Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Druhá kapitola, je mojou srdcovou záležitosťou. Temný Edward s červenými očami, to som chcela vždy vidieť, ale našej hrdinke to len bolestne ublíži. Besná beštia sa pretaví niekedy vôbec v iný živel? V lásku? Možno dnes. Možno nikdy...


Tento príbeh pokračuje bolestnou cestou, kde krutosť sa stala menom a krv jeho neoddeliteľnou podstatou. Osudy našich hrdinov, kam ich povedú? Do priepasti, ktorá medzi nimi väzí? Dokáže cez ňu preletieť nežná holubica - duša,  nesúca správu cez tú pekelnú strž? Či nesmrteľný muž, bojovník podľahne vábivej krvilačnej ničote a jeho zrak už nikdy neuzrie panenský horizont? Je vrah a zabijak, uvidí lásku aj tými rubínovými očami? On sám nevie, že slza je silnejšia ako jeho jed a aj ako kameň, do ktorého vstalo jeho srdce. Bude to jeho boj, dlhý a nemilosrdný - boj o lásku. A, ak ju stratí...

 

Kapitola 2

 

Čaša vody, krvi a lásky

 

Dunivý cval sa ozýval vysočinou, klany východu sa schádzali. Všetky otrokyne boli rad radom rezané do tepien. Rád som sa díval na ich pokoru, keď strácali samé seba a museli sa dať. Darovať to vzácne tekuté zlato, ktorým mali presýtené svoje horúce telá. Skrátka povedané; pustiť žilou do prázdnych časí. Pokrm musel byť pripravený na stoloch, vznešený vládcovia prichádzali.

Čo sa týkalo žien, malú časť z nich vyhradili na zábavu, medzi nimi aj tú krásku zo stromu. Videl som ju ako si ju Lyre vybrala medzi tanečnice. Dnes, ak bude mať šťastie prežije a možno... ale však, nebola zase jediná na svete, tak čo... Nech sa pobavia aj iní. Povoľnosť jej bola cudzia, a lámať som ju nechcel. Nakoniec som sa rozhodol správne, keď som ju vytesnil zo svojej mysle. Nech ju ochočí Thisis, tomu tieto veci idú lepšie.

...

Na Bielej veži nežilo veľa dvoraniek, i keď ja som núdzu nemal. Ľudských otrokýň som si mohol uloviť, koľko som chcel a nemusel sa tak zaoberať vychladnutými šľachtičnými, ktorým išlo len o nadvládu. Upírky v kovenoch neboli až tak početné a ani neboli hrejivé, čo nás mužov samozrejme netešilo. Ženy nášho druhu sa neradi prispôsobovali životu bojových kovenov. Radšej lovili samy, alebo žili v Ríme. Tam po nociach prekypovali baňaté čaše láskou a aj krvou chtivých ľudských mužov zo zámožných rodín.

Ja som si vystačil pokojne aj Thisisovým bohatým háremom. I keď, kto by nemal najradšej ukoristené panny? No, síce, poniektoré nimi sem tam už neboli, ale bolo im odpustené, to je fakt.

...

Rada sa zišla, koveny zastúpené kmeňovými vládcami zasadli za okrúhly Patriov stôl. Padali kruté slová z úst veľkej rady. Hádka, hlasovanie a znova hádka, až dokým nevyriekli verdikt a všetci sa spokojne nepobrali k troche tej sladkej zábavy.

Hudba znela obrovskou sálou Bielej veže. Kto by chcel byť ženou?, aká chyba. Byť mužom to bolo požehnanie. Otrokyne nerady, ale pokorne radšej, sa nechávali strhnúť zhubnou vášňou, ktorá ich čakala, akoby nakoniec ostali bité, a ak by bohovia pri nich nestáli, aj zabité. Ľudský pach krvi sa vznášal z čaši a tiel spotených žien, umorených orgiami mocných a baživých bojovníkov - nás. Všetky do jednej sladké a omamne, až jed sám pomaly vytekal. Nečítal som radšej nikomu myšlienky, iba pohľad na ich nahé telá, zvádzal strhnúť sa do toho zverstva, a to som ja dnes nechcel.

Z terasy prichádzala Lyre, za sebou viedla malý rad sporo odetých tanečníc, ktorých polonahé telá pútali pohľady mužov, každá z nich držala v ruke krátku ohňovú fakľu. Gruveske panny. Mužské osadenstvo reagovalo tichým pradením.

Lyre - jedna z mojich milých sestier. Nikdy sme si nerozumeli, nechcel som jej rozumieť, lebo by prestala byť mojou sestrou a ona to dobre vedela.

„Drahý hostia...“ Patrius vzrušené prehovoril, „mám tu dnes pre vás príjemné prekvapenie. Tu, pohliadnite! Krásne gruveské panny prichádzajú! Zatancujú nám ich ohňový tanec! Tak sa pozrime, čo tieto naše bezodné studničky, okrem iného, dokážu!“ Sálou otrialol potlesk a vzrušená vrava. Všetka pozornosť sa otočila k terase, kde spod klenby prichádzalo sedem otrokýň odetých v zlatej koži a s maskou z pávích pier. Jedna z nich, poznal som ju vďaka jej blankytnej pokožke, bola tá divoká kráska. Možno, ak by som bol človek, tak takúto by som ju vídal vo svojich snoch. Vlasy vyčesané do hladka, upnuté pod maskou, krk odhalený a tie pery... pery červené ako maliny, sa jej odleskávali ohňom sladkou karmínovou farbou. Z nežnej dievčiny sa odrazu stala krásna žena, vyzývavá korisť - pulzujúca, voňavá... vábivá. Vyzerala nebezpečne. Nebezpečne sama pre seba. Ten jej zjav... očarovala ma. Nemal som ju poslať preč. Som tak hlúpy a teraz, si ju vezme hocaký prašivec z Hakronovej bandy, alebo nebodaj snáď Thisis. Toto som si pred chvíľou prial? Že si ma užiť niekto iný? Cítil som nervozitu, chcel som ju odviesť zo sály hneď preč. Preč od všetkých tých mužov.

Nevidela ma, ale ja ju áno a ostatní tiež. Thisis si ju prezeral a v duchu ho napadlo, že mu cítiť jed z úst. Poobzeral sa rýchlo okolo seba, či sa náhodou niekto nepozerá. Hľadal mňa, prečo mi to pripadalo tak divné? Robil som sa, že ho nevidím a urputne premýšľal, ako si ju mám prvý uchmatnúť, tak aby sa nenahneval. Thisis zastal pohľadom na mojej osobe, díval sa mi uprene na chrbát a premýšľal o tom, či ju ešte stále chcem. Napokon tie myšlienky sebecky zahnal, lebo si všimol, že sústredene stojím otočený k stĺpu ako blbec. Čo teraz? On, keď niečo chce, tak mu idú všetci z cesty, aj Patrius. Thisis bol vždy rozmaznaný ako malé decko. Nikdy mu nebolo nič odoprené a nieto žena, čo si umanul, že ju bude mať! Zdesene som sa pozeral po sále, niekam zmizol, nevidel som ho, ale bol nablízku a čakal. Ten lovil aj doma.

Ten tanec. Nechcel som byť povrchný, ale po pravde... bol som veľmi povrchný. Tá krátka chvíľa stačila na to, aby zmenila môj pohľad na ňu. Chcel som ju. Chcel, a celú!

Otrokyne tancovali, vábne vlnili oblými bokmi, točili sa v ohnivom kruhu a pritom s ním aj šikovne narábali v rukách. Triasne sa im na zápästiach rytmicky chveli; čš čš čš... Sledoval som ju, každý jej pohyb. Zaklonila sa a prechádzala s ohňom ladne po svojom tele. Od krku, až po bedrá a kreslila si na tej nádhernej pokožke písmo vášne, celé to pôsobilo zničujúco omamne. Ona bola omamná. Predstavoval som si ju, ako sa mi dáva a aká je voči mne bezbranná a ako to chce, aby som z nej pil. Aby som v nej bol a ona sa mi otvárala a hriala ma v sebe. Predstavoval som si, že je panna a ja ju zvieram v mojej náručí... Predstavoval som si zvrhlo jej krehké telo umárané mojím silným. Triasne rytmicky uvádzali zmysly do tranzu, zdalo sa mi, že sa na mňa usmieva; čš čš čš, vábne načahovala ruky, poď, poď ku mne...

Niekto okolo mňa prešiel, to ma prebralo z narastajúceho besnenia. Zistil som, že nekontrolovane dychčím ako zver. Dal som sa rýchlo dokopy, Hakronové konkubíny na mňa pohoršene hodili pohľadom.

Bláznil som, triasne hrkali stále hlasnejšie, všetko sa zrazu umocnilo. Načúval som posadnuto každému hovoru, ktorý by sa mohol týkať len trocha jej. Začínal som byť posadnutý. Sústredil som sa na pulzujúcu zmes myslí. Najprv zmätene, jenu po druhej. Tá zmes hláv... Zavrel som oči na krátku chvíľu a dokonalo vnímal všetko vôkoľ. Počul som ho. Cítil som, ako ju chce, jed vytekal. Jeho túžba sa o mňa otierala, dráždila ma, zviera sa zobúdzalo, cerilo tesáky na toho, ktorý mi ju chcel ulúpiť. Thisis! Ten had! Natiahol som ruku k jej ramenu a nahlas zavrčal. Vydesene vykríkla a ako sa otočila rozbehnutá s ostatnými otrokyňami, zostala zľaknuto stáť. Kto mal chuť, vždy si zobral otrokyňu kedy chcel, hlavne vtedy, keď tanec končil. A ten práve skončil, niekomu s tej vypätej situácie vypadla z rúk tamburína. Mal som šťastie. Ak by som ju hneď nezastavil, teraz v tento moment, urobil by to Thisis ako prvý. On by si ju vzal. Nazúrene som naňho pozrel, posmešne sa uškrnul, a išiel mi z cesty. Ale nerád.

Lyre upíriou rýchlosťou priskočila zozadu k nej a sotila ju ku mne. Chvíľu len tak stála oproti mne, všetci muži v miestnosti sa hlasno rozrehotali. Lyre ju sotila ešte raz, bola mi na dosah ruky. Natiahol som sa, že si ju pritiahnem k sebe, ale ona sa z celej sily zahnala a udrela ma tou dohorievajúcou fakľou do ramena, hudba prestala hrať. Zrazu sa zomlelo všetko v zlomku sekundy. Lyre som chytil pod krk a tú nešťastnú dievčinu strhol k sebe. Lyre by jej odtrhla hlavu, čítal som jej myšlienky. Nanucovala mi iné ženy, ale sama ma pri tom chcela a čakala len na to, aby sa na niekom mohla pomstiť, lebo ja som o ňu nikdy nestál.

„Dosť!“ vykríkol som, „však ona povolí.“ Napadlo ma smiať sa. Chcel som Lyre dohnať k šialenstvu. Tá sa rozvrčala a chcela snáď niekoho zabiť, potom plesla pohár krvi o zem a odišla. Všetkým to prišlo ako veľká zábava a hudba sa rozozvučala znova.

„Tak čo s tebou spravím, maličká?“ Prehodil som si ju cez rameno a chcel som odísť do svojho domu. Metala sa, kopala na všetky strany, keď ani to nepomáhalo, začala ma častovať všetkými možnými nadávkami, všetci sa na tom dobre bavili. Nechcel som sa s ňou pred všetkými nadrapovať, iný by ju za to zabil. Vyšiel som von a v krátkom okamihu bol u seba doma, postavil som ju na zem.

„Povedz, ako sa voláš, maličká?“ opýtal som sa pobavene, perá na hlave mala nakrivo a dosť nešťastne vyzerala, ako zmoknuté kura. Neodpovedala, vyzliekol som sa. „Tak, aké je to tvoje meno?“

„Urob mi láskavosť. Daj sa roztrhať lykanom!“ zasyčala, otočil som sa a odrazil letiacu stoličku. V okamihu sa rozbehla a utiekla von.

„Rúfus! Bež za ňou a dohliadni nech je pod zámkom.“ Sluha vybehol von z dverí, úsmev mi stále hral na tvári. Však ona skrotne.

 

*

 

Ďalší deň som bol preklusať Toshida. Asi jediná dobrá vec, ktorú som od Thisisa kedy dostal. Priviedol ho špeciálne pre mňa až z Germánie. Bol to krásny bojový kôň, čierny ako noc, s divokým vzpurným srdcom, nádherné zviera.

Víchor ustal a príroda sa ukladala k spánku, trávnatá step sa stala slnkom, žiarila do snehom nasýtených, ťažkých oblakov. Na poli vládol posvätný pokoj, len ja a moja samota. Dnes nebola cítiť žiadna krv, len krásna vôňa vlhkej zeme a dreva. V diaľke *blčali stĺpy ohňov, pálili nepoddajných novorodených. Bol to ničotný pleps na jedno použitie.

Môj život a prázdnota, dávno som si na to zvykol, nemať nikoho. Ani matku, ani žiadnu spriaznenú dušu, nič. Jediné čo dávalo mojej existencii ako taký význam, bola tá božská chuť sladkej ľudskej krvi, nič sa jej nerovnalo. Len to dávalo zmysel. Po večeroch sem-tam nejaké súboje s lykaními otrokmi a potom poddajné konkubíny z Thísisovho háremu. Jedine pre boj som sa vedel nadchnúť, tak som žil. Iné som nepoznal.

Ani som nad tým nepremýšľal a Toshid zastal pred kobkami otrokov. Ženy tam pobehovali a plnili rozkazy stráži. Niektoré vešali prádlo, iné čistili zbroj. Vzdúvajúce sa plachty upútali moju pozornosť, čosi som zahliadol. Ženu – dievča, ale pohybujúca bielizeň mi kazila výhľad. Zoskočil som z koňa a pomaly prechádzal poza stráže k pracujúcim otrokyniam.

„Pane...“ Vedľa mňa sa postavil vojak. „Čím vám poslúžim?“ spýtal sa.

„Nechcem nič. Hľaď si svojho,“ odbil som sluhu. Novorodený mladík prikrčený strachom ostal stáť, chudák malý.

Prešiel som poza sušiace sa farebné kusy plachát a nenápadne nazrel na motajúce sa ženy, zahliadol som ju. Mala na sebe oblečené akési šaty vyrobené z vlnenej deky, ktorú som dal tej starej bosorke. Skláňala sa nad košom s mokrou bieližňou, ruky mala skoro modré od zimy a ako bola zohnutá, vlasy sa jej dotýkali zeme. Vystrela sa a ja som ostal ohromene stáť. Stiahlo v mi v krku, jed sa ukradomky vyplavoval z ďasien. Bohovia boli štedrí. Anjelskú tvár s tmavými očami, nad ktorými robilo kontúru jemné obočie, zdobili tmavé, vlnité vlasy, dlhé až po bedrá nôh. Nič také som ešte nikdy nevidel. Ohromený som tam stál a pozoroval tú nebeskú nádheru. Vlasy jej povievali neposlušne vo vetre, tak si ich uchopila, a nejakým šikovným ťahom ich mala zmotané na chrbte, naskytol sa mi dokonalý pohľad na jej krásnu líniu šije, stal som tam ako vrastený do zeme. Bola krásna, priam božská, vznešená, ako by prišla odkiaľsi, kde je iný svet. Očarený som sa motal poza šnúru, prechádzal som súbežne s ňou k potoku a potom naspäť.

„Isabel! Isabel!“ Volal niekto, spoznal som ženu opatrovateľku, ktorú som jej pridelil, niesla košík s plackami. Dievča sa otočilo a na jej tvári sa zjavil prenádherný úsmev. S takýmto posledným pohľadom by umrel každý muž s úsmevom na tvári a šťastný. Vietor jej zase rozpustil vlasy a mňa znova bohovia obdarili tým nádherným pohľadom na ňu.

Takže, Isabel...

„Hej, poď sem!“ ukázal som na jedného zo stráži. Poslušne priklusal.

„Áno pane?“

„Chcem vodu do krčahu, daj mi ju priniesť,“ rozkázal som.

„Pane, hneď to bude,“ povedal vojak a chcel mi ju priniesť.

„Nie, počkaj! Nech mi ju prinesie tamtá,“ pokynul som smerom k nej. „Pošli ju za mnou, dozadu do stajne.“ Vojak nasprostato pozrel smerom k nej. Nechápal načo mi je voda, ale nechal to tak. Vykročil k nej, niečo jej hovoril a potom ju sotil do ramena. To nemal robiť, keď sa budú znova znižovať stavy, pôjde ako prvý.

Stál som v uličke stajne sám, kone nervózne odfrkovali. Na tak prestarnutého chlapa, som bol plný očakávania, kroky sa blížili. Možno, že zmení názor, napadlo ma. Možno... Však nie som nejaký surový hulvát, ženy ma mali celkom radi a žiadna sa po noci so mnou nikdy nesťažovala. Skôr samé prosili, aby som ešte ostal, a ja som vždy ostal - spokojne som sa pousmial pri tej predstave.

To napätie... Prekvapujúce... Mal som na ňu chuť, tak veľkú chuť, trnula mi sánka, prehltol som jed. Stál som chrbtom, už prichádzala sama a tak bezbranná. Podvolí sa mi, prinútim ju ma chcieť.

„Pane, voda pre vás,“ zašepkala poľakane, otočil som sa. Jej srdce sa v panike pustilo do cvalu, ostala ako obarená oproti mne stáť. Vietor fúkal do vnútra kamennej stajne spoza nej a tie jej nádherne vlasy sa ku mne vábivo naťahovali, stačilo sa len dotknúť. V malom momente ma minul krčah s vodou a zachytil som päsť mierenú, rovno do mojej tváre.

„Ty kojot, ty niktoš, ty vrah! Poštvem na teba lykanov!“ jačala na mňa z očí jej sršali blesky. Pevne som ju chytil okolo pása, i tak urputne bojovala, pristisol som ju k sebe ešte viac, skríkla bolesťou.

„Isabel, že? Si, Isabel? Pokoj... Zakaždým sa so mnou len biješ. Buď dobrá," chlácholil som ju. "Trocha sa pohráme.“ Metala so sebou, nadvihol som ju, tak kopala nohami. „Tak, ty sa chceš so mnou stále biť? Dobre...“ šepkal som jej pri uchu a smial sa. Tá jej vôňa ma omamovala, uvoľnil som si jej krk. „No tak, nemrskaj sa. Ššš...“ znehybnela, „tak je to dobre, len sa chvíľočku nehýb a nebude ťa to vôbec bolieť“ Ochabla mi v objatí a oprela sa mi o hruď. Vzal som jej ruku, zľahla ju oblizol na predlaktí. Druhou rukou som ju pevne držal za hruď, prsty mi nechtiac zablúdili k jej prsiam. Toto nie je len o krvi. Vzrušenie nedalo na seba dlho čakať. Napadlo ma, že by som mohol. Mohol by som... Chcel som, stisol som ten drobný prsník v dlani, hlasný dych sa jej zasekol, stále ostávala nehybná, zvláštne. Moje ruky šli samé, ľahko vkĺzli do voľných šiat čo mala na sebe, dotkol som sa jej holej kože. V hlave sa mi zatemňovalo, ploché bruško hrialo do baživých dlaní, bola tak mäkká. *Údy ma trhavo zaboleli. Dlho som nikoho neláskal, ale ju som chcel. Chcel som ju pomilovať a pri tom sa z nej napiť, ach... vlastniť jej telo.

„Si krásna...“ zašepkal som zmámene do tých voňavých vlasov zchumlaných vedľa ucha. „Si stále čistá? Krásne mi *voníš...“ Zľahka mi prešla po ruke, hladila ma po zápästí. Uvoľnil som zovretie a venoval sa jej hebkej pokožke. „Tak je to dobré, budeš dobrá...“ Otočil som si ju k sebe, dotkla sa mojej vesty, pohladila ma po bruchu. Naklonil som sa, že ju pobozkám, začínal som byť vzrušený. Ale ona zrazu schmatla moju dýku, ktorú som mal za opaskom a odskočila odo mňa. Jej pohľad bol znova taký nenávistný, ako vtedy v mojej komnate.

„Nie som čistá... To si radšej rozdám s kozlom, než by si sa ma mal dotknúť ty!“

„Čo to robíš? Takto to bude pre teba len viac nepríjemné, nemôžeš vyhrať.“ Nemohla. Víťazoslávne som sa usmial.

„Nebojím sa ťa! Tak, ty prašivec! Ukáž, aký vieš byť zlý k žene. Si slaboch, všetci ste slabosi. Ste obyčajné mŕtvoly,“ vykríkla a mierila na mňa tou smiešnou dýkou.

„Nie si žena, ale jedlo! To nevieš? Apropo, chceš sa báť?“ Moja hrdosť bola dotknutá, po prvý raz v živote mi niekto takto nadával. Strašlivo som zavrčal a dupol nohou smerom k nej, kone sa splašene vzpierali a trhali z oprát. Nadskočila strachom a vykríkla, prikrčila sa k stene, držala si uši pred tým hrozivým zvukom. Toto som ani ja dlho nerobil. „Tak čo, chceš sa ešte hrať? Dobre... Pokračujme!“ Zavrčal som ešte hlasnejšie, vykríkla znova, telo sa jej celé triaslo hrôzou, hlasno plakala, prestal som. Bola schúlená v klbku, ramená sa jej chveli plačom. Pocit víťazstva sa mi priečil akousi pachuťou, nejako som nevedel presne pomenovať akou... Dlho som sa nad tým zamýšľať nemohol, lebo sa odrazu vzpriamene postavila a neľútostne hľadela do mojich očí. Bolo to zvláštne, cítil som sa, akoby som mal strach ja sám. Rozvzlykane prehovorila: „Môžeš mať všetko čo chceš, ale ja, o tom nebudem vedieť. Nechcem cítiť tie tvoje slizké ruky, ty... Ty, bezduchá, prázdna nádoba,“ šepkala nenávistným tónom, akoby ma preklínala a priložila si dýku ku krku, zatlačila. Bledá vlna sa začala sfarbovať kradmo na červeno. Ostal som meravo stáť, tá vôňa krvi a ten výjav...

„Zabiť sa nedokážeš. Daj mi ten nôž. Hneď! No tak!“ dvihol som k nej ruku. Myslel som si, že to, čo sme tu predvádzali je len hra a ona sa poddá, že nakoniec poslúchne a nechá ma zo seba sa napiť. A, ak by nechcela byť mojou, nechal by som ju, nenaliehal by som. Ale všetko bolo inak, úplne inak. Ona sa nehrala, pre ňu to nebola hra, ale strašný zážitok, ktorý ju dohnal ku krajnosti. Ako som si mohol myslieť, že by chcela mňa, nepriateľa. Bol som hlupák, veľký hlupák. Teraz som len stál a čakal na jej myšlienky, čo asi chce urobiť, ale nič som nepočul, zaváhal som.

„Nie? Tak sa pozeraj!“ Pomaly cúvla medzi kone, zastala a nekompromisne trhla nožom.

„Nie! Nerob to!" šokovane som vykríkol. Jej bezvládne telo padalo pod kopytá splašených koní. Tie sa divoko vzpierali, môj Toshid vstal na zadné. Okamžite  som stál pri nej a strhol ju spod kopýt. Celý od krvi som ju držal v náručí. Vykrvácala mi v náručí a ja som s tým nič nedokázal urobiť. Bol som úplne vynervovaný, naokolo sa zbehli sluhovia a novorodení. Prudké vrčanie rezonovalo o chladný kameň, tých pár upírov sa zmenilo v zver.

„Všetci von!“ zrúkol som. Zohol som sa k jej krku a chcel aspoň trocha ochutnať, krv sa rinula prúdom, krásne voňala, zastavil ma až pohľad na jej oči. Jej viečka sa trblietali, ako belasá obloha na severe. Mala ich bolestným spánkom zavreté, len po stranách líc jej stekali lesknúce sa slzy. Dlhú chvíľu som len tak na ňu hľadel, podivný pocit pri srdci ma prekvapil. Bolelo to, čo som cítil. Bolelo ma jej utrpenie a ja hlupák som ju ešte naschvál desil. Nie... to nebolo desenie. Ubližoval som jej, to je to správne slovo. Zľahka som si vzal jednu slzu perami, bola slaná ako more. Zodvihol som ju do náruče. Besné vrčanie opodiaľ zosilnelo, cítili čerstvú krv, chceli ju. Ale ja som ju nemohol dať nikomu, ani sebe. Niečo sa vo mne zlomilo, možno tá žula neudržala ten neviditeľný tlak, túžiaci po slobode. Krásne žieňa, bolo sinejšie ako samotný strach, ktorý ju tak desil. Istotne sa strašlivo bála toho, čo videla. Mňa... Mrzkého zvieraťa.

Naraz dovnútra vtrhli tri novorodené ženy, zľahka som odrazil rukou jednu z nich. „Stráž!“ Strhla sa mela a ja som s veľkými problémami cez ne prešiel, dokým nedobehli dvaja vojaci zo stráže.

 

*

 

„Alica? Spíš?“

„Povedala som, že ma máte nechať na pokoji, keď spím. Tak zmizni, kto si, kde si, hneď!“

„To som ja, Edward, Alica! Potrebujem tvoju pomoc.“

Dúfal som, že sa tá bosorka nebude hnevať. Malá druidka, ktorej sa bál aj sám Patrius, s nami žila tu v tábore už roky. Bola to čarodejnica a vládca, i rada si ju strážili, ako oko v hlave. Pri nej nám nič nehrozilo, videla našich nepriateľov a každú možnú hrozbu pre náš koven skôr, než mohla našich nepriateľov vôbec napadnúť. A okrem iného, mňa mala rada, vlastne to bola moja jediná spriaznená duša v posledných rokoch.

Vyšla z poza plenty, žmolila si oči, vlasy mala strapaté ako vždy. Ako náhle ma zbadala, zmeravela, asi mala videnie, vyzerala divne. Po chvíľke ticho prehovorila a ukázala na ženu v mojom náručí: „Ešte dnes sa preberie... Keď ju nájdeš pri skale, pokloň sa...“ Zamerala na mňa vážny pohľad. Toto mi robila stále, ale ja som na to teraz nemal čas.

„Alica, prosím ťa... čo zas máš? Ja sa klaňať nikomu nebudem. Potrebujem len, aby si sa o ňu postarala, ja sa musím vrátiť k Patriovi, Hakron čaká, aby sa rozlúčil. Tak ju tu nechám vyspať, proste sa o ňu postaraj.“ Nechal som ju celú ulepenú od krvi na kamennej peľasti Alici na starosť. Ponáhľal som sa, Patriové myšlienky na mňa doliehali až sem.

„Iste, postarám,“ povedala zamyslene. To bolo zvláštne, nikdy takáto poslušná nebola a už vôbec, keď sa od nej niečo chcelo. Ale nevenoval som tomu nie jak zvlášť pozornosť, vždy bola náladová.

Vstúpil som do veľkej sály v Bielej veži, bol som celý od krvi, Patrius sa zatváril zhrozene. Thísis cítil jej pach v hlave mu blysla myšlienka na ňu, strelil som po ňom pohľadom. Všimol si to, oči mu nebezpečne stmavli.

„Kde si bol? Všetci tu na teba čakajú,“ hlas mu preskakoval, keď mi nahnevane šepkal do ucha a pri tom sa milo usmieval ma hostí.

„Čo to máš so šatami? Si normálny? Ako budem teraz pred všetkými vyzerať, keď môj syn vypadá ako posledný mrchožrút,“ neprestával s tým. Chcel, aby to všetci počuli, vlastne to aj tak počuli, rád ma verejne vychovával.

„Ospravedlňujem sa, mrzí ma to, Vznešený Patrius...“ pretočil som očami, prehnane sa uklonil a Patrius skoro vypenil úplne.

Dohoda znela; Marcus musí ostať s kovenmy celej východnej provincie v mieri. Posol bol do Ríma vyslaný už včera. Ostávalo len dúfať, že Marcus sem do Bielej veže príde ako hosť a pošle posla, s pre nás pozitívnou odpoveďou. Padla aj alternatíva sa pokúsiť o dohodu s lykanmi, ale toto riešenie sa nikomu nepáčilo. I keď s nimi po boku, by sme boli neporaziteľní. Táto voľba tu bola, lenže nikto nevedel, aké by boli ich podmienky. Ja som istú predstavu mal.

Podivne známy hlas sa ku mne stále hlasnejšie plížil. Rúfus... Sluha sa odrazu zjavil pod visiacim erbom a jeho myšlienky priam kričali.

Pane! Ušla! Tá otrokyňa ušla... !



***



„Pod sem, učešem ti vlasy, takto nemôže vyzerať princezná.“ Sedela som na posteli a snažila sa zorientovať, kde to som. Hľadela som na malú druidku v potrhaných šatách s podivnými bylinami na krku.

„Princezná...“ Nemala som potuchy, čo to hovorí. „Kde to som?“

„U mňa. A, áno staneš sa ňou. Ale tvoja cesta nebude ľahká, k tomu, ku ktorému patríš.“ Hlúposti... V posledných dňoch neviem rozoznať sen od reality.

„A ku komu patrím? Ty si čarodejnica?“ Hlava mi praskala. „Povedz, čo vidíš.“

„Už nič...“

„Akože nič...“ Chcela som sa tváriť, že ma to zaujíma a pri tom som hľadala v blízkosti nejakých upírov, ale nik iný ako ona, tu nebol.

„Nič iné nevidím. Len vidím na tvojich ramenách kráľovské rúcho zo snežného leoparda.“

„Naozaj? Tak by som na tú cestu mala vyraziť asi hneď teraz.“ Držala som sa konverzácie a očami hľadala východ.

„Nikam nepôjdeš, nemáš šancu ujsť. Chytia ťa a zabijú, možno ťa už žiaden dobrý upír nezachráni. Mysli na to...“ Prekukla môj zámer utiecť, ale bolo mi to jedno.

„Ts...“ Hnevalo ma ako sa múdro tvárila, pokračovala v tom brebetení ďalej.

„Nie je zlý, len žije tak, ako to vie, Isabel. Poznám ho.“ Odkiaľ vie moje meno? A čo ma po niekom, koho ona pozná, nechcem odtiaľto poznať nikoho. Ale snáď ma niekto od toho hnusného prašivca oslobodil, že by táto malá dievčina? To nebolo možné. Stále som si nevedela poriadne usporiadať myšlienky, ale vedela som, že musím vypadnúť. Tí hnusní paraziti tu dnes mali nejaké mecheche, tak by sa mi mohol útek zdariť a oni by ma teraz nemuseli hľadať, ak sa mi podarí ujsť dosť ďaleko. Len ako sa zbavím tejto malej oštary.

„Koho?“ Nevedela som o kom to hovorí. „Niekto ma sem priniesol? Niekto, kto ma zachránil z rúk toho hnusného prašivca?“ Nič iné ma nenapadlo, sily som mala dosť, tak ma musel niekto dostať z rúk tej pijavice.

„On, priniesol ťa sem. Nenapil sa s teba.“ Upriamila som na ňu pozornosť. Čo to hovorí?

„Ale však..."


*nespisovné slovo, alebo slang

*blčali - pláli/y

*údy - slabiny

 

 

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Jalle

11)  Jalle (25.11.2012 17:31)

je to veľmi zaujímavé, Alice druidka mastičkárka idem ďalej

kytka

10)  kytka (06.07.2011 23:00)

To je tak úžasný.
Ta její síla. Raději se nechat zabít, než .....
Já letím dál.

semiska

9)  semiska (14.06.2011 16:33)

WOW,Edward se nám mění před očima,jo? Já si jako Alice taky myslím, že ze všech těch vládců je nejmírumilovnější. :) ALe to naše Isabel ještě neví,co?;)

Evelyn

8)  Evelyn (25.04.2011 21:36)

Chce se mi áchat a rozplývat se Astrid, tohle přesahuje fan fiction. A teď to myslím vyloženě pozitivně. Ano, vidím Edwarda a vidím Bellu, ale jejich - Tvůj - příběh slibuje něco mnohem víc, než stvořila Stephenie. Doba, do které jsi děj umístila, kulisy, nové postavy, ta syrovost krajiny i charakterů upírů... Nádherné

kikketka

7)  kikketka (25.04.2011 20:36)

Bože, tak tohle je teda naprosto dokonalá povídka. Něco úplně jiného než jsem doposud četla, a taky úplně božská! Edward se mi začíná opravdu líbit. Snad ji v příští kapitole najde právě on a ne někdo úplně jiný...

morningstar

6)  morningstar (23.04.2011 21:53)

úžasný příběh ... bože, Edward vs. Bella, uáááááá, to se ani nedá popsat ... jeden pro druhého jsou obrovská výzva .... Astrid, já se ti klaním

sakraprace

5)  sakraprace (03.03.2011 12:26)

To bude ještě boj. Vždy jsem měla ráda historické romány a tohle je naprostá paráda. Drsný kraj, život i lidé nelidé. Strhujcí příběh

Astrid

4)  Astrid (03.09.2010 17:30)

Bye, mám strach s tvojho vyladenia, ale aj radosť, aspoň ta tvrdosť môjho jazyku nebude tak bolestná, nj, taka je slovenčina, snažim sa neustále hľadať mäkkšie slová, to je fakt.
A jj starovek - stredovek, tak to milujem, hranica sa mi píše sama, kdežto PTKNV až tak dobre nie. A dobrodružstva tam bude kopa, akurát jedno píšem. Dik Bye, som rada za názor, je to pre mňa dôležité.
ďakujem aj za ostatné komentáre.

eMuska

3)  eMuska (03.09.2010 16:07)

Bolo to krásne, dokážeš ma úplne vtiahnuť do dávnych čias. Paráda, teším sa na pokračovanie.

Bye

2)  Bye (03.09.2010 13:23)

Tak už jsem se krásně vyladila na slovenštinu.
A když jsem se s lehkým povzdechem a těžkým srdcem soustředila JEN na příběh, nikoliv na to, jakým způsobem mi ho servíruješ... zaůtočil na mě v celé své chladné syrovosti těch dob. Něco mi to připomnělo... Anna Bauerová, ale to byl oproti tomuhle ještě celkem čajíček!
Radši by se zabila, než by ho nechala... Včera jsem něco takovýho náhodou zahlídla na MGM. Já jen doufám, že ji - ne, zlomit ne, zkrotit taky ne, podrobit to už vůbec ne - že ji nechá, aby si k němu našla cestu, jo, tak nějak!
Pokud možno za pořádně dobrodružných okolností.

Ewik

1)  Ewik (03.09.2010 11:03)

Nádherné
On už bez ní nemůže být Její reakce na konci mě úplně dostala, já bych to asi i z toho největšího strachu nedokázala udělat. A Alice! Je tam... má vize... a viděla je zase spolu...
Princezna... , já se tak těším na další díly.
Moc krásně píšeš a mě nikdy neomrzí to číst znovu a znovu

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek