Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

17. kapitola - Chceli ste Bellu, máte ju mať. Pridala som aj trochu Emmetta a prezradím aj nejaké to tajomstvo z Irininho života. Myslím, že je na čase začať trochu rozmotávať niektoré nitky a dávať im postupne zmysel.


Príjemné čítanie, milé dámy, milé slečny ♥

Bella


Mala prenikavý jačák a vrieskala na celé kolo ako pominutá. Nečudo, že som sa na jej zvýšený hlas prebrala. Zobudila by aj mŕtveho. Chcela, aby som okamžite odišla. Oprava, chcela, aby ma ON odtiaľ odvliekol. Sledovala som jej drahú róbu, bohatý účes upravený do ryšavých vĺn, ale aj nenávisťou stiahnutú inak prekrásnu tvár. Bola bledá, pleť mala porcelánovú, ale teraz, keď sa snažila vyrevať si pľúca, sa jej na lícach vytvorili nepekné červené škvrny. On stál opretý o stenu s rukami založenými na prsiach so znudeným výrazom. V podstate, akoby trpezlivo čakal, kým neskončí. Dokonalý gentleman!


„Nechcem ju tu, rozumieš?! Nechcem! Je mi úplne jedno, čo s ňou urobíš, ale hrať sa môžeš aj na inom piesočku a nehovor, že táto hračka je pre mňa! Na to ti neskočím...“  ziapala na neho ako pominutá.


„Tvoja chyba. Tiež si sa mohla pohrať.“ Nenechal sa rozhodiť jej tóninou. A odlepil sa od steny. Obišiel ju šikovne, tak že sa jej ani nedotkol, zato ona sa za ním otáčala ako slnečnica za slnkom.


„Neskončila som!“ Bola evidentne v ráži a nemienila prestať, kým nedosiahne čo chce.


„Ale ja áno. Už si ma prestala baviť pred pol hodinou, Viktória, takže na tvojom mieste by som prestal s týmto divadlom. Veľmi rýchlo by sa ti mohla stať nejaká nehoda...“ Jeho mäkký tón sa nezlučoval s obsahom slov.  Žena – Viktória – asi verila jeho slovám, lebo bolo vidieť, že zapôsobili a ona naoko skrotla. Hnev však v sebe nebola schopná udusiť. Zdalo sa, že práve naopak, ale pravdepodobne pod vplyvom pudu sebazáchovy, už radšej mlčala.


„Ááá, princezná sa nám prebudila, dobré ráno, moja drahá.“ Zaznamenal, že som už hore. Jed mu kvapkal z úst, ale oči mal tvrdé, pichľavé. Keď sa ku mne približoval, vstávali mi chlpy na tele od neznámej hrôzy. Strach ma prinútil vstať a utiecť pred ním. Okrem toho, že som mala riadne zdrevenené nohy a bol to skôr úprk o život, ustupovala som, kam som len mohla. Problémom bolo, že ďalej sa už nedalo a zradná stena ukončila všetko moje úbohé snaženie. Skúsila som s ňou splynúť, ale toto moje želanie sa, pochopiteľne, nesplnilo. Srdce som nemala v krku, ako sa zvykne hovorievať. V pravidelných impulzoch mi totiž bilo v hlave. Takmer sa mi rozskočila a dala by som všetko za to, ak by sa to stalo a bolo by okamžite po mne. Skôr než... čokoľvek, čo mi urobí TENTO človek. O tom, že mi bude chcieť ublížiť, som totiž nemala ani tej najmenšej pochybnosti Touto maličkosťou si je obeť vždy úplne istá.


Temenom som tlačila do chladnej steny a oči držala pevne zatvorené. Nielenže som počula, ja som doslova cítila, ako sa ku mne ten netvor približuje. Pri ušiach mi zašušťala látka, ale ja som stále nemala odvahu oči otvoriť.


„Krásna...“ zachraptil vzrušene blízko pri mojom uchu. Prekvapilo ma, že je TAK blízko. Zvuk jeho hlasu, možno tónina, ma vydesila na smrť. Dych sa mi zadrhol a ja som vytreštila oči. Mala som pravdu, BOL príliš blízko! Nosom sa takmer dotýkal môjho líca. Napriek všetkým predsavzatiam o hrdosti a odvahe, som sa zbabelo rozklepala. Mala som čo robiť, aby mi pri tom zuby necvakali priamo pred ním. Nechcela som ho ani  provokovať a už vôbec nie potešiť svojím utrpením. Aj tak o mňa prejavoval omnoho väčší záujem, než mi bolo milé.


Priblížil sa ešte viac, až sa nakoniec skutočne dotkol špičkou nosa miesta na krku, tesne pod uchom a zhlboka nasal vzduch. Presne v mieste dotyku ma pálila pokožka, akoby na mňa kvapol kvapku kyseliny. Trafil presne jamku, ktorej sa ženy dotýkajú , keď na seba nanášajú parfum. Zdvihol sa mi žalúdok a ja som len tak tak udržala jeho obsah tam, kde ešte stále, na šťastie, bol. V ústach som pocítila kyslú pachuť, ale to bolo v tejto prekliatej chvíli absolútne nepodstatné.


„Úžasné,“ zavrnel a v hlase mu bol poznať úsmev. Začal sa odťahovať, alebo skôr, premiestňovať svoju pozornosť. Vťahoval moju vôňu, zatiaľ čo nosom kopíroval hranu mojej čeľuste. Tešil sa zo mňa, akoby som nebola človek, ale víno, ktoré sa chystá ochutnať a moja vôňa ten najjemnejší buket. V snahe ukročiť od neho ďalej, ma okliešťovala jednak stena, na ktorej som bola hádam prilepená, a po chvíli aj jeho ruka, ktorou mi vytvoril zábranu. Až teraz som si uvedomila, že obe dlane mám po bokoch hlavy a zvuk látky pochádza z trenia manžety z košele o tmavé sako. Obkľúčil ma. Ocitla som sa v absolútnej pasci.


„Čo s ňou chceš robiť, James?“ Vyprskla nedočkavo a značne rozladene žena – Viktória.


„Ešte neviem.“ Priznal jej a naďalej si ma zblízka obzeral, ako nejakú raritu.


„Vieš čo? Je to vlastne jedno. Nechcem ju tu, takže si ju rýchlo odveď a rob si s ňou, pre mňa za mňa, čo len budeš chcieť. Len nech ju mám z očí!“


Chvíľu bolo ticho a potom buchli dvere. Zostala som tu s ním úplne sama.


Boh mi pomáhaj!


* * *


Emmett


Trošku sa červenala a možno mala trochu uvoľnený účes, ale to bolo všetko, čo ostalo po našom výbuchu vášne. Keď sme sa opäť vrátili na zem, jej tvár sa zmenila na prekrásnu masku. Nechala ma, aby som na ňu smel prehovoriť, ale bolo vidieť, že ma nebude počúvať. Dokonca sa na mňa nechcela viac ani len pozrieť. Povedala len jedinú vetu: „Odveď ma do sály, prosím.“ Nie, na chlad v jej hlase nezabudnem. Rovnako ako na oheň v jej ústach. Na chvíľu mi patrila. Na malú chvíľu, ktorá bola nenávratne preč.


„Rosalie...“  Bolo to márne. Stratil som ju.


** *

J. Jenks


Čo som zistil, ma veru poriadne prekvapilo. Prišlo mi to ako román z červenej knižnice priamo v praxi:


Mladá, krásna, ambiciózna dievčina sa zamilovala. Aj napriek tomu, že bola chudobná ako kostolná myš, rozhodla sa nevzdať sa svojho milého, hoci po jeho bohatstve nebažila. Ten však miesto lásky podľahol spoločenským konvenciám a rozhodol sa pre svadbu. Ponúkol  jej peniaze a bývanie. Ona, pochopiteľne, odmietla, ale iba do doby, než zistila, že čaká jeho dieťa. Bola na mizine a potrebovala prežiť.  Keď sa napokon rozhodla odhodiť svoju hrdosť, bolo už neskoro a on sa oženil s inou, spoločensky vhodnejšou dámou. Vzhľadom k jeho postaveniu a bohatstvu, bola jeho svadba prvotriednou  udalosťou. Zapovedala sa, že ho už viac nebude kontaktovať a rozhodla sa všetko zvládnuť vlastnými silami, čo veru nebolo pre tehotnú ženu práve najjednoduchšie. Mladá žena klesla na samotné dno, ale rozhodne neklesla na duchu. Narodilo sa jej prekrásne, zdravé dievčatko, s ktorým prišiel aj  nový zmysel jej života, ale osud je stále proti nej. Pri epidémii španielskej chrípky sa sama nakazila, takže bola nakoniec prinútená porušiť sľub, ktorý si pri jej pôrode dala. Požiadala svojho priateľa, jediného, ktorému kedy dôverovala a ktorý ako jediný poznal skutočné meno dcérinho otca, aby ho kontaktoval a postaral sa o dievčatko, kým sa ona nevyzdravie. Dievčatko tak našlo dočasný domov a ona, aspoň na chvíľu, pokoj v duši. Nejaký čas to vyzeralo, že sa osud umúdril a doprial jej trochu šťastia. Epidémiu prežila, takže jediné, čo jej chýbalo ku šťastiu, bola dcérka. Keď sa jej dožadovala, zažila šok i sklamanie. Otec dcéru odmietol vydať späť. Vykrúcal sa, vystríhal ju, dokonca na ňu zvýšil hlas, čo bolo dovtedy nemysliteľné. Pamätala si ho ako toho najláskavejšieho človeka pod slnkom. Ponúkol jej ďalšie peniaze, ale ona ich neprijala rovnako, ako tie prvé. Nakoniec mu ich chrstla do tváre. Akoby nechápal, že nikdy nepredá vlastné dieťa. NIKDY! To mu však nestačilo. Rozhodol sa ju raniť. Povedal jej, že dcérka na španielsku chrípku zomrela a že jej to takto nechcel povedať. V prvej chvíli mu uverila. Nikdy jej predsa neklamal, nemala dôvod mu neveriť.  Bola zdrvená, prežívala svoje súkromné peklo. Ak bola predtým na dne, teraz sa brodila po pás v bahne. Až omnoho neskôr si poskladala dve a dve a pochopila, že to bol z jeho strany možno len spôsob, ako sa jej zbaviť. Srdce jej hovorilo, že dcéra žije, aj keď nemala jediný dôkaz. Ale chýbal jej nejaký záchytný bod, takže po celý čas nemala ako zistiť, kde začať hľadať. Až po rokoch, keď získala postavenie, moc a prostriedky, rozhodla sa ju nájsť za každú cenu.

 

Mojim cieľom, hneď ako sa k nej dostanem, bolo povedať Irine, čo sa s jej dcérou stalo. Bolo trochu ťažké dostať sa priamo ku zdroju. Predsa len, boli to už roky a v dome Nathana Brandona teraz býval jeho brat, profesor James Brandon s manželkou. Pochopiteľne, po bratovej smrti vymenili služobníctvo za nové, úplne od základu. Vraj z dôvodu, že milovaná neter, ktorú manželia Brandnovci mali opatrovať a spravovať jej obrovský majetok, zle znášala tváre, ktoré poznala ešte za života svojich milovaných rodičov. Tvrdil, že jej pripomínajú bolestnú minulosť. Každopádne, Alice bola ešte mladá a tým, že nebola ešte uvedená do spoločnosti, bola známa iba z článkov, ktoré sa o nej, ako o multimiliardárke, poskytoval práve profesor Brandon. Len málokto v skutočnosti vedel, ako dedička impéria vyzerá. Bolo verejným tajomstvom, že Alice Brandonová utrpela po tragickej smrti svojich rodičov šok a momentálne sa liečila v jednom z najlepších sanatórií v krajine, zatiaľ čo profesor Brandon zveľaďoval neterine majetky. Ak mám byť úprimný, nedal by som ruku do ohňa za to, ak by sa ukázalo, že je to len jeho výmysel. Nepoznám nikoho, komu by nepomútilo hlavu toľké bohatstvo, ktoré mala v rukách mladá slečna Alice.


Spôsob, akým dievča profesor Brandon držal v úzadí, sa mi práve z toho dôvodu nepáčil. Ako súkromný detektív, aj ako bývalý policajt, som cítil v kostiach, že je v tom nejaký zámer. Mno, nejaký. Za všetkým hľadaj prachy! Takže ďalší môj krok bola audiencia u Iriny Beaufortovej, hoci aj teraz, v neskorú nočnú hodinu. Nezaslúžila si vedieť, že jej dcéra žije iba z dôvodu, že ma kráľovsky platila. Mala by to vedieť, pretože je jej matka a ja si myslím, že dievča je práve  po krk v problémoch. Stavil by som na to aj svoju berettu.


Vydýchol som si až, keď som zbadal dvere jej podniku. Nočné Chicago nie je práve vhodné na prechádzky.


Na druhé zaklopanie sa prudko otvorili a čiasi silná ruka ma vtiahla dnu a pritlačila o stenu. Do chvíle, kým si na mňa dotyčný poriadne neposvietil, mi nebezpečne drvil ohryzok mohutným predlaktím. Nabral som stratený dych a niekoľkokrát si odkašľal.


„Mám informácie, ktoré budú madam veľmi zaujímať,“ dostal som zo seba ihneď, ako jeho ruka definitívne zmizla z môjho krku. Prikývol a naznačil mi, že ho mám nasledovať.


* * *


Emmett


Zase som stál pred sídlom Haleovcov. Ako včera, predvčerom...  Od plesu som sa sem pravidelne chodil týrať pohľadom na jej okno. Vždy podvečer, keď vo svojej izbe zasvietila, hltal som jej siluetu a vrýval som si ju do mozgu, ako keby som mal možnosť na ňu niekedy zabudnúť. NIKDY! A aj napriek tomu som tu každý večer stál.


Keď sa po prvý raz odvtedy ukázala v okne, takmer som prestal dýchať. Ukryl som sa za kamenný plot tak, aby ma určite nebolo vidieť. Myslím, že to bolo jedno, pretože pouličná lampa nemala dosah až sem a vonku už bývala tma. Ale ten pocit, viera, že o mne možno vie. Že jej nie som ukradnutý, ako mi predvádzala počas zvyšku plesu, mi robila dobre aj keď čertovsky bolela. Bolo to zvláštne. Ako droga o ktorej viete, že vám prinesie čiastočnú úľavu, pocit čohosi zvláštneho, no na druhej strane ničí vaše telo.


* * *

Keď som sa vrátil z číhania na Rosalie, Felix sa tváril zvláštne.


„Čo sa deje?“ zneistel som. Predsa len som bol najatý ako Irinin bodyguard a aj keď vedela a súhlasila s tým, že idem von, mal som o ňu starosť. To, že je tu Felix znamenalo, že sa sama určite nikam nepohla.

„Bol tu ten... policajt,“ zavrčal. Už som bol oboznámený s jeho láskou k akémukoľvek policajnému zboru, takže ma jeho nevraživý výraz neprekvapil.


„A...?“ Dúfal som, že ho nebudem musieť ponúkať. Nemal som náladu z neho ťahať informácie. Felixova tvár sa odrazu uvoľnila z napätia a prisahám, odrazu vyzeral ustarostene.


„A odvtedy je zavretá vo svojej kancelárii.“ Sklopil zrak ku svojim obrovským rukám. Evidentne nevedel čo s nimi. Vlastne, nevedel čo s celou situáciou.


„Idem tam!“ Vyštartoval som ako raketa, elegantne som ho obišiel a hnal som sa k Irininej kancelárii. Felixa som mal v pätách.


„Počkaj!“ Chytil ma za ruku až keď som takmer siahal po kľučke a otočil ma k sebe tak, aby som mu videl do tváre. Dívať sa na jeho zmätenú tvár bol ozajstný zážitok. Zopárkrát naprázdno otvoril a opäť zatvoril ústa. Nakoniec svoj tichý boj samého so sebou prehral a mávol nad všetkým unavene rukou. Jeho obrovská tlapa sa ochabnuto zviezla z môjho zápästia.


„Čokoľvek tam uvidíš, alebo čokoľvek ti povie... nechaj si to, prosím ťa,  pre seba,“ požiadal. Záležalo mu na nej viac, než by som si myslel. Ale aj keď som Irinu nepoznal tak dlho a tak dobre ako Felix, nezradil by som jej dôveru. Nie po všetkom, čo pre mňa urobila.


Prikývol som a vošiel.


Kancelária sa zdala byť prázdna. Irina nesedela za svojim stolom, ako tomu bolo vždy, keď úradovala. Rozhliadol som sa a ostal som prekvapene zízať na obrázok, ktorý sa mi naskytol. Ruka mi vyletela v údive k ústam. Irina bola na šrot. Sedela učupená v rohu izby, kolená pritiahnuté k brade, hlavu zvrátenú dozadu. Niečo si tíško opilecky mumlala.


Priblížil som sa k nej o krok... dva a opäť som zostal stáť. Netušil som nakoľko vníma. Oči mala totiž zatvorené.


Akoby ma práve zaregistrovala, alebo počula moje myšlienky, ale jej viečka sa odrazu od seba odlepili a ona na mňa uprela svoj zrak. Smutne sa usmiala a zodvihla ruku, v ktorej držala fľašu whisky za hrdlo ako posledný ožran. Skôr než som stihol zasiahnuť, uhla si poriadne z ohnivej vody a tíško zavzlykala.


„Klamal mi.“ Po líci jej stekala osamelá slza. „Po celý čas mi klamal a ja som mu verila!“ Nekričala. Nerobila scény. Smútila. Zodvihla druhú ruku k tvári a utrela si prebytočné vlhko na tvári. Až vtedy som si všimol, že medzi kolenami a hrudníkom čosi ukrýva. Bola to akási zložka plná dokumentov.


„Poď,“ načiahol som k nej ruku, „musíš sa vyspať. Pomôžem ti dostať sa do postele.“


Pochyboval som, že ma vnímala. Bola uzatvorená vo vlastnom svete spomienok, ktoré evidentne súviseli s dokumentmi v jej lone.


„Prečo mi klamal... Prečo?“   Unikol jej ďalší vzlyk.


„Irina, poď, tu nemôžeš zostať, odvediem ťa, vyspíš sa z-“ Môj monológ prerušila jej letiaca dlaň. Skôr než som stihol uhnúť, schytal som to. Na chvíľu akoby zmrzla v čase a potom, keď si uvedomila, že si ma splietla so svojou spomienkou, pritisla si prsty k ústam.


„Nechcela som...“ Bolo jej to ľúto.


„To je v poriadku, poď.“ Konečne sa mi ju podarilo dostať k sebe bližšie. Bez problémov som ju zodvihol do náručia. V jednej ruke ešte stále držala fľašu a druhou, kŕčovito, svoju zložku. Aj keď to bola pomerne statná žena, takto stúlená v mojom náručí sa zdala ako dievčatko.


Keďže som si nemal ako otvoriť, dúfal som, že Felix ešte stále hliadkuje na druhej strane dverí. Keď som vyslovil jeho meno, nesklamal. Okamžite otvoril a ustúpil mi z cesty, keď videl, aký náklad nesiem.


„Poď, kým ju takto nikto nevidí. Viem, že by sa jej to nepáčilo.“



Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

17)  Twilly (22.03.2012 21:41)

Ne Kačenko, neměla jsi to čekat, je to čistě moje fikce. V originále byl Alicin původ poněkud zahmlený... jůůů, jsem ráda, že se ti to líbí...

Cathlin

16)  Cathlin (22.03.2012 21:37)

Aha! Takže Bella a James, jo, jasně! Nicméně tvůj popis toho, jak se k ní dráždivě skláněl a jak se jí z něj dělalo špatně... Wow! Prostě Twilly kvalita! A zároveň to mně jako čtenáři bylo svým způsobem příjemné!
A Irina a matka Alice? Tak to bylo i v originále nebo je to čistě tvoje záležitost? Přemítám, jestli jsem to měla čekat! Každopádně opilá Irina a Emmett coby zachránce, který se sám topí v krizi, jóóó!
A jdu na další.

HMR

15)  HMR (03.03.2012 19:22)

Třeba čičí???????????? Jóóó, tak to ji zachrání Rosalie, anóóóóó

Twilly

14)  Twilly (03.03.2012 18:51)

Třeba, čičí... Možné je všechno.

HMR

13)  HMR (03.03.2012 18:32)

Jacob, Eda a co kdyby Bellu pro změnu zachránil někdo úúúúplně jiný?????

maryblack

12)  maryblack (03.03.2012 10:42)

Kdo zachrání Bellu? No doufám, že Jacob - prosím a když ne on tak i Edu schvaluju ;) Moc hezký

Empress

11)  Empress (02.03.2012 18:41)

Tak ty Macka, Jaspera s nožom a ja... Jacoba s čímkoľvek

Bosorka

10)  Bosorka (02.03.2012 18:36)

Jaspera s nožem!

Empress

9)  Empress (02.03.2012 18:25)

Píš, píš, píš, píš Nutne potrebujem... Však ty vieš čo

Twilly

8)  Twilly (02.03.2012 18:08)

To vám nestačí, ze po nocích pořádně nespím a píšu? Asi ne, tak jo, zkusím jestli se mi povede.... No uvidíme

Bosorka

7)  Bosorka (02.03.2012 17:42)

chudinky čtenářky, na ty jsi zapomněla, Hani

Twilly

6)  Twilly (02.03.2012 17:33)

Čičinko, já se z tebe zvencnu (smajlík co se plácá do čela)

HMR

5)  HMR (02.03.2012 17:29)

výmluvy, výmluvy... a chudinka Bella zatím... a chidinka Alice... a chudinka Rosalie... a Angela, a... no však on by se ještě někdo našel... Esme... například

Twilly

4)  Twilly (02.03.2012 17:05)

Hani, já vím, že jsem sama proti sobě, když jsem začala psát o všech najednou - věř mi, nebylo to mým úmyslem. Prostě se to stalo. Snažím se alespoň ty pohledy obměňovat, ať to není jednostranné, protože všechno se do jedné kapitoly prostě nedá. Stejně už "olizuju" trojtisícovku slovíček v každé kapitole :p .

HMR

3)  HMR (02.03.2012 16:19)

rozmotávat některé nitky a dávat jim postupně smysl? fň, jo, máš splněno, ale je ti jasné, že by nás zajímaly i jiné nitky???

Bosorka

2)  Bosorka (02.03.2012 16:00)

James je pěkný hnusák, o tom není pochyb
Iryny je mi moc líto, takhle ji podvedl muž, kterého milovala....:'-( A jak Alice skončila, a hlavně kde....

Empress

1)  Empress (02.03.2012 10:29)

Uh, ten James Som napnutá ako struna, ako a kto Bellu zachráni Bude to Eda? Alebo Jake ?
J.Jenks teda, to by som doňho nepovedala, aj keď mierne „podozrenie" tu bolo...
Aporopo: Kde máme vlčiačikov?
Teším sa na ďalšie písmenká

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek