Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Myslím, že by sa už patrilo, aby zrnko dostalo meno. A možno dostane ešte čosi navyše.

komplet playlist k Hranica pod vysočinou

Hudba - nádhera, niet čo iné povedať


Kapitola 25

 

Moja krv

 

Čriedy vysokej nedotiahli ako lykani očakávali. Ostalo len to málo, čo dokázalo žiť pod zemou. Hádov dych zahltil okolité lesy, a sopka svojimi otrasmi odplašila všetko, čo malo nohy, ďaleko odtiaľto a pre vyše tridsať členné spoločenstvo lykanov, zložené zo štyroch svoriek, zvyknutých na hojný prísun potravy, začala byť situácia nanajvyš vážna. Nemohli sme sa pohnúť ďalej, jedna zo svoriek sa nevrátila z lovu a počasie sa tak zhoršilo, až napokon zavalilo snehom celú prístupovú cestu z hrebeňa.

„Mali by sme zostúpiť dole k moru,“ povedal Edward komusi pred jaskyňou.

„A riskovať, že niekto s nami strhne lavínu. Pôjdeme, až sa upokojí počasie.“

„Rea, mám strach, že dlho nevydrží. Stratí mlieko... Už teraz je slabá. Prečo sa svorka ešte nevrátila?“ povzdychol si nahnevano. Ani som si neuvedomila, že on to všetko tak zreteľne vidí a už vôbec nie to, že je to so mnou až také zlé, dokým som sa sama nechcela postaviť. Hlava sa mi zatočila a pred očami mi lietali hviezdičky, posadila som sa radšej naspäť na kameň. Malý spal, spomenula som si, ako mi ho v noci Edward priložil k prsníku a mal nás oboch privinutých pod pažou. Pri tej myšlienke bol svet hneď krajší.

Usmievala som sa na neho, i keď on sa na mňa nepozeral. Zababušená som ho pozorovala s peľasti nášho ležoviska, ako sa baví s Reom. Paradoxne mal nahú hruď, jemu zima nebola, ale aj tak som ho chcela privinúť k sebe a podeliť sa s ním o svoje teplo. Nakoniec ostal vo vchode stáť sám, iba sneh sa sypal v pozadí okolo neho a zachytával sa mu v lesklých tmavých vlasoch. Zamračene sa pozeral von, akoby tú víchricu dokázal silou vôle rozohnať. Vyžaroval z neho hnev, ale to napokon vždy. Miernosť mu nebola blízka, ale ja som ho takého milovala, keď ceril zuby. A pritom bol tak neškodný. Môj princ, moja jediná láska, srdce mi zaplesalo pri pohľade na neho.

„Čo sa deje, Isabel?“ spýtal sa, ale hlas mal podfarbený úsmevom – áno, on rozumel môjmu srdcu, vždy keď sa mu prihováralo.

„Nič, len sa dívam,“ zaševelila som nenápadne spod medvedej kožušiny.

„Ja viem,“ usmial sa. „Ako ti je?“ Žiadne chodenie okolo horúcej kaše, úsmev sa vytratil a nahradil ho skúmavý pohľad.

„Dobre. Je mi... dobre,“ pípla som previnilo, kriticky sa na mňa pozrel, i keď mohol vidieť iba môj nos. Jeho zmena smeru mi bola jasná. Jeho nezaujímalo, že mám dobrú náladu, ale iba to, nakoľko som slabá a čo vydržím.

„Vieš, že poznám, keď klameš, Isabel.“ O tom som nepochybovala, keď mi tak káravo hľadel do očí a ja som sa pritom cítila ako také malé decko.

„Je mi dobre,“ povedala som už o čosi pevnejšie a natiahla sa po dýku položenú vedľa malého, ten otvoril oči a jeho krásna tvárička sa mu ešte viac rozjasnila, ako náhle ma zbadal.

„Ahoj, slniečko, ty ma rád vidíš?“ potešila som sa tomu, že ma tak vnímal. „ Aj ja ťa rada vidím,“ zavrnela som. „Poď ku mne,“ nadvihla som ho do náruče, ani by ma nenapadlo, aký mi bude ťažký. Vzdychla som si a položila sa s ním radšej späť do peliešku. Bola som teraz tak slabá, že som sa pre istotu ani nepokúšala postaviť. Hlad a úbytok krvi v mojom tele mi dávali poriadne zabrať. „Si tak sladký, chlapček môj. Ľúbim ťa,“ mrnkala som potichučky tak isto ako on a zbalila sa s ním do klbka v halde teplých kožušín. Iba nosy nám trčali ako dvom krtkom.

„Nebuď taký nahnevaný,“ šepla som potichu k Edwardovi. Ironicky sa uškrnul, ale výraz tváre mu zmäkol.

„Isabel, pokiaľ ťa odtiaľto nedostanem zdravú, nečakaj odo mňa, aby som...“

„Ja nič nečakám,“ ohradila som sa. „Vlci sa vrátia, neboj sa. A ja to všetko vydržím. Ver mi,“ prehlásila som odhodlane, síce som vôbec nemala tušenie, čo prinesie tento deň.

„Nikdy som nebol takýto bezmocný, Isabel.“ Vrazil nahnevane do kameňa, ten vyletel do tmy neznámo kam. „Pozri,“ ukázal rezignovane von. „Tá víchrica len tak skoro neskončí a tí psy sa nechcú pohnúť ďalej!“ Nechápala som prečo sa hnevá na lykanov, keď sám dobre vie, že sa nemôžeme pohnúť iba kvôli mne a malému. Sedela som skľúčene na posteli a sledovala, ako sa začal nervózne prechádzať po miestnosti, až pokiaľ na moje nečujné reznutie s ceknutím nespozornel. Vedela som, že ho to hnevá, a isto aj dráždi. Jeho hlad, o ktorom nehovoril, som cítila a aj videla. Jeho bledé pery a temný pohľad, a aj nervózny Dihlaj stále nalepený vo vchode do jaskyne, mi tomu boli dôkazom. Edward si ho nevšímal, ale dobre si uvedomoval, že je tam na hliadke iba kvôli môjmu bezpečiu – preto možno ani neprotestoval. On ak by chcel, mohol sa bezpečne zobrať, dole do nejakej osady, k ľudským obydliam plným krvi a neurobil to, bolo mi z toho nanič. Všetko toto tu je kvôli mne a tou dýkou, ktorú som teraz držala v ruke a chystala sa nakŕmiť svojho synka, by som si zaslúžila niekam vraziť ja sama.

„Počkaj.“ Kľakol si predo mňa a priložil mi dlaň na dorezané zápästie. Vyzeral, že nevie ako začať, nemal slov, iba nahlas prehltol. Bolelo by ma, ak by mi to chcel zakázať a bála som sa, že by to aj mohol naozaj urobiť, ale napokon to bola iba jeho bezmocnosť zračiac sa mu v tej jeho krásnej umučenej tvári. Tak veľmi som ho milovala...

„Ja musím,“ šepla som a pohladila do po nahej hrudi a tým ho aj odtlačila. Chytil mi ruku a pobozkal opatrne ubolené zápästie, vyhýbajúc sa tenkej stužke krvi.

„Nechcem o teba prísť,“ zaúpel. „Les je prázdny... všetka zver zo severu sa už tadiaľto prehnala. Nie je čo loviť, Isabel. Ak ešte prídeš o krv, stratím ťa.“ Posledné dve slová s ťažko skrývaným desom zašepkal.

„Ja to vydržím. Ja mám ešte dosť síl,“ povedala som s presvedčením a rezla sa do zápästia ešte raz. Vzlyk bolesti som radšej prehltla, ale jemu to neuniklo. Tak veľmi som mu chcela dať to po čom túžil, ale tu, v tomto lese, sme obaja boli iba väzňami našich túžob a bolo nám dovolené, len čakať jeden na druhého.

Vedľa malého mi nechal Dihlaj položených zopár sladkých korienkov ak by som bola hladná, tak som ich aspoň neprítomne žula pokiaľ sa malý kŕmil. Chutili horko a nie sladko ako povedal, ale lepšie ako nič. Brali ma mrákoty, hlava mi padala od tej straty krvi. Začalo mi nepríjemne pišťať v ušiach, odhliadla som od malého, ktorý sa nerušene kŕmil a potriasla hlavou, na chvíľu to prešlo. Zbadala som, ako sa na nás uprene díva opretý o kamennú stenu, a pritom sa mi zdalo, že pred chvíľou odišiel von. Asi mám už naozaj bludy z tej straty krvi.

„Cítim, čo ti robí...“ zašepkal neprítomne, sústrediac sa na čosi, čo videl iba on. Jeho hlas neznel láskavo, čo ma trocha vystrašilo, i keď mi potom veľmi nežne priložil dlaň k lícu a na dlhú chvíľu tak ostal, v tvári som mu zahliadla bezmocnosť. Zarazila som sa pri pokuse sa na neho usmiať. Ak by som ho nepoznala, povedala by som, že má v očiach slzy. Naraz ruku ale odtiahol, tvárou sa mu mihol akýsi tieň, a ja som odrazu vedela, čo chcel urobiť.

„Nie, nechaj ho piť,“ odstrčila som mu ruku a naklonila sa nad malého v ochrannom geste. Nemala som síl plakať, ale trhalo mi srdce vedomím, že dokázal volil medzi nami dvoma.

„Prečo!?“ Zúrivo sa zahnal po skale vedľa seba. Skrčila som sa pred tým trieštivým zvukom ako zaprašťal kameň a so zrnkom sa stiahla bezpečne do hŕby kožušín a ani sme obaja nemrkli, natlačený tvárou jeden na druhom. Desil malého, bolelo ma, že to robil, a ani ten stres nám obom neprospieval.

„Prosím, buď dobrý...“ šepla som najtichšie ako som vedela. Zastal, chvíľu zamyslene iba bez pohnutia stál. Dívala som sa na jeho krásnu tvár, nepoškvrnenú žiadnou jazvou, hľadela z nej iba čistá vznešenosť, ktorá vedela byť tak bezcitne krutá a dokázala ma bodať teraz priamo do srdca.

„Nie, Isabel, plač nám nepomôže a ja sa nebudem pozerať na to, ako z teba uniká život,“ povedal rozhodne. Dlaň nazlostene zopol v päsť a v rýchlej otočke odchádzal z jaskyne von. Toto mi nesmie robiť.

„Kam ideš?!“ vyhŕkla som zdesene. „Povedal si, že neodídeš,“ naliehala som. Zmocňovala sa ma hystéria a malý tomu dal korunu, keď sa rozplakal.

Zastal, natočil hlavu iba tak, aby som vedela, že ma berie na vedomie, päste stisnuté pozdĺž tela. „Vrátim sa,“ odvrkol chladne. Chcela som ísť za ním a povedať mu, aby sa nehneval. Nemohol sa so mnou takto rozlúčiť. Čo ak sa nevráti! - to ma vydesilo úplne.

„Nemôžeš ma opustiť!“ zakričala som za ním. „Prosím!“ Pozbierala som posledné sily a vyvliekla sa spod obrovskej medvedej kožušiny. Naraz ma však držal v náručí.

„Človek sa nemôže ani nahnevať,“ povedal naoko namosúrene a oblizol mi zakrvavené zápästie. Sám sa nazval človekom, naraz, akoby si uvedomil, že mi to ubližuje viac ako hocčo iné, keď je taký nabručaný. Usmiala som sa, smutne mu kývla na súhlas.

„Dobre, do západu slnka som späť, postarám sa o vás. Niečo vystopujem. Sám som rýchlejší.“ Štuchol ma nosom do líčka. „No tak, Isabel.“ Nežnými bozkami mi zozbieral slzy z tváre. „Milujem ťa. A ty to vieš,“ naliehal.

„Viem,“ šepla som obmäkčene. „Dobre,“ zvolila som napokon a omotala sa mu aj tak okolo krku.

„Vrátim sa.“ Konečne sa na mňa usmial aj on. S presvedčením, že sa čoskoro vráti, som sa ho konečne pustila.

...

Keď som sa prebrala Dihlaj sedel vedľa mňa a uprene sa mi díval do tváre.

„Vrátil sa?“ spýtala som sa hneď.

„Ešte nie. Odišiel niekam na juh.“

„Ale slnko ešte nezapadlo,“ skonštatovala som s nádejou.

„Ešte nie, Isabel,“ povedal naoko optimisticky, ale vedela som, že to tak nemyslel. S chladnou tvárou mi podal odvar, ktorý aspoň na chvíľu oklamal ten urputný hlad, ktorý som teraz cítila. Bola som mu za to vďačná, že zostal so mnou počas búrky, možno mu to Edward prikázal.

„Dihlaj.“

„Hm?“ ozval sa spoza pahreby.

„Ďakujem, že si tu,“ povedala som priateľsky a dúfala, že to odo mňa aj tak prijme.

„Hm, jasné. Robím to pre teba rád.“ Pristúpil spokojne na priateľský tón a ja som sa mohla konečne uvoľniť a nečakať na nejaký úskok z jeho strany.

Vonku naozaj zúrila víchrica, vchod do jaskyne zapadol do polovice, ostala v ňom len diera ako do nory. Uviazli sme vnútri skoro v úplnej tme, iba uhlíky z pahreby nám iskrili kamennou miestnosťou, ale aspoň nám bolo teplejšie. Lesné plody a vývary z korienkov nezahnali hlad úplne, ale bolo to lepšie ako nič. Chlácholila som môjho synka, keď plakal, bozkávala mu tváričku a zaprisahala sa, že dnes mu už jeho otec musí dať meno.

Pomyslela som na domov a na Bielu vežu, aký asi bude náš návrat na ten chladný hrad. Edwarda tam čaká náruč zmierlivého Patria a nadšená rada, pokojná, že línia kráľovského jedu pokračuje dobrým smerom. Áno, teraz by som tam už mohla byť šťastná. Môj syn pre mňa predstavoval všetko a jeho miesto bolo po boku jeho otca. Oni dvaja predstavovali všetko o čo som v živote stála, boli mojim bohatstvom, mojim všetkým a ja pôjdem tam, kam ma obaja zavedú. Chcem žiť s mojim princom, túžim mu byť dobrou ženou a dať mu synov... dať mu seba ak bude stále o to stáť.

 

*

 

Čakala som, čas plynul pomaly, oheň v pahrebe pohasínal a vnútri začínalo byť chladno. Dihlaj v rohu spal, tak som ho nechcela budiť. Opatrne som vstala, nohy sa mi klepali z toľkého ležania, snažila som sa nejako prejsť ku kope nasekaného brezového dreva. V jaskyni bola tma ako v rohu a na zem posiatu ostrými kameňmi som dobre nevidela. Čosi ma pálivo zabolelo v členku a slabé kolená sa mi pod náporom ostrej bolesti podlomili a aká som bola dlhá, tak som sa natiahla pred pahrebu ako taká hruška.

„Čo sa stalo!“ vyskočil naježený Dihlaj. Od bolesti mi vyhŕkli slzy, ale našťastie som ich stihla včas zatlačiť späť a napokon som sa iba hrdinsky zasmiala.

„Stúpila som na kameň,“ fúkla do popola na zemi.

„Nič sa ti nestalo?“ priskočil hneď ku mne, keď mu došlo, že nás nik neprepadol.

„Asi som si rozbila koleno,“ mrmlala som usmoklene a zviechala sa na nohy. Dihlaj ma vytiahol do stoja a posadil naspäť do rozhádzaných kožušín. Nahádzal pár polien do pahreby a vrátil sa ku mne.

„Brrr, to je zima,“ odfúkol si a pošúchal si uzimene ramená.

„Ach, au,“ odhrnula som si sukňu a prstom sa dotkla odretej pokožky. Koleno mi žiarilo od krvi, ale až tak veľká rana to nebola. Poobtierala som opatrne okraje rany od špiny, Dihlaj mi priniesol v dlani sneh a opatrne mi ošetroval škaredo odreté koleno.

„Nie je to hlboké...“ povedal potichu a snehom mi umýval nohu. Snedá svalnatá hruď sa mu pritom sťaženým dychom vzdúvala vždy o čosi vyššie, až napokon z toho vypätia, prestal dýchať úplne. Odtiahla som sa, ten napätý okamih sa ma zreteľne dotýkal a ja som nevedela, čo v ten moment robiť. Vycítil to a otočil sa ku mne, ako keby bolo vyslovené čosi, čo obaja vieme. Z jeho modrých očí sálal hlboký cit priamo do môjho vedomia. Uvedomila som si, že toto mu nemôžem v žiadnom prípade dovoliť. Poľakaná som sa viac stiahla dozadu, chcel ma zastaviť, dvihol ruku a mal v úmysle sa ma dotknúť.

„Prosím, nie,“ hlesla som a vystrela dlane v miernom geste pred seba. Dúfala som, že nebude tvrdohlavý ako v tom lese a ustúpi. Ale napokon to bolo úplne jedno, lebo zákon schválnosti skrátka existuje. Od vchodu do jaskyne som zaregistrovala pohyb, niekto zhodil tú haldu snehu a dovnútra jaskyne zavanul poriadne studený vzduch, oheň vzbĺkol a jasne osvietil celú miestnosť a nás oboch tiež. V podstate sa nič nestalo, ale týchto pár letmých gest, malo mať pre nás fatálne následky.

Stál vo vchode do jaskyne a pozoroval nás. Mňa a Dihlaja; ako mi on stojí rovno medzi nohami s vyhrnutou sukňou. Silený úsmev mi okamžite zmrzol na tvári, keď som uzrela ten jeho vražedný pohľad. Neušlo mi, že obom uniklo z úst tiché zavrčanie, čosi ako nemilý pozdrav v zmysle vypadni, alebo ustúp, lebo ťa zabijem.

Dihlaj ostal najprv ako prikovaný, ale napokon o krok ustúpil spomedzi mojich rozkročených nôh a hoci vedel komu patrím, jeho tesáky sa pomaly vysunuli z jeho nepatrne sa mohutnejúcej čeľuste. Vyceril zuby a oči mu hrozivo nažlto zaplanuli.

Do kelu. Som tak blbá, že som vyliezla z toho pelechu, nadávala som si v duchu.

„Prečo si sa jej dotýkal?!“ zavrčal môj upír meravým hlasom a vôbec to neznelo, že by ho odpoveď zaujímala. Rýchlo som sa spamätala a napadlo ma, že keď odpoviem ja, tak sa to všetko adekvátne vysvetlí. Síce sa nemalo ani čo vysvetľovať, ale evidentné bolo, že ak nezakročím, jeden z nich príde k úrazu.

„Počkaj, prosím,“ bezradne som k nemu načiahla dlaň, namosúrene po mne strelil pohľadom, hodlala som si toho nevšímať.

„Postav sa stranou, Isabel,“ zasyčal na mňa hrozivo.

No, to určite!

„Spadla som... a on ma len ošetroval. Počuješ?“ hovorila som k nemu zmierlivo a nešikovne prekľučkovala pred Dihlaja, ktorý si hneď pohotovo hľadal iný smer k útoku.

Tí najskúsenejší lykani dokázali svoju premenu pomaly riadiť a ostať napoly človekom, a napoly lykanom zároveň a Dihlaj, teraz, v tejto svojej vražednej maske, postával oproti ohňu ako také zabijácke monštrum. Môj milý za ním v ničom nezaostával a na druhej strane ohniska napriahnuto sledoval každý jeho obozretný nádych. Preňho to bol iba slabý vĺčok spoza záhumienka, čo chodí po nociach strašiť ovce. Bála som sa, že Dihlaja zabije a tým ľahkovážne rozpúta peklo s lykanmi.

„Prosím...“ zaúpela som bezmocne pri pohľade na jeho sústredenú tvár. Temnotou sálajúci pohľad vás núti nepohnúť sa hrôzou, pokojný dych naháňa strach a pritom napružené svalstvo je schopné povaliť horu. Už sa na mňa nepozrel, nechcel ma brať na vedomie, cítila som, že je situácia totálne na hrane a už už...

„No tak poď,“ zapriadol zákerne a obaja ostali hrozivo jeden na druhého vrčať, akoby mal každý z nich v hrudi roj včiel. Dihlaj sa prvý pohol vpred. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale ako pud sebazáchovy mi to prišlo v tú neznesiteľne vyhrotenú chvíľu ako dobrý nápad a ja som sa úzkosťou pri pohľade na nich stiesnene objala a iba vykríkla: „Mám bolesti!“ Prikrčene som sa chytila za brucho, a nebol to len klam, lebo sa mi naozaj krútili vnútornosti nevoľnosťou z toho totálneho vypätia, ktorým bola jaskyňa doslova preplnená.

Obaja sa poľakane strhli a zrazili ramenami tesne predo mnou, ako taký dvaja ťuťmáci, ale aspoň už mal každý z nich normálny výraz v tvári. Dihlaj mal tie svoje modré oči a pravdepodobne sa zmenšil o dva lakte a môj upír znova vyzeral ako človek. Veľkí chlapi a takto sa dajú nachytať. Ale moja radosť z výhry netrvala dlho, lebo im to okamžite došlo, ale našťastie, pre moju radosť, sa do predošlého stavu už obaja nedostali a ani jeden z nich sa na mňa nemohol hnevať, čo ma nakoniec, v tejto prekérnej situácii, prinútilo usmiať.

„Počkám vonku,“ odvrkol Dihlaj a obtrel sa o Edwarda zúrivým pohľadom a dobrovoľne ako prvý opustil jaskyňu.

„No, presne, vypadni odtiaľto!“ osopil sa na neho môj upír. Chovali sa smiešne, ako dvaja malí chlapci a vôbec nebrali do úvahy následky. Nechcela som, aby sa ani jeden z nich kvôli mne zranil. Dihlaj preto, lebo si nebezpečne zahrával a môj jediný preto, lebo bol nadmieru domýšľavý a ja som mala koniec koncov zranené koleno, o ktoré sa už nik nezaujímal.

Zadívaná do ohňa som chovala malého na rukách, keď sa mi zazdalo, že vo vchode do jaskyne znova niekto stojí. Dvihla som ruku a zakryla tak plápolajúci oheň. Najprv som myslela, že zle vidím, ale v tmavom rohu, v slabo osvetlenom kúte z kamenia, stálo v dohasínajúcich iskierkach vatry malé dievčatko. Sprvu mi napadlo, že je to nejaký prízrak, ale videla som dobre. Blonďavé vlásky sa mu leskli na sýto žlto a ľúbezná tvárička, aj vo svetle vatry, javila známky smrteľnej únavy. Vyskočila som z peľasti a skoro zase skončila na zemi, malý sa nahlas rozplakal.

„Kde ste kto!“ zakričala som, z vonka sa vniesla do jaskyne iba ozvena zúriacej víchrice. „Edward!“ zakričala som znova.

...

Stálo tam meravo, plakať muselo už cestou sem, vyzeralo, že už viac síl nemá. Môj upír vkročil do jaskyne a necitne tomu nebeskému stvoreniu strčil do chrbta, dievčatko skoro spadlo, to vo mne vyburcovalo nepoznané ochranné inštinkty a ja som v ten moment myslela, že po ňom naozaj skočím. To je vskutku tak bezcitný a vidí iba mňa, že takto zaobchádza s deťmi?

„Kto to je?“ spýtala som sa zdesene.

„Bude dobrá pre malého. Miesto teba mu dá, čo potrebuje,“ povedal akoby to nič neznamenalo, iba to, že mne sa ušetrí pár kvapiek, pre neho, drahocennej krvi.

„Čože? Potratil si rozum!“ vyletela som a vzala dievčatko z jeho blízkosti, udivene sa na mňa pozrel. „Je to ešte dieťa! Ako si ju mohol!“ Slzy mi vyhŕkli pri predstave, že ju ukradol nejakej matke, ktorá ju teraz niekde bezducho hľadá lesom. „Tak hovor! Kde si ju ukradol?!“ Rozzúrila som sa. „Adis mal pravdu, čo sa s teba stalo! Ako môžeš byť tak krutý! Musíš ju hneď vrátiť kde bola!“ kričala som, chytal ma amok. Rozplakalo sa aj dievčatko, nemohla byť staršia ako štyri roky. Čupla som si k nej a pokúsila sa ju objať, ale ušla do tmavého kúta. Prinútila som sa ako tak upokojiť a meravo som na neho zazerala, keď ku mne vztiahol ruku.

„Isabel...“ vyčítavo šepol. „Našiel som ju v lese, jej matka bola mŕtva.“ Znížil výrazne hlas, tak som pristúpila bližšie „Jej telo... bolo už v rozklade a tá malá pri nej spala. Čo som mal robiť podľa teba?“ Nešťastne tam stál a rozpriahol ruky v nechápavom geste. Čiastočne mi odľahlo, že jeho zámer nebol až taký krutý. Prešla som do kúta za tou malou.

„Možno má niekde rodinu,“ zamyslene som dodala už o čosi pokojnejšia. „Ako sa voláš?“ spýtala som sa. Dievčatko zarputilo mlčalo, oči vystrašené. „No tak,“ naliehala som. „Chceš? Najeme sa?“ Núkala som jej, čo sme ani poriadne nemali a podala je hrsť malín. Našťastie boli sladké. Jednu si vzala a strčila si ju s lačným nádychom do úst. Jedlo evidentne zabralo. „Vodu? Tu máš, napi sa.“ Prisunula som jej ju bližšie, určite bola smädná. Vrhla sa po vaku s vodou ako divá mačka a natlačila si ďalšiu hrsť malín do úst.

„Ulovil som laň...“ povedal odrazu kajúcne.

„To je dobré,“ usmiala som sa napokon na neho, ale taktiež ma nedokázal opustiť ten pocit hnevu voči nemu. Nie, skôr ma udivovala tá bezcitnosť, s ktorou sa k nej choval. To, ako s ňou zachádzal. Naozaj vidí iba mňa? Nik iný, nič živé v ňom nevzbudilo nikdy súcit? Ani malé dieťa? Dievča? Premýšľala som v duchu nad týmto. Otec mal pravdu. Ľudia sú jeho potrava a aj keď v mojom prípade zmenil názor, o iných to neplatilo. Smutne som sa na neho pozrela, oči mal stále iba pre mňa. Mlčal, v temnom pohľade sa ukrývala tajomná bázeň, s ktorú sa na mňa díval, a tú som poznala iba ja. Milovala som ho a nechcela som cítiť voči nemu hnev. Jeho srdce vedelo milovať, o tom som bola presvedčená a rozhodla som sa, že v ňom nájdem miestečko aj pre toto malé dievčatko.

„No tak, prezradíš mi už to tvoje meno? Som zvedavá, ako sa také krásne dievča volá. Ja som Isabel,“ otočila som sa k nej a povzbudivo na ňu žmurkla. „A jeho sa neboj,“ ukázala som prstom ku vchodu, oči jej vystrelili na toho hrozného zloducha, ktorý tam stál a chcel ochraňovať len mňa – ja viem, po svojom. Dievčatko znova s nepatrným chvením zakotvilo očami na mne. „Hm?“ povzbudila som ju a pohladila po krásnych blonďavých vláskoch.

Athia...“ zaševelila potichu, skoro som jej nerozumela. Tá jemnosť hlásku, znel ako tóny nežnej lýry.

„Athia?“ zopakovala som okúzlene. „Máš krásne meno, Athia, a teraz poď, niečo ti ukážem, bude sa ti páčiť,“ podala som jej ruku nesmelo. Dievčatko mi s dôverou vložilo malú rúčku do dlane, hopsalo na mieste a vyštveralo sa k mrnkajúcemu uzlíčku v brlôžku z kožušín.

„Ten je ale malý. Ako sa volá?“ opýtala sa s rozžiarenými očami a položila mu nežne malú dlaň na bruško a opatrne ho tak kolísala.

Otázka ostala stále nezodpovedaná, pozrela som sa na otca svojho syna, ten sa zamyslene zadíval na naše malé mrviace sa zrnko, nepatrne sa čomusi pousmial a vyslovil to, na čo som už toľko dní čakala.

Crus. Volá sa, Crus,“ povedal s láskou, až som tým hneď zabudla na všetok ten svár v duši.

Nechala som dievčatko menom Athia s malým a objala ho... silno. Síce som si bola istá, že zrnku dá meno akoby už vedelo rovno jazdiť na koni, ale páčilo sa mi.

„Je to krásne meno,“ povedala som a nechala sa obklopiť šťastím, ktoré bolo odrazu okolo nás. „Milujem ťa. Vieš to?“

„Ja to viem, Isabel...“ povedal tým svojim krásnym hlasom.

 


 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Bye

22)  Bye (04.12.2011 13:27)

Myslím, že tě miluju! Kapitola, playlist, romantika. To asi budou Vánoce! :-)

Astrid

21)  Astrid (04.12.2011 13:15)

Holky, ahoj, chcela som poďakovať za Vaše postrehy a aj za to, že Hranicu máte radi a obom hrdinom tak fandíte.
Som šťastná, že príbeh prežívate s nimi.
Už z predošlých komentov sa mi vykonštruovala Vaša otázka; ako bude príbeh pokračovať: Chcete vedieť, či už ich nechám dýchať - následná kapitola sa mi javí nanajvyš dobrodružne ale tá ďalšia by nás mala už niesť na vlne romantiky. Skúsim si pohnúť a vydať další diel už tento týždeň (to ako fakt).
A ešte malý detail, našemu Zrnkovi to zjednodušíme, bude Crus - to Z mu odtiaľ zmažem, myslím, že by ste so mnou súhlasili.
Vložila som vám playlist k príbehu, dúfam, že ho počúvate a hráte sa pri varení s mečom (varechou) na Xenu ako ja.
Takže ešte raz ďakujem

20)  lilinka (03.12.2011 19:35)

niesom moc dobra v pisani komentarov, takze to napisem asi takto:
uuuuuzasna kapitolka

Twilly

19)  Twilly (02.12.2011 23:30)

Seňora, všetci spia a ja???? Nemohla som nevyužiť čas. A nemohla som ho vlastne využiť lepšie, než čítaním Hranice. Dostal ma začiatok, jej popis lásky k synovi i slabosti... dostal ma prostriedok s Dihlajom, hmmm, tak tento lykan má ozaj niečo do seba... a úplne ma dostal koniec. Aj keď si Isabel myslí, že konal len tak, ako by konala šelma, myslím, že opak je pravdou. Prezradil ho stíšený hlas, keď vysvetľoval Isabel, v akom stave bola matka Athie. Dostalo ma Isabelino presvedčenie, že nájde v sebe kúska citu aj pre malú blonďatú vílu... a dostal ma aj záver, v ktorom Edward vyslovil meno svojho syna.



PS: mimochodom, dnešná kapitolka bola TRESTUHODNE krátka

PS2: jéééééžiš, skoro som zabudla!!!! A hudba... wooooooooooooooow

Lenka326

18)  Lenka326 (02.12.2011 22:11)

Božínku, kolik toho ti tři ještě budou muset vybojovat? Teď zrovna proti přírodním živlům, ale i sami mezi sebou. Ach jo.:'-( Je to krásné, plné emocí, jen by ty emoce už mohly být veselejší. Snad se Belle podaří trochu zesílit, aby se mohla starat o malého Crusze a snad se jim podaří dostat do bezpečí.
Astrid, těším se na další dílek a doufám, že už je přestaneš zkoušet. Přestaneš???

17)  CathyC (02.12.2011 10:41)

Astrid - ty im tak skoro nedopraješ "a žili šťastne až naveky" čo? ;)

kytka

16)  kytka (01.12.2011 22:04)

Ivanko, to byla prostě jedna veliká nádhera. Hltala jsem kapitolu rychlostí blesku, pak jsem si ji dala ještě jednou. Je tam tolik silných momentů, tolik bolavých místeček. Ale celé je to skvěle napsané.
Jak Ti pořád říkám, já toho Tvého drsného Edwarda miluju. A tuhle povídku taky a děkuju za pěkné čtení.

Bye

15)  Bye (01.12.2011 21:54)

Achich, Astrid, to je TAKOVÁ síla!!!
Četla jsem to včera před spaním a bylo mi z toho tak strašně... teskno.
Všichni to známe, to tvoje: Milujem, ako on ju miluje.
Ale tentokrát musím napsat: Milujem, ako ona ho miluje.
On je ten, kdo teď tu její bezpodmínečnou lásku potřebuje. Je tak bezradný, vystavený vší té bezmoci. Příroda se proti nim spikla a on s tím prostě nedokáže nic udělat. On, válečník, vládce, nadčlověk...
Jeho hlad, její hlad, lykani, Dihlaj, dítě, které z Isabel pomalu ale jistě vysává život, jeho dítě... jeho syn...
Uf, když ho začala podezírat, že tu holčičku někde ukradl a přivedl jako potravu pro syna, bylo mi z toho TAK smutno. Vím, že je to v podstatě divoch. A Ty víš, že já ty Tvý divoký Edwardy miluju. Ale tohle by bylo už moc. Takže se mi fakt ulevilo, když ze sebe vysoukal to vysvětlení. A navíc ulovil laň, princ!
U scénky s Dihlajem ten testosteron dostříknul až ke mně!
A jméno... Vlastně, jména ;)

Bosorka

14)  Bosorka (01.12.2011 21:44)

Astrid - no musela jsem se podívat, o čem, že je tolikého áchání ve zdejších krajích... ;) A moje oko spočinulo a uznalo, že je to dobré.... :D
Tož snad ti moje "inspekce" není mnoho proti srsti (to víš, jsem s vlkodlaky za každých okolností ) ;)

Astrid

13)  Astrid (01.12.2011 20:53)

Kruciš, Bos, čo tady deláš? No tedy díky, je to pocta pre náš statek, že Vaše veličenstvo tadialto prechádza ;)
EDIT: emuš, ty ma vieš vždy dostať :D

Bosorka

12)  Bosorka (01.12.2011 20:31)

Ač tvého temného prince zase tak nemusím, tak uznat musím, že píšeš nádherně! Až se z toho svírá v hrudi....

eMuska

11)  eMuska (01.12.2011 20:21)

Uá, to je totál super meno, ako Robinson Crusoe, alebo Tom Cruise, alebo tak. Oujé! takže teraz budú mať už asi aj dcérku? Dúfam, že sa edward naučí milovať každého...

Ewik

10)  Ewik (01.12.2011 13:03)

To byla nádhera Astrid, jak už jsem nejednou řekla, tenhle příběh vidím přímo před očima a strašně ho miluju!! Děkuji Ti, jsi Bohyně.

julie

9)  julie (01.12.2011 12:54)

Hranica!!!! Zrnko přežívá,i když to jednu chvíli vypadalo, že se Edward neudrží.. a co ta holčička?

monikola

8)  monikola (01.12.2011 09:14)

áno, ááááno... on je také trdlo občas, ale milujem ho rovnako ako Isabel...a ona...je taká odvážna a taká dobrá... a obaja majú toľko problémov a starostí...chudáci, už by im mohlo i šťastie priať

sakraprace

7)  sakraprace (01.12.2011 08:30)

Astrid, taková nádhera. Jsem celá uáchaná

6)  Babča S. (30.11.2011 23:57)

semiska

5)  semiska (30.11.2011 23:52)

Nádherná kapitola, moc povedená. Neshody v takovéhle situaci naprosto chápu, ale on musí chápat ji. ;) Astrid, jsi jednička!

leelee

4)  leelee (30.11.2011 23:12)

matysekmj

3)  matysekmj (30.11.2011 23:02)

Nádhera jako vždy miluju tuto povídku,díky

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek