Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Príbeh Edwarda, kráľovského patrícia a horalskej dievčiny Isabel, v starovekom fantasy príbehu, kde upíri lovia ľudí pre obživu a kruto ich zotročujú. Tak sa aj krásna Isabel sama stáva potencionálnou korisťou. Edward - upír v tomto príbehu nepopiera žiadne tabu, je krvilačný a vražedný.

Mystic Dreams nás bude sprevádzať celým príbehom.

Prikladám komplet playlist k Hranica pod vysočinou


 

 

Hranica pod vysočinou

 

Prológ

 

Kedysi dávno, keď svetu vládol neporaziteľný Rím, sa v horách východných provincii odohrávali nemilosrdné boje medzi najsilnejšou rasou na svete a vzpurnými horalmi. Krvilační upíri si uzurpovali teritória celej Karpatie, ktoré patrili divokým kmeňom Gruve. Horali, ako ich nazývali ľudia, v nich videli jedinú ochranu pred krvilačnými monštrami. Ďaleko na východe, pod vysočinou, bola hranica, kde kruté beštie nemohli tiahnuť, ale tam už vládli iní vládcovia. Ďalšia krutá rasa. Rasa lykanov.

Náš príbeh nás zavedie ďaleko do minulosti, kde sa zrodila nesmrteľná láska kráľovského bojovníka a horalskej dievčiny. Kam ich tento príbeh zavedie, ani samotní bohovia na Kaukaze nevedia. Ale nečakajme jednoduchú cestu. Tá bude pre nich bolesťou a nebezpečím vykladaná.

 

Kapitola 1

 

Dievča

 

Môj kôň nervózne preklusával na mieste, tak som ho nasmeroval medzi stromy, aby sa upokojil, plašil ho krik vystrašených detí. Boj sa už skončil a Thisis, môj brat, triedil zajatcov. Bol ako zvrhlé zviera, toto si ako vždy nechával pre seba. Všetci sme sa na to museli pozerať, ako odsekáva, pred očami žien a detí, hlavy zajatým bojovníkom. Také mrhanie. Zaujímala ho len panenská krv, a tej sa nabaží, až sa mu bude chcieť. Už viackrát som mal chuť z neho za to urobiť hromádku prachu.

Z uvažovania nad bratovraždou ma vytrhol lámavý zvuk dreva nado mnou. Zo stromu, pod ktorým som stál, na mňa zoskočil útočník, pravdepodobne asi nejaký sebevrah. Udrel ma silno sekerou do prilbice a snažil sa mi z nej, cez malý otvor na boku, vytrhnúť ucho. Ďalší nepodarený pokus zabiť ma, niektorým ľuďom to cez tú ich tvrdohlavosť asi nedochádzalo, že zbaviť sa ma nebude až tak jednoduché.

Vytiahol som dýku spoza opasku a švihnutím sa snažil dostať ku krku toho útočníka, ale on sa mrštne otočil bokom, načo sa moja zbraň zavadila o ramenicu jeho sieťovej vesty a s hlbokým zárezom sa zošmykla na hornú časť, napodiv nie až tak svalnatej ruky, kde sa hlboko zabodla. Stihol som ešte z celej sily toho chlapa udrieť do roztvorenej rany, ktorá sa viditeľne zaceľovala okolo zakrvaveného ostria. V tom okamihu mi ohlušil uši strašlivý ženský výkrik bolesti. Telo zostalo v mojej náruči ochabnuto ležať. Myslel som, že ten útočník je chlap. V tej rýchlosti mi ani nenapadlo, že by to mohla byť žena, aj keď váha o tom napokon svedčila. Strhol som jej dole masku, ktorú mala vyrobenú z hlavy líšky, spolu s ňou sa jej zhrnuli z tváre aj husté tmavé vlasy, naskytol sa mi dych berúci pohľad na nádhernú ženskú tvár. To dievča... vlastne žena, bola v bezvedomí, a aj keď som to nemal v úmysle, ruky mi samé skĺzli na jej drobné oblé prsia. Trvalo to len okamih ovládnuť chabé mužské pudy. Krv, pach, boj... Ten ma vrátil späť, priložil som nabrúsené ostrie k jej hrdlu, v ten okamih otvorila oči a ja som zaváhal. Dívala sa na mňa... Zmätená. Krásna. Zarazil ma ten pohľad, nemohol som to urobiť, bol by som taký istý ako môj brat, ktorému robilo radosť vraždiť.

Vyplašene na mňa pozerala ako prichádzala k sebe, asi jej najprv nedochádzalo, čo sa deje, ale potom zamračila obočie nad tými jej veľkými očami a mne bolo presne jasné, čo ma čaká. Chcela vykríknuť, tak som jej zakryl dlaňou ústa, čo sa ukázalo ako nie dobrý nápad, lebo sa mi hneď zahryzla do rukavice. Nepomáhala mi, začala so sebou trhať a v očiach sa jej zračila strašlivá nenávisť.

„Uhmm!!" vrčala spod rukavice a vzpínala sa mi v rukách, ale ja som jej rozumel. „Pusť ma, ty! Pusť, týýý jeden... od-por-nýý!!" fučala a hundrala do hrubej kože.

„Upokoj sa, buď ticho!“ Hlas mi preskočil, ako som šepkal. Pokúšal som sa ju nenápadne utíšiť, ale šlo to ťažko. Za každú cenu ma chcela uhryznúť, a nedarilo sa jej to, tak aspoň kopala kolenami môjho koňa do boku. Nedala mi na výber, ale musel som ju nejako skrotiť, ak mala ešte žiť. Napriahol som sa a udrel ju do spánku, jej telo znova ochablo v mojom náručí.

Thisis ma celú dobu opodiaľ sledoval, s diabolským úsmevom sa vybral smerom ku mne.

„Čo to máš, brat môj? Vyzerá ako nejaké divé mača." Nadvihol jej mačetou tvár. "Zdá sa, že rada tasí pazúriky.“ Napriahol ruku, že ju strhne dole z môjho koňa. Chytil som ho za ňu, nasmeroval mačetu výhražne na mňa.

„Počkaj, pozri, tá sa ešte hodí Lyre... ako otrokyňa.“ Napadlo mi v rýchlosti povedať mu práve to. Hodil som na neho ľahostajný pohľad, ani som nevedel, prečo to robím. Z nejakého  podivného dôvodu som nechcel, aby ju zabil.

„Hm... zver!“ odfrkol zhnusene. Udrel ju do hlavy, vlasy jej vypadli z uzla, dlhé až k mojím stmeňom. Zachytil som ju za krk, tvár mala chladne bledú, ale jej pokožka hriala do mojej dlane, cítil som to aj cez rukavicu. Thisis vzal prameň tých jej dlhých vlasov a privoňal si k nemu. „Hmm," zapriadol. "Tak dobre, daj ju k ostatným ženským do voza. Pozrieme sa, či bude tak hrdinsky bojovať aj v posteli.“

Cela procesia schádzala dole z Donského vrchu, dnes to už bola tretia osada v poradí, ktorú sme vypálili. Plánovali sme sa vrátiť aj s korisťou do Bielej veže. Nakŕmit novorodených a koven obohatiť o pár urasených otrokýň. Napokon nás čakala ďalšia výprava na západ vysočinou. Karpátia nám patrila a nik nemal šancu uniknúť, ani táto malá líška, pozrel som sa do svojich rúk, z ľúbeznej tváričky ma mňa pohliadal pokojný mier. Nie, teraz to nechcem vedieť, až doma mi prezradí všetky svoje tajomstvá.

Zložil som ju dole z koňa a divil sa, že Toshid vôbec neprotestuje, nezniesol v sedle nikoho iného okrem mňa. V povoze urobili zajatkyne miesto, opatrne som ju položil na drevenú podlahu, tam sa jej ujala žena, čosi za mnou nezrozumiteľne mrmlala, keď som odchádzal. V tom som zbadal, ako z nej vyzlieka šaty s tým, že si ich sama oblečie. Desivo som na ňu zrúkol a chytil ju za strhanú tvár, vyľakane na mňa pozrela. Nijako som nerozumel jej chovaniu, však patrila k nim.

„Obleč jej tie veci naspäť!“ zavrčal som. „Lebo si bez hlavy, ty bosorka.“ Zhodil som svoj plášť a šmaril ho po nej. „Prikry ju! O chvíľu sa vrátim, ty striga. Ani vlások jej neskrivíš! Rozumieš?“ Vystrašene prikývla, napokon spravila, čo som  chcel. Až som si bol istý, že sa dostatočne zľakla, som popchol koňa vpred a odklusal dopredu za gardou.

Žena z voza sa zo strachu o svoj život starala o to zranené dievča. Počas cesty som tam poslal zopárkrát vojaka s vodou, aby mi referoval, či je všetko v poriadku, doposiaľ sa tá líška ale neprebrala.

„Edward, čo si to tam v lese našiel, že sa tak staráš?" pýtal sa výsmešne Thisis. „Možno manželku, alebo, že by osobnú otrokyňu, čo?" pretiahol schválne nahlas. "Ja by som ju vysal na mieste, za to čo ti spravila. Pozri sa na svoje šaty, celé ich máš dotrhané.“ Garda v zástupe súhlasne zamručala. Kde by žena napadla muža, to bolo nemožné! Ostal som na smiech, vlastne už len preto sa stane otrokyňou, že sa mi teraz všetci smejú.

„Ani neviem. Asi. Padla mi do náruče rovno z neba. Teda vlastne zo stromu.“ Na tom som sa musel zasmiať aj ja. Divoká líška, prebehlo mi mysľou a ten jej rozzúrený pohľad nakoniec. Usmieval som sa sám pre seba pri tej predstave. Tiež by som ju chcel vidieť bojovať v posteli, presne tak, ako to povedal Thisis.

„Počuješ ma? To je to pravé čo potrebuješ, brat môj. Ženu do postele!" zareval v čele pochodu Thisis a bavil celú gardu teatrálnym výstúpením. "Ja som ti to vždy vravel. Ale spomínal som aj, aby bola živá, že... či nie?“ chechtal sa v sedle, vždy provokoval - bez toho by to nebol ani on. Pribrzdil som koňa a o trochu zaostal za všetkými, aby už prestali.

Doma nás vítali novorodení, vycerené zuby desili zajatcov. Radosť, že prišla várka potravy, citeľne dotierala zo všetkých strán. Prví k večernému chodu budú na rade muži - bojovníkov pozabíjať a ženy ponechať v otroctve, dnes ale prinajlepšom do sucha vysaté.  Patrius prikázal, sa mužov z tejto výpravy zbaviť. Pred mesiacom chytili do pasce jednu našu jazdu a spálili šesť upírov. Museli sme ich držať v strese a takto to fungovalo najlepšie. A okrem toho huckali všetkých ľudí z vysočiny, aby opustili svoje domovy a presťahovali sa za hranicu. To územie nám už nepatrilo, bol to revír naších odvekých nepriateľov - hnusných, smradľavých lykanov. Za hranicou sa nesmelo zabíjať a žiaden upír tam nemal povolený vstup. Všetci z Bielej veže sa týmto zákonom riadili.

Zajatých otrokov zavreli do podzemnej kobky vedľa hradu. Lykaní otroci tam držali stráž. Rada nariadila naviezť potravu do ich dočasných príbytkov, aby im nezoslabla krv a stráže dohliadali, aby na nás neuvrhli svoje kliatby. Patrius, náš najstarší a náš kráľ, sa sa spolu s radnými bál kliatieb a povier ako taká stará ženská.

Patrius... môj stvoriteľ a otec. Tým pre mňa on bol. Moja matka, nordická urodzená šľachtičná, bola kedysi jeho otrokyňou. Preto to moje severské meno. Dávno som mu odpustil to, čo jej urobil. Ochorela, stalo sa to veľmi dávno, ešte som bol malý chlapec, ľudské spomienky sú pre mňa stále veľmi bolestné. Ona nechcela, aby ju premenil. Nechcela, aby ani mňa premenil. Patrius ju miloval, to som zistil ale až neskôr po jej smrti. Myslel som si, že ju len využíval, istú dobu som ho plánova zabiť, ale všetko to bolo inak. On sa nemohol pozerať ako trpí, a keď už prestali pomáhať aj tie najsilnejšie odvary, tak ju v jeden letný večer, keď som ja spal, zabil. Dodnes o tom neprehovoril, iba neskôr povedal, že som sa od toho dňa, stal jeho synom. Mne zomrela matka, ale on dodnes trpí, cez tú stratu sa nikdy nepreniesol. Netuším, ako ju zabil, vlastne to ani radšej nechcem vedieť. Viem iba, že on s tým musí do konca svojich dní žiť a proti bohom nič nezmôže. A ja, netrúfam si mu čítať myšlienky, nejde to. Je to náš vládca a to ja urobiť nemôžem. Zistil by to.

...

Hostina sa začala, krv tiekla potokom, hodovalo sa vo veľkom. Zajatí muži boli už sčasti pozabíjaní, ostali len ženy. S tými sa ešte vojaci najprv pobavia a potom ich až vysajú. Kruté, ale takto sme žili. Kŕmili sa a zabíjali a zabíjali a kŕmili.

Jediné, čo sme spravidla nezabíjali boli horalské ženy. Ich krv chutila sladko a napokon nám ešte dobre poslúžili. Niektorým sa to páčilo, niektorým zase nie. I keď novorodeným to bolo často jedno, museli sa sýtiť tiež. Pokora v tejto časti sveta bola dobrá vlastnosť, často horalom, a niekedy aj ľuďom zachránila život. Lebo Biela veža vládla vysočine a k hranici viedla až priveľmi dlhá cesta, kto nedokázal prekonať tú vzdialenosť, patril nám. Všetká krv patrila nám - upírom.

 

*

 

Vyhnal som z postele jednu z Thisisových otrokýň a šiel sa opláchnuť von. Víchrica ohýbala spurné stromy v rovnomerných intervaloch. Zima udrela skoro, preto umrie veľa ľudí a potravy bude o to menej.

Z opačnej strany podhradia sa ozýval prosebný nárek. Vyviedli von otrokyne, aby ich mohli rozdeliť na prácu, alebo na zábavu. Možno je mŕtva, napadlo mi, alebo si ju už Thisis odvliekol k sebe do domu, aby mu poslúžila. Ale, to snáď ťažko, bola vo veľmi zúboženom stave. Hľadal som ju očami v zástupe zotročených žien, ale nikde som ju nevidel.  Tá žena, ktorej som ju zveril v tom voze, na mňa prosebne pozerala. Pristúpil som k nej a potichu sa opýtal, kde je. Tá ježibaba sa tak bála, až to vo mne vzbudilo hlad.

„No tak, kde je?"

„Je dole, pane. Nevyzerá to s ňou dobre. Tamten z nej pil," ukázala prstom na jedného z gardy. „Pane, prosím, odpustite, robila som čo sa dalo, ale on sa nedal zastaviť. Verte mi, pane,“ presviedčala na kolenách.

„Mal by som ťa zabiť, ženská!"

Vbehol som do kobky, bol tam taký smrad, že som si musel priložiť ruku k nosu. V zadnej miestnosti, v tmavom rohu, na jedinej kamennej peľasti ležalo jej telo. Spoza môjho plášťa som videl iba jej tvár, vlasy jej ležali na špinavej zemi. Pristúpil som bližšie a opatrne sa jej dotkol, roztriasla sa a čosi v horúčke nezrozumiteľne blúznila. Na skoro priehľadnej ruke, jej krvácala potrhaná hryzná rana. Zabijem toho pangharta, čo jej to spravil! Vzal som ju do náruče, nevážila skoro nič a vyniesol ju von, tam som zavolal na dvoch sluhov, aby ju hneď preniesli do môjho príbytku. Tú ženu, ktorá sa o ňu starala vo voze, som zobral so sebou.

„Budeš sa o ňu starať v mojom dome. Dostaneš najesť. Ostaneš s ňou dokým sa neuzdraví. Rozumieš tomu?“ pozrel som na tú starú zlodejku.

„Ale pane, to je márne, ona teraz bude aspoň tri dni mimo,“ namietala.

„V poriadku, dáš na ňu len pozor, dopraješ jej pohodlie v mojom dome. Ak, by si niečo potrebovala, tento bude pred dverami," ukázal som na sluhu. „Tak sa pohni, lebo vieš ako dopadneš.“

„Áno pane.“ Úslužne sa uklonila.

„Umy ju a obleč. Padaj!“

 

*

 

„Edward, brat môj, tak je to pravda! Tú zo stromu si si odvliekol už do postele? Ale nevyzerala, že by na teba mala chuť.“ Thisis... celý on.

„Staraj sa o svoj hárem, lebo ťa zrazím k zemi.“ Toto bola naša bežná konverzácia.

Ó, prepáč, že som sa ťa dotkol, vznešený patrícius. Hneď teraz máš ísť do Bielej veže. Patrius chce s tebou hovoriť.“

Patrius, vládca nášho klanu, uctievaný ako boh, ktorému sa klaňali koveny celej východnej provincie Moldavie a Kaukazu, bol môj a Thisisov stvoriteľ. Sám so svojou légiou novorodených kedysi dobýval veľké územia pre naše kmene. Ale nezhody sa plodili v kovenoch stále, preto sme sa mali ísť všetci poradiť.

...

„Dnes som vás zvolal všetkých.“ povedal vážnym hlasom otec môj. „Marcusové pijavice, sa už dosť blízko priblížili k naším hraniciam. Budeme sa musieť rozhodnúť, či vyjednávať, alebo zaútočiť. O päť dní sa zídu všetci vládcovia menších kovenov tu v Bielej veži. Musíme sa rozhodnúť, čo s tou rímskou háveďou.“

„Patrius, ak smiem niečo povedať,“ ozval som sa, „ nesmrteľní z Rímskeho kovenu sú veľmi kultivovaní, majú organizované légie, pochybujem, že sú háveď. Okrem toho, nebývajú v takejto divočine ako my tu. A ich vládcovia sú z urodzeného rodu premenení.“

„Edward, synu... a ty nie si z urodzeného rodu? Trvám na tom, že ich novorodení sú háveď. Marcusová légia je vytvorená zo špinavých nájazdníkov čo nemajú ani pár mesiacov! Tvoj postoj sa mi nepáči, Edward!“ vyštekol na mňa.

„Tak som to nemyslel, Patrius. Tvoj jed mi je drahý.“ Strojene som sa mu uklonil, čo ho nadzdvihlo na tróne o čosi málo viac.

„To je mi jedno, ako si to myslel,"hlas mu jedovato preskočil. "A nevykrúcaj sa mi tu!“

„Áno pane.“ Nahnevať som ho vedel vždy, to je pravda.

„Kde bývajú, mi je úplne jedno! Nepriblížia sa k našim územiam a ani k horalom! A je mi fuk, čo si o nás myslia! Ide im len o nesmrteľnú krv. Ja viem, studničky im vysychajú... ! Preto sem Marcusové pijavice chcú vtrhnúť.“

Iste, bolo na tom čosi pravdy. Ale odporovať by znamenalo nekonečnú hádku a na to som ja dnes nemal náladu. Chcel som vidieť tú krásku, ktorá teraz spí v mojich komnatách. Už len spomienka na jej alabastrovú pokožku, vo mne prebúdzala prísľub všetkého možného.

„Rozumieš?" Prerušil tok mojich myšlienok Patrius. „Keď nemáš záujem, dohodnem to s Thisisom!“ zavrčal ješitne.

„Samozrejme, to je pravda, že horalov im nemôžeme dať," vrátil som sa späť do debaty, „ale môžu proti nám poštvať Adrinské légie, ak by chceli a taký zmätok by bol len na škodu.“ Teraz som mal pravdu ja.

„Čo navrhuješ?“ skepticky sa spýtal.

„Myslím, že by sme s Marcusom mali v každom prípade udržať mier. Pozvi ho sem, naservíruj mu pár panien a povieš mu, že aj naše studne vyschýnajú. Že gruveské ženy nie sú plodné ako jablone. Však je to aj pravda.“ Starší z kmeňa zabručali, dávali mi za pravdu.

„A bojovať s nimi, znamená ničiť nesmrteľnú krv. Z toho vyplýva, vyhadzovať bohatstvo do stoky.“

„Hm...“ zamumlal nespokojne Patrius, tento návrh ho vždy hneval. Vládca prešiel rovno ku mne, ja som presne vedel, kde je problém. Patriovi sa nepáčilo sa zaliečať tomu starému vyschnutému starcovi, ale musel. Marcus bol najstarší upír aký vôbec chodil po svete a bol to aj na nešťastie Patriov stvoriteľ. Z čoho plynula istá hierarchia a to sa môjmu otcovi nepáčilo.

„Premyslím to, synu, premyslím,“ odvetil Patrius nie veľmi nadšene a podišiel k oknu, kde zadumane hľadel do diali. Vedel som, že nechcel pred Marcusom pokľaknúť, že sa proste nechcel podriadiť v ničom. Na tomto vždy skrachovali naše plány udobriť si Rimana Marcusa.

Porada netrvala dlho, cestou do svojich komnát som si to postupne celé preberal. Neviem, ako to myslel, že požiada Thisisa, lebo keď som si predstavil na Patriovom mieste môjho brata, ako vládcu s jeho predstavami o vládnutí, mali to naše kmene nadobro spočítané. Patrius je kráľom a navždy ním aj ostane, uzavrel som svoje úvahy o politike a sústredil sa na niečo úplne iné, usmial som sa, na niečo omnoho lepšie.

Vošiel som do domu, sluha mi zobliekol šaty a podal biele rúcho. Nalial mi čerstvú krv a nechal ma o samote. Prikázal som mu hrať na flaute vo vedľajšej miestnosti. V zadu som začul plačlivé stonanie tých dvoch žien. Išiel som sa pozrieť, ako je na tom moja nová otrokyňa. Stál som za plentou do vchodu a premýšľal, aká by asi bola sladká jej krv. Voňala mi viac než krv ostatných, akoby bola presýtená opojným jedom. Dnes som mohol z nej piť ja, ale miesto toho ma predbehol nejaký drzý prašivý sluha. Podpálim s ním stoh sena! Vstúpil som do prevoňanej komnaty. Kráska ležala na boku a zvíjala sa agóniou. Vyzeralo to skoro ako od bolesti, ale bolo to pravdepodobne bezmocnosťou. Jej opatrovateľka plakala tiež vedľa v rohu. Nešťastný výjav a to som sa tešil kvôli tomu domov. Ľutoval som, že som sa ich ujal. Jedna zlodejka a druhá ma chcela zabiť sekerou, aké smiešne.

„Tak čo sa tu deje?“ zvýšil som hlas, na chvíľu všetko mrnčanie stíchlo.

„Pane, nechce sa napiť a ani najesť," vyskočila mi hneď referovať tá stará ježibaba. Liek, ktorý tu nechala mastičkárka odmieta piť." Aha, takže Alica tu už bola. Pozrel som sa na tú úbožiačku, ktorá ležala na  obrovskej posteli, už prestala plakať, ale tá jej nenávisť z nej sálala aj tak na hony ďaleko. „Povedala, že radšej bude v spánku skapínať, akoby ešte jednu kvapku darovala práve vám, pane," žalovala tá stará. „Mne nedovolí sa jej ani dotknúť odkedy sa prebrala.“

Práve mne? To ma nahnevalo. „Odíď!“ Ukázal som na dvere, nechcel som ju počúvať, tu si poradím aj ja sám, žena sa pomaly vyvliekla von z komnaty.

Nikdy som nemal strach zo žien, ale teraz... strácal som pevnú zem pod nohami ani neviem prečo. Zaujala ma táto vzpurná horalka. Krásna horalka. Podišiel som bližšie. V tlmenom svetle sa jej zaleskli uslzené oči, dych sa zrýchlil mojou blízkosťou, pocítil som akési nezvyklé chvenie v mojom tele. Jej pokožka, stále tak vábivo bledá s jemným perleťovým odtieňom, pôsobila krásne krehko. Bol som si istý, že práve to ma rozochvievalo. Ju by som nehrýzol do krku, nie. Možno do ruky, alebo... do slabín. Zhlboka som sa nadýchol, túžil som to skúsiť.

„Ako sa voláš?" Naivne som dúfal, že mi odpovie.

Chcel so sa prizrieť bližšie, tak som si sadol oproti nej, sledovala ma nenávistným pohľadom. Tvár mala zahalenú v zamuchlaných vlasoch, ktoré jej v zlepených prameňoch splývali s prikrývkou. Usmial som sa povzbudivo na ňu nech nemá strach, ale s odporom odvrátila tvár. Tak nie.

„Ako sa cítiš?“ Snažil som sa byť milý a znova sa vľúdne spýtal, neodpovedala.

„Pýtal som sa ťa niečo, tak odpovedaj,“ trval som na svojom. Nič. Nahol som sa bližšie, chcel som jej odhrnúť tie jej krásne vlasy, odskočila ďalej do rohu postele.

„Neboj sa, ja ti neublížim.“ Natiahol som k nej ruku. Jemne, budem jemný. Dotkol som sa jej ramena, ale naraz sa strhla, ako keby som ju popálil, otočila sa tvárou ku mne, až som cúvol. V jej očiach som znova uzrel tú hrozbu zmiešanú so strachom ako včera pod tým stromom. Chcela bojovať.

„Počkaj, počkaj..." pokúšal som sa ju upokojiť, ale evidentne si nechcela dať poradiť.

„Ty, hnusný, skapatý kojot! Nedotýkaj sa ma!“ vyštekla na mňa, napli sa mi všetky svaly, zostal som, ako obarený. Takto so mnou nebude nikto hovoriť! Napriahol som sa, schúlila sa do klbka. Povolil som päsť.

„Rúfus!“ zavrčal som. „Poď sem!“ Sluha pribehol, zmätene sa snažil odhadnúť situáciu.

„Vezmi ju odtiaľto, lebo ju zabijem!" rozzúrený som sa ledva držal. „Daj ju spať do kobky a tu starú tiež. Okamžite!“

„Zbaľ si handry, špina! A ty tiež! Ešte poď sem!“ pokynul som tej žene, čo ju opatrovala.

„Vezmi tú medicínu, teplé deky a zmiznite odtiaľto obidve, lebo ju roztrhám ako hada a teba si podám tiež. Von!“ Vzal som čašu plnú krvi a vyšiel von k stajniam.

„Žiadna vďaka. Barbarky..." Odpľul som si jedu.

 

*

 

Pýcha... bola to pýcha, čo vyhnala bezbranné dievča spod jeho ochrany. Nechá  ju sa trápiť ďalej? Nechá ju napospas osudu? Osudu, stať sa potravou chlípných upírov?

Možno si jeho vznešená duša, ktorá bola dávno stratená, nájde cestu späť a dovolí mu milovať.



 

Vysvetlivky k príbehu

Nordica - sever

Adria - Stredozemie

Karpatia - vysočina

Rubiona - čosi ako Olymp - ďaleké nedosiahnuteľné územia

Drobný detail: V tomto príbehu Edward ako hrdina nemá dlhé vlasy. Píšem to sem, lebo som sa s takou reakciou stretla. Je severan - krutá rasa, krátke vlasy, červené oči :) ou a ostré zuby.

Astrid

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

kytka

13)  kytka (06.07.2011 22:27)

Konečen jsem se dokopala. Moc jsem se těšila. Stejně sem pořád chodím okukovat doktora Eda.
To je příběh jedna báseň. Jiný Edward, jiná Bella.
Ivanko, super.

semiska

12)  semiska (14.06.2011 16:16)

zajímavá povídka. Dlouho už i pozoruju, ale ještě jsem neměla čas se začíst. Přiznám se, od čtení mě odrazuje slovenština jakákoliv. I když je srozumitelná pro mě, čtení je náročnější, proto se do ní tak často nepouštím. Jsi moje výjimka a patříš mezi pár autorek, které čtu. ;) Astrid, píšeš moc krásně. Už první kapitola mě tak zatáhla do děje, že si to dneska přečtu až po poslední napsanou kapitolu.

Evelyn

11)  Evelyn (25.04.2011 21:19)

Astrid! Do Hranice jsem se pouštěla s tím, že vím, že je úžasná, ale to zdaleka nevystihuje, jak moc se mi hned první kapitola zalíbila
Nové prostředí, jiný Edward, odvážná a vzpurná Bella Jsem okouzlená

kikketka

10)  kikketka (25.04.2011 20:08)

Jejda! Tak tohle je naprosto parádní! Originální nápad a tenhle Edward... uf! Snad se rychle vzpamatuje, než mu ji někdo vyfoukne Krása, vážně že jo!

morningstar

9)  morningstar (23.04.2011 20:47)

no doprdele, jak mi tohle do týhle doby mohlo ujít tak to je síla holka wow

sakraprace

8)  sakraprace (03.03.2011 11:38)

Jako žíví. Už prolog mě chytil a zbytek pohltil. A to nejlepší...už je napsaných dalších 17 kapitol a já na ně nemusím čekat. :D

Astrid

7)  Astrid (02.09.2010 16:41)

Ahoj Bye, dúfala som, že sa niekto z mojích obľubených spisovateliek ozve a mám z toho veľkú radosť, že autorka, ako ty mi ponechá koment za poviedkou. skáčem radosťou 2 metre. Táto poviedka mi už dlho chodila po rozume a aj ju mám doma čiastočne spísanú, ale pre ľudského hrdinu, lenže ja bez Edwarda proste nemôžem žiť, do prkna! no fakt, keď som tvorila Cruza- byť to tento hrdina, stále som videla jeho-Eda, alebo ja neviem Roba, omg, už to začína byť intímne no a proste som to musela podať takto, aj s mojou láskou v balení.:p nj, to jsem jááá!

ďakujem za komentár, vážim si ho, veľmi. Vám ostatným chcem poďakovať tiež, že mi ostávate verní a michal7som rada za tvoju priazeň v mojich poviedkach. Astrid.

Bye

6)  Bye (02.09.2010 15:11)

A Ty tu Astrid děláš co?
Myslíš si, že píšeš FF ke Stmívání?
Dovol, abych se zasmála!
Tohle je PŘÍBĚH!!! Žádná ušmudlaná fan fikšn.
Miluju, když se do něčeho psanýho ponořím natolik, až mám pocit, že se topím. Trochu masochistický zvyk. Párkrát se mi to už tady stalo. Jedna z autorek, který to umí už píše vlastní knihu, další dvě o tom (doufám!) vážně uvažují.
Jsewm šťastná, že si můžu něco takovýho užívat teď hned online, ale upřímně, Ty bys měla psát!
A teď k věci.
Nádherná hudba. Příběh, který je stvořený přímo pro romanticko - dobrodružnou povahu Bye. Drsný válečník, se kterým pohne horalská dívka. Vzpurná a divoká.
Tetelím se blahem...

5)   (01.09.2010 15:59)

Óóóó

Ewik

4)  Ewik (01.09.2010 11:27)

Opět mě to celou pohltilo. Je to nádherné. Jako bych tam byla s nima.



eMuska

3)  eMuska (01.09.2010 10:46)

No toto, Astrid, ty si ma prekvapila! Je to nádherná poviedka, začínam mať podozrenie, že ty ani zle písať nevieš! Priznaj sa mi! Bolo to vážne zaujímavé, máš obrovskú fantáziu, čo ja oceňujem. Strašne sa teším na pokračovanie, teraz už oboch tvojich poviedok. Som zvedavá, či budú spolu (pozn. aut.: MUSIA BYŤ!). Dúfam, že ďalšie kapitoly budú čo najskôr!

gucci

2)  gucci (01.09.2010 09:24)

....mám takové tušení, že to bude hodně zajímavá povídka...miluji příběhy z dávné doby a se Tvým talentem to bude vražedná kombinace

ambra

1)  ambra (01.09.2010 08:49)

Tak jsem to dala znovu a znovu mě to omráčilo!!! Nádhera!!! Jsem ráda, že mám svoje nej povídky "po ruce"!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek