Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

6. kapitola - Pravdivé sny a skryté rezervy...

 

 


Vidím ruku, ktorú by som spoznal aj poslepiačky. Je to tá nádherne dokonale belostná pokožka s chladivým dotykom, ktorý má iba Juls. Tá ruka sa načahuje mojim smerom. Akoby očakávala, že jej mám do tej ruky čosi vložiť... V zornom poli zrazu vidím svoje ruky. Podávajú jej moju učebnicu Anatómie a hlavou mi duní veta: „Budeš na seba hrdá!“...

Tu sa sen prerušil. Zistil som, že ležím v dosť nepohodlnej polohe na chrbte s jednou nohou visiacou z postele. Trčala mi z nej od kolena a keď som ňou chcel pohnúť, prebehli mi po nej imaginárne mravce z celkom neimaginárneho stŕpnutia. Ticho som zaklial do ticha a pomaly som si sadol na posteľ. Za oknom bola ešte tma. Ten sen ma zobudil príliš skoro na to, aby som definitívne vstával, ale bolo mi jasné, že už viac nezaspím.


Prebehol som si rukami strapaté vlasy a skúsil, či ma už noha poslúcha. Už to bolo lepšie, ale stále mi v nej nepríjemne brnelo. Počkal som teda ešte zopár chvíľ a vstal som z postele. Pod oknom stál môj milovaný ušiak, v ktorom sa mi dobre učilo i čítalo. Ani chvíľu som nezaváhal. Cestou ku kreslu som si cez seba prehodil deku, ktorú som mal prehodenú cez posteľ pre prípad mrazov a na stole som schmatol prvé skriptá. Čo iné som mohol robiť o takejto neľudskej hodine? Len sa učiť.


Keď som zistil, čo za skriptá som si poslepiačky vybral, zamrazilo ma. Boli to kniha  Anatómie...


* * *


Keď som nemusel, Hunta som pred Juls vôbec, z taktických dôvodov, nespomínal. Bolo to tak istejšie. Nie, že by som čokoľvek vopred vzdával, bolo mi jasné, že momentálne nemám u nej ani len tú najmenšiu šancu, snáď neskôr, keď to Hunt definitívne pohnojí... Ale na to sa tiež nedá veľmi spoľahnúť!


Vídal som ju občas na prednáškach a takmer každý deň v univerzitnom parku. Hunt jej bol, ako pravý strážny pes, neustále v pätách. Choval sa k Juls galantne, prepaľoval ju láskyplným pohľadom, ale ich dotyky boli naopak, veľmi letmé. Akoby niečo medzi nimi viselo. Niečo, čo sa stalo v minulosti, niečo čím sa len tak nemožno pýšiť vo svojich pamätiach. Typoval som to na Jamesa. Keď o ňom Hunt vtedy hovoril, mal som sám chuť ho roztrhať na milión kúsočkov a spáliť úplne na popol.


Sedel som v univerzitnom parku a čakal na tú nerozlučnú dvojicu. Užíval som si posledného tepla, ktoré Kanada poskytuje začiatkom septembra. Našťastie, slnko nesvietilo, takže tí dvaja tu budú za chvíľu.


„Ahoj Mani,“ bafla na mňa spoza stromu. Zo zvuku toho milovaného hlasu mi vynechal jeden úder srdca a ďalší vzápätí, keď jej ruka hravo postrapatila moje vlasy. Zaklonil som sa tak, aby som jej videl do tváre a žiarivo sa na ňu usmial. Ona môj úsmev opätovala. Všetka tá radosť zmizla, len čo som zbadal Huntov kyslý ksicht.


Juls ma ladne obišla a sadla si na deku vedľa mňa. Do trávy zložila tašku plnú kníh.


„Čo pekné to čítaš?“ spýtala sa,  ale skôr, než som mohol odpovedať nadvihla chrbát učebnice, ktorú som mal v rukách.


„Hmmm Anatómia, bože ako rada by som študovala medicínu...“ povzdychla si.


„Neboj Julie, keď to dokázal Carlisle, ty to zvládneš tiež... len ešte budeš musieť trochu cvičiť sebadisciplínu,“ povzbudzoval ju Hunt, zatiaľ čo sa automaticky usádzal na mojej deke.

„Tak mi ju aspoň ukáž, nech ju mám v rukách aspoň takto "nasucho". Je to lepšie než nič.“ Natiahla ruky smerom ku mne a ja som jej podal knihu.


V tej chvíli mi to došlo. Toto bolo presne ako ten môj sen z rána. Niečo to musí znamenať!


„Juls, budeš na seba hrdá,“ vyhŕkol som na ňu svoje slová zo sna. Vzápätí som sa zarazil. Bolo to ako by som našiel chýbajúci kúsok skladačky. Otázka na odpoveď, ktorá doteraz nebola položená.


Juls sa rozplývala nad našou podporou, zato Hunt ma nemilosrdne prepaľoval svojim röntgenovým pohľadom.


„Si píš, že na seba bude hrdá a ja tiež.“ V jeho hlase znel podtón tichej hrozby.


„Ja viem, snívalo sa mi o tom,“


Môj výrok ich na chvíľu oboch odzbrojil, ale Hunt sa spamätal ako prvý.


„To akože, máš sny, čo predpovedajú budúcnosť?“ pýtal sa neisto.


„No, tak nejak, najprv to nedáva zmysel, ale väčšinou sú to... ja neviem, čosi ako odpovede na otázky. Jednoducho viem ľudí nasmerovať tam, kam majú vo svojom živote ísť...“ vysvetľoval som. Cítil som sa pri tom strašne trápne a ešte trápnejšie, keď sa Hunt na plné kolo rozrehotal.


„Tak toto je fakt dobré. Ak by si neveril tým dokumentom o Annie, tu je jasný dôkaz, že si s Alice rodina. Ona totiž budúcnosť videla.“ Smial sa ďalej.


Juls to až také smiešne neprišlo. Bolo viac než jasné, že nemá rada ani len tú najmenšiu zmienku o Alice, ale ten pako si to ešte nevšimol. Stále jej ju servíroval pod nosom a kašľal na Juliine city. Keby som ja mal to šťastie a Juls by sa takto dívala na mňa... je to blázon!!!

Nemal som chuť Juls zraňovať ešte viac, tak som len mykol ramenami a nechal celú záležitosť odplávať, ale v duchu už som mal plán, že sa s Huntom o tom porozprávam... no dobre, skôr sa znížim k nedobrovoľne-dobrovoľnému rozhovoru.


Huntovi to však stále nedochádzalo: „Toto sa ti nestalo prvý raz, čo?“


Chvíľku som sa stratil vo svojich myšlienkach, tak som len nechápavo na neho vytreštil oči.


„Tie veštecké sny, myslím,“ objasňoval mi.


„Nie, tie mám od malička. Prichádzajú a odchádzajú úplne nečakane. Nikdy to dopredu nedáva zmysel a ja musím len trpezlivo počkať na situáciu, keď sa niekto spýta, no a ja mu dokážem odpovedať. Vlastne, viete, že okrem otca nie ste prví upíri, ktorých som stretol?“ Keď sme sa nehádali priamo ohľadom Juls, musel som uznať, že sa s ním dalo ceľkom solídne porozprávať.


„Nie? A koho si stretol?“ Juliina tvár sa konečne zmenila. Tento ľahko dychtivý výraz jej neuveriteľne svedčal.


„Bol to jeden „krvilačný“. Paradoxne, hľadal ženu s očami ako mám ja.“ Tu som sa trochu zarazil. Ak malo ísť o Alice....


„No tak mi napadlo, že buď nás chodí po svete viac s touto nezvyčajnou farbou očí, alebo som sa po prvý raz sekol v predpovedi...“ mumlal som si viac pre seba. Zo zamyslenia ma prerušilo ticho, ktoré sa po mojej informácii rozhostilo. Obaja na mňa zarazene zízali.


„No čo je? Čo som povedal?“ Rozhodil som bezmocne ruky.


„Ako vyzeral?“ vyzvedal Hunt.


„Kto?“ nechápal som.


„No ten upír, predsa?“ Pomaly ho prechádzala doterajšia trpezlivosť. A mne to pomaly začínalo docvakávať.


„Ak si myslíš, že som videl Jamesa, tak si myslím, že on to nebol. Tento bol milý a neprišiel mi zákerný ani zlý. A nevolal sa James. Bol to Jasper Hale,“ vysvetľoval som im akoby nebolo možné meniť identitu aj s menom na počkanie. Ale prečo by to robil upír v chilskej džungli??? Títo dvaja sú fakt niekedy divní.


Stále na mňa vyjavene zízali. Akoby im mozog nechcel stráviť moju informáciu. Potom sa pozreli jeden druhému do očí. Akoby medzi nimi prebehol tichý dialóg.


„A kedy sa to stalo? Myslím, to stretnutie s upírom,“ zaujímal sa Hunt.


„Asi tak pred dvadsiatimi piatimi rokmi,“ odpovedal som po pravde.


Hunt sa veľavravne pozrel na Juls. Podľa toho čo mi rozprával to znamenalo, že oni dvaja už boli vtedy spolu, zatiaľ čo James bohvie kde.


Zneistel som.


„Vážne si myslíte, že to bol James? Nejako... mi to nesedí. Alice už bola v tej dobe mŕtva, však?“ uvažoval som. Hunt váhavo prikývol.


„Tak prečo by bol taký natešený, keď počul moju predpoveď?“ uvažoval som. „Nie, nemohol to byť on!“ Ukončil som rázne svoj záver, ale v hrudi sa mi ostal váľať kameň neistoty. Čo ak sa tentoraz skutočne mýlim?

Nastalo zamyslené ticho, ktoré prerušil Juliin melodický hlas.


„Kašlite na Jamesa, ak by bolo po mojom, tak toho grázla už nikdy nemusím vidieť!“ Trochu sa rozohnila a svetlá kučera sa jej uvoľnila zo zapletaného copu. Hypnotizoval som tú drobnú zlatistú oblinku a odolával silnému nutkaniu zastrčiť jej tú lokničku za ucho. Pravdepodobne by som v tej chvíli prišiel o ruku. Môj ďalší pohľad smeroval na Hunta, ktorý ma – ako inak – sledoval ako ostriež.


„Mani a koľko ty máš vlastne rokov? Dvadsaťpäť rokov je pre človeka dlhá doba. Ale ako je to s poloupírom?“ Evidentne sa snažila odľahčiť situáciu a musím uznať, že sa jej celkom darilo. Stačilo len, že prehovorila tým svojim hlasom a pomaly som nevedel ako sa volám. A Hunt bol na tom rovnako.


„No tak na to sa, moja milá Juls, budeš musieť spýtať môjho otca. To on je poloupír, nie ja,“ odpovedal som jej popravde.


Spokojne som sledoval, ako jej obočie prekvapene vystrelilo nahor. „Myslela som...“ začala, no nakoniec len zmätene zamrkala riasami a stíchla.


„Vlastne som ti rozprával len o mojom šamanskom živote, to čo bolo pred tým...“ mykol som hlavou a prstom obkresľoval vzor na deke.


„Jednoducho o tom nerád hovorím, vieš?“ Viac som mumlal než zrozumiteľne hovoril, ale bol som si istý, že ma obaja počuli. Horlivo som pokračoval v obkresľovaní až do chvíle, kým ma nezastavila svojou príjemne chladnou dlaňou.


„Stále si nepovedal, aký si starý?“ Mal som dojem, že som v Huntovom hlase započul zaujatie. No hej, som jednoducho  rarita, ešte aj medzi upírmi. A to nechcem vedieť, čo by so mnou urobili civilizovaní ľudia, ak by mali o mojej existencii čo i len tušenie.


„Narodil som sa v roku 1872, takže na ľudské pomery som už vlastne chlap v rokoch,“ zaškeril som sa nedospelo.“


„Na takmer päťdesiatnika vyzeráš ozaj dobre,“ smiala sa na plné kolo Julie. A smiala sa až tak, že to strhlo aj nás dvoch a smiali sme sa s ňou.


Zahľadel som sa do zamračenej oblohy. Na nebi sa presúvali ťažké šedé mračná, z ktorých v priebehu pár hodín určite zaprší. Akoby to bolo večne zelenej Kanade treba.


„Rozhodne však, na rozdiel od vás, starnem. Len oveľa, oveľa pomalšie než obyčajní ľudia.“ Neodpustil som si ten krátky dovetok plný trpkosti.


* * *


Skoro som mu tú báchorku uveril. Vraj nebol to James, ale Jasper. Akoby bolo ťažké vymyslieť si meno. Ale aj tak som sa nedokázal zbaviť pocitu, že mi na celom  rozprávaní niečo nesedelo. Nič do seba jednoducho nezapadalo. Ak by to bol James, prečo by bol šťastný ako rozsvietený vianočný stromček kvôli žene s modrými očami. Alice bola predsa mŕtva skôr, než McBride stretol toho upíra. A hlavne, prečo by, dopekla McBride o niečom takom vôbec klamal? Povzdychol som si a zatrepal som hlavou, v snahe vytriasť tie neodbytné myšlienky.


V tej chvíli sa stalo hneď niekoľko vecí naraz. Po chodníku sa pešo pohybovali mraky študentov. Nikto im nevenoval zvláštnu pozornosť, veď sme sa predsa nachádzali na univerzitnej pôde. Rovnako tak nebolo neobvyklé vidieť bicyklistov, ktorí využívali ten istý chodník ako cestu. Všetko bolo tak, ako v ostatné dni až na to, že tu bežne nedochádzalo ku kolíziám medzi cyklistami a pešími, ako práve dnes. Ako práve v tejto chvíli.


Jasne som počul zrýchlený tep približujúceho sa cyklistu. Na perách mal široký úsmev, z ktorého bola jasne cítiť číra radosť z pohybu. Presne som začul, ako sa jeho dych zadrhol a srdce rozbehlo rýchlejšie než splašený mustang. Potom už nasledovala reakcia jeho nôh. Zasekol pedále v snahe čo najefektívnejšie zabrzdiť, popritom jemne zapískala guma prednej pneumatiky, prudko stočenej riadítkami. Ako ďalší zvuk bol počuť náraz kovovej konštrukcie o telo. Nepríjemný zvuk, ktorý sa snáď ani nedá k ničomu prirovnať. Telo zasvišťalo vzduchom a s hlasným žuchnutím dopadlo na zem a celú situáciu dokreslil kovový cink bicyklovej konštrukcie o chodník.


Ľudia akoby skameneli. Hlasitý hovor náhle ustal a všetky oči sa upreli na krvavú scénu. Ani som si neuvedomil, že som zapojil svoj štít. Boli sme len ďalší nemo zízajúci študenti a nie upíri bažiaci po krvi. Neverili sme vlastným očiam.


Ako prvý zareagoval McBride. Jediným plavným pohybom sa vyštveral na nohy a rozbehol sa k zraneným tak rýchlo ako mu sily stačili. Ak by prítomní „čumilovia“ neboli zaujatí nehodou, určite by si všimli, že je rýchlejší než je zdravé. Bez mihnutia oka začal kontrolovať vitálne funkcie oboch zranených.


Cyklista vyjavene zízal na svoju otvorenú zlomeninu. Všade sa valila krv a bolo vidieť kúsok holennej kosti. V dave to začalo šumieť a prví odpadlíci so slabými žalúdkami na seba nedali príliš dlho čakať.


Keď si uvedomil, koľko je tu krvi, strelil nenápadne po nás dvoch pohľadom. Boli sme tiež zaskočení situáciou, ale môj štít nás oboch chránil. Keď videl, že mu odpadla starosť o to, čo s nami, ak obeť napadneme pred všetkými, riskol to a zavolal na nás.


„Ste ok?“ bola jeho prvá otázka. Obaja sme váhavo prikývli a ja som mu nemo zaartikuloval slovíčko štít. Nepatrne prikývol na znak, že rozumie.


„Myslíte, že by mi aspoň jeden z vás mohol pomôcť?“ Vrhal na nás zúfalé pohľady.


Nebol som si istý, čo všetko dokáže môj štít udržať. Ak som sa obetí nedotýkal, stačilo to. Teraz bolo ale potrebné, aby sme sa aktívne zapojili.


Ako prvá sa spamätala Juls.


„Len mi povedz čo mám urobiť!“ Vo svojej priorite mala jasno. Šok pominul a v jej nádhernej tvári ostalo pravé lekárske vzrušenie.


„Potrebujem niečo na zastavenie krvácania,“ zasyčal pomedzi pery.


Neváhal som. V sekunde som mal vyzlečené sako a traky odinštalované z gatí. Podal som ich McBridovi. Krátkym prikývnutím mi poďakoval a vzal si ho. Medzitým mu Juls podala vreckovku, ktorú preložil napoly a znovu na poly, až z nej ostal drobný vankúšik*. Ten opatrne priložil na ranu a obviazal mojimi trakmi. Ktosi z davu, po mojom vzore mu podával ďalšie a vzápätí sa zjavila aj tretia ruka s pánskymi trakmi.


„Ďakujem, ešte nejaký konár, aby bolo možné nohu fixovať.“ Tram ta da dá, zrazu sa odkiaľsi vynorila ďalšia ruka z davu, tentoraz s konárom.


Stáli sme tam a dívali sa, ako Mani pracuje. Bolo to fascinujúce. Nemal som toho chlapa rád, ale musel som uznať, že je fakt dobrý.


V tom začalo srdce zrazeného chodca vynechávať a po troch úderoch prestalo biť úplne. Nemal na sebe žiadne viditeľné zranenie, tak dostal cyklista vďaka tej krvi trochu prednosť. Ešte stále sa snažil fixovať nohu tomu nešťastníkovi, takže k nemu nemohol ísť.


„Juls, prosím... zvládneš to?“ neisto prikývla, ale nečakala dlhšie než polovicu sekundy.


„Nezabudni. Hrudníka sa smie dotýkať iba spodná časť dlane jednej ruky. Dlaň a prsty musia byť zdvihnuté. Tou druhou sa opri o spodnú.“ Radil jej. „Výborne Juls, si šikovná!“ chválil ju.


„Teraz sprudka zatlač na hrudník, ale veľmi jemne...“ pokračoval v inštruktáži, ale čosi ho zastavilo. To čosi bola Juls samotná. Bez toho, aby čokoľvek urobila, okrem toho, že položila dlaň na hrudník toho muža na pokraji smrti, začalo jeho srdce biť ako o závod.


„Juls... ako?“ nechápavo na ňu hľadel McBride a vlastne aj ja.


„Ja neviem,“ jej oči lietali vyplašene od jedného k druhému, „len som si želala aby bilo...“


Jediné, čo mi v tom okamihu napadlo bolo slovíčko dar.


Zhrnutie


* vankúšik = polštářek

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

AMO

10)  AMO (28.12.2011 22:54)

A další dar nedar? Co s tím? Kam míříš? Většinou si opravdu něco představím, ale u tvých povídek... jen čekám a přitom vůbec netuším. Tak letím dál a nechávám se unášet.

Lenka326

9)  Lenka326 (19.07.2011 17:14)

Wow! Takže tu máme dalšího upíra s darem??? No, jsem zvědavá, jestli se Julie dá na medicínu. Pak by Carlisle nebyl taková rarita .
Ale pěkně to spřádáš, jako na kolovrátku. Takže Jasper a Manu se potkali, když ten krvilačný upír hledal Alici??? Musím letět dál, jsem z toho pěkně natěšená. :D

Twilly

8)  Twilly (06.06.2011 17:06)

Holkýýýýýýýýý já vám ani nepoděkovala... rychle to jdu napravit

Bosi no cement!
Jo, Květuško, teď se bude všechno točit kolem jejího daru... děkuju, že tě to tak baví
Moni
eMuš, sa nehnevaj, ale musím Vás udržiavať aspoň trochu v strehu nie? :D
Krisi, i ty Brute??? Pořád by jste s Bosinečkou někoho párovaly... nojo, tak přiznávám, Mani bude mít někoho... ale asi až v další kapitolovce...
Hani, vždyť už mi z toho pomalu taky hráblo... se snažím aby to šlo všechno hladce a ne obratce

Děkuju vám všem, holky

Evelyn

7)  Evelyn (03.06.2011 11:43)

Twilly, máš celý příběh úžasně propletný Všechno na sebe navazuje, prolíná se, ovlivˇuje

Kristiana

6)  Kristiana (01.06.2011 18:08)

Správně jsem si myslela, že je Mani zamilovaný do Julie. Nedivím se mu, je naprosto skvělá ;) . Jen mě překvapilo, že si chce s Conorem promluvit o nezmiňování Alice před Jul. Dochází mu vůbec, že mu tím pomůže? Ne, že by mi to vadilo, ale myslela jsem, že chtěl Julie získat pro sebe.
Nevadí, jen ať Conorovi klidně promluví do duše, všichni potom budeme spokojení. Teda až na Maniho, jemu by bylo potřeba najít někoho do páru. Nebyla ten sražený chodec náhodou mladá krásná dívka, která ho učaruje? :D :D
Julie mi vyrazila dech! Jak se jí to povedlo? Vážně jí stačilo přát si, aby tlouklo? Šikovná holka. Však ona z ní ještě doktorka bude.
Debata nad setkáním Jaspera a Maniho mě trochu zmátla. Budou po něm pátrat? Uvidí ještě někdy Conor Alici? Pokud ano, jak asi bude reagovat? Vím, že je zamilovaný do Julie, ale Alici taky miloval.
Přála bych Conorovi, aby zjistil, že Alice je šťastná, ale jde o to za jakou cenu by to bylo. Pokud by kvůli tomu ztratil Julie, vůbec bych jim shledání nepřála.
Krásná kapitolka!

eMuska

5)  eMuska (01.06.2011 17:44)

Uááá! No, dnes sa nebudem vypisovať pretože moje šialené myšlienkové pochody sú až príliš unavené z celého dňa, ale:
Mani by bol fešný lekár, len nech nechá Julku na pokoji. Tak. Inak asi týždeň dozadu som ja tak zachraňovala otvorenú zlomeninu s venčekom, krížom a ďalšími tými... vecami... :D Samozrejme len tak akože... V škole. Som oživovala malé bábo, malo asi 50 cm... Skoro som sa rozplakala! Aj keď to bola len bába...
No jo, to s tými hovadinami nedôležitými mi akosi nevyšlo...
Ale Conor si fakt niektoré veci nevšíma, čo by teda mal. Ozajstnovsky.
No. Takže.
A čo to s Jazzom? Ešte v tom nebol bordel malý? Keď Conor stretne Alice, tak sa celý príbeh rozbije! šeci sa rozídu na šecky svetpvé strany a hoťofka! Uáá!
Tak ti teda držím pěsti, snáď to dobre dopadne...

monikola

4)  monikola (01.06.2011 12:15)

páni, páni, páni, pááááni...teeeda tak tomu sa hovorí dar..až mám zimomriavky po celom tele...fúúha sa nesmierne teším na ďalšiu kapitolu

kytka

3)  kytka (01.06.2011 10:27)

Páni, tak dar. To by byla lékařka jedna báseň. Že půjde ještě na lékařskou fakultu? Mani jí má plnou hlavu. Conor by jí měl jasně dát najevo city. Aby nebylo pozdě.

Conorovi tedy pěkně šrotuje, co to mohlo být za upíra. Zatím ho asi ani ve skrytu duše nenapadlo, že to mohlo dopadnout jinak. To mi pořád leží v hlavě. Jestli bude setkání s Alice, jak hrozné to asi bude? Nebo už budou oba jen hezky vzpomínat?

Verunko, to je vždycky taková rychlovka, když to slupnu. Dám pak ještě nekolikrát. To napětí, ale to napětí ....

Naprosto úžasný.

Bosorka

2)  Bosorka (01.06.2011 10:02)

To bylo zase více než skvělé, má miláááá!

Twilly

1)  Twilly (01.06.2011 09:44)

jééééééžiš, mám tam překlep.. Mani se narodil v roku 1872!!! doma opravím

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse