Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

29. kapitola - Sanatórium mi nedá spať, viem, ale teraz konečne prichádza scéna, ktorú som mala ako jednu z mála v hlave už dávno...

Alice


Vydržali sme v mojej izbe ešte asi tak desať minút, kým sa naše strachom rozbúrené srdcia kompletne upokojili a my sme sa mohli pokúsiť o ďalší pokus. John sa za nás oboch rozhodol, že sa pokúsi o prieskum chodieb. Sám. Samozrejme, že som zúrila, nechcela som, aby sa mu niečo stalo, a už vôbec som tu nechcela zostať sama. Síce tvrdil, že tým, že náš trakt je pokojnejší a často tu nie je zo strany personálu zasahovať – teda, vyjadril sa doslova tak, že v tomto trakte sú skôr „väzni“ než pacienti, o ktorých by sa bolo treba nejako špeciálne či pravidelne starať – a tak, podľa neho, tomu malo byť aj dnešnú noc, no evidentne sme mali smolu. Zatiaľ.


Pocit, ktorý ma prepadol už vo chvíli keď ešte len siahal po kľučke, ma prinútil Johna na chvíľu zastaviť. Jednoducho z nejakého dôvodu som ešte raz potrebovala vidieť jeho oči skôr, než sa nadobro vypraví do temnej chodby. Oči a možno celú tvár  akoby som bola za tak krátku chvíľu schopná sa ju naučiť naspamäť a vpraviť si ju navždy do pamäte.


„Počkaj...“ zaváhala som. Čo mu chcem vlastne povedať? Sebe samej som pripomínala čistého blázna, hnaného neurčitým druhom stihomamu.


John sa napokon veľmi pomaly ku mne obrátil. Takého zvláštne pokojného som ho hádam ešte nikdy nevidela a to sa prejavoval ako maximálny pohodár. V tvári sa mu odrážal neurčitý výraz, no očiam kraľovali obrovské otázniky. Slová mi zamrzli na jazyku. Čokoľvek, čo som mu predtým mala v pláne povedať, odrazu neexistovalo. TERAZ bol ten správny čas. Keby som ja len vedela na čo. Urobila som malý krôčik smerom k nemu. V tej chvíli som vedela, že ak raz prejde tými dverami, už ho viac nikdy neuvidím. Nechcela som sa tomu pocitu poddať. NESMELA som sa tomu pocitu poddať.  Ale už tu bol a nemienil odísť. Usadil sa v mojej hrudi a sťahoval ju na dno. Po celý ten čas nás spájal len dlhý pohľad, ktorý povedal všetko a predsa nič.


Johnova ruka sa priblížila k mojej tvári a rovnako, ako pred prvým pokusom o útek, ma pohladil palcom na líci. Skôr, než sa mohol opäť stiahnuť, som po  jeho ruke doslova chmatla.  Jemným tlakom som ho prinútila roztvoriť dlaň a potom som si ju pritisla na líce. Mohla som len dúfať, že slzy, čo sa mi tlačili von cez viečka, udržím kým je tu so mnou. Zo všetkého najmenej som si želala pred Johnom plakať. Nešlo by o žiadnu hanbu, skôr som mala pocit, že už má so mnou starostí viac než dosť, tak načo k nim pridávať ešte blížiaci sa hysterický záchvat.


„Budem na seba dávať pozor, sľubujem.“ Zvládol sa popri tom uistení ešte aj usmiať. Môj superhrdina. No jeho očiam úsmev chýbal.


Opäť ma prepadla intenzívna myšlienka na jeho pery, ale tentoraz to malo do romantiky ďaleko. Chcela som ho pobozkať čisto zo sebeckých dôvodov, čistá potreba, ak chcete. Jednoducho pobozkaj ho! Teraz! HneĎ!. Čosi mi vravelo, že ak to urobím, zostane so mnou...


Už som sa vyťahovala na špičky, pričom som odmietala čo i len mrknúť, len aby mi náhodou jeho tvár naveky nezmizla, keď ma zastavil.


„Na to bude ešte čas, maličká...“ schladil moju snahu i odhodlanie slovami a pomohol si jemným tlakom svojich obrovských dlaní na moje krehké ramienka. Podarilo sa mu to a ja som klesla späť na celé chodidlá. Ešte len teraz som si popri ňom pripadala maličká. Miesto bozku ma objal. Intenzívne, no hriešne krátko, než ma od seba prudko odstrčil.


Mala by som byť urazená, že ma práve odmietol, no ja som v duši cítila niečo celkom iné. Prázdnotu.


* * *


Rosalie


„Slečna, tu predsa nemôžete sedieť!“ vytrhol ma melodický mužský hlas z mojich myšlienok.


„Ako prosím?“ Vrátiť sa vnímaním do reálneho sveta bolo ťažšie, než zvyčajne. Neumelo som zaostrila na mladého gentlemana, zababušeného do teplého zvrchníka a s klobúkom na hlave. Bol mi povedomý, ale zaradiť som tak narýchlo ho nedokázala.


„Hovorím, že tu nemôžete len tak sedieť, prechladnete a budete chorá, slečna Haleová.“ Trval si na svojom dôrazne, no stále s určitou jemnosťou.


Mal pravdu. Sedela som tu tak dlho, že sa mi mráz zavŕtaval až do kostí a ja som si to uvedomila až teraz, keď ma na tú skutočnosť vlastne upozornil.


„Chcelo by to zahriať, slečna Haleová, nemyslíte?“ Usmial sa na mňa tak úprimne, ako zvykla iba Angela... Opäť som narýchlo zalovila v pamäti, odkiaľ mi je tvár tohto mladíka taká povedomá. A opäť som neuspela.


„Poznám jedno miesto, kde by sa nad nami, zmrzlinami, zľutovali a okrem teplého čaju by sa vám ušla ešte aj nejaká teplá deka, smiem vás tam odprevadiť? Nie je to odtiaľto ďaleko a...“ opäť mi venoval hrejivý úsmev, „... bolo by to vo všetkej počestnosti.“ Dovolil si drobný vtip, ktorý mi vyčaroval nesmelý úsmev. Bože, ako dlho som sa už nesmiala, naposledy tu, v parku, s Angelou...


Prítomnosť tohto mladého muža bola skutočne osviežujúca.


„Prepáčte, je mi to ozaj nepríjemné, ale neviem vás  akosi zaradiť, pán...“


Tentoraz ma už jeho úsmev neprekvapil. Patril k nemu ako dielik do mozaiky. Stavila by som sa, že úsmev bola jeho osobná značka, aj keď som o ňom nič nevedela.


„Ach, prirodzene, slečna Haleová. Som Tyler Crowley, slečna,“ nepatrne sa uklonil a dvomi prstami sa dotkol klobúka. „Stretli sme sa práve tu, v parku. Sprevádzal som na prechádzke pani Weberovú a slečnu McCartyovú,“ vysvetlil mi zdvorilo.


„Ach áno, už viem, vy ste predsa Angelin Tyler!“ vyskočila som z lavičky ako čertík zo škatuľky s dychtivým výrazom na tvári. Čokoľvek, čo malo niečo spoločné s Angie mi dokázalo rozprúdiť zmrznutú krv v žilách.


„Takže, teraz, keď už vieme kto sme, dúfam, že neodmietnete moju ponuku...“ mrkol na mňa figliarsky očkom.

Bolo to zvláštne, ale v prítomnosti tohto neznámeho mladíka sa mi chcelo smiať sa.


„Myslím, že by to bolo úžasné. Za horúci čaj by som bola schopná otrocky pracovať celý týždeň,“ zažartovala som a spokojná sledovala šibalské ohníčky v očiach môjho sprievodu. Cítila som sa odrazu inak. Ohromne, takmer šťastne.


„Tak potom, myslím, že by sme nemali čakať, slečna Haleová.“ Tylerov hlas hladil moju dušu. Ponúkol mi decentne svoje rameno a ja som ho, prirodzene, prijala. Chodníky v parku boli síce udržiavané, no sem tam sa tam objavil kus ľadu a vtedy šlo doslova o zdravie.


„Angelin Tyler?“ zopakoval moje slová, viac-menej sám pre seba. A ja som prikývla. Páčilo sa mi, že sa s mojimi slovami tak maznal. Hodil sa k Angele, patril k nej.


„Páči sa mi to. A viete, čo si myslím?“ zatváril sa zadumane, možno tak trošku zasnene. Zakrútila som hlavou.


„Myslím, že vás budem mať veľmi rád, slečna Haleová.“


* * *


Jasper


Na to, že sme šli úplnou tmou, sme postupovali pomerne rýchlo. Adrenalín síce spôsoboval, že čas sa v našom vnímaní pekne skresľoval, no bol som si istý, že to ozaj netrvalo bohvieako dlho. Pred nami sa zjavila chodba, ktorá už bola aspoň slabučko osvetlená. Na to, aby sme sa nepozabíjali na vlastných nohách, to úbohé svetlo bohato stačilo. Problém nastal, keď sme sa dostali na rázcestie troch chodieb. Ako keby sme sa ocitli v nejakej poondenej detskej rozprávke.


„Tak kade teraz?“ ozval sa šeptom McCarty.


„Mno...“  Hlboké vyfúknutie a zvuk bezradného tľapnutia o stehná nás nenechalo na pochybách, že Jenks to jednoducho netuší.


„Asi by sme sa mali rozdeliť. Určite viem, že izby sú na tomto poschodí, ale takto v tme strácam orientáciu. Teraz už síce čo to vidíme, ale či sme tam, kde by sme mali byť... skutočne neviem. Moje vedomosti o pôdoryse sú z druhej ruky...“ znel tak trochu ospravedlňujúco.


„No, nevadí. Tak sa rozdelíme a hotovo. Máte vy dvaja hodinky?“


McCartyho nervy by som chcel mať. Vzal našu situáciu ako holý fakt a ešte popritom dokáže logicky premýšľať. Všetka česť.


Demonštratívne som siahol pod kabát a z vrecka som vytiahol hodinky po mojom otcovi, ktoré som mal pripnuté pevnou retiazkou o gombíkovú dierku na  veste. Bol to taký môj starožitný talizman. Jenks zodvihol ruku do výšky svojich očí a stiahol si rukáv kabáta tak, aby odhalené zápästie vystavilo na obdiv jeho náramkové hodiny. McCarty urobil rovnaké gesto.


„Tak fajn, vážení,“ pokračoval a pozrel sa na ciferník. V pološere musel trochu namáhať zrak, kým zistil presný čas. „Teraz je päť minút po pol ôsmej. Dajme si... povedzme takých pätnásť minút na to, aby sme každý prepátrali tú svoju chodbu. Potom sa tu stretneme a podelíme sa o to, čo sme zistili. Pripomienky?“ Medzitým čo čakal na odpoveď, ukázal na tú vpravo a gestom naznačil, že tá bude jeho.


So zodvihnutým obočím vyzeral ako prísny učiteľ, čo práve kára bandu malých žiačikov.


Žiadne pripomienky sa nakoniec nekonli, takže sme napokon, ako jeden muž, pokrútili hlavami a rozdelili si zostávajúce chodby. Ak by sa toto všetko nedialo práve za týchto okolností, schuti by som sa na nás zasmial.


„Tak fajn, nečakajme a poďme, čas uplynie ako voda!“ zavelil a tak sa aj stalo.


* * *


Predo mnou sa objavili dvere. Ťažké, drevené, snáď dubové. Dúfal som, že keď ich otvorím, nebude za nimi celá horda personálu a ja nakoniec neskončím vo zvieracej kazajke s miestnymi „obyvateľmi“ po boku.


Absolvoval som pár nádychov, ktoré mi tak trochu dodali potrebnej guráže. Musel som si s ňou vystačiť, pretože iná, z ktorej som by som mohol čerpať, sa zatiaľ nenašla... Takže mi napokon aj tak nezostalo nič iné, len sa poriadne oprieť do dverí. Boli ťažké a poriadne biteľné a ja som sa len tíško modlil, aby neboli zároveň aj zhrdzavené a rozvŕzgané v pántoch. Neboli. Stačilo ich otvoriť len natoľko, aby som sa cez ne dostal do ďalšej chodby. Evidentne to boli dvere, čo oddeľovali jednotlivé krídla tejto starej budovy. Snažil som sa byť rýchly a tak som pár ďalších krokov takmer prebehol. No nakoniec som sa bez akéhokoľvek hluku dostal ku stene, popri ktorej som sa už ďalej mienil plížiť a to už za  behu akosi nebolo možné.


Keď sa ozval zvuk trieštiaceho sa nejakého dreveného nábytku, nasledovaný pravým a nefalšovaným vysokým ženským jakotom, takmer som sa v tej chvíli od ľaku zbláznil. Srdce mi bilo ako šialené a tep som cítil až v spánkoch. Okamžite som mal problém sa spoľahlivo nadýchnuť a dlane sa mi začali potiť aj napriek dotyku s chladnými kamennými stenami chodby. Obzrel som sa smerom ku dverám, aby som zistil, že už som zašiel príliš ďaleko. Naštvane som si rovno vynadal, že ten rýchly presun od dverí ku stene mi bol približne tak na dve veci. Teraz, ak by som sa rozhodol tú cestu absolvovať po druhý raz, už by som nemusel zostať nepovšimnutý.


Ďalšie zvuky, prichádzajúce v poradí z prvých dverí na tejto chodbe z mojej strany, už niesli stopy zápasu dvoch osôb. Definitívne som si však bol istý, že sa do tejto bitky nemienim zapojiť. Podľa výšky hlasu som to odhadol na dve ženy – snáď pacientky, keďže viac, než dva rôzne ženské hlasy som nepočul.


Z chodby sa ozval dupot ťažkých topánok, ktoré ale žene rozhodne patriť nemohli. Chodba síce vracala drobnú ozvenu, no to dunenie, čo sprevádzalo jeho beh, bolo nezameniteľné. Netrvalo dlho a zjavil sa obrovský muž v celej svojej kráse. Bol to riadny obor. Presne vedel, kam ísť. Išiel na istotu a rovno zabočil do dverí.


Ja som sa medzitým snažil absolútne splynúť so stenou a keďže obor bez problémov zapadol do miestnosti bez toho, aby sa nado mnou pozastavil, pochopil som, že sa mi to pre tentoraz podarilo. No šťastie býva vrtkavé...


Síce som nemienil zasahovať, no uši som mal nastavené aj  ten na sebe menší zvuk. Vypočul som si, ako sa obor snažil slovne – a ja nepochybujem, že aj ručne – od seba odtrhnúť tie dve ženy. Jednu oslovoval menom Alice, tú druhú naopak vôbec. Znel pomerne ustarane, keď sa pýtal či nie je zranená. Čo mu odpovedala, som nezachytil. Náhle sa ozval druhý ženský jakot. Jednalo sa skôr hlbší hlas, než ten, čo som počul predtým. Nedokázal som pri tom alte ignorovať skutočnosť, že mojou chrbticou takmer paralelne preletelo mrazivé tušenie. Tentoraz som si bol istý, že tá druhá žena útočila. Spôsob, akým jačala, bol typický pre útočiacu osobu. Povzbudzujúci rev v štýle „do boja“!


Asi tak o pol sekundy neskôr, sa moje tušenie zmenilo na skalopevnú istotu, že ten hlas spoznávam. Inštinktívne som vyrazil, na nič som nečakal. Bola to Maríja. Musela byť!


Dobehol som k dverám a bez zálohy som vletel do miestnosti. Ak bolo možné čomukoľvek, čo mala v úmysle urobiť, zabrániť, musel som! Kvôli tomu som tu predsa bol.


Naskytol sa mi pohľad, na ktorý určite nikdy nezabudnem. Maríja stála asi tak dva metre od dvojice dvoch mužov. Na tvári sa jej zračilo prekvapenie a absolútny šok, zrejme nad tým, že sa jej vôbec podarilo niekomu zasadiť ranu. Fakt, že svojej obeti pri tom videla do tváre, že mala možnosť sledovať celú škálu jeho výrazov, jej určite vkročí do snov. Presne preto som sem prišiel. Aby som jej zabránil urobiť túto chybu. Žiaľ, nebol som dosť rýchly.


Na zemi ozaj ležal ten obor, čo pred malou chvíľou vletel dnuká. Pri ňom kľačal útly mladík a srdcervúco vzlykal. Choval sa ako dajaká ženská. Tým sa vlastne vyriešila záhada toho druhého „ženského“ hlasu. Asi patril tomu chlapcovi.


Tejto scéne som nijako nerozumel. Maríja mala predsa iný cieľ, než týchto dvoch. Pokiaľ ma pamäť neklame, chystala sa zaútočiť na dcéru madam Beaufortovej a nie na nejakého hysterického mladíčka a chlapa minimálne raz tak ťažšieho než je ona sama.


Zatiaľ čo ten obor ležal na zemi, očividne zasiahnutý nožom, ktorý som okamžite identifikoval ako Maríjin, mal som možnosť rýchlym pohľadom zmapovať a zanalyzovať situáciu, ktorá sa mojim očiam naskytla. Z rany, obklopenej rýchlo sa zväčšujúcou krvavou škvrnou, trčala mne až príliš dôverne známa rukoväť. Ten nôž som Maríi venoval ja.


Mladík sa, zatiaľ čo kľačal pri obrovej hlave, rytmicky kýval dopredu a dozadu v akomsi boľavom tranze, a popri tom mu neúnavne, no s takmer s dojemnou jemnosťou hladil potom zlepené ryšavé vlasy. Obrovi zostávali už len sekundy. Rana bola zasadená presne, medzi dvomi rebrami – na pravom boku.


Chlapec nemusel rozprávať nahlas. Jeho oči Marjíu obžalovali, usvedčili aj odsúdili jediným pohľadom plným bolesti. Jediné, čo za celý čas povedal, bolo zlomené „Prečo?“


Automaticky som sa vrhol k obeti, viac-menej zo zvyku, skontrolovať jeho pulz a dýchanie. Strčil som mu otvorenú dlaň čo najbližšie k ústam i nosu, no nič som necítil. Chlapcove oči sa na mňa upreli s neuveriteľnou nádejou. Ako som mu mal, preboha, vysvetliť, že smrť už dnes bola na tento bál pozvaná? V druhej ruke som držal svoj nôž. Odjakživa bol mojou predĺženou rukou. A pred chvíľkou som, keď som ešte netušil, presne aké veľké nebezpečenstvo mi tu hrozí, som ho vytiahol na svoju obranu a odvtedy som ho pevne zvieral v pravačke. V zákopoch sme mali pri sebe malé zrkadielko, prostredníctvom neho sme zistili, či zranený ešte dýcha. Dnes som nič také nemal. Za prvé, vojna už bola dávnou minulosťou a za druhé, už som v živote nechcel vidieť nijaké malé zrkadielko – spomienky boli viac než kruté. Na tento účel som práve teraz použil čepeľ svojho noža. Už viac nedýchal.


„Je mi to ľúto...“


Vyšlo zo mňa poriadne priškrteným hlasom, ktorým som v podstate prinútil mladíka, aby sa na mňa pozrel. V tvári mal nechápavý výraz. Dôkaz, že mu skutočný význam mojich slov pravdepodobne ešte nedošiel. Alebo jeho rozum iba odmietal to, čo sa práve stalo. Smrť roztvorila svoju náruč a pevne objala tohto obrovského ryšavca.


„Skap ty zmija!“ ozvalo sa presne z miest, kde stála Maríja spolu s charakteristický šťuknutím, ktorý nás nenechal na pochybách, že skutočne natiahla kohútik na svojhom Peacemakerovi.* Mierila na nás – na mladíka -  a v očiach mala chladné odhodlanie. Tentoraz to bolo iné, bola rozhodnutá a... Bože, ochraňuj nás!.. pripravená zabiť. Predtým sa pravdepodobne len bránila. Teraz chcela vraždiť. Žeby tento... mladík po mojom boku, bol jej pravým cieľom?


Akokoľvek som sa snažil namáhať mozog, len aby som zachránil Maríju od ďalšieho rozosievania smrti, tým bolo jasnejšie, že to nedokážem.


„Rozmysli si to!“ žiadal som ju. Nie, žobral som o jej spásu, ktorú ešte stále mala vo vlastných rukách, no ona ju zahodila a podupala už len tým, že zacielila na to úbohé dieťa. Keď sa nadýchla a zadržala dych, vedel som, čo bude nasledovať. Mojim telom preletel čistý obranný inštinkt, ktorý vymrštil moju pravačku v presnej spojnici medzi mnou a Maríjou. Bol to len okamih, no môj zásah bol presný. Čepeľ sa jej zapichla do prostred pŕs a zotrvačnosť ju prinútila o malý krok ukročiť. Zvláštne, akoby sa snažila udržať balans, Peacemaker v jej rukách ohlušujúco vystrelil. V tej chvíli už na nás necielila, takže ani mňa a už vôbec nie toho chlapca, nemohla ohroziť. Výstrel dokonal to, čo začal môj nôž. Spätný náraz ju pripravil o rovnováhu definitívne a jej malé telo ju narazilo do steny. Chvíľu sa ešte bola schopná držať na nohách, no potom,  vydeseným výrazom v kedysi prekrásne olivovej, no dnes popolavo sivej tvári, zviezla po chrbte neelegantne k zemi. Hrudníkom jej v nepravidelných intervaloch šklbalo a môj nôž, čo jej trčal  z hrude ako obrí kľúčik z mechanickej bábiky, pôsobil viac než nepatrične. Otvorila bezkrvé pery, akoby mi chcela čosi povedať, no miesto toho sa jej z kútika začala rinúť  úzka stužka krvi. Maríin koniec bol náhly.


Zostal po nej len sklenený prázdny pohľad v unavenej tvári.


* * *


Emmett


Začul som výstrel. To veru nebolo dobré! Okamžite som sa zvrtol na päte a upaľoval na miesto, kde sme sa mali stretnúť. Po celú cestu som bežal a bolo mi úprimne jedno, či ma niekto počuje alebo nie. Do tejto zasranej akcie sme šli všetci traja spolu. Nemienil som sa stiahnuť z bojovej línie, ak mal ktorýkoľvek z nás problém. Nebudem utekať. Nikdy som pred ničím neušiel a ani nesklonil hlavu. Velil mi tak môj sprostý zmysel pre česť s ktorým som sa už hádam aj narodil.


Na rázcestie som dobehol takmer na chlp v rovnakom čase ako Jenks. Stačil nám jediný pohľad, aby sme si spočítali, že problém má práve Whitlock. Bez ďalších rečí a zbytočného plytvania časom, sme sa rozbehli chodbou, ktorou  sa pred tým pustil on sám...



Zhrnutie

 

 


* Peacemaker - kolt, krátka ručná palná zbraň - civilná verzia kalibru 45

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

HMR

9)  HMR (02.06.2012 08:50)

V tej chvíli som vedela, že ak raz prejde tými dverami, už ho viac nikdy neuvidím... ach jo:(
Myslím, že vás budem mať veľmi rád, slečna Haleová...
Ty, Ty, Ty, ty tvoje akční scény...

Cathlin

8)  Cathlin (23.05.2012 19:40)

Twilly... No, vidíš, na tom možná něco je...

Twilly

7)  Twilly (23.05.2012 10:20)

Právě, že žádné zmatky, neboj, myslela jsem, že narážíš na skutečnost, že nůž, kterým byl John zabit, daroval Maríi právě Jazz... takže, když tak nad tím uvažuju, Kačenko, tak byl svým způsobem taky spolupachatel :p

Cathlin

6)  Cathlin (23.05.2012 09:51)

Twilly, však já vím, že ho zabila Marie. Jen jsem měla po prvním čtení dojem, že John nebyl hned mrtvý, ale umíral a měl bolesti, a tak ho Jasper potom zbytečných bolestí zbavil. Nějak se mi to popletlo s tím zrcátkem a čepelí nože... To jsem myslela tím, že "mu pomohl na druhý břeh". Mno a tak jsem si to teď zkontrolovala a vidím, že John umřel sám od sebe, tak se omlouvám za zmatky... :) :) :)

Twilly

5)  Twilly (22.05.2012 15:03)

Kačenko, jsem moc ráda, žes zavítala, akorát.. jediná poznámka... Johna nezabil Jasper, ale Maríja a tu pak Jasper. Jsem nadšená, že se ti to líbí děkuji,.stejně i vám, holky moje zlatý

Cathlin

4)  Cathlin (22.05.2012 14:01)

Ha!
Pořád jsem si říkala, že John (ten obr byl John, ne?) to nakonec určitě odnese. Protože se nám tu všechno tak nějak páruje ve smyslu Twilight a co si počít, kdyby na Alici měl připadnout Jasper, ale ona měla Johna? Takhle to bude o dost jednodušší. Ale že to bude zrovna Jasper, kdo Johnovi pomůže na druhý břeh a že to bude Jasper, kdo zabije i Marii, to je celkem nářez. Tak proto tu byly celou dobu ty Jasperovy tanečky s nožem?
Zdá se, že se vše blíží ke konci, nicméně původně ústřední postavy Emmett a Rose to k sobě mají pořád strašlivě daleko, i když dnes tedy Rose potkala Tylera. Zbývá už jen málo kapitol - to si potom budou muset pospíšit! Ale věřím, že to by se mohlo povést, stačí přece jen, aby si vše vysvětlili.
Jo! A Tyler je super!!!!! Ten se ti povedl.
Opět díky za příjemnou společnost. :) :) :)

Lenka326

3)  Lenka326 (16.05.2012 18:28)

Když jsi mi nedávno napsala, že John bude klaďák každým coulem, napadlo mě, že zaplatí za Aliceino osvobození. Ale radost z toho, že jsem to tušila, opravdu nemám. Tohle si nezasloužil. Ani tu pusu nedostal. :(
Teď jen, aby se to podařilo dovést až do zdárného konce, po tom výstřelu to určitě nebude snadné. A doufám, že Jasperovi dojde, kdo je ten mladík s vysokým hlasem.
A ještě nesmím zapomenout na Tylera. To je další zlatíčko na scéně.

Empress

2)  Empress (16.05.2012 13:47)

Aaaa John nie To bolo také:'-( :'-( :'-(
Po dnešnom dieliku som rozcupovaná na kúsky, idem sa na to napiť
Ale čo ten výstrel? Ako to len skončí?

Bosorka

1)  Bosorka (16.05.2012 12:59)

Tys ho zabila!!!!!! Teda Maria, ale tys ji vedla ruku!!!!
JSem fakt zvědavá, jak se teď dostanou všichni ven....ten výstřel asi slyšelo dost lidí
Tyler je taková pusina teda oprava Angelin Tyler ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse