Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

26. kapitola - Priznám sa, tieto perexové "návnady" ma raz zabijú... nikdy neviem, čo tam napísať... Hádam len, že... trochu toho a trochu onoho sa uliahlo v mojej hlavičke... ♥

J. Jenks


Pred tým, než sme sa vydali do Sanatória, som od madam Beaufortovej poslíčka s krátkou správou. Bola určená jedinému chlapíkovi v policajnom zbore, ktorému som kedy dôveroval. Bol to ten najsprávnejší človek na svojom mieste, akého mohli vybrať. Nebyť jeho, bol by som teraz určite na druhej strane barikády. A mojim „šéfom“ by nebola klientela – pre zákazníka všetko!!! -  ale možno práve taký Aro. Tfuj.


„Nebudete sa púšťať absolútne do ničoho po hlave, je vám to jasné? Nestrpím žiadne sólo akcie, vážení!“ upozorňoval som tých dvoch, čo mi mali tvoriť zálohu, no teraz som o svojom nápade začal pochybovať. Vždy, keď som bol tesne pred akciou, som mal tendenciu používať viac ruky i nohy na vysvetľovanie. Často sa mi za to chlapci z policajného oddielu smiali, vraj som mal byť komik, či čo... no každopádne, možno aj preto som sa radšej osamostatnil. Potreboval som byť sám sebe pánom. Potreboval som, aby si ma moji zamestnanci vážili a nie si zo mňa robili srandu ako moji kolegovia.


Za chrbtom sa mi vytvorilo podozrivé ticho a vo mne sa zaplo zlé tušenie. Keď som sa obzrel, videl som, ako tí dvaja zastali a ako také dvojičky stáli so založenými rukami a pobaveným výrazom v tvári.


„No čo je?“ zrúkol som na nich trochu podráždene. Už to tu bolo zase.


„Si smiešny, keď robíš... tie pohyby.“ McCarty sa ma snažil napodobniť, a sprevádzaný šklbajúcimi kútikmi sa mu to, k mojej ešte väčšej namrzenosti, darilo. Jasper sa popri ňom priam kráľovsky zabával.


„Idioti!“ precedil som cez zuby a otočil som sa.


„Pohyby - nepohyby, je vám jasné, čo vám chcem povedať?“ Snažil som sa prerušiť to ich trápne pochechtávanie sa a prinútiť ich uvažovať aspoň trošku racionálne. Šlo im predsa o ich krky!


„Nechcem, aby sa niekomu z vás niečo stalo!“ Nemienil som im klamať do očí. Situácia bola vážna. Viac než to. Táto akcia nemala žiaden pevný základ, bola to iba čistá improvizácia. Navyše, s týmito dvomi, nech sú už šikovní či silní akokoľvek, som nemal žiadne praktické skúsenosti, ak nepočítam to, čo mi predviedol Jazz.


„Nie sme žiadna tvoja policajná jednotka, ani malí usmrkanci,“ neodpustil si rypnutie Jasper.


„Nie, ste moja záloha. Čo ale neznamená, že sa necháte zamordovať. Nečakajte, že vám teraz budem ochotne utierať vaše zadky!“ protestoval som plamenne.


„Hmmm, ozaj lákavá predstava,“ uškrnul sa McCarty. „A ako si predstavujete, že  to docielite? Teda, myslím, to s tým krkom...“ ozval sa ten hromotĺcky obor.


„Ako? Jednoducho! Rozdelím vám úlohy,“ osvetlil som im taktiku a tváril som sa, že kašlem na ich nový výbuch smiechu.


„Som vám dvom na smiech?“ Snažil som sa maskovať miernu hystériu sarkazmom. Na to, aby akcia prebehla tak ako mala, potreboval som mať ich rešpekt. Čo mi evidentne práve chýbalo k dokonalosti.


„Nie, nie... samozrejme, že nie,“ híkal McCarty ako taký osol medzi jednotlivými záchvatmi smiechu, ktoré zjavne nedokázal utlmiť.


„Choďte obaja do hája!“ V duchu som zahrešil ešte horšie. „Mám vás, amatérov, plné zuby! Zvládnem to aj bez vás. Len čo mi budete na oštaru!“ otočil som sa a vydal smerom, ktorý som si už pred tým vytýčil.  No po pár krokoch som sa zarazil a s diabolským úsmevom na tvári som im všetko pekne vrátil.


„Ale aby ste nepovedali, že som taký pes, mám pre vás taký malý návrh. Čo keby ste vzali tie vaše ctené zadky a premiestnili ich niekde do teplúčka k čajíčku?“ Vystrúhal som adekvátnu grimasu k mojim slovám, no na odpoveď som už nemal chuť čakať, proste som sa zvrtol a ráznym krokom mieril ku svojmu cieľu. Našťastie, žiadne veľké prípravy nebolo treba realizovať. Môj šatník nebol práve pestrý, a to, v čom som mal momentálne oblečené, by som v tme mohol pokojne využívať ako pracovný odev zlodeja.


Za chrbtom mi zaduneli ťažké topánky.


„No počkaj, J, takto sme sa nedohodli! Idem s tebou, či sa ti to páči, alebo nie!“ protestoval a keďže som vyštartoval pomerne rázne, tak Jasper začal po tom, čo sa ma snažil dostihnúť, trochu lapať po dychu. Smiech ho už dávno prešiel, keď si uvedomil, že týmto dostal z mojej „prepadovky“ padáka.


„Musím tam byť, čo to nechápeš?!“ Tentoraz som v jeho hlase zacítil ľahký náznak paniky. „Nemôžem ju to nechať urobiť. Myslí si, že ju pomsta oslobodí, ona sa mýli, J.“ Hustil do mňa.


„To si si mal rozmyslieť skôr!“ odsekol som a nedbal na jeho naštvane zovreté pery. Jasné, nech žije urazená mužská ješitnosť!


„Hej, Jenks, súhlasím s Haleom,“ pridal sa McCarty. „Irina na mňa spolieha. Nie som tu pre srandu králikom.“


Spriahli sa proti mne. Je to jasné. Asi blbá karma, alebo čo. Najprv žiaden rešpekt a teraz prosíkajú ako staré baby? Tak to teda nie!


Dal som im trochu času, kým som ich nechal vyškvariť sa vo vlastnej šťave.


„Ok, ALE...!“ Demonštratívne som zodvihol prst a veľavýznamne som sa na nich pozrel. Počkal som, kým sa utíšili a dokonca si aj kamarátsky tľapli. Skoro som neveril vlastným očiam.


„... ale urobíte všetko, čo poviem!“


„Urobíme!“ Keď som sa tak díval na to, ako obaja poslušne prikyvujú, neodpustil som si drobný úškrn.


„Nejdeme tam len tak. Je to nebezpečné, jasné?“


Opäť poslušne tandemovo prikývli.


„Je tam stráž. Ozbrojená. Nehrajú sa tam s utečencami. Nečakajte žiaden servis, ani pozvánku na večerný čaj. Je to väzenie pre bohatých.“ Vysvetľoval som im a oni dvaja stále iba kývali.


„Ste obaja šibnutí?“ To mala byť iba kontrolná otázka, ktorú však Jasper prešiel so smiechom a McCarty sa v poslednej chvíli zarazil, aby s ohromným úsmevom, od ucha k uchu, zavrtel hlavou.


„Ale teraz vážne, to čo som povedal, je pravda. Z nikým z vonká sa tam nebudú hrať. O jednu mŕtvolu viac či menej... verte, že majú svoje spôsoby ako takéto „problémy“ riešiť. Vedzte, že dnu ešte nemám žiaden pevný kontakt a ak nás niekto nachytá za múrmi Sanatória, pravdepodobne nedopadneme dobre. Aj tak do toho obaja chcete ísť?“ Musel som sa ich na to opýtať. Neodpustil by som si, ak by som im nedal šancu vycúvať so cťou.


Priznávam, odľahlo mi, keď aj tentoraz bez zaváhania tandemovo prikývli.


* * *


Edward


Sedeli sme práve všetci pri stole – aj Swanovci – keď prišiel ten chlapec s odkazom, určeným pre náčelníka Swana. Všetci sme mlčky sledovali ako z vrecka na veste pod sakom vylovil mincu a vložil ju chlapcovi do ruky. Chlapec sa na svoj zárobok žiarivo usmial. Náčelník mu za tú šťastnú iskru v oku postrapatil už aj tak dosť výrazné vrabčie hniezdo a poslal ho aj s tichým ďakujem preč.


Mlčali sme a civeli na papier v jeho rukách, zahanbení priznať otvorene, že nás všetkých do jedného ide roztrhnúť od zvedavosti, čo v ňom je.


Akoby to náčelník tušil. Myslím, že nás chcel tak trochu všetkých potrápiť. Najprv si poriadne odpil zo šálky s čajom a potom; v jednu chvíľu to už celkom vyzeralo nádejne, no potom sa rozhodol opäť sa vrátiť k jedlu a tým predĺžiť našu agóniu plnú nedočkavosti.. Vedľa jeho taniera medzitým nečinne a hlavne, dokonale nevinne, ležal papierový odkaz preložený na polovicu aj naďalej.


„Ocko?“ Ako prvá to nevydržala Bella. Bol som nadšený, že sa našlo niečo, čo ju dokázalo vytrhnúť z jej melanchólie. Často bola iba ticho, akoby zamyslená a zahľadená do svojho vlastného sveta fantázie. Rozprávala sa s nami, ale vyzeralo to skôr ako povinné odpovedanie na otázky ako chuť samostatne komunikovať. Ak nemusela, nehovorila vôbec. A ja som ešte stále nenašiel spôsob, ako sa cez jej múr dostať bližšie.


„Áno, Bells?“ Mal pri tom nasadenú dokonalú pokerovú masku.


„Je to... z práce?“ Snažila sa pôsobiť nenápadne, ale ľahké chvenie v jej hlase nebolo jednoducho možné nepostrehnúť. Najmä, keď až príliš uprene hypnotizovala ten papier.


„Pravdepodobne, zlato, najprv sa ale najeme, čo povieš?“ povedal pokojne a obdaril nás žiarivým úsmevom spopod fúzy. V podstate by sa dalo povedať, že nás všetkých dostal.


* * *


„Takže?“ Opäť sa ozvala Bella, len čo zbadala, že otec si obrúskom utiera ústa po skvelej večeri.


Netuším, či bol ozaj prekvapený Bellinou odvahou, alebo pokračoval v tej svojej dobre rozohranej  komédii.


„Takže čo?“ Pohľadom preletel všetkých, ktorí sme sa nachádzali v jedálni.


Bella si nespokojne odfrkla a zagúľala očami, čo v Esme vyvolalo tichý smiech. Táto domácka atmosféra mala čosi do seba. Carlisle sa, rovnako ako ja, dobre zabával a kochal sa nad úsmevom svojej ženy.


Miesto odpovede sa Bella konečne natiahla ponad stôl a lístok ukoristila. Roztvorila ho a preletel odkaz najprv iba očami a potom ho začala čítať aj nahlas, pre nás všetkých.



Som na ceste do Sanatória. To, čo sa chystám, nie je čisté a potrebujem, aby si ma istil pred Volturiovcami. Mienim mu vyfúknuť holubičku a to sa mu určite nebude páčiť. Ak môžeš, zariaď v malom Taliansku raziu. Čím väčší zmätok, tým budem mať viac času.

Drž mi palce,

J.J.

So zvláštnym pocitom v žalúdku som sledoval, ako sa jemné Bellino obočie zvrašťuje. Nepáčilo sa mi, keď sa mračila. Znamenalo to problémy. Veľké problémy.


„Všakže tam nepôjdeš?“ Odmietala odtrhnúť pohľad od odkazu. Stále a stále si ho čítala, ako keby tým mohla zmeniť obsah.


Náčelník úhľadne zložil obrúsok vedľa taniera a oprel sa o operadlo chrbtom. Oba palce si zahákol za nohavice a špičkami nôh sa začal povážlivo hojdať na stoličke.


„J ma požiadal o pomoc, Bell, bolo by odo mňa neprofesionálne, ak by som sa na neho vykašľal,“ vysvetľoval jej princíp súdržnosti a vlastne toho, čo sa chystal urobiť.


Bella zareagovala typicky žensky. Ostrým nádychom vdýchla vzduch a po dvoch sekundách bublania všetkého hnevu vo svojom drobnom tele, ho so všetkou frustráciou vydýchla. Samo o sebe to znelo ako riadna výčitka, ani ju nemusela vyslovovať. Pravdepodobne toho mala ešte veľa na srdci, no mlčala.


„Bells, je to predsa J!“ oponoval a vyzeralo to, že celkom úspešne, lebo sa s ďalším povzdychom zase zviezla na stoličku a viacej už neprehovorila a ostala uzatvorená v tom svojom svete plnom myšlienok.


„Ak sa neurazíte,“ prehovoril k obom Cullenovcom zdvorilo, „pre dnešok by som naše krátke posedenie po obede... vynechal.“ A ako správny muž činu, sa už s poslednými slovami na perách vytiahol do stoja. Drobným, v jeho prípade skôr vzácnym, úsmevom Esme poďakoval za obed a pomaly sa zberal, keď mu niečo napadlo. Všimol som si, že pri tom nakrčil obočie presne tým istým spôsobom, ako predtým Bella.


„Rád by som použil váš telefón, ak by to bolo možné,“ hovoril k obom, no díval sa Carlisleovi do očí. „Potrebujem zalarmovať chlapcov a toto je asi najrýchlejší spôsob...“ Nasledoval ďalší z jeho nesmelých úsmevov.


Carlisle vyskočil ako keby bol na strunke. Na tvári držal ten svoj typický úsmev, ktorý mu takmer nikdy neschádzal z tváre. Roztvoril doširoka ruky v geste, ktoré náčelníkovi naznačilo, že sa má chovať ako doma. Všimol som si ale ešte jednu vec. Carlisleov úsmev nekorešpondoval s jeho vážnym pohľadom. Niečo sa dialo. Čosi, čo muselo byť omnoho vážnejšie, než nám tí dvaja práve takmer bezstarostne predvádzali.


„Myslíš, že ma budeš potrebovať?“ opýtal sa Carlisle so zdanlivou bezstarostnosťou, no tentoraz sa stretol s neistotou v náčelníkových očiach.


Reagoval okamžite.


„Zbehnem si po veci, ty zatiaľ volaj...“ Boli posledné slová, ktoré jedáleň počula, pretože od tej doby sa rozhostilo napäté ticho.


* * *


Alice


Za oknami už bola temná tma. John vravel, že je to len dobre a že nám to bude hrať do karát. Myslím, že som sa až teraz začala úprimne báť. Skutočnosť, že ma sem James strčil a že odtiaľto nebolo návratu, na mňa doľahla v plnej sile.


S Johnom sme už hodnú chvíľu mlčali. Nahovoril sa toho dosť, keď mi popoludní vysvetľoval svoj plán úniku. Nenápadne sme sa prechádzali popod  miesto, ktoré chcel prekonať. Bol to vysoký múr a John si predstavoval, že sa cezeň dostanem. Vyzeral strašidelne už len za dňa, nieto ešte v noci. A už vôbec nehovoriac o tom, že moje fyzické sily po mojom zápale pľúc nie sú také, aké pred tým. John sa mojim pripomienkam iba smial. Mal prichystaný rebrík. Neustále mi opakoval, že si vraj robím zo všetkým len zbytočnú hlavu. Ale čo ak niečo nevyjde? Ja viem, má to dokonale premyslené, ale čo ak...?


Zase sa mi preberal vlasmi. Bral do ruky jednotlivé pramene a láskal ich od korienkov, po celej dĺžke až ku končekom. Bolo to čosi ako moje posledné prianie – nechať sa ískať. Od chvíle, čo mi oznámil, v čom presne spočíva jeho plán, som sa cítila ako odsúdenec, hoci som len mala prísť o vlasy. Vlasy za slobodu – to je predsa dobrý kšeft, no nie?


Potom si nabral plnú hrsť mojich vlasov do dlane. Držal ich pevne, no zároveň tak jemne, aby ma nešticoval. Pohyb veľkých nožníc som viac-menej tušila, takže ma ich vrzgot, keď sa ostré čepele od seba oddelili, až tak neprekvapil. Na prvý pohľad to tak nevyzeralo, pretože som sebou inštinktívne šklbla.


„Skúsim byť čo najrýchlejší, dobre?“ John mal v hlase silný smútok, ktorý ma prinútil zatvoriť oči a pretrpieť všetku hrôzu. Už som ho viac nechcela trápiť tým, ako nezmyselne trvám na zbytočnostiach. Vedela som, že mi dorastú a aj napriek tomu som sa ich nechcela vzdať. Bolo to odo mňa sebecké a strašne nedospelé.


Kov nožníc opäť zaškrípal, zacítila som tlak, ktorý napäl moje vlasy a vzápätí nastalo uvoľnenie. Prvý prameň mojich vlasov bol preč. Zatvorila som oči a nechala po líci skĺznuť prvú slzu. John potom postupoval rovnako aj s ostatnými prameňmi. Mlčky a relatívne rýchlo.


* * *


Angela


„Mali by ste sa pomeriť,“ vyčítal mi Tyler moju neschopnosť čokoľvek v tomto smere podniknúť.


„Nie sme v spore!“ oponovala som snáď už po tisícíkrát .


„Mám dojem, že ste. Od tej doby, čo ste sa vy dve stretli, si permanentne nahnevaná a nervózna. Záleží ti na nej, tak prečo jej už konečne neodpustíš?“


Mal pravdu, ale to by som mu nikdy nepriznala. Miesto toto som si len unavene povzdychla.


„Hrdosť je sviňa-vec, čo?“ Sledovala som Tylera ako si založil ruky na prsia a pekne samoľúbim výrazom sledoval čo ja na to.


„Nie som hrdá!“ Ale potrebu oponovať som mala, hoci to bola pravda. Bol to kameň môjho úrazu. Cítila som sa, tak nejako ponížená, že som sa stretla s Rosalie. Ponížená za to, ako sa k nám v minulosti zachovala jej rodina. Nemohla za to, vedela som to, no aj tak som jej, rovnako ako jej matke, nedokázala odpustiť tie studené noci a večery, keď sme s Emmettom netušili, kde zložíme hlavy, či čo a kedy budeme najbližšie jesť. Nedokázala som jej odpustiť skutočnosť, že mama mohla ešte žiť. Ak by pracovala v dome, ako je ten ich, nikdy by... neumrela tak, ako nakoniec...


„No tak, Angie...“


Tylerove ruky ma objali a vo vlasoch som ucítila jeho horúci dych.


„Uľaví sa ti, uvidíš. Držíš to v sebe už dlho.“ Držal ma pevne, no ja jeho pevnejšie - ako kliešť. Okrem Emmetta mi zostal už iba on. A... nemala som už silu čeliť viac tej večnej nenávisti, ktorá mi trávila vnútro. Cítila som, ako jeho prítomnosť spôsobuje želané uvoľnenie. Tyler bol ako moja modlitba zoslaná z nebies.


„No dobre, ale ako zariadim naše stretnutie?“ premietla som svoje myšlienky a obavy do slov.


„Pošli jej odkaz.“ Usmieval sa nad svojim návrhom, ako keby neexistovalo nič jednoduchšie.


„To nie je také prosté, Tyler, takto to v živote nefunguje!“


Odtiahla som sa z jeho príjemného náručia a do svalov sa mi opäť začala okamžite vkrádať prvotná napätosť.


„Stav sa, že je...“ Chcel ma rozveseliť, urobiť mi náladu a tiež radosť, ale jeho optimizmus a nevedomosť mi len dvíhali hladinu bezmocnej naštvanosti.


„Nevieš o čom hovoríš, Tyler, vážne to nie je tak jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Nepoznáš jej matku. Nikdy by ma k nej nepustila a ver, že vie o všetkom, čo sa v ich rezidencii len šustne. Je to stará čarodejnica!“ prskala som na všetky strany pekelný oheň a síru.


Tylerova reakcia bola ohromný záchvat smiechu a moja? Mračila som sa na neho ako sto čertov až kým sa neprestal smiať a nezačal na mňa vrhať tie svoje odprosovacie pohľady, ktoré by roztopili snáď aj ľadovec, do pár minút.


Aby si moje odpustenie poistil, vzal si na pomoc všetky „nezákonné“ donucovacie prostriedky. Opäť ma zabalil do svojho náručia a reťazou strategicky umiestnených bozkov, smerujúcich od môjho spánku cez čeľusť až k pravému kútiku mojich pier, sa dosiahol všetko, o čo v tej chvíli usiloval.


„Jej otec je senátor, nie?“ opýtal sa ešte tak trochu zadýchaný po našom udobrovacom bozku.


Tá otázka mi prenikala do mysle len pomaly. Tyler ma dokázal dokonale strhnúť do sveta túžob a dala by som aj ruku do ohňa za to, že dokázal čarovať aj v záležitostiach mojej inteligencie, len čo sa ku mne priblížil tak blízko, ako pred chvíľou.


Ako odpoveď mu muselo stačiť omámené prikývnutie.


„Tak ju pozvime do sirotinca, ktorý vedie pani Cullenová, ako jednu z možných kandidátok na patrónku – pred senátorskými návštevami sú takéto návštevy ženskej časti kandidátskych rodín bežné. Takto sa stretnete na neutrálnej pôde, pani Cullenovej to vadiť určite nebude a ja pochybujem, že tá striga tam pôjde s ňou.“ Vyrukoval s nápadom.


Nebol zlý. Vôbec nebol zlý... Dokonca, musím priznať, že na tomto by sa dalo stavať, teda  až na jeden drobný detail.


„Čo by som tam akože robila ja?“ Mienila som doladiť túto drobnosť.


Svojou nevinnou otázkou som si vyslúžila ďalšiu salvu veselého Tylerovho smiechu, ktorú zakončil frnknutím mi do nosa a následným bozkom na rovnaké miesto.


„V sirotinci sa vždy zíde pomocná ruka. Rád chodím deti občas strážiť. Vypomáham tým, čo sa starali o nás. Aspoň niečo im tak môžem vrátiť...“


Nemohla som ho nemilovať. Bol presne taký, akého by som si ho bola vysnila, ak by som ho ešte nepoznala.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

15)  Empress (09.05.2012 02:52)

JJ nemal chybu a Emmett s Jasperom takisto
A čo tá Alice s Johnom? Prečo mám neblahé tušenie, hm?
Tak šup, šup, semsa s novými mačičkami
Ps. Mihne sa tam ešte ON??

Twilly

14)  Twilly (05.05.2012 14:06)

Udělám si (na "něm"!!!??? ) uzel :D

HMR

13)  HMR (05.05.2012 13:57)

tak P Ř Í Š T Ě... nezapomeň

Twilly

12)  Twilly (05.05.2012 13:44)

Příště nic takové nebude, pokud je mi známo. Příště ještě ani není napsané :D :D :D :D ... zatím (bože jak já tohle slovo plné příslibu mnoha rozměrů miluju)

HMR

11)  HMR (05.05.2012 13:03)

tss, chceš říct, že když už se použily "nezákonné donucovací prostředky" a strategicky umístěné polibky... tak to nezašlo dál??? no, možná dneska, ale příště se putování těch strategických /tohle slovní spojení se mi móc líbí / možná poněkud protáhne... a kvůli tomu byly gardedámy přítomny nejen na veřejnosti, víme?

Twilly

10)  Twilly (05.05.2012 12:32)

Jo, krys tam jééééééé... hele, odkdy se počne z objetí? Já slyšela jenom o jediném případu... ale že bych měla ambici literárně trumfnout Bibli, tak to zatím nemám

HMR

9)  HMR (05.05.2012 12:25)

štestí? ono se myslelo štěstí? no, ano, když se to pak už narodí... ale před tím ještě nutno stihnout takovou tu věc - ano, ano... kdo by měl nějaké námitky, ať radši mlčí... na věky, protože Emmettova sestra má konec konců jen jednu pověst, že? a být chudá a ještě svedená... to by bylo teda terno
mám dloubnout do JJ a spol??? přemýšlím... že by tři deratizátoři? no, v Chicagu je asi hodně krys...

Twilly

8)  Twilly (05.05.2012 12:18)

Myslím, že ten dá sestřiččinmu štěstí požehnání... kdyby ne, NEBYL by to Emm, nemyslíš? Tsss a já mslela, že budeš dloubat do JJ a spol

HMR

7)  HMR (05.05.2012 12:14)

no, podle toho jak to "dopadlo", bych řekla, že... byla nutná nebo možná spíš žádoucí no, já jen, aby se pak strejda Emmett nedivil, že

Twilly

6)  Twilly (05.05.2012 11:22)

Řekněme, Hani, že nebyli na veřejnosti, tudíž její přítomnost nebyla tak nějak ... nutná :p :D

HMR

5)  HMR (05.05.2012 08:41)

A já si naivka myslela, že je to jen obyčejný blázinec
he, Charlie je vtipálek
ha, ha, záchranné komando Ch+C jóóó
Twilluše!!! ty vlasy... ach jo...
jen aby se záchranci neminuli
ha, Tyler se nám, koukám, vybarvuje tak strategické polibky, jo? a kdepak byla gardedáma,co? I vy

Twilly

4)  Twilly (04.05.2012 20:38)

Dyť to, je to rozehrané a všechno to jde online... no... zkusím teď pro změnu trochu vlky a až pak se vrhnu na tuhle akci

Lenka326

3)  Lenka326 (04.05.2012 20:04)

Skvěle se bavím s JJ. Jak velí těm dvěma pošukům. Emmett mi připomínal originál, ale nakonec poslouchali jako spořádaní kluci. Snad to všechno dobře dopadne. JJ se kamarádí s Charliem? No, to je moc dobrá zpráva. A další, co mě potěšilo, byla Bella, že už trochu reaguje na to, co se kolem ní děje.
Chudáček Alice, ostříhat takové vlasy, ale je to pro její dobro. Ony jí dorostou. A skvělá Angela s Tylerem, tleskám jim, jsou skvělá dvojka. A snad se podaří i usmíření s Rose.
Twilluško, máš to rozhrané napínavě na hodně frontách, takže tu netrpělivě čekám na pokráčko.

Bosorka

2)  Bosorka (04.05.2012 08:35)

Chudinka JJ :D , tohle mít za zády
Tylor! Kde najít takového chlapa a nekrást?

Cathlin

1)  Cathlin (03.05.2012 17:06)

Tak tedy... přípravy vrcholí... Ale já nechci konec!
Jasper, Jenks, Charlie a Bella - za začátku nás pěkně napínali! A stále napínají, posunuli jsme se jen o kousíček. Zato Alice a její vlasy - uf. Ale narostou! Anebo se změní móda! Víme, jak Alici ty krátké sluší. A Angela? Ona to určitě dokáže, i když to nebude lehké. Ale urovná se to. Nebo ne? :)
Krásné!!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek