Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

14. kapitola - Táto oddychová kapitola nás ešte trochu prevedie po plese a zoznámi Edwarda s Charlie Swanom. Alice dostane darček a Esme sa zahrá na Mojžiša :-D... Áno, na veľkú žiadosť mojej hlavnej prudilky, prebleskne sa dejom aj Jazz  ♥

Carlisle


Čakal som, kedy to v ňom praskne a on začne zase zúriť, ale prekvapil ma. Rozhodne som očakával dramatickú scénu už vo chvíli, keď som mu ešte len oznamoval, že z neho mienim urobiť plesovú atrakciu. Ja viem, mala to byť bezvýznamná ukážka mojej autority, ale teraz mi ho bolo tak trochu ľúto. Predsa len, nechať ho roztrhať týmto senzácie chtivým pyraniam... K môjmu veľkému prekvapeniu len stisol pery a prikývol na znak, že súhlasí. Trochu pri tom zbledol, ale tak nejako som nemienil ustúpiť z mojich požiadaviek, napriek svojmu pocitu viny. Ešte stále bol vo mne voči nemu hnev a ten mal v tejto hre trochu vyššie karty...


Keď hral, tu, pred všetkými, takmer som nedýchal. Bol skvelý. Klavír a vlastne hudba - to bol odjakživa jeho živel. Možno práve toto by mohol byť ten pravý liek na jeho problémy, napadlo mi pri pohľade na Edwarda... Hudba. Mohla by byť dostatočným suplementom jeho zhubnej vášne?


V tej chvíli do mňa ktosi vrazil. Prehltol som šťavnatú nadávku, ktorá sa mi drala na jazyk, aj keď to mojim zvykom nebolo. Šampanské mi z pohára trochu vyšplechlo na prsty, hoci bolo uväznené v pohári s vysokými stenami. Ten ktosi ešte stihol tlmene zamrmlať „pardón“, zatiaľ čo sa snažil nemotorne zmiznúť. Díval som sa za ním, ako sa odo mňa vzďaľuje, kým ja som ho prebodával imaginárnymi dýkami. Nemohol som si pomôcť, ale aj napriek zlej nálade som sa nemohol vyhnúť pocitu, že mi bol jeho chrbát až príliš povedomý. Pevne som zovrel pery a dohodol som sa sám so sebou, že v tejto chvíli, sa ním nebudem vôbec zapodievať. Práve teraz som mal chuť nerušene obdivovať skvelý výkon svojho syna. Útočník sa napokon zastavil a začal sa bezradne točiť okolo vlastnej osi.  Netrvalo dlho, kým som v ňom spoznal náčelníka Chicagskej polície, Charlieho Swana.


„Doktor Cullen,“ vykríkol o trochu hlasnejšie ako sa patrilo, keď ma zbadal a tých pár krokov, o ktoré sa pred tým vzdialil,  opäť hravo prekonal. Výraz v jeho tvári sa mi zdal viac než napätí. Aj slepý by si všimol, že nebol typ pre spoločenské akcie takejto veľkosti. V podstate som sa čudoval, že sa vôbec niekomu podarilo, ho sem nalákať. Pochyboval som, že jeho prítomnosť bola dobrovoľná.


„Nevideli ste, prosím, moju Bellu?“ Zaskočil ma svojou otázkou hneď na úvod. Trochu zmätene som sa začal obzerať po ohromnom dave miestnej smotánky. Bolo tu príliš veľa ľudí a tú jeho Bellu som navyše vôbec nepoznal. Ani som nemal poňatia, či to má byť manželka, alebo dcéra...


Zavrtel som hlavou a snažil sa vystrúhať čo najospravedlňujúcejší výraz, keď som videl Charlieho zúfalstvo. Trhane sa nadýchol a roztrasene vydýchol všetok vzduch z pľúc. Dieťa! Je to jeho dieťa. Takto sa správa iba otec, napadlo mi okamžite.


„Neviem, kde je. Zmizla!“ Nemohla mi ujsť mierna hystéria v jeho hlase.


„Len pokojne, tu sa predsa nemohla len tak stratiť. Možno je na terase, je tu pomerne dusno a ťažko dýchateľný vzduch alebo sa iba zabáva s nejakou priateľkou,“ snažil som sa navrhovať všetky možné varianty.



„Nie! Ona taká nie je. Nikoho tu nepozná a nie je ako tieto...“ pohodil rukou do priestoru a zasiahol ňou čísi pohár bez toho, aby si to vôbec všimol. „... skleníkové kvetinky,“ dopovedal už viac menej sám pre seba.


Do tejto situácie sa prihrnul Edward. S vydeseným a uštvaným výrazom v tvári, ma zdrapil za obe ramená a nadychoval sa k nejakej otázke.


„Nevideli ste niekde moju Bellu?“ predbehol ho Charlie.


„Prepáčte, ale ja nepoznám žiadnu Bellu!“ štekol po ňom Edward odmerane, no len čo sa na Charlieho zamračene pozrel, skamenel, akoby videl ducha. Presne som rozpoznal tú chvíľku, keď niečo, čomu som ja nerozumel, pochopil. Na chvíľu ostali obaja na seba ticho zízať. Opatrne som striasol Edwardove ruky  zo svojich ramien a možno práve tým som ho konečne prebral.


„Gaštanové vlasy, rozpustené, nie zopnuté... a modré šaty...“ Svoje slová odriekal tak trochu ako mechanický stroj. Paradoxne mu pri tom oči žiarili ako žiarovky. „Bledá pleť a hnedé oči?“ pokračoval v popise, no koniec vety sa niesol v znamení istej vyčkávavej  nervozity. Podobný výraz ako Edward, mal aj Charlie. Naprázdno preglgol a dychtivo prikyvoval.


„Áno, to je ona!“ dodal takmer bez dychu. „To je ona!“


Edwardova tvár sa opäť zmenila. Oživla, aj napriek tomu, že sa zadíval kamsi ponad Charlieho hlavu a neprítomne sa vytiahol jeden z kútikov do takého toho zasneného poloúsmevu. „Takže, Bella,“ zašepkal len sám pre seba. Takéhoto som ho videl po prvý raz v živote a povedať, že som bol LEN šokovaný, tak to by som pekne klamal. Charlie si zatiaľ evidentne nič nevšimol.


„Takže ste ju videli? Viete, kde je?“ Už Edwardova vnímal iba na pol ucha a opäť sa začal okolo seba nedočkavo obzerať, či ju predsa len niekde nezahliadne.


Nastalo trápne ticho, ktoré prinútilo nielen mňa, ale aj Charlieho, venovať Edwardovi trochu viac pozornosti.


Edward si ešte stále, s očami uprenými „do nikam“ hrýzol spodnú peru, ako keby bol zasnená adolescentka čítajúca knihu z červenej knižnice. Akoby bol zatvorený vo vlastnom svete a mne napadlo len jediné. Drogy!


„Takže ste ju videli?“ zopakoval Charlie jednu zo svojich otázok, ale tentoraz sa už díval na Edwarda pekne podozrievavo. Myslím, že policajt sa v ňom nezaprie! A vlastne som sa mu ani nečudoval, Edward sa totiž choval viac než zvláštne, ak to môžem takto povedať. Na ďalšie ticho, ktoré sa medzi nami rozprestrelo, sa už Edward strhol. Konečne pôsobil, že je plne pri vedomí. Našťastie! Znamenalo to, že drogy som mohol pravdepodobne vylúčiť. To však neodpovedalo na otázku, čo sa to s ním, dočerta, deje?


„Len počas toho recitálu, pane,“ vysúkal zo seba nakoniec nervózne.

* * *

Alice

Dnes som sa zobudila a mala som pocit, ako keby mi niekto závažiami tlačil viečka opäť dolu. Ani sama netuším, ako dlho trvalo, kým som bola schopná vstať. Viem, že som spala tvrdo. Dokonca si matne pamätám, že som mala sny. Nič veselé, čo bolo, samozrejme, škoda. Ak by sa mi snívalo niečo milé a krásne, možno farebné, hádam by mi to nahradilo tú falošnú šeď, čo ma obklopovala v tomto odpornom blázinci.


Posadila som sa na posteli a v duchu prehovárala samú seba, aby som už nepredlžovala tú agóniu. Vedomie, že stačí iba jeden jediný rýchly pohyb a ... moje nohy ovanie studený vzduch z miestnosti... Striaslo ma už vopred. Každopádne, nakoniec som samú seba prehovorila a prestala s tými blbosťami. Vyliezla som z postele a rýchlo som preletela svojou celou. Ak by mi niekto chcel merať čas, za aký som na seba nahádzala oblečenie, bezpochyby by to bol rekord. Mala som pocit, že je tu chladno ako v hrobke. Cítila som sa, ako zatvorená v hrobke, tak zvláštne zmierená s tým, že sa odtiaľto LEN tak nedostanem. Zima a únava mi zatemňovali moju ľahko agresívne-optimistickú stránku. Cítila som sa, akoby som fyzicky pracovala vkuse tri dni a tri noci. Úplne na dne. Fyzicky aj psychicky out.


Práve vo chvíli, keď som tak urputne premýšľala nad tým, či si ešte na chvíľu neľahnem do postele... len na takú malilinkú... ktosi zaklopal. Uvedomila som si, že som ticho zavrčala a v duchu si aj poriadne zakliala, keď sa moja trajektória, v dôsledku opätovného zaklopania, zmenila. Dvere som otvorila naštvaným trhnutím a zostala prekvapená... Obrovský John sa nado mnou týčil so strieborným podnosom v ruke. Tak ohromný chlap v úlohe majordoma by šokoval asi každého, takže som len zaklapla ústa, ktoré sa mi v údive otvorili a nejakú dobu tak aj zostali. Rukou som ho pozvala ďalej, čo samozrejme, prijal a okamžite zrealizoval.


Keď už som bola medzi dverami, napadlo ma paranoidne preskúmať, či je chodba prázdna. Veď, čo keby ho niekto videl? A potom mi to docvaklo. No a čo,  že by ho niekto videl, veď predsa neurobil nič... len mi priniesol čaj. Sem. Ku mne do mojej cely. Žiadna knižnica...


„John, čo tu...“ Chcela som okamžite svoju odpoveď, ale len čo som zbadala jeho tvár, nezmohla som sa na nič iné, ako na prekvapené mrkanie. Takmer vždy hrozivo vyzerajúci John, ktorý v mojich očiach len nedávno stratil nálepku vraždiaceho monštra, sa zubil na celé kolo. Akoby sa tak trochu vrátil do detských liet. Vo veľkej tlape sa mu hompáľala malá ploská vecička. Kmitala rýchlo sem a tam a ja som v prvej chvíli nevedela, čo to je. Po pravde, ani v tej druhej...


„To je pre vás,“ pípol cudne, až mi to jeho chovanie prišlo celé ako zo sna. Jasné, toto je len sen! Musí byť! Presviedčala som samú seba.


„Čo to je?“ Spolu s otázkou som vypustila takmer všetok vzduch a snažila sa zaostriť unavenými očami na predmet, čo držal v ruke.


„Poďte sem, toto vám urobí dobre...“ Huňaté poloblúčky jeho obočia vystrelili do polky čela a jeho oči nadobudli detsky dychtivý výraz. Netuším prečo, ale aj keď sa správal takto nezvyčajne rozpustilo, ba priam, trošku šialene, nemala som z neho strach. Takmer.


Pomaly, nie však nijako váhavo, som vykročila priamo k nemu. Telo som mala stále ako z olova a chlad sa mi zarezával pod nechty. Čím som bola bližšie, tým jednoznačnejšie som rozoznávala, čo mal v rukách za predmet. Na prvý pohľad sivá ploská vecička v tvare obdĺžnika, zabalená v akomsi hrubom textile.


„Je to...“ zarazila som sa pred slovami, ktoré som chcela vysloviť, „... fľaša?“ Vyzeralo to tak, ale zároveň aj nie a to ma trochu miatlo.


Johnova široká hruď sa začala prudko dvíhať. Na tvári sa mu usadil hrdý úsmev, ktorý sa snažil za každú cenu potlačiť, len aby pôsobil dôstojnejšie keď po krátkom odkašľaní , zhrubnutým hlasom od nervozity, povedal: „To je termofor. Strašne dobrý vynález,“ rozohnil sa a keď si uvedomil, že jeho slovná vášeň pre vec pravdepodobne prekročila isté hranice spoločenských konvencií, sklopil pohľad placho ku špičkám svojich topánok. „Tento som urobil pre vás,“ dodal a natiahol svoje dlhé silné ruky aj so svojim „výtvorom“ ku mne.


Netušila som ako zareagovať. Doniesol mi darček. Síce som netušila, čo to je, ani na čo sa tá vec používa, ale mal z nej evidentnú radosť. Stálo ma pomerne veľa síl, aby som tam len tak neostala stáť s otvorenými ústami a v nemom úžase. Hlavou mi blesklo, že čo by si o mne pomyslel, ak by ma videl s takým inteligentným výrazom. Hádam, len to, že sem ozaj patrím.


Prekvapil ma. Doteraz bol vždy taký pokojný, taký... rezervovaný. Tichý...


„Ohreje vás to, slečna Brandonová. Už vám viac nebude taká zima.“


Ruky tentoraz natiahol o trochu menej prudko, vlastne, naťahoval ich pomaly, ale s určitým núkavým dôrazom. Ako keby som bola plachá kobylka a on mal pre mňa v dlani chutné jabĺčko, cez ktoré si chce ku mne nájsť cestu.


Cítila som sa z celej tejto situácie pekelne zmätená. Možno viac preto, že som necítila žiadne ohrozenie. A možno preto, že som sa cítila strašne unavená, hoci bolo ešte stále iba ráno.


Nie, rozhodne som nečakala, že tu, v tejto zlatej klietke, bude ku mne niekto milý. John sa zdal byť iný...


* * *

Edward


Začínal som sa cítiť v spoločnosti týchto dvoch mužov trochu trápne. Alebo možno v úzkych, možno... V jednej chvíli som nemal o nič konkrétne záujem, snáď okrem priazne svojich adoptívnych rodičov a v druhej som náhodou naďabil na niekoho, kto by ma nemohol viacej zasiahnuť snáď ani len obrovským kladivom. Čokoláda v očiach úplne neznámeho dievčaťa, spôsobila dokonalú vzburu mojich priorít a ich obrat o stoosemdesiat stupňov. A miesto toho, aby som sa s ňou mohol zoznamovať a ohurovať ju svojim šarmom, ja som sa tu vybavoval s Carlislom a – och môj Bože! - s jej otcom! Nič trápnejšie som snáď ešte nezažil!


Ale viacej, ako trápny pocit, som bol plný nevyužitej energie. Túžil som ju okamžite nájsť a  povedať jej... Nie, sám som netušil čo, ale moja potreba – len tak tu nestáť a niečo robiť – bola ozaj neuveriteľne naliehavá. Hlúčiky postávajúcich ľudí s vysokými šampuskami v rukách, mi strašne liezli na nervy. Mal som paranoidný pocit, že sa každý v tejto prekliatej sále díva iba na mňa. Že ma všetci doslova nehanebne okukujú. Tlak v hrudi, ktorý mi tento neželaný záujem spôsoboval, mi nenechával možnosť sa poriadne nadýchnuť. Ruky sa mi potili a bol by som pokojne odprisahal, že sa začali na mňa valiť už aj steny. Potreboval som vzduch, ale hlavne, vidieť JEJ oči. Zo všetkých tých zvukov, ktoré ma obklopovali, som len nejasne vnímal hlas toho muža a Carlisla. Obsah som proste nezvládal. Odrazu sa ktosi dotkol mojej ruky. Ten dotyk mi bol známy, ale aj tak ma prekvapil, takže som rukou inštinktívne šklbol a otvoril oči. Panebože, kedy som ich zatvoril? Nedokázal som si rýchlo spomenúť. Moja myseľ pracovala odrazu akosi pomaly.


Cítil som, ako sa tlak prstov na mojom zápästí ešte viac zvýšil.


„Si v poriadku?“ Carlislova tvár sa odrazu ocitla veľmi blízko pri tej mojej. Uprene sa díval do mojich očí. Uprene a veľmi ustarostene.


„A... áno, áno som v poriadku.“ Sucho v ústach spôsobilo, že sa mi lepil jazyk na podnebie. „Len... je tu príliš veľa...“ Nebol som úplne schopný dopovedať, potreboval som sa napiť. Najlepšie niečoho ostrejšieho, ale s tým som skoncoval. Už nikdy nič, čo ma omamovalo. Som predsa čistý!


„... ľudí? Je ich tu viac než dosť!“ dopovedal prekvapivo práve náčelník Swan. Pritiahol tak moju pozornosť. Bol rovnako nervózny ako ja. Určite v prvom rade z toho, že nevie nájsť svoju dcéru. Bella. Jej meno je ako zamatová stuha...


Náčelník sa trochu pri sklonil k Carlislovej hlave, zatiaľ čo jeho pohľad nervózne mapoval davy ľudí na plese. „Ani ja sa tu necítim práve najšťastnejší.“ Nesmelo sa pozrel dolu, na svoje spotené dlane a potom opäť na nás dvoch. Nervózne šklbnutie kútikom malo asi znázorňovať úsmev.


Skôr než sme vôbec mali spolu s Carlislom šancu akokoľvek zareagovať na nášho nového spolutrpiteľa, hlúčiky plesajúcich sa začali rozostupovať, ako keď Mojžiš prikazoval vode. Na konci tej rozostúpenej masy však nebola žiadna biblická postava. Blížila sa k nám naša Esme.


„Á, tu si, miláčik, dovoľ mi predstaviť ti náčelníka Swana...“ Sledoval som Carlisla, ktorý s radosťou využíval každú možnosť, pri ktorej sa smel dotknúť svojej Esme. Vždy pri tom vyzeral, akoby ho zasiahol prúd čistej energie a on odrazu ožil. Aj keď som Bellu nepoznal, želal som si, aby som raz s ňou prežíval to isté, čo títo dvaja šťastlivci.


Náčelník sa aj napriek neúnavnému očnému pátraniu donútil sústrediť na príchod a zvítanie sa s Carlislovou manželkou. Ruku jej podal mechanicky a rozpačito sa jej uklonil bez toho, aby prestal v prehliadaní okolia. Potom, keď sa jej konečne pozrel do pokojnej, usmiatej tváre a v tej chvíli, akoby sa jeho napätie uvoľnilo. Áno, takto Esme často pôsobila na ľudí. Bola ako oáza pokoja v rozbúrenom oceáne stresu.


„Našiel ťa ten gentleman?“ Všetci sme sledovali ako sa zavesila do Carlisla a láskyplne mu vtisla nevinný bozk na líce.


„Gentleman?“ Aj Carlisle sa pridal k náčelníkovmu opatrnému, no intenzívnemu prepátravaniu blízkeho okolia.


„Myslím, že zlé zažívanie,“ vysvetľovala. „Do pitia si sypal trochu jedlej sódy, ale bolo jej dosť málo na to, aby mala nejaký účinok.“


„Nie, no možno sa ešte objaví,“ mumlal si viac-menej sám pre seba. Doktor sa v ňom nezaprel. Akákoľvek zmienka o potenciálnom pacientovi zapálila oheň v jeho očiach.


„Ako vyzeral?“ naliehal som, a pritom som sám netušil, čo ma k tomu viedlo. Náčelník spozornel. Ako pravý policista vytušil... vlastne ani sám netuším čo.  Vzduch okolo nás akoby oťažel. Každý jeden z nás cítil, že NIEČO nie je v poriadku.


Miesto odpovede sa Esme zľahka zamračila. Dušou mi preletel akýsi zvláštny tieň, niečo, čo sa dá len ťažko popísať. Každopádne, bolo čosi ako predzvesť blížiaceho sa zla.


„Vysoký, blond, veľký fešák a vlasy mal trochu dlhšie než aká je dnes móda...“ vymenovávala zarazene Esme. Jej slová boli opatrné, oči trochu vyľakané.


James Brandon!

 

Bol to jeho opis. Aj keď strohý, no predsa, bol to on. Jediné čo mi na celej veci nesedelo, bola jeho záha...


A v tej chvíli som pochopil. Žiadna záha, drogy...


Zdrapil som Esme za ramená. „Kedy?“ Hlas sa mi rozrušením triasol a zlé tušenie nadobúdalo takmer reálne kontúry krutej reality. „Kedy si ho videla naposledy?“


Carlisle takmer okamžite zareagoval. Jeho ruka vystrelila a on sa ma snažil zadržať. Vlastným telom nenápadne vytváral prekážku medzi Esme a mnou. Nechcem si ani predstavovať, na čo všetko myslel. Ako asi môj útok na Esme mohol vo svetle istých skutočností vyzerať?


* * *

Jasper


Ostrá čepeľ v mojich rukách za zaleskla vo svetle ranného slnka. Prenikalo malým oknom v kutici, ktorej María hovorila so zvyčajnou nechuťou domov. Zhlboka som sa nadýchol a pozoroval to drobné snedé telo, ktoré sa teraz chúlilo na obrovskej drevenej posteli. Vedela byť sexi, záhadná, zvodná... Neklamal by som, ak by som tvrdil, že určite aj nebezpečná, ale teraz? V tejto chvíli nemala ďaleko do trosky. Vlastne, takmer by som ju prirovnal k dieťaťu, ktoré si bez pomoci nedokáže pomôcť. Uvedomoval som si, že to, čo je medzi nami je založené na extrémnych pocitoch, bez citov, no aj tak si ma dokázala niečím zaviazať. Ešte pred pár týždňami by mi bolo jedno, čo by sa s ňou stalo. Vedel som to! Ale ako ju môžem opustiť, keď viem, že jej straší vo veži! To je zjavné... A kto by chcel dobrovoľne zostávať s bláznom pod jednou strechou? Nemôžem ju opustiť...


Zadíval som sa na svoju obľúbenú zbraň. Najjemnejšia španielska práca, hrot ostrý ako jazyk čarodejnice a rukoväť diabolsky vyvážená. Premýšľal som, čo by sa stalo, ak by som pre ňu urobil to, čo požadovala... už pred tým som  zabíjal, ale vrah? Vrah?! Dokázal by som zabiť bez zjavnej príčiny?


Nemo som zakrútil hlavou sám nad sebou. Prečo nad tým vôbec premýšľam? Prečo sa rovno nezbalím a nejdem zase o dom ďalej? Vždy sa našla nejaká ženská, čo ma s radosťou prichýlila. Mal som sa zodvihnúť a ísť zase ďalej... Mal som...


María zakvílila zo sna, iste nočnej mory a ešte viac sa skrútila do klbka. Teraz pripomínala nemôhúce dieťa hádam ešte viac, ako kedykoľvek pred tým.


Cítil som, ako mi ide tlak rozraziť hlavu. Stačila len chvíľa a pocity mi explodujú v hlave. Jeden jediný pohyb stačil a dýka opustila moju dlaň. Zasvišťala vzduchom, urobila zopár kotrmelcov a miesto toho, aby som skoncoval s jej utrpením, zabodla sa s vražednou ladnosťou do dreveného trámu, ktorý podopieral strop.


Dočerta!


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Cathlin

11)  Cathlin (15.02.2012 19:31)

To byl zase koncert... Jak ty to děláš, Twilly? S napjetím čekám vždy na další řádek, odstavec a pořád si říkám - co bude? Co z toho bude? Popisuješ ty nejmenší detaily tak, že jimi jen vzbuzuješ zvědavost.
Ples se nám začíná proměňovat v pěkné drama, Esmé se jako obvykle blýskla svou nepřekonatelnou elegancí a taktem, Edward je v tom už až po uši a to s ní téměř ještě ani nemluvil... A už aby ji zachraňoval! A Jasper? Fakt nevím, jak bych se na jeho místě rozhodla. On ví moc dobře, že ona není žena jeho snů... A zatím netuší, kolik toho bude muset obětovat, kdyby něco... A mezitím Alice dostává nebezpečné dárky... Kdyby to jen věděl!!!

Twilly

10)  Twilly (11.02.2012 22:45)

Květuško moje zlatá

kytka

9)  kytka (11.02.2012 22:31)

Oddychová, no nevím. Charlie je zlatoušek. Ten nezklame. A seznámí s Edwardem.
Edward se chytil na udičku. To je jasné.
A Esme.
Díky za dílek. Těším se.

HMR

8)  HMR (11.02.2012 06:36)

slintat může, až bude Bella v bezpečí

Twilly

7)  Twilly (10.02.2012 22:48)

Hele, nechme ho trochu slintat, ve vlkách na to nebude mít chuť ani čas..

HMR

6)  HMR (10.02.2012 16:56)

Hele, Edwarde, co takhle trochu akce? Stát a slintat nepomůže, Belle určitě ne! Hybaj, hybaj!

Lenka326

5)  Lenka326 (09.02.2012 21:25)

No, to zas bylo! Nevím, pořád se nemůžu zbavit divné pachuti, když je řeč o Johnovi. Přitom se chová tak hezky, donesl ji do té ledárny i termofór, ale...
A pak ples. Na Edího udělala Bella obrovský dojem. Jen bych si přála, že to rozpačité seznámení s Charliem by mohlo napomoct při jejím hledání, jestli Edwardovi dojde, že ji mohl unést James. Grázl jeden! Jinak Charlie je skvělý, slon v porcelánu, ale hlavně milující táta a policajt celou svou duší. Taky doufám, že se znovu začne sbližovat Carlisle s Edwardem... A Esmé, ta je prostě dokonalá, jako vždy.
A co ten "chudák" Jasper? Tomu to taky neulehčuješ, že? Jen doufám, že mu nebude Maríi tak moc líto, aby podlehl jejím přáním.
Těším se na další

julie

4)  julie (09.02.2012 14:25)

Twilly,čemu ty neříkáš oddychová kapitola kam ten úchyl odvlekl Bellu a co s ní provádí???!!! Chudák CharlieEdward už ví jméno-vlastně jména-Belly i Jamese,tak co provede? A hlavně Jasper

miamam

3)  miamam (09.02.2012 11:53)

Jupíí další díl A byl super, Edward úplně mimo, hehe Alice je mi vážně líto, aspoň že o ni takhle Johny pečuje...Jenže pořád doufám, že jednou bude s Jasperem... ??? Mohl by Alici vyměnit za Marii, a blázinec by měl aspoň správnýho člověka v kazajce

Bosorka

2)  Bosorka (09.02.2012 05:49)

ááááááááá A co ta Bella? Ty víš, jak nás napnout!
Díky ti za Jaspera, on je prostě s tím nožem

Empress

1)  Empress (08.02.2012 23:47)

Ó áno, ďaľšie mačičky na svete*fworks* *fworks* *fworks*
Páčilo veĺmi. Milujem Charlieho v tvojom podaní
Ale čo chudák Alice? Je to skutočne dobrodinec?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek