Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

8. kapitola – Miluje ma... nemiluje ma... miluje ma....

 

(dnes je trochu odklon od mojej zvyčajnej hudby, ale myslím, že táto pesníčka sedí na túto kapitolu ako detská prdelka na šerbel ♥)

 

 

 

 

Mala som pocit, že sa zadusím, od toho ako sa mi zvieralo hrdlo. Snáď to bolo hnevom, či plačom bez sĺz, ja neviem. Ale bolo to horšie ako po tom našom milovaní. Stál tam a díval sa na mňa ako na posledný zákusok na tácke, ktorý mu ktosi kradne a on nič neurobí. Tie jeho nešťastné šťeňacie oči. Krásne oči, ktoré mi nikdy patriť nebudú.


Myslela som, že ma bude chcieť zadržať, že mi nedovolí odísť, že jednoducho KONEČNE niečo povie... nie. Zastavila som sa na schodoch, dala mu šancu a on sa na ňu vykašľal. Čo si mám, preboha, myslieť o tom ako sa na mňa díva a robí úplne niečo, čo je v rozpore s tým pohľadom? Buď si vymýšľam, alebo si domýšľam. Alebo som už úplný cvok.


Nakoniec som sa predsa len rozhodla ísť za Manuelom. Býval na priváte. Nič nóbl, ale bolo to lepšie ako päsťou do oka. Býval v hornom byte malého poschodového domčeka u starého pána Beninga. Bol to bývalý profesor na tunajšej univerzite a svojho času vyučoval umenie. Bol to taký ten výstredný pán, ale tak milo výstredný. Miesto tmavosivej kravaty, ktorá bola stále v móde nosil krikľavo červeného motýlika. Inak vyzeral neuveriteľne škrobene, ako keby učil biológiu a nie umenie. Čistý škandál v móde. V skutočnosti to bol strašne milý, nápaditý a vtipný dedulo. Miloval umenie, tak ako len človek dokáže a dokázal o ňom hovoriť neuveriteľne pútavo. Zopár ráz sme ho s Manuelom stretli v parku, posadil sa na lavičku, vždy pri tom sedel opačne, nohy mal prestrčené cez voľný priestor medzi sedadlom a operadlom, ktoré tvorili drevené laty. O tie sa potom rád opieral lakťami a ruky držal zasnene pod bradou. Jeho pohľad sa často zasekol na imaginárnom bode, tvár mu zdobil nadšený výraz a on rozprával. Svoj fascinujúci príbeh umenia. Maliarskeho, sochárskeho, spisovateľského... a my s Manuelom a zopár študentmi sme sedávali v obkľúčení jeho lavičky a počúvali.


Bol sám a žil si podľa svojich vlastných pravidiel. V jeho prípade to bolo najmä maľovanie, do ktorého sa naplno pustil po nástupe na dôchodok a chcel Maniho „študovať“ presne pre tieto účely. Sníval totiž o tom, že namaľuje Maniho portrét. Maniho exotický výzor ho oslnil natoľko, že mu nakoniec ponúkol aj podnájom.


Bola som rada, že Mani súhlasil. Takto som mala k profesorovi Beningovi a jeho historkám bližšie. Zároveň som bola rada, že Mani nebýva u nejakej staršej vdovy, ktorá prevádzkuje penzión pre študentov. To by som k nemu ozaj nemohla o tejto dobe. Veď sa už pomaly zmrákalo. A vlastne ako dámska návšteva by som určite nikde nebola tolerovaná.


Zato profesorovi Beningovi boli spoločenské maniere vždy ukradnuté. Proti čomu sa dalo bojovať, to bolo jeho. Aj napriek tomu zmätočne škrobenému výzoru. Bol strašne fajn.


Roztrasenou rukou som zaklopala na dvere a s narastajúcou trémou som očakávala to približujúce sa tlčúce srdce. Dokonale som počula aj cez dvere šúpavý zvuk, ktorý vydávali papuče na jeho nohách pri kontakte s lešteným dreveným povrchom parkiet. Najprv boli tie zvuky celkom pravidelné, ale čím viac sa približovali k dverám, tým sa menil ich rytmus.


Zámok vo dverách zaštrkotal, kľúče, tvoriace veľký zväzok rinčali pri otáčaní v zámku a nakoniec... dvere sa otvorili: „Dobrý deň, slečna Hennyová, aké prekvapenie!“ Tváril sa ozaj potešene.


„Prosím, len Julie, pán profesor,“ navrhla som a nepatrne prikývla na pozdrav.


„Juliette, je prekrásne meno, slečna. Prosím vojdite, nech sa páči.“ Rukou aj úsmevom na perách naznačoval, že som aj v túto hodinu vítaná aj napriek nevhodnosti a napriek všetkým konvenciám. Trochu ma to upokojilo, ale tréma tu stále ostávala.


„Ja som... prišla som...“ koktala som ako dieťa prichytené pri klamstve.


„Za Manuelom však? Som si istý, že sa poteší, len čo vás uvidí. Veď aj mne ste svojou návštevou rozsvetlila dnešný ponurý večer." Správal sa galantne. Ako pravý gentleman. Mierne sa uklonil, pričom zo mňa nespúšťal zrak a rukou naznačil pozývacie gesto. Nesmelo som prikývla a keď sa otočil a kráčal do salónika, pripadal mi ako sprievodca v múzeu. Čakala som, kedy začne vysvetľovať pôvod a históriu všetkých tých umeleckých diel, ktoré lemovali všetky steny.


Uveličená všetkou tou krásou som si sadla a obdivovala profesorovu zbierku obrazov.


„Samozrejme, sú to všetko len repliky, ale nadovšetko ich milujem. Takmer ako tých, čo ich stvorili. Mám rád temnú renesanciu,“ rozprával, zatiaľ čo láskyplne hladil zložitý rám temného obrazu z ktorého sa na nás dívali oči samotného Rembrandta. Bol to jeho autoportrét, viditeľne profesorov najobľúbenejší. Hneď vedľa toho obrazu visela zarámovaná skica Rembrandtovej Saskie. Jeho večnej múzy.


Hlavou mi rýchlo preblesklo, či aj Rembrandtovi a Saskii šlo všetko ako po masle, alebo im osud prinášal prekážky. Sľúbila som si, že o týchto dvoch si v knižnici skúsim nájsť nejakú biografiu. Ich tváre na mňa urobili ohromný dojem, aj keď som tieto obrazy dávno poznala. Zrazu som ich videla inými očami.


„Juls,“ ozval sa tichý Maniho hlas za mojim chrbtom. Musela som byť riadne zaujatá obrazmi a vlastnými myšlienkami, keď som nezachytila dve tlčúce srdcia v miestnosti.


„Pán profesor...“ začal Mani, ale profesor ho rýchlo zastavil jediným pohybom ruky.


„Nič mi nevysvetľujte, Manuel, nie je to moja vec a slečna Juliette je príjemná mladá dáma, pobudnúť v jej spoločnosti bolo pre mňa cťou.“ Uklonil sa a šibalsky na mňa mrkol. Ak by som bola ešte človekom, určite by som bola celá zružovelá od hanby. Celkom určite to bol jeden z posledných gentlemanov, ktorí ešte na svete sú.


Manuel sa na neho usmial, bolo to také nevypovedané ďakujem.


„Myslím, Juls, že malá prechádzka by nám obom mohla urobiť dobre, čo povieš?“ Mani sa mi díval priamo do očí. Podala som mu ruku a vykročili sme k dverám. Pri nich som sa zastavila a rozlúčila sa s profesorom. Vyčaroval mi úsmev na tvári, keď po celom nanajvýš škrobenom, ale aj napriek tomu veľmi príjemnom, rozlúčení na mňa chlapčensky mrkol jedným okom.


* * *


Tým, že Juls prišla sem, ma prekvapila.


Keď som ušiel od ich prejavov náklonnosti, takmer sa mi rozskočila hlava a srdce sa snažilo prebojovať cez hrudný kôš. Žiarlil som, soptil, z celého srdca som si želal byť na JEHO mieste!!! Nedalo sa tam zostať. Musel som okamžite zmiznúť.


A teraz je Juls tu. So mnou. Nie s ním, ale so mnou. Ak by som nevidel na vlastné oči ich oheň, tú vášeň čo ich dvoch spaľuje, bol by som ten najšťastnejší čiastočný upír na svete... ale to, že je teraz tu, znamenalo iba jediné.


„Tak čo urobil tentoraz... alebo mám sa pýtať, čo neurobil?“ prerušil som naše ticho.


Odmietala sa na mňa pozrieť. Tvárila sa ako kôpka nešťastia a od nervozity si hrýzla spodnú peru. Skutočne bola nádherná.


„To som až taká priehľadná?“ zakňučala zničene a bezradne rozhodila rukami.


„Po pravde, si. A on tiež. Ste úplne jasní a jediní kto o tom ešte nevie, ste zase len vy dvaja!“ pustil som sa do nej prudko.


„Nemyslím!“ Snažila sa mi oponovať. „Dobre vieš, že upíri sa vo svojej existencii zamilujú len raz a on si už to svoje len raz minul.“


Keď trucovala, bola čarovná. V tvári jej nahnevane žiarili vyčítavé oči ako dva topásy a spodnú peru mala detsky odutú. Túžba pobozkať ju na tú peru ma lákala viac než kedykoľvek inokedy. Bol som s ňou sám, ona bola sklamaná a nahnevaná a riadne doráňaná. Nebolo by nič jednoduchšie ako tento holý fakt využiť. Či zneužiť. Ale to som jej urobiť nemohol. A nemohol som to urobiť ani sebe. Už by som viac nesmel byť v jej blízkosti tak ako doteraz. Považovala ma za priateľa a aj napriek tomu, že musela vedieť o mojich citoch, tolerovala ma pri sebe. Pre mňa to bolo možno málo, chcel by som viac. Oveľa viac. Ale prísť o jej náklonnosť by bol čistý nerozum.


Konečne som odtrhol oči od jej pier. V hlave som si rýchlo prehral to posledné, čo som zachytil. Ehm, Conor a jeho bývalá manželka...


„A napadlo ti, milá Juls, že do svojej ženy nemusel byť práve zamilovaný?“ Netušil som ako ešte jej mám naznačiť, že to čo vidím z jeho očí je láska. Viem, je to presne to, čo by som nemal robiť. Stváram tu samé kontraproduktívne zásahy, ale Juls ma nemiluje a čo je ďaleko horšie, je nešťastná. Kvôli tomu smradovi!


„Nezbláznil si sa náhodou?“ Vytreštila na mňa oči a rukou mi rovno siahla čelo. Jej dotyk bol magický, akoby mnou preletela elektrina. Skôr, než ju strhnem do náručia a urobím to, že ju hoc aj nasilu pobozkám, som uhol hlavou ako puberťák pred mamou.


„Nie nezbláznil!“ odsekol som. Pre istotu som sa jej otočil chrbtom a maskoval svoje najtajnejšie túžby kopaním do kamienkov s takou vervou, akoby to bola tá najzaujímavejšia práca na svete.


„Nemôže ma milovať, on miloval predsa ju...“ zašepkala neprítomne. Ten hlas bol taký cudzí a taký smutný, že som sa jednoducho musel otočiť naspäť k nej.


„Juls, zlato,“ prebehol som jej prstami po tvári a užíval si, že sa k mojej ruke inštinktívne pritisla.


„Ber do úvahy, že ju poznal od mala. Veď mu slintala na košeľu a bohvie čo ešte, musel k nej niečo cítiť. Nepochybujem, že to bol silný vzťah, ale to čo vidím, keď sa dívam na vás dvoch,“ pane bože odpusť mi, že si tak nehanebne pílim pod sebou konár!!! „je to láska, ver mi.“


Vedel som, čo musím urobiť a bolo mi to proti srsti, ale pre Juls, hocčo.


„Poď sem,“ nastavil som jej náruč. Potrebovala ma ako priateľa. Nič viac, nič menej. LEN ako priateľa.


A ona to privítala s previnilým pohľadom. Ani som sa nenazdal a už sa stúlila v mojej náruči akoby tam odjakživa patrila. Jej vôňa sa rozprestrela všade naokolo. Krásna, svieža, celkom mi rozdrásala moje sny. Jej vôňa mala ovocno-kvetinový základ prevoňaný slnkom.


* * *

Mani ma nakoniec donútil ísť domov. Keby ma neodprevadil osobne, asi by som sa tam ani neobjavila. Aj tak som mala sto chutí ujsť. Malo to však jeden háčik. Mani ma pevne držal za ruku.


Otvoril vstupné dvere a bez akýchkoľvek pochybností vletel dovnútra. A ja som za ním vlala ako vlajka vo vetre.


„Ešte raz jej niečo urobíš, vlastnoručne ti podpálim ten tvoj upírsky zadok!“ vrieskal na Conora a ďubal mu pri tom ukazováčikom do hrude takmer za každým slovom. Ja som sa medzitým snažila nadobudnúť rovnováhu za Maniho chrbtom. Ten truľko ma stále odmietal pustiť.


Conor len stál a nechápavo skákal pohľadom z Maniho na mňa a naspäť. Akoby sa díval na tenisový zápas.


„Skončil si?“ spýtal sa ho udivene, ale medzitým už jeho pohľad spútaval mňa. Dosť vyčítavý pohľad to bol, len čo bola pravda.


„Na teraz, hej, ale aj tak mi nič...“ Mani bol celý zadýchaný z toho revu, ale nebolo mu dopriate pokračovať.


„...ja viem, nič ti nezabráni vlastnoručne mi podpáliť môj upírsky zadok. Už to viem naspamäť, opakuješ sa, McBride.“ Sarkazmus z jeho plných úst kvapkal ako jed.


„To je dobre, aspoň si to zapamätáš!“ Nedal sa ani Mani zahanbiť.


Na Maniho pohotovú repliku Conor iba temne zavrčal.


„Skončili ste, vy dvaja? Povedal vám dvom už niekto, že ste pekne súťaživí? Beda prvej cene, ešte ju od samej radosti roztrháte na dvoje.“ Nedalo mi nerypnúť si do nich.


„Tebe by som nikdy neublížil, Juls a ty to vieš,“ prebil ma svojim spôsobom Manuel. Nechcela som naznačovať, že som ich prvá cena, ale Mani to práve potvrdil a Conor nevyvracal. Čistý blázinec.


Rozhostilo sa nepríjemné ticho, behom ktorého som si nejakým zázrakom vyprostila ruku z Manuelovho zovretia a zamierila som si to na druhý koniec salónika. Musela som byť od oboch čo najďalej. Jeden narušoval moje myslenie, druhý mi znemožňoval dýchať. Môže sa upír zblázniť?!

Tak ak už tuto náš šaman nemá čo dodať, rád by som s vami  oboma čosi prejednal.“ Na Conorovi bolo vidno, že už sa necíti taký istý ako pred chvíľou.


„O čo ide?“ strelil po ňom otázku Mani. Z Conorovho hlasu vydedukoval, že ide o niečo vážne, niečo, čo je na míle vzdialené od predošlého naťahovania a vystatovania chlapského ega.


„O Julie,“ odpovedal mu rovnako prirodzene Conor. Ich striedanie nálad bolo fascinujúce. Jednu chvíľu sa chovali ako dvaja neposlušní šraci a teraz ako dvaja kooperujúci DOSPELÍ.


„Počúvam!“ Manuel bol vážne zaujatý.


„Haló, chlapci, nevadí vám náhodou moja prítomnosť?“ Mávala som im pred očami, len aby som upútala pozornosť. Keď sa však do mňa zapichli dva páry vyčítavých očí, naštvane som odišla trucovať na gauč. A demonštratívne som si založila ruky na prsiach a mračila sa čo najviac to len šlo.


„Takže ako som povedal, ide o Julie, mám určitý návrh pre vás oboch.“ Začal tajomne Conor.



Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

AMO

11)  AMO (28.12.2011 23:18)

Proč se bojím, že Conor nechce řešit vztahy, ale dary.:D :D :D :D
A tak budu doufat, že se mu brzy rozsvítí

Lenka326

10)  Lenka326 (19.07.2011 17:38)

Kdoví, jak je to vlastně s tou upírskou láskou. Opravdu může být jen jedna ta opravdová? A má Manuel pravdu, že pro Connora jí nemusela být Alice? Ale Connor Julii skutečně miluje , takže to vypadá, že se náš šaman trefil. Ale už by to fakt mohli nějak rozseknout.
A zatím to vypadá, že místo srdečních trablů budou řešit něco jiného. Jsem zvědavá, co

Kristiana

9)  Kristiana (07.06.2011 20:25)

Jak Mani vůbec může pochybovat o Conorově lásce k Alici? Vlasně může, když ty dva spolu nikdy neviděl, ale i tak mě tím trochu popudil. Na druhou stranu jsem si říkala, aby mu Julie uvěřila.
A nemyslím si, že láska k Alici vyprchala po tom, co se zamiloval do Julie. City nejdou vymazat, jen změnit. Alici miloval, Julie je jeho osudem.
Vím, motám se do toho a pravděpodobně se chápu jen já.
Od Maniho je hezké, že se ji nesnaží získat pro sebe, ale pomoci těm dvoum. I když by mohl využít příležitosti a zkusit to na Julie ve chvíli, kdy by mu možná dala šanci, aby zapomněla na Conora, ale neudělal to. Mani je sladký. Snad se pro něj taky nějaká spřízněná duše najde.
Co má Conor za návrh?

Evelyn

8)  Evelyn (06.06.2011 12:49)

To je konec Connor miloval Alici, to bez pochyby, ale ona už není (nebo si to on alespoň myslí). A je tu Julie. Miluje ji, ale připustit si to nechce a možná ani nemůže. Kdyby se s Alicí rozešel nebo ona s ním, bylo by to jiné. Jenže takhle je tu její památka, kterou je třeba uctívat a nepošlapat ji vztahem s jinou ženou...
Twilluško, krásně jsi nám to vylíčila
Teď jsem ale hrozně zvědavá na ten návrh

7)  Beatrix (05.06.2011 20:11)

Dobree :-)

monikola

6)  monikola (05.06.2011 11:59)

teeeda Mani je macher... a Conor je hlava dutá :D no som ťažko zvedavá na ten návrh

kytka

5)  kytka (05.06.2011 11:52)

Bosinko, mně to jen připomnělo na vlastní kůži prožitou takovou situaci, tak odtud můj názor. Jen takové vnitřní cítění.;)

Twilly

4)  Twilly (05.06.2011 11:01)

Konec-nekonec, Bosi včera večer jsem už padala na hubu.. pokráčko snad bude co nejdříve, nemám zatím ani ťuk napsaný, ale já to ještě promyslím, ju? :D

eMuska

3)  eMuska (05.06.2011 10:19)

Hlava, že je moja, znak, že je tvoja...
Ci pačky, Conor, ty si regulérnje pako! Tešujem! A že dohoda, no pch! Že "Beriem si ju na víkendy!" Ach jéje... Ťulpasovia...

Bosorka

2)  Bosorka (05.06.2011 06:55)

Hele co to je za konec?! Jako co je toto?! Jaký návrh?!
Manuelku, čtvrtupírku rozmilý, ty jsi takové zlatíčko....jsi hodný, milý a máš velké , že nezneužíváš situace. NEboj i tebe štěstí potká, že jo Twilluško ;)

Kyti - já ti nevím... Co te to "opravdová" láska? Různé vztahy mají přece různou intenzitu - někdy je to více o tom živočišném magnetismu, někdy více o souznění duší - kdo ale určí, co znamená víc a co méně?
Miloval Alici tečka vztah skončil tečka miluje Juls.....

kytka

1)  kytka (05.06.2011 01:20)

Verunko, dnes v noci mě určitě klepne. Před chvílí jsem skončila u Bajušky, nemusím Ti říkat, a teď tohle. Takový infartkový konec. Manuel je borec. Krásně je oba odhadl. Snad už si konečně řeknou o svých citech, nebo se utrápí. Na Manuelově teorii, že Alice "opravdově" nemiloval by mohlo něco být. Jak popisuješ vztah s Julií, je to takové živočišnější, asi, snad, to pravé.
O čem se asi bude jednat? Dar.
Moc se těším na další. Byl to skvělý díleček. Písnička byla opravdu "jiná", ale krásná, krásně mi to podkreslila. Tak děkuji moc a dobrou.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still