri prvom kontakte s domami Chicaga sa začali vynárať aj prvé konkrétne otázky. Hádam tá najpálčivejšia bola, kto by mohol Jenksa ošetriť bez komplikácií. Nechcel som ho ťahať do žiadnej verejnej nemocnice. Znamenalo by to priveľa otázok a tie zase problémy. No a to nikto z nás, vrátane samotného Jenska, nepotreboval, takže keď Emmett navrhol, aby sme ho čím skôr dostali do rúk Dr. Cullena, osobného lekára jeho sestry, súhlasil som. Vlastne ma viac, ako obsah informácie, presvedčil ten zvláštny pevný hlas, ktorým o tom lekárovi hovoril. Bol si ním  tak istý... a to mojim inštinktom rozhodne stačilo. Aj keď som Jenksa nepoznal dlho, odmietal som ho strčiť do rúk prvému diletantovi s doktorským diplomom. Na to sa mi s ním až príliš dobre pilo! To by som ho rovno mohol strčiť do rúk prvému mastičkárovi, ktorého stretneme na ulici. A to v žiadnom prípade neurobím!


Jenks pomaly prestával bolestivo vzdychať. Keby už bol v rukách lekára, považoval by som to za dobré znamenie, ale takto som bol vďačný za každý ston, ktorý som z jeho úst počul. Znamenalo to, že z neho ešte život načisto nevyprchal. Nechcel som, aby zomrel.


Tá Maličká chytila prvé taxi, na ktoré sme narazili. Keď šofér zbadal zraneného, neváhal ani sekundu pokúšal sa rýchlo zmiznúť. Maličká sa ale nedala. Vyskočila mu na kapotu s takou vášnivosťou, až som sa takmer rozosmial. Bavila ma. Nemal som ani najmenšieho poňatia, kto je ani ako sa do toho domu hrôzy dostala, no od chvíle, čo sme zistili jej „drobné“ tajomstvo, zaryto pred nami mlčala. Zvláštne ale bolo, že som si bol takmer na sto percent istý, že by bolo nebezpečné ju pokúšať. Keď som sa jej díval do očí, bola tak neuveriteľne odhodlaná. Bola... zvláštna. Viac než to. Zdalo sa, že je niekým, komu sa len tak nemožno odporovať. V mojich očiach bola jednoducho NIEKTO. Obrovská osobnosť uväznená v malilinkom telíčku.


Boj so šoférom napokon s prehľadom vyhrala. Samozrejme, napomohli prachy, ktoré odkiaľsi vytiahol Emmett a strčil ich pod nos vystrašenému chlapíkovi, no aj tak, ak by sa za nás nepobila Maličká, asi by sme boli odkázaní na verejnú dopravu, čo by samozrejme celú záležitosť iba skomplikovalo.


Šofér taxíku nás, po Emmettom udanej adrese, zaviezol pred ohromnú kovovú bránu, za ktorou sa týčila cesta. Na jej konci sa do tmy črtal dom veľkosti menšieho zámku. Bez srandy! Mal niekoľko poschodí a zdalo sa, že dokonca aj viac krídiel. Krucinál! Toto bolo ozajstné panstvo!!!


„Kde to sme, dopekla?“ Zízal som do mesačnej tmy cez sklo automobilového okienka.


„U Carlislea Cullena, kamoško,“ odpovedal na môj vkus bezstarostne Emmett. „Je ten najlepší, ver mi.“


„Vyzerá to ak nemocnica,“ ozvala sa Maličká so strachom v hlase. Sedela učupená na zadnom sedadle s Jenksovou hlavou v lone. Neprítomne mu počas celej jazdy hladila vlasy. Chvíľu som ju pri tom sledoval, keď som si bol istý, že ma nevidí. Ale keď som si uvedomil, že by som bol v tej chvíli rád na mieste Jenksa, vedel som, že musím svoju myseľ odkloniť niekam inam.


„Nuž, nie si tak ďaleko od pravdy. Tamto,“ ukázal Emmett na ľavé krídlo sídla cez čelné sklo taxíku, „je ozaj Cullenova súkromná klinika a tamto...“ ruku presunul k pravému krídlu, „je domov pre siroty, ktorý vedie jeho manželka. V strede sa nachádza jeho súkromná rezidencia. Chce byť svojim pacientom čo najbližšie, hoci vypomáha aj v štátnej nemocnici. Tak trochu pracovný maniak.“  Uškrnul sa cez rameno.


„A on je osobným lekárom tvojej sestry?“ opýtala sa Maličká.


Emmett prikývol.


„Dopekla, kto si už len dnes môže dovoliť osobného lekára jeho formátu?!“ odfrkol som si posmešne, no v tom mi to celé docvaklo. Odtrhol som konečne pohľad z paláca a pozrel som sa na svojho nového priateľa. Uvedomil som si, že o ňom vlastne nič neviem.


„Priznaj sa, že ty si boháč?“ vyprskol som viac-menej zo srandy, ale aj tak som už v podstate poznal odpoveď.


Miesto odpovede len nesmelo mykol ramenami a rýchlo uhol pohľadom. Chvíľu sme zízali na jeho tmavé vlasy vykúkajúce spoza goliera kabáta.


„No počkaj, teraz vážne...“ Vedel som to, a aj tak som to potreboval počuť na vlastné uši. Z jeho úst.


„Si bohatý?“ Smiech z môjho hlasu už dávno vyprchal a Emmett znova len mykol ramenami.


„A mení to snáď medzi nami niečo?“ opýtal sa ticho.


„Nie, asi nie, kamoš...“ zamrmlal som.  Medzitým, čo sme viedli tento rozhovor, nám dvaja chlapíci otvorili ťažkú kovovú bránu a taxík sa pomaly dostal do areálu Cullenovského sídla.



Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

HMR

8)  HMR (02.06.2012 09:20)

všetky tieto zbytočné pohyby v žalúdku... krásný terminus technicus
tak jo, přiznávám, že mě celá ta záchranná akce SAKRA OSLOVILA...
Twilluše, já ti plácám a čelem tluču o stůl bylo to móóóc... no, prostě MOC:) :) :)

Twilly

7)  Twilly (29.05.2012 17:22)

Plně si je zasloužíš,Kačenko... to ti byla dneska ale ranní káva, to mi věř

Cathlin

6)  Cathlin (29.05.2012 17:19)

No sláva, už mám od čekání na Edyho úplně učekané srdce. :)
A s tím rudnutím se to tedy vysvětlilo! A prosímtě - o rudnutí mi ještě chvíli povídej, mě postihlo to samé, když jsem si přečetla tvé poslední komentáře na BH... :D

Twilly

5)  Twilly (29.05.2012 16:59)

Pořád mám ten konec v plánu, ale taky JEJ nikde nevidím ... Moc moc moc děkuji, Kačenko A už se píše další, jako první bude Eďoušek

Cathlin

4)  Cathlin (29.05.2012 16:39)

Ano, Twilly, , tušíš správně. Takováhle záchrana Jenkse nám tedy rozhodně není proti mysli. Za prvé ty dokážeš napsat snad cokoliv tak, aby se to četlo snadno a zlehka a příjemně. A za druhé - kdo by nebyl zvědavý na Alicino odhalení?
A navrch ještě ta Charlieho a Carlisleova společná pitka na začátku, to jsou představy za všechny prachy. Miluju tohohle Carlislea snad ještě víc než toho původního... Je prostě boží.
Takže děkuji!
A kdyže bude ten konec??? :D :D :D Pořád se ho děsím a pořád to nevypadá, že by se nám to nějak chýlilo! Jasper a Alici jsou na úplném začátku vztahu, Emmett a Rose, o tom ani nemluvím, Emmett má plné ruce práce s jinými věcmi. Edward a Bella? Kdeže je jim konec? Také toho mají ještě dost před sebou! Takže já na ten konec pořád ještě zdaleka nevidím! Ale jsem naprosto spokojená. :) :) :)

Empress

3)  Empress (27.05.2012 09:02)

Tak predne takto
A potom k spoločensky unavenému Carlisleovi :D Tá predstava je taká absurdná, že sa na tom stále chichocem
Ad záchranná akcia Keď si začala Alice dávať dolu "obväz", kútikmi mi trhalo , aj keď teda brrr, bola mi zima i za ňu
Mno, takže prvá polka tajomstva je vonka a ja sa teším, na ich reakcie keď zistia koho to zo sebou vytiahli vonka
Ehm, som zvedavá kto JJ ošetrí

Bosorka

2)  Bosorka (25.05.2012 21:07)

No tak podruhé B)
Konečně! Konečně se ty dvě dušičky potkaly , ale při akci "zachraňmě Jankse" mi cukaly koutky, i když mi teda byla zima i za Alice
A nalítý Carlisle titulovaný jako námořník :D , Esme bude jistě radostí bez sebe až ji poblije atrium ;)
A teĎ mi došlo, že by měl ošetřit zraněného! Snad bude Tyler v lepší formě...

Lenka326

1)  Lenka326 (25.05.2012 21:03)

Tak první půlka velkého překvapení je venku. Alice je opravdu odvážná a mrazuvzdorná holka. Ale to jiskření s Jasperem, to bylo něco!!! Jsem zvědavá, kdy vyleze na světlo i ta druhá půlka. Že jejich osvobozovací akce byla superúspěšná, i když to tak zatím vůbec nevypadá. Až teda na Johnyho a postřeleného JJ. Právě je na místě, kde by se mu mohlo dostat té nejlepší pomoci. Obvykle. ALe jak to bude zrovna tento večer, když se nám Carlisle tak zlinkoval, to fakt nevím. A jak do toho všeho zapadne Charlie???
Twilly, moc hezké, zkárovaný doktůrek a ta čtverka na útěku, skvělé scény. Těším se.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella