Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

5. kapitola - Staré zranenia

 

 

 

Juls bola preč, ten maniak zmizol a ja som ostal v tom prekliatom salóniku sám. Cítil som sa maximálne trápne. Čo mám akože teraz robiť? No, tak som teda čakal. Minútu, dve, päť... po asi desiatej minúte pribehol Hunt. V rukách držal nejaké papiere a v tvári mal pekne šokovaný výraz.


„Tvoja mama sa volala McBridová?“ Zopakoval opatrne, ako keby som mal byť snáď retardovaný. Rozladene som prikývol.


„A vieš, kto boli jej rodičia?“ Zarazil ma svojou netradičnou otázkou.


„Náhodou viem, o čo ti, dopekla, ide?“ Díval som sa na neho s istou dávkou nedôvery. Premýšľal som, či sa môže upír regulérne zblázniť.


Netrpezlivo ma vyzýval svojím nedočkavým pohľadom, aby som mu to povedal.


„Bol to anglikánsky kňaz, do Chile prišiel aj s manželkou a mojou matkou, keď bola ešte malá z Afriky, bol to misionár. O čo ide?“ Znova som sa spýtal na to isté a začínal som pochybovať, že mi tento šialenec vôbec niekedy odpovie. Díval sa kamsi do neznáma neprítomným pohľadom, v ruke držal tie písomnosti a lapal po dychu. ON! UPÍR!!!


Potom jeho veľké telo bezvládne žuchlo na gauč. Po chvíľke znova študoval tie papiere a nakoniec na mňa uprel všetku svoju pozornosť.


Zaškeril sa trochu pochybovačne a zároveň trochu znechutene. „No to ma podrž!“ vyletelo z neho nakoniec.


„Ja viem, kto si...“ prehlásil nakoniec.


„Super, tak to sme dvaja!“ Ten drobný sarkazmus som si jednoducho nemohol odpustiť.

Spražil ma dosť zúrivým pohľadom a ja som mu vrátil kyslú grimasu.


„Na, tu máš,“ podával mi papiere, čo celý čas držal v ruke, „toto by ťa mohlo zaujímať.“


Váhavo som si ich od neho vzal. Potom si sadol na gauč a čakal na moju reakciu.


„Čo je to?“ Díval som sa mu do očí zatiaľ čo mi v ruke šušťali hárky papiera.


„Čítaj!“ vyzval ma a ja, vzhľadom k tomu, že som pochopil, že sa od neho asi nič nedozviem, začal som študovať tie papiere.


Boli to staré dokumenty týkajúce sa akejsi Annie Dunhillovej. Po letmom preštudovaní textu som pochopil, že je to akýsi výpis zo súdneho spisu a že tá „dáma“ bola pravdepodobne odsúdená za krádež a deportovaná kamsi do Austrálie.


Nechápal som o čo Huntovi ide.


„Fajn, pekné a na čo mi to, prosím ťa, je?“ Vracal som mu dokumenty späť. Vážne mi toho veľa nepovedali.


„Čítaj pozornejšie!“ napomenul ma a rýchlo vstal z gauča. Znova som na neho vrhol kyslú grimasu, ale absolútne si to nevšimol. Bol zabraný do svojho imaginárneho objavu.


„Pozri, tu!“ Prstom ukázal na osobné údaje onej nešťastnice.


„Annie Dunhillová, rodená McBridová, vidíš?“ Otočil sa na mňa celý rozradostený zo svojho objavu. Nie, mne to OZAJ stále nedochádzalo, veď McBridovcov chodilo po svete iste veľa.


„No a?“


Pretočil očami.


„Annie Dunhillová – McBridová, musela byť sestra tvojej mamy, čo znamená, že si Alicin bratranec. Vidíš, tu je zmienka aj o jej rodičoch, presne sa to zhoduje. Do bodky!“ Stále mlel s tým natešeným výrazom v tvári. Naraz sa pri pohľade na mňa zarazil, akoby mu niečo práve docvaklo.


„Doprdele!“ zaklial a vbehol si zúfalo rukou do vlasov. Menil nálady častejšie ako tehotná indiánka.


„Kto je, dopekla, tá Alice?“ dožadoval som sa nejakej odpovede, už mi pomaly totiž dochádzala všetka trpezlivosť.


„Alice je... bola... moja manželka.“ Zašepkal zatrpknuto a smutne sa zadíval kamsi do prázdna.


* * *


Nemohla som nenačúvať. Vlastne, ako upírka som sa nemusela ani pretvarovať, že to bola len náhoda, počula by som to tak či tak. Conor a Mani boli rodina. Síce nie pokrvná, ale natrafiť medzi upírmi na ozajstné rodinné vzťahy bol dosť neobvyklý jav. Šokujúce.


Zrazu mi došlo, že sa medzi nás opäť dostala Alice. Stále častejšie sa mi stávalo, že som ľutovala, že už je po smrti, lebo by som ju snáď najradšej roztrhla na milión kúskov. Ničila moje potenciálne vzťahy ešte aj zo záhrobia. Normálne som ju úprimne nenávidela!


Moju momentálnu zlosť som si vybila na nočnom stolíku. Jeho drevená konštrukcia nevydržala nápor mojej nenávisti a stolík sa rozlomil na dve časti. Chudák, má to už za sebou, bude treba kúpiť nový.


* * *


Aj cez steny bolo počuť ako Conor začal rozprávať celý príbeh Manimu. Úvod, týkajúci sa Annie a Alicinho narodenia poznal Conor od Carlisla. Rozprával mu o Truskovcoch, o Evelyn, o Carlislovom odchode, aj o Alicinom šťastnom detstve pod Conorovým dohľadom.


Ticho som vyšla zo svojej trucovne a pomaly sa priblížila k salóniku. Milovala som Conorov hlas, vždy som ho vydržala počúvať aj hodiny. Jeho farba mala priam hypnotický účinok na moje našponované nervy. A to dokonca až tak veľmi, že mi začínalo byť jedno, že rozpráva o tej malej zákernej mrche Alice. Oprela som sa o zárubňu a hltala každé Conorovo slovo, rovnako ako medzitým do príbehu zabratý Mani.


Pôsobivý príbeh zakončil našim stretnutím a spoločným odchodom zo spáleniska. Potom stíchol. Vždy som mala pri tejto časti chuť ho vziať do náručia a tíšiť ako malého chlapca. Aj tentoraz, vlastne ako vždy po tom, som odolala myšlienke na akýkoľvek fyzický kontakt s Conorom. V duchu som sa presvedčovala, že je to tentoraz preto, že tu je Mani a mohol by zase začať vyvádzať jeden alebo druhý, rovnako ako sa už stihli predviesť v univerzitnom parku.  V skutočnosti som sa bála len samej seba.


Potom sa rozhostilo zamyslené ticho. Conor sa pohrúžil do spomienok a Mani spracovával všetko, čo sa práve dozvedel. Zvieral dokumentáciu v ruke a čítal tie spisy stále dokola a dokola. Ako keby boli schopné ožiť a odpovedať mu na všetky otázky, ktoré sa mu tak horlivo premieľali v hlave.


„Ako to, že máš tie papiere, ako si sa k nim vôbec dostal? Ako to, že nezhoreli?“ Mani sa dožadoval dychtivo svojej odpovedi.


„No vieš, keď Annie zomrela, Carlisle sa ešte na tú loď vrátil. Bolo mu jasné, že spolu s trestancami idú na palube aj papiere týkajúce sa deportácie. Podplatil kapitána, aby mu ich dal pre Alice. Myslel, že ju raz bude zaujímať odkiaľ pochádza. No a keď sme od Truskocov odišli, Alice si ich automaticky brala so sebou. Nakoniec sme sa usadili v štátoch, tak sme všetky cennosti, vrátane týchto papierov, uložili do banky. Všetko čo mi po mojej žene ostalo, bolo bankové konto a dokumenty jej mamy.“ Zakončil svoju spoveď Conor.


Salónik sa znova ponoril do ťažkého ticha. Chlapi sedeli a obaja neprítomne hľadeli kamsi do svojich svetov a ja, stále opretá o veraje dverí, som sa kochala pohľadom na nich. Hlavou mi blyslo, že by mi snáď vôbec nevadilo, keby sa naše dvojčlenné spoločenstvo s Conorom rozšírilo ešte o jednu dušu. To by sa ale nesmeli pozabíjať v prvých piatich minútach nášho spolužitia.


Nad tou myšlienkou som definitívne pokrútila hlavou a zahnala ju kamsi, kde jej bolo lepšie než tu,  teraz medzi nami.


„Prespíš tu?“ spýtala som sa Maniho nevinne, ale v podstate som chytila takú tú škádlivú slinu. Bola tu až príliš vážna atmosféra a ja som jednoducho dostala chuť tých dvoch trochu naťahovať.


Mani vypúlil oči v nemom úžase a Conor? Zase temne zavrčal. Hmmm tak asi bude po srande.

„Tak nič, zabudnite, chalani,“ zapriadla som a rozbehla sa k sebe do izby. Bolo to len moje kráľovstvo a ja som vedela, že tam za mnou ani jeden nepôjde. Na jednej strane Mani netuší, kde to je a Conor... ten by si nikdy nič také nedovolil.


* * *


Druhý deň som ju nechcel pustiť do školy. Vedel som, že tam bude to nedochôdča. Strašne mi vadilo, ako sa k Julie choval. Ten pohľad, ktorým ju spaľoval ma dráždil snáď do nepríčetnosti.


„Kedy ti začínajú skúšky?“ Začal som nevinnou vetou. V hlave som už však mal  plán.


„O ôsmej ráno, prečo?“ Pri pohľade na jej obočie, ktoré v otázke vyletelo snáď do polky čela, mi bolo jasné, že ma má prečítaného skôr než som sa o niečo mohol začať snažiť.


Vzápätí ma spražila pomerne naštvaným pohľadom.


„Ak pomýšľaš na to, že pôjdeš so mnou a budeš ma držať na reťazi, tak to si vyhoď z hlavy, Conor!“ Hnev jej sálal z očí. Dokelu, toto mi fakt nevyjde.


„Nikdy som ťa nedržal na reťazi!“ oponoval som krotko, ale ostražito. Nechcel som sa hádať.


„Nie, nedržal,“ prisvedčila, „tak s tým, prosím ťa, nezačínaj teraz.“


Vydýchla si trochu unavene. Tento typ rozhovoru bol ozaj veľmi náročný, obzvlášť, ak sme obaja nechceli pokaziť to, čo sme si vybudovali.


„Julie, ja už nikomu nikdy nedovolím, aby ti ubližoval. Seba strážim, už nikdy... NIKDY neurobím nič také podlé ako vtedy a po Jamesovi som nešiel len preto, že ťa nedokážem a ani nechcem spustiť z očí. Nečakaj, že McBridovi budem držať otvorené dvere...“ Nedokázal som z nej spustiť oči.

Bola to moja Julie. Moja.


„Máš pravdu, Conor, ublížil si mi, ale nie tak ako si myslíš,“ povedala smutne. „Musím ísť, lebo zmeškám...“ Hrnula sa k dverám. Vystrelil som za ňou skôr, než stihla otvoriť tie prekliate dvere. Nemohol som ju nechať len tak odísť. Dlaňou som jej zabuchol dvere priamo pred nosom a ostal o ne opretý. Len pre prípad, že by nimi chcela predo mnou ujsť. Hypnotizoval som líniu jej profilu, zatiaľ čo ona stuhnuto stála predo mnou a neodvažovala sa pohnúť. Akoby zamrzla v čase a priestore.


„Julie...“ zašepkal som. Pod náporom môjho dychu sa jej rozhojdal prstenec vlasov pri uchu, čo sa jej uvoľnil z copu.


Strašne som sa jej chcel dotknúť. Tá potreba ma priam fyzicky bolela. V slabinách i v mojej mysli.


Čakala. Nepovedala ani len jediné slovo, nepohla sa ani o milimeter. Zmenila sa na sochu.


„... mám ťa veľmi rád,“ dopovedal som.


V jej strnulej póze nastala zmena. Napätosť ochabla a ona pomaly, veľmi pomaly, pootočila  svoju tvár smerom k mojej. V očiach mala neuveriteľný smútok.


„Ja viem, Conor a v tom je práve ten problém. A teraz ma pusť, musím do školy.“


Nenávidel som tú prázdnotu v jej hlase a očiach. Nenávidel som sám seba, keď som jej ubližoval. Neochotne som spustil dlaň z dverí a nechal ju opäť otvoriť tie blbé dvere. Z miesta som sa však nepohol. Nohy ma nechceli počúvať. Tvárili sa, že sú vrastené do zeme. A stál som tam, aj keď Julie odišla.


* * *


Dnes nemala náladu. Naše fakulty mali iba niekoľko spoločných predmetov, ale ja som sa na ne vyslovene tešil. Nie, tešil som sa na Juls.


„Ako...“ Chcel som sa spýtať ako sa má, ale nemilosrdne ma prerušila.


„Nechcem o tom hovoriť!“ štekla na mňa miesto pozdravu.


To vysvetľovalo jej náladu. V obrannom geste som zodvihol ruky a uvoľnil jej miesto na ktorom som ešte pred chvíľou sedel.


„Chová sa ako pračlovek,“ nadával som na neho mumlaním. Nepáčilo sa mi, že ju takto Hunt naštval. Musel to byť on. Neviem si predstaviť, kto iný by ešte dokázal Juls takto nahnevať.


„Povedala som, že o tom NECHCEM hovoriť!“ zasyčala na mňa.


Dokelu, to nie je fér, ja som ti predsa nič nespravil! Zahryzol som si radšej do jazyka a mlčal som. No, asi tak desať sekúnd. Ale ja som si jednoducho musel uľaviť a aj keď veľmi po tichu, vedel som, že Juls to bude počuť veľmi jasne.


„Je to debil!“


Juls prudko vstala a stolička, na ktorej sedela, sa nebezpečne zakymácala. Inštinktívne som ju zachytil skôr, než úplne spadla a narobila by nežiaduci hluk v posluchárni.


„Conor nie je žiadny debil, je to náhodou jeden slušný, milý a mimoriadne láskavý... človek, je to...“ Chrlila zo seba ďalšie a ďalšie slová chvály na toho blbca, čo si nevidí ani pod vlastný nos.

Aj napriek tomu, že sa snažila šepkať, pútala na seba pozornosť už len tým, že sa v prednáškovej sále, plnej sediacich študentov, postavila a tvári sa pri tom ako bohyňa pomsty.


„Je to debil, Juls, na tom trvám. Keby mu to aspoň trochu myslelo, videl by, že je do neho zamilovaná tá najúžasnejšia a najkrajšia žena, akú som len kedy videl. A sadni si, prosím ťa, všetci sa na nás dívajú.“


Chytil som ju jemne za zápästie a stiahol späť na stoličku, zatiaľ čo ona v nemom úžase otvárala ústa ako ryba na suchu. Popri tom nádherne zmätene mrkala závojom svojich tmavých mihalníc.


Zvyšok prednášok sme už spolu pre istotu nehovorili.


* * *

Mani má pravdu. Conor sa chová ako debil. Myslela som, aká som ja nečitateľná, že chcem, aby ma Conor miloval sám od seba a nie preto, že mi to dlhuje... alebo z povinnosti. Netušila som, či sa také vôbec niečo dá... milovať z povinnosti. Ja som ho milovala už dávno. On mňa nie. Keď mi dnes ráno povedal, že „ma má rád“, skoro ma to položilo priamo pred ním. Nie, on sa nikdy nedozvie o mojich citoch. To sa skôr postavím k hranici a sama škrtnem zápalkou.


Celú prednášku som miesto profesora sledovala Maniho profil. Bol zamyslený a asi trochu urazený. Bolo mi to ľúto. Tak ako si on dnes nevedomky zaryl do mojej otvorenej rany, pravdepodobne aj ja som Manuela pekne usadila. Snáď mi to odpustí.


Pod lavicou som naslepo našla jeho dlaň, do ktorej vkĺzla tá moja a povzbudivo stisla. Nepozrel sa na mňa, len ma po chvíľke jemne pohladil palcom po chrbte ruky. Odpustil mi.



Zhrnutie



předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

AMO

20)  AMO (28.12.2011 22:25)

Tak kdopak bude mít toho černého Petra. Komu zbydou oči pro pláč.
A už to děláš zase... namotáváš mě.
Ale Manuel se mi móóóc líbí. chlapec indiánskej. Proto ty vize... je příbuznej... bratránek?

Twilly

19)  Twilly (19.07.2011 17:04)

Leni, dnes mi tak nádherně dodáváš energie, že ani netušíš... díky ti moc, za tvé čtení

Lenka326

18)  Lenka326 (19.07.2011 16:59)

To je neuvěřitelná náhoda, Mani je bratranec Alice! Tý jo! Jak je ten svět malý.
Chudák Julie a trdlo Connor, škoda, že používá nepřesná slova! A ona si pořád myslí, že je jen náhrada, že je s ní jen z vděčnosti. Ach jo! Jak dlouho to bude trvat, než si konečně vysvětlí, jak to s nima oběma je???

Twilly

17)  Twilly (06.06.2011 16:59)

Krisi, po pravdě, Mani začal bavit i mě. Zatím mě ten pacholek baví ze všech mých chlapů nejvíc... ani nevím proč ... děkuju za přízeň

Haničko, jo, přesně. Nezažila jsem to, ale tohle je asi má hrubá představa, jak bych asi stejnou situaci řešila já...

Evelyn

16)  Evelyn (03.06.2011 11:31)

Juliette a její pocity chápu. Mít pocit, že vždy bude ta druhá, že mezi ní a milovaným mužem stojí mrtvá žena a její přízrak nikdy nezmizí...

Kristiana

15)  Kristiana (31.05.2011 18:47)

Mám zapnuté upozorňování na kapitoly emailem, ale nic mi nepřišlo, takže jsem si pětky všimla až teď.
" Menil nálady častejšie ako tehotná indiánka." Manuel mě začal bavit, mám ráda lidi se smyslem pro sarkasmus ;).
Dost dobře chápu, že Julie Alici nesnáší. I když je mrtvá, stále znesnadňuje Juliin vztah s Conorem. Nepochybuju o tom, že Conor má Julie víc než jen rád, ale mám pocit, že než si s ní začne bude se muset přenést přes Alicinu smrt a samozřejmě uvést mezi ním a Julií vše na pravou míru.
Ve chvíli, kdy jí zatarasil dveře, jsem si myslela, že by si snad mohli rozumně promluvit a vzájemně si vysvětlit svůj způsob myšlení. Kdyby oba nebyli tolik tvrdohlaví a nebáli se ukázat svoje city, možná by se jejich vztah vyřešil. Jenže to by jsi jim to moc ulehčila, viď? :) Jsem zvědavá a těším se, co na ně ještě chytáš. ;)
Manuelovi je pekelně všímavý, ale asi Jul nepomůže se získáním Conora? Tuším, že by ji chlapec rád pro sebe a napadá mě, jestli Jul s ním nebude chtít zapomenou na Conora.
Krásná kapitolka. Líbí se mi, jak Conor a Jul kolem sebe krouží, myslí a nevědí .

Twilly

14)  Twilly (30.05.2011 10:45)

Až tě budu mít dost, tak určitě... jak jsem napsala, počítám s tvým právem veta... tahle povídka je vlastně "tvoje" :D

Bosorka

13)  Bosorka (30.05.2011 10:37)

Hele že až mě budeš mít dost, řekneš mi: "Kuš, stará!" ?

Twilly

12)  Twilly (30.05.2011 10:35)

Měňavku??? Tak měňavku? Jo měňavku!!! :D :D ... uvidíme, řekl slepý

Zase mi měníš koncepci, drahoušku, já vím, proč čekám na tvoje právo veta...

Bosorka

11)  Bosorka (30.05.2011 10:26)

A Manu by se mohl dát do kupy třeba s nějakou měňavkou měňavou už mlčím, už mlčím - nechť autorčiny velebené závity mozkové samy rozhodnou!

Twilly

10)  Twilly (30.05.2011 09:18)

Chjo.. tak zkusím, co mé šroubečky vymymslí

monikola

9)  monikola (30.05.2011 08:59)

ach...aaaaaaaaaach..ach...toto je strašné...my čitatelia vieme, že oni sa ľúbia a tak radi by sme ich nejako popostrčili (prípadne im to rovno i vtĺkli do tých zadubených hláv..veď sú upíri, fyzické násilie im neublíži ) ale nedá sa...musíme pekne krásne počkať kým sa to vyrieši samo, či vlastne kým to vyrieši Twilda...

inak súhlasím s Bosorkou...taktiež prajem Manimu hodne zdaru ale s nikym iným ako s Juliou inak

Bosorka

8)  Bosorka (30.05.2011 07:51)

Twillíku, když ty tam vždycky šupneš nějakého úžasného a hlavně osamělého mužského.... A já mu přeji jen to nejlepší a to mu můžeš dát jen ty!
PS: Holt nesmíš nikoho dávat singl! :D

kytka

7)  kytka (29.05.2011 23:07)

Ty jsi zlatoušek. Kdepak holka moje, hlava a nápad se cení. Naše sousedské prudění může být rádo, že nás neplácneš novinama.

Twilly

6)  Twilly (29.05.2011 23:03)

Kdyby nebylo vás, Květko, tak k téhle povídce ani nedojde.. to vy, zlatíčka moje, dáváte ty správné otázky, po kterých se mi v hlavě otáčejí kolečka... ... opravdu bych vás s Bosi nejraděj označila za spoluautorky... protože bez vás by to opravdu nebylo

kytka

5)  kytka (29.05.2011 22:57)

Verunko, já vím, že nemluvila, to byl jen takový obrat. Když já jsem na těch Tvých povídkách závislá. To není pochlebování, to je fakt. Připadá mi to takové akční, jako kdybych seděla proti Tobě, Ty mi to vyprávíš a já do toho kecám a ptám se.

Twilly

4)  Twilly (29.05.2011 22:53)

Květuško, ona nemluvila, jen si to myslela.. ale když uvážíš, že pokud v něčem chybuješ a víš o tom, je snadné hodit to na nějakou osobu, nejlíp na takovou, která se nemůže bránit. Takovou berličkou je pro Julii právě Alice. Vidí ji jako základ svých problémů... jinak děkuju, za komentík, Květuško, co já bych bez tebe dělala

Ty brďo, eMuš, normálne som si to musela pričítať dva razy. Niekedy sa strácam.. ako napr. teraz, som nevedela, ktorého že to chceš knokoutovať

Bosi, už zase???? To se jako mám přidat do zástupu Mišutky a Ivušky ohledně nekonečných ság rodu Cullenů

Bosorka

3)  Bosorka (29.05.2011 16:23)

Já se Juls vůbec nedivím, že Alici nemá ráda. Teoreticky je to vlastně "svatořečená" bývalka...
Chudinka MAnu - opuštěný, nemilovaný... ;) :D

eMuska

2)  eMuska (29.05.2011 10:15)

Neee! Na pár sekúnd si spravím raddosť a z Maniho ksichtu spravím zelené... hm. Tak: On je to klepnuté, keby niečo.
Som... vytočená. Conor JE debil, ale zato, že povedal MáM ťA RáD. Najradšej by som ale nie, pretože je to Conor a nie Mani. Tak. Mal povedať MILUJEM a nie že rád, pffff! Ojš!
A dokonca - čo to to tu to, s tými onými? Jaké vúzby rodinné prarodinné cez Alice a spol? To akože fatk? Oni boli rodina? príde mi to ešte divnejšie ako Jessice rodina Cullenovcov, ale čo už....
Ciii, takže predsa len to bude rodinný bermuďák! Svojím spôsobom, samozrejme. Ale aj tak, ach nervy!
Joj.

Ale Conor v tom lieta, už sa len vysloviť, tešujem veľmo moc!

kytka

1)  kytka (28.05.2011 23:05)

Tak Alice a Mani jsou příbuzní. Tvoje kombinační schopnosti mě nepřestanou překvapovat. To totiž dává Tvým povídkám takový náboj, jak při každé nově zjištěné překvapivé skutečnosti úplně ožiju - ááá, tak to tedy je! - a tak podobně.
Chudák Juls, neřekne mu o svých citech. Takhle se bude jen užírat. A Conor se v tom chudák taky pěkně plácá. :p
Bude jí chtít chránit, bude žárlit, akorát jí naštve, ale co cítí přesně neřekne.
Překvapilo mě, jak Juls nepěkně mluvila o Alice. Asi proto, že Conor na ní stále myslí.:p
Verunko, půjde se mi krásně spát, po skvělém čtení. Děkuji a dobrou.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek