19.03.2012 [23:15], Twilly, ze série Mačacie zlato, komentováno 9×, zobrazeno 2188×

18. kapitola - Túto kapitolku budeme mať trochu akčnejšiu. Nezabudli ste na Irinu? Hmmm? Že nie? Tak to som rada. Hádam vás potešia aj ostatné osudy. Prajem nikým nerušené čítanie... ♥

Irina

„Vieš kde je teraz?“ snažila som sa kočírovať svoj hlas v ľadovom pásme, ale aj tak sa do neho dostalo viac citov, než som si želala.

Stál pri dverách, ruky mal neohrabane strčené vo vreckách prešívaného kabáta. Špičkou bagandže rozotieral po mojom perzskom koberci snehovú hrudku, ktorú si so sebou doniesol na odeve z ulice.

„Nooo, viem,“ natiahol prvé slovíčko a spod dlhej ofiny tmavých vlasov na mňa vykukli dve zvedavé oči, čierne ako uhoľ. Vypočítavosť a chamtivosť. Len to som v nich videla, ale nebolo to po prvý raz, čo som sa s tým stretla osobne, takže ani teraz ma to neohúrilo a rozhodne nepobúrilo.

„Koľko?“ Tentoraz som už hlas úplne dokonale ovládala. Vedela som, čo chcem a vedela som, čo chce on. Ak sa takto dostanem k informáciám... tak dobre.

Demetri mi predviedol ukážkový biely chrup v nádhernom úsmeve. Úsmev bol pravý, prirodzene, od srdca, ale ten dôvod... škoda reči.

„Verím, madam, že máte šťastnú ruku,“ zavrnel servilne, ale napodiv, neprišlo mi to z jeho strany ako slizké gesto. Evidentne si dokázal vypýtať svoju cenu spôsobom, ktorý by bolo možné bez váhania označiť za elegantný. Zaujímavé, že svoju peknú tváričku a inteligentný mozog nezaobalil aj do elegantných šiat. Na to, čo mal v hlave, vyzeral ako trhan. Ale to bolo iba otázkou času, bol ešte mladý a dravý.

Pre takéto prípady som mala v šuplíku písacieho stola vždy nejakú hotovosť. Bez jediného zaváhania som ho otvorila. Nie dychtivo, ako som sa v skutočnosti cítila – dychtila som po jeho informáciách – ale pomaly, takmer lenivo som vzala toľko, koľko som považovala za viac než kráľovskú sumu pre niekoho, ako je Demetri. Bankovky som hodila na druhý koniec písacieho stola a sama som si sadla do pohodlného kresla. Nespustila som oči z Demetriho tváre. Ani on zo mňa.

Ďalším mojim krokom v tejto "hre na obchod" bolo založiť si ruky na prsia a nepovoliť v maske, čo mi zahaľovala tvár. On sa opäť žiarivo usmial. Až potom pohľadom skĺzol k bankovkám, letmo ich preletel očami, poláskal a spokojne mľaskol.

„Býva v jednom dome asi dve ulice od námestia. Nie sama.“ Veľavravne sa odmlčal a jedno obočie mu vyskočilo do polky čela.

Tak fajn, býva s chlapom.

„Čo o ňom vieme?“ Keď už rozprával, chcela som za svoje peniaze čo najviac.

„Mladý, pekný a podľa môjho názoru... nebezpečný.“ Znela jeho úsečná odpoveď, ktorá v skutočnosti znela ako varovanie. Už sa neusmieval, keď tými niekoľkými slovami popisoval Maríinho druha.

Bleskovo som premýšľala. Pôvodne som chcela iba mať Maríju pod kontrolou. Vedieť, kde sa pohybuje a čo robí. Potrebovala som si byť istá, že už nikdy viac nezopakuje to, čo predviedla mi v parku. Ale teraz, keď som sa dozvedela, že som sa tak ľahkovážne nechala oblafnúť a roky vodiť za nos od človeka,  ktorému som verila... mala som chuť sa niekomu pomstiť. Tak prečo nie jej? Bola by perfektným baránkom.

Znova som siahla do šuflíka a vytiahla ďalšie bankovky. Rozovrela som si ich na ruke ako pokerové karty do postupky a jemne som nimi zamávala. Tenké papieriky sa ohýbali ako jarná tráva pod vetrom.

„To je za informácie o jej pasákovi. Chcem vedieť všetko čo sa dá.“ Zúfalstvo si našlo svoju cestu. Nenávisť. Nenávidela som Nigela a teraz som nenávidela aj Maríju a osoby, ktoré ju obklopovali. Nenávidela som celý celučičký prehnitý svet!

Ale keď nájdem moju Alice, všetko bude zase dobré.

* * *

Jasper

Pod dlaňou som cítil dobre známy obrys čepele. Bruškami prstov som mapoval okraj ostria po celej dĺžke a presne som ho rozoznával aj cez látku saka a malému puzdierku, ktoré som mal šikovne pripevnené pod kabátom. Takto, s rukou až po zápästie strčenou pomedzi gombíky, som si pripadal ako Napoleon. Niet sa čomu čudovať. Po celý čas, čo som strávil s Arom som bol od mojich zbraní odlúčený a ten pocit sa mi vôbec nepáčil. Brrr, hnusný pocit. Akoby som pred ním stál úplne nahý.

Zahol som do uličky a po pár krokoch do ďalšej. Asi tak po dvoch minútach chôdze smerom od Volturiho hlavného stanu, som si všimol pomerne obratný tieň, ktorý pravdepodobne mapoval moje kroky. Od čias v zákopoch ma z času na čas chytala ľahšia paranoja. V prvom rade som si zakázal paniku. Tá rozhodne ešte nikdy nič nevyriešila. Rozhodol som sa, že sa presvedčím, či nejde o nejakú náhodu a tak som svojho možného prenasledovateľa začal nenápadne vláčiť z miesta na miesto. Sledoval ma veľmi opatrne, no s každým zahnutím za roh, za ktorým sa objavil aj on, mi bolo jasné, že som sa rozhodne nemýlil.

Ukryl som sa v tmavom výklenku jedného domu a počkal som si na neho. Bol nenápadný, žiadny výrazný typ, povedal by som skôr malý ako veľký. Jednoducho, ideálny typ na špehovanie. Všimol som si, že všetko, čo urobil, každý pohyb, či pohľad, čokoľvek, malo svoj zmysel. Dobre vedel, čo robí. Aj napriek tomu, že ma stratil z dosahu, nezačal panikáriť, len jastrabím pohľadom mapoval scenériu malého námestíčka s trhom a očami systematicky prehľadával dav. Bol to profesionál. O tom sa nedalo pochybovať.

Ale, ale, napadlo mi. Že by mal Volturi o sestru predsa len nejaký záujem?

Volturiho špeh popri mne prešiel bez toho, aby ma zbadal. Jeho mylný predpoklad, že pokračujem v ceste ďalej, mi prišiel vhod. Takto sa on dostal predo mňa a zo špeha sa stala obeť špehovania.  Kopíroval som stenu presne, ako on pred chvíľou. Pomaly a čo najnenápadnejšie. Nechcel som dopustiť, aby mi utiekol. Dych sa mi krátil a srdce, napumpované adrenalínom až po okraj, búchalo ako divé o hrudný kôš. Táto malá výzvedná akcia mi rozprúdila zlenivenú krv v žilách. Opäť som raz cítil ten zvláštny pocit rozochvenia, ktorý prichádzal vždy pred každým bojom. Teraz, išlo o veľa. Rozhodne o to, kto koho uštve ako lovnú zver.

* * *

Edward

Vpredu už nebolo miesto, tak som si sadol dozadu k ostatným z policajnej jednotky. Pri ich ohromných telách som si pripadal ako trpaslík, aj keď som nikdy nepatril medzi najnižších. Tieto  hory svalov sedeli na čomsi, čo pripomínalo lavičky nainštalované na korbe ich policajného nákladiaku. Vo svojej podstate sme tam všetci sedeli naskladaní ako v dobytčáku. Dlhé nohy im trčali do uličky, ale už na prvý pohľad museli už byť pekne zohratí, keďže si navzájom neprekážali.

Ja som sa usadil pri samom okraji. Bolo jasné, že mi tam odmrzne aj to, čo omrznúť nikdy nemôže, keďže práve tu fučalo najviac, ale rozhodol som sa to riskovať. Predpoklad, že za kabínou bolo pravdepodobne príjemné závetrie, musel byť správny. Žiaden z tých obrov sa totiž na chlad nesťažoval, ale ani neboli nejako zvlášt oblečení... asi ich hrial adrenalín z policajnej akcie. Každopádne, usadil som sa tam, kde som sa usadil a v žiadnom prípade som sa nemienil predierať cez prekážky tvorené silnými stehnami a lýtkami prerastených pubertiakov. A navyše, na môj vkus tam bolo príliš veľké množstvo obrovských bagančí na to, aby som si na nich nerozbil nos. Posledné, o čo som stál, bolo pred nimi sa znemožniť.

Zo situácie, v ktorej som sa práve ocitol, som nebol práve najšťastnejší, ale nemohol som chýbať pri záchrannej akcii. Jednoducho NIE! Ako jediný, okrem Esme, som vedel ako James vyzerá a bývali časy, keď som býval šampiónom v šprinte. Staval som na týchto dvoch výhodách a tie mi dopomohli stať sa pofidérnym členom policajnej výpravy za Bellou. Úprimne, moja bežecká už forma nebola tým, čo kedysi, no bol som si čertovsky istý, že kvôli Belle by som hravo prekonal aj rýchlosť svetla.

Neboli to závratné dôvody, ale nič iné, okrem tohto som v rukáve nemal.

Po krátkom výsluchu, ktorý náčelník Swan predviedol Calislovi a mne tesne pred odchodom, som definitívne stratil všetky jeho sympatie. Samozrejme, musel som s pravdou von. Nebolo možné vzniesť len tak naslepo obvinenie bez vysvetlenia, ale to, či budem náčelníkovi aj naďalej sympatický, bolo nepodstatné. Teraz išlo iba o Bellu a jej bezpečnosť. A tak som si - iba pre ňu - dobrovoľne podťal pod sebou vetvu a prezradil som všetko, čo viem o Jamesovi. Jasné, že som nevedel, či je moje tušenie správne. Nemusel mať v jej zmiznutí prsty práve James, ale moje srdce hovorilo inak. Čosi mi hovorilo, že sa môžem mýliť – to som už ale náčelníkovi na nos nemienil vešať – James mohol by celkom dobre aj falošná stopa a prášok, čo si sypal do pitia nemusela byť žiadna droga. Takže som sa rozhodol opierieť o môj inštinkt a prudkú nenávisť voči tomu podliakovi, čo sa ukrýval za maskou počestného profesora. Skutočnosti nebol nič viac, než len čierne, prehnité, nebezpečné monštrum.  Ale ak by som mal pravdu a Bella bola teraz v jeho rukách, nezostávalo nám viac než pár hodín a... Pri tom pomyslení sa mi rozvlnil žalúdok.

Mierne som sa predklonil, snažil sa rozdýchať náhlu nevoľnosť a popri tom všetkom nevnímať nemiestny humor, na môj vkus až príliš hlučných, členov jednotky. Cestovať s nimi, v takto príšerne oklieštenom prostredí, bol hotový očistec. Hluční, baviaci sa primitívnym typom humoru a... bože ten puch! Akoby ľudia neboli jediným prevážaným obsahom tejto korby.

Jediný, kto sa do tejto všeobecnej zábavy a vzrušenia z akcie nezapojil, bol chlap menom Jacob. Ostatní si ho doberali, ale v ich hlasoch som aj napriek všetkému cítil určitý rešpekt. Ale cítil som aj niečo iné. Nevoľnosť pomaly ustupovala a moje útroby zžieralo čosi iné. Niečo, čo by som dokázal popísať len veľmi ťažko. Akoby to bola aj nebola fyzická bolesť zároveň, akoby mi čosi stislo pľúca i žalúdok. Srdce sa mi trieštilo o hrudný kôš, ako by malo ihneď vyskočiť a aj napriek skrehnutým prstom som mal pocit, že sa mi potia dlane. Kým mi nakoniec došlo, že je to pravý, nefalšovaný záchvat čírej žiarlivosti, ubehlo niekoľko minút sústredeného sledovania toho chlapa. V tme sa nedala celkom dobre rozoznať jeho tvár. V podstate sa jeho silueta v prítmí stiesneného priestoru nelíšila od ostatných. A predsa som z neho cítil akýsi druh ohrozenia. Po rečiach ostatných, keď som pochopil, že medzi ním a Bellou je nejaký vzťah. Neskôr som pochopil, že to súviselo s žiarlivosťou. Takmer ma nadvihovalo, pri každej vete, z ktorej bolo zrejmé, že ON bol Bellin priateľ. Neodvažoval som sa ani len pomyslieť, aký až veľký priateľ. Jacob bol tým, koho poznala... Nie mňa! A vôbec, bolo to celé také... zvláštne. Do dnešného dňa som o nej nič nevedel. Dokonca som ani netušil, že vôbec existuje, ale jedno som vedel – nie, bol som si istý! -  že my dvaja patríme k sebe. A túto istotu mi narúšala práve táto temná postava sediaca krížom oproti mne. Ak by to nebolo také frustrujúce, asi by som sa začal sám na sebe smiať.

Jacob však ale nikam neodišiel. Bol stále tu, krížom oproti mne a z tmavého priestoru na mňa nepriateľsky zazeral možno na chlp rovnako, ako ja na neho. A aj napriek slabému svetlu, mal som ho stále „na očiach. S nevôľou som si uvedomil, že moja nevoľnosť sa striedala s bolesťou v čoraz rýchlejších vlnách. Pevne som dúfal, že budem schopný svoj obsah žalúdka v sebe vôbec udržať do doby, kým zastaneme pred Brandonovým sídlom. Ozaj som netúžil poskytnúť týmto tu ďalší dôvod k zábave. Ale Jacob...

Rozhodol som sa, že odteraz už mu nevenujem ani jedinú myšlienku. Ale môj mozog bol si poškodenejší, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Akoby som tú čudnú vec v mojej hlave ho nedokázal ovládať. Myšlienky si robili čo chceli, a ja som sa mohol aj rozkrájať... Takže som sa nakoniec zacyklil na týchto troch bodoch. Buď som bol schopný myslieť na Bellu, alebo na Jacoba. Prípadne, a to tiež nebola žiadna výhra, som videl pred očami chvíľu, keď som Bellinmu otcovi prezradil svoju minulosť. Ešte nikdy predtým som sa za seba tak veľmi nehanbil. Nikdy! Keď som zatvoril oči, obrázok náčelníkovho výrazu som mal priamo pred sebou. Hovoril za všetko. Bez šance, do konca môjho života!  Ale kto by sa mu čudoval? Ja nie, veď o jeho dcéru mal obavu feťák!

* * *

Alice

Môj tieň. Môj? ... John.

Mala som dosť času premýšľať o ňom. Ale to mi vôbec nepomohlo. Nech som si ho sama v hlave rozoberala z ktorejkoľvek strany, výsledok bol vždy rovnaký. Miatol ma. On, aj jeho postoj voči mne. V prítomnosti ostatných zriadencov sanatória, prípadne lekárov, sa choval... tak, no jednoducho nijako. Bez výrazu, bez záujmu. Dával jasne najavo, že som len jeho „práca“. V súkromí, ktoré sme mali pred okolitým svetom v knižnici, bol iný. Nie, že by to s priateľstvom preháňal, ale opäť sa z neho stala ľudská bytosť. Práve toto divadlo ma na ňom miatlo zo všetkého najviac. Dokázal sa pretvarovať. To mi hádam miliónkrát dokázal. Ale neznamenalo to, že sa môže celkom dobre pretvarovať aj predo mnou?

„Dobré ráno.“

Usmieval sa už odo dverí, rukách podnos a na ňom káva s raňajkovým tanierom. Keď som sa na neho dívala, na ten hrejivý odtieň v očiach, bola som schopná sa vysmiať sama sebe, že som vôbec o ňom kedy pochybovala. Všetky pochybnosti zmizli. Úplne... takmer...

Nemala som šancu, žalúdok sa ozval s divokou razanciou. John to prešiel s tichým úsmevom. Nie, nesmial sa mi. Len som mala dojem, že – panebože, je to vôbec možné? – mu ten zvuk robil radosť. Musela som sa zblázniť, keď nad tým vôbec uvažujem!

„Dobré...“ Nechala som svoj pozdrav visieť na perách.

„Raňajky,“ oznámil mi čo bolo zrejmé aj bez slov. A zase prišla tá chvíľa. Ako ho mám brať? Ako sa mám k nemu chovať ako ľadová kráľovná, keď takýmito maličkosťami, ako sú napríklad raňajky, prejde cez akýkoľvek môj štít?

Miesto zbytočných rečí som sa vytiahla do sedu a začala som si neobratne štelovať za sebou vankúš. John položil podnos na nočný stolík a bez slova mi pomohol natriasť ten vankúš. Jeho blízkosť a bezprostredné chovanie ma miatlo ešte viac. Pôsobil, ako keby to bolo niečo, ja neviem, snáď normálne?  A možno bolo. Ničil ma. Nekonečné myšlienky na tohto obra...

„Je to dnes lepšie?“ začal ako vždy  svoju skromnú konverzáciu a prisadol si na kraj mojej postele. Bez rečí som mu podala ruku a on ma jemne chytil za zápästie. Druhou rukou siahol do vesty pod sakom a vytiahol hodinky na retiazke. Nepatrným pohybom palca otvoril kryt a nejakú dobu sústredene sledoval ciferník. Takmer som nedýchala.

„Tep je v poriadku,“ mumlal viac pre seba ako mne. Naučeným pohybom kryt hodín zase zaklapol a automaticky nechal vkĺznuť hodiny do vrecka na veste.

Potom ku mne napriahol svoje obrovské dlane a bez najmenšieho zaváhania mi ich položil na hranicu medzi lícami, krkom a končeky mi zaboril do vlasov. Jeho ukazováčiky som cítila pod ušami ako uhlíky. Úplne som zmrzla v pohybe. Dokonale paralyzovaná ... čím... strachom? Očakávaním? Preboha! Čoho?

Tváril sa, že nič z toho nevníma. Že iba robí svoju prácu ošetrovateľa a nič viac. Jemným tlakom ma prinútil natočiť hlavu viacej do svetla.

„Jazyk,“ zavelil jemne, no dôrazne zároveň. Ani vo sne by mi nenapadlo neposlúchnuť. Rozhodne nie vtedy, keď má ruky na mojom krku... takmer.

Poslušne som ho teda na Johna vyplazila a tŕpla, aj keď sa nejednalo o nič viac, než o jeho prácu ošetrovateľa. Nebola som si istá, či som viac sklamaná, alebo sa mi uľavilo, no Johnovi zjavne na prehliadku mojej ústnej dutiny stačili sotva štyri sekundy.

Potom dlaňami skĺzol vyššie, úplne mi prekryl uši a palce presunul viac k mojej tvári. Bruškami palcov mi potiahol kožu pod spodnými viečkami a skontroloval mi očné pozadie. Nie. Díval sa mi do očí. Určite! Som si tým istá! Som! Alebo... nie?

Ako rýchlo začal, tak aj skončil.

Poodsadol si trochu ďalej a akoby nič mi podal šálku s kávou. Mlčky som ju prijala a ponad paru, valiacu sa z vrelého nápoja, som ho pozorovala.

Odkiaľsi vytiahol malý zápisník a ceruzku, namerané hodnoty do neho zapísal a potom ho zaklapol. Bez jediného slova vstal a zamieril ku dverám. Takto to bolo vždy odvtedy, čo som sa prebrala blúznenia spôsobeného zápalom pľúc. Jeho obrovská postava sa vzďaľovala od môjho lôžka. V ľavej ruke, ktorá mu vždy visela voľne pri stehne, držal ten malý zápisník a medzi ukazováčikom a prostredníkom tej istej ruky – akoby držal cigaru či cigaretu - držal ceruzku. Voľnou rukou otočil kľučkou a potiahol dvere smerom k sebe. Skôr než za sebou dvere definitívne zavrel, venoval mi vždy svoj vzácne sa objavujúci plachý úsmev.

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

9)  Twilly (23.03.2012 10:11)

Jazz je prostě dietnější, Macíčku, abys zůstala schlang, víš

8)  Bosorka (22.03.2012 22:17)

No, jsou i jiné způsoby (např. taková čokoška mi udělá taky dobře), ale tohle je tutovka!

7)  Twilly (22.03.2012 21:59)

Kačenko, s Bosi trefa do černého.


Mmch, už mám sepsané komplet celé Kočičky 19, akorát část, kterou jsem psala v práci jsem si neposlala domů, takže musím to doplnit zítra. Dnes jsem to jinak dopsala Takže už brzo.

A můžeš mi vysvětlit, proč jsi byla mrtvá smíchy u Jacoba? Nevím, jestli je to dobře, nebo špatně ...

6)  Cathlin (22.03.2012 21:56)

Irina: "Úsmev bol pravý, prirodzene, od srdca, ale ten dôvod... škoda reči." Krásně řečeno!

Jasper: "Pod dlaňou som cítil dobre známy obrys čepele. Bruškami prstov som mapoval okraj ostria po celej dĺžke..." Aneb jak potěšit Bosorku???

Edward: "bývali časy, keď som býval šampiónom v šprinte."
"a... bože ten puch! Akoby ľudia neboli jediným prevážaným obsahom tejto korby.
Jediný, kto sa do tejto všeobecnej zábavy a vzrušenia z akcie nezapojil, bol chlap menom Jacob..." Bože, jsem mrtvá smíchy!

Alice: "Ale neznamenalo to, že sa môže celkom dobre pretvarovať aj predo mnou?" Parádní úvaha.
"keď takýmito maličkosťami, ako sú napríklad raňajky, prejde cez akýkoľvek môj štít?" Krásně řečeno.
A John je perfektně vykreslená záhada!

Twills, užila jsem si to! Zase!

5)  Lenka326 (20.03.2012 15:00)

Twilly, to je čím dál tím víc napínavější! A to jsi vůbec nezmínila Bellu, která je na tom ze všech z nich nejhůř. Takže Irina hlídá Maríu, ale jak do toho zapadne Jasper? Z Aliciina ošetřovatele jsem čím dál tím víc zmatenější a vůči němu ostražitější. Ale Edward znovu potvrdil, že i když se na začátku navyváděl spoustu pitomostí, tak má pořád dobrý základ. Kvůli Bellině záchraně se zdiskreditovat v očích jejího otce, jen aby pomohl při jejím hledání. A sotva najde dívku, která se mu na první pohled dostala pod kůži, tak už musí bojovat se žárlivostí. Už aby ji našli, hlavně, aby se jí nic nestalo a Edward mohl začít bojovat za svoje štěstí.

4)  Bosorka (20.03.2012 11:33)

Jéééééé Čičinýýýýýýýýýýý!
Jasper - no, o tom jsem ti slintala již jinde, že... Prostě jakmile si šáhne na nůž jsem hotová!
Edward má co? Edward má veliký, velikááááááááááánský mínus!
"Hluční, baviaci sa primitívnym typom humoru a ... bože ten puch!"
Vůbec se nedivím náčelníku Swannovi, že se mu feťak jako nápadník jediné dcery vůbec nezdá
Zlato -

3)  Empress (20.03.2012 09:02)

Mačičky sú tu, hurááá
Takže ehm, dokonale som sa prebrala po ránu
Mstiaca sa Irina , nebezpečný Jasper , vnútorný rozhovor Edwarda a jeho žiarlenie na Jacoba Mno a ten môj miláčik, aj keď tam nemal ani štek, tak som si ho vedela živo predstaviť
Takže zlato, len tak ďalej Píš, píš, píš

2)  Twilly (20.03.2012 06:52)

V další kapitolce, Čičinko, ju?

1)  HMR (20.03.2012 00:59)

James mohol by celkom dobre aj falošná stopa a prášok, čo si sypal do pitia nemusela byť žiadna droga... mnó, jasně Edwarde... šampaňské se odjakživa v lepší společnosti solí občas je to tvoje podceňování se na zabití, víš?
Twilluše, ty, jedna... Bella, Bella, Bella... jasné? mňau!

1