Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

13. kapitola - Takže, tu je druhá várka našej plesovej kompánie. Trochu toho Emmetta, trochu Rosalie a... ako bonus J. Janks a Bella ♥

 

15+

Emmett

Bál som sa. Ozaj som mal strach. Ja viem, je to celé na hlavu, ale ja na toto nie som stavaný! A nikdy som ani nebol, chytala ma riadna panika.

„Pokojne Emmett!“ Drobná ruka v saténovej rukavici pristala na mojej. Irina sa na mňa povzbudivo usmiala, ale myslím, že ani ona sa necítila úplne uvoľnene. „To zvládneme!“ Snažila sa ešte dodať čo najodhodlanejšie, ale to už sa na mňa nedívala. Pozerala priamo pred seba, roztrasená ako osika a snažila sa zhlboka dýchať. Nad jej ochotou dodať mi odvahy, aj keď celý tento cirkus sama len horko-ťažko zvládala, som sa musel pousmiať.

Auto zastalo pred obrovským schodišťom vedúcim do budovy s celým tým humbugom. S obavami som sa díval po tejto štvrti a uvedomil som si, že v tejto časti Chicaga som hádam ani nikdy nebol. Vôbec som netušil kde presne to sme a vlastne, bolo to úplne nepodstatné. Horšie boli tie davy  boháčov, medzi ktorých som sa mal o chvíľu zamiešať. Bol som si istý, že mi bude trčať slama z topánok. Nie! Nepatrím sem a rozhodne nikdy patriť ani nebudem!

„Sme asi na mieste,“ počul som hlas, ktorý mohol byť iba môj, ale tento bol o čosi chrapľavejší, než ako býval zvyčajne.

Irina sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Ako na povel nasadila usmievavú tvár, tak veľmi odlišnú od tej zraniteľnej a ustráchanej, ktorú mi - možno nechtiac, možno naschvál - práve pred chvíľou ukázala.

„Tak čo, pôjdeme?“ Jedným okom na mňa žmurkla a mne sa úsmev ešte viac rozšíril.

** *

Rosalie

Royceova ruka pomaly ale iste skĺzavala po mojom boku kamsi omnoho nižšie, než predpisoval spoločenský bontón. Nie, ešte nebol úplne opitý. Ešte stále sa mohol iným javiť ako mimoriadne príťažlivý muž s veľmi spoločenskou náladou, jednoducho, mohol mať typickú nálepku „príťažlivo spoločenský“. Ale ja som už so svojej skúsenosti vedela, že to nebude mať dlhého trvania a začne byť... otravný.

Matkin pohľad som doslova cítila. Akoby mi vypaľovala dva body do chrbta, ani som nemusela vidieť kde stojí, vedela by som o nej, vďaka pohľadu vždy. Tým som si bola istá! Až sem bol cítiť pach jej spokojnosti...

„Ale no tak, Rose, uvoľni sa predsa trochu. Sme na plese, kde sa máme kráľovsky zabávať a ty sa miesto toho chováš ako nejaká stará panna, miláčik!“ Royceov hlas bol vďaka alkoholu trochu prihlasný, než by mal byť za normálnych okolností. Ani neviem, kedy sa ku mne tak veľmi priblížil, ale odrazu na líce mi vlepil vlhkú, hlasnú pusu. Úplne šokovaná som sa nezmohla na slovo, len som úplne stuhla od hanby a zhrozene na neho zízala. Bola som si absolútne istá, že takto ma ešte nikto nikdy v spoločnosti, či mimo nej, neponížil! Namiesto toho, aby sa mi ospravedlnil, zaklonil hlavu a začal sa hlasno smiať. Popritom si ma rukou, ktorou ma ešte stále objímal, tisol o niečo silnejšie k vlastnému telu. Cítila som sa nepríjemne. Snáď, keby takto nevyvádzal... Keby sa nesnažil byť za každú cenu šarmantný...  Nie, nemôžem si ho predsa znechutiť ešte pred svadbou. Mám s ním predsa prežiť šťastný manželský život! Pri tej predstave ma takmer striaslo. Netuším, kedy sa môj obdiv zmenil na nechuť voči tomuto človeku? Veď to bolo ešte celkom nedávno, keď mal byť v mojich očiach princom, čo ma zachráni. Kedy sa z neho stal taký... nevychovaný... taký... ODPUDIVÝ človek?!

„Preboha, Royce, kontroluj sa!“ vyletelo zo mňa. „Sme na verejnosti!“ Tú druhú časť som sa už snažila zašepkať, ale aj tak som mala pocit, že každý hltá naše slová a že sa na nás KAŽDÝ díva.

Royce otrávene pretočil pohľad a jeho krásnu tvár zošpatila hádam ešte otrávenejšia grimasa.

„Snaž sa na sebe trochu do našej svadby popracovať, miláčik, stáva sa z teba pekná sušienka a zapamätaj si,“ priblížil sa ku mne až nepríjemne blízko. Z úst mu tiahlo po šampanskom a mne sa z toho smradu zvrtol žalúdok. „Ja nechcem v posteli žiadnu mŕtvu rybu!“ Dva razy sám sebe horlivo opilecky prikývol a potom sa odo mňa konečne odlepil. Celá červená som sledovala ako sa odo mňa potáca preč už trochu neistým krokom viac než mierne podnapitého človeka. Želala som si, aby som sa mohla práve v tejto chvíli vypariť, hoci to určite nebolo možné.

Snažila som sa z tohto šialeného poníženia ako-tak spamätať, začala som tým, že som sa nenápadne rozhliadala okolo seba, aby som zistila, kto všetko toto deštruktívne divadlo sledoval. Miesto toho ma ktosi chytil ta predlaktie, zašepkal ostré „poď“ a ťahal ma kamsi z dohľadu iných. A mne nenapadlo nič iného, len: "Konečne!!!"

* * *

Emmett

Nohy mi od nervozity tŕpli tak, že som mal pocit, akoby ani neboli moje. Toľko ľudí – oprava – toľko bohatých ľudí som hádam ani nikdy nevidel. A teraz som sa mal tváriť, že som jedným z nich. Mal som nový oblek, šitý na mieru jedným z najlepších chicagských krajčírov, nové topánky a od Iriny tiež veľmi stručné základy spoločenského chovania a tanca. Na viac jednoducho nebol čas. Obaja sme sa dohodli, že budem hovoriť len ak to bude nevyhnutné a budem sa držať Irininých „sukien“ ako kliešť, bez ohľadu, ako podpapučovo to bude vyzerať.

„Nenápadne kývni hlavou na tamtoho sluhu,“ šepkala mi tichulinko a ja som, ako dobre vodená bábka, urobil presne to, čo mi radila. S kamenným výrazom som sledoval, ako sa ku nám livrejovaný sluha blíži a Irina mi jemným tlakom prstov, ktorými sa ma držala za predlaktie, naznačila, že jej mám pohár z podnosu podať. Urobil som to a ona ma pochválila úsmevom. Trochu toho napätia zo mňa týmto opadlo. Hádam to dnes nejako prežijeme!

„Uvoľni sa trochu, ide ti to skvele,“ ubezpečovala ma Irina. „Pozri sa trebárs, na tamtú dvojicu.“ Nepatrným myknutím hlavy a pozdvihnutým obočím mi naznačovala smer, ktorým sa mám pozrieť. „On už je trochu hvízdnutý a ona trpí zo zaťatými zubami jeho nevychovanosť. Chúďa moje pekné! Keď sa tak na ňu dívam, som rada, že som slobodná duša...“ došepkala a odpila si malilinký hlt zo sektu. Po celý čas z dvojice nespúšťala oči. Ja som bol k tým dvom otočený najprv chrbtom, takže ak som nechcel byť za totálneho barbara, musel som byť maximálne diskrétny a otáčať sa k nim pomaly. Upíjal som teda z pohára a nenápadne – alebo, aspoň som v to dúfal – prechádzal pohľadom po celej plesovej sále a ohromnom množstve ľudí. Spoznal som ju takmer okamžite! Na jej dokonalý profil nemožno zabudnúť... A potom som len neveriaco sledoval, ako ju ten imbecil chytil za zadok! Priamo pred všetkými! Ako keby sme boli v tej najhoršej krčme a ona posledná...  Pred očami sa mi zatmelo a skôr, než som stihol vyštartovať a rozbiť mu pred všetkými jeho "sny", ma tvrdo zastavila Irinina ruka.

„Odkiaľ ju poznáš?!“ Tvár mala nekompromisnú, ale nie nepriateľskú. Skôr, akoby som zazrel v jej očiach akúsi obavu.

„Pusť!“ precedil som pomedzi zuby a hypnotizoval som jej ruku na mojom predlaktí. Mlčala, ale nehýbala sa. Jej ruka ostávala tam, kde bola. A Irina bola stále ešte hlavne moja šéfka!

„Irina, toto sa ťa netýka!“ Začínal som prepadať panike, že zatiaľ čo ja sa tu vykecávam, Rosalie tam niekde... Obzrel som sa, aby som zistil, ako je na tom, ale Irina do mňa zaťala nechty, čím si zaručila moju plnú pozornosť.

„Au!“ Podarilo sa! Myslím, že ak by sa dalo pohľadom zabíjať, mohol by som byť pokojne pasovaný do roly spoľahlivého zabijaka.

„Opováž sa urobiť scénu, Emmett!“ zasyčala a zovrela pery do úzkej linky.

„Seriem ti na nejakú scénu!“ vyhŕkol som možno trochu hlasnejšie, než som mal v pláne a pár stojaci najbližšie pri nás sa indiskrétne otočil a zízal na nás s neskrývaným záujmom, akoby sme tu hrali nejaké šibnuté divadlo.

„Nie mne, ty trúba, jej...“ Hnev z jej hlasu úplne vymyzol, keď hlavou opäť kývla k Rosalie. Díval som sa na Irinu, ako keby som ju dnes videl po prvý raz. Prekvapila ma, nie, uchvátila jej starostlivosť. To, čo práve pre mňa urobila, by nikto iný nikdy neurobil.

Zodvihla ruku a položila mi ju na líce. Cítil som teplo celej jej dlane, hladila ma iba palcom.

„Skús sa trochu upokojiť, ja zatiaľ  niekam odlákam toho jej gentlemana.“ Zhlboka sa nadýchla, ako umelec pred vystúpením, aby prekonal trému.

Jemne ma od seba odstrčila a potom si oboma dlaňami prešla od pása cez boky až ku stehnám. Týmto dokonale naučeným pohybom si vyhladila látku a neexistujúce nesúlady jej, aj tak dokonalej, róby. V podstate to bola dokonalá ukážka jej zvodnosti. Keď vykročila ladným krokom šelmy na love, asi tak polovica najbližšieho mužského pokolenia v okolí si musela utierať bradu pri pohľade na jej krútiace sa boky. K Irine ma od samého začiatku nepriťahalo nič tak, ako by to malo byť medzi mužom a ženou v takomto prípade, ale jednoznačne nebolo možné vyvrátiť, že to nie je nádherná ženská. Mala v sebe oheň i iskru a vlastne všetko, čo by chcel mať chlap po bodku v posteli i mimo nej.

Zvyšok sektu som do seba priam krčmovým spôsobom kopol na ex. Doteraz netuším, či to bolo len preto, že som nevedel, čo s plným pohárom, alebo či to malo byť na guráž. Každopádne, teraz mal prísť môj čas!

Preplietol som sa davom k ohromenej Rosalie. Dívala sa na Irinu, ktorá pred jej očami balila toho jej tupca. No, Irina ho skôr od nej odlákavala preč a tým mi poskytla prvotriednu šancu konať. Zatiaľ, kým si ľudia stihnú všimnúť, že sa niečo deje, som mal v pláne... panebože! Veď ja ani len nemám plán!


Jemne som ju chytil za predlaktie a šepol tiché, no autoritatívne: „Poď!“ V duchu som sa modlil, aby nezačala panikáriť. Netypoval by som ju taký ten hysterický typ, ale priznajme si to, nebola momentálne v stave, aby reagovala ako zvyčajne. Našťastie som žiadne zo svojich katastrofických scenárov, ktoré útočili na moju myseľ, nemusel riešiť v praxi. Nechala sa viesť, ako taká bábka. Sám som netušil, kam ideme. Jednoducho som chcel byť preč, chcel som byť s ňou a bolo mi jedno, či sa to patrí alebo nie. Pevne som dúfal v to, že po nás ani pes neštekne, ak na chvíľu zmizneme.


Hnali sme sa nejakou tmavou chodbou, na konci ktorej bolo veľké okno. Všade bola tma, jedine tlmené mesačné svetlo prenikalo sklenými tabuľkami. Potreboval som ju vidieť, aspoň v tom mesačnom svetle, ale skôr, než som to mohol urobiť, zastavila.


„Kam ma to vediete?!“ Rosaliin hlas sa rozliehal prázdnou chodbou so slabou ozvenou a jemným hysterickým tónom.


„Ty vieš, že by som ti nikdy neublížil,“ hlas sa mi chvel. Nie, chvel som sa  hádam úplne celý a ani som si neuvedomil, že som sa úplne vykašľal na bontón.


Pokúšala sa mi vytrhnúť zo zovretia. Inštinkt mi velil nepustiť, ale rozum ho prehlasoval. Spustil som ruku a pozrel som sa do tmy, kde som ju len tušil.


Bál som sa urobiť, či povedať čokoľvek, ani som sa len neodvážil pohnúť, len aby sa nevyplašila. Sledoval som, ako sa nepatrne ku mne naklonila, v snahe rozoznať moju tvár v tme.


„Poďme radšej k oknu,“ navrhol som nesmelo, „budeš na mňa lepšie vidieť.“ Snažil som sa jej vyjsť v ústrety a získať si jej dôveru. Chvíľu mlčala, evidentne premýšľala, ale nakoniec prikývla. Odľahlo mi. Čo najpomalejšími krokmi som sa blížil k obloku. Mal som šťastie, mesiac bol v splne. Čo na tom, že všetko, na čo dopadlo jeho svetlo, malo modrastý dymový nádych... ? S obavou som sa obrátil k Rosalie. Odrazu akoby zamrzla. Ostala stáť ako socha, nádherné oči  na mňa vyjavene hľadeli. Nevedel som, či je to dobré, alebo zlé znamenie... Veď predsa mohla kedykoľvek ujsť.


Keď sa po nekonečnej chvíli opäť pohla, moje srdce sa rozbehlo takmer cvalom. Jej pohľad som cítil až v duši, musela dovidieť až na dno mojej duše. Tentoraz som zamrzol ja. Stačil len jediný pohyb a mohla by sa rozplynúť. Bolo by po tomto krásnom sne. Veď čo iné ako sen, by toto mohlo byť? Len sen, ktorý sa mi práve sníva...


Neskutočne pomalým pohybom zodvihla svoje biele prsty. Váhavo ich približovala k mojej tvári. Už boli blízučko, keď prehovorila: „Si to naozaj ty, lebo sa mi to všetko iba zdá?“


Ďalšie dlhé sekundy som už nemohol čakať, strhol som ju k stene a začal som ju... ach môj bože, bozkávať ako zmyslov zbavený. Chvíľu trvalo, než som si uvedomil, čo robím a že Rosalie ma napodobuje. Horlivo mi opätuje všetku moju vášeň, ktorú už dávno nemožno zastaviť. Potreboval som ju mať čo najbližšie. Nestačilo mi kopírovať jej dokonalé telo vlastným, moje ruky sa ju učili naspamäť spôsobom, o ktorom som s určitosťou vedel, že sa práve za ten budem o chvíľu pekne hanbiť. Nemal by som... Ale nemohol som si pomôcť. Chutila náramne. Pery, jazyk, jej pokožka, bola ako samotná ambrózia. Nabažiť sa jej? To neprichádzalo do úvahy. Perami som skĺzol k čeľusti a na bledú pokožku vysádzal jeden horúci bozk za druhým. Keď zaklonila hlavu, aby mi umožnila lepší prístup, mal som pocit, akoby som vyhral pokerový zápas svojho života. Neváhal som. Pulzujúca tepna ma prebúdzala k akcii a jej vôňa ma zbavovala zdravého rozumu.


„Nechcem...“ zašepkala a mňa stálo takmer všetky sily, čo mi ešte ostali, odtrhnúť sa od Rosalie.


„Nechcem sa zobudiť z tohto sna... ja chcem viac...“ povedala a ja som sa načisto zbláznil šťastím...


* * *


Malý zavalitý chlapík sa náhlil naprieč celý Chicagom. No, takmer celým. Hodnú chvíľu šiel rýchlou chôdzou a neustále sa nervózne obzeral.  Pod pazuchou zvieral čierne dosky s dôležitými papiermi. Ak by sa dostali do rúk niekomu nepovolanému, bolo by po ňom! Ten obor, čo sa objavil u neho v kancelárii s listom od Iriny Beaufortovej, by neváhal ani sekundu.


Dych mu dochádzal  a tak hneď, ako zbadal prvú nájomnú drožku, neváhal a zodvihol ruku, aby ju zastavil ešte kým má možnosť a potom celý zadýchaný nastúpil. Z mesta sa už takmer úplne vytratili kone a jemu to bolo takmer ľúto. Ani si len nedokázal predstaviť Chicago bez koní. Pokrok sa šíril prudko ako španielska chrípka pred niekoľkými rokmi a všetko čo mohlo, to už bolo nejakým spôsobom zautomatizované. J. Janks uznával len jeden jediný stroj. Svoju Berettu, model 1918. Jeho ruka mimovoľne zablúdila k vrecku v ktorom ten skvostný stroj sídlil. Nemusel cítiť chladný kov pažby, stačilo, že jeho prsty neomylne spoznali jej tvar. Nenápadne vyzrel z okienka drožky. Nie, nikto ho nesledoval.


* * *


Bella


Môjho ramena sa dotkla čiasi ruka. Vzhľadom na to, že som sa ešte stále nedokázala odtrhnúť oči od toho pianistu a nevnímala nič z okolitého sveta, ten dotyk mi takmer spôsobil infarkt.


„Ach, prepáčte, slečna, nechcel som vás vyľakať...“ Týčil sa nado mnou vysoký štíhly gentleman. Na tvári mal úsmev, z ktorého ma tak trochu mrazilo a jeho oči mi videli hádam až do žalúdka. Z akéhosi zvláštneho dôvodu sa mi napadlo, že je ako obria kobra a ja drobná myška, ktorú sa práve snaží uloviť. Uhranutá jeho pohľadom a zaujatá mužnými črtami tohto oslnivého blondiaka som tam len tak stála. Určite som bola mimo spoločenský poriadok, ale nech.


„Vlastne, chcel som vám len ponúknuť trochu sektu, dovoľte, aby som sa predstavil. Som James Brandon, slečna,“ povedal zároveň s nepatrným úklonom a hneď nato zodvihol svoje ruky držiace poháre so šampanským do môjho zorného poľa, ktoré bolo doteraz plne zamestnané fascinovaným civením na jeho tvár. Nepamätám sa, či som niekedy videla toľko krásnych ľudí na jednej kope.


„Ehhh...“ Mala som chuť si jednu vraziť za moju tupú reakciu. V živote som sa nechovala ako nejaká osprostená hus. Najprv zízam na toho pianistu, ale našťastie, na toho zízal takmer každý a teraz, tu predvádzam výkon hodný hviezdy večierkov pred týmto gentlemanom.


Nečakal na moju reakciu a rovno mi  jeden z pohárov strčil takmer pod nos. Ak nerátam trochu  toho zázvorového piva, nikdy som alkohol neokúsila. Prohibícia trvala už pekne dlho a byť dcérou policajta, ktorý navyše berie svoju prácu smrteľne vážne, vážne nebolo žiadne terno. Tak som len chmatla po prekrásnom úzkom brúsenom pohári s dlhou stopkou a potlačila hysterický chichot, ktorý sa mi neúnavne dral cez pery. Nervozita asi urobí svoje.


„Takže na vás, slečna...“ rukou naznačil, že si so mnou mieni štrngnúť.


„Bella, Bella Swanová,“ odpovedala som mu a opatrne cinkla sklom o sklo.  Keď vzápätí zodvihol svoj pohár k ústam, bezmyšlienkovite som kopírovala jeho pohyb a dala som si poriadny dúšok. S čím som však nepočítala boli bublinky. Tie malilinké potvorky mi vystrelili priamo do nosa a ja som v prvom šoku prehltla celý obsah mojich úst. Čo ma iba poriadne rozkuckalo a rozkašľalo. Svet sa so mnou rozhojdal, zatiaľ čo záchvat kašľa nepoľavoval. Matne som cítila, ako ma čiesi ruky odvádzajú zo sálu. Zo stredu pozornosti, ktorú som isto na seba pritiahla.


„Prekrásna Bella,“ ozvalo sa akoby priamo v mojej hlave, alebo to nebolo v mojej hlave???


„Ma belle Isabella,“ zapriadol znova.


„Cítim sa... čudne!“ Svet sa mi roztancoval pred očami.


„To vyriešime neskôr, ma belle Isabella, pre dnešný večer si vás tak trochu unesiem, čo poviete...“ zasmial sa ten hlas z mojej hlavy a mňa nadobro obostrela čierno-čierna tma.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

kytka

21)  kytka (11.02.2012 22:27)

Twilly

20)  Twilly (11.02.2012 22:23)

:D ... snažím se psát 15-ku, neboj

kytka

19)  kytka (11.02.2012 22:18)

Já vždycky říkám, že vydržím i déle, abych si to užívala v kuse, ale moc dlouho to nevydržím.

Twilly

18)  Twilly (11.02.2012 22:06)

Květuško, ty na to jdeš fikaně, dáváš si pokaždé jeden dílek k dobru??? :D

kytka

17)  kytka (11.02.2012 22:04)

Jejda, to je konec. Únos? Kdopak jí asi bude hledat? A Emmett a Rose - dokonalé.
Pěkné čtení Verunko.

miamam

16)  miamam (30.01.2012 08:57)

No vidiš, u těch mám nějaký kapitoly resty, tak to jdu dohnat

Twilly

15)  Twilly (30.01.2012 08:55)

Emiku, dnes se bude pracovat na vlkoušcích.

Jo, Číčo, ale stejně...:D

miamam

14)  miamam (30.01.2012 08:46)

ten konec!!! Pfff... Totiž, ten prostředek!!! Ten začátek!!! ...no nic, lehce mi hrabe, každý dělá něco a všichni dohromady udělají moc Občas ale vážně nemám ráda ty tři hvězdičky! Přeruší to v nejlepším A co to má bejt s tím Jamesem? By si moh s Roycem plácnout, fakt :p Vyhlížím další díl!!!

HMR

13)  HMR (30.01.2012 06:13)

Vymyslela nebo objevila... víš, ono se to pokud vím stávalo i stává... a nemyslím, že by k něčemu bylo, kdyby to nasypala ženská do pití chlapovi... jedině kdyby ho chtěla zabít... hm, příliš vážné téma... vrátíme se k FF...

julie

12)  julie (29.01.2012 19:50)

Irina-nemrcha,zvrhlík James,nechutný Royce,Emmett a Rose,J. Janks....mistrně namíchaný koktejl,strašně jsem zvědavá na následky!

Bosorka

11)  Bosorka (29.01.2012 11:48)

Vypadla, jakože jsem zapomněla pochvalně se zmínit, ty trdlo :D A souhlasím, že E a sexualita to je jiné kav¨fčo než Edward... Neřekla bych ani i¨v intenzitě, ale spíše v přístupu - nedělá z toho takovou vědu, zdlouhavě nepromýšlí pro a proti a prostě jde za svým...... A to je sexy!

Twilly

10)  Twilly (29.01.2012 09:47)

Takže vypadla, Macku? Tak teď nevím, mám se smát, nebo to mám brát jako varovný prst, že té "erotiky" tam bylo zatraceně málo, dokonce tak, že ti to "vypadlo"???

Leni, snažím se zachovat jejich povahy, i když je v tom můj příběh. E+R jsou rozhodně ta nejvášnivější dvojice ze všech Cullenů. A právě tady jsem podtrhla rozdíl mezi Edwardovou a Emmettovou touhou. V měření bych jednoznačně řekla, že jsou stejné, ale intenzita, ta je sakra rozdílná

Lenka326

9)  Lenka326 (29.01.2012 08:38)

Twilly, takové šoky po ránu! První, příjemný, byl Emmett. Scéna s Rose byla dokonalá. Ale nikdy bych nečekala, že v sobě najde tolik odvahy. Jasně, on má pro strach uděláno, ale na tohle je potřeba jiná odvaha. No, ale byl po zásluze odměněn. Další příjemný šok byla Irinina reakce. Jsem moc zvědavá na vývoj její postavy, navíc ve spojení s J.Janksem. Ale James a Bella, tak to byl ošklivý šok. Proč? Proč Bella? Jen proto, že se mu zalíbila a hledá si další oběť? No, ale to se trošku přehmátl, když je dcera policajta. Anebo právě proto? Jde po Charliem, aby mu nestrkal nos do kšeftů? No, prostě zase jsi to na mě zaválela a já tu budu čekat na další díl celá netrpělivá.

Bosorka

8)  Bosorka (29.01.2012 06:21)

Více vrásek mám v současnosti nad Bellou a jen doufám, že ji nenecháš třeba podle zneuctít nebo něco takového.
A úúúplně mi vypadla scéna E a R - se mi až opotil monitor

Empress

7)  Empress (29.01.2012 00:08)

A ja som stále čakala kedy sa Irina prejaví :p V tom horšom slova zmysle nebola by som to do nej povedala
Emmet a Rose a ich intímna chvíľku... Dych sa mi zastavil a slina tiekla po brade krásne
Chudák Bella, asi si to vypije!? Či?

Twilly

6)  Twilly (28.01.2012 23:38)

Kačenko, až jednou budeš číst něco dalšího ode mne, zjistíš, že mám jednu docela, ale opravdu jen docela malinkatou, úchylku. Historické vsuvky v povídkách. Snažím se, aby byla scéna, po téhle stránce, dokonalá. Ta beretta, typ 1918 je opravdová. Ale ve zbraních se nevyznám, jenom, když někdo hledá... najde :D, co se týče R a E, tohle jsem schválně nechala otevřený... páč, po pravdě, nevím, jak je nechám dopadnout ...ZATÍM :p Ale jak se znám, ono mi včas něco pod ty prstíky příjde ...

Cathlin

5)  Cathlin (28.01.2012 23:10)

Bol som si istý, že mi bude trčať slama z topánok. Nie! Nepatrím sem a rozhodne nikdy patriť ani nebudem! - Tady u té věty jsem přemýšlela, proč jsi ji tam napsala. Kde skončí R a E? Dostane se E díky Rose mezi smetánku nebo to bude naopak? Nebo si najdou nějakou vlastní cestu středem?
A, Twills, prima se vyznáš ve zbraních... :)))
A ehe???? James a Bella? Ne že by to tedy bylo něco tak nového (:DDD), ale co od ní proboha chce? Je to snad kvůli nějakým kšeftům, do kterých strká nos Charlie?
Ta tvá fantazie a tvá preciznost! Jsem zase zvědavá jako hejno koťat! :))))

Twilly

4)  Twilly (28.01.2012 11:24)

Macku, že právě ty si budeš dělat vrásky pro Eďouše s Bellou, tak to by mě teda.fakt nenapadlo. Mmch právě mě napadla scéna že Shrecka, když se přeměnil oslík a řval na celé kolo: " já jsem oř!"

Bosorka

3)  Bosorka (28.01.2012 10:59)

Ty jsi šoupla Bellu do odporných spárů Jamese? Styď se, autorko! DOufám, že brzo přicválá Edward na bílém oři

Twilly

2)  Twilly (28.01.2012 09:47)

Čičinko, nejprve jsem se docela pobavila tím tvým vyjádřením na margo chlapů. Když si uvědomíš, že tuhle "špinavost" vymyslela ženská - já - a ne chlap, tak je to docela funny.

A jo, Emmett měl původně chranit Irinu a věř, že plesem jeho služba nekončí. Irina, ač jeho zaměstnavatel, ho má ráda a obětovala se. Tahle Irina prostě mrcha nebude.

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek