Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

19. kapitola - Trochu toho a trochu onoho... trochu osoliť, okoreniť a môžeme prestierať... :-D

Emmett


Rosalie stála na vysokej skale. Krásna a zraniteľná v celej svojej kráse. Okolo nej povieval ľahký vetrík a pohrával sa s jej dlhými svetlými vlasmi. Dívala sa k horizontu, usmievala sa. Už len sledovať ju bol úžasný zážitok. Bola tak krásna...

Asi som ju vyrušil, pretože rýchlo stočila svoj labutí krk mojim smerom a celého ma objala pohľadom. Úsmev jej stále neschádzal z pier. Máličko naklonila hlavu a prsty zodvihla k perám. Zdalo sa mi, akoby sa v jedinej sekunde preniesla do iného sveta. Sveta svojich snov. Chvíľu po perách, sprevádzaná neprítomným pohľadom, prechádzala bruškami prstov, akoby spomínala na pocit, ktorý jej v nich ostal po bozkávaní. Odrazu akoby precitla. Jasne som zaznamenal, že o mne vie. Jej úsmev sa rozšíril a ona mi predvádzala hádam ten najšťastnejší úsmev, akého bola kedy schopná. A potom... Ukročila o jeden malý krôčik a neuveriteľne rýchlo  zmizla z môjho zorného poľa. Bol to iba zlomok sekundy. V jednej chvíli sa na mňa usmievala a v druhej bola nenávratne  preč...

Okamžite som sa rozbehol. Nazrel som cez skalnatý previs, ale videl som iba rozbúrené more, čo sa nebezpečne triešti o skaly. Zaskočené vlny zúrivo penili všade na okolo. Vedel som, že to nemôže prežiť. Bol by to zázrak keby áno...


Niekto mnou strašne mykal a mňa to prebudilo zo sna.


„Čo je?“ Snažil som sa zakryť si od spánku unavené oči pred ostrým svetlom predlaktím, ale ten „ktosi“, čo si nedal povedať, ma za ňu stále kmásal. A nie práve jemne, podotýkam!


„Prebuď sa, jačíš tu ako šibnutá ženská, zobudíš celý podnik, človeče!“ Felix tento budíček k mojej smole pravdepodobne myslel vážne.


„Daj mi pokoj, chce sa mi spať!“ protestoval som unavene a v nestráženej chvíľke som sa pretočil na bok. Felix mi tak ostal za chrbtom.  Na chvíľu sa rozhostilo ticho, z ktorého som sa začal opäť prepadávať do polospánku.


„Nespi!“ Zasyčal na mňa podráždene a štuchol mi palcom do ľadvín. Musel vedieť, že je to sakramentsky citlivé miesto, lebo moja reakcia  bola okamžitá. Pretočil som sa na posteli ako kolovrátok, a tentoraz som bol k nemu otočený čelom. Čakalo ma prekvapenie v podobe detsky rozžiarenej tváre obrovského Felixa.  Neuveriteľné!


„Prestaň! Zbláznil si sa? Vieš, ako to bolí?!“ Oboril som sa na neho, ale vstať som odmietol.


Felixova tvár už bola úplne rozškľabená do úsmevu.


„Jasné, že viem, človeče!“ A zachichúňal sa ako malá soplinda.


Pane Bože! Ty to vidíš, prečo si ma nenechal v pokoji sa zblázniť, vari ma ozaj tak strašne nenávidíš?!


„Čo chceš?“ zavrčal som na neho naštvane. Prebudil ma a mne bolo jasné, že už len tak nezaspím. Čert vie, že som dnes mal ťažkú noc. Najprv ples, Rosalie, Irina... Pane Bože, Irina!


Okamžite som vystrelil ako na strunke do sedu. Ruky mi vystrelili k Felixovým ohromným ramenám. Tým som si vyslúžil jeho plnú pozornosť.


„Je niečo s Irinou?“ vyprskol som na neho rýchlo.


„Čo? Nie! Čo by malo?“ Felix zmätene mrkal, ale po chvíli, keď sa mu v hlave rozsvietilo, začal sa mračiť.


„No, vlastne tak trochu...“  Obrovským prstom sa začal pohrávať s cípom mojej periny. Choval sa ozaj divne.


„Čo sa deje?“ Nevedel som, čo si mám o celej tejto smiešnej situácii myslieť.


„Nooo...“ Teraz už ten cíp nervózne žmolil medzi prstom a ukazováčikom. Popudene som mu vyšklbol moju vlastnú perinu z ruky a čakal som s nasupeným výrazom, kým sa mu uráči mi venovať aspoň jediný pohľad.


„Lezie to z teba ako s chlpatej deky. Buď vypadni, alebo hovor!“ Dal som mu ultimátum.


„Asi som... urobil hlúposť.“ Čakal som všeličo, ale takéto priznanie nie.


„Akú?“


Najprv vyzeral ozaj skrúšene, no v zlomku sekundy sa jeho tvár zmenila na nepoznanie. Takéto rýchle zvraty v jeho mimike ma miatli.


„Aby bolo jasné...“ Zamával mi prstom pred nosom, až som sa musel zakloniť, aby mi po ňom nezačal brnkať. „Stále ho nemám rád!“


Keďže som netušil o čo ide, nemohol som adekvátne zareagovať. Čakal som, čo z neho nakoniec vylezie.


„Poveril som Jenksa, aby mi postrážil Demetriho.“ Zatváril sa ako chlapec pristihnutý pri krádeži čerešní, čo čaká, kým mu na hlavu nedopadne spravodlivý pohlavok.


„A to je zlé?“ opýtal som sa opatrne. Buď som sa ešte vážne neprebudil, alebo mi nedochádzal zmysel jeho  hanebného konania.


„Nemám policajtov rád!“ Opäť vzplanul spravodlivým hnevom.


„To si už vravel. Ale stále...“ miesto slova „nechápem“ som len zodvihol ramená v nemej otázke a po chvíľke opäť nechal klesnúť. Takto sediaci na posteli a čučiaci na poriadnu horu chlapa, čo mi kľačí pri posteli, sme museli teda tvoriť pekný párik bláznov.


„Irine som odporučil Demetriho, aby vystopoval Maríju,“ vysvetlil mi. „Ale Demetri... vieš, on miluje prachy,“ dodal a na tváril sa pri tom  stále tak previnilo.


„A kto nie?“ Snažil som sa odľahčiť situáciu.


„No a to je práve ten problém.“  Ohromné ramená mu klesli zlomene k zemi. Vyzeralo to ozaj... čudne.


„Ja v tom problém nevidím. Tak mu teda ponúkni viac... Prachy od Iriny na to predsa máš? “ Navrhol som jediné, čo mi napadlo.


„Ale, čo ak ma niekto preplatí?“ Asi to muselo byť vážne, keď takáto maličkosť Felixa dokázala tak veľmi rozhodiť. Alebo za celou vecou bolo ešte niečo, o čom predo mnou zatiaľ pomlčal.


„Na rovinu, Felix, neverím, že by ťa Demetriho úplatnosť až  tak veľmi ťažila na srdci!“


Zmučená grimasa mi napovedala, že som tentoraz trafil do čierneho. Veľavravným pohľadom som ho vyzval, nech pekne začne... podľa možností, od začiatku.


A on začal: „Vieš, kto je Aro Volturi?“


„Jasné, kto by nepoznal šedú eminenciu Chicaga? Capo di tutti capi malého Chicagského Talianska,“ recitoval som notoricky známe skutočnosti.


„A Maríin nevlastný brat.“ Felix zakončil môj výklad svojou jobovkou.


Nechal som svoje telo bezvládne skĺznuť dozadu, kým ma nezastavila studená stena.


„No to ma podrž!“ Len tak tak, že som si nepleskol dlaňou cez ústa, ako to mávajú vo zvyku mladé slečinky, keď sú v ozajstnom šoku.


„Irina o tom vie?“  Opýtal som sa, no odpoveď som tušil hneď, len čo som tú otázku vypustil z úst. Felix zavrtel negatívne hlavou a opäť sa tváril ako kôpka nešťastia.


„Myslím, že nie. Ale keď bol dnes Demetri u nej...“ Začal rozprávať zoširoka.


„Kedy?“ Prerušil som ho neúctivo.


„Čo kedy?“ Felix bol na chvíľu zmätený. Evidentne som mu pretrhol jeho myšlienkové pochody.


„Kedy tu bol Demetri? To sa pýtam.“ Spresnil som mu.


„Asi tak pred hodinou. Prečo?“ Teraz už bol ostražitý aj on.


„A ty si ho pustil k Irine? Zbláznil si sa? Veď predsa nemohla byť v stave...“ Hľadal som to správe slovo, ktoré by vystihlo jej zdecimovaný stav, v ktorom sme ju našli uprostred noci.


„No ho ho ho!“ Felix ladným pohybom vyskočil na rovné nohy z podrepu. „Irina nebola v žiadnom „stave“!“ Protestoval vehementne.


„Nie? Keď som ju niesol do jej izby, triasla sa mi v náručí ako osika. A fľašu whisky, čo  zvierala, nebola ochotná len tak pustiť. Ak toto nie je-“ Mienil som mu otvoriť oči, ktoré on evidentne chcel mať pri pohľade na Irinu zatvorené. Bol jej verný, ale toto preháňal.


„Nebola opitá! Trochu si cvakla,“ pripustil neochotne, ale okamžite bol zase v útoku.

„Ale ver, že ona je jedna z tých, ktorej to myslí aj s kvapkou whisky v žilách. Ak by aj nejakou náhodou bola mimo – čo odmietam! - myslíš, že by som si ťa na jej export bral iba ako morálnu podporu?“


Niečo v jeho výraze ma prinútilo počúvať a uveriť. Predsa len, on ju poznal omnoho lepšie.


„Čo sa alkoholu týka, bola takmer pri zmysloch.“ Trval si na svojom nahnevane. „Dorazila ju pravda, milý Emmett a nie alkohol. Po pár chvíľach bola zase v plnej zbroji, moja Irina má tuhý korienok. Dostala ranu, ale zase vstala, Emmet, počuješ? Vstala!“ Hájil ju plamenne.


„No a potom prišiel Demetri a... Ty si medzitým už pekne chrápal!“ Obrátil odrazu celú záležitosť proti mne. No pekne!


„Tak fajn a vieš, čo Demetri chcel? Má nejaké nové informácie?“ vyzvedal som.


„Nevydiera ju, že nie?“ Dodal som rýchlo a k mojej veľkej radosti Felix vydieranie zavrtením hlavy poprel.


„Čo chcel, to veru neviem, ale aj tak sa mi na Demetrim niečo nezdalo. Keď vypadol z Irininej kancelárie... poznáš to, nie? Mal taký zvláštny výraz...“ pokračoval. Medzitým si nervózne zvieral svoje obrovské dlane.


„Jednoducho, dostal som strach, že dohodiť Demetriho Irine nebol práve najlepší nápad. A tak som poslal k tomu polišovi poslíčka s odkazom, nech si na neho tak trochu posvieti.“


Svoju spoveď zakončil odovzdaným, pokorným padnutím hlavy na prsia, až mu cvakli zuby, keď brada narazila o silnú hruď. Vyzeral ako kajúcnik a čo bolo horšie, on odo mňa čakal rozhrešenie.


„Mno,“ vzdychol som  a potľapkal Felixa priateľsky po ramene, „tak teraz sa ukáže, či si neprestrelil aj druhý raz.“

* * *

Edward


Nákladiak zastal. Keď som sa chcel pohnúť, zistil som, že som úplne premrznutý. Necítil som si ani nohy a už vôbec nie ruky. Kto mal vedieť ráno, že večer miesto plesu budem naháňať pravdepodobne ženu svojho života z papŕč najväčšej svine pod slnkom? Skrehnuté prsty som čo najnenápadnejšie zodvihol k ústam a snažil som sa na ne nadýchať. Od úst mi unikala para, ale prsty teplo necítili. Podobne boli na tom nohy, lenže na tie som si dýchnuť nemohol...


„Zima, panáčik?“ Po mojej ľavej strane sa začal šíriť rehot ako mor. Potlačil som neskutočnú túžbu zavrčať na nich. Najviac útočník aj tak naštve, ak obeť na útoky nereaguje.


Vyhrnul som si golier na kabáte a okamžite strčil ruky do ľadových vreciek. Obláčiky pary, čo mi šli z úst som sa snažil ignorovať.


Dvere na kabíne sa buchnutím zatvorili a k nám sa pridaj aj náčelník. Prekvapivo za ním kráčal Carlisle. Zodvihol som obočie v nemej otázke a on sa len zhovievavo usmial. Malo mi hneď napadnúť, prečo išiel tiež. Ak by bolo treba lekára...  Žalúdok som mal opäť ako na vode.


„Tak poďme na to, pán Cullen...“ Náčelníkove slová ostali visieť vo vzduchu do chvíle, než som si uvedomil, že všetci stoja ako soľné stĺpy. Je fakt, že som sa pred nejakou chvíľou impulzívne priznal verejne ku Carlisleovmu klanu, ale že som teraz oficiálne Cullen a nie Masen, tak na to si asi ešte budem musieť nejakú chvíľu zvykať. Usmial som sa na Carlislea a dúfal som, že môj zmätok pochopí. Nezostávalo nám nič iné, ako náčelníka Swana nasledovať k dverám Brandonovho sídla.


* * *

Jasper


Bol dobrý. Fakt, že o ňom viem, pochopil na môj vkus prirýchlo. To ma prinútilo byť snáď ešte viac v strehu. Teraz som si rozhodne nebol istý svojou prevahou a tiež mi bolo jasné, že najjednoduchšia stratégia, čo prichádza do úvahy, je vlastné odhalenie. V tej chvíli pri mne museli stáť snáď všetci svätí, lebo ulička, do ktorej zabočil,  bola úplne prázdna.


Vytiahol som nôž a pripravil sa na útok. Stačilo len pár tichých krokov a bol som pri ňom. Nechcel som mu ublížiť, mojim cieľom bolo získať čo najviac informácií. Na fronte som sa naučil chvat, ktorý mi často zachránil život. Chytiť útočníka stojaceho k vám chrbtom za čelo a zvrátiť mu hlavu tak, aby mu zostalo odhalené hrdlo. On je paralyzovaný stratou koordinácie, má znemožnený pohľad na útočníka a ak mám pri sebe nôž, tak ja, ako útočník mám možnosť s ním okamžite skoncovať.


Použil som ho, až na posledný ťah. Čepeľ ostala opretá o krčnú tepnu. Ten chlap si bol vedomý svojej pozície. Neriskoval žiaden zbytočný pohyb.


„Kto ťa poslal?“ Nemusel som na neho revať. Bolo to zbytočné, pretože sa mi chrbtom opieral o prsia a pri ústach som mal jeho ucho. Mal som jeho poondený život v hrsti a on to vedel.


„Nikto!“ zašepkal dôrazne a ja som ako odpoveď zvýšil tlak na jeho hrdlo. Ostrá čepeľ rozsekla pokožku medzi tepnou a ohryzkom, čo nepokojne poskakoval.


„Zlá odpoveď, takže znova. Kto ťa poslal?“ Hlas som pre väčší efekt posadil o pol oktávy nižšie než som zvyčajne mal.


V ranke sa zjavila kvapka krvi a lenivým spôsobom kĺzala po pokožke dolu. Chlap v mojich rukách stuhol. Bol som rád, že nemusím prikročiť k tvrdším donucovacím prostriedkom a že chápe, kto je tu na koni.


„Irina Beaufortová,“ zašepkal chlapík.


Čože? Tá boháčka, čo leží Maríi v žalúdku?


Mykol som rukou, ktorou som ho držal za čelo, čím som mu naznačil, že nôž nie je jediná hrozba, pre prípad, ak by sa mu zachcelo si vymýšľať. Stačilo trhnúť silnejšie a jeho väz bude navždy na dva kúsky.


„Vážne, Irina Beaufortová, človeče. Neblázni, spolupracujem! Vidíš?“ Rozhodne som mu nahnal strach.


„Prečo? Nemám s ňou nič spoločné!“ Vyslovil som nahlas len to, čo som si ozaj myslel. Nebolo to  tak dávno, keď som o jej existencii nič netušil.


„O teba záujem nemá, teba som objavil iba náhodou. Strážim pre ňu niekoho, kto ťa očumoval a ja som bol iba zvedavý o čo ide, nič viac,“ znela jeho odpoveď.


Chlapík zodvihol ruky v geste vzdávajúceho sa. Stále bol ešte v ostrom záklone a ja som ho stále fixoval rukou aj zbraňou.


„Mier. Čo povieš, kamoš?“ navrhol. Na sekundu som zaváhal a potom som spustil ruku s nožom.


„Hej, no tak, počuješ? Mier! Už spolupracujem, vidíš?“ Zvýšil ruky tak, aby som ich jasne videl. Mrzuto som sykol a pustil zo zveráku nakoniec aj tú jeho prašivú hlavu. Bol vrtký a rýchly ako lasička a okamžite mi stál čelom. Než som si stihol uvedomiť, mal v ruke zbraň a mieril mi ňou priamo do prostred hrude.


„No skvelé!“ Rozhodil som ruky, v tej jednej som stále držal svoj nôž a korunoval moju do neba volajúcu blbosť kyslou grimasou.  Aj ten chlapík sa zaškeril, ale na rozdiel odo mňa víťazoslávne.


„Za chyby sa pyká.“ Evidentne som ho potešil. Ale mal pravdu, ak by sa mi takáto do neba volajúca chyba stala v zákopoch, už by moja duša letela expresom do pekla.


„C'est la vie.“  Odrazu mi to prišlo celé smiešne. Najprv som smiech v sebe iba dusil, ale nevydržalo mi to dlho a nakoniec som sa predsa len z plného hrdla rozosmial.


Keď môj záchvat iracionálneho rehotu prešiel, zistil som, že ten chlapík stojí stále na tom istom mieste, ruky má založené na prsiach a hádže po mne dosť naštvané pohľady. Mimochodom, ruky na prsiach a beretta v jednej z nich, pôsobia ozaj zvláštne.


„Si blázon, vieš to?“ vyštekol podráždene.


„Viem,“ odpovedal som a ešte stále mi mykalo kútikmi. „Navrhujem to prebrať nad niečím, čo nás rozohreje, čo ty na to?“ Bolo mi jasné, že tu, v tejto odľahlej tmavej uličke nič nevyriešime. A navyše, už mi ozaj pekelne omŕzal nos.


„To by sme mohli, možno...“ Trochu zaváhal. „Možno mi nakoniec pomôžeš... Jeden nikdy nevie,“ zamumlal si do rúk, ktoré sa snažil dychom rozmraziť.


Prekvapene som zodvihol obočie. Ale on sa k vysvetleniu nemal.


„Tak poď, lebo mi odpadne nos.“ Vyzval som ho nakoniec. „A mimochodom, som Jasper.“ Natiahol som k nemu ruku a predstavil som sa mu tak povediac „za jazdy“.


Trochu sa na mňa prekvapene pozrel, znovu dýchol do dlaní. Chvíľu to vyzeralo, že nad mojou ponukou zmieru premýšľa, no  potom sa usmial a moju ruku prijal.


„Ja Janks.“ Bol stručný, keď chcel...


* * *

Bella


Úplne som stratila pojem o čase. Netušila som, či od doby, odkedy som sa prebrala, ubehla hodina alebo celé storočie. Vlastne som netušila ani to, koľko času som strávila v bezvedomí. Každopádne, doteraz sa tu objavil už tretí raz. Doteraz mi nič fyzicky nespôsobil, o to horší bol jeho psychický teror. Slová niekedy dokážu ublížiť oveľa viac. Ako hovorím, fyzicky mi neublížil, ale to neznamenalo, že nie je nebezpečný.


Ovíjal sa okolo mňa ako liana. On, jeho pohľad, jeho ruky, jeho telo... Pripomínal mi ohromného slizkého hada tesne pred útokom. Ak z toho vyviaznem, som si istá, že jeho oči ma budú strašiť v zlých snoch.


„Si krásna, bábika.“ Jeho hlas bol sladký. Možno až príliš. Asi to bol dôvod, prečo sa mi neustále dvíhal z neho žalúdok. Prstami prechádzal po mojom krku od čeľuste až po okraj látky na dekolte. Cítila som sa neuveriteľne pošpinená už iba týmto dotykom. Iná kategória boli jeho slová. S chuťou mi líčil, čo všetko má v úmysle so mnou robiť.


Zvláštnu pozornosť venoval mojim rukám. Konkrétne, vnútornej strane zápästia. Rád k nim privoniaval. Tvrdil, že práve odtiaľ cíti vôňu mojej mladej krvi.


V živote som nemala taký strach.


„Pusť ma...“ Hlas som už mala dosť zachrípnutý a slzy pomaly vyplakané.


Mojej požiadavke sa iba zasmial. Stále ho to ešte bavilo. Dívať sa na môj strach, pozorovať všetky nervózne reakcie, ktoré mi ovládali telo vždy, keď sa ku mne priblížil. Snažila som sa pred ním unikať, ale v miestnosti, kde ma držal, to bol priam nadľudský výkon. Vždy bol akoby všade. Nepomáhalo, že som medzi nás stavala prekážky z nábytku. Stačil jediný pohyb a zmizla. Stolička, stôl, čokoľvek. Bola som mu vydaná na milosť a nemilosť. Nebola som si istá, ako dlho ten jeho vražedný tlak ešte vydržím.


Opäť ma raz zahnal do kúta. Naoko pomalé, no v skutočnosti veľmi rafinované pohyby, mu k tomu pomohli viac než dosť. Blížil sa a mne naskočila husia koža snáď aj do vlasov. Nech som sa snažila akokoľvek, splynúť so stenou som nedokázala. Jeho výpady sa stupňovali. „Nežnosti“, ako svoje nechutné dobiedzanie s obľubou nazýval, sa stupňovali. Jeho odporné ruky som cítila aj po tom, čo sa z môjho tela stratili. Vedela som o každom dotyku, ktorý mi vypálil na pokožku. Stačilo málo a buď to moje srdce nevydrží, alebo sa načisto od strachu zbláznim.


„A prečo by som mal? Nie je ti tu dobre?“ Láskavosť jeho hlasu ostro korešpondovala s tvrdým pohľadom. Elegantným gestom pána domu a hostiteľa akoby predstavoval svoje kráľovstvo, pričom ma prebodával očami.


Neodpovedala som. Nebolo na čo, ale ušiel mi zúfalý vzlyk, aj keď som sa snažila držať dlaň pred ústami. Inštinktívne som mu chcela dopriať čo najmenej dôvodov na spokojnosť, ktorú mu prinášali moje muky a trápenie.


Díval sa na mňa ako dravec. Priblížil sa ku mne o krok, potom o druhý... Krvi by sa vo mne nikto nedorezal. Strach ma paralyzoval, nie, ON ma paralyzoval. Presne ako had svoju obeť tesne pred útokom. Srdce mi bilo ako zvon, adrenalín mi takmer vyrazil von ušami. Mala som príšerný, ozaj príšerný strach ako ešte nikdy vo svojom živote.


„Stoj!“ Varovala som ho napodiv pevným hlasom. Musela to byť iba náhoda, lebo ja som sa inak vo vnútri úplne rozpadala.


Znova sa zasmial a podľa mojich očakávaní pokračoval smerom ku mne.


Bol to len čistý inštinkt. Naučený hmat, ktorý moje telo použilo úplne automaticky. Na svoju vlastnú ruku som sa dívala, akoby z cudzieho tela. Letela priam bleskovou rýchlosťou a dopadla do miest, kde mala moja obeť ucho. Zaťala som do neho nechty a spôsobila mu tak tri poriadne škrabance. A tiež som ho tým rozzúrila. Neváhal a okamžite ma zdrapil za ramená. Prsty sa mu zabárali hlboko a ja som sa už teraz nebála vzlykať úplne naplno. Pred chvíľou som mala strach... teraz mi bolo jasné, že je definitívne po mne!


Než som si to stihla uvedomiť, chrbtom ruky ma udrel po tvári. Tej sile by nebolo možné čeliť ani keby som na ňu bola pripravená, ibaže, ja som nebola. Miesto po údere ma pálilo, rovnako ako miera poníženia, ktorá sa vo mne zodvihla a zároveň mi tepalo v ramene, ktoré muselo tlmiť moju stratu rovnováhy po údere. Na plač akoby som zabudla. Bola som v šoku. A, čo bolo najzvláštnejšie, strach sa odrazu pretavil do zlosti.  Ako som už povedala, poníženie, ktoré mi fackou z bekhendu uštedril za môj útok, vo mne vyvolalo zlosť. Ak by som bola schopná aspoň trochu uvažovať – čo som v tej chvíli zjavne nebola – muselo by mi napadnúť, aká je v mojom pseudohrdinstve naivita. V tej chvíli som však mala pocit, že mu nič nedarujem!


„Ty malá suka, toto si ešte odskáčeš!“ precedil hnevlivo cez dokonalé biele zuby. V živote som nevidela, aby oči metali blesky. Teraz som k tomu mala viac než dobrú možnosť. Rukou si stále kontroloval zranenie a mračil sa na zakrvavené prsty.


Od okamžitej realizácie svojho sľubu ma zachránilo tiché zaklopanie na dvere. Zavrčal, ale otočil sa a zamieril k nim. Akoby si ma prestal všímať. Dvere iba pootvoril. Evidentne nechcel, aby ten, čo je za nimi videl viac než musí. Z ich rozhovoru som nepočula nič, len tiché mrmlanie. Z tónu, ktorým k môjmu záchrancovi prehováral som vydedukovala, že je to niekto zo služobníctva. Od neho som rozhodne nemohla očakávať pomoc, ani keby som sa rozhodla kričať o pomoc. Sluhu  nakoniec poslal preč a zatvoril za ním.


„Opováž sa ceknúť!“ Varoval ma a dlhým, intenzívnym pohľadom si vypýtal môj bezpodmienečný súhlas. Potom dvere otvoril a sám za nimi zmizol. Cvaknutie, ktoré sa ozvalo po otočení kľúča, znelo mojim ušiam ako rana z dela.



Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

julie

20)  julie (29.03.2012 20:59)

A jak jsi chyběla ty mi!!!Nějak je toho poslední dobou moc.Dítě dělá maturitu,druhé končí vyšku... a já nevím,kterou seminárku kontrolovat dřív Ještěže vím,kam si můžu odskočit zrelaxovat při čtení něčeho normálního Ještěže tě mám!

Twilly

19)  Twilly (29.03.2012 12:38)

Kdes byla, kočičko, chybělas mi :p

julie

18)  julie (29.03.2012 12:37)

Tak takhle se seznámil Janks s Jasperem!
Chudák Bella,takový hnusák!!!

Twilly

17)  Twilly (28.03.2012 14:41)

Berettu má J.Jenks :p

Cathlin

16)  Cathlin (28.03.2012 14:37)

No vidis Twilly! A mne automaticky napadla pistole!:D

Twilly

15)  Twilly (28.03.2012 08:01)

Jak to víš, Macíčku?

Bosorka

14)  Bosorka (28.03.2012 07:33)

Zase si postavy dělají, co chtějí?

Twilly

13)  Twilly (27.03.2012 20:43)

Mno, tak to se ještě uvidí.. mmch, taky jsem si všimla, že defacto píšu detektivku aniž bych to měla vůbec v plánu, Kačenko - mmch to "cvaknutie" myslím, jenom jako jazýček dveřního zámku, ne od pistole

Cathlin

12)  Cathlin (27.03.2012 20:36)

Tej sile by nebolo možné čeliť ani keby som na ňu bola pripravená, ibaže, ja som nebola. Miesto po údere ma pálilo, rovnako ako miera poníženia, ktorá sa vo mne zodvihla a zároveň mi tepalo v ramene, ktoré muselo tlmiť moju stratu rovnováhy po údere. Na plač akoby som zabudla. Bola som v šoku. A, čo bolo najzvláštnejšie, strach sa odrazu pretavil do zlosti.

Tohle se mi, Twills, vážně líbilo! Krásně napsané.

A cože? Rana, cvaknutie? No pane jo... Kdo po kom střílel! Hele, tak mě napadlo, že tahle tvoje povídka je stylem i dějem dost blízká detektivnímu románu. Jo! To sedí.

Ještě si zkusím v hlavě složit, co to znamená, že Aro je Mariin nevlastní bratr a k čemu se může hodit, že se Jasper a Jenks dali dohromady a snad budu připravena na příště! ;)

Bosorka

11)  Bosorka (25.03.2012 21:22)

áááááááááááááá Jasper! až se mo z něho rozechvěla krční tepna!
Ale ten James? To se dělá? Se mi zježilo veškeré ochlupení, co ho po těle mám!

Empress

10)  Empress (25.03.2012 15:14)

Tak konečne som sa dostala k čítaniu
Moja milá nesmierne som si čítanie užila a som napnutá ako traky ktože sa to skrýva za dverami

Twilly

9)  Twilly (24.03.2012 08:42)

Budu se snažit, Leni, faaaakt

Lenka326

8)  Lenka326 (24.03.2012 07:25)

Twilly, tohle se dělá? Takhle mě děsit hned po ránu a ještě k tomu to useknout v infarktovém místě???
Že přijdou včas, že jo? Že to nedovolíš??? Myslím, že to, co zažila doteďka je zlé až až. Nutně potřebuju vědět, co bylo dál, chápeš?

Twilly

7)  Twilly (23.03.2012 23:41)

to ano, to je pravda, Čiči

HMR

6)  HMR (23.03.2012 23:35)

nereálné? ještě trochu reality a to není výtka, já nikdy nic nevytýkám... by mi strach nedovolil já jen, že takové "nefyzické" útoky jsou fyzické až moc...

Empress

5)  Empress (23.03.2012 23:35)

Jéééj mačičky, juchú Idem na ne

Twilly

4)  Twilly (23.03.2012 23:32)

A jak mám rozumět tvé výtce o fyzickém ublížení... jako, bylo to snad nereálné?

HMR

3)  HMR (23.03.2012 23:29)

tak teď ti to říkám...

Twilly

2)  Twilly (23.03.2012 23:27)

Mně ne...

HMR

1)  HMR (23.03.2012 23:26)

asi bychom mohly polemizovat o tom, co všechno JE fyzické ublížení... jo, už jsem říkala, že vážně, ale vážně nesnáším hady? Twilliana... ach jo...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still