Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

12. kapitola - Dnes vám, dievčatá a dámy, umožním pohľad na dlho očakávaný ples. Zatiaľ to bude iba z pohľadu prvých troch hrdinov. Možno vás mnohé prekvapí a iné zase nie... uvidíte a hlavne, zhodnotíte, ak si dnešnú kapitolku prečítate ♥


Edward

Keď som sa dozvedel, čo si Carlisle vybral ako trest pre moju ufňukanú maličkosť, mal som chuť to rovno vzdať. Robiť zo seba tajtrlíka  pred bohatšou polkou Chicaga, tak to sa mi veru nechcelo! Ale sľúbil som to Carlislovi a tento raz mi šlo o veľa, takže mi nezostávalo nič iné, len zatnúť zuby a... pripraviť si repertoár.

Carlisle sa mi dokonale pomstil. Ponechal mi zdanlivú voľnosť, ale v skutočnosti  to zariadil tak, aby som bol po celý čas všetkým na očiach. Nemal som šancu uniknúť. Aspoň nie nadlho. Urobil zo mňa „hviezdu večera“ a tým mi pribil hneď niekoľko strážcov v podobe fanúšikov hudby. Ešte stále ma chytá závrat, keď si to len predstavím! O chvíľu budem na plese hrať niekoľko skladieb, ktoré som si pripravil s Esme. Chcela mi pomôcť a ja som nemal to srdce ju odmietnuť, najmä, keď som videl to jej nadšenie. Vlastne, spolu vyberať skladby nebola až taká nuda, ako som si zo začiatku myslel. Hudbu som mal vždy rád a klavír tiež. V tom sme boli s Esme vždy zajedno a využívať jej teoretické znalosti hudby v kombinácii s jej skvelým vkusom pre čokoľvek...  Až teraz som si uvedomil, ako veľmi ju mám rád a aký až veľký hlupák som bol.

V sále, v ktorej ešte pred malou chvíľou dominovala oslnivá žiara obrovského, elektrinou nabitého, prepychového krištáľového lustra, sa náhle zotmelo do príjemného prítmia. Vzduch v sále sa nabil netrpezlivosťou. Na vyvýšenom pódiu nad tanečným parketom bolo umiestnené prekrásne ebenovo-čierne koncertné krídlo. Už keď som ho po prvý raz zbadal, prsty mi začali samé od seba brnieť nedočkavosťou. Nikdy by som nebol povedal, že mi hudba bude tak veľmi chýbať. Takmer ako moje milované knihy, ktoré som kvôli vlastnej sebeckosti takmer úplne vyškrtol z môjho študentského života.

Položil som prsty na biele klávesy a nežne ich pohladil bruškami prstov. Zatvoril som viečka a nechal sa unášať atmosférou v sále i úvodnej melódie. Hral som jedno dielo za druhým, cítil som, ako ma hudba napĺňa. Tak, ako sa mi do celého toho Carlislovho nezmyslu nechcelo, teraz som si hovel v sladkom opare šťastia...

Svoje vystúpenie som zakončil Esmeinou obľúbenou skladbou, Claire de Lune od Debussyho. Hmmm... nádherná, hladí dušu...

Potlesk ma dokonale zaskočil. Do hry som sa vžil tak, že som sa na chvíľu akoby ocitol niekde inde. Prekvapene som sa porozhliadol po fascinovanom, roztlieskanom dave a pevne ukotvil svoj pohľad na jednom dievčati. Na prvý pohľad možno trochu obyčajná, pre niekoho hádam fádna, bledá pleť, žiadna oslnivá kráska, no aj tak som nedokázal na ňu necivieť. Stála takmer úplne v zákryte so stĺpom a v podstate spoza neho len vykukovala. Najviac ma na nej fascinovali jej nádherne zamatové oči.

Čiasi ruka mi dopadla na plece a niekoľko ľudí sa dožadovalo mojej plnej pozornosti. Prijímať gratulácie zo všetkých strán, to nebol práve môj štýl a Carlisle to dobre vedel. Ale na to, aby som jeho skúškou dôvery prešiel, som bol nútený sa obetovať. Ja som však bol práve teraz schopný myslieť len na to, ako sa k tomu dievčaťu čo najnenápadnejšie dostať. To nepreberné množstvo ľudí, ktoré sa mi odrazu mihlo pred očami som vnímal iba okrajovo. Nervózny úsmev, ktorý mal vyzerať akože maximálne spoločensky, vo mne skôr zvyšoval hnev. Ale prejsť si touto tortúrou, som sa podujal úplne dobrovolne. Akurát som sa tuho modlil, nech mi to dievča medzitým niekam, či nebodaj s niekým, neubzikne. Hádam nie, veď sa ples ešte pomaly nezačal...

„Bež trochu na čerstvý vzduch, lebo mi tu ešte odpadneš, ja to stádo nejako počas tvojej neprítomnosti zvládnem,“ navrhoval mi tichučko Carlisle, keď už videl, že mi množstvo tvárí, rúk a všadeprítomnej pozornosti začína poriadne prerastať cez hlavu. S ospravedlnením na perách a novým entuziazmom rozlievajúcim sa v žilách, som ho poslúchol. Tentoraz ozaj bez výhrad a navyše ešte aj s radosťou.

Cestou na terasu, vedúcu do záhrad, som prelietaval pohľadom celú sálu v snahe objaviť to dievča. Nikde som ju nevidel, zato som objavil kohosi, kto mi radosť teda rozhodne neurobil! Vo svojej čiernej, žiarivej róbe s huňatým boa okolo nahých zvodných pliec, pôsobila priam démonicky. Na Loyolskej univerzite, kde často sprevádzala svojho manžela, profesora Jamesa Brandona, bola predmetom mnohých túžob mojich spolužiakov a nielen ich. Diabolsky krásna Victoria Brandonová. To mohlo znamenať iba jedno! ON musí byť niekde nablízku. Opäť som očami preletel sálu, no tento raz z iného dôvodu, než je mladá dievčina s čokoládovými očami. Hľadal som toho, kto mi tak ochotne pomáhal zničiť samého seba, Jamesa Brandona. Môjho profesora a hlavného dodávateľa ópia. Hoci som bol plne odhodlaný hľadať ho a ... netušil som, čo urobím ďalej, ale to som mienil riešiť až potom, čo ho objavím. Ale moje plány opäť zastavila  ďalšia stará škatuľa, ktorá sa na mňa mienila vrhnúť. Povedal som si, že radšej než toto, bude istejší útek. Jamesa som mal v pláne nájsť neskôr.

* * *

Jasper

Donútila ma vstať z rozohriatej postele a vyvliekla ma von. Do ulíc. Moja nálada rapídne klesala každým krokom, ktorým sme sa vzďaľovali od teplého pelechu a nepridávala jej na intenzite ani zvláštne omamná žiara v Maríiných očiach. Vedel som presne, čo to znamená. Myslela len na tú svoju pomstu! Na jednej strane ma to odpudzovalo, nenávisti som si už zažil v zákopoch viac než dosť, ale ten jej dar, nadchnúť niekoho pre vlastné plány, to ovládala dokonale. Jednoznačne. Inak by som tu nebol a nemrzol by mi tak ochotne zadok!

„Čo tu, dopekla, robíme, María?“ precedil som medzi drkotajúce zuby. Od úst mi stúpala para a zmrznuté červené ruky ma už ozaj štípali. Snažil som sa ukrývať ich vo vreckách, ale zimu som už mal zavŕtanú v kostiach.

Stála asi dva kroky predo mnou a zo svojho stanovišťa sa nepohla ani o centimeter už dobrú pol hodinu. Natiahla ruku a naslepo mi ju vrazila doprostred hrude. Takmer mi tým vyrazila dych.

„Na, daj si toto, na zahriatie, ale prosím ťa, ešte chvíľku vydrž,“ znela rozrušene.

Až keď opäť naslepo zamávala stále ešte natrčenou rukou na mojej hrudi, pretože som hneď nereagoval, všimol som si, že v nej zviera fľašu s  tekutinou. Hlasito som smrkol do svojej jedinej vreckovky a hrabol po fľaši. Keď už nič iné, tak aspoň toto musí stačiť! povedal som si. No a potom už netrvalo dlho a hrdlom mi pretekalo príjemné teplo ničím neriedenej ohnivej whisky. Jej chuť bola ale drasticky prerušená Maríiným rýchlym výpadom.

„Snáď to nechceš vychľastať na jeden šup?! Ešte nás tu s tým niekto chytí a budeme mať zbytočné problémy,“ sykla na mňa zlovestne, zatiaľ čo sa ju snažila ukryť v záhyboch šiat.

„Tak mi vysvetli, prečo nám tu mrznú zadky? Nehnevaj sa, ale mňa už nebaví dívať sa na prichádzajúce a odchádzajúce automobily tunajších zazobancov a ani na ich ohromné pupky. A už vôbec ma nerajcuje pohľad na tie ich vyfintené štetky ovešané diamantmi v hodnote, ktorá by bez problémov odfinancovala týždennú hostinu pre polku poondeného Chicaga!“ Od zimy mi praskali nervy, ale María, bola teraz na chvíľu odvrátená od scény, čo sa odohrávala pred budovou, pred ktorou sme tu tak dlho stepovali, a tak sa pokojne vykašľala na môj hnev a opäť hypnotizovala to, čo mala pred stále sebou.

„Je tu!“ slabo zvýskla. „Vidíš?!“ vzrušene ukazovala na jedno z luxusných áut, ktoré práve zaparkovalo pred vchodom.

Nechcelo sa mi veriť, že len kvôli tomuto sme tu mrzli. Naštvane som zaťal zmrznuté ruky do pästí.

„Pozri!“ Zdrapila ma za lakeť a napriek svojej drobnej postave ma dokázala potiahnuť takou silou, že som ju takmer pre nečakanú stratu rovnováhy stiahol na zem. Popritom, ako dlho sme tu už trčali, bola zem poriadne zľadovatená.

„María!“ precedil som pomedzi zuby. Vo mne to len tak vrelo. Dokonca by som bol schopný aj odprisahať, že som na ňu zavrčal, ale ona bola ako očarovaná. Fascinovane sa dívala na nejaký párik boháčov, čo práve vystupovali z drahého automobilu. On bol ohromný a ramenatý a ona... hmmm, viac než kosť! Maríina rozžiarená tvárička sa akoby lusknutím prstov zmenila na diabolsky temnú. Jeden kútik jej vyletel v ironickom úškrne dohora a pohľad? Bola ako sama Satanova dcéra.

„Vidíš tamtú špinu?“ Zároveň s posledným slovom si odpľula.

Nemusel som byť práve jasnovidec, aby som videl, čo s ňou pohľad na ten párik robí.

„Vieš, kde som mohla byť, keby nestrkala svoju blond hlavu tam, kde nemala?! Čo by jej urobilo, keby privrela jedno očko a nechala ma trochu si privyrobiť?“ Zlosť jej kvapkala z úst a ja som len žasol, aká až čierna je Maríina duša. Snažil som sa dychtivo počúvať, lebo toto bola za celú dobu, čo sme spolu strávili,  bola toto jediná chvíľa, kedy bola ochotná čo to o sebe vôbec prezradiť.  A nie, že by som sa nepýtal, len ona mala tak trochu prepracovanejšie argumenty.

„O čom to hovoríš?“ snažil som sa z nej dostať nejaké informácie, ale bola akoby v rauši. Vo svojom vlastnom svete pomsty.

„Ale ja viem, prečo sa zrazu zachovala ako čestná podnikateľka.“ Urobila dva kroky vpred a takmer vybehla z našej skrýše. Potom sa začala šialene smiať. Tento raz som strhol za lakeť ja ju a tak trochu som dúfal, že ju tým prudkým pohybom preberiem z toho... záchvatu, či čo to bolo. María sa na mňa otočila, no ja som jasne videl, že moja snaha nepadla na úrodnú pôdu, stále bola mimo. Už som začal zvažovať, že ju skúsim prefackať.

„Vraj vo svojom Klube nestrpí žiadne vydieranie!“ potvorila hlas, ktorým kvázi divadelným spôsobom predstavovala inú rolu. „Že v Klube! Veď je to len obyčajný bodrel, nič viac!“ soptila. „No a čo, ten senátor bol len obyčajná sviňa, tak prečo z neho nedostať o pár bankoviek každý mesiac viac? Keď nedokáže udržať rázporok nohavíc zatvorený, nech si pekne zaplatí! Hmmm? No povedz!“ Naberala na intenzite a moje takmer nepríčetné pšššt vyznelo v tej chvíli priam komicky.

„Vyrazila ma, Jasper! Tá suka si ma dovolila vyraziť! Dala mi pár šupiek, zatiaľ čo ona sa pekne ďalej topí v peniazoch a mne hodila len zopár poondených niklákov! A kvôli čomu? Kvôli pupkatému, slizkému imbecilovi, čo sa štverá na senátorský post a kadejakú kur-!“

To už som ju pevne držal za obe ramená a snažil som  vytrvalým kmásaním o to, aby mi venovala pozornosť. Márne. Bola ako rozbehnutá lokomotíva.

Odrazu stíchla. Na prvý pohľad bola až neprirodzene pokojná, no niečo mi hovorilo, aby som ešte ostal v strehu. Vôbec to nemusel byť koniec toho jej excesu, ale keď sa už zopár sekúnd nič nedialo, odvážil som jej pozrieť do tváre. Nie, nebola tu so mnou. Bola kdesi veľmi, veľmi ďaleko. Netrápila ju zima, ani skutočnosť, že nás tu vďaka jej hlučnosti mohla zbaliť prvá okoloidúca policajná hliadka a my sme mohli letieť rovno za mreže. Nie, jej prázdny pohľad ma desil snáď ešte viac než jej nenávisť.

„Mohla byť už mŕtva,“ zašepkala hlasom, zachrípnutým od predošlého výstupu v chlade. „Už dávno mohla byť mŕtva!“  Dúfal som, že je to zase len výplod jej pomätenej mysle.

„Takmer som ju zabila,“ pokračovala. Potom sa pozrela na svoje roztvorené dlane a dlho si ich prezerala. „Nedokázala som to. Nepodarilo sa mi to.“ Rozfňukala sa ako malé dieťa a úplne bez problémov sa nechala odo mňa privinúť. Hladil som jej čierne lesklé vlasy po celej ich impozantnej dĺžke. Siahali až k jej útlemu pásu.

Po celý čas som ju tíšil úbohým syčaním a jemným pohupovaním, na viac som sa nezmohol. Zažil som už všeličo, ale ako som mal možnosť zistiť, stále mi osud dokázal hodiť pod nohy nejaké to poleno.

Odrazu sa odo mňa odtlačila, ale len tak, na dĺžku lakťa, aby sa mi pohla pozrieť do tváre. Bola drobná a ja príliš vysoký, takže musela hlavu úplne zakloniť. Jej šialené oči sa už dávno opäť zmenili na detské. Nie, už to nebola tá mrcha María.  Obraz zvodkyne a posteľovej bohyne váľal kdesi v nedohľadne mojej pamäte. V mojom náručí bolo teraz iba malé, ustrašené dievčatko.

„Ale ty to urobíš, však?“  oslovila ma náhle a z jej hlasu priam tryskala nádej.

„Čo, María? Čo by som mal urobiť?“ Pokúsil som sa na ňu usmiať. Dúfal som, že všetko to šialenstvo už pominulo a ona teraz bude odo mňa chcieť, aby som ju odviedol k nej domov.

„Zabiješ ju! Je zlá! Zaslúži si to... ona aj ten... veľký, čo bol s ňou,“ vysvetľovala mi so zvláštnou  naliehavosťou v hlase. A vtedy mi to konečne došlo. Musela zblázniť. Určite!

„Ale ja...“ jachtal som v šoku čosi neurčité.

„Videla som, ako vrháš nožmi. TY to zvládneš, miláčik. Ty áno!“ Všetko mi konečne začalo dávať zmysel. To, prečo ma sem vlastne ťahala. Koho mi chcela ukázať. Moju budúcu obeť – či skôr obete! Chcela ma využiť, ako obyčajnú zbraň.

„O tom sa dohodneme niekde v teple, čo povieš?“ S týmito slovami som ju ťahal z nášho pozorovacieho stanovišťa.

* * *

Bella

Musela som vyjsť. Už len dýchať jeden a ten istý vzduch s toľkými papalášmi. Na oko sa chovali podľa nóbl pravidiel, ale stačilo čuchnúť si k šampanskému, ktoré ako jediné bolo povolené počas prohibície a to tiež  IBA na dnešný deň, a galantní páni sa zmenili na chlipné monštrá, čo sa mi snažili vliezť... mno fuj.

Mala som šťastie. Na terase nikoho nebolo, nohy v topánkach, trpeli viac než Jean Valjean  v tretej kapitole knihy.  Hmmm knihy, kdeže ste? Tak rada by som teraz bola doma vo svojej milovanej postieľke a v rukách láskala starého dobrého strýka Huga!

Zatvorila som oči a zimomravo pošúchala ľadové ramená. Určite len mne mohlo napadnúť vyjsť von len v plesovej róbe. Nahé ramená, odhalený dekolt. Chvíľu som skutočne premýšľala, aké až veľké faux pas by bolo, ak by som si zodvihla vrchnú látku na suknici a urobila si z nej pléd, čo by ma ochránil pred zimou. V tej chvíli by som urobila čokoľvek, len aby som sa ešte nejakú chvíľu nemusela vrátiť dnu. Studený vietor sa mi zahryzol do odhalenej pokožky. Nepochybovala som o tom, že už som od zimy úplne modrá. S nechuťou som opustila svoje mrazivé útočisko a vrátila som sa pokorne do sály. Keď som za sebou zavrela dvere, hrala hudba, ale nikto netancoval. Po nejakej chvíli som si uvedomila, že to nie je orchester, ale že počujem len úžasnú hudbu z jediného hudobného nástroja – obrovského nalešteného krídla. Nejaká sila ma postrčila trochu ďalej odo dverí. Zatúžila som uvidieť tvár toho, kto dokáže tak neuveriteľne hrať. Neviem čo som očakávala, ale skutočnosť, že to bude mladých muž, vlastne, skôr chlapec - tipujem, že mohol byť tak v mojom veku - to teda rozhodne nie.

Hrbil sa nad klaviatúrou, sledoval klávesy s takou láskou a nehou, že som zabudla na mráz. Hudba ma halila do teplého závoja. Srdce mi pumpovalo čoraz silnejšie. Sledovať ho, ako prežíva svoju hudbu, bolo fascinujúce. Aj pre mňa, pre niekoho, kto dokáže zaspievať sotva zopár detských a pár krčmových odrhovačiek. No, čo už by sa čakalo od policajtovej dcéry, však?

Dohral a sálou sa niesol hlasný potlesk. Rozhodne to musel byť výkon hodný toľkého aplauzu. O tom nepochybujem. Nevyznám sa v hudbe, netuším aké skladby to hral, v tomto som celkom ignorant. Ale jedno viem, z hlavy ich už pravdepodobne nikdy nedostanem. Rovnako, ako nedostanem z hlavy jeho dokonalé črty.

A potom... zodvihol ten dokonalý bledý profil a zasneným pohľadom prešiel po dave. Presne som rozpoznala chvíľu, keď sa jeho pohľad zapichol do toho môjho. Dýchali sme naraz. Hudba, ktorá znela hádam len v mojej hlave, nám robila diabolskú kulisu a nič a nikto okrem nás neexistoval. Len my dvaja a jeho hudba.


Zhrnutie



předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

12)  Twilly (31.01.2012 20:58)

Děkuju moc, holky, děkuju Květuško... áááááá

kytka

11)  kytka (31.01.2012 20:57)

Kapitola krásná, celá. Ale nejlepší - ples a pohledy se setkaly.

Jula

10)  Jula (28.01.2012 14:23)

Twilluš, to je dokonalé *cla*
Už se konečně setkali!

HMR

9)  HMR (28.01.2012 00:04)

len my dvaja a jeho hudba... mmm tak přemýšlím... proč chce Edward hledat Jamese nebylo by lepší se od něj držet dál???

Cathlin

8)  Cathlin (27.01.2012 10:56)

takže edward už hraje... A je na tom zda se docela dobře. A do cesty se mu navíc připletla bells, takže se asi blýská na lepší časy. A šílená bláznivá maria se pokouší strhnout s sebou i jaspera... On se ale určitě nenechá!
Jako vždy se těším na pokračování a na dalši postavy. Je to prostě skvělé čtení!

miamam

7)  miamam (27.01.2012 09:05)

Ách Ten konec zahnal to děsivý mrazení, který mě provázelo prostředkem kapitoly... Jsem zvědavá, co ostatní na tom plese. Třeba Emmett Moc se těšim na další kapitolu, jen sakra doufám, že už Jasper nechá tu Marii... Ta by si to měla vyměnit s Alicí v sanatoriu

Empress

6)  Empress (26.01.2012 22:57)

Bolo to skvostné Čítanie som si nesmierne užívala
Chudák Jasper, ocitol sa v "peknej"...brynde , María mu tuším dá ešte dobre zabrať
A ten prvý očný kontakt E+B, no popravde mala som skoro pocit akoby sa pozrel na mňa :D

Lenka326

5)  Lenka326 (26.01.2012 22:55)

Jejda, ty to krásně splítáš. Edward hraje na plese , ale nakonec bude i rád. Teda doufám, když se mu tak zalíbily ty sametové oči. A právě tyto oči si všimly i jeho. No ale Jasper: kluku bláznivá, do čeho ses to zamotal. Přece bys nikoho nezabil, navíc Emmetta, víš, že máte osudově předepsané přátelství! To jsem zvědavá, jak to teda bude.
Ale největší šokec byl James-strýček-opiový dealer-Brandon a jeho ďábelsky krásná Victoria. Další kousek do puzle. Ale stejně je toho pořád strašně moc málo, co víme a tak se těším na další.

julie

4)  julie (26.01.2012 20:10)

Jaspere,jsi v průšvihu! na Edwarda jsem zvědavá,odolá - neodolá... A ten první oční kontakt Twilly, máš je fakt krásně propetené.

Twilly

3)  Twilly (26.01.2012 11:20)

Macíčku, znáš moje proplétačky děje :p... i když to původně neplánuju, oni se mi tam všichni tak nějak stejně sejdou

Janičko, moc moc se těším

Janeba

2)  Janeba (26.01.2012 11:13)

Už se k tobě prokousávám!!!! ;)

Bosorka

1)  Bosorka (26.01.2012 11:10)

A přes celý sál se pohledy setkaly... TO ti bylo krásný
Tak James, ten všivák, v tom má taky prsty?
Jaspere nic házet nožem! Ty, ty, ty!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek