Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

7. kapitola – Keď sa sťahujú búrkové mračná

 

(dnes to bude pre zmenu trochu kratšie, snáď mi to prepáčite, ale citov je tam celé kvantum...)

 

 

 

O hodinku neskôr sme všetci sedeli v našom dome. Boli sme mĺkvy a ešte v nás doznievali posledné zvyšky šoku. No, ako v kom. U mňa teda ešte rozhodne pretrvávali.


„Fakt si myslíš, že to je dar?“ pýtala som sa Conora snáď po miliónty raz. Už dávno mi prestal pritakávať. Len sa na mňa unavene pozrel.


„A čo iné by to malo byt?“ vyhŕkol na  mňa trochu podráždene a vyletel z kresla ako čertík zo škatuľky. Rázoval si to po salónku po celej jeho dĺžke sem a tam. A liezol mi tým pekne na nervy.


„Môžeš s tým prestať?“ Môj tón bol viac než nevyberavý. Ale od chvíle, keď sa mi pod rukou samé rozbehlo srdce toho muža som mala pocit, že explodujem. Neviem to ani vysvetliť, ale okrem šialenej radosti, že som to dokázala a on žil ďalej, to bola akási zmes hrdosti a príšerného strachu. Bola to zodpovednosť. Hlavou mi vírili otázky a nemilosrdne ma mučili.

Je to ozaj dar? Nebola to len hlúpa náhoda a to srdce nabehlo jednoducho samé? A čo ak sa nemýlim? Čo ak mám SKUTOČNÝ dar? Budem ho vedieť použiť? Ako by som sa to mohla naučiť? Budem to vôbec schopná zopakovať? ... A tak stále dokola.


Conor medzi tým, ako mi hlavou preletel snáď už po x-tý raz kolotoč mojich týrajúcich myšlienok, preštrádoval salónik ešte dva razy.


„Prosím, ber na Juls ohľad!“ zasyčal Mani na Conora.


Ten sa okamžite zvrtol a zadíval sa mu zlovestne do očí. Temne na neho zavrčal a som si takmer stopercentne istá, že sa mu chystal vylíčiť čo si o ňom myslí. Miesto Conorovho hlasu sa rozhostilo ťažké ticho. Nemusela som byť veštica, aby mi bolo jasné, že obaja na mňa zízajú.


„Čo s tým mám robiť? Dá sa to nejako cvičiť, teda za predpokladu, že to vôbec nejaký dar je?“ Rozhodila som bezmocne rukami a kňučala som od toľkých emócií, ktoré ovládli moju neživú schránku.


„Dá Julie, ale to by znamenalo...“ Miesto toho, aby dokončil čo začal, pohrával sa zamyslene s hrivou svojich svetlohnedých vlasov Conor.


Už som to viac nevydržala. Vstala som a jediným rozmachom som ho zasiahla do hrude päsťou a búšila mu na ňu ako na tympany. Úplne som sa zosypala a nakoniec som mu vzlykala do košele. Starostlivo ma objal a hladil ma po chrbte aj po vlasoch. Presne to, čo som potrebovala. Náruč a kontakt.


Naraz mi napadlo, že je tu ešte aj Mani. Trochu neochotne som sa odtiahla od miesta v ktorom som sa cítil tak bezpečne, ako už dávno nie a pohľadom prehľadávala miestnosť. Nevidela som ho.


„Odišiel,“ pochopil hneď o čo mi ide. Ale len čo zbadal, že sa moje čelo nesúhlasne zvrásnilo  a moje pery sa akosi samé od seba trucovito našpúlili, rýchlo  dodal s veľmi zle hranou naštvanosťou: „... ale ako ho poznám, za chvíľu tu bude opäť. Je ako bumerang... alebo svrab, toho sa dá tiež len ťažko zbaviť.“


Obaja sme sa tomu vtipu zasmiali.


Potom ma Conor ešte tuhšie stisol v náručí a mne pri tom napadlo, aké krásne je byť mu na blízku. Ak by ste sa v tej chvíli spýtali, prečo som sa rozhodla sa ho dotýkať čo najmenej, teraz by som rozhodne vyhlásia, že preto, že som totálny blázon. Za normálnych okolností som sama sebe tvrdila, že je to čisto len prevencia. Prd makový. Bola totálna hlúposť sa ho nedotýkať a ešte väčšia sa ho, naopak, dotýkať.


Zacítila som, že jeho telo stuhlo. Nie, nechcela som, aby tento vzácny okamžik pominul. Ešte bolo priskoro!!! Narátala som pomaly do troch a všetkou silou vôle, ktorá sa vo mne ešte nachádzala, som sa prinútila pozrieť sa mu do očí.


Ten pohľad ma skoro zabil aj napriek mojej nesmrteľnosti. On ľutoval. Mňa? Seba? To, že ma vôbec objal? Do čerta aj s týmto upírom! Prečo ma jednoducho nemôže milovať? O čo som horšia ako ktorákoľvek iná? O čo som horšia než jeho malá Alice?!!

Moje myšlienky mi v hlave robili hotové salto mortale.


„Dopekla, už niečo urob, ty cvok!“ Nebola som si istá, či som tie slová ozaj povedala na hlas, alebo som si ich len myslela.


Po chvíľke mi to bolo jedno. Jeho oči sa najprv rozšírili úžasom a potom... začali sa neuveriteľne pomaly približovať. Priamo úmerne k skracujúcej sa vzdialenosti medzi našimi tvárami sme obaja pootvorili ústa. Oči sa mi chceli stoj čo stoj zavrieť a pery horeli v predtuche bozku. Nie, nesmieš ich zatvoriť, musíš ho vidieť, musíš si byť istá, že sa ti to len nezdá!!! Kričalo moje druhé ja v mojej hlave takým poplašňákom, že som skoro ohluchla.


Už bol tak blízko, že som mohla cítiť jeho dych na tváril. Pripomenulo mi to jeho vôňu tesne po našom milovaní. Dalo sa to len ťažko popísať, bola ako k životu dôležitá potreba, voda, či kyslík pre človeka... ozaj ťažké k niečomu prirovnať. Bez neho som bola len polovica a s ním? S ním som bola sama sebou. Bola som úplne celá.


A potom sa naše pery spojili. Tisíce elektrických výbojov sa mi prehnalo z epicentra pier do každučkej bunky môjho tela. Chcela som viac. Omnoho viac a tak som sa ho snažila pritiahnuť za košeľu k sebe čo najbližšie. K môjmu veľkému rozmrzeniu ale bozk neprehĺbil. Skôr by som povedala, že ho zámerne a hlavne trestuhodne rýchlo prerušil. Oprel svoje čelo o moje a s pevne zatvorenými očami krútil hlavou. Pravdepodobne sám nad sebou... možno nado mnou. Neviem. Dýchal prerývane a rýchlo. Jeho dych mi tak do krvi jatril moje rany. Odmietol ma... OPÄŤ! Už som toho mala ozaj dosť! Celú silu, ktorou som ho doteraz za košeľu priťahovala, som vložila do naštvaného odsotenia.


Prekvapila som ho až tak, že sa zmätene zapotácal a ustúpil tri kroky dozadu.


„Zmizni mi z očí!“ štekla som po ňom zúrivo. Ale vzápätí, len čo som zbadala jeho ublížený pohľad, donútilo ma to dodať ešte tiché: „Prosím!“ Znelo to neuveriteľne unavene. Bola som unavená. Všetky tie emócie posledných hodín mi dali poriadne zabrať. Upír-neupír, cítila som sa ako vyžmýkaný citrón.


„Julie...“ vrhol na ma ten svoj šteňací pohľad, ale momentálne som bola tak vytočená, že som mu na to jednoducho neskočila. Len som zavrtela nesúhlasne hlavou. Nech sa, chlapec, zbytočne nesnaží.


„Pochop ma, teraz nie je vhodná chvíľa riešiť nás, teraz musíme riešiť predovšetkým teba,“ naliehal.


Nie, nemienila som ho počúvať. Viem, že mal pravdu, ale teraz som na to jednoducho nemala.


„Idem do svojej izby,“ oznámila som mu chladne a on, tupec, neprotestoval.


* * *


Dokelu, dokelu, dokelu!!! To, čo sa práve stalo, či skôr nestalo, som pekne pohnojil. A prečo? Pretože sa... bojím. Ale čoho? Julie je to najlepšie čo som mohol stretnúť. Nie nie je ako Alice a to je len dobre. Je iná. Úplne iná. Nemusím porovnávať, jednoducho viem, že Julie sa zachová vždy inak. Viem, boli časy, keď ma to dostávalo do vývrtky, ale potom som pochopil, že to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Stretnúť Julie. Bola moja najlepšia medicína. Moja živá voda.

Tak, preboha, prečo som reagoval ako ten najväčší slaboch. Tak priehľadná lož!!! To si nezaslúžil.


Pochodoval som po izbe ako lev v klietke. Potreboval som vypadnúť, ale nemohol by som ju opustiť. Už raz som opustil Alice a prišiel som o ňu.


Trucovala, ale na to už si pomaly zvykám. Každú chvíľu niečo pohnojím tak, že radšej odo mňa miesto konfrontácie vždy utečie. A ja nechcem, aby odo mňa utekala. Chcem ju mať v náručí ako pred chvíľou. Chcem sa dotýkať jej bielej pokožky, zhlboka vdychovať jej zmyselnú vôňu, chcem zaboriť prsty do jej zlatej hrivy. Odtrhnúť sa od jej žeravých pier, ma stálo toľko úsilia, že som sa takmer zbláznil. Akurát, že netuším, prečo som tú hovadinu vôbec robil.

Ani neviem ako, ale ocitol som sa pred jej dverami. Nepočul som z jej izby ani ten najmenší zvuk.


Určite tam sedí ako socha, uvažoval som. Na jednej strane ma tešilo, že nepočujem vzlyky, no na tej druhej... to vražedné ticho mi trhalo vnútro. Pohnojil som to! Celé som to pekne pohnojil... Ale Julie ma prekvapila svojou výzvou. Roky sa ma nechcela ani len dotknúť a teraz chce, aby... vlastne ani netuším čo chce, ale v jej očiach bola jasná výzva. Jasná, rovnako ako jej slová.

Pritisol som sa k dverám. Otvorená dlaň sa prilepila na drevo a ja som ju tam nechal položenú. Bolo to skoro ako keby som ju cítil, hoci nás delila dverná prekážka. Ono nás toho delilo pravdepodobne viac.


„Julie...“ zašepkal som unavene s čelom opretým o lak dverí.


Zavrčala. Znamenalo to, že sa hnevá. To bolo fajn, lepšia emócia než smútok či plač. Usmial som sa sám pre seba a zavrtel hlavou. Bola neskutočná. Taká komplikovaná. O čo jednoduchšia mi prišla Alice. S ňou to bolo všetko také jasné. Vedela čo chce, zaviedla ma tam kam chcela a Julie? Obaja sme stratení a ja netuším, čo mám robiť. Bojím sa, aby som niečo neurobil zle, ale keď nerobím nič, aj tak jej to ubližuje.


„Julie, otvor... prosím...“ zaškemral som.


„Daj mi čas, Conor, neviem, či by som ďalšie odmietnutie teraz zniesla.“  Zašepkal jej hlas akoby tesne pri mojom uchu.


Musela byť na druhej strane dverí. Musela byť na ne pritisnutá rovnako ako ja. Bol som si takmer istý. Mal som sto chutí rozraziť tie dvere a vziať ju do náručia. Mal som, ale miesto toho, som len nepatrne krúžil dlaňou v malých kruhoch a predstavoval si, že je to jej nahý chrbát. Ten pomalý pohyb mojej kamennej pokožky tvoril na lakovanom dreve šramotiaci zvuk.


„Láska... otvor...“ škemral som, ale prudké otvorenie dverí ma zastavilo v polke vety. Mal som čo robiť aby som náhle, od dverí oslobodeným priestorom, nevpadol do izby.


Stála v nich nahnevaná, prekrásna, hrdá....


„Conor, to už viac nikdy nehovor, pokiaľ to nebudeš myslieť vážne!“ zasyčala na mňa a opäť zatresla tie prekliate dvere, ktorými mi, pre zmenu, takmer pricvikla nos.


„Som vážny ako ešte nikdy. Nežartoval by som o tom. Julie...“ Snažil som sa ju obmäkčiť, ale z izby na mňa kričalo len jedno obrovské ticho.


V tom sa dvere nečakane rozleteli. Zase. Zabodla do mňa vyčítavý pohľad, ktorý trval tak tri sekundy a ráznym krokom presvišťala okolo mňa.


Už bola v polovici schodiska, keď som si konečne uvedomil, že mi mieni zase zmiznúť.


„Kam ideš?“ spýtal som sa zvedavo.


Prudko sa zastavila na piatom schode odspodu. Jej ramená stuhli v akejsi strnulej póze.


„Za Manuelom!“ Jej hlas bol tvrdý a slová ešte tvrdšie.


Chvíľu ešte čakala na moju odpoveď. Potom som zaregistroval, že hrdo zodvihla hlavu a odhodlane sa nadýchla...


„Nečakaj ma, neviem, kedy prídem...“ Šplechla po mne týmito krutými slovami a nechala ma s nimi samotného. V zornom poli môjho vytrešteného zraku som zahliadol už len pohyb zatvárajúcich sa dverí.



Zhrnutie


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

AMO

8)  AMO (28.12.2011 23:04)


Lenka326

7)  Lenka326 (19.07.2011 17:24)

Ježíš María! To jsou takové trdla. On se bojí, ona se cítí odmítnutá, on jí řekne lásko, ona to nebere vážně, jako malé děti! Tak už je k sobě pusť, prosím

Kristiana

6)  Kristiana (03.06.2011 17:17)

Napadlo mě, jestli třeba Conor nebude chtít najít Carlisla a poradit se s ním o Juliině schopnosti. Prostě bych chtěla, aby se s Alicí ještě jednou setkal a pořádně se spolu rozloučili .
Celou dobu, kdy se jejich rty přibližovali, jsem čekala na něco, co jejich chvilku zkazí - vlastně jsem měla docela jasnou představu, jak se to stane: Manuel se vrátí, rozrazí dveře, ti dva od sebe odskočí a pak o tom ani jeden nebudou chtít mluvit. Moc příjemně mě překvapilo, že si ten polibek dali. Byl nádherný.
Říkala jsem si, že se od ní Conor odtahovat nemusel, že tím všechno zase pokazil, ale nakonec tím větším kazisvětem byla Julie. On se chtěl omluvit, promluvit si a ona odejde za Manuelem a ještě mu to vpálí do očí. To od ní bylo nanejvýš kruté!
Nejen že tím Conorovi ublížila, ale Manuelovi dá další naději. Komplikuje to holka!
Báječná kapitolka.

Evelyn

5)  Evelyn (03.06.2011 11:47)

A klidně může být Connorovi třeba tisíc let, pořád je to chlap a to mi trošku omezuje uvžování a výhled...
Juliette je skvělá

monikola

4)  monikola (03.06.2011 11:27)

toto je nenormálne normálna telenovela ale myslím to absolútne v dobrom, fakt...to ako sa ľúbia/neľúbia..to ako to o sebe vedia/nevedia..to ako spolo rozprávajú/nerozprávajú je proste skvelé... najskôr som sa hnevala na Conora, potom na Juls a vlastne nakoniec i na Manuela, ale i tak ich všetkých milujem... a milujem i túto poviedku

eMuska

3)  eMuska (03.06.2011 09:30)

A-do-hája!!!! Tomu sa hovirí prúser, ten POsyndróm tuším ešte stále pretrváva... Pako jedno plastické chirurgické, jak ja ho žeriem!!! Džulsa je kočka, zbožňujem jej vyčítavé pohľady... A dvere ala nahý chrbát, to bolo perfektné...
"Láska..." Vtedy ma skoro porazilo... Od radosti... A Džul sa zas prekonala a zachovala sa totálne... úžasne! Aj ja také chcem! Conor má šťastie, že mu šla pricviknúť len nos...
Posledný úder bol však zabijácky. Dokelu aj s Manuelom! Hm! Zavesila by som ho za štipce ako to robia tie kmene nejaké neviem aké, ale vyzerá to hnusne. Tak! To jak preňho! Tešujem na mučenie!
A na ďalšiu kapitolku!

Bosorka

2)  Bosorka (03.06.2011 06:56)

Kyti - nikoliv kůň - pakůň to je! Taková příležitost a co udělá pán tvorstva?! Zmrví to!
Juls - ovšem tímhle jsi ty kluky moc nespřátelila A hlavně ubližuješ tím Manuelovi - nedávej mu naději....
Jsi skvělá Twilluško!

kytka

1)  kytka (03.06.2011 00:47)

Ještě než jsem vypnula počítač, tak jsem namrkla a juchů.
Ten Conor je ale kůň. Jul je skvělá. Holt to musí vzít do ruky ženská. Ale já říkala, aby nebylo pozdě, než se Conor rozhoupe a konečně řekne, co cítí.
Jsem moc zvědavá, co bude s darem. Jaký přesně bude. Co teď Manuel? Využije příležitosti nebo bude přítel, který nechá vyplakat na rameni? :p
Verunko, díky i s hudbou jsem si to neskutečně užila.
Zjistila jsem, že Ti víkend nevyjde, to je škoda. Já se také trochu bojím, páč se Květka ráno probudila s bolestí v krku, tak čekám, co ráno.
Tak dobrou.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek