Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

15. kapitola - Tmavá chodba má svoju dohru, zatiaľ čo sa Bella zobúdza z omámenia. Dokonca aj Jasper zisťuje, že utekať pred zodpovednosťou, už viacej nemôže.

Príjemné čítanie, dámy a slečny ♥

 

Angela

„Ešte kávu?“ Môj pohľad teda rozhodne nepatril v tej chvíli k najnevinnejším. Ale čo som mala robiť, keď ma tak veľmi bavilo provokovať ho? A možno ma len bavil ten jeho úplne rozhodený výraz v tvári, keď sa tak urputne snažil na mňa nepozerať. Na jednej strane mi to bolo hrozne smiešne a na tej druhej... svojim spôsobom ma fascinoval. Nikto nikdy ešte o mňa nemal záujem – teda v tomto zmysle.

Trpezlivo som držala v rukách kanvicu plnú voňavej kávy a čakala, kým sa Tyler k niečomu rozhýbe. Ale, len tak medzi nami, trvalo mu to pekne dlho...

Pomerne hlasno preglgol a vystrašene prikývol. Doteraz som sa z jeho sladko roztržitého chovania iba smiala, ale v okamihu, keď sa zadíval na moje pery a jazykom ovlažil tie svoje bez toho, aby si to evidentne sám uvedomoval, dostala som priam zásah! Niekde vo vnútri mi neviditeľná ruka zovrela pľúca a vytlačila všetok dych. Nadýchnuť sa a opäť ten všivavý vzduch dostať zase z pľúc, mi nechcela za žiadnych okolností dovoliť. Ktovie ako dlho sme takto jeden druhého okukovali? A hádam by sme v tom pokračovali aj ďalej, ale kanvica v mojich rukách cinkla o šálku a to čaro, čo sa okolo nás pred chvíľou vznášalo, urobilo jednoduché pfff a nenávratne sa vyparilo.

Tylerovi nervózne zašklbalo kútikmi v akejsi paródii na úsmev. Škoda, že ho nemôžem vidieť trochu bezprostrednejšieho, možno by nevyzeral ako taký naškrobený panák.  Naškrobený panák, ktorý je celkom k svetu...

„Ehm... slečna McCartyová, chcel som sa len... ehm... uistiť, že je všetko v poriadku. Teda, doktor Cullen...“ stíchol a očami blúdil kade tade, len aby sa vyhol tým mojim. Trochu ma to zamrzelo. Samozrejme, ako jediný dôvod, ktorý som si bola ochotná pripustiť bol, že takto sa nemôžem zabávať na jeho sladkej roztržitosti. Tú mi predvádzal vždy, keď sa na mňa díval. Oprava. Vždy, keď sa mi díval do očí... keď sa pozeral na pery... Vždy, len teraz nie. A práve teraz, keď by som o to, z nejakého ťažko vysvetliteľného dôvodu stála, to neurobí ani za svet! Neviditeľná ruka zvýšila tlak na moje pľúca a pridala sa k nej zvláštna bolesť pri srdci. Chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomila, že  tá bolesť nebola nič iné, len moja sebeckosť.

„Pre vás Angela.“

Stíchol. Hypnotizoval roh stola, možno uško svojej kávovej šálky, skutočne neviem. Ale stále som ho neprinútila pozrieť sa na mňa. Čo sa to so mnou deje? Prečo som tak strašne zmätená? V jednej chvíli sa na ňom zabávam a v ďalšej...

Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale nakoniec sa k tomu nedostal. Skúsil to znova, ale ani teraz z neho nevypadlo jediné slovo. Takže potom, čo svoju „živú diskusiu“ predvianočného kapra zopakoval potretí raz, urobil nakoniec jedinú vec, o ktorú som tak nevysvetliteľne stála. Konečne sa na mňa pozrel. Už to nebol ten plachý pohľad, ako predtým. Dva hnedé body pretkávané zelenými škvrnkami pribili moje sebavedomie na kríž. Oriešok, ten som mala vždy rada, komentovalo moje podvedomie jeho farbu očí. Odrazu mi srdce začalo udierať ako zvon. Ešte chvíľku a stopercentne prerazí celú ľavú polku hrudného koša, za ktorým sa tak schováva. V miestnosti sa náhle oteplilo. Aspoň mne sa tak v tej chvíli zdalo. Vyzliekla by som sa, hoc aj z kože, ak by to pomohlo, ale keďže mi bolo jasné, všetko majú na svedomí iba jedny orieškové oči, ukryté za nepriestrelnou hradbou z tmavých mihalníc, nič so s tým nemienila robiť. Ja viem, nie je to nič iné len obyčajná zbabelosť.

Čaro i hrôza celej tejto situácie boli narušené tichým zaklepaním na dvere. Periférne som zachytila, že sa Tyler akoby šklbnutím prebral zo svojho stavu. No a moja automatická reakcia bola zase rýchle a nadmieru neuvážené „vstúpte“.

Prísny pohľad pani Weberovej jasne naznačoval, že neschvaľuje môj štýl prijímania návštev. Pani W, ako som ju s obľubou prezývala, bola typická stará škola. Nebola zlá, práve naopak,  bola milá a nežná. Pripomínala mi trochu našu mamu...

Ale Emmettovi sľúbila, že sa o mňa bude starať a ochraňovať ma, aj keby to malo byť vlastným telom a dušou. Ako keby som to potrebovala. Nie som už predsa malé dieťa. A nie som nemohúca, dočerta!

* * *

Bella

Ten sen, čo sa mi sníval, bol príšerný! Kakofonický sled nepríjemných obrazov, v ktorých vystupoval najmä svetlovlasý muž s nepríjemnými očami a nejaká uvrešťaná ženská, striedali oveľa príjemnejšie obrazy mladého muža skláňajúceho sa nad lesklým čiernym klavírom. Všetko som to mala v tom sne tak akosi zvláštne popreplietané, že už som ani sama nevedela, kde končí jedna scéna a kde začína druhá. Každopádne, aj napriek pianistovi v mojej hlave, som sa už konečne chcela prebudiť. No len tak sa na povel prebudiť však nebolo vôbec také jednoduché, ako som vzápätí zistila. Už pri prvom pokuse pohnúť rukou som pochopila, že to bude pre mňa veľký problém. Cítila som snáď každučký centimeter na svojom tele, až som nadobudla dojem, akoby ma bolel snáď každý vlas zvlášť. Ruky aj nohy odrazu dosahovali váhu úctyhodného dvojtonového kolosu a na pľúcach mi musela sedieť prinajmenšom stredne veľká lokomotíva.

A nastal pokus číslo dva. Keď to nešlo rukou, musela som skúsiť niečo jednoduchšie. Pre začiatok otvoriť oči. Vzhľadom k tomu, že aj tie vážili minimálne pol tony, išlo to pomaly, ale IŠLO a to bolo to najpodstatnejšie.  Svetlo sa sprvu cez jemnú clonu viečok zdalo byť tlmené, len čo sa dostalo von, ktosi mi cez spánky škaredo prehnal rozžeravenú tyč. V miestnosti začalo čosi vrčať. Pri pozornejšom načúvaní, keďže iný zdroj mojich zmyslov, okrem zraku, som si bez bolesti netrúfla použiť, som zistila, že som to ja sama. Alebo žeby...

„Á, princeznička sa nám zobudila?“ zaznel mi priamo pri uchu hlas, z ktorého mi okamžite naskákala husia koža. V prvej chvíli som mala dojem, že ten hlas prehovoril priamo v mojej hlave.

Nezmohla som sa na viac, ako na zmučené zakňučanie a nový - podotýkam, že úplne chabý - pokus o otvorenie očí. Svetlo mi dalo ďalšiu facku, ale už to bolo podstatne  lepšie, než pokus číslo jedna.

Popri vzývaní všetkých svätých, sa mi podarilo otvoriť ústa a jazykom prejsť po rozpraskaných perách. Potrebovala som sa napiť, a to hneď! V živote som nebola taká smädná.

„Smädná?“ Znova mi ten zamatový hlas zašveholil priamo pri uchu, zatiaľ čo ma znepokojilo, že mi tak dokonale dokáže čítať myšlienky. A možno som len ja tak odporne čitateľná? Nech už to bolo akokoľvek, v tej chvíli mi to rozhodne zaváňalo jasným mínusom v mojej obrane. Každopádne, majiteľ toho hlasu sa hrdelne zasmial a tým mi svojim dychom ovanul časť krku. Ozaj musel byť blízko.  Príliš blízko! Snažil sa ma varovať môj inštinkt. Neskoro!

Miesto odpovede som vydala zvláštny chrčivý zvuk, ktorý ho opäť pobavene rozosmial. Skôr, než som sa pokúsila opätovne otvoriť oči, mojich pier sa dotklo čosi studené a vlhké. Musel to byť jeho mokrý prst, ktorým sa mi snažil jemne obkresľovať vysušenú spodnú peru. Chvíľu som sa snažila vnímať len tú blahodarnú tekutinu, ktorou mi potieral ústa, ale neskôr som pochopila, že jeho cieľom nie je pomôcť blížnemu, ale sebe. Celé to bolo také... zvrhlé. Také odporné! Snažila som sa pred jeho dotykom uhnúť, ale rozhojdal sa mi pri tom zbytočne prudkom a vlastne v podstate úplne smiešnom pohybe žalúdok. Výsledok celého môjho snaženia bolo, že mi napokon bolestivo zaryl prsty do brady a silou ju stočil presne opačným smerom, ktorým som mala namierené ja – smerom od tej ohavy. Pohyb, ktorým ma takto uväznil, bol ale príliš prudký a nečakaný krok, že som napokon bez varovania otvorila oči. V hlave mi vybuchol ohňostroj bolesti, a ten mi na malú chvíľu zastrel zrak. Pomaly, ako tma predo mojimi očami ustupovala boľavým tieňom, sa mi priamo pred nosom zhmotnil jeden z mojich snov. Žiaľ, krásny pianista to nebol...

* * *

Emmett

Keď sa jej nežná rúčka stratila v útrobách môjho saka a neomylne si razila cestu k miestam, o ktorých gentleman nahlas NIKDY nehovorí, trochu som precitol. V ušiach mi síce hučalo a na jazyku som stále cítil jej chuť, ale aj tak som mal podozrenie, že sa mi to snáď iba sníva.

Zavzdychala – ale to predsa sny nerobia? – a pritisla svoje rozhorúčené telo bližšie k môjmu. Bola o toľko drobnejšia a aj tak naše telá k sebe pasovali, ako keby sme boli dva dieliky jednej skladačky.

A práve TO bola tá rozhodujúca chvíľa, kedy sa mi vrátil mozog späť. No, alebo aspoň jeho podstatnejšia časť. So zapretím všetkých svojich zbytkov síl, som jej ruku-šmátralku chytil a odtiahol, v mene pudu sebazáchovy, od vlastného tela. Nebolo to správne, NEBOLO, aj keď som po tom – po nej - túžil.

Pozrieť sa jej spriama do očí bolo asi ešte ťažšie, než pozrieť sa od očí pravde. V tých Rosaliiných bol jeden obrovský otáznik a ako plynuli sekundy, tak sa k nemu pridali aj  obrovské slzy, ktoré sa už už chystali opustiť pevnú hrádzu viečok.

„Nemôžeme...“ bolo jediné, čo sa mi podarilo zo seba vypraviť. A verte mi, tie slová ma skutočne boleli rovnako ako ju. Veľmi.

„Ale... ale...“ jachtala chvíľku a potom v jej tvári nastala zmena. Svoj zmätok sa snažila ukryť za neprístupnú, umŕtvenú masku a tak jediné, čo zostalo v jej tvári ešte živé, bola tá prekliata bolesť.

„Rose, toto nie je správne!“ Nezachraňoval som celú túto prekliatu situáciu, hoci som veľmi chcel. Čokoľvek som povedal ma robilo v jej očiach horším, ale ja som nemal byť ten, kto ju spoločensky zničí. Nechcel som byť ten, čo ju sprzní.

Odvrátila tvár a drobnou rúčkou, dlaňou dotýkajúcou sa môjho hrudníka, sa snažila medzi nami urobiť odstup fyzicky, aj keď som to bol práve ja, čo som nás pred malou chvíľou pravdepodobne naveky rozdelil.

„Rose...“ skúsil som to do tretice, ale vtedy už aj mne definitívne došlo, že som to celé definitívne pohnojil. Už mi viac neuverí.

A skutočne, aby dokázala moje predpoklady, zodvihla druhú ruku v geste, ktorým dávala jasne najavo, že viac už nemusím pokračovať. Takto odhodlaná sa mi zdala hádam ešte vzrušujúcejšia ako pred tým. Moja malá roztomilá fúria, ktorú nebolo možné nezbožňovať. Moja zlatovlasá bosorka.

Šikovne sa oslobodila z môjho náručia a mne odrazu ostala prudká zima nielen na tele, ale aj v duši. Obišla ma a odvážne, bez jediného slovka, vykročila do tmavej časti chodby. Mlčky som sledoval, ako mizne jej dokonalá silueta z dosahu chabého svetla, vrhaného mesiacom skrz okenné tabule. V tej chvíli som cítil ako vo mne čosi umrelo. Chcel som skríknuť Neodchádzaj!, ale ten mŕtvolný chlad sa vo mne šíril rýchlosťou, ktorá okamžite zmrazila všetko. Ústa, nohy... teda, takmer všetko. Srdce mi ešte stále bolestivo pumpovalo, ale inak som už takmer vôbec nebol schopný myslieť či konať.

Sledoval som ako zastala, ale mojim smerom sa neotočila. V tichej chodbe bol počuť  len jej prerývaný dych.

„Ty si ma sem doviedol, tak teraz ma pekne odveď naspäť,“ zašepkala chladne, no mne to v ušiach znelo ako streľba z kanónov.

Jej príkaz ma napokon naštartoval. Ona iba čakala na mňa – na svojho sprievodcu. Premýšľal som, čo by sa stalo, ak by som sa jej ešte jeden jediný raz dotkol, ale odvahu urobiť to, som nemal. Kráčali sme bok po boku, či skôr, tápali sme spolu v tme. Nemal som ani tej najmenšej potuchy, kde by sme mohli byť. Keď som si to sem pred tým namieril, iba som túžil po súkromí... hocijakom.

A potom zakopla, predpokladám, že o dlhý behúň, ktorý vystielal celú túto chodbu. Nepremýšľal som nad tým, čo robím. Okamžite som sa ju snažil zachytiť skôr, ako by si mohla ublížiť prípadným pádom. A vtedy som opäť pritisol jej drobné telo k môjmu. Keď sa jej telo v mojom náručí uvoľnilo, šťastne som sa usmial sám pre seba, ale žiaľ, nevydržalo mi to šťastie nadlho. Jej uvoľnenie prešlo do akéhosi stavu „bez vôle“. Akoby som v náručí držal len obyčajnú bábku. V prvej chvíli som nerozumel o čo tu vlastne ide. Nechápal som čo takého sa zmenilo, ale tichý vzlyk ma nemilosrdne stiahol z výšin späť na tvrdú dlážku reality.

***

Rosalie

Ten pocit, že som sa ocitla uprostred krásneho sna, ďaleko od všivavej Chicagskej reality, bol neprekonateľný. Šťastie mi svišťalo okolo uší... nádhera. On bol tak zvláštny, vášnivý, taký... Bol celkom iný ako Royce. Chcela som Emmetta. Nie, ako princa, čo by ma oslobodil. Nie ako módny doplnok, o ktorého bohatstvo stála hlavne matka, či čokoľvek iné. CHCELA som iba tohto muža tak, ako si žena predstavuje svojho partnera. Jeho sila mi vlievala do žíl okrem nádeje aj čosi, čo som nedokázala pomenovať. Akoby som sa z neho napila  mohla žiť popri ňom naveky! Áno, pokojne by som mohla zakričať do svete, že zo všetkého najviac, by som chcela zostať s týmto mužom naveky. Zvláštne, však? A potom povedal, že nesmieme...  Môj sen skončil. Pocit, že sa mi v tej chvíli zrútil svet, ma takmer zabil. Počuť to slovo, nech už bolo akokoľvek opodstatnené, z jeho mäkkých pier znelo tak odporne definitívne.  Každé jedno ďalšie oslovenie, čo opustilo jeho ústa, presne tie, ktoré som pred chvíľou tak bez hanby bozkala, zatínalo do môjho srdca bolestivé pazúry.

Hanba okamžite prestúpila celé moje telo a ja som iba tme mohla ďakovať za to, že nemôže byť vidieť moju tvár. Odmietol ma. Po tom všetkom, čoho som sa bola ochotná vzdať... iba kvôli nemu...

Jedinú spásu tejto ponižujúcej situácie som videla v úteku. Ten som ale sama nemohla v tej tme nikdy zvládnuť. Ani pri najbujnejšej fantázii som netušila v ktorej časti paláca sme, a ani to, ako sme sa sem vlastne dostali. Zmes hanby, poníženia, strachu z matky... a celého prezradenia mi zovrel pľúca a zviazal nohy. V ušiach mi hučalo a mne bolo jasné, že sa o mňa pokúša pravý hysterický záchvat.

Emmett sa snažil ma zopár krát osloviť. Ale nebola som schopná vnímať viac, než jeho hlas. Myslím, že sa stále vracal k tej potupe, ktorú mi uštedril pred chvíľou, tak som ho radšej stopla hneď, na každom jeho začiatku. Z mojej strany to bola iba posledná snaha o akú-takú dôstojnosť, ktorú sa aj tak vytrvalo snažili odplaviť dve stužky, čo ostali ako slané memento nechcenej na mojej tvári slzy.

Tma urobila svoje a ja som takmer skončila na zemi. Emmett bol však rýchlejší a ja som sa opäť ocitla tam, kde som chcela aj nechcela byť. Nezvládla som to. Už nielen slzy, ale aj moje srdce vypovedalo poslušnosť. Jeho blízkosť bola magická. Chcela som ho. Len jeho. Naveky.

***

Jasper

Bolo na čase, aby som sa konečne rozhodol, čo s ňou urobím. Že jej z toho celkom preplo, bolo viac než jasné. Každému sa sem-tam stane, že má chuť niekoho pekne zmlátiť, či si inak fyzicky uľaviť, ale pred tým, čo znamenal šialený lesk v jej očiach, som sa už viacej skrývať nemohol. Na to som ho poznal až príliš dobre. Vídaval som ho v očiach chlapcov v zákopoch. Často sa to stávalo najmä po tom, ako im vojna, ruku v ruke s nepriateľom vzala tých, ktorých na fronte považovali za „rodinu“. Všadeprítomná, krutá smrť ich zmenila natoľko, že návrat medzi tých od ktorých pôvodne odchádzali, bol takmer nemožná.  Niektorým už nezostalo nič, len  čisté, ničím neriedené šialenstvo.

To som videl v Maríiných očiach. Túžbu zabiť... Stačilo tak málo a bola by svoj vražedný plán dokončila. So mnou alebo bezo mňa. Našli by sa mnohí, ktorí by kvôli nej určite zabili. O tom som nepochyboval. No ja som jej to nemohol dovoliť. Stačilo raz podľahnúť a bolo by príliš neskoro. Dúfal som, že nie je už teraz.

Bolo mi jasné, že na to, aby som si premyslel, čo urobím ďalej, budem ju musieť utlmiť. Keďže aj napriek prohibícii bolo tajného alkoholu všade plno, našiel sa nejaký aj u nej doma. Nebolo ťažké a vlastne ani nápadné, keď som navrhol, že si nalejeme za pohárik na zahriatie. V skutočnosti som ju potreboval riadne opiť a sám získať čas.

Jeden nápad mi neustále bzučal okolo hlavy. Snažil som sa ho odháňať ako sa len dalo, ale nech som vymýšľal akokoľvek, vždy ma to doviedlo na to isté miesto. O to horšie bolo, že výsledok jeho realizácie bol neistý. Skúsiť to? Neskúsiť?

V spánku vyzerala ako anjelik. Nechcel som nechať anjela padnúť, takže som sa nakoniec rozhodol. Veď, krv predsa nemôže byť hustejšia než voda!

* * *

Emmett

Na to, aby som zistil, že som sa ocitol pri stene, mi stačili sotva dva  kroky, ktoré som ukročil smerom vzad. Potom som sa, aj s Rose v náručí, zviezol po chrbte na zem. Nebránila sa mojej blízkosti, no stále to malo ďaleko do toho nášho predošlého výbuchu vášne. Stále plakala a mne tak trhala srdce na kusy. Drobný bozk do voňavých vlasov bol, z mojej strany, sprvu vlastne len čisto logický krok. Veď takto som predsa vždy upokojoval rozrušenú Angelu. Takto som to vídal, ešte keď žila mama... nebolo na tom nič zlé. Rovnako ako druhom či treťom bozku. Snažil som sa nahovárať si, že o nič nejde vždy, keď moje pery neomylne našli Rose. Klamal som sám sebe aj vtedy, keď som zmámene a z blízka vdychoval jej vôňu. Nešlo zastaviť nevyhnutné. Z vlasov som skĺzol nižšie, na rozhorúčený spánok. Nie, toto už rozhodne nebola žiadna náhoda. Tento raz sa nechovala ako zničená bábka... ďalší bozk totiž vznikol s jej pomocou.

Hlavu ku mne posunula zámerne, rovnako ako ja som sa snažil dosiahnuť na jej pery vlastnými. Moje ústa tak smerovali letmé bozky nižšie po obvode jej tváre. Najprv sa ocitli sa na sluche, odtiaľ skĺzli po líci a potom som sa už načisto stratil v krivke jej čeľuste a krku.

Skôr než sme si to stihli uvedomiť, opäť sa medzi nami rozhorel ten prastarý plameň, no tentoraz sme ho už nedokázali, a stvoriteľ vie, že ani nechceli ničím uhasiť.

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

16)  Twilly (28.02.2012 06:48)

Spíš bioparox a calciový sirupíček :/

julie

15)  julie (27.02.2012 23:29)

jojojojojo co používáš jako hnací motorek?Vrnění asi ne...vrčení?

Twilly

14)  Twilly (27.02.2012 23:22)

Ó ano, i já podléhám prudilkám :p :D ... ok, docela jsem pokročila, jestli mi slina půjde i zítra, tak budou kočičky na světě brzo

julie

13)  julie (27.02.2012 23:18)

Twilly,jak jinak

Twilly

12)  Twilly (27.02.2012 23:15)

Spíš se tam míhnou vlci protentokrát

julie

11)  julie (27.02.2012 23:11)

kocourci taky?

Twilly

10)  Twilly (27.02.2012 23:05)

To bych si opravdu nikdy nedovolila, já jenom prostě píšu v režimu ONLINE ku příkladu, právě se rodí další kočičky, mňáááááu

julie

9)  julie (27.02.2012 22:55)

jo,tu situaci jsi popsala ďábelsky,počkej,ty ještě nevíš,co by se s ní mohlo dít dál???? Ufffff,no tak se jenom probrala úplně bezmocná vedle cizího chlapa Twilly,ty ses prostě rozhodla nás ničit na doby a jde ti to

Twilly

8)  Twilly (27.02.2012 22:42)

Tak.. no a ... jak jinak to popsat. Ještě jsem se nedostala k promýšlení toho, co by se s ní mohlo dít dál, takže... jiná slova, jak situaci popsat jsem prostě nenašla

julie

7)  julie (27.02.2012 22:33)

Twilly...popravdě mě nejvíc dostala tvá větička:"ne, Bella mi neudělala nic. A tady taky nic moc neudělala. Prostě se jenom probrala... s Jamesem po boku,mno..." takhle klidně popsat horor

Cathlin

6)  Cathlin (27.02.2012 15:40)

Twills, některé tvé obraty... A to, jak všechno vypisuješ do nejmenšího detailu... Já si to vážně užívám!
A k tomu ještě, jak je to pěkně rozehrané s Rose! On se snažil neobrat ji o čest a jí se to nelíbilo!!! No, tedy!!! B) B) B) Ohnivá Rose! Bosorka se zlatými vlasy...
Angela a Tyler - tam v těch odstavcích byly právě ty obraty, které mě tak okouzlily.
A chudák Bella! Co se to tam proboha děje... O Jasperovi ani nemluvím, ten je v pěkné kaši, jsem zvědavá, jak to rozsekne!

Twilly

5)  Twilly (23.02.2012 16:59)

Mno, Rose a Emmet... ehm, co dodat... jenom, že dalo se to snad čekat, ne? Vždyť je to přece nejvášnivější pár ze všech Cullenů :D

A Macku, neboj, nůž by ještě měl být, takže dneska to byl Jasepr tak trochu "bez" ... mno

Čičinko, ne, Bella mi neudělala nic. A tady taky nic moc neudělala. Prostě se jenom probrala... s Jamesem po boku,mno...

HMR

4)  HMR (23.02.2012 06:25)

mnó, Twilluše, drahoušku, Bella ti něco udělala? Že ji tak týráš? nebo vlastně týráš čtenářky s bujnou představivostí? I ty krutá a předpokládám, že Rose taky nenecháš už s Emmettem, že? Jo, jsi kruťas

Bosorka

3)  Bosorka (22.02.2012 20:47)

Co ta Bella, kurnik? Koukej ji Edo konečně zachránit!
Emmett a Rose vau, to bylo krásně žhavé a pak něžné a pak zase žhavé ;)
Jasper - miluju ho, i když nemá nůž! ;)

Lenka326

2)  Lenka326 (22.02.2012 19:56)

Emmett a Rose, Rose a Emmett hotová smršť, nemůžu uvěřit, jak se to mezi nimi vyvíjí. A nejsou to jen hormony nebo chtíč, její slzy a jeho utěšování mluví o něčem naprosto jiném.
Jasper - jsem hodně zvědavá, jak to bude dál. Snad se od Marii konečně odpoutá. Ale Bella, té je mi opravdu moc moc líto, jak se z tohoto dostane??? A hlavně kdy??? Díky Twilly těším se na pokráčko.

Empress

1)  Empress (22.02.2012 19:17)

No teda, hotová smršť vášní
Chudák Bella a Jamesa by som schuti trafila lopatou po hlave, hnusník jeden
Emmet s Rose... Čo k nim dodať? Snáď len toľko, že konečne*fworks* *fworks*

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek