Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Dobrodružstvo pokračuje v treťej kapitole. Bojovník a jeho srdce možno pokorí v tomto diely vzpurná duša, ktorá by za svoju slobodu vedela položiť aj život.

Milovať...


Kapitola 3


Prísahám...


Dobre, ideme!“ Rúfus už čakal s koňmi pri vchode. Považoval túto našu malú výpravu za lov. Ale toto nebol lov, skôr záchrana, a ani nie tak jej, ako mňa samotného. Nemala ma opustiť, nie teraz, po tom, čo som jej spravil.

Strmene bili do tela čierneho žrebca, ktorý letel krajinou s vetrom o preteky. Bezmesačná noc blúdila cesty pre ľudí hľadajúcich smer k mestám, aby ich lovci, ako my, mohli strhnúť do jej temnoty. Pláne vysočiny sa zdali byť nekonečné a lesy nepriestupné. Len lovec, ktorý vidí v ponurej temnote, tu mohol prežiť. Lovec ako teraz ja. Spod divokého trysku koní, za nami zostávala rozbahnená pôda, hore pod skaliská to bola ešte chvíľka jazdy, potom sme už museli ísť peši. Cítil som stále zreteľnejšie jej vôňu, ale ako náhle sme začali stúpať k vrcholu, kde fičal vetrisko, stopa sa nenávratne vytrácala.

Vietor  zmenil smer spoza mňa a od hrebeňa sa už nedalo vôbec nič zachytiť. Veľké prepadliská, do ktorých labyrintu sme vošli, boli kedysi obetnými pohrebiskami Ilírov. Zhadzovali do trhlín v zemi svojich vyvolených, v predstave, že po ich obeti nadíde v blízkej budúcnosti dážď. Napadlo mi, že byť vyvoleným, by malo byť veľmi podozrivé - Kam ich zaviedla ich povinnosť vykúpiť iných, iba ak tak do rúk smrti, nič iné ich tam dole nečakalo.

Na zasnežených vrcholkoch priesmyku sa točili snežné víry, ľadové kryštáliky útočili do všetkého, čo im stálo v ceste. Začínal ma prepadať strach, jej bezodná studňa života by sa mohla stať smrteľnou, stačil by len dobre mierený pád. Len nech je ešte stále tu dole, nič iné som si neprial. Bol som presvedčený, že ju nájdem, pokiaľ budem cítiť jej vôňu, nepochyboval som o tom. Skôr ma trápilo to, čo bude po tom, keď ju nájdem. Nechcel som ju nútiť, ani biť sa s ňou. Na otázku ako ju donútim, som nemal odpoveď a znova by som ju už nedokázal udrieť. Nie, neublížim jej. Už nikdy.

Jej nepatrná stopa viedla stále vyššie ku skalám, musela tu niekde blízko stáť a snažiť sa stopu zmiasť k lesu, ale bol som presvedčený, že šla k priesmyku. Odtiaľ viedla nebezpečná úzka cestička k Dovnským vodopádom, musela isť jedine tam. Pokiaľ ma chcela zmiasť, že ide na juh, smerom do Trákie, tak sa mýlila, tým smerom bol len nebezpečný Hakronov koven, a to všetci z kmeňa Gruve, bez výnimky vedeli. Musím ju nájsť za každú cenu, zísť priesmykom znamenalo pre ľudí veľké nebezpečie, táto hora ukrývala veľa zmarených životov.

„Rúfus, ja pôjdem cez prepadlisko k priesmyku, ty choď tadiaľto cez les. Stretneme sa hore. Ak ju uvidíš, zavolaj na mňa.“ Sluhovi sa nebezpečne zablyslo v očiach. Ani nezašiel ďaleko a stalo sa to, čo som mal očakávať, moja chyba.

„Ahá, vidím ju! Tamto je!“ Švihol koňa mečom do slabín.

To nie!

Zahliadol som ju utekať, vejár dlhých vlasov bežiacej dievčiny vial vetrom. Zamrelo aj to kamenné srdce, Rúfus mal napriahnuté. Chcel ju zraziť k zemi, zahnal sa mečom, bolo to šťastie a ona spadla na zem, minul.

„Ty špina, však ja ťa chytím!“ Zosadol z koňa. Hlúpo som si myslel, že by ju len chytil, nemal ju chcieť zabiť. Bol to len okamih a sluha, ktorý mi slúžil už desať rokov, zrazu padal k zemi, so mnou, rovno do hlbokej trhliny v zemi.

Padali sme do jednej zo série skalných prepadlín. Rúfusovi došlo, čo sa deje, začal so mnou zápasiť, ale nemal šancu, bol to len úbohý sluha, malé premenené chlapča. Roztrhal som ho, ani to v tej rýchlosti nemohol postrehnúť. Otočil som si jeho telo, niečo ešte v bolestnej agónií šepkal, bez rozmyslu som mu rozlomil tvár. „Povedal som, že ma máš zavolať, ty hlupák!“

Stál som v nebezpečnom labyrinte malých priepastí s nekonečnou hĺbkou, to celé lemovalo pár jaskýň, z ktorých niet návratu. Stratila sa mi, dokým som skončil s tým hlupákom. Všetko dobré niečo stojí a ja som robil jednu chybu za druhou. Nikdy som nikoho nechránil, vždy som len dobýval a ničil, toto bolo o niečom inom. Nikdy som nebýval opatrný, vlastne k niekomu ohľaduplný, možno okrem mojej matky, ale... to je už dávno. Ale budem, od teraz už budem. Všetky moje priority sú už iné. Nezabiť, ale chrániť.

Mrazivý vietor mi nárazovo bil do tváre, jej vôňa sa stále vznášala nad celým hrebeňom. „Tak, kde si?“ Vošiel som do jaskyne, nikto v nej nebol, začalo ma zmáhať zúfalstvo, či neskončila v jednej z tých priepastí. V tomto labyrinte ju bude šťastie nájsť. V krátkom poryve vetra sa jej esencia zvýraznila, viedla ma presne, lenže opačným smerom. Jej vôňa vychádzala z obrovskej diery vedľa jaskyne. Ak tam spadla a nikto jej nepomôže, nedostane sa odtiaľ sama von. Kľakol som si a díval sa do tej čiernoty, niečo tam dole ležalo. Prešiel mi mráz po chrbte, bola to tá deka, ktorú som jej dal, ale nič iné nenapovedalo, že tam je, ibaže ja som si nemohol dovoliť zaváhať. Pomaly som zliezol dolu, do vnútra vrásnej prepadliny, zoskočil som. Na zemi ležala len tá deka. „Ja som to vedel, líška jedna, dobehla ma." Rýchlo som vyliezol hore, snažil sa bezúspešne zamerať jej pach, dlho som nelovil. Rytier ako ja pil len z čaše a jazdil na koni. Ako inak...! Do čerta! Kde si?

Zavrel som oči, pomaly sústredene nasával vzduch, ale víchor na hrebeni dul stále silnejšie, cítil som ju, lenže nevedel nájsť smer. Počúval som, dokonalý sluch zaostril, počul som mravce opodiaľ ako za sebou v rade pochodujú a ešte... „No tak, pomôž mi..." pohlo sa pár kamienkov, niekto opatrne našľapoval, otočil som sa tým smerom, znova zavetril, vietor na okamih zmenil smer. Tam je!

Bola tam, na samom vrchole priesmyku, bleskovou rýchlosťou som zostal stáť nad priepasťou hlbokou cez tristo stôp (cca 100m), ale nikde som ju nevidel. Po boku skaly zašramotilo znova kamenie, postavil som sa na úplný kraj tak, aby som videl na oblú stenu. Stála na plochom previse a opierala sa o chladnú stenu priepasti. Už to, že tam vyliezla, bolo divné, nemala šancu sa odtiaľ sama dostať naspäť. Pokiaľ by padla, neprežila by to. Ten pohľad... menil mi život, chladné srdce chcelo biť, chcelo žiť. Jej krásne oči sa vyplašene dívali do mojich, zračil sa v nich strach a hrôza. Som tu a nedovolím nikomu, ani skale či nemrtvému, aby ti ublížil, to prísahám.

„Nehýb sa, dostanem ťa odtiaľ.“

„Nepribližuj sa!“ vydýchla so zavretými očami, telo sa jej triaslo strachom a zimou. Vedel som, že komunikovať s ňou nemá význam. Bolestivo sa podrezala, bola schopná si akokoľvek ublížiť, len aby unikla čo i len malému dotyku. Mozog mi pracoval na plné obrátky, nikdy som sa o nikoho takto nebál. Jediný pokus, nič viac som nemal, ako ju odtiaľ dostať. Skákať skoro za roh, nebolo ani pre mňa jednoduché. Snažil som si zachovať chladnú hlavu, ale predstava, že ju vidím padať dole, ma ochromovala. Čo spravím? Čo spravím... !

Alica!

Keď ju nájdeš stáť pri skale, pokloň sa...

Moja malá jasnovidka! Toto jej ešte musím oplatiť, keď to dobre dopadne. Podišiel som na samý kraj priepasti a dvihol ruky v obrannej pozícii pred seba, že nechcem nič podniknúť. Prejsť k nej by bolo ľahšie, ale ona by skočila a to som nemohol riskovať. Pomalým pohybom som si odopol opasok s mečom, ten spadol hlasno na kameň, dych sa jej zrýchlil. Pokoj, neboj sa ma... vysiela som k nej, nič iné mi neostávalo, iba očný kontakt. Zase som dal ruky pred seba s tým, že jej nemienim nijako ubližovať, jej tichý plač ma trýznivo umáral. Nesmie sa nič stať, nesmie skočiť. Držal som ju pohľadom, sledovala každý môj pohyb, odlepila sa od steny, váhavo sa kolísala, bola dosť ďaleko na to, aby som ju zachytil, ak by to náhodou naozaj chcela spáchať. Pomalým pohybom som si kľakal na jedno koleno, nechcel som od nej odtrhnúť zrak, ale musel som. Ale to, čo som robil, pomáhalo to! Na moment som zahliadol jej udivený pohľad, dych sa jej zasekol. Upútalo ju to, čo som robil. V zornom poli som mal presne zamerané, i keď som ju skoro vôbec nevidel. Počul som všetko, pohyb jej vlasov, prstov, počul som jej dych ako sa kĺže perami von z úst. Päsť som si pomaly priložil na srdce.

„Moja pani...“ prehovoril som zmierlivo. Nikdy som nevyslovoval túto sfázu tak pravdivo, ako práve teraz. Hlboko som sa uklonil. Jej... jedinej, ktorej život nezmarím, ale ochránim ho. Načúval som, skoro nedýchala, jej srdce sa náhlilo, silno búšilo, ale naraz vydýchla, znelo to prekvapene, rozumel som každému  zvuku, každému iba len lúsknutiu. Zaujalo ju to, vyrušilo z toho, čo chcela urobiť. Z celej sily som sa vzoprel a skočil k nej, to že ju tak na smrť vyplaším, som si teraz nepripúšťal, iba som ju schmatol a odrazil sa od toho zradného previsu späť, ale nestačilo to, ruka sa mi zosmykla a ledva uviazla medzi dvomi kameňmi. Snažil som sa zachytiť skaly a vytiahnuť nás hore, ale kameň sa mi drtil v dlani na prach. V druhej ruke som zvieral jej zápästie a ťahal ju ku stene tak, aby sa jej chytila, lenže nepomohla mi. Kopol som do skalnej steny pred sebou, chcel som si zarazil nohu a vyliezť, ale vypadlo odtiaľ len pár skál, ktoré ju bolestne doudierali. Nemal som sa do čoho zaprieť, ani čoho chytiť. Mohol som ju vyhodiť hore ako vrece, ale nemal som predstavu kam by dopadla, to bola posledná alternatíva, ktorú som nechcel použiť.

„Pomôž mi! Chyť sa skaly.“ Nereagovala. Hľadela dolu do tej kamennej mizérie. Trhla so sebou, chcela sa vyšmyknúť, stisol som jej ruku silnejšie. Neopustím niečo, čo mi je vzácne, nepustím ju, nikdy.

„Tak sa chyť! Prosím.“ Pustila moje zápästie, svoje prsty roztiahla tak, aby mi dala najavo, že ma odmieta , že jej to je jedno. „Prosím ťa o to, Isabel.“ Pozrela sa na mňa zo zdola. Jej meno. Možno to je ten kľúč. Po tichu som ho ešte raz zašepkal, okolo nás sa rozprestieralo ohlušujúce ticho.

„Isabel...“ Slabá ozvena, chcela čosi rozochvieť. „Isabel..." Slabá ozvena rozochvela vzpurné srdce.

„Prisahaj, že ma potom necháš ísť,“ naliehavo šepla. Nechcel som ju nechať ísť, ale potreboval som, aby sa chytila, aby mi v tento moment verila. Ale takto som to nechcel „Dobre, nechám ťa ísť.“ Tomu never, nenechám! Klamal som.

„Prisahaj!“ Zatol som zuby, moje rytierstvo bude poškvrnené. „Prísahám,“ odpovedal som. Prísahám, že ťa ochránim, ale ostaneš so mnou. Silno stisla moju ruku a postavila sa na malú skalu vyčnievajúcu zo steny. Vyliezol som s ňou hore. Vytiahol som ju pred seba, mal som pocit, že ju chcem v tú chvíľu objať, ale radšej som stisol ruky v päsť a nechal si tú chuť zájsť.

„Si v poriadku? Nič ťa nebolí?“ Prešiel som pohľadom po jej tele, mala len pár odrenín, bola v poriadku. Oči mi zostali stáť na jej prsiach. Cez hladký tyl presvitali dokonalé oblinky a ...  zhlboka som vydýchol a zavrel oči. Si tak úbohý Edward!

„Nič mi nie je...“ Jej hlas teraz znel inak, jemnejšie, možno snáď milo. „Nech ťa bohovia opatrujú.“ Otočila sa a brala sa preč odo mňa. Nie, toto nie!

„Počkaj! Stoj!“ Postavil som sa jej do cesty. „Vráť sa so mnou, dám ti koňa a jedlo na cestu. Nie, odvediem ťa domov pod Donsky vrch ja sám, keď sa naješ a posilníš.“ Zúfalo som pred ňou prešľapoval, snažila sa ma obísť.

„Tak, počkaj chvíľu!“ Zastala, otočila sa ku mne. Dobre, komunikuje, to je dobré znamenie. „Je noc, si slabá. Počkaj do rána. Prosím ťa o to, Isabel,“ zmierlivo som k nej hovoril nech neodchádza, nech sa nado mnou zmiluje a ostane. Kus mňa ju potreboval, to niečo vo mne ju nemohlo opustiť.

„Nie,“ chladno odsekla. No dobre, nič neznamenám... Budem prosiť.

Mal som zviazané ruky, násilie nepripadalo v úvahu, ani neviem, ako by som sa prinútil ju zastaviť. Pred chvíľou som si myslel, že ju nepustím, ale už to nešlo, tie jej oči mi boli pánom, nemohol som isť proti jej vôli, všetko sa zmenilo. Dotkol som sa jej ramena, moja dlaň bola naraz ľudská.

„Prosím... Tak, aspoň si vezmi toto.“

Mala oblečené len ľahké biele šaty. Vyzliekol som si plášť s kožušinou a vestu ktorú som mal pod tým. Zaregistroval som jej ostych, sklopila oči. Podišiel som k nej, nesmelo jej nadvihol ruku a navliekol na ramená teplú vestu a potom plášť. Na moment som zastal a dotkol sa tých krásnych vlasov, držal som ich v rukách ako vzácny dar, ostala nehybne stáť. Priložil som si ich k perám, ocitol som sa na chvíľu v čarovnej dúhe, voňali dažďom a ranným slnkom. Po tomto som túžil od prvého dňa, dotknúť sa toho krásneho rúna, striasla sa zimou. Pohladil som ju len zľahka, bál som sa všetkého, čo som si prial urobiť, aj toho najjemnejšieho dotyku. Bol to z mojej strany risk, že som zopakoval ten ťah rukou ešte raz, odstúpila o krok. Každý okamih strávený s ňou som si vnáral do pamäte; to ako znie jej hlas, dych..., to ako zľahka privrela mihalnice, lebo som bol priveľmi blízko a ona preto zatvorila oči. Tak ma nenávidela, že ma nemohla vidieť. Odstúpila odo mňa ešte som jej stihol chytiť ruku. Vložil som jej dva aureusy a pár sestercií, ktoré som mal pri sebe do dlane, ale nebolo to nič proti tomu, čo si vytrpela. Hľadela na tie zlaté mince, ale jej tvár ostala chladná. „Nechajte si to, pane. Nechcem od vás nič.“ Vložila mi ich späť do ruky, chytil som jej tú horúcu dlaň, ale pomaly sa mi vyšmykávali jej drobné prsty z mojej dlane.

„Prečo si mi utiekla? Ja by som sa ťa už nikdy nedotkol...“ Zrazil som sa v polke slova, tie jej oči... Videla do tej čiernej tmy vo mne, ale i tak som sa musel opýtať a povedať, že jej už neublížim, chcel som ju aspoň chvíľu zdržať, presvedčiť ju. Túžil som jej povedať, aká je krásna, túžil som, aby sa dali predošlé dni vymazať, aby ma nevidela takého, aký som, aby videla to moje lepšie ja, ktoré tu so mnou niekde bolo. Ale nešlo to, cítil som, že som zlyhal. Jej odpoveď sa mi navždy vryje do pamäte.

„Klameš.“

Možno som klamal, neviem, ale vedel som to. Cítil som niečo, čo ma nútilo ju mať pri sebe a chrániť ju. V jej tvári už nebola nenávisť, ale ani to, čo som tam hľadal. Nejaká malá známka toho, že je rada, že ma vidí. Hm, uchechtlo sa moje sebavedomie -, to je smiešne, akoby mohla byť rada, že ma vidí, som úbohý hlupák! Cúvala predo mnou, pokúsil som sa ju zastavil, uhla pred mojou rukou.

Neostávalo mi nič iné, len ju správne naviesť, aby zvládla cestu domov. Dovolila mi tak málo.

„Prejdi popod vodopád, neprechádzaj mostom, mohli by tam byť hrdlorezi. Keď natrafíš na upíra, urob čo bude chcieť - daj sa mu napiť. S nikým sa nebi a nechoď po otvorenom priestranstve. Drž sa bezpečne lesa. Prosím, daj na seba pozor.“ Nohy ma chceli niesť samé za ňou. Ona sama, tak krehká v temnej čierňave, plnej ponurých kútov a nebezpečia. Trýznila ma predstava, že sa stratí a nebude vedieť nájsť cestu.

„Ja...“ dodal som si odvahy, „keď chceš, pôjdem s tebou, odvediem ťa domov.“ Zakývala hlavou, že nie. Bol som bezradný. Sľub, aký som jej dal, ma zrazu držal ako okovy v skale. Neopúšťaj ma... „Ochránim ťa, len prosím neodchádzaj.“ Ešte raz sa za mnou otočila a potom sa mi pomaly strácala z dohľadu v hustom poraste lesa. Počul som, ako sa rozbehla. Opustila ma. Zrúdna beštia ostala tak, ako má, sama.

Pripustil som si všetko, čo som si zaslúžil a vnímal tú samotu, ktorá ma obklopovala. Temný les mi neprišiel už tak krásny ako predtým, moje oči videli len ju a teraz som strácal ten hrejivý zmysel, ktorý predstavovala. Nikdy si neodpustím, aký som bol zlý. Vďaka nej sa mi otvorili oči a to, čo som videl, ma zdesilo. Stratil som všetku ľudskosť a lásku k človeku a nijako som sa nelíšil od toho besniaceho novorodeného. Načo mám toľkú silu, keď ňou len ničím všetko vôkol. Nikdy som ju nevyužil k dobrej veci, nikdy som neurobil to, na čo by som mohol byť hrdý. Áno, hrdý som bol, ale ako urodzený patrícius, to bolo dôležité, byť niekto. A okrem toho mi nič neprišlo vzácne, iba svet točiaci sa dokola, okolo tej jednej, jedinej veci. Krv, krv a len krv. Ľudská krv, jej krv...

Ešte som tam na tej skale, kde som sa jej po prvý raz poklonil dlhú chvíľu stál. Nevedel som čo je správne. Či to, že som ju pustil do temnej noci, alebo to, že poruším sľub a budem ju sledovať. Bezradné myšlienky boli ostrejšie ako hrana noža. Tak vznešený patricius, čo urobíš? Napadlo ma ísť súbežne s ňou, až kým nebude v poriadku, ale čo zajtra, keď sa budú po mne a Rúfusovi zháňať?

Stál som nad plameňmi, kde telo môjho sluhu sa menilo na prazbytočný popol, nemal ju chcieť zabiť. Spravil chybu. Chybu. Chybu... ! Rozbehol som sa k vodopádu. Chyba by bola, ju nechať ísť samú.

Prechádzala popod vodopád ako som jej povedal, ale to som poriadne nedomyslel, skoro spadla, kamene boli šmýkľavé a porastené vlhkým machom. Našťastie to ustála. Dovnský vrch sa týčil pred nami v diali, ale cesta na koni by zabrala necelý deň a pre ňu to bude ešte dlhšie. Ale bol som tu a chránil ju, to bolo dôležité. Potom, keď bude v bezpečí, sa vrátim a zabudnem.

Svitalo, slabý oheň dohorieval, spala v klbku zabalená v mojom plášti. Nutkanie ju držať v náruči a nedovoliť vlhkej zemi dotýkať sa jej jemnej pokožky, som držal pevne pri sebe a nepohol sa z bezpečnej vzdialenosti. Cítil som sa šťastný, že aspoň takto som sa jej mohol dotýkať, niečím, čo bolo pred tým moje. Zima sa vkrádala do jej snov, zo spánku pár krát zavzlykala. Prikladal som celú noc drevo do toho jej bezpečného kruhu, ktorý bol teraz jej jediným útočiskom. Myslím, že sa bála sama, tu v tej divočine, plašili ju desivé zvuky lesa a nočných vtákov, ale ja som tu bol. S ňou...

Nadránom sa prebudila, putovali sme spolu ďalej pomalým tempom smerom k jej domovu. Čím bližšie sme boli, tým viac som trpel. Snažil som sa niečo vymyslieť, ale bola medzi nami neprekonateľná priepasť a ja som nevedel, ako ju prekonať. Utešoval som sa tým, že bude doma, medzi svojimi a šťastná, ale bolo to málo, veľmi málo pre sebca akým som sa stal. Premýšľal som, ako nebyť sebeckým, ako sa stať veľkorysím voči druhým tak, aby boli oni šťastní. Som rytier a ním aj ostanem, veľa som bojoval a uzurpoval len pre seba, ale teraz musím myslieť aj na ňu. Chcieť to, čo chce ona, tak je to správne. Tak potom, prečo to nejde tak jednoducho prijať!?

Les sa pozvoľna vytrácal, nahradzovali ho skaliská a ťažko priechodná kosodrevina. Vypálil by som ju, len aby som jej spravil cestu. Lenže cestu kam... Za jej šťastím? Kýval som nad sebou neveriacky hlavou a držal sa v ústraní, aby ma nezbadala. A ešte k tomu aký si komediant, Edward, čo z toho máš?, ani nevie, že si tu, už som sa zase rozprával sám so sebou a mohol som pokojne pokračovať vo vymenovávaní, lebo ďalšia ošemetná vec, ktorá ma začala trápiť, a nebol som na ňu hrdý, bol môj smäd. Dnes som mal viesť ďalšiu výpravu na sever, ale viazol som tu ako taký zasnívaný rytier krasoň :). Patrius ma už iste niekde zháňa. Budú musieť počkať jeden deň na viac. Toshid sa vrátil s Rúfusovým koňom sám a Alica im iste povie, že som išiel hľadať otrokyňu, ktorá ušla. Dúfal som, že rada za mnou nepošle jazdu, skomplikovali by veci viac než sú.

Náhorná plošina mi nikdy neprišla tak veľmi rozsiahla, sledovať ju bolo teraz oveľa ťažšie. Mohol som sa len z diaľky prizerať, ale uspokojilo ma to, že môžem vidieť aspoň tie jej krásne vlasy viať vetrom. Slnko sa dotýkalo hodvábneho rúna, od ktorého sa odrážal nádherný rubínový odlesk do mojich očí.

Na horizonte sa čosi pohlo, ona šla ďalej, nič si nevšimla.

Čierny pár lykanov sa blížil jej smerom, hľadali nevinnú obeť. Tu, na našej strane hranice! To nebolo dobré. Zastala, nebolo úniku. Zver vo mne vyceril tesáky, ďakoval som božstvám, že vypočuli moje priania. Toto bude boj. Boj o život ženy, ktorú milujem.

 


*Trákia – terajšie územie Rumunska, Bulharska a Srbska

*Sol – boh slnka

 

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

kytka

15)  kytka (06.07.2011 23:08)

Ivanko, je to tak milé, tak vymazlené, tak realistické, tak podmanivé. Zamilovaný Edward, zatím nepřístupná Isabell. Vidím to jako film, tak je to skvěle popsané, že mi to běží před očima. Díky.

semiska

14)  semiska (14.06.2011 16:40)

Edward je zase o kousek blíž pravdě ve svém srdci. Ale Isabell mu zatím nevěří a asi ještě potrvá, než bude.

Evelyn

13)  Evelyn (04.05.2011 11:31)

Astrid, úplně jsem cítila ledový závan větru a sníh pod nohama... Popis scenérie byl úchvatný Ten průsmyk se mi zhmotnil před očima.
Edward do toho pěkně po hlavě spadl. A udědomuje si, co cítí

kikketka

12)  kikketka (25.04.2011 21:03)

Ach, holka, já mám naprosto vlhké oči!!! A tohle se mi moc často nestává! Musím tě pochválit, protože tvoje povídka (doplněná kouzelnou hudbou, která se k ní naprosto hodí) je opravdu překrásná. A Edward ještě víc... Mrzí mě Bellino studené srdce, ale zase ji chápu. Jen tajně doufám, že už se konečně co nejdřív probere

morningstar

11)  morningstar (23.04.2011 22:42)

já jsem totálně rozsekaná ... wow

sakraprace

10)  sakraprace (03.03.2011 18:29)

Skoro by se na ně dalo sahnout. Jsou tak realní Edward mě úplně odboural. to, jak ji nechal jít, bylo tak neupírské. Ani to nedokážu vyjádřit, zato tys to napsala naprosto dokonale

Astrid

9)  Astrid (07.09.2010 15:42)

Karolka, ach presne... to je fantázia, musíme vďačiť Bohu, že nám ju dal. Ja to milujem, ešte mi o tom hovor. Hranica ma pohltila a písanie druhej mojej poviedky, ktorá ma strašne bavila, vytlačila na okraj môjho záujmu.
Som rada, že viem kam tento príbeh povediem a som šťastná, že si to predstavuješ a, že sa ti to páči, ano oni sú si súdený a pravdou je, že som treraz pochopila to, ako Ed miloval Bellu v TW. Cítim tú silu jeho lásky čo Steph napísala, cítim ako ho milujú fanúšikovia a cítim tú magmatickú silu úplne, je to ohromujúce.
Po rokoch sa cítim byť znova zamilovaná, ako v prvý deň keď som videla môjho manžela. Počkaj... toto je divné prirovnanie.:D :D :D Cez to všetko, že je to len FF a ja som amatér sa tohoto pocitu a možnosti sa ho dotknúť, ako to len najbližšie sa dá, sa nechcem vzdať. Omg, so mnou je to vážne, čo? Ale vidím, že aj s tebou, uf.;) Mám radosť, že máš tohto príbehu plnú hlavu. Ja tiež, ja tiež , ja tiež!!!

Dik, tvoja priazeň, od autorky tvojho kalibru, proste som šťastná.









Karolka

8)  Karolka (07.09.2010 14:10)

Astrid: Tak nevím, možná je to tím, že jsem aktuálně nemocná nebo mě zasáhl příchod podzimu a pokles teplot, ale po přečtení Hranice jsem nějaká nepoužitelná. Píšu to s šestnáctihodinovým odstupem a konstatuji, že mám tohoto příběhu plnou hlavu. Nebrání mi usnout, ale vkrádá se mi do snů. Je to jako širokoúhlý velkofilm. Nádherné panoramatické záběry hor a ledových plání a uprostřed dvě postavy. Jedna usilovně spěchá vpřed a má tváře červené od mrazivého vzduchu a je vyčerpaná chůzí ve sněhu a těžkým teplým pláštěm, který musí nést, aby nezmrzla. (A přemýšlím, když jde tak sama tou zamrzlou pustinou, to je mnoho příležitosti pro přemýšlení. Na co asi myslí? Jsem přesvědčená, že na něj. I když zatím třeba ještě s hněvem. Přesto ji velmi zaujal.)
A víc vpředu On, sleduje ji bez větší námahy, chlad ani vzdálenost mu nečiní potíže. Přesto je jeho dech zrychlený, oči neustále upřené do jejích zad.
Co jsi mi to udělala?

Astrid

7)  Astrid (07.09.2010 02:17)

Tak tomuto sa hovorí radosť, nejak tu teraz sedim a snažím sa vystuhať sem môj koment, ale.. Uf.

Gina, tvoja povzbudivá dôvera v môj talent, je premňa ako enegetický nápoj, skrátka to exnem a dik, si super upírka!

Bye, to tvoje presné mierenie do podstaty príbehu, presné pomenúvanie chutí a vôni, to je geniálne. Ja sa na príbeh tiež pozerám priam naturalisticky a to sa mi páči, že to vidíš podobne aj ty.

Karolka, Dnes som akurát uvažovala, do akej miery pustím fantáziu, aby nebolo na mňe tak zreteľne vidieť ako toho Eda strašne milujem, a... čo sa stalo? Všetci to o mne vedia, fú a čo môj manžel, dik, že si ma prezradila :D Presne, nebyť jeho, nepíšem:p Snažila som sa tvoriť iného hrdinu, ale to proste nejde. Ed mi kuká s poza ucha priamo na monitor a ja ho v odlesku obrazovky stále vidím, čoby, nielen tam. ďakujem za komentár, veľmi si ho vážim.

Ďakujem Vám, a som šťastná, že sa Vám Hranica páči.

Ewik

6)  Ewik (06.09.2010 22:53)

Nádherný díl
Miluju tvýho Edwarda.

Karolka

5)  Karolka (06.09.2010 22:25)

Přiznám se, že mi trvalo asi dva odstavce, než jsem si zvykla na rytmus slovenštiny, ale to je teď vedlejší.
Chci ti napsat, že je to naprosto úchvatné a podmanivé. Tvůj styl vyprávění je originální a dovoluje čtenáři cítit se ještě víc součástí příběhu. Tvoje líčení emocí a hnutí mysli je neskutečně nádherné a sugestivní. Tvá láska k Edwardovi se úžasným způsobem odráží ve tvém psaní. Bylo to překrásné.

Bye

4)  Bye (06.09.2010 21:43)

Neskutečný!
Já prostě tenhle typ příběhů zbožňuju. Syrový drsný starý doby. Jasně, že si sama sebe nepředstavuju jako jednu z těch nešťastných zneuctěných a zabitých žen z vyrabovaných vesnic. Ani jako jednu z těch šťastnějších, které to všechno přežily a byly odvlečeny do otroctví. Romanticky si to uzpůsobuju k vlastnímu obrazu... a vidím sama sebe jako Isabel.
A díky Tobě mi to jde náramně dobře. Protože s prvním Tvým slovem opouštím realitu a ocitám se na hranici pod vysočinou.
Jen nerada se vracím zpět!

gina

3)  gina (06.09.2010 21:06)

Nielen hudba je krásna v texte, ktorý som mala tú česť prečítať. Astrid, čo povedať? Snáď len, kedy sa mi, konečne, dostane nejaké tvoje dielo do rúk aj v knižnej podobe? Ak bude také fantastické, ako tvoje poviedky, čo píšeš doteraz, asi vykúpim aj celé kníhkupectvo. Si spisovateľka, možno sa kde-tu dáka gramatická chybička nájde, no kto ju neurobí? Tvoj štýl písania, vyberanie slov, hranie sa s celou kapitolkou... Neviem, či sa sama tak snažíš doviesť svoje dielo k dokonalosti, alebo ti to ide od ruky, no - a to doslovne. Nádhera...

eMuska

2)  eMuska (06.09.2010 18:00)

On je zamilovaný!!! Aaach!!!
Som zvedavá, ako bude Bell reagoať na to, že ju Edward zachráni...

1)   (06.09.2010 17:21)

Já prostě nevím, co napsat

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek