Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

28. kapitola - O tom, ako Jacob rozprával... alebo o tom, ako nie vždy všetko vyjde na prvý raz podľa plánu...


Jacob


Náš „pracovný“ nákladiačik bol opäť v plnej poľnej. Sedeli sme v úplnej tichosti a strieľali vydesenými pohľadmi okolo seba. Len my, naša skupina smela vidieť strach každého z nás.


Klamal by som, ak by som poprel strach, čo nás sprevádzal na každú policajnú akciu. Myslím, že by to ani nebolo úprimné, ak by som to nepriznal ani sám sebe. Ale na druhej strane, za ten adrenalín mi to stálo a rozhodne by som dal aj ruku do ohňa za to, že ostatným z jednotky tiež.


Ktosi povedal akýsi bezvýznamný vtip a niektorí sa dokonca aj zasmiali. Ja som ich, vďaka svojim myšlienkam nemal šancu priblížiť. Jednoducho, tentoraz som cítil v kostiach, že to bude iné a myslím, že rovnako tak aj ostatní. Niekedy sme boli tak veľmi na seba napojení, až z toho šiel strach. Ale v akcii sa nám to nie raz zišlo.


* * *


Carlisle


„Máš plán, Charlie?“ Nebolo treba chodiť okolo horúcej kaše. Aj keď som nebol jedným z nich, vedel som, že ide do tuhého. Charlie mi pár slovami stručne naznačil všetko, čo bolo podľa jeho mienky pre mňa dôležité vedieť a ja som nemal dôvod mu neveriť. Jeho povesť policajného stratéga ho predchádzala a rovnako aj výsledky. Bol známy tým, že ak sa do nejakej záležitosti zahryzol, držal a nepustil, kým svoj boj nevyhral.


„Nie,“ odpovedal jednoducho a bezradne nafúkol líca. Ich objem v nasledujúcej sekunde všetok vydýchol. „Budem musieť improvizovať. Táto akcia sa bude iba ťažko zastierať nejakým oficiálnym vyšetrovaním.“


Prikývol som na súhlas, hoci ma nemohol vidieť. Oči upieral na nočnú cestu, ktorou sme sa blížili k miestu, kde má Volturi svoje oficiálne sídlo, pri ktorom sme ale nezastavili. Prekvapilo ma to.


„Ale predsa...“ otočil som sa, aby som ešte zahliadol vstupný vchod Volturiovského honosného „hradu“ , ako mi mizne z dohľadu a vzápätí prekvapene pozrel na Charlieho profil. Miesto toho, aby som svoju otázku odpovedal, šokovane som krútil hlavou a rukou naznačoval smer.


„Nemám plán, zabudol si?“ Stále sa na mňa nedíval. Pokojne preradil a trochu ubral nohu z plynu. Ešte pár metrov šiel a potom urobil malý okruh po okolitých uličkách. Tento okruh sme absolvovali niekoľkokrát, kým nakoniec prudko nedupol na brzdu a nezačal sa šťastne smiať.


Mal nápad. Určite!


* * *


„Budem vám veľmi vďačná, viete, je to pre mňa... mimoriadne nepríjemná situácia.“


Sledoval som jej minimálnu koketériu, na ktorú sa už mnohí iste dali zlákať.


„Ale to je samozrejmé, slečna...“ Podľa Charlieho pokynov som musel byť čo najpresvedčivejší. Ja, Carlisle Cullen, ženatý chlap, milujúci svoju manželku, doktor a navyše pomerne bohabojný človek, som mal robiť špióna. Alebo volavku, ak chcete. Takýmto termínom Charlie označil moje snaženie. Nechával som sa od tejto „slečny“ vedome spracovávať, ako keby som mal byť jej ďalšia obeť v poradí.


Usmiala sa a dokonca sa jej nejakým zvláštnym spôsobom podarilo začervenať sa ako keby bola ozaj iba nevinná dievčinka, ktorá náhle potrebuje pomoc.


„Som Heidi Volturiová.“


Nasledoval ďalší zvodný mrk a ja som sa prichytil, ako na ňu fascinovane zízam. Parom do toho! Je vážne dobrá. Hrá to na mňa ako keby...


Podala mi ruku v pôvabnej jelenicovej rukavici. Prijal som ju a viedol ju smerom, ktorý mi určila. Áno, smerovali sme k Volterrskému hradu, miestu, kde žil a pôsobil veľký Aro.


„Ehm, Volturiová?“ Prekvapilo ma, že tak odvážne používa Arove priezvisko. „Príbuzná... TOHO Ara Volturiho?“ Dúfal som, že svoju rolu hrám presvedčivo. Ešte stále sa vo mne všetko chvelo, no tentoraz už nie od jedu – ako keď ma Charlie postavil pred hotovú vec – ale teraz to bolo jednoznačne trémou. Heidi bola ozaj nádherná mladá dáma a hoci s Esme sa nemohla ani ... no dobre, Esme nebola taká oslnivá kráska ako táto Heidi, no Esme bola moja životná láska. Žena, ktorú som aj po rokoch vídal úprimne rád, miloval som na nej všetko – úsmev, čo mi venuje každý večer, keď si ideme ľahnúť. Pohľad, ktorým ma prepaľuje, keď sa vrátim z práce a ktorý vraví, ako veľmi po mne túži. Dotyk, ktorým ma dokáže postaviť na nohy, keď po zmene prídem absolútne vyšťavený od všetkej bolesti sveta... Nie, táto nebezpečná mužská „mucholapka“ by ma predsa nemohla ... hádam... nikdy vyviesť z konceptu.


Nasledoval ďalší jej kvázi nežný úsmev, ktorý moje podvedomie okomentovalo zmučeným kvílením. JE TO LEN ZLATOKOPKA! Pomáham Charliemu... Nasledoval hlboký nádych a ešte hlbší výdych. Pokoj, Carlisle, len pokoj! To zvládneš... Mysli na Anglicko!


***


Alice


„Necítila som sa v tých šatách pohodlne. Nemala som možnosť sa okúpať po Johnyho katerníckom výstupe, takže okrem stiahnutého hrudníka ma trápili aj ostrihané vlasy, ktoré som mala snáď na tých najnemožnejších miestach, kde sa nedá poškrabať. Každú chvíľu som sa krútila ako taký červík.


„Sľubujem ti obrovskú vaňu plnú teplej vody a pohodlnú posteľ, maličká,“  usmial sa John a pohladil ma ukazováčikom po líci. Svoju tvár ukrýval v tieni, zatiaľ čo sa mu chabé svetlo plynových lámp nainštalovaných na chodbách Sanatória, sliepňavo opieralo do chrbta. Predpokladala som, že ani mňa pravdepodobne nebolo príliš vidieť, John bol tak obrovský, že bez problémov tvoril svetelnú bariéru, takže moje pretočenie očí asi nemalo ten správny efekt. Ak ak áno, tak mu jeho prehnaná slušnosť a gentlemanstvo nedovolilo reagovať. Bol tak trošku suchár "od prírody".


„Tie vlasy mám všade!“ odvrkla som naštvaným šepotom, no moje pery boli nemilosrdne zastavené Johnovou dlaňou. Kdesi pred nami sa v chodbe ozvali zvuky, pri ktorých mi tuhla krv v žilách. V tej chvíli som veru mala rozhodne len pár sekúnd do celkového srdečného zlyhania. Johnyho veľké telo sa natlačilo na mňa. Obklopilo ma celučičkú a ja som mala pocit, že ma doslova ukrylo hádam aj pred celým svetom. Na temene som cítila jeho bradu a horúcim dychom, ktorý dopadal  jedno a na to isté miestečko na mojej hlave. V podstate ma tým odpútaval od strachu, ktorý mi teraz zväzoval ruky, nohy i hrdlo. Prekliaty nápad! Prekliaty útek!!!

Táto Johnova hrejivá blízkosť ma dokonale rozptyľovala. Jeho hruď som mala priamo pod nosom, cítila som obrysy jeho stehien, ľavú ruku som mala obtočenú okolo pása a pravú, tú mi stále držal pritisnutú k ústam. Práve posledný spomenutý dotyk bol zo všetkých najintímnejší.


Johnovo telo sa po kontakte s mojim - alebo možno len preto, že som nevykríkla a tým na nás neupozornila - uvoľnilo a mne sa zdalo, že tým akoby preniesol svoju váhu viacej na mňa. Prudko vydýchol a ja som si až teraz uvedomila, že pravdepodobne nejakú chvíľu zadržiaval dych, zatiaľ čo moje senzitívne receptory spracovávali šok z jeho blízkosti. Hádam ani nemusím zdôrazňovať, že myšlienka na chuť Johnových pier prišla práve v najnevhodnejšiu dobu.


Odrazu jeho veľké telo zmizlo a ja som na poslednú chvíľu potlačila nevrlé zavrčania, ktoré som dúfam zamaskovala za nespokojnosť s problémami s náhlou stratou balancu. Hádam na toto ešte niekedy bude čas!


Ruka z mojich úst sa kamsi podela, zato ma chytil za lakeť a mierne mnou šklbol s jediným tlmeným slovíčkom na perách: „Poď!“


A ja, úplne vyvedená z akéhokoľvek konceptu, som sa nechala vláčiť ako taká handra. Nemohli sme prejsť viac než pár metrov. V polotme sa to odhadovalo ozaj veľmi zle. Všetky predmety na chodbe totiž vrhali divotvorné tiene a pôsobili tak ešte strašidelnejšie než za denného svetla. Čert vie, čo sa vlastne pokazilo, no stalo sa to, čo sme v pláne rozhodne nemali. Sanatórium v podstate tvorilo pomerne zložité bludisko chodieb, ktoré dávali voľne sa pohybujúcim pacientom zabrať aj počas dňa. Keby tu John nepracoval a nemal tieto chodby vštepené do pamäte, bola by som po pár krokoch úplne stratená. Teraz nás však prekvapil približujúci sa tlmený dupot niečích nôh a pomaly sa zjavujúce ostré svetlo, čo prichádzalo z nejakej chodby. nadväzujúcej na tú našu. Keďže takých popreplietaných chodieb bolo viac, dalo by sa povedať, že ústili do akejsi križovatky, pripomínajúcej chobotnicu. Skrz Johnove úctyhodné rozmery som takmer nič pred nami nevidela, nedokázala som sa zorientovať v priestore ani vďaka pološeru. Hnaná obyčajnou fyzikálnou zotrvačnosťou som odrazu narazila do „predmetu“ stojaceho predo mnou. Samozrejme, bol to John. Mozok dal pokyn ruke a tá poslušne vyletela, aby som sa mohla zaprieť do "steny" pred sebou. Až vtedy som si uvedomila, že tá stena je vlastne ako skala tvrdý mužský sval jeho brucha. Nos som automaticky zaborila do jeho vesty a tým pri nádychu nechcene vdýchla jeho nekonečne fantastickú mužnú vôňu. Svet sa so mnou zatočil. Nejaké nebezpečenstvo, svetlá, či približujúce sa kroky mi moli byť ukradnuté – a verte mi, že aj boli.


„Naspäť!“ sykol, čím ma prebudil z môjho (ne)vnímania iných vecí, než tých, ktoré ma mali práve v túto dobu trápiť.


Potom ma jednoducho odsunul a strkal pred sebou dovtedy, kým som sa nechytila aj sama a nezačala spolupracovať. Keď už som mala pocit, že máme tie kroky rovno za chrbtom, zapadli sme do vnútra mojej izby. A zase sme sa ocitli na začiatku. Na mieste, z ktorého sme sa pokúšali ujsť, no evidentne neúspešne... zatiaľ. Adrenalín nám obom poriadne skrátil dych, opreli sme sa chrbtami o dvere a lapali po každej molekule. Najprv som sa do drepu zviezla ja a o pár sekúnd neskôr aj John.


„Toto bolo teda o chlp!“ Dychčala som ako po maratóne a oboma rukami som si zakryla tvár. To všetko spískali tí ľudia, čo nám znemožnili útek. No napriek tomu, že tu, za dverami môjho osobného väzenia, sme boli v relatívnom bezpečí, začala som pochybovať o úspešnosti Johnovho plánu. Teda... nie, že by som neverila v Johnove schopnosti, len mi konečne docvaklo, že by sa nám útek mohol aj nepodariť.


„V pohode?“ opýtal sa ma hlasom chrapľavým od behu a obrovská dlaň mi pristala na stehne a vzápätí zase zmizla. Neprišlo mi to nevhodné. Ani nijak obzvlášť intímne. Proste to bolo gesto, ktoré naznačovalo, že v tejto šialenosti by ma nikdy nenechal samotnú.


Dlho, predlho som vypúšťala vzduch, ktorý som dokonale vyprázdnila pľúca, no ruky som stále nespustila z tváre.


„Ak ešte raz zažijem také vzrúšo, tak prísahám, že mi nevydrží srdce!“ zakvílila som po najbližšom nádychu tak trochu teatrálne svoju vyhrážku.


Ten adrenalín, čo sme práve zažili, mi dal ozaj zabrať.


O malú chvíľku sa ozval tichý bublotavý zvuk z miest, kde presne rovnako pred nejakou dobou odfukoval John. Pritiahlo to moju pozornosť do tej miery, že som bola konečne ochotná sňať ruky z očí a stočila k nemu hlavu. Priznám sa, že v prvej chvíli som sa úprimne zdesila, že sa mu niečo stalo... že je trebárs kvôli mne nejako zranený, alebo tak niečo, ale on sa iba pokúšal utlmiť smiech. Hlavu mal zvrátenú a oči pevne zažmúrené, takže dverí sa dotýkal už iba krížami a nie po celej dĺžke chrbta, ako ja. Ako sa smial, bolo možné pozorovať jeho uvoľnené črty, odhalený krk a poskakujúci ohryzok. Napriek tomu, že to nie je práve najpôvabnejšia časť mužského tela, prišiel mi tento pohľad ako hriešne krásny.


John sedel na zemi, rovnako ako ja, nohy mal skrčené a tak trochu od seba. Silné, odhalené predlaktia, na ktorých si bohvie kedy vyhrnul  rukávy košele až nad lakte, opieral o kolená.


Priznám sa, že pohľad na takéhoto Johna ma tak trochu zaskočil. Vlastne o dosť viac, než len trochu. A jediný spôsob, ako svoj stav zamaskovať, bola hra na mŕtveho chrobáka.


Tľapla som ho teda s rovnakou teatrálnosťou, akú som predvádzala pred chvíľou na chodbe s tým hraným udržaním rovnováhy, po jeho svalnatom predlaktí a na tvári som sa snažila zo všetkých síl udržať zamračený výraz. Vydržala som asi tak tri sekundy a potom som sa už rovnako ako John, smiala takmer na plné kolo.


* * *


Jacob


Ten doktorko, čo ho zo sebou Charlie privliekol, sa nechával dobrovoľne zvádzať Volturiho hlavnou nadháňačkou Heidi. Kvôli nám – teda, kvôli nášmu plánu. Ale, keď som sa tak díval na tú kosť... Hmmm, celkom som mu to závidel aj keď som vedel, že o zábavu tu veru nepôjde.


Na korbe nákladiaku už bola nielen teplota, ale aj nálada pod bodom mrazu. Akcia bez plánu a hrrr štýlom neveštila nič dobré, takže nečudo, že nikomu nebolo do smiechu.


Obiehali sme uličky v okolí Volturiho sídla už po niekoľký raz, keď Charlie zastal. Obaja, aj s doktorom, vyšli z kabíny, čím nám Charlie v podstate dal nepriamy pokyn, že môžeme z nákladiaku vypadnúť. Konečne!


„Máš plán?“ spýtal sa ho na rovinu a bez zbytočných okolkov Sam. Ruky mu vyleteli k bokom, takže na prvý pohľad pripomínal zvedavú ženskú, no jeho vážny výraz v tvári svedčil o vážnosti celej tejto situácie.


„Tak trochu, Sam. Tamto...“ Nenápadne pohodil hlavou smerom k pouličnému stánku s pečenými gaštanmi je Sladká Heidi. Čo keby sme ju „nechali“ robiť jej robotu?“ Charlieho úsmev naznačoval, že to „tak trochu“, čo nám tvrdil už dávno neplatí. Mal plán! Za to by som dal aj vlastnú výplatu.


„Dobre vieš, že každého z nás dobre pozná. Pochybujem, že by sa medzi nami našiel jeden, čo sa ju ešte nepokúsil zatknúť a predviesť na stanicu. Sladká Heidi nepatrí medzi Volturiho štetky, má inú funkciu, takže za kupliarstvo ju zbaliť aj tak nemôžeme,“ argumentoval Sam.


„A čo tak za podvod?“ kontroval Charlie s lasičím skoroúsmevom.


Naše hlavy lietali ako pri tenisovom zápase od jedného k druhému a zase naspäť. Fascinovane sme sledovali jednotlivé argumenty a popritom sa každý z nás pokúšal vydedukovať podstatu Charlieho plánu.


Sam sa zarazil, stíchol a my sme mali možnosť vidieť ako mu to v hlave šrotuje.


„Myslíš na to, na čo ja?“ opýtal sa opatrne a jeho oči zaleteli k zízajúcemu doktorovi Cullenovi. Keď to ten spozoroval, prekvapene zamrkal a naprázdno otvoril ústa len preto, aby ich vzápätí zase bez jediného slova zarazene zaklapol.


„Evidentne áno.“ Tentoraz sa už Charlie usmieval. Naplno a skôr než mohol doktorko zdrhnúť, potľapkal mu po ramene s veľavravným úškrnom.


„O čo ide?“ vyrazil zo seba doktor nakoniec, no nikomu z nás neušlo, že rozhodne nie je vo svojej koži.


„Budeš naša volavka, Carlisle. Potrebujeme dôvod, aby sme mohli vyvolať roztržku pred Volturiho sídlom. Ak by sa snažil niekto z nás, nevyšlo by to. Heidi,“ pootočil sa a prstom ukázal na mimoriadne decentne odetú dámu, v elegantnom oblečení, stojacu pri už zmieňovanom pouličnom stánku. „... pracuje pre Ara. Nadháňa mu chlapov, ktorých oblbne, pritiahne do jedného z jeho mnohých bordelov a tam, podľa dôležitosti obeti  v spoločnosti, dôjde k jeho obratiu o česť, peniaze i ega a to buď hneď na mieste, alebo si ho jednoducho nechajú dozrieť pre vlastné kšefty v budúcnosti. Vydieraním ich potom pekne držia v šachu. Sú až takí dobrí, že ešte sa nám nikoho z obetí nepodarilo presvedčiť, aby svedčili proti Volturimu.“


Doktor stál a zízal, ako keby čakal, že Charlie na neho vybafne „apríl!“.


„No čo, urobíš to pre nás?“ Postrčil ho trochu znepokojený Charlie, keď videl, že mu doktor začína pomaly cúvať. Evidentne si pre seba predstavoval inú úlohu. Tu rezná ranka, tam čistý priestrel lýtka... ale nie rola naivného pracháča, čo sa nechá zbaliť prvou krehotinkou Ara Volturiho.


„Chceš ju zatknúť? Myslel som, že sme tu kvôli niečomu inému...“ namietal Sam.


„Nie, dnes nie. JJ potrebuje, aby sme Volturiho ľudí udržali tu. Predpokladám, že keď im tu spravíme menšiu raziu, dokonale ich to zamestná.“ Zaškeril sa Charlie. Evidentne sa na túto akciu tešil. Akoby už dávno nič akčného nezažil.


„Ale čo právny nárok?“


Sam bol puntičkár. Vždy a za každých okolností, aj keď jeden z najskvelejších chlapov, ktorých som mal možnosť poznať.


„Vykašli sa na právny nárok! Toto je pre Jenksa, jasné?“ Charlie sa zatváril temne, keď sa jeho tvár priblížila k Samovej a vrhol na neho veľavravný pohľad. Sam otázke lojality rozumel náramne. Stačilo sa o nej zmieniť, hoc aj nepriamo a už sa viac na nič nepýtal.


A tak nám nakoniec nezostalo nič iné, ako sledovať komickú scénku, ako sa strémovaný doktorko necháva baliť jednou z najnebezpečnejších vábničiek v celom Chicagu.



Zhrnutie



předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

11)  Twilly (15.05.2012 11:23)

Já ne, jsem prostě hysterka, no :D

Cathlin

10)  Cathlin (15.05.2012 11:14)

Áno, Twilly.
Ale já byla i předtím! :) :) :) :D

Twilly

9)  Twilly (14.05.2012 22:36)

Tak co říkáš na tuhle verzi, Kačenko? Lepší?:D

Twilly

8)  Twilly (14.05.2012 13:49)

Ano, byla elektřina, i když nebyla ještě tak úplně samozřejmostí všude. Proto u trojice vládne tma. A taky, u pacientů už prostě bylo "po večerce". A když je tma, lidi moc nevylejzaj z pokojů (tedy, pokud nechtějí utéct, že?) - a prostě, ta elektrifikace, která se v té době preferovala nejvíc v outdoorových situacích (pouliční osvětlení, nebo indoor ,jako třeba obchodní domy - jo, byly už tehdy, nebo kasína) se mi prostě hodila víc tma, mno... díky moc za komentíky

Cathlin

7)  Cathlin (14.05.2012 12:54)

Kruci, váhající Carlisle tváří v tvář zabijácky krásné Heidi, to bylo počteníčko! Paráda.
Anebo ta věta s aprílem. :)
Celkově vzato: jako obvykle jsem celou dobu obdivovala tvou obratnost ve vyjadřování. Třeba popis toho, jak se k sobě přitiskli Alice a John a jak se jí John pokoušel dostat blíž... Nebo ten jejich záchvat smíchu. Vážně píšeš, jako když hladí.
A přemýšlela jsem: za prohibice přece už byla elektřina? Tak proč na těch chodbách v sanatoriu byla taková tma? To se tam nesvítilo? To je divné. ;)
Krásný zážitek, Twi!

Lenka326

6)  Lenka326 (13.05.2012 19:58)

Ach, chudáček Carlisle, do čeho se to zamotal? "JE TO LEN ZLATOKOPKA! Pomáham Charliemu... Nasledoval hlboký nádych a ešte hlbší výdych. Pokoj, Carlisle, len pokoj! To zvládneš... Mysli na Anglicko!"
A Alice s Johnem, útěk se nepovedl, zatím, zato se od srdce zasmáli. Kdo to pobíhá po chodbách? Je to JJ-ova tlupa mstitelů? No, snad oni budou mít při útěku víc štěstí.

Bosorka

5)  Bosorka (13.05.2012 11:39)

Špion Carlisle!?
CHlape, opakuj si - Je to kurva, je to kurva, je to kurva! Když ne povoláním, tak povahou!!! Žádné rozplývání se, jasný?
Ségra, čéče...ta scénu a Johnem u zdi....ty víš, že? B)

HMR

4)  HMR (13.05.2012 10:44)

Carlouškovi se nedivím... je to prostě jenom chlap... ale aby se on nedivil... až bude k večeři jen suchej chleba...

Twilly

3)  Twilly (13.05.2012 10:07)

Hani, že není perfektní utajení, řehtat se v cvokhausu na plný kolo? Věř, že jí tam teď nikdo nepoleze... A hele, Nediv se Carlouškovi. Heidi je prostě Heidi. Vyhlášená vábnička

HMR

2)  HMR (13.05.2012 09:23)

Carlisle a Heidi???
hádam??? no, hádaj, hádaj milé zlatoočko
Mysli na Anglicko! no když nepomáhá myšlení na vlastní ženu, pomůže už jenom láska k vlasti chudák Heidi, kdyby věděla...
Vydržala som asi tak tri sekundy a potom som sa už rovnako ako John, smiala takmer na plné kolo... tss, a kdeže je utajení???
dôjde k jeho obratiu o česť, peniaze i ega... která ztráta je asi nejhorší
by mě móc zajímalo, jaká bude u Cullenů domácnost, až se to k Esme donese... že by trocha Itálie???

Empress

1)  Empress (13.05.2012 00:15)

Aaaaaaaaa Bol tam A ja ti za to ďakujem
Úžasná kapitolka a ja sa nesmierne teším na ďalšiu

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek