Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

16. kapitola - milé dámy, milé slečny, nachystala som si pre vás nejaké tie zvraty. Čakajú nás nové odhalenia, nové postavy, vlčia svorka a aj Jasper so svojou dýkou. Jedným očkom sa tiež pozrieme do blázinca... len tak, aby sme nezabudli, že aj tam máme nejaké tie postavy...

Pekné čítanie prajem ♥


Pohľad „vlčej svorky“


„Ide sa na ples!“ zareval silný hlas do miestnosti plnej spiacich chlapov.


„Čooo? Šibe ti?“ Neochota vstávať po tom, čo si takmer pred chvíľou ľahli. Koľko tak mohli spať? Nie viac ako pár minúť.


„Pohyb! A odpusti si zbytočné poznámky, Paul!“ Samova hlava sa objavila v žiarivom obdĺžniku dverí. U nich bola tma a u neho v miestnosti svetlo, čo prichádzalo  z vyšetrovačky.


„Nič som predsa nepovedal...“ Namietal oslovený s jemne prispaným výrazom v tvári, ktorý vzápätí potvrdil aj širokým zívaním s hlasným uááá.


„Zavri tú klapačku, ťahá sem!“ Tmou sa rozozvučal melodický smiech najprv jedného z indiánov a postupne sa pridávali aj ostatní. Okrem osloveného, samozrejme, ten jediný sa nezabával.


„Ty si fakt blbec, Embry,“ mávol rukou nad kamarátovým pokusom o vtip a vstal z jednoduchého lôžka, na ktorom bol doteraz usadený. Bosými nohami ťapkal po drevenej podlahe v lenivom rytme, zatiaľ čo sa ešte stále rozospato škrabal na temene. Vo dverách sa zastavil a ramenom sa oprel o veraje. Ruky si založil na prsiach.


„Tak o čo ide?“ spýtal sa po tom, ako chvíľu bez slova sledoval Setha, ako pripravuje ostatným zbrane a náhradné náboje.


„Šéf poslal poslíčka. Bella zmizla.“ Neustával v zadeľovaní. Rozdeľuj a panuj! napadlo Paulovi pri pohľade na svojho nadriadeného.


Za Paulom sa objavil Jered a povesil sa mu na chrbát. „Že by sa jej zapaľovali lýtka? Hmmm? Mala rande na plese?“ Dostal zo seba evidentne prvú sprostosť, ktorá mu napadla, no a tá bola vzápätí aj po správnosti potrestaná.


„Áu, čo ti šibe, Jacob?!“ Prikrčil sa, aby náhodou ešte neschytal ďalšiu, tak, že si preventívne kryl chrbát až takmer splynul so stenou. Nie nadarmo bol Jacob Samovým zástupcom. Budil rešpekt aj vtedy, keď svoju silu nepredvádzal a Jered ho nechcel viac rozhnevať. Vlastne, nikto z nich.


„Bella s nikým nerandí, jasné?!“ zasyčal Jacob.


„Ok, ok, už mlčím...“ Oháňal sa Jered gestom zmierenia a celkom ochotne sa vzdával.


„Tak fajn, keď ste už skončili, slečinky, je na čase začať niečo robiť,“ uzemnil ich Sam a jednému po druhom začal hádzať ich zbrane priamo od stola.


„Šéf ani Bella nepočkajú!“ zavelil.


* * *


Jasper


Bol to odporný typ už od samého začiatku. Slizké oči plné zla nemali nič spoločné s Maríjou. Aj keď... Mno, vedela byť krutá, ak chcela, ale rozhodne boli chvíle, kedy mala aj druhú – milšiu - tvár... Zato on BOL zlý, skrz na skrz. Jeho si nebolo možné spliesť so samaritánom, ani keby mal na chrbte pripnuté anjelské krídla a nad hlavou najžiarivejšiu svätožiaru.


Mal som pocit, akoby mi videl do samotného vnútra mojej zúboženej duše, ale posledné, o čo som stál, bolo ukázať mu svoje slabiny. Bezpochyby by sa k nim vedel dostať mnohými spôsobmi. Teraz však mlčal. Nepochyboval som, že je to ďalší z jeho obľúbených „mučiacich prostriedkov“ - ticho... možno nebolo bolestivé, ale rozhodne dokázalo rozviazať ústa nervóznej obeti. Pud sebazáchovy je silný!


„Takže si tu kvôli Maríi?“ Hovoril pomaly, akoby lenivo, no rozhodne mi z neho stály všetky chlpy v pozore. Jeho hlas bol tichý, no zvláštne zvučný – taký melodický. Všetky výstražné inštinkty vo mne revali a vybuchovali ako Chicagský ohňostroj na oslave Nového roku.


„Tak, čo tá štetka chce tentoraz?“ Oprel sa o operadlo kresla, lakte položil na opierky a zopol ruky tak, že sa dotýkal jednotlivými bruškami prstov. Mal jedinečný dar v druhých zabiť jedinou vetou všetky ich nádeje. Presne to totiž urobil práve teraz mne. Dúfal som, že pre Maríju zoženiem pomoc, ale za týchto okolností...


Keď už som v duchu niekoľkokrát oľutoval, že som sa sem vôbec vybral, dohodol som sa aspoň s vlastným svedomím, že mu aspoň skúsim osvetliť, ako na tom tá úbožiačka vlastne je.


„Preskočilo jej.“ Navonok som bol pokojný, ale vo vnútri som šokoval priamosťou aj sám seba. A možno aj Volturiho, lebo na jeho voskovožltej tvári sa zodvihlo jedno obočie o pár čísel vyššie. Dokonca by som sa stavil, že sa mu mikroskopicky pohol aj jeden kútik do mikroúsmevu.


„Nič nové, priateľ môj. Že je šialená, viem už pekne dávno, normálna štetka by predsa šľapala pre mňa. Nešla by k Irine!“ Svoj viditeľný hnev korunoval prudkým plesknutím dlane o stolovú dosku. Evidentne čakal, čo toto jeho gesto so mnou urobí. Po pravde, mal som plné gate a nadával som si, prečo som sem vôbec liezol, hádam ešte viac než pred tým.


Mal som tušiť, že to nebude prechádzka ružovým sadom. Hneď pri vchode ma jeho garda obrala o všetky moje zbrane, čo sa mi teda vôbec nepáčilo, ale bola to vraj podmienka pre vstup a mne vážne šlo o Maríju. Vtedy. Teraz mi šlo len a len o záchranu môjho sprostého zadku. Možno... Ale jeho poznámka ma, aj napriek všetkému môjmu pudu sebazáchovy, naštvala.


Volturi nespokojne mľaskol, keď zistil, že som nereagoval ako splašená koza.


„Normálny brat by od svojej sestry neočakával, že pre neho bude šľapať!“ Potreba zastať sa Maríje až takto okato, ma samotného prekvapila.


„Ts ts ts ts ts..“


Ten zvuk sa mi nepáčil.


„Normálny brat možno... ale Maríja nie je nič extra len preto, že je to moja nevlastná sestra, dopekla!“ Tentoraz pleskli o dubovú dosku jeho stola obe dlane. O pár sekúnd na o sa pomerne svižne vyšvihol na nohy a aj napriek nie príliš vysokej postave, ktorej už od prvého pohľadu chýbala aj tá najmenšia svalová hmota bitkára, pôsobil dominantne. Celý vtip bol v držaní tela a navyše, dokonale ovládal mimiku svojej tváre. V podsvetí sa hovorilo, že jeho dotyk má zvláštnu moc, akoby mal nejaký diabolský dar. Možno to bola len obyčajná báchorka, lebo bolo o ňom verejne známe, že trpí fóbiou z ľudského dotyku. Zámerne sa mu vyhýbal a ak už nejaký svojmu obecenstvu predviedol, ten chudák si mohol byť istý, že to má spočítané. Mafiánsky krstný otec z malého Talianska vždy svoju pred obeť  pred popravou pobozkal, on sa tej svojej dotkol.


A ja som teraz tohto magora naštval!


„Krv nie je voda!“ zopakoval som nahlas svoju mantru, ktorou som sa kŕmil po celú cestu, ktorú som meral z Maríinho domu až sem. Zúfalo som jej chcel uveriť a ešte zúfalejšie, aby jej uveril aj Aro Volturi.


Otrávene zavrčal a mávol rukou takým tým talianskym gestom plným netrpezlivosti a nevôle. No skutočnosť, že ešte stále stojím pred ním a neváľam sa v prachu, či vlastnej krvi znamenala, že hádam ešte nie som kandidátom na posledné pomazanie.


„Vypadni!“ zasyčal odrazu. „Už mám teba aj svojej poondenej sestričky plné zuby!“ Predviedol mi dokonalú hereckú etudu plnú životnej únavy. Rukou si podoprel svoje voskové čelo tak, aby mu nebolo vidno do očí. V živote som nevidel tak odpudzujúce ruky. Tenké a dlhé prsty s obrovskými kĺbmi pôsobili skôr ako ruky umrlca. Na prsteníčku sa mu skvel jediný šperk. Masívny pečatný prsteň s čiernym povrchom a dvomi vyrytými písmenami A a V. Aro Volturi.


Nečakal som na vlastný koniec a pohol som sa k dverám. Toto príjemné rozlúčenie mi prišlo celkom vhod a nebudem klamať, cítil som sa v tomto prekliatom mauzóleu ako v jame levovej. Jediné, čo ma okrem vlastnej kože zaujímalo, bolo to, ako  sa opäť čo najskôr dostanem k svojim zbraniam. Milujem svoj nôž, jeho chladnú oceľ, a už aj tak trpím ako Kristus na kríži, keď som ho musel pustiť z ruky. V duchu som si prisahal, že som sa od svojho ostria takto nehanebne vzdialil posledný krát.


* * *


Edward


Vôbec som si neuvedomil, že moje prsty tancujú v rytme nepočuteľnej hudby. Teda, presne takto môj zlozvyk kedysi nazvala Esme, keď mňa a moje ruky videla po prvý raz v akcii. Stalo sa tak po smrti mojich rodičov. Môj prvý deň, keď ma Carlisle oficiálne priviedol k nim domov. Pamätám sa, aký som bol strašne nervózny a vtedy rovnako, ako aj teraz, sa mi potili dlane.


Moja matka, Elisabeth Masenová, milovala klavír a ja, prirodzene, zase svoju matku. Ako malý som hrával iba kvôli nej a neskôr, IBA PRE ŇU. Keď umrela... odmietal som hrať takmer dva roky. Srdce mi to nedovolilo, ale prsty... vždy boli iného názoru. Nemuseli behať práve po klaviatúre, stačili im moje stehná, presne ako teraz.


Esme načiahla ruku mojim smerom. Nenápadne, presne ako to dokázala iba ona. Na pohyb, ktorý urobila, ma vlastne upozornil drobný záblesk, vychádzajúci z prekrásneho diamantového náramku, čo zdobil jej nežné zápästie. Na to, aby mi vliala do žíl aspoň slzu nádeje je stačil jediný dotyk. Chmatol som neomylne po jej prstoch a snažil som sa jej drobnú dlaň nerozmliaždiť. Nechcel som jej fyzicky ublížiť, to by som koniec koncov nikdy ani nedokázal. Aj keď som si to predtým nikdy nebol schopný priznať, potreboval som ju. Jej pokoj a jej istotu. Niečo, čo zaženie ten môj odporný, neustále dorážajúci strach a predtuchu, ktorých som sa tak akosi nedokázal zbaviť. Kombinácia zmiznutia krásky s čokoládovým pohľadom – Belly – a stretnutie s Jamesom Brandonomi, vo mne živila veľmi zvláštny druh strachu. Po prvý raz v živote som sa o niekoho bál, o to drobné žieňa v modrom. Nedokázal som sa zbaviť pocitu, že ak nájdeme Jamesa, nájdeme aj Bellu.


* * *

Alice


Prebral ma zvláštny zvuk. Znel trochu ako keď padajú kvapky do kaluže. Ale z obrovskej výšky, takže v skutočnosti je to oveľa väčší hluk, než obyčajný dážď.


„Alice... hej, Alice...“ začula som hlas, ktorý, aj keď som v ho dokázala identifikovať ako známy, môj omámený mozog nedokázal určiť presného majiteľa.


Aj napriek čierno čiernej tme a absolútnej nevedomosti o tom, kde sa vlastne nachádzam, sa svet okolo mňa rozhojdal. Stačilo málo a pochopila som, že ak sa okamžite nezastavím, budem zvracať. Na to som však bola neuveriteľne unavená. Priam smrteľne unavená.


„Alice, no tááák! Preber sa, dočerta!“ Známy, ozaj neuveriteľne známy je ten hlas, komu patrí? Pokúšala som sa o zjednotene myšlienok. Medzitým hojdanie ustalo a okolo mňa zašušťala pokojná morská hladina.


„No tak, dievčatko, vráť sa mi! Počuješ?“ Počujem! Chcela som zavolať, ale nedokázala som to. Bola by som však schopná odprisahať, že som zo seba vydala dlhý ston. Takmer okamžite sa so mnou oceán zavlnil a mňa zaliala horúca vlna.


Čľapkanie vody bolo stále intenzívnejšie, až mi šlo roztrhnúť bubienky. Chcela som si skryť uši dlaňami, ale tie boli ako z olova. Čľapkanie a morské prúdy. Čľapkanie a morské... Prúdy sa trochu upokojili a mňa pohltila čierno čierna tma.


***


Zobudilo ma sucho v ústach. Hrdlo mi horelo, ako by som hltala piesok zo Saharskej púšte po hrstiach.


„Vodu?“  Johnova ponuka mi prišla vhod a vôbec ma nezaujímalo, že je u mňa, v mojej cele, ako som zistila, keď som na malú chvíľu otvorila oči. Nezmohla som sa na viac, než na neisté prikývnutie.


„Hneď to bude, ležte, ani sa nepohnite!“ prikazoval mi s obavou zhrubnutým hlasom. V tom tichom vrčaní bolo čosi milé.


Snažila som sa prejsť si pery jazykom, ale bol to tak odporný pocit, že som s tým radšej hneď prestala. Boli ako strúhadlo na zemiaky, samá zhrubnutá a popraskaná pokožka.


„Moment,“ zašepkal John pri mojom uchu a skôr než som sa stihla ohradiť, navlhčil moje pery akousi jemnou látkou nasiaknutou vlažnou vodou. Bol to nevýslovne úžasný pocit. Takmer som neodolala nutkaniu prisať sa k tej látke a dostať z nej čo najviac jej blahodarnej vlhkosti do úst. Nebolo by to však vhodné...


„Sľúbte mi, že budete piť pomaly. Len malé dúšky, Alice, rozumiete?“ Kládol mi svojimi podmienkami polená pod nohy, ale ak som sa chcela dostať k vode, musela som na ne pristúpiť. Netrpezlivo som prikývla, aj keď ma to stálo takmer všetky zvyšky mojich síl. Napriek sľubu som sa na vodu priam vrhla. Mala silnejší narkotický účinok než ktorýkoľvek opiát. V tej chvíli to bola tá najsilnejšia droga. Droga, čo vracia život...


„Hej, hej, hej, to stačí, viac nedostanete!“ okríkol ma John a svoje slová stvrdil tým, že ma nadobro odlúčil od tekutiny. Zúfalá snaha zastaviť vzďaľujúci sa pohár tak vyznela hádam ešte zúfalejšie. Nie!!! Pohľadom som sprevádzala každý pohyb rozčerenej  hladiny, ktorá mi nenávratne mizla z dosahu.


„Chcem...“ zachrčala som a bolestivo som preglgla sálavý hlt čistého žiaru v mojom krku.


„Teraz pekne odpočívajte, Alice a všetko bude zase dobré.“ Marilo sa mi, že sa Johnovi hlas trochu triasol, ale nemala som silu nad tým dopodrobna rozmýšľať. Vytiahol mi perinu až po bradu a prstami  sa letmo dotkol mojej pokožky na líci.


„Toto mi už nesmiete robiť. Vyplašili ste ma, Alice. Prekonali ste silný zápal pľúc. Teraz musíte odpočívať.“ Ešte raz uhladil perinu takým tým starostlivým, mamičkovským spôsobom a uistil sa, že mi netrčí ani len nitka. Bolo mi pod perinou príjemne a mal pravdu, chcelo sa mi spať. Zatvorila som oči a nechala som sa unášať prichádzajúcim snom. Hmmm, ten dotyk pier na sluche sa mi už určite iba zdal...


***


Pohľad „vlčej svorky“


Partia chlapov sedela na korbe nákladného auta. Vonku bolo viac než mrazivo, no ich hrial akýsi imaginárny oheň. Musel, lebo iný na ich mieste by už dávno drkotal zubami od zimy. Väčšina z nich len tak sedela a možno premýšľala nad vlastnou nesmrteľnosťou chrústa, ale jeden z nich mal veľmi dobrý dôvod. V obrovskej dlani zvieral malý predmet. Pri myšlienke na Bellu potlačil úzkosť, ktorá ho zvierala zvnútra a miesto toho, aby svojim emóciám popustil uzdu, zovrel tú malú vec ešte tuhšie. Keď zatvoril oči, videl ju pred sebou až príliš jasne.


Nesmie sa jej nič stať! To nedovolím!!! prisahal sebe i jej v duchu a potom zodvihol dlaň zovretú do pästi k ústam. Roztvoril ju a mlčky sledoval drobný gaštan. Dala mu ho pred pár rokmi len tak, z rozmaru a on si zvykol nosiť ho všade so sebou ako svoj talizman. Bol od nej, od Belly. Jacob vždy vedel, že nie je vhodné na ňu myslieť ako na partnerku. Nehodilo sa to hneď z viacerých dôvodov. Prvý a asi najdôležitejší bol, že obaja patrili do iných svetov. Ona bola biela a on... indián. Áno, vďaka náčelníkovi mal svoje postavenie v spoločnosti tak akosi chránené. Práca, ktorú robil, mu poskytovala na oko dostatočnú ochranu, čo ale neznamenalo, že sa stále nenašlo dosť takých, ktorí by ho najradšej vysťahovali aj na kraj sveta, alebo z neho radšej rovno zmazali. Aj napriek týmto skutočnostiam mu bolo jasné, že aj rozdielnejšie dvojice sa dokázali za podobných podmienok milovať a tušil, že ak by obaja len o trochu viac chceli, prežili by spolu krásny život. Mala ho rada, tým si bol istý. Možno nie tak ako on ju, ale mala. Ale to nebolo vôbec podstatné. Vedel, že jeho láska by bohato stačila pre nich oboch. On však nemal to srdce zničiť jej život. Odsúdili by ju iba vďaka nemu. Iba kvôli jeho farbe pleti. Nebolo by to voči Belle férové, ale doba, v ktorej žili taká jednoducho tiež bola.  A teraz? Bella, jeho Bella, je v ohrození.


Auto sa zastavilo a Sam vystúpil z kabíny. Dvakrát hlasno pobúchal po korbe, čo bolo jasné znamenie, že sú na mieste. Jeden po druhom začali vyskakovať. Keď už boli všetci vonku, všimli si, že vyzdobeným vchodom vychádza náčelník Swan. Jeho zvyčajný pokoj, s ktorým všetko zvykol riešiť, bol  preč. Na čele sa mu vytvorila hlboká brázda medzi obočím. Mračil sa. Bolo zvláštne vidieť ho takto.


Za ním sa náhlil mladík, jeden z tých, ktorých by si nikto nezmýlil so spodinou ani keby mal oči do smrti vypichnuté. Bol vysoký, o kúsok vyšší než samotný náčelník a tmavé vlasy mu trčali snáď do každej strany. Aj napriek svojmu nie práve upravenému vzhľadu by si ho ženy všimli raz dva. Bol to jednoducho taký ten šťastný typ, na ktorého ženské letia ako muchy na ...


V chrbte mal ďalšieho šviháka. Tento bol svetlovlasý a o niečo starší, ale na druhej strane bol o dobrú dekádu mladší ako náčelník. Nebol taký rýchly, ako tí dvaja, za lakeť mal totiž zavesenú nádhernú osôbku. Bola drobná a pôsobila neuveriteľne krehko. Ako víla z rozprávok, ibaže na jej labuťom krku a nežnom zápästí sa hojdali rubíny zasadené v zlate a nie ranná rosa, ako to býva v detských rozprávaniach.


„Takže,“ nestrácal čas náčelník, „veci sa majú takto! Bella zmizla a my máme podozrivého, ktorého videla pani Cullenová,“ Charlie ukázal na éterickú bytosť, ktorá sa na nás povzbudivo usmiala.


„A tuto mladý pán...“ Náčelník sa zarazil, keď sa otočil na mladíka so strapatými vlasmi a zabodol do neho svoj nekompromisný pohľad. Mladík mu jeho pohľad odvážne oplácal.


„Cullen,“ predstavil sa náčelníkovi a vlastne aj nám všetkým. „Volám sa Edward Cullen.“


Svetlovlasý chlapík sa sprudka nadýchol a prekrásna pani Cullenová vyčarila nádherný, šťastný úsmev.


Zhrnutie


 



.



předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

20)  Twilly (01.03.2012 22:11)

ehm, holky, další leží v administraci... snad ještě dneska :p

HA, Leni, stálo mě to mnoho sil a fakt - já přemýšlela - ale já je na stejné místo dostanu, uvidíš

Lenka326

19)  Lenka326 (01.03.2012 21:09)

Vlčia svorka!!! Sto bodov, radoval by sa svojho času Ivan Krajíček aj s Oldom Hlaváčkom....
To se fakt povedlo, a máme je tu taky, v čele se zamilovaným Jacobem. Najdou ji? Mrazí mě z toho, co prožívá Alice v blázinci a pořád nevím, co si myslet o tom zřízenci. A stejně mě mrazí i z Jaspera. Vyřeší to s Maríou? A vůbec mi není jasné, jak se můžou kdy potkat s Alicí a nedočkavě vyhlížím další osudy.
Edward, jakoby se na plese vzpamatoval, jeho instinkty ohledně Jamese jsou přesné, bude jim naslouchat a někdo pak jemu? Ale nejkrásnější bylo to, jak se představil.

kytka

18)  kytka (01.03.2012 21:04)

Mám restíky. Kapitolka jako na horské dráze. Pěkné zvraty. Nenecháš je se nudit. Veru -

Cathlin

17)  Cathlin (01.03.2012 20:36)

Musím přiznat, že vlci se mi i nadále beznadějně pletou... :) Ale jako parta v akci jsou fajn!
Co mě ale dostalo nejvíc byl opět náš milý Aro, já ho prostě žeru, je cooool a vždycky byl. :D A nová role mu sluší!
Jeden ples, jedno zmizení! A všechno se nám to pěkně proplétá... Vážně by mě zajímalo, co vlastně chystáš za velký třesk??? ;) ;) ;)

maryblack

16)  maryblack (01.03.2012 14:25)

Já u tebe taky!! Musím na tom máknout ;) dneska mám na to cééééélej den:D

Twilly

15)  Twilly (01.03.2012 14:12)

jéééé Maruško,ty tady???? Vítej... kurňa, mám u tebe resty

maryblack

14)  maryblack (01.03.2012 14:03)

Chudák Jacob.. :(
Jinak, teda moc hezký

Twilly

13)  Twilly (29.02.2012 22:44)

jedna nula, Juli:D

julie

12)  julie (29.02.2012 22:32)

kočičí

Twilly

11)  Twilly (29.02.2012 22:23)

Julinko, zlatíčko

julie

10)  julie (29.02.2012 22:12)

Kdepak,zlato jsi ty Pár větiček,smečka vlků,kteří jsou okamžitě připravení servat se o Bellu třeba s ďáblem,nejúžasnější Jazz pod sluncem....

Twilly

9)  Twilly (29.02.2012 21:59)

už se na ní pracuje, zlato :D

julie

8)  julie (29.02.2012 21:56)

Jasper a Aro Alicenádherná Esmé a jedinečný Edward Ale co Bella???

Empress

7)  Empress (29.02.2012 09:15)

...ale chudáčik môj, ako opisuješ tú jeho beznádej:'-( :'-( . Dúfam, že mu časom "prihráš" nejakú tú „Renesmé", aby bol tiež šťastný

Empress

6)  Empress (29.02.2012 09:04)

Huráááá vlčiačikovia
A Jacob, och zlato moje

miamam

5)  miamam (29.02.2012 08:04)

Alicééé Ještě že má takovýho milýho opatrovníka :) Bella.... Kde je nějaký její pohled??? Jsem zvědavá, kde je jí chudince konec Edward mě na konci dostal

Bosorka

4)  Bosorka (29.02.2012 06:38)

Jéééééééééééé vlčáci , jéééééééééé Jasper a jeho chladná ocel

HMR

3)  HMR (29.02.2012 00:08)

Mnó, jak známe tvou ctěnou fantazii, není všem dnům konec...

Twilly

2)  Twilly (29.02.2012 00:01)

Přidávám píseček ke krumpáčku, z toho, co moje fantazie doposud "dodala" vyplývá, že zatím tam šoupnul jenom Alice

HMR

1)  HMR (28.02.2012 23:56)

Eda se nám přihlásil do rodiny a Esme je z toho naměkko? No jen aby Bella nebyla taky naměkko... dotaz... ano, krumpáček mám nabroušený... dodává James ty holky do blázince nebo do... Irině?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek