Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Šrvrtá a piatá kapitola, v tej to časti príbehu uvidíme, ako sa naši hrdinovia zľahka poznajú. Náš bojovník v tom má už tuším jasno, ale Isabel... uvidíme:).  
A nakoniec som si pre Vás pripravila, aspoň mne to tak pripadá, kúsok tej vášne a lásky, ktorá ich v budúcnosti čaká.


Kapitola 4

 

Môj upír

 

Vysoká kosodrevina sa chvela vetrom a ja strachom z toho, čo so mnou bude, keď ma zavedú tam, kde je otcov hrob. Mala som strach, ostala som len ja sama, nik z rodiny tu už na Donskom vrchu nežil. Len Adis, môj jediný brat sa potuloval niekde na východe, za hranicou, kdesi v oblasti Avar. Od smrti matky sme sa zriedkakedy videli, ani neviem, či sa dozvedel, že otca zabili. Pomyslela som, aká bude smutná jeho krásna chlapčenská tvár, chcela som ho objať, chýbal mi.

Už len pár krokov, vyjsť na tento veterný vrch a potom, dole po hrebeni, zelenou dolinou, tam pod borovicovým lesom stál učupený môj domov. Prázdny domov, chladný ako upírie oči. Ach, otec, si mŕtvy, kto mi teraz odpovie na moje otázky? S kým sa budem smiať a o koho sa budem starať? Prepadali ma strašne spomienky na ten deň, keď mu ten sviniar odsekol hlavu, zabil ho a aj iných z nášho kmeňa. Preklínam vás, preklínam teba, čo si mi zabil otca a prísahám, že sa pomstím. Zostala som na chvíľu stáť, rozplakala som sa. Nikdy už nechcem uzrieť upírie oči. Tú bezodnú hrubosť a chlad, preklínam vás! „Všetkých!“ Nenávisť, buď mi sestrou, pomsta, buď mi matkou v boji proti nim. Pomstím smrť môjho otca, aj keby som mala sama za to zaplatiť životom. Len sa priblíž ty hnusná pijavica! Môj brat postaví vojsko lykanov a už žiaden upír nebude vládnuť Karpatii, nikdy!

Môjho brata, ako jediného pred desiatimi rokmi, pohrýzol lykan. Bola to len náhoda a on teraz žije s Avarskými kmeňmi v horách na východe. Vydám sa za ním, za hranicu, a dotiahnem lykanov sem, aby nám pomohli, aby nás zbavili týchto krvilačných potvor. Urobím všetko, aby upíri boli vyhnaní a zabití. Nech si žijú niekde v Ríme a nie tu, v našej severnej zemi. Nie tu!

...

Domov bol už blízko, náhorná step sa vlnila na horizonte ako zlaté jazero pretrblietané horským slnkom, z diaľky ku mne doľahlo hlboké lykanie vytie. Zvláštne. Vybehla som bližšie ku skalám hrebeňa. To nie je možné! Bohovia vypočuli moje prosby, usmiala som sa slnku do tváre. Adis sa vrátil! Pravdepodobne už vie, čo sa stalo v osade, pridala som do kroku.

Akurát som sa chystala preliezť cez hrebeň, keď sa spoza vrásnej skaly vynorili dvaja lykani, odľahlo mi, bol to Rea so svojim synom. Chcela som sa s Reom privítať, bol to otcov starý priateľ, ale nestihla som ani nič povedať a naraz na čosi schmatlo a odhodilo do pichľavého poľa kosodrevín. To niečo mi ešte v tej rýchlosti stihlo strašlivo zavrčať pri uchu: „Schovaj sa!“

Prikrčená v nízkom poraste, som napäto načúvala hrozivému vrčaniu, ktoré naberalo na intenzite. Prinútila som sa iba vystrčiť nos, chcela som ten hlas, ktorý mi prikázal schovať sa, poslúchnuť, ale zdalo sa mi, že toho bojovníka s nahou hruďou poznám. Celá vyklepaná som sa narovnala, a ako som vstala, dopadlo na mňa čosi slizké. Chytila som si tvár, zostala som zdesene hľadieť na svoje zakrvavené dlane. Prepadla ma totálna panika, nevedela som, čo sa to deje, videla som len strašlivý zápas lykanov s niečím... s niekým...

„Nie!! Rea! Pustite ho!“ hystericky som sa rozkričala a hnala sa k nim.

Pribehla som tesne k nim, ten druhý, menší lykan na mňa zrúkol tak, že ma to posadilo rovno na zem. Videla som tú strašnú bitku rovno pred sebou. Keď on sa naraz postavil a tou neprirodzene neľudskou silou odhodil Reu asi štyridsať stôp dole z hrebeňa, akoby to nebol ani statný lykan, ale nejaké malé šteňa. Zdalo sa, že tí dvaja lykani sú naňho prikrátki, ale to mojej panike nepomáhalo. Prečo sem prišiel?! Prečo ma sledoval? Povedal, že ma nechá.

Sedela som na zemi a bála sa pohnúť, zhrozene som sledovala tú melu pred sebou. Menší lykan sa nevedel postaviť na nohy, plazil sa smerom od nich a reval bolesťou. Otrasená som len hľadela na tú masu kožušiny, ktorá sa ťahala kamením. Mala som pocit, že to besné vrčanie počujem odvšadiaľ. Okolo seba, vo svojej hlave, desilo ma, a ono silnelo úplne všade, otočila som sa. Nado mnou stál ďalší statný lykan, ceril ostré tesáky a spoza neho vyskočili ďalší vlkolaci rôzneho vzrastu. Pustili sa spoločne do tej bitky a trhali  ho medzi sebou ako handru. Už som nič nevidela a on nemohol vyhrať. Nie, vyhrať, nemohol nič. Len zomrieť... „Nie! Prosím, nie! Rea!!!“ Postavila som sa, ale nedalo sa k ním dostať, pohybovali sa veľmi rýchlo, že by ani nezaregistrovali, že som medzi nimi, plakala som.

Kus odo mňa, z tela jedného z lykanov, ku mne kráčal obnažený muž, môj brat, Adis. Rozbehla som sa k nemu, ale zaregistrovala som, že sa boj po mojom boku o čosi spomalil a ja som mohla vidieť jeho potrhané telo v papuli jedného krvou sa lesknúceho vlkolaka. Pochytila ma strašlivá hystéria. Rozkričala som sa z plného hrdla a vbehla medzi nich, nemyslela som na to, čo sa mi môže stať. Besné beštie sa ku mne otočili, mali hlavy väčšie než tie býčie, pysky sa im chveli zúrivosťou a výstražne cvakali okolo mojej hlavy zubami.

„Puste ho! Pustite ho!!“ Mierila som si to rovno k papuli jedného z nich. Div, že som sa nehodila po hlave tej beštii. Podarilo sa mi prebehnúť popod jedného, s rukou načiahnutou som sa ho skoro dotkla, ale trhnutím ma jedna z tých oblúd odstrčila a ja som padla rovno Adisovi do náruče. „Pustite ho, prosím... prosím!“ Hystéria sa menila na otupnú agóniu.

„Isabel, čo sa stalo?! Isabel, kto je tento parazit. Ty ho poznáš?“ Triasol so mnou Adis, ja som len z posledných síl vykríkla. „Áno! Poznám ho! Ja ho poznám... poznám,“  plakala som, pohľad na jeho dotrhané telo mi spôsoboval neuveriteľnú bolesť.

„Costa! Pusti ho!“ prikázal Adis tomu lykanovi. Ten len nechal papuľu pootvorenú a bledé upírie telo padlo so žďuchnutím na zem. Chcela som sa vytrhnúť a bežať k nemu, ale Adis ma pevne držal.

„Zbláznila si sa? Stoj! Počkáme. Nič tej mŕtvole nie je, tak stoj a upokoj sa! Rozumieš mi, sestra moja?“

„Dobre, Adis.“ Prestala som so sebou trhať a čakala ako ostatní. Okolo nás v kruhu stálo sedem velikánskych lykanov vysokých cez dva metre. Nado mnou stál jeden z tých najvyšších, čo ho držal v papuli tiež. Gamby sa mu chveli a z papule mu stekali krvavé sliny v stĺpoch dolu. Niečo mnou trhlo, chcela som ho v ten moment zabiť. Čierne oči so zvieracím odleskom do žlta hľadeli na mňa, vzoprela som sa v Adisových rukách zlosťou, ale beštia sa len podivne zazubila, akoby sa mi smiala.

Čas sa vliekol, srdce mi pukalo bolesťou z toho vedomia, že je to on. Bol to on, ten upír. On išiel za mnou, preto ten oheň v noci nezhasol. Šiel so mnou po boku až sem a chcel ma chrániť pred nimi. Doviedol ma bezpečne až domov a oni ho teraz možno zabijú, nemala som tušenia, čo s ním bude ďalej. Ihličie sa párkrát pohlo, srdce sa mi dalo do cvalu. Z hrudí veľkých beštií sa začalo rezonujúco ozývať hlboké vrčanie. Mne sa zase začalo zle dýchať, až som nakoniec dychčala, akoby som sa bila ja sama. Nervozita sa stupňovala, menej ovládajúce sa lykany dupali obrovskými tlapami smerom k nemu a ohlušujúco naňho revali. Otriasali si hrbaté krčiská a napriamovali sa do trojmetrovej výšky. Nedalo sa to vydržať, rozkričala som sa plačom a nevedela prestať. Z porastu vstával on, bol živý ako len oni živí môžu byť. Vrčanie naberalo na intenzite, to, čo som teraz prežívala, bolo neúnosné. Jeden z nich po ňom znova skočil, hrýzol ho do ramena, vyšmykla som sa Adisovi z rúk a pribehla až k nemu. Vrazila som do jeho nemohúceho tela, on sa len zakymácal a spadol na zem. Stála som nad ním s rukami rozpriahnutými a náhlila sa zo strany na stranu okolo neho a snažila sa ich držať od neho čo najďalej.

„Nechajte ho! Nechajte ho! Zmiznite!!“ kričala som z plného hrdla ako šialená.

„Isabel, váž slová!“ Adis pristúpil ku mne. „Čo má toto znamenať?“ Adisová tvár bola skrivená hnevom.

„Je vás osem! To je vyrovnaný boj, Adis?“ Začala som hneď útočne, s mojím bratom to najlepšie fungovalo takto.

„Isabel, odstúp! Okamžite!“ Tak aspoň to tak bolo kedysi.

„Postav sa, ty prašivec!“ hrubo naňho zrúkol Adis. On sa pomaly postavil, už nebolo po jeho zraneniach ani známky, len oblečenie mal potrhané. Nikdy som nevidela jeho oči temnejšie ako teraz - v konfrontácii s vlkolakmi. V jeho tvári sa zračila nadradenosť a hnev. Cez to všetko, aký bol špinavý a dotrhaný, pôsobil vznešene a spanilo. Pohŕdavým pohľadom strelil na môjho brata, zhlboka sa nadýchol a potom zhnusene preletel očami po celej svorke, ktorá ho obkľúčila a tvorila okolo neho hradbu z pazúrov a ostrých tesákov. Nakoniec jeho pohľad našiel moje oči, nepatrný pohyb jeho pier, akýsi smutný úsmev, patril iba mne.

Jeden z tých starých, vysokých lykanov zostúpil do ľudskej podoby, prešiel k Adisovi a šepkal mu čosi do ucha, ale ja som to počula. „To je to Patriove princátko. Poznám ho, bojoval som s ním ešte pred rokmi na východe, dokým nebola hranica. Nech ho odvedú a strážia, počkáme, dokým si poňho prídu, Adis. Počuješ?“ Pozrela som naňho. Áno, mal kráľovskú pečať na hrudi, to som si všimla až teraz. On bol princ?

„Dobre, odveďte ho. Rea, ber ho!“ Adis zavelil na odchod.

Pohli sme sa domov, do osady, tam, kam som sa posledných pár dní urputne chcela dostať. Trhnutím sa ho zmocnili dvaja lykani a viedli ho pred nami dole z kopca. Keď sme dorazili do osady, nik nás nečakal, všetci sa strachom ukrývali niekde v domcoch, osada zývala prázdnotou, akoby tu už nikto nežil. Možno, že to aj tak bolo.

Strčili ho do páchnucej kobky na konci osady, kde sme chovali dobytok a smrdeli tam prasacie výkaly. Lykani vedeli, čo upíri neznášajú.

Všetci sú zveri, bez výnimky, všetci.

Však on ma chránil, toľká nespravodlivosť. Snažila som sa Adisovi vysvetliť, že ma len odprevádzal domov, aby sa mi cestou nič zlého neprihodilo. Dokonca som sa pokúsila klamať a povedala mu, že som to vedela, že šiel so mnou, ale to bolo ešte horšie. Chcela som mu pomôcť, niečo urobiť, aspoň mu dať najavo vďaku. A v hĺbke svojej duše som mu túžila odpustiť. Pre jeho oči, ktoré sa na mňa dívali, preto, ako ma oslovil moja pani. Za to všetko som mu chcela odpustiť.

Večer som sedela doma pri ohni sama. V malom domčeku z hliny už nikto nebýval, žiadna radosť, žiadne šťastie, iba smútok na mňa hľadel z kútov zchátralého domca. Adis slávil so svojimi, akú znamenitú korisť ulovili, do noci popíjaji kvasné pivo a rehotali sa na celé kolo, že ich museli aj na Bielej veži počuť. Bola som opustená. Ženy z dediny ma síce volali k ohňu, ale ja som zostala v sedieť doma na svojej malej posteli. Myslela som na mamu, na to, aké bolo všetko jednoduché, keď sme boli s Adisom ešte deti. A napokon všetky myšlienky plynuli iba za jednou tvárou. Nemohla som inak. Myslieť iba na neho - na týchto pár dní. Dobrých, alebo zlých? To, ako ma desil, keď na mňa vrčal vtedy v tej stajni. Bola pravda, že iný by ma zabil hneď a ani by nemihol brvou. Zachránil ma z rúk Thisisa, keď som na neho vtedy skočila z toho stomu - ženy  z kobky mi to povedali a dnes šiel predsa so mnou. Nie preto, aby mi ubližoval, ale aby ma chránil. Preto som musela niečo urobiť, presvedčiť Adisa, alebo... Vzala som vykosťovací nôž zo stola.

Zo všetkých strán vchodu do podzemia stáli mohutní lykaní strážci. Nervozita mi zožierala žalúdok, robila som čosi, čo som nesmela, ale akosi samú ma to nieslo do toho malého salaša ukradnúť to jahňa. Prvýkrát som zabila malé jahniatko. Vedela som, že jeho telo potrebuje krv, hojilo sa z takých hrozných rán od lykaních zubov, že potrebovalo posilniť.

Roztrasenými rukami som niesla veľký džbán s tou príšernou vecou, párkrát sa mi z toho až zamotala hlava. Nikto nevedel, že tam idem, určite by ho nechali vyhladovať a zoslabnúť. Oklamem stráže, že ma poslal Adis, lepší nápad som nemala. Pred kobkou stáli štyria vlkolaci, na každej strane jeden. Pri pohľade na nich ma striaslo, bolo jasné, že útek je nemožný.

„Adis ma posiela s týmto.“ Nadvihla som džbán plný krvi nad hlavu a čakala, že ma okamžite otočia a pošlú ta tam. Čakala som na oko znudene som si poklepkávala nohou, obrovský lykan sa ku mne s bručaním zohol a podráždene si odfrkol, ale len ustúpil a vpustil ma dnu, vydýchla som si. To horšie ma ešte len čaká!

Vstavaná, stará kobka v zemi páchla zatuchlinou a smútkom, mach po stenách z kameňa pripomínal zvláštne strašidelné obrazce. Na chvíľu som sa zarazila pri pohľade na toto miesto, ako dieťa som sa tu hrávala. Vzadu v rohu sme si kedysi s Adisom kreslili na stenu drakov. Zahnala som tie hlúpe myšlienky na detstvo, ktoré pominulo a nahradila ho realita, krutá a nemilosrdná ako kamenná lavína .

Pomaly som sa blížila k do poli zamurovanému vchodu do miestnosti. Temravá chodba bola osvetlená len s pár slabo dohorievajúcimi pochodňami. Vedel, že som to ja, musel ma cítiť, to oni robia, upíri. Naraz ma prepadol strach a otázka, či tu s ním na tomto mieste vôbec chcem ostať sama. Môže si ma zobrať ako rukojemníka a...? Vlastne, bolo mi to jedno. Keď mi doteraz neublížil, tak prečo by to mal dnes urobiť? Napadlo ma, že by som mohla vyrušiť stráže a on by možno mohol nejakým spôsobom utiecť, ale takto sklamať Adisa, to bolo nepredstaviteľné. Okrem toho bolo zvláštne, že ho nezabili hneď, niečo asi zamýšľali, o tom som bola presvedčená. Budú vyjednávať s vládcom z Bielej veže, alebo ho možno odvlečú na východ k nim ako gladiátora na súboje s lykanmi. Upíri to robili tak tiež. Zahnala som myšlienky na boj, predstava, že ho trhá lykan ešte raz, tuhla mi z toho krv v žilách. Proste mu dám len ten krčah a rýchlo zmiznem. Nie je dobré sa tu zdržovať. A ešte poďakujem. Áno, poďakujem sa mu.

Schodmi dolu ma už optimizmus pomaly opúšťal. Zbadal ma o krok ustúpil, aby som mohla ísť bližšie. Pri pohľade naňho, sa mi akosi zatemňovala hlava a po rozume mi začali blúdiť divné myšlienky, ktoré som pred tým nepoznala. Cítila som, ako sa mi rozohrievajú líca, mala som chuť niekam utiecť. Ruka s džbánom sa mi triasla, rýchlo som ho položila na múrik jeho cely a hlasno si oddýchla, že už nemusím robiť nič, čo by ma ešte viac znemožnilo.

„Čo to je?“ opýtal sa, nesnažiac sa pritom skrývať posmešný tón. Jeho hlboký hlas sa ozýval ponurou kamennou miestnosťou, o krok pristúpil do svetla. O kus bližšie, Artemis ochraňuj ma. Priblížil sa až ku mne. Ustúpila som, za mnou bola už len stena. Nemala som sem ísť. Hruď sa mu nadvihla, ako sa nadýchol a pretiahol si krk zo strany na stranu. Isabel, si hlúpa, si tak hlúpa!kričal môj vnútorný hlas. Teraz ťa zožiere a bude pokoj.

„Krv,“ stroho som odpovedala a podvedome sa chytila za krk. Stála som vystretá v pozore  ako taký vojak. Neveriacky zakýval hlavou, pozrel do toho džbána. „Toto je zvieracia krv,“ povedal akoby som o tom nevedela. „A ešte k tomu aj teplá.“ To už znelo skôr výsmešne. Nič viac som od toho nečakala, vlastne ani neviem, čo som čakala. Podivne sa usmieval tomu, čo videl v tej hlinenej nádobe... alebo v mojej tvári. Uvedomila som si, ako som nebezpečne blízko, až sa vynoril z tej temravej kobky priamo predo mňa. Nestál odo mňa ďalej než na dĺžku ruky. Na jedlo, ktoré som mu priniesla, už ani nepozrel. Nespúšťal ma z očí a ja som po pár sekundách myslela, že odpadnem na mieste. Jediné, čo mi napadlo, bolo utiecť pred tým zničujúcim pohľadom, čo som aj následne spravila. Dotyk jeho ruky ma zastavil a strašne naľakal, udusila som výkrik dlaňou na ústach. Chvíľu sme len čakali, či to náhodou nemohli stráže počuť. Spoločne sme pozerali na strop miestnosti, ale nič sa nepohlo. Pritiahol ma za rameno pred seba, a prekvapilo ma, že jeho dotyk neniesol žiadnu stopu krutosti. Keď ma púšťal, zdalo sa mi, že ma pohladil po paži, pritiahla som si šatku viac na nahé ramená. Bez pohnutia som stála stále pred ním a mala pocit, že keď odstúpim, bude to, akoby som ho odsúdila.

Bol veľmi blízko, až príliš.

„Zachránila si ma,“ povedal potichu. „Prečo si to urobila?“ šepkal blízko pri mojej tvári, aby nás nikto nepočul. Blízko, bližšie. „Povedz mi to. Isabell," vydýchol moje meno a jeho hlas znel... Zabudla som rozprávať. Znel ako hmla, ktorá ma teraz celú zahalila. Cítila som jeho vôňu - temne mužnú - ktorá prenikala hlboko k môjmu... nevedela som, ako to pomenovať, ale nijako to nešlo ovplyvniť. Cítila som jeho silu a bola tým ohromená. Chveli sa mi kolená a bála som sa hýbať, opatrne som pootočila tvár a vdýchla nechtiac jeho dych, tak bol blízko. Po chrbte mi prechádzal mráz a vracal sa ako horúci oheň späť do mojej hlavy. Isabel, odpovedz mu, poďakuj a zmizni odtiaľto, než budeš ešte aj dobrovoľne vysatá. Vdychoval moju vôňu, s tým som počítala, že to určite urobí. Zahliadla som jeho oči, mal ich čierne ako dva uhlíky, strach z nich ma úplne ochromil. Vycítil to a na okamih prižmúril oči a ja som uzrela to strašidelné čosi, čo v ňom pobývalo. Chcela som niečo urobiť, dych sa mi zrýchlil, strach s chladom som cítila vo výstrihu svojich šiat, kam mi hľadel a dýchal. Priblížil sa ešte bližšie, ale len prechádzal svojou tvárou v mojich vlasoch. Bola som nehybná ako malé mláďa, ktoré od prírody vie, že keď bude nehybne sedieť vo vysokej tráve, tak sa mu nič nestane a predátor ho popod svoj nos jednoducho prehliadne. Pritiahla som si šatku vyššie ku krku, dych sa mi úplne vytratil z hrude, ale on sa len odtiahol a odstúpil k múriku s džbánom.

„Odkiaľ to máš?“ prehovoril pokojným hlasom a hľadel na mňa s už svetlejšími očami.

„Podrezala som jahňa.“ Spomienka na ten malý obláčik, ktorého život sa v mojich rukách vytratil, ma pichol pri srdci. Ostalo mi smutno, ani plakať nemohlo, držala som mu tlamičku, tak malú.

„Ty si podrezala jahňa? Kvôli mne?“ Iste, podrezala a ak by to vedel Adis, podrezal by on mňa.

„Áno.“ Nevedela som, kam sa mám pozerať.

„Tak, to by som potom mal vypiť.“ Prižmúril nebezpečne oči. Napadlo ma, že som sa nad tým, ako on vyzerá, ešte nikdy nezamýšľala. Bol krásny ako plamenný princ. Tak som si ho predstavovala, keď nám o ňom môj otec rozprával príbehy.

„Ja...“ ozvala som sa. Pozrel sa na mňa, že som skoro zabudla, čo som chcela povedať. „Ja, som chcela poďakovať, že si šiel so mnou až sem a... som ti za to vďačná...“ Nemohla som uhnúť pohľadom, akousi čarovnou silou ma držal tým svojim. Jeho oči boli tak intenzívne silné, tie jasno-červené dúhovky dokázali dusiť dych, budili rešpekt a strach. Bol ako božský Sol v slnečnej žiare, vznešene krásny a nebezpečne vražedný. Takýmto sa klania bezpočet otrokov, lebo veria, že vidia božské bytosti a on ňou bol.

„Ochrániť ťa, je mojou povinnosťou, moja pani.“ Jeho hlas znel rozhodne i keď skoro šepkal, nepatrne sa mi poklonil. Prišlo mi to zvláštne, ako sa ku mne zrazu choval s úctou a pokorou, nerozumela som tomu vôbec, naháňalo mi to strach.

„Nie som tvoja paní...“ Radšej som sklopila oči do zeme, aby som sa tou otrokyňou náhodou nestala ja sama. Cítila som jeho pohľad až neskutočne telesne, vnikal mi do pokožky ako severné slnko, pred ktorým sa musím chrániť, zvláštne ma z toho pálilo na krku a ramenách. Vnímala som akýsi jeho lačný hlad, akoby ma chcel k sebe pritiahnuť. Mala som problém s tým, aby sa to naozaj nestalo a ja som sa neliepala po múre smerom k nemu.

„Toto,“ nadvihol krčah, „robím kvôli tebe, moja pani,“ pozrel spod toho uhrančivého obočia a napil sa. Najprv mala jeho tvár bolestný výraz, ale potom sa mu vráska na čele vyhladila a on ten krčah celý vypil. Nevedela som ako sa mám tváriť, nebolo to, ako niekomu popriať na zdravie, lebo v ruke drží krčah piva. Prehltla som hnusom sliny v ústach, videl to, odložil džbán a posunul ho ku mne.

„Ďakujem ti, moja pani. Ale nechutilo by mi to tak, pokiaľ by to nebolo od teba.“ Jeho oči sa snáď usmiali? V hlave mi pulzovalo zvláštne teplo, myslím, že sa tomu hovorí rozpaky. Nechcela som, ale moje oči stále ukradomky blúdili k jeho do poli obnaženému telu, našťastie som nevidela na tú dolnú časť. Upútala ma jeho hruď, na ľavom prse až k ramenu mal zvláštnu kresbu draka, vyzerala ako vypálená, také čosi som ešte nevidela. Zlatá pečatná reťaz sa mu dotýkala mužných pŕs, začalo mi byť podivne teplo, i keď z úst mi vychádzala para chladom podzemia, hlasno som vydýchla. Jeho nahota ma uvádzala do rozpakov, aj keď mužskej nahoty mi v živote bolo dopriatej viac ako dosť, toto bolo iné. Ostýchala som sa a on to iste videl.

„Musím ísť, brat ma čaká.“ Otočila som sa k odchodu, prešiel mi mráz po chrbte, keď som zacítila, že priamo za mnou stojí. Videla som náš rozochvený tieň oproti mne na kamenej zemi. Nepohla som sa ani o piaď ako to mláďa v tráve. Stál hneď za mnou, hustý vzduch podzemia ohlušujúco prezrádzal každý jeho pohyb. Videla som jeho ruku v tieni ako hladí moju siluetu. Asi ho prekvapilo, že stojím na mieste a neutekám, nechal sa prezradiť svojim dychom, skláňal sa nado mňa. Cítila som to, obklopoval ma hladivý chlad blízko pri mojom krku, tak blízko a bližšie, zavrela som oči.

„Isabel!“ Adis! Pochytila ma panika. „Isabel, si tu?“ Po schodoch som počula rýchle kroky smerujúce ku nám. Rýchlo som sa otočila na môjho väzňa, ale ten tam už nestál.

„Isabel, čo tu robíš?“ Adis sa nahnevane postavil pred otvor kobky, kde bol on.

„Ja som... chcela som, priniesla som, mu teplú deku...“ Moja neschopnosť klamať ma vždy strašne hnevala.

„Tak teplú deku!? Aby nám tu naše princátko náhodou nezmrzlo. Isabel, ešte raz ťa uvidím v jeho blízkosti, tak ťa zavriem v kobke na druhej strane osady! A teraz padaj von odtiaľto!“ Bolo to ponižujúce, že môj mladší brat sa ku mne takto správal, ale mal pravdu. Nemala som tam čo pohľadávať. Nikde nebola záruka, že mi neublíži, aj keď ja som cítila, že by to neurobil. Nikdy...

Prešli dva dni, keď lykani hlasno ohlásili príchod upírov. Hľadali ho, môjho upíra. Jazda dvadsiatich upírov sa blížila znova k našej osade. Deti plakali, matky ich brali rýchlo dnu do domcov. Veľký lykani sa zostavili v strede osady okoloobrovskej vatry, ktorá bola prichystaná na znak toho, čo s ním urobia, keď nebude dohoda. Môj brat Adis sa zmenil, možno aj k dobrému, chcel pre tunajší kmeň zabezpečiť mier, ale ja som skôr videla tú krutosť, čo sa mu usídlila v srdci a pre mňa tam už nebolo miesto. Nepatrila som už do žiadneho srdca, vlastne som nikoho nemala. Keď Adis odtiahne ostanem sama. Možno ma starší z kmeňa budú chcieť vydať, nechcela som na niečo také ani pomyslieť. To by nemohli byť ale na mňa tak krátky, ujdem im a nič ma nezastaví.

 

*

 

Kapitola 5

 

Bratia

 

Na malom nádvorí osady sa zišlo pätnásť tých najväčších lykanov, neviem koľko ich bolo nepremenených s Adisom, ale sily boli proti upírom vyrovnané. Čierna upíria jazda zostala pred nádvorím stáť, hrôzostrašní vrahovia si prišli po svojho brata. Ich kone s kovovými rohmi na čele pôsobili ako čertov záprah. Po boku som videla ako vedú jeho osedlaného koňa, pamätala som si ho. Bol to krásny čierny žrebec s strieborným rohom na čele a hrivou dlhou až k svojej papuli. Na vôkol všetci zmĺkli, predstúpil jeden z nich.

„Som Thisis, syn vznešeného Patria z Bielej veže. Prišli sme si sem pre svojho brata, Edwarda.“ Smečka lykanov nesúhlasne zavrčala. „Vydajte nám ho, lebo budeme nútení zaútočiť,“ dohovoril a všetky kone spoza neho v rade to hlasným odfrkovaním odsúhlasili. Zbadala som Adisa, ako sa postavil vedľa vysokej vatry aj s Reom po boku, ktorý vo svojej zvieracej podobe meral snáď tri metre a prešiel oproti nim.

„Som Adis, vodca Avarských lykanov, k tomuto miestu ma pútajú moje korene a dostalo sa mi do uší, že pijavice z Bielej veže tu na severe okupujú Grueské kmene a vraždia našich otcov a bratov.“ Ako to dopovedal, ten v bielom kožuchu na sivom koni predstúpil pred neho.

„Kto vám dovolil prekročiť hranicu? Už tridsať rokov sem na naše územie nevstúpil žiaden lykan. Ako je možné, že Veľký Dra-chan to nerešpektuje? Rea, vysvetlíš mi to?“ dopovedal ten muž a ozrutný lykan Rea zostúpil do svojej ľudskej podoby vedľa Adisa. Ten mu podal kus látky, aby sa zahalil. Keby som Adisa nepoznala, myslela by som si, že je pokojný, ale pravda bola iná. Hnevalo ho, že jedná ich hovorca s Reom a nie s ním. Síce podrobnosti neboli známe ani mne, ale vedela som to. Rea predstúpil pred upíra na sivom koni.

„Patrius... Dlho sme sa nevideli. Vidím, že tebe a tvojej garde chýba seberovný protivník.“

„Rea, k veci. Ste na našom území, ak by nás bolo viac...“

„Patrius, prosím ťa, ušetri ma podrobností. Odtiahneme, ale náš vodca má podmienku,“ povedal opovržlivo Rea. Medzitým spoza rohu priviedli zajatca. Lykani ho doslova obstatavali a besne vrčali na toho na bielom koni. Boli to mladí lykani, ktorí sa nevedia pri pohľade na upíra udržať v medziach. Adis znova predstúpil pred toho Patria a nahlas k nemu prehovoril.

„Podmienka, aby som pustil tohoto tu," Adis pokynul k obkľúčenému upírovi, ,,je taká, Patrius, že oženíš jedného zo svojich synov s našou ženou, to bude živá zmluva mieru. Na znak toho, že sa útok  už nikdy nezopakuje, vám dávam do zástavy jednu z našich žien a prepustím zajatca. Vy už nikdy nepotiahnete na severné kmene a toto bude pečať našej dohody.“ Na nádvorí ostalo hrobové ticho. Naraz sa ale ticho zmenilo v šuchot, to ako matky brali svoje dcéry preč a samé sa išli schovať tiež.

„Žiadna z vás sa ani nepohne!“ rozkričal sa Adis. „Načo ste potom vy, ženy. Žiadna z vás sa nechce obetovať pre blaho severných kmeňov? To je vám veľa?! Nechcete vykúpiť naše kmene pred touto krvilačnou nadvládou? Bude nám zaručené, že kmene severu budú v bezpečí!“ kričal Adis ďalej. Chcela by som ho vidieť, ako sa on žení za blaho nášho kmeňa. Snažila som sa aj ja postaviť stranou, stála som vedľa smradľavej muly a dala si šatku cez hlavu. To by malo stačiť pre každé oči, čo by ma chceli vidieť. Patrius na bielom koni o krok pristúpil a pohoršene prehovoril.

„Adis, vaša podmienka je pre nás nemožná. Nemôže si zobrať rytier ženu z tejto osady! Je to nehoráznosť ma o to len žiadať. Nepotiahneme na sever, to je všetko, ale...“

„Ale? Mne nestačí len sľub! Tohto!“ Úkázal na neho, „nepustím dovtedy, dokým to nebude dohodnuté, inak budeš svedkom jeho skonu, Patrius. Kráľovský syn pojme jednu guerskú ženu za svoju manželku!“ Adis trval na svojom. Myslím, že okrem upírov s tým nesúhlasila aj podstatná časť zúčastnených žien, ale niečo na tom bolo.

Adis pokračoval.

„Dokým nebude tak, ako som povedal, lykani neodídu a do ďalšieho splnu ich sem pritiahnu stovky.“ Patriovi sa zmenila tvár na nazúrenú. Dlhú chvíľu iba mlčal, díval sa stále na svojho syna v lykaních pazúroch. Napokon pokojne prehovoril. „Súhlasím s dohodou. Môj syn Thisis... sa ožení s jednou z týchto žien.“

Muž, čo stál po jeho boku, hnevlivo strelil po ňom pohľadom. Patrius potiahol koňa a zacúval späť do radu jazdcov.

„Thisis... synu,“ pokynul tomu vrahovi vedľa seba smerom k nám, „tak si vyber...“ Vládca upírov sa pobavene pozrel na toho svojho hnusného syna po pravej ruke a popchol svojho koňa, aby mu urobil miesto. Ten vystúpil z radu a pomalým krokom viedol svojho koňa medzi nás, tiež sa mu to nepáčilo.

Pozrela som sa na neho, na môjho upíra, ktorý tu so svojim vládcom a bratom menil dejiny. V tom tvrdom lykaňom zovretí sa mi chvíľu zdal byť tak zraniteľný ako obyčajný človek. Stále sa na mňa díval, bolo to zvláštne, nespúšťal zo mňa oči za celú dobu čo ho vyviedli z toho vezenia. Videla som v nich len bezodnú bolesť, ktorá sa menila na útrpne trýznivú. Môj pohľad naňho, snáď sa zmenil? Necítila som nenávisť, necítila som nič, iba akési puto bolo medzi nami dvomi, už len preto, čo sme spolu zažili na tom desivom priesmyku a Bielej veži. Chcela som ho povzbudiť, dať mu nádej, že to dnes dobre dopadne. Usmiala som sa. Nevedela som, či sa mu môj úsmev nepáčil, najprv som myslela, že sa tak zdesene pozerá na mňa, ale potom som zbadala aj ja to, na čo sa to díval, zamrelo mi srdce.

Šedý mrak sa postavil medzi nás, už som mu nevidela do očí, predo mnou zastal kôň toho druhého, hlasno vedľa mňa zaerdžal až som myslela, že mi z toho prasknú uši. Naraz ma schmatli chladné kamenné ruky a ťahali ma do sedla toho sivého koňa, tej hnusnej pijavice, čo mi zabila otca. Keď mi došlo čo sa deje, začala som sa brániť a bojovať s ním. Búšila som mu do tej chladnej hrude, snažila sa nájsť očami môjho brata, ale Adis a ani nikto iný sa ma nezastal. Tá beštia mi stočila ruky za chrbát a víťazoslávne si ma posadila pred seba. Dívala som sa Adisovi prosebne do očí, chcela som kričať, ale pohľad môjho brata bol iný. Už to nebol ten malý chlapec, ktorý vravieval svojej sestre; mám ťa rád. Opustil ma, vymenil ma za vratký mier a bolo mu jedno, čo so mnou bude ďalej. Čakala som viac, čakala som domov, radosť, ale všetko bolo inak. Odvrátil pohľad odo mňa k Patriovi. Možno ho to bolelo, neviem, ale nedal na sebe nič znať, horúce slzy ma pálili na lícach. Matka, keby si tu bola so mnou... Otec...

„Toto je moja sestra!" pokynul Adis rukou smerom ku mne. „Vedzte, že vo svojich rukách nedržíte len obyčajnú ženu, ale aj moju sestru. Skrivíte jej vlas a lykani vás vyprášia zo zeme, ktorej hovoríte domov. Táto dohoda platí aj pre Hakrona. Nikdy nepotiahne na sever, ani nikto vám podobný,“ povedal tvrdo a už sa na mňa ani raz nepozrel. Môj nastávajúci mi chytil tvár, otočil si ju nasilu k sebe, k tomu svojmu slizkému pohľadu a milo zapriadol. „Urobím ťa šťastnou, neboj sa. V deň splnu bude tvoja prvá, zázračná noc, na ktorú nikdy nezabudneš a budeš moja do poslednej kvapky. Moja drahá manželka...“ zarehotal sa mi do tváre, zacítila som z jeho úst skazený, štipľavý pach krvi. Zatmelo sa mi pred očami, nevidela som nič, pohltila ma prázdna temnota.

Prebral ma až náraz do nohy, kone vedľa mňa v rade nepokojne pochodovali na mieste, erdžanie zosilnelo. Bzučanie v hlave sa mi zaostrilo na mužský rev, obzrela som sa.

„Držte ho! Rea, drž ho!“ kričal Adis. On, môj nepriateľ, môj upír, ten ktorého som sa tak snažila nenávidieť, útočil do lykaních stráži. Reval smerom k môjmu väzniteľovi; „Zabijem ťa ty panghart!“ Chcel sa na Thisisa vrhnúť, on nechcel, aby som bola jeho ženou, on jediný to nechcel spolu so mnou, a ja som ho odsúdila a chcela nenávidieť. Necítila som telo, len slané slzy, prosebne som sa natiahla smerom k nemu, nech mi pomôže. Zdvihol ruku ku mne, potom ju stisol v päsť, ale bolo to zbytočné. Thisis mi pritiahol vystreté ruky a silno mi ich pripažil k telu. Napriahla som sa a udrela ho do ruky, nech sa ma už nikdy nedotkne, ale ten mi len znova vzal bolestivo tvár do dlane a hlasno zavrčal. „Potrebuješ skrotiť, žena moja, ideme domov!“ Všetku tú nenávisť prehlušilo desivé vrčanie. „Thisis, zabijem ťa! Prísahám, zabijem!“ Môj upír sa váľal po zemi, iba za ruky ho držali lykani strážci a nikto nevedel čo sa to deje.

Zmätení lykani nevedeli, o čo ide, jeden z nich sa mu znova besne zahryzol do ramena. Vykríkla som zdesením, snažila som sa bojovať, ale nemala som už žiadnu silu. Strhla sa mela, ktorá nemala víťaza, bola okamžite ukončená naraz sa zhluknutými lykanmi, ktorí šarvátku utli skôr, ako začala. Len Thisis sa posmešne usmieval nado mnou na koni a pokojne sa otočil k radu svojich jazdcov, akoby sa nič nestalo a zaradil sa so mnou v náruči do nervóznej jazdy upírov. Hľadela som stále naňho, prestal bojovať a ja tiež. Držali ho za roztiahnuté paže ako otroka, ten ktorý ho pohrýzol, bol vyhnaný za ohradu osady.

„Edward! Čo to má znamenať?“ spýtal sa ho Patrius. „Tvoj brat si už vybral, nemôžeš ísť proti jeho vôli. Budeš voľný, alebo tu chceš zostať na lykanie zápasy? Čo sa to s vami stalo? Tak nech ho už pustia, Rea!“ Rea najstarší z lykanov,  ktorý Patria pravdepodobne poznal, kývol môjmu bratovi, rozkaz upírieho vládcu poslúchli a pustili ho. Môj upír len zmierlivo na mňa pozrel a vyšvihol sa do sedla čierneho tátoša.

„Thisis, čo to bolo? Čo sa to deje medzi tebou a Edwardom? Prečo bol ako besný, keď si si ju vybral?“ ukázal prstom na mňa. „Ja som ho naschvál neoženil, lebo viem, aký je... O čo tu ide?“ pýtal sa  vyvedený z miery.

„S tým si nelám hlavu, otče. Nič to neznamenalo.To je len medzi mnou a ním. Nerob si starosti, ja to urovnám. Však on to pochopí.“ Uškrnul sa odporne na mňa. Až teraz som zistila, čo to je naozajstná nenávisť, pred tým to bolo zvieracie, pudové nenávidenie, ale teraz by som vedela roky čakať, dokým by tento páchnuci prašivec nepadol do mojej pasce a ja by som ho pomaly upaľovala na prach. Toto bola nenávisť.

„Odchádzame, Thisis.“ Kone sa vzopreli.

„Dajte jej koňa,“ povedal hlas, ktorý mi v noci bral dych.

Patrius predstúpil so svojim bielym koňom pred Adisa a Reu, vytiahol veľký strieborný meč pred seba a pritisol si ho k hrudi. Jeho rozdivočený kôň sa vzoprel na zadné.

„Tak dobre, dohoda platí! Svadba bude v Bielej veži pri najbližšom splne, všetci ste vítaní! Severné kmene sú od dnešného dňa v bezpečí!“ Mávol rukou, mohutná jazda sa otočila a rozbehla vo formácii preč a mne sa naraz pred očami vzďaľoval môj jediný domov v nenávratnú priepasť a neznámo, rozplakala som sa. Bez rozlúčenia, bez vecí čo som mala rada, bez duše som putovala ponurou krajinou preč z náruče už navždy strateného domova. Tam, kde som tak urputne bojovala o to, aby som sa odtiaľ dostala, som sa dobrovoľne musela vrátiť. Nebojovať je lepšie, ak by som sa silou mocou nechcela dostať späť domov, toto by sa nikdy nestalo. Ja za to všetko môžem. Mala som byť povoľnejšia, potom by ma určite pustili, ale ja som hlúpo trvala na tom, že sa im nedám. Bojovať s nimi je hlúposť a márnosť.

Schádzali sme sme dolu Dovnským vrchom v rade za sebou...

Viem, že išiel za mnou, cítila som to až priveľmi intenzívne. Bolo to aj tým, že som mala akýsi pocit bezpečia, ktorý ma v jeho prítomnosti obklopoval. Moje vnímanie presne vedelo zamerať kde on fyzicky bol, otočila som sa k nemu. Hľadel na mňa akoby na svete nič iné neexistovalo než ja. Cítila som, že sa mi v duchu prihovára, ale nepoznala som odpoveď na jeho otázky. Prečo to všetko robil? Prečo sa všetko tak zmenilo?

Pokojne som vnímala to bezpečie, čo sálalo z jeho obnaženej hrude. Ten pocit sa dotýkal mojich ramien, spomalila som koňa, chcela som ísť vedľa neho, ale potom som ho radšej popchla dopredu. Nevedela som, čo by som mu povedala, nebolo čo povedať. Našu nemú komunikáciu zaregistroval môj obludný nastávajúci. Môj upír popchol svojho koňa a odklusal Thisisovi preč z cesty, hľadela som vydesene za ním. Vedľa mňa sa postavil môj budúci manžel, v ruke držal akýsi kus mäsa, uškŕňal sa na mňa ako hlupák a nanútil mi to do rúk. Odhodila som to na zem a opovržlivo naňho pozrela.

„To si daj do tlamy ty, môj pane...“ Jeho úsmev mu zvädol z tváre, to ale vykúzlilo úsmev zas na tej mojej.

„Ty jedná mrcha!“ zasyčal. Napadlo ma; Však počkaj, ty budeš ešte rád, že si ma nebudeš musieť vziať. Ale ten nechutný parazit vzal bič a z celej sily ním plesol môjho koňa do zadných stehien. Zľaknutá kobyla sa splašila, vstala na zadné, vybehla z radu jazdy von, dala sa do besného trysku smerom do rozľahlej pláne, začula som len výsmešný rehot celej gardy. Snažila som sa ju udržať, ale nedala sa vôbec ovládať, tak som ju radšej silno ešte raz popchla, zdvihla sa na zadné a vyrazila vpred. Thisis to s úsmevom na tvári celé sledoval. Zovrel vo mne hnev. Ja vám ukážem, vy hlupáci, aký som dobrý jazdec!

Povinné a načasovať!!!

Pritisla som sa k jej rozhorúčenému telu ako ma to učil otec, stiahla okolo nej stehná, tak až som skoro ležala na jej chrbte, hlavu som si skryla tesne k jej šiji a nechala ju bežať plnou rýchlosťou pláňou vpred. Popchla som ju silno ešte raz, leteli sme s vetrom opreteky ponad nekonečnú pláň, až ku rieke. Takúto slobodu som chcela. Chcela som sa vzniesť k Bohom a ujsť im, ale bola som bezmocná. Tak nech zlezú z koní obludy a idú ma chytať. Kobylka zašla k lesu, pomaly sa upokojila, v ľahkom cvale som sa chcela k ním vrátiť späť, ale počula som cval koňa blížiaceho sa ku mne. Spoza veľkého malinišťa ku mne hrozivým tryskom vyletel on na svojom čiernom koni. Dala som sa s ňou znova do behu, nasledoval ma.

„Hejá! Bež!“ Kone vyrazili vpred, jeden druhého chceli predbehnúť. Vznášali sme sa na chrbtoch tých divokých diablov ponad zlatú pláň, nechcel ma zastaviť. Bežali sme bok po boku vedľa seba a iba   vnímali svištiaci vietor okolo nás, leteli sme nevedno kam. On ma nechcel zastaviť. To svojho brata chcel a otca, ich chcel zastaviť. Kone bežali ukrutnou rýchlosťou pozdĺž rieky. Vznášali sa nad rozbúrenou vodou, chcela som, aby sa tento útek stal mojou večnosťou. Voda, rozrážajúsa sa okolo nás dvoch, bola ako bezpečná hradba vedúca nás von z pekla a sľubujúca bezpečný únik. V tej divokej riave, tá rýchlosť stvorila iný svet, ktorý som chcela spoznať, rozosmiala som sa. Smiala som sa osudu do tváre. Túžila som, aby tento moment nikdy neskončil, aby bol nesmrteľný, ako ja a ako on. Nič viac. Nič!

„Bež! Bež!“ Kone zrýchlili, cválali sme k slnku bližšie a bližšie vražednou rýchlosťou. Naše pohľady sa na chvíľku stretli, prvý krát sa na mňa usmial. Nechcem, aby táto chvíľa skončila. Hor, premeň nás v sokoly! Daj nám krídla!

Naraz, ale...

Kde to som? Vbehli sme do zavádzajúcej hmly, kde bludičky kradnú duše. Pred nami sa otváral rozsiahly močiar. Presne toto sa mi dialo, tam som spela. Môj krátky život spel do dlhej, ukrutnej večnosti po boku muža, ktorý sa mi hnusil ako tento bezútešný močiar. Tá chvíľková radosť, čo bola teraz prudká ako samotný jed, sa vytratila a pláň už nebola zlatá a rieka už nebola modrá. Všetko sa znova stalo pravdou. Mala som pocit, že mi pukne srdce žiaľom za tým, čo sme pred nepatrnou chvíľkou tryskom míňali. Chytil moju kobylku za uzdu a zastavil nás oboch, len sme mlčky preklusávali kone v kruhu oproti sebe. Vzájomne sme si hľadeli do očí a pýtali sa otázky, na ktoré niet odpovedí. Dotkol sa mojej ruky, musela som sklopiť pohľad, lebo by som sa rozplakala. Ľadový dotyk jeho dlane ma pálil na pokožke a ja som si uvedomila, že on je jediný o koho sa môžem v mojej nejasnej budúcnosti bezpečne oprieť. Mal vtedy pravdu, keď hovoril, že ma ochráni a aj ta čarodejnica to vravela.

Počula som ho naliehavo zašepkať, keď sa na malú chvíľu ocitol blízko mňa. „Nikdy nebudeš jeho, moja pani, to prísahám. Nevztiahne na teba ruku, Isabel. Za to, čo urobil, ho zabijem.“

Ostala som len hľadieť do jeho prenikavých očí, ktoré ma nemuseli ani presviedčať, že tento muž dostojí svojim prísahám. Ale predsa... ak to myslel, ako to povedal -, chce zabiť svojho brata? Mlčala som. Jeho kôň znervóznel, točil sa s ním v sedle na mieste. Čiernemu žrebcovi sa vzdúvala lesklá hruď tou húževnatou silou a jeho jazdec vznešene a mäkko ho jednou rukou ovládal a ich spoločný tanec zakončil zdvihom na zadné. Spanilé bytosti pokorovali jedna druhú a pri tom pôsobili hrozivo majestátne.

„Vrátime sa, moja pani.“ Popchol do kroku svojho koňa, ktorý sa pomalej jazde vzpieral, moja kobylka ho len poslušne nasledovala.

Na rozum mi prišla zvláštna otázka; Kam sme to bežali?

 

*

 


Čo povedať na koniec? Milujem ich!


 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Jalle

17)  Jalle (25.11.2012 19:45)

skvelé

ireen

16)  ireen (30.05.2012 13:44)

Ivko, je to nádherné! ..aj ja!

kytka

15)  kytka (07.07.2011 20:51)

Tak dnes pokračuji. Včera jsem ještě četla, ale na komentíky už neviděla.
Adis mě zklamal. A jinak mi tu díky lásce lítají jiskřičky okolo počítače. Skvělé.

semiska

14)  semiska (14.06.2011 17:00)

Adis mě docela zklamal. Myslela jsem, že ožení Edwarda a ono ne... Bojím se, aby Thisis něco Isabell neudělal... Příběh naprosto geniální.

Evelyn

13)  Evelyn (04.05.2011 11:47)

Vkládala do Adise tolik nadějí a ona se zachová takhle... Já vám, že takovéhle vyjednávání a sňatky byly ještě poměrně nedávno normální, ale vzhledem ke kontextu mě z toho mrazí v zádech.
Isabell si taky uvědomila, že její upír není až tak zlý a že ji k němu něco táhne Ale Thisis... to je pořádná komplikace.
Astrid, je to nádherné

kikketka

12)  kikketka (25.04.2011 21:55)

Aaaaaaaa!!!! Jak miluju tenhle příběh a styl jakým děj popisuješ!!! A Edwarda? Toho miluju ze všech nejvíc!!! Je tak... tak... dokonalej, až to bere dech! Mě určitě! Bože, proč jen nemůže existovat!

morningstar

11)  morningstar (24.04.2011 10:55)

sakraprace

10)  sakraprace (03.03.2011 18:57)

Strhující, dechberoucí, nádherné Ani nelze napsat, co si mi líbilo víc, musela bych sem přepsat obě kapitoly a to fakt nedám

ambra

9)  ambra (11.09.2010 20:11)

Tak, konečně chvilka na další kapitolu... Napadá mě zvláštní sousloví - epická šíře. To vyjednávání - zase tolik krutosti... A samozřejmě si to odnese žena... Jsem totálně vystresovaná, vůbec netuším, jak se může vzepřít Patriusově vůli...
Závěrečná jízda - naprostá dokonalost!!! Opět můžu jen -

Astrid

8)  Astrid (11.09.2010 13:37)

Ambra, zisťujem, že žijem týmto piíbehom a má to svoje stinné stránky, doma bordel a vôbec totálny bordel vo všetkom, no des. Musela som aspoň napísať ten Dotyk, lebo by mi praskla hlava. Dik. A ten tieň... chvela som sa aj ja.

ambra

7)  ambra (11.09.2010 09:23)

Tak! Dvě kapitoly si zaslouží dva komentáře! (zaslouží si mnohem víc, ale tohle je jediné, co můžu...). Její vzpomínky mě dostaly. Dětství. Dovedu si představit, jak krátké bylo... Rodiče - oba mrtví, oba zavraždění upíry. Dobře, že jsi to takto naplno prozradila až teď. Ta určitá nelogičnost jejího chování dřív, když jsem si říkala - proboha, jak ho může tak odmítat a nenávidět - tomu dávala správnou šťávu. Teď všechno zapadlo. Scénu v kobce vidím před sebou - mihotavé světlo loučí, pohár teplé krve, její rozpaky, jeho touha konečně přivonět k těm vlasům, jen se dotknout, aspoň se dotknout... Ovšem položil mě popis jejich stínu - ten už vytvořil pár v objetí!!! Jsi čarodějka, Astrid, a hraješ si se mnou! (Ach, někdy jsem tak ráda tím ubohým králíkem v kouzelnickém klobouku!).

Karolka

6)  Karolka (10.09.2010 22:09)

Astrid: My děkujeme! Málo co mě tak dostalo.

Astrid

5)  Astrid (10.09.2010 21:56)

Ahoj, na začiatok by som len chcela povedať, že mi vaše komentáre robia veľkú radosť, i keď ich nie je až tak veľa, ale nevadí. Neviem, sem tam som na pochybách, ale musim povedať, že Tento príbeh milujem a je mi drahý, akoby bol živý. Mám s nim veľké plány a osnova jeho kostry sa mi len zapĺňa. Je to moja láska, veľká láska.

Karolka, pri tvojom komentári som stratila tú moju bezpečnú hranicu a mala som slzy na krajúčku. Ďakujem. Ale bohužiaľ mam len 30%spisaných ďalšieho pokračovania, čiže snáď to nebude dlho trvať.

Bye! Botu, co?! ja som vždy chcela byť koňák, tak aspoň spracuvavam to, čo som pochytila, ale byť prirodzene prilnuta na sedle, ked Isabel bežala, bolo to, akoby som vedela jazdiť aj ja od malička. A bude var, tak tomu ver, Ed to nenecha len tak.

Ewik, ty moja duša komentov, nebyť teba som smutná, mám ťa rada.

eMuska, bude to dobrodružstvo, tomu ver, si skvelá.

Ďakujem Vám

eMuska

4)  eMuska (10.09.2010 18:39)

Aaaach, až sa mi zatočila hlava...
Ich láska je úplne hmatateľná, dokážeš to rpenádherne popísať. A zachránila ho.
On ju tiež chce zachrániť.
Ach, k tomu už nemám čo povedať. Je to proste dokonalé...


Bye

3)  Bye (10.09.2010 10:47)

Astrid, pořád to tam je. To NĚCO co mě vrací do dětských let, kdy jsem hltala dobrodružný knížky a VĚŘILA, že to, co se v nich píše je převyprávěný skutečný příběh. Návdavkem k tomu ještě dostávám spoustu toho, co v dětských knížkách nebylo.
Lásku, touhu až na samé hranici snesitelnosti. Nenávist až za hrob. Krutost. To činí Tvůj příběh ještě skutečnějším.
Podařil se Ti opravdu majstrštyk, žes dala Isabel Thisisovi. A zrovna v okamžiku, kdy něco křehkého vzniká. Teď to teprve bude kdo z koho.
Hudba krásná...
Apropó, jako koňák se neubráním a podvědomě číhám, kdy uděláš nějakou jezdeckou "botu". Zatím se zdá, že víš o čem píšeš, žejo?

Ewik

2)  Ewik (10.09.2010 10:24)

Nádhera

Karolka

1)  Karolka (10.09.2010 01:40)

Aj ja ich milujem...
To bylo... to bylo... něco tak nádherného! Nevím, jak jsem dýchala, vím jen, že jsem tam byla s ní. Křičela, když ho trhali vlci, chvěla se v jeho blízkosti, když jsem za ním šla do vězení. Plakala, když mě odváděli a já zjistila, že nemám nikoho a nic. A pak se smála, když jsem na pár krátkých minut zažila pocit naprosté svobody po jeho boku. A nakonec zatajila dech, když jsem ho následovala do temnoty a nezbývalo mi nic jiného, než mu důvěřovat, protože, i když se ho stále ještě bojím, on je to jediné, co mám.
Děkuji. Strašně moc děkuji! I za to, že jsi dala dva díly, protože já pokračování této povídky dvakrát denně vyhlížím.
Píšeš neskutečně nádherně.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella