Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

11. kapitola - Čo sa deje s Alice v jej luxusnom väzení , bude čeliť krutému osudu sama alebo jej cestu zastrie nejaký tieň? Ako pokračuje vášnivý vzťah Maríe a Jaspera? Emmett stále myslí na Rose a Carlisle sa uchádza o novú životnú rolu - dohadzovača... nech sa páči, dozviete sa, ak si prečítate dnešnú kapitolku ♥

Alice


Netrvalo dlho a bola som rozhodnutá! Utečiem, aj keby sa čo dialo! Ani som sa nemusela obzerať. Vedela som, že je niekde blízko. Zakrádal sa ako tieň, ale stačilo, aby sa ku mne priblížil a už mi naskakovala husia koža. Pritiahla som si pléd bližšie k telu, no aj napriek tomu sa mi zima mučivo pomaly zarývala do kostí. Aspoň, že sme mali povolené prechádzky. Čo na tom, že v prísne strážených podmienkach, akoby sme neboli v sanatóriu, ale vo väzení! Až tu som si uvedomila, aké krásne je vidieť oblohu.


Za chrbtom praskla vetvička a ja som bojovala s nutkaním utiecť hneď teraz. Žalúdok sa mi zvieral nervozitou a srdce ohrozoval ohromný strach z neznámeho. Stres a dlhé dni plné prázdneho čakania na strýka, ma pomaly ale efektívne zabíjali. Ešte stále som dúfala, že si sem po mňa príde, povie, že môj pobyt je len provizórny a že môžem ísť domov. Ale kdesi v kútiku mojej duše som sa už tak nezdráhala uveriť, že sa ma chcel v skutočnosti len sprosto zbaviť. No a tak som sa rozhodla, že to jednoducho nevzdám! Nemienila som mu dať všetko, ale dala by som mu dosť, aby si kráľovsky žil. To by však platilo, ak by sa tu objavil do piatich minút. Ale on si to u mňa pekne pokašľal. Veď predsa dobre vedel, že otec mi predsa zanechal majetok a jemu ročnú apanáž! Nemal sa čoho báť, na ulici by nikdy neostal. Ale nebyť tej jeho vykostenej husičky, NIKDY by mi neurobil toto. Nie, teraz som už nemienila ustúpiť!


Blížiace sa kroky ma vrátili opäť do reality. Tentoraz som nerozmýšľala nad tým, či sa obzriem. Urobila som to úplne inštinktívne. Stál asi dva metre odo mňa, ruky naťahoval pred sebou v geste, ktoré mi malo naznačiť, že nie je nebezpečný. Vlastne, keď som sa tak dívala do jeho tváre, vyzeral viac vystrašene než nejako zlovestne. Pomaly, priam obozretne, sa ku mne približoval. Panebože, čo mu len o mne mohli narozprávať? Hádam len nie, že som ozajstný blázon?!


„Stojte!“ vyštekla som a ďakovala bohu za krátkosť toho slova, lebo inak by bolo zjavné, že sa mi chveje nielen hlas strachom.


Poslúchol. Nespúšťal však zo mňa oči ani na sekundu a ani ruky neposunul ani o centimeter. Doslova zamrzol v pohybe a čakal. Cítila som sa ako dravé zviera, zahnané do úzkych svojim lovcom a obaja majú zo seba navzájom strach.


Pohľad mi skĺzol z jeho tváre k rukám. Boli veľké, príliš veľké na to, aby som sa ich nemusela báť. Stačilo by ozaj len málo a keby sa rozhodol... mohlo by byť po mne.


„Čo odo mňa chcete?“ Tentoraz som už chvejúci sa hlas neskrývala. Maskovanie čohokoľvek pre mňa momentálne nebolo prioritou, takže mu muselo byť jasné, že sa ho bojím.


„Neublížim vám, slečna Brandonová,“ takmer šepkal. Asi mal pocit, že tichý hlas ma upokojí. Možno áno, v inej situácii, či za iných okolností, ale teraz...


„Čo odo mňa chcete?“ zopakovala som svoju otázku omnoho nervóznejšia.


„Len som sa vás chcel opýtať, či radšej nepôjdeme dnu. Je zima...“ Stále ma prevŕtaval pohľadom a na znak svojich slov konečne stiahol ruky k svojim ústam a uzimene si na ne dýchol. Až teraz som si všimla, že ich má červené od mrazu a tiež mi neuniklo, že mu z úst išla para, čo mohlo znamenať len jediné. Mrzlo.


Bez slova som sa vydala k pavilónu, v ktorom sme boli ubytovaní v našich „luxusných“ celách. Celý čas som si od neho udržiavala odstup.


Keď už sme boli pri dverách, zrýchlil a mne sa opäť rozbehlo srdce ako divé. Nakoniec sa ukázalo, že to urobil preto, aby sa k nim mohol dostať ako prvý a galantne mi ich otvoril.


„Prosím,“ nesmelo sa usmial a uvádzal ma dnu. Ostala som prekvapená. Mal by ma predsa strážiť a nie... Hlavou mi vírili zmätené myšlienky. Potrebovala som si ich utriediť a obrovské kukučkové hodiny v hale mi napovedali, že mám ešte pol hodinu čas, kým vyprší môj povolený výbeh a ja sa budem musieť stiahnuť do mojej „cely“. Jednoducho som zamierila do knižnice, ktorá zvyčajne zívala prázdnotou a poskytovala tak útočisko pred celým svetom.

„Slečna Brandonová,“ zastavil ma jeho tichý, pokojnýhlas. Na sekundu som zaváhala, či mám vôbec reagovať. Je to predsa môj tieň a s ním sa nemienim bratríčkovať, alebo žeby...? V rýchlosti som presvedčila seba samú, že nie som až taký zbabelec a rozhodla som sa nerobiť zbytočné problémy.


„Nedáte si trochu čaju? Musíte byť celá skrehnutá.“ Odrazu vyzeral inak. Čiapku, ktorú mal vonku na hlave, nervózne žmolil v rukách a na perách sa mu pohrával mäkký úsmev. Vyzeral... normálne. Úplne neškodne, nie ako stráž. Ako to, že som si to doteraz vôbec nevšimla?


Bez slova som prikývla a s údivom sledovala, ako ho to potešilo.


„Do knižnice?“ Šibalsky na mňa mrkol, akoby sme boli starí priatelia a popritom poslušne čakal na moju reakciu. Vzhľadom k tomu, že sa nemýlil a ja som bola skutočne premrznutá, hoci vonku som to takmer nevnímala, nevidela som nič zlé na šálke čaju. Súhlasila som.


* * *


Jasper

 

Nevedel som sa rozhodnúť, či je María mojim prínosom, alebo záhubou. Jej nevyspytateľnosť mala na mňa dvojaký účinok. Na jednej strane ma vzrušovala svojou živelnosťou. Uspokojovala všetko, čo mi doteraz v živote chýbalo. Len vďaka nej som objavil mnoho nových ciest, ktoré sa predo mnou náhle ukázali, no na druhej strane mi dala nahliadnuť do svojej duše a ja som tam videl len čiernu dieru plnú nenávisti. Tváril som sa, že jej odvrátenú tvár nevidím. Tak nejako som dúfal, že ju mám pod kontrolou... A seba tiež.

„Ahoj krásavec,“ zapriadla a ovinula mi svoje štíhle ruky okolo krku odzadu. Perami sa zvodne ošuchla o moje ucho a skĺzla nimi nižšie, až ku krku. Už veľmi dobre vedela, že to mám rád. Ešte chvíľu som ju nechal bozkávať ma na tepajúcej žile a potom som ju prudkým pohybom stiahol k sebe na posteľ. Vypískla ako mladé dievča, ale nebolo to od strachu. Smiala sa, krásne a bezstarostne, akoby neexistovalo nič zlé okolo nej. Díval som sa na ňu a snažil som sa vstrebávať tie vzácne chvíle, keď netúžila po pomste. Tvár sa jej vtedy vyjasnila a inokedy výrazné črty nadobudli jemný charakter bábiky. Bola krásna. Až dievčensky krásna... taká iná. Jej smiech sa začal pomaly zaťahovať vzrušením. Oči jej odrazu potemneli a ona ma tak ešte viac lákala k sebe. Úsmevom, pohľadom, a v neposlednom rade aj natiahnutou dlaňou. Nemal som dôvod neposlúchnuť jej volanie. Chcel som sa v nej utopiť, potreboval som prevetrať hlavu.


* * *

Emmett

Nakoniec sme Weberovcov najali. Náš inštinkt, ktorý sa v nás ozval pri čítaní ich žiadosti o priatie, nás nesklamal. Dojem bol rovnaký a ja som bol spokojný, že pán a pani Weberovci budú robiť mojej malej sestričke spoločnosť.

Čo mi však robilo vrásky na tvári, bola Rosalie.  Stále som mal pred očami jej zarazený výraz. Bolo to zvláštne. Na chvíľu som mal pocit, že ma spoznala. Ale bolo by to vôbec možné? Môže si ma aj po toľkých rokoch pamätať? Bol som predsa len syn jednej zo služobných...

Ktosi mi fúkol do ucha a vysoko sa mi pri ňom zachichotal. Pokúsil som sa útočníkovi zabrániť, aby svoj výpad zopakoval tým, že som nakrčil rameno až takmer k uchu.

„Týýý, potvorka malá!“ hneval som sa naoko a užíval som si, ako Angela vypískla od predstieraného strachu. Na jednej nohe skackala odo mňa preč, do zdanlivého bezpečia. Bola to taká naša hra už od detstva a ja som ju, samozrejme, nechával vždy vyhrať. Tentoraz som si ale neodpustil naznačiť jej, že len čo ju „ulovím“, čaká ju mučenie šteklením. Hodilo sa mi, že sa mi ju pomerne jednoducho podarilo zahnať ku stene. Zatarasil som jej cestu a potom... už nemala viac šancí. Pišťala ako malá myška už dopredu, skôr, než som sa jej dotkol, takže presne vedela, čo mám v pláne.

„To by si neurobil?!“ vyrážala zo seba zadýchane pomedzi salvy smiechu.

„Myslíš?“ Postúpil som o krôčik k nej a len ozaj ťažko udržiaval vážnu tvár. Veď k mučeniu predsa nemožno pristupovať so záchvatom smiechu! Zodvihol som ruku, momentálne suplujúcu zbraň najvyššieho kalibru, pripravenú mučiť, keď Angie začala prosiť o milosť. Ramená sa jej ešte stále otriasali veselým smiechom a chrbtom dlane si utierala slzy, ktoré už viac nezvládala. Bolo to úplne ako za starých čias, ako keď sme bývali ešte deťmi.

Už sa nám podarilo takmer sa upokojiť, keď som prekvapil Angie a vlastne aj sám seba.

„Videl som Rosalie Haleovu,“ oznámil som Angie hlasom bez akýchkoľvek emócií a sledoval som, ako ju po mojom ozname prešli aj posledné zvyšky smiechu. Pozrela na mňa tentoraz už s vážnym výrazom v tvári a skúmavým pohľadom, ale nepovedala ani slovo. Miesto toho začala zamestnávať nervózne ruky fiktívnym oprašovaním smietok zo šiat.

Nejaký čas sme obaja mlčali. Ovzdušie medzi nami sa akoby zmenilo, no potom sa Angela na mňa konečne pozrela a už dlhšie svoju zvedavosť neudržala na uzde.

„Aká je?“ Takmer som ju nepočul. Pokúsila sa o smutný úsmev a ja som sa zmohol len na nervózne myknutie ramien. Snažil som sa unikať pohľadom pred Angie a možno skôr pred pravdou. Snívať o nej... bolo to na zbláznenie. Ona ma privádzala do šialenstva.

„Nádherná,“ odpovedal som nakoniec na otázku a jeden kútik mi vytvoril smutnú grimasu.

„Takže sa vôbec nezmenila?“ podotkla Angie  s trochou horkosti na perách a vzápätí pokračovala v horlivom striasaní neviditeľných smietok zo šiat, len aby zamaskovala svoju zvedavosť.

„Nie, myslím, že nie... možno, len dospela. Tak, ako aj my.“ Znova som mykol, tak trochu bezradne, plecami.

* * *

Carlise

Tylera Crowleyho som nakoniec na Esmeinu žiadosť prijal. Na svoj vek bol príliš vážny, ale bol svedomitý a myslím, že za svoje miesto v spoločnosti by, ako sirota, dal veľa. Zatiaľ ma v ničom nesklamal a pochyboval som, že by niekedy mohol. A aj keď som to neplánoval, v hlave mi často pri pohľade na Tylera šrotovali predstavy, aké by to asi bolo, keby bol Edward rovnaký ako on. Netušil som, kde som urobil chybu v jeho výchove. Ako rodičovi, ktorému zverili dieťa, mi to neprišlo úplne od života fér, lebo žiadnu som jednoducho nenachádzal. Teda, aspoň nie nijakú podstatnejšiu. Možno to ozaj nebolo mnou, možno to bolo len Edwardom. Vždy bol iný. Stránil sa ľudí, keď k nám prišiel, ale či bol taký aj predtým - pred chorobou - to už mi nikto nevedel povedať. Nebolo nikoho, koho by som sa na to mohol opýtať. Takže možno aj preto som si zo začiatku myslel, že je to iba bežná melanchólia, smútok za rodičmi, ktorých stratil. Bolo by to... pochopiteľné a tak lákavé ako si zakryť oči a zapchať uši pred pravdou...

„Pán Cullen, zdržím sa tu koľko budete potrebovať,“ prekypoval srdečnosťou Tyler.

„Ďakujem, veľmi si to cením, a som ozaj rád, že vás tu mám,“ odpovedal som mu aj ja v podstate veľmi srdečne. A keďže mi to prišlo z jeho strany všetko, vrátil som sa ku kartám mojich pacientov. Prezeral som záznamy a kontroloval som, či som náhodou na niečo nezabudol.

„Ehm... pán Cullen, ja...“ spustil dosť neisto. Odložil som teda kartu vo svojich rukách a upriamil pozornosť na Tylera.

„Slečna Angela McCartyová, teda... ehm... vaša pacientka...“ Zo sekundy na sekundu sa jeho nervozita rástla a ja som premýšľal nad tým, kam mieri...

„O čo ide, Tyler?“ Oči som zúžil do štrbiniek ako pri výsluchu. Takýmto tempom by sme tu mohli byť aj celú večnosť.

Zhlboka sa nadýchol a potom vydýchol. Aj slepý by poznal o čo sa snažil. Chcel si dodať odvahy a mňa to z nejakého dôvodu znepokojilo. O čo mu, preboha, ide? Má lepšiu ponuku, alebo... ?

„Tá protéza, čo je pre ňu, už prišla a mne napadlo...“ vyhŕkol zo seba na jeden dych a na konci vety sa zasekol. Zarazene na mňa zamrkal a v priamom prenose očervenel od hanby ako rak. Konečne mi začínalo svitať. Tyler sa zahľadel do mandľových očí slečny Angely! Takmer som sa usmial, ale včas som udržal výraz.

„Zajtra mám síce naplánované, že za McCartyovcami zájdem, ale keď tak premýšľam, čo keby ste tú protézu slečne McCartyovej doniesli už dnes, asi by bolo praktickejšie, keby si na pomôcku najprv zvykla...“ Pochytila ma zrazu hravá nálada a chuť pomôcť tak trochu osudu a zahrať sa na dohadzovača. „Čo myslíte, nebolo by odo mňa príliš trúfalé, ak by som vás o to požiadal?“ K tomu, aby som sa nezačal usmievať a Tyler tak neprišiel na moju malú lesť, pritisol som si prst na ústa. Slabá záplata, ale zatiaľ držala.

„Samozrejme, pán Cullen, samozrejme,“ prekypoval energiou a ochotou. Chudáčisko chlapec, je v tom až po uši.

„Tak potom-“ viac som nestihol, pretože sa už hnal z mojej kancelárie von. Pobavene som sa díval na jeho nadšenie, keď som si uvedomil, že mladík nemá adresu. Tú mi len pred chvíľou doniesol poslíček od Emmetta McCartyho.

„Tyler?“ Zastavil som ho na poslednú chvíľu. Trochu neochotne sa otočil mojim smerom a mne neušlo, že sa mu na malú chvíľu nepodarilo udržať nahnevaný výraz. Evidentne som ho brzdil v jeho plánoch.

„Vizitka s adresou,“ zamával som malým kúskom papiera a užíval si radikálnu zmenu v Tylerovej tvári.
Skôr než som stihol mrknúť okom, bol preč. Samozrejme aj s vizitkou. Iba stále sa vracajúca myšlienka mi neschádzala z mysle: Prečo Edward nemôže byť rovnako normálny a šťastný, ako Tyler?

* * *

Alice

Knižnica bola celkom impozantná, na túto inštitúciu. Pravdepodobne ju sanatóriu venoval niektorý z vďačných a nechutne bohatých mecenášov, ktorý si sem „odložil“ nejakého toho svojho príbuzného, podobne ako strýko James mňa. Mala by som k tejto miestnosti cítiť rovnaký odpor ako ku všetkému v tomto prekliatom areáli, ale jedine medzi týmito štyrmi stenami som svoj hnev nedokázala naplno rozpútať.  Veľa ľudí sem nezablúdilo, a tak som tu už nie raz našla želaný pokoj a ticho. No a interiér? Tiež mal úplne odlišnú architektúru. Rozhodne tu chýbala sterilná biela, dominovali vysokánske, dotmava morené drevené regály, plné všakovakých kníh. Rôzne veľkosti, rôzne väzby a bezbrehé more fantázie. Nič, čo by pripomínalo väzenie.

Uprostred rozľahlého priestoru, neďaleko vysokých presklených francúzskych okien, stáli malé kresielka. Dokopy ich bolo šesť a boli situované tak, aby ku každej dvojici prislúchal malý stolík.

Bezmyšlienkovite som sa posadila k tomu, čo bol umiestnený najbližšie ku dverám. Cestou som z regála ešte vytiahla prvú knihu, len tak, na slepo a s unaveným žuchnutím som dopadla na sedák. Vyložila som si lakeť na madlo a bradu oprela chrbát dlane. Hotová paródia na Rodinovho Mysliteľa. Odrazu som sa cítila veľmi unavená a veľmi stará. Moja energia si vzala dovolenku a ja som nevedela, ako prežijem ďalších päť minút tu a nieto niekoľko mesiacov, kým budem plnoletá a ... áno, už presne viem, čo mal James celý čas v pláne. Chcel ma dal prehlásiť za nesvojprávnu ešte pred dovŕšením plnoletosti, aby mohol legálne prevziať moc nad majetkom, ktorý mi zanechal môj otec a jeho brat.

Zahĺbená do myšlienok som nepostrehla, kedy sa dvere otvorili a tak ma k smrti vydesil môj tieň, ktorý priniesol sľubovaný čaj. Vlastne, vydesil ma skôr zvuk štrngajúceho čajového servisu. Na podnose stála aj kanvica s pariacou sa tekutinou. Bez jediného slova to všetko položil na stolček a v zmysle všetkých pravidiel stolovania nalial najprv do jednej  a potom aj do druhej šálky. Bez slova sa otočil a prešiel k tomu regálu s knihami, čo bol ku mne umiestnený najbližšie. Chvíľu očami prehľadával tituly kníh. Boli tam prevažne hrubé a ťažké, mnohostránkové slovníky. Všelijaké, od výmyslu sveta. Sledovala som ako zodvihol ruku a teraz už i prstom prechádzal po chrbtoch ťažkých starobylých väzieb. Pri jednej sa zastavil a vybral ju. Úľavne sa usmial a rukou siahol do priestoru, ktorý po slovníku ostal. Keď ju zase odtiaľ vytiahol, v ruke držal fľašu francúzskeho koňaku. Pozrel na mňa a nečakane sa zazubil.

„Dáte si so mnou?“ Na dva kroky sa priblížil ku stolíku, zatiaľ čo vyťahoval zátku zo svojho skleneného pokladu. Ulial trochu zo zlatavej kvapaliny do jednej zo šálok a prv než to isté urobil aj v druhej, našiel môj pohľad. Mal oči ako tmavozelené smaragdy. Doteraz som si t vôbec nevšimla. A potom som si uvedomila, že po prvýkrát som s ním hovorila len dnes. Doteraz sa zdržiaval iba v mojej blízkosti, nikdy so mnou nemal snahu nadviazať rozhovor. Ostala som viac než prekvapená. No rozhodne nie natoľko, aby som nezhodnotila, že kvapka čohosi tvrdšieho by mi zle rozhodne urobiť nemala. Prikývla som a on zopakoval celý proces s nalievaním znovu. Nezastavila som ho. Nechala som ho, nech mi sám určí „mierku“. Potom sa zadíval do okna, zazátkoval fľašu a v jednej ruke so slovníkom a v druhej s životodarným mokom, odišiel k regálu, kde všetko opäť uviedol do pôvodného stavu.

Mlčky sa vrátil k stolíku a nakoniec si sadol do druhého kresielka a... mlčal. Netuším, ako dlho trvalo, kým sme si obaja to ticho užívali, ale ten kto ho porušil, bol on.

„Ak si myslíte, že ma baví desiť vás, tak ste na veľkom omyle, slečna Brandonová.“ Jeho zvučný hlas ma prinútil mu konečne venovať pozornosť. Mala som tak možnosť sledovať jeho profil, keďže on stále pozoroval jeden jediný bod, kdesi pred sebou. Nebol práve najškaredší, ale za krásavca by som ho rozhodne neoznačila.

Šálkou sa takmer dotýkal pery, len drobný špúlivý pohyb úst naznačoval, že si fúkaním ochladzuje vrelú tekutinu.

„A čo by ste si mysleli vy na mojom mieste, pán... No vidíte, netuším ani len vaše meno!“ vytkla som mu, že sa mi ešte nepredstavil.

Pochybovačne na mňa pozrel. Vedel, že to nie je to, čo ma tak hnevá. Že je to len falošná zámienka. Že ten, kto by podľa mňa zaslúžil poriadny trest, je strýko a nie tí, čo sú tu zamestnaní.

„Som John, John Milly,“ povedal a cez stolík ku mne natiahol pravú ruku. Váhavo som ju prijala.
„Nemôžem tvrdiť, že som práve poctená, že vás spoznávam, to mi hádam odpustíte,“ odpovedala som tak, ako som to celé cítila.

Usmial sa. Tentoraz zoširoka, až ukázal zuby. Pekný, rovný dvojrad bielych perál, ktoré zaujímavo kontrastovali s jeho smaragdovým pohľadom a ohnivočervenými vlasmi, jemne prešedivenými na skráňach.


„Dúfam, že ten váš oheň neuhasia, slečna Brandonová, bola by ho škoda,“ podotkol a vrátil sa opäť k pitiu svojho čaju. Netušila som, čo na to povedať. Aj keď som si myslela to isté, nepovažovala som za definitívny mier medzi tieňom – teda, Johnom Millym – a mnou. Dohodla som sa sama so sebou, že sa jedná IBA o dočasné prímerie.


Zhrnutie



předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Twilly

13)  Twilly (24.01.2012 20:49)

Holky, asi až zítra... :p

kytka

12)  kytka (23.01.2012 20:48)

Už aby Jasper prohlédl. Tohle není chlapče nic pro Tebe. Určitě na to brzy přijde.
Musím se smát. Představa Carlisla a role dohazovače. Zajímavá podívaná v představách.
Verunko, díky.

Empress

11)  Empress (23.01.2012 14:08)

teším

Twilly

10)  Twilly (23.01.2012 09:42)

mám cca polku

Empress

9)  Empress (23.01.2012 09:16)

Tak rýchlo, rýchlo neviem sa dočkať

Twilly

8)  Twilly (23.01.2012 08:08)

Tak nějak musím říct, že se na tom už pracuje, tedy na tom rozmotávání, páč, jak koukám, tak se to zatím opravdu jenom motá :D :D :D , ale času je tak strašně málo...

miamam

7)  miamam (23.01.2012 07:57)

Tak dočasné? Hm, zdá se mi to trochu jinak Ale co, Jasper je zatím s Marií a očividně spokojený... Chjo, to jsem zvědavá, jak tohle celý rozmotáš

HMR

6)  HMR (22.01.2012 09:54)

Alice! Nikomu nevěř!

Lenka326

5)  Lenka326 (21.01.2012 22:49)

Začnu Carlislem, protože ten mě dostal. Dohazovač! :D Ale Angie bych přála moc lásky, zaslouží si ji! Jasper a "jeho" Maria, no chápu, že mu dělá dobře, ale sám cítí, že to není to pravé, ořechové. Měl by se poohlídnout po lepší. Jenže ta pravá teď zrovna není vidět, je za vysokou zdí. Naštěstí je pořád plná naděje a plánuje útěk, a moc bych chtěla, aby se povedl, jen už jsem asi paranoidní, nevím, jestli její stín je ten pravý. V takovém ústavu bych spíš čekala někoho, kdo má rád mladé masíčko. Doufám, opravdu upřímně doufám, že se pletu.
No a samozřejmě nemůžu zapomenout na Emmetta, jak se sestřičce nezapomněl zmínit, že viděl slečnu Rosalie. Těším se na jejich setkání tváří v tvář.

julie

4)  julie (21.01.2012 20:01)

Jasper je tady sice jenom chvilinku, ale... V minulé kapitolce s tím nožem byl...k sežrání!

Empress

3)  Empress (20.01.2012 22:56)

Takže Alice má ochrancu?? Výborne
Hmm a Emmet...no...asi takto...
Carlisle a dohadzovač? Úplne som ho videla pred sebou ako drží tú vizitku
Celé výborné, prečítané jedným dychom
Tak šup šup ďaĺšie, teším sa

Bosorka

2)  Bosorka (20.01.2012 19:54)

Nádhera, ségruše! Sbožňuji, jak to krásně všechno proplétaš a zaplétaš...
Zdá se, že Alice našla svou "záchranu"
Jasper stále podléha té mrše (i když si to samozřejmě nepřipustí )...kašli na ni Jazzi, máš na lepší!
A Carlisle alá dohazovač! Heslo - hlavně nenápadně!

Cathlin

1)  Cathlin (20.01.2012 17:26)

Jéééé, to se nám to krásně proplétá a rozrůstá... Tahle povídka je jako stárnoucí břečťan pomalu zahalující dům. Čte se tak příjemně. A samozřejmě jsem neuvěřitelně zvědavá, kam to povede, kde se to protne... Kdyby šlo jen o Rose a Emmetta! Ale tady člověk neví, kam se koukat dřív!!!
Krása, Twills!!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still