Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

27. kapitola - Haničko, dušičko, věz, že všechno, co bych ráda, NIKDY nesvedu vložit do jediné kapitoly... takže, snad příště :-D


Rosalie


Od tej chvíle, čo sme sa stretli s Angelou v parku, som nemala pokoj. Až keď som ju mala pred sebou zoči voči, uvedomila som si, ako veľmi mi po celý ten čas chýbala priateľská tvár. Nikdy som sa nemala komu zveriť. A písať si denník? Nezmysel! Matka by na neho prišla a bolo by len zle. Nezostávalo mi nič iné, ako v sebe všetko dusiť... a chodiť sa trápne prechádzať do toho parku s ešte trápnejšou nádejou, že sa tam snáď opäť stretneme. Takticky som sa snažila striedať služobníctvo, aby to nikomu, obzvlášť matke, nebolo podozrivé. Vedela som, že moje chovanie hraničí s paranojou, ale pri tej strige som si nemohla byť istá ničím... a nikým.


Neprišla. Odvtedy už nikdy.


Rozpomínala som sa na naše stretnutie a snažila som sa prehrávať si ho v pamäti. Dolovala som každý fragment, ktorý som mohla rozlúštiť, aby bola moja snaha úspešná. Spomínala som ako to pár prvých chvíľ vyzeralo, že sa so mnou odmietne vôbec rozprávať, no potom pristala na pár slov a nakoniec... Bavili sme sa tak, ako keby sme sa nevideli iba pár dní, nie niekoľko rokov.


Zažila som len letmý dotyk jej priateľstva, toho, čo som si pamätala z detstva, a chcela som rozhodne viac. Potrebovala som ho. Už som viac nedokázala žiť iba sama so sebou. Angela mi jednoducho chýbala. A rozhodne to nebolo kvôli tomu, že bola v podstate jediným spojovacím článkom, cez ktorý som sa mohla dostať k informáciám o ňom. Chýbala mi Angie. Ona sama. Mala v mojom srdci, duši aj hlave svoje vlastné miesto. Chýbalo mi detstvo, jej názory, jej nápady, jej smiech, ktorý som si pamätala a uchovávala v pamäti ako čosi posvätné...


* * *


Noviny v matkiných rukách zašušťali a tým ma vytrhli z myšlienok. Vlastne, neboli to LEN noviny, čo ma vyrušilo. Matka nad niečím, o čom čítala, krútila nesúhlasne hlavou a stále si mumlala čosi pod nosom. Nerozumela som jedinému jej slovu a úprimne, ani ma to nijak zvlášť nezaujímalo. Od určitého času som ju dokázala celkom úspešne vytesniť  nielen vlastným myšlienok, ale aj z vlastného života.


„Sú to tupci, niktoši! Idioti!“ Zamávala zlostne novinami, ktoré sa povážlivo roztriasli ako osika vo vetre. Hrozilo im pretrhnutie v stredovom predele, no akousi zvláštnou zhodou náhod ešte držali. Nakoniec ich matka predsa len šmarila na stôl a nasupene vstala z kresla. Vždy keď bola nahnevaná, bola svojim spôsobom impozantná. Krásna, no smrteľná ako had. Bola... ako stelesnená nočná mora.


Urobila pár ostrých krokov vpred, otočku – vyzeralo to takmer ako nejaký veľmi temperamentný tanec – a nakoniec sa opäť vrátila na pôvodné miesto, z ktorého začala ten svoj „tanček“ praktizovať.


Najradšej by som bola práve v tejto chvíli neviditeľná, nebývalo rozumné sa k nej  približovať a už vôbec nie na ňu hovoriť, keď sa dostala do takéhoto stavu. Pripomínala dravé zviera, čo zúrivo prechádza popred mreže svojej klietky, na ktorej visí tabuľka „NEKŔMIŤ a NEHLADIŤ!“ Takže som radšej mlčky sledovala jej tichý výbuch a čakala...


„Pamätáš sa na Brandona? Toho pekne nabaleného profesoríka z univerzity, čo mal odjakživa tak veľmi rád luxusný život? A vedel to vždy perfektne rozbaliť?“ Pri nejakej oživenej spomienke sa jej na chvíľu zablýskalo v očiach, no vzápätí už svoj výraz opäť dokonale ovládala.


Prikývla som. Zdalo sa mi to, povedzme, bezpečné...


Na profesora Brandona som si pamätala. Bol jedným z otcových verejných sympatizantov. Pokiaľ ma pamäť neklamala, podporoval otcovu kandidatúru finančne a vlastne, bol všade, kde sa dalo byť – čo sa ocka týkalo. To, čo mi utkvelo v súvislosti s ním v pamäti, bola jeho výnimočná krása – takto hriešne dobre by hádam profesor ani vyzerať nemal – a jeho preafektovaná, no rovnako hriešne krásna manželka, Victoria.


„Predstav si,“ matka znela ozaj rozrušene, „nielenže ho kvôli nejakej stupidite predviedli na políciu, ale vyzerá to tak, že ten jeho príťažlivý sexi zadok bude sedieť, až celý zmodrie.“


Ostala som pekne šokovaná. Už som z úst mojej matky počula takmer všetko, ale slovo „zadok“ nikdy! Bolo... škandalózne. Dúfala som, že som sa IBA prepočula.


„Toto nebude dobré!“ mumlala si ďalej sama pre seba.  „Nie, toto ozaj nebude dobré. Brandon sa príliš často na verejnosti hlásil k otcovi. Ešte neviem ako, ale budeme sa od neho musieť na verejnosti nejako šikovne dištancovať,“ uvažovala. A ja som na matku zízala s otvorenými ústami.


Nebývalo obvyklé, aby predo mnou, či pred kýmkoľvek iným, verejne obnažovala svoje myšlienky, nieto ešte svoje plány. Toto ju muselo ozaj dostať. Netušila som, ako zareagovať, aby sa celá záležitosť nakoniec neobrátilo proti mne.


„Musím...“ Akoby precitla a uvedomila si konečne, že som tu po celý čas a okamžite svoje zdesenie z tohto zistenia zamaskovala svojím ľadovým úsmevom. „... si niečo vybaviť, Rose. Ak by sa ocko pýtal... povedz mu, že... No, niečo už si vymysli a spoj to so slovom „kampaň“. Viac sa pýtať nebude. Na večeru budem späť.“


S tým sa otočila a zmizla. Netuším, ako dlho trvalo, kým som sa prebrala zo svojho šoku aspoň natoľko, aby som bola schopná opustiť salónik. Potrebovala som vzduch. Okamžite! A tiež som potrebovala nutne vypadnúť...  A jediné miesto, ktoré mi napadlo, bol práve Park!


* * *


Jasper


„Daj tie ruky takto!“


Díval som sa na Jenksa, ako predvádza McCartymu pevne zopnuté prsty, na ktoré sa v zápätí mienil postaviť a pomocou nich sa vyštverať na vysoký múr Sanatória. Mesiac svietil ako šialený a snáď práve preto som úplne bez problémov rozoznával nervózne napätie v Jenksovej tvári. Inštinkt mi napovedal, že to veru nie je dobré znamenie.


„Tiež chcem ísť dnu!“ dožadoval sa akcie McCarty už po niekoľký krát odkedy sme sa zjavili pri múre Sanatória, no tentoraz už s mierne ukňučaným hlasom. Tak trochu tým pripomínal prerastené dieťa. Či už tým dychtivým výrazom, alebo tým zvláštnym entuziazmom, ale bolo to maximálne nezvyčajné. Doteraz bol až príliš vážny, takže som si ho predtým ani nedokázal predstaviť v takejto pozícii. Vlaste, nepoznal som ho vôbec, ale kto by v takej obrovskej hore chlapa hľadal dieťa?


„Pôjdeš, nemaj obavy.“


Jenks mu  naopak odpovedal trpezlivo, akoby bol sám niekoľkonásobným skúseným rodičom. Musel som sa nad nimi pousmiať. Táto dvojka bola vážne... na zožratie.


„Vy dvaja nie ste normálni.“ Krútil som nad nimi hlavou, ale pravdou bolo, že ma tým rozptyľovali od strachu, čo sa mi pomaly vkrádal do kostí. Samozrejme, mal som strach. Veď kto s mojimi skúsenosťami a spomienkami na vojnu, by ho nemal? Snáď len blázon – šialenec, ale ja som tam musel ísť. Čosi ma tam hnalo a ja som myslel, že je to Maríja. Nech už bola akákoľvek, nemohol som ju v tom len tak nechať. Aby sa obetovala za svojho brata a urobila za neho špinavú prácu. Využil ju pre svoje plány, zneužil jej nenávisť. Nie, ja nedopustím, aby ju zničil ešte viac. Maríja by ma mohla začať strašiť v snoch, presne ako mŕtva rota mojich niekdajších kamarátov...


Ticho, ktoré nás obklopovalo preťal krátky, intenzívny hvizd, nasledovaný rušivým pssst.

Okamžite mi hlava vyletela za zvukom a ja som zbadal, že tí dvaja už ležia na múre a spúšťajú ku mne každý jednu svoju silnú pažu.


„Švihom, trvá ti to!“ upozorňoval ma prísne Jenks.


Už som dlhšie nečakal, chytil sa tých dvoch a nechal som sa vytiahnuť na múrik, odkiaľ sme všetci traja čo najtichšie zoskočili. Boli sme tam. Dnu, uprostred jamy levovej.


„Tak a teraz kam?“ zašepkal som do ticha.


Jenks sa chvíľu bezradne díval do tmy a potom mu napadlo pohliadnuť na nočnú oblohu. Ako som povedal, mesiac svietil ako šialený a ak som to pred tým považoval za mínus tejto akcie, teraz sa to, aspoň na chvíľu, zdalo byť výhodou.


„Tadiaľto!“ zavelil potichu, no natoľko rázne, aby bola z jeho hlasu cítiť dostatočná autorita a pomerne naisto sa pohol smerom, o ktorom bol zjavne presvedčený, že je správny. Môj inštinkt mlčal, žiadne proti, takže som nemal problém ho nasledovať, no McCarty sa už nadychoval, pravdepodobne k nejakej svojej otázke. Bol som rýchlejší. Stačilo ho chytiť za predlaktie a varovne mu ho stisnúť. Našťastie pochopil ihneď a napokon sme sa obaja pohli rovnakým smerom, ktorým nám v čiernočiernej tme zmizol Jenks. Počuli sme iba jeho kroky. Viedli nás k tmavému otvoru, ústiacemu do útrob samotného Sanatória. Cítil som, ako mi adrenalín buble v ušiach, ťažko sa mi dýchalo, ale to sa dalo pomerne dobre ignorovať. Nikdy som nedokázal podobným pocitom zabrániť, ani keď som bol v zákopoch. Na jednej strane je to celkom pochopiteľné. Prítomnosť nebezpečenstva nás núti do takých tých nezmyselných hrdinstiev a tým sa ja chcem, aj napriek tomu, že som sa tu ocitol, vyhnúť. Toto presvedčenie mi pomohlo prežiť vojnu a čas po nej. Aj keď stopy šialenosti by sa vo mne pravdepodobne našli...


Všade bolo neuveriteľné ticho, ktoré napínalo naše nervy na maximum.


„Ty, Jenks!“ Aj keď som maximálne šepkal, studené kamenné steny starej budovy Sanatória poskytli  našim vnemom až príliš hlučné echo.


„Čo je? Čo chceš?“ Snažil sa neznieť podráždene.


„Koľko izieb je v tom krídle?“


Odrazu som nechápal, prečo som sa ho to neopýtal skôr. Maríja mi pekne „nabúrala“ myslenie! Nepoznal som terén a nevedel som ani jediný detail z prípravy na túto sebevražednú akciu. Základom úspechu boli informácie a ja som sa na ne tentoraz pekne vykašľal. Spoliehať sa na nejaké pochybné šťastie bol holý nezmysel, no teraz už však bolo neskoro, aby som čokoľvek také riešil.

Narazil som do čohosi, či skôr do kohosi, z tých dvoch a iba tichá nadávka mi naznačila, že to bol Jenks. Ustúpil som o malý krok vzad.


„Ak sa mi podarí v tejto skur- poondenej tme nájsť tú správnu chodbu, tak tri,“ odpovedal, aj keď mal nervy našponované na maximum.


Ďalej som už radšej neprovokoval a nasledoval kroky, ktoré sa v tme odo mňa vzďaľovali. Nechcel som v tejto príšernej tme zostať úplne sám.


* * *


Edward


Carlisle a náčelník sa zbalili v rekordnom čase a už ich viac nebolo. Esme šla po večeri odprevadiť Bellu do svojej izby, kde aj tak trávila väčšinu času a ja som odrazu zostal v jedálni úplne sám. Slnko už dávno zapadlo a hoci bol ešte len skorý večer, zima dodala mestu, ako vianočný bonus, mesačný svit. Mľaskol som naprázdno. Mal som chuť. A veľkú. Vedel som, že ani Esme a dokonca aj Carlisle neboli nadšení, keď som v ich prítomnosti fajčil, no tentoraz som jednoducho jednu potreboval. A nutne. Pristúpil som k francúzskemu oknu, vedúcemu na malú terasku orámovanú nízkym zábradlím na stĺpikoch. Vonku bolo všetko také pokojné, naslepo som habol do vrecka na saku a pocitom istého zadosťučinenia som nahmatal presne to, po čom moje srdce práve pišťalo. Škatuľku s dopredu ušúľanými cigaretami a zopár zápalkami. Rozhrnul som záclonu a otvoril dvere francúzskeho okna. Vzduch doslova stál. Bol bez vetra, no o to mrazivejší. Sľúbil som si len jednu. Jedinú a potom hneď späť. Možno to ani Esme nestihne zaregistrovať.


Pristúpil som až úplne k zábradliu a vytiahol svoj poklad. Škrtol som zápalku o podrážku na topánke a sledoval drobnú erupciu hlavičky zápalky asi tak tri sekundy. Potom som ju priložil k cigarete a silným ťahom som si pripálil. Už prvý šluk, čo sa mi dostal do pľúc, mi spôsobil neuveriteľné uvoľnenie. Stál som tam, mierne rozkročený, v jednej ruke mi trónila cigareta a v druhú som zasunul do vrecka na nohaviciach. Pozoroval som obrovský, svetlý mesiac, čo držal stráž nad vymrznutou krajinou.


Cigareta mala krátky život a ja poriadne omrznutý nos, keď som o pár chvíľ neskôr vchádzal opäť do jedálne. Potlačil som tichú nadávku, keď som zbadal Esme sediacu na sofa s prísnym výrazom v tvári.


„Len jednu,“ vysvetľoval som jej s ospravedlňujúcim, krátkym úsmevom, aj keď mi bolo jasné, že jej nič vysvetľovať nemusím. Nikdy na takých prízemnostiach netrvala. Kto vie, či vôbec tušila, že v krutom svete existuje zloba, závisť a výčitky?


„Tento zlozvyk sa mi nepáči, Edward,“ oznámila mi snáď už po tisíci krát, no opäť nepovedala ani jediné slovo, ktorým by naznačovala, že s tým mám prestať, alebo, že si to želá. Celá ona.


„Poď Edward, niečo pekné mi zahraj, už som ťa dlho nepočula hrať,“ vyzvala ma a ja som odrazu dostal chuť nechať prebehnúť prsty po klávesoch. Esme mala pravdu, už dlhšiu dobu som sa klavíru vyhýbal, a ani by som sám nevedel definovať prečo.


Na krídle ležali pohodené kôpky s notami, z ktorých som rád hrával. Nechal som Esme, nech vyberie, čo by si želala počuť a keď tak urobila, žiarivo sa usmiala, pretože som jej výber schválil uznanlivým úsmevom. Vyznala sa v kráse a ja som ju za to miloval. Esme bola rodený estét, nech šlo o čokoľvek.


Rozložil som notový papier na stojan a s bruškami prstov položenými na bielych klapkách som zaostril na dobre známe obrazce malých drobných nôt, za ktorými bolo možné tušiť úžasné melódie. Zatiaľ čo som si partitúru čítal očami, snažil som sa rozcvičiť si svoje dlhé a dúfal som, že ešte stále rýchle prsty, aby boli schopné zahrať bez chyby to, čo moje oko vidí na notovom papieri. Nikdy som nemal rád, ak boli počuť náhodné, do melódie nepatriace, tóny.


* * *

Bella


Esme ma odprevadila hore. Robievala to tak vždy. Nikdy sa nesnažila udržiavať konverzáciu nasilu, bola iba milá a jej úprimný záujem o moju osobu mi nevadil. Bola nevtieravá a... bola žena. Muži mi ešte stále robili vrásku na duši. Nedokázala som zniesť ich dotyk, nech už to bol ktokoľvek. Ani keď sa jednalo o Carlislea – keďže ma liečil a poznal viac než dôverne, navrhol mi tykanie – o môjho otca, či o Edwarda. Čo sa Edwarda týkalo, to ma mrzelo asi najviac. Chcela som sa ho dotknúť. Prísahám, chcela! Pán vie, že v snoch som to dokázala snáď tisíckrát, ale keď som bdela a on sa ku mne priblížil, podobne ako vo sne, miesto krásneho pocitu v žalúdku, ma mrazilo pozdĺž celej chrbtice.


Trvalo mi asi tak dve minúty, kým som rozdýchala vlastný nápad – aj napriek roztraseným kolenám a studenému potu na čele, ktorý mi vyrážal vždy, keď som sa rozhodla prekonať sama seba v komunikácii so svetom. Predsa len, pridať sa k tomu smutnému duu  – Esme a Edwardovi... No napokon som sa predsa len odhodlala a vyšla z izby, do ktorej som len pred pár minútami od spoločného stola doslova utiekla.


Chýbalo mi pár krokov do prvého schodu širokého schodišťa vedúceho do haly, susediacej so spoločenským salónikom, čo sa v Cullenovskej rezidencii pravidelne menil v čase jedla na prepychovú jedáleň, keď sa ozvali prvé tóny z čierneho krídla, stojaceho v kúte salónika-jedálne. V prvej chvíli som sa zarazila. Mám či nemám? Žalúdok mi poskočil od trémy a do pľúc som musela kyslík doslova vdolovávať. Prekonala som ich ako vo snoch. Držať sa na nohách mi pomáhala len hudba, čo sa okolo mňa ovíjala. Akoby mala magickú moc uzdravovať moje zbedačené pocity.


Zišla som prvý, druhý tretí ... možno ešte zopár schodov, neviem, no hoci som mala potrebu počúvať tóny, ktoré museli vydávať jeho ruky, v tejto chvíli som ešte nebola schopná čeliť tejto realite tvárou v tvár. V tichosti som sa zosunula na schodík, pričom som mala výhľad spomedzi stĺpiky zábradlia na celé krídlo, aj s pianistom. Ako v omámení som sledovala jeho do taktu mierne sa pohupujúce ramená. Oči mal zatvorené a na tvári oblečený ten svoj hriešne nevinný poloúsmev. Nielenže hudbou žil, on BOL hudba sama. Bol krásny, nielen fyzicky. Edward bol nádherný aj ako človek. Odkedy Carlisle zariadil prevoz sem, do svojho sídla, mala som možnosť hádam tisíckrát vidieť, ako sa správa ku všetkým okolo seba.


Bože! Iba som na neho pomyslela a už sa mi zrýchlil dych. Škoda, že jediné, čo moje podvedomie príjme sú moje myšlienky. Ak by pri mne stál čo i len na pár centimetrov, čaro myšlienky by sa nenávratne stratilo a mňa by obklopila iba hrôza z nevyhnutného dotyku. Čert aby vzal REALITU!


Na jednej strane po jeho dotykoch túžim, no na tej druhej... Bojím sa, aké by to bolo. Desím sa toho, že ho nikdy nebudem vedieť prijať.


Oprela som hlavu o stĺpik a nechala som sa unášať hudbou do krajiny bdelých snov.


* * *


Edward


Netušil som, aká to bola sila, čo ma prinútila otvoriť oči, ale budem jej vďačný do konca svojho života. Inak by som bol prepásol chvíľku, ktorú si milerád uložím do najtajnejšej miestnosti v mojej hlave.


Bella sedela na schodoch a počúvala ako hrám. Oboma rukami sa pevne, no bez viditeľného kŕča, držala stĺpika na bielom zábradlí a hlavu mala opretú o ďalší z nich. Oči mala zavreté a na perách, zasnený úsmev.


Zhrnutie


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Cathlin

23)  Cathlin (14.05.2012 09:04)

Krása! A zase konec kapitoly, vždycky se tak začtu, všechno to plyne tak jako úplně samo - a najednou "Zhrnutie". Ještě, že mě čeká ještě jedna kapitola!
Ta chvíle u okna s cigaretou, to byl koncert! Nevím, co tě vždycky přiměje rozvést nějakou takovou chvilku, která by tam možná ani tak podrobně být nemusela, ale jsem za to vždycky ráda. Že si s tím dáš tu práci! Protože možná právě proto, že by to tam vůbec nemuselo být, to má svoje kouzlo...
Ale co - líbilo se mi to všechno! Zase úplně celé. Tohle prostě můžu.

Lenka326

22)  Lenka326 (11.05.2012 18:19)

Jejda, jejda, to je pěkně napínavé. Normálně jsem tam klopýtala s nima. A moc si přeju, aby to nebyla skur-poondená akce, protože i když jsou tak trochu prdlá trojka, tak se jim nesmí nic stát. A hlavně musí dostat ven Alice!
Jsem zvědavá, jestli se Rose a Ange setkají a upřímně si popovídají. Ta stará škatule (asi tak mého věku :D ), myslím tím Roseinu matku, to je fakt případ.
No a na závěr Edík trošku hřešící s cigárkem, ale hlavně, snad už se to konečně začne trošku zahřívat mezi ním a Bellou. Sice prošla velkým traumatem, ale ona po něm touží, tak snad to překoná. Už by to chtělo trochu toho "poondiateho šťastia, no nie?" Aspoň u někoho.

Už píšeš další? Tak sem s ní, těším se.

HMR

21)  HMR (10.05.2012 22:30)

musela jsem nalistovat... zase takový znalec nejsem, docela překvapivý text... na ně
jsem si původně myslela, že Hvězdy na vrbě...

Twilly

20)  Twilly (10.05.2012 22:25)

no jo no... zeptám se... Hvězdy nad hlavou?

HMR

19)  HMR (10.05.2012 22:20)

neuvěřím, máš pravdu...
no, na mě to bylo přece jenom trošku... moc, já mám slabost spíš pro drsňáky, a Jazz tady vážně dělá dojem spíš zlého hocha...
mnó, proti nožům... snad nic nemám, tedy takový hod nožem, to můžu, Sedm statečných nebo ta "házecí" scéna v Osobním strážci, kordy, meče, katany... jo, Highlanger... ten seriálový
proti Jazzovi... no, jak říkám... Jazz je chlap se spoustou možností, chicht, autorky prominou, ale já nejradši toho "svého"
no a proti... JAK SE MŮŽEŠ TAKHLE PTÁT??? Chinaski

Twilly

18)  Twilly (10.05.2012 22:03)

A ač neuvěříš, nebyla jsem domluvená s Bos... ehm, to já sama

Bosorka

17)  Bosorka (10.05.2012 22:02)

Hani, mám prostě lehce zvrácenou slabost pro "zlý" hochy B) a ten nůž tam, to je přímo ukázkový falický symbol!

Twilly

16)  Twilly (10.05.2012 21:54)

vybělená na černých stránkách? A to jde? ... hele a proč to nechápeš? Máš něco proti nožům? Jasperovi? Nebo dokonce... proti MNĚ

HMR

15)  HMR (10.05.2012 21:49)

Bos, popravdě... to nechápu
Tw: neber si z toho poučení, není nic horšího, než vybělená kapitola...

Bosorka

14)  Bosorka (10.05.2012 21:45)

jo, scéna s nožem...........stále u mě vyvolává slabost v kolenou a není to artritídou

Empress

13)  Empress (10.05.2012 21:42)

Twilly

12)  Twilly (10.05.2012 21:40)

... zuřivě bílé prádlo, to znám...

HMR

11)  HMR (10.05.2012 21:39)

My zíráme, vy zíráte... Ariel!

Empress

10)  Empress (10.05.2012 21:36)

Píše? Jupí, tiež chcem zírat

HMR

9)  HMR (10.05.2012 21:34)

tak dej, ať můžeme taky zírat... jóóó se těšuju...

Twilly

8)  Twilly (10.05.2012 21:30)

... další kapča se aktuálně píše... dnes jsem sama zírala :D

HMR

7)  HMR (10.05.2012 21:28)

překvapení??? další kapitola??? KDYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYY???????????????????
Emma beru jako chlapa, co se musí postarat... ale přestože se teď pohybuje na "druhé" straně, ten Irinin byznys, on sám nic takovéhé ještě neudělal... ta slavná scéna s nožem mě ale u Jazze přesvědčila, že on to na "druhé" straně už zná... mnó, a u Edwarda vyhrává má slabost k němu, protože ho beru pořád jako chlapce na scestí... i když jeho "znalost Brandona" by zřejmě svědčila o opaku... hele, nekaž mi iluze...

Twilly

6)  Twilly (10.05.2012 21:16)

Ani Emmett není zrovna za vychechtané obří dítko, jestli sis nevšimla... a to nemluvím o Eďouškovi se závislostí a... a to je překvapení, co bude v další kapitolce :D

HMR

5)  HMR (10.05.2012 21:13)

no, Jazz je tady za velkého drsňáka, ne? Nůž... psychopatka v posteli... to není náš obvyklý válečný gentelman "promiňte, slečno!"

Twilly

4)  Twilly (10.05.2012 20:57)

To, Haničko, co bude v další kapitolce... a vysvětli mi, proč by se Jazz nemohl něčeho děsit. Hele a jako znalec čeho má být, podle tebe?

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek