Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

3. kapitola – Fiasko?

 

 

 

Bála som sa pohnúť. Nie, ja som sa nechcela pohnúť. Bolo mi krásne a zvláštne zároveň. Hlavou mi lietali myšlienky typu: Prečo sa toto nestalo už skôr? Ako to, že som si nevšimla, že Conor je... čo je? Je krásny? Mužný? Veď je to predsa Conor!!! Panebože, som zamilovaná, asi... či nie??? Každopádne, šrotovalo mi to v hlave ako v hrnci s hrachom.


Ani Conor sa nehýbal. Pokojne ležal, ako socha, nie však stuhnutý a to mi ponechávalo ešte tú trochu nie príliš konkrétnej nádeje. Bol jednoducho len bez pohybu.  A to ma dostávalo do stavu nepríčetnosti aj napriek tej nádeji. Uvedomila som si, aké hrozné je nevedieť...


Zrazu ma prepadla neuveriteľne silná potreba ho pohladiť. Všetkou silou vôle, ktorú som ešte ako-tak ovládala, som nechala ruky nečinné. Horúčkovito som premýšľala, či mám urobiť prvý krok ja, alebo to nechám na ňom. Vo chvíli, keď som pozbierala všetku odvahu a hrdosť, ma pohladil po vlasoch Conor. Na temene som zacítila jeho pery a moje vnútro sa chystalo explodovať šťastím.


„Prepáč, Julie, sľubujem, že sa to už nikdy viac nestane...“ Jeho hlas znel tak cudzo. Akoby mu nepatril.


Mne sa zase číra radosť z jeho dotyku zmenila na vražedný úder, ktorý ma takmer zrazil na kolená aj keď som bola v polohe ležmo. Tak toto rozhodne neboli slová, po ktorých som v tej chvíli túžila. Moja opantanosť bola preč a hnev sa opäť prihlásil.


V sekunde som sa vyšvihla do sedu. Nepochybovala som o tom, že z mojich očí sršia samotné blesky.


„Fajn!“ Na viac som sa jednoducho nezmohla. Keby ma zrazila loď, ktorou sme prišli a preplávala cezo mňa, bola by som na tom lepšie, než po tej jeho krutej vete.


A ten jeho vyjavený pohľad! On sa cíti zranený? ON??!! Dokelu, musím preč. Okamžite! Letmým pohľadom som zhľadávala zvyšky svojho oblečenia. Košeľa bola odhodené asi tri metre od Conora a sukňa zase na opačnej strane, visela z eukalyptu nie v práve najelegantnejšej póze.


Skôr než som sa mohla rozbehnúť za svojimi vecami, chytil ma prudko za zápästie a tým, na môj vkus, príliš hlučným tichom spolu s nevôľou pustiť ma, si pýtal moju pozornosť.


„Julie...“ Jeho hlas snáď absorboval bolesť celého sveta. Toto je NEFÉR!


Keď som sa na neho konečne pozrela, v tvári mal presne ten zranený smutný výraz, ktorý so vidieť nechcela. Tak, ako som mala sto chutí ho pred chvíľkou roztrhať na drobné kúsočky a spáliť na uhol, teraz by som sa mu úplne pokojne zložila v náruči. Rovnako ako to bývalo pred týmto úbohým fiaskom. Ako keď sme ešte bývali.. len priatelia. Povzdychla som si nad svojimi rýchlymi úvahami.


„Julie ja...“ začal, ale nedala som mu šancu. Svojim prstami som zakryla jeho dokonalé ústa. Bolo mi jasné, že by nepovedal to, čo som tak túžila počuť. Povedal by určite presný opak.


Moju dlaň, stále zotrvávajúcu na jeho perách, uväznil tou svojou. Zľahka ju premiestnil na svoje líce a ešte viac sa k mojej ruke pritúlil. Celý čas zo mňa nespúšťal svoj uhrančivý prosebný pohľad. Nedokázala som sa od jeho očí odtrhnúť. Drásali mi moje mŕtve srdce a ak som aj niekedy dušu mala, teraz sa tá chudinka váľala v prachu podupaná a odhodená.


Nepatrným pohybom chcel moju ruku vrátiť späť k svojim ústam. No len čo sa ma jeho pery dotkli, mala som pocit, že vo mne čosi explodovalo. Vyšklbla som mu vlastnú dlaň a hystericky ju skryla za chrbát.


Mala som čo robiť, aby som k svojmu detinskému chovaniu nepridala aj bláznivý škrípavý smiech.


„Máš pravdu, toto asi nebol najšťastnejší nápad.“ Konečne uhol pohľadom a konečne ma prepustil zo svojej moci.


Najhoršie však bolo to pozerať sa na neho, ako ľutoval všetko, čo sa dnes stalo. To bol pravdepodobne ten najtvrdší úder, ktorý mi mohol uštedriť. Odmietnutie. Sklamanie. A navrch všetkého... ľútosť.


Choď do čerta ty jeden starý somár!!! Keď si nevidíš ani na koniec nosa, čo mám urobiť, aby si videl, že JA, na rozdiel od tvojej Alice, som tu??!! Ona tu už s tebou nie je. To ja ťa milujem, počuješ? MILUJEM!!! Milujem???

Moje myšlienky ma zrazili na kolená. Netuším ako k tomu došlo, ale už som si asi nemohla ďalej klamať. Moje zmýšľanie sa rapídne zmenilo. Otočilo sa o stoosemdesiat stupňov a ja som kdesi uprostred tejto divokej jazdy stratila opraty. Zavolať na rozbehnuté kone prrr stačiť určite nebude.


„Nechám ti súkromie, obleč sa a...“ vetu nedokončil, len si nervózne prešiel rukou do vlasov.


Mala som pocit, že mu je trápne...z nás. A mne bolo trápne zo seba samej.


Fiasko. Inak sa to ozaj nedalo nazvať.


* * *


Ublížil som jej. Jedinej osobe, ktorá pri mne od začiatku stála. Jedinej duši, čo mi ešte ostala. Všetko som zničil. Som korunovaný debil.


Ležala mi na hrudi a ja som nevedel, čo povedať. Bál som sa, že je naštvaná a že sa ma bojí. Ani by som sa jej nečudoval. Vrhol som sa na ňu ako taký nadržaný puberťák a teraz spätne mi môj čin prišiel neuveriteľne surový.


Nenapadlo mi nič iné ako ju pohladiť po vlasoch a pravdepodobne naposledy, vtisnúť ten kamarátsky bozk, ktorý som vždy zvykol. Vedel som, že ju musím ubezpečiť, že to už viac neurobím. Že jej už takto nikdy neublížim, aj keď odčiniť svoju hrubosť som už nemohol. Stalo sa.


„Prepáč, Julie, sľubujem, že sa to už nikdy viac nestane...“ ozval som sa nesmelo, ale ani zďaleka to nevystihovalo moje zúfalstvo, ak by to bolo možné, najradšej by som sa niekam nakopal.


Vystrelila ako naštvaný čertík zo škatuľky a precedila pomedzi pery: „Fajn!“


Fajn? Fajn??? Hystericky revalo moje podvedomie. Je to v keli, je fakt naštvaná...

„Julie...“ snažil som sa zachrániť situáciu, ale jej jantárové oči potemneli ešte väčším hnevom. Kristepane som skutočný netvor!!!


Všimol som si, že sa už na mňa viac nedokázala pozerať. Bol som jej určite odporný. Pochopiteľne. Keď sa však snažila odo mňa ujsť a obliecť, vycítil som svoju poslednú šancu ospravedlniť sa.


„Julie ja...“ začal, ale nedala mi šancu. Načiahla ruku a zakryla moje ústa aby zastavila tú špinu, čo sa na ňu valila. Neuveriteľne kvôli mne trpela. Bodaj by nie, keď som ju takmer znásilnil.


Musel som sa pokúsiť. Vzal som jej ruku z mojich pier a pritúlil som si ju k lícu. Bola teplá a mäkká. Jej dotyk bol ako balzam. Keby nebolo toho boľavého pohľadu, ktorým ma prepaľovala...


Strašne som po nej zatúžil. Opäť. Chcel som ju držať v náručí, lebo mi s ňou bolo tak krásne. Chcel som sa s ňou milovať a nie to zbesilé čosi čo som pred chvíľkou predviedol. Bezmyšlienkovite som posúval jej dlaň tak, aby som jej mohol vtisnúť posledný bozk, ale trhla ňou tak, že som už pocítil len studený závan vzduchu na tvári. Jej ruka a s ním aj jej teplo boli nenávratne preč. Uskočila odo mňa tak bleskovo, že som mal problém to vôbec zaregistrovať. Ruku si bojazlivo skryla za chrbát. Ako vystrašené dievčatko.


„Máš pravdu, toto asi nebol najšťastnejší nápad.“ Zaznelo z jej prekrásnych pier a ja som sa cítil akoby ma niekto ovalil kladivom.


„Nechám ti súkromie, obleč sa a...“ Mal som zovretý žalúdok. Všetko som posral. Všetko!!!


* * *

Neviem ako to dokázala, ale s výnimkou tej hroznej scény "po", sa Julie chovala ku presne rovnako mne ako predtým. S jediným rozdielom a to dosť podstatným. Všimol som si, že obmedzila naše dotyky - aj tie úplne najnevinnejšie - na absolútne minimum. A to zistenie bolelo viac než čokoľvek iné. Nezniesla môj dotyk. Na jednej strane som chápal prečo, ale zároveň vo mne narastala tichá túžba. Po nej. Uvedomil som si, že mne sa za jej teplom tak veľmi cnelo...


* * *


Chodil celý zronený a hádzal na mňa tie svoje psie oči. Ešte chvíľu a explodujem od zlosti!!! Preletelo mojou mysľou nie raz. Hlavne sa ho nesmieš dotknúť Juls, lebo to nevydržíš a vrhneš sa mu okolo krku ako taká chudera! To nesmieš, nikdy... on ťa nemiluje a teba by ďalšie odmietnutie zlomilo! Opakovala som si v hlave ako svätú mantru.


Aj keď to veľmi bolelo, musela som ísť. Mala by som odísť. Od neho. Od toho, čo sa stalo. Zdrhnúť pred fiaskom... zdrhnúť pred láskou? Dá sa to vôbec? Premýšľala som dívajúc sa do jeho očí. Dívala som sa na neho vždy, keď ma nevidel. Kradla som si tieto okamihy len pre seba a v hlave som si ich ukladala ako pamätník. Bude mi chýbať... Veľmi.


„Chcem sa osamostatniť, Conor,“ vyhŕkla som na neho bez prípravy.


Bleskovo sa otočil a vytreštil na mňa oči. Bolo to zdesenie, čo som práve v jeho tvári videla???

Nie, to sa mi len muselo zdať, ten prázdny výraz hovorí za všetko.

Keď sa otočil, mala som pocit, že mi niekto vráža nôž do brucha.


„Nesmieš ma opustiť...“ zašepkal.

A ja som vedela, že ho ozaj nikdy nebudem vedieť opustiť...


* * *


Toto miesto bolo začarované. Keď napokon Julie súhlasila, že zostane so mnou, dohodli sme sa aspoň na tom, že vypadneme z Austrálie. Do Európy sme nemohli, vojna bola v plnom prúde a my dvaja sme nemohli riskovať viac než doteraz.


No, s mojim štítom by to až taký hazard nebol, ale aj tak.


Nakoniec to istila stará dobrá Amerika. Zvolili sme teda Kanadu. Bolo tam čo loviť, ľudí málo, osídlenie len kde tu... a keď sme potrebovali vypustiť paru, dalo sa na rozľahlom území vybehať si svoju zlosť. Jednoducho, malo to pre nás oboch pozitíva, ktoré sme nemohli a ani nechceli ignorovať.


„Čo keby som šla študovať? Myslíš, že by to bolo nevhodné?“ spýtala sa ma Julie.


„Ak by to záležalo na mne, tak nie, ale vyskúšať to môžeme.“ Neklamal som. Ozaj som si to myslel. Počas svojej existencie som spoznal x žien, ktoré v mnohom intelektom predčili mužov. Nejako mi to neprišlo čudné.  Niečo iné si však myslel svet na okolo, no prvé lastovičky už pomaly sadali na drôty.


Menší výskum vysokých škôl nás priviedol do Manitoby, kde bola obrovská univerzita. Kým sme sa aklimatizovali a trochu potúlali po Americkom kontinente, písal sa už celkom pokrokový rok 1920 a táto Univerzita, okrem toho, že prijímala ženy za študentky, mala hneď osem fakúlt z ktorých sme si mohli vybrať. No áno, ja som sa nakoniec tiež rozhodol pre oficiálne štúdium. Základnými poznatkami  získanými vo Volterre som síce mohol zaplátať najväčšie medzery vo vzdelaní, ale mne samému to už akosi nestačilo. Svet šiel dopredu a ja som nechcel zaostávať. Vyberali sme si medzi umením, vedou, právom, medicínou, inžinierstvom , architektúrou, farmáciou a poľnohospodárstvom.


Mňa zaujala veda a Julie, tá sa vrhla na farmáciu. Veľmi ju lákala medicína, hlavne po tom, ako som jej rozprával o Carlislovi, ale bola si vedomá toho, že by to pri prvej „krvavej“ skúsenosti nezvládla a preto zvolila radšej túto alternatívu. Mňa zlákala veda. Bolo to ako veľká hračka pre veľkého chlapca.


* * *


Dvere sa rozrazili a ja som zbadal Juliin chrbát a jej nadšené kývanie komusi mimo môj výhľad. „Tak zajtra sa vidíme!“ zakričala za tou neznámou osobou a nádherne dievčensky sa zachichotala do medzitým už zatvorených dvier.

Zachichotala sa?!! Ovládli ma dva úplne protichodné pocity. Na jednej strane som už dávno nevidel Julie takú rozžiarenú a to ma tešilo, na druhej strane, nebol som to ja, kto ju do tohto stavu blažených úsmevov priviedol. Na toho tajomného kohosi som pekne žiarlil.


„Vidím, že sa dobre bavíš,  škola ti prospieva.“ Isté stopy sarkazmu boli v mojom hlase cítiť, ona však nevnímala nič, len dobrú náladu.


Ešte v predizbe sa šťastne zatočila vo valčíkovom rytme  a znovu sa rozosmiala. Šťastne rozosmiala!


„Si píš, že sa bavím. Na prednáškach je skvelo! Učitelia sú úžasní, študenti vlastne tiež, takmer nikomu nevadí, že som tam. No, žien nás tam veľa nie je, ale páni sú ozaj pozorní...“ mlela, mlela a mlela.


Závidel som a žiarlil.


„Pripomeň mi, že ťa zajtra musím s niekým bezpodmienečne zoznámiť,“ pokračovala vzrušene a poskakovala pri tom ako malé dievčatko. Keby tá závisť nebola taká rušivá, snáď by som si dokázal užívať jej radosti. Mal som chuť sa prefackať za to, aký som škrobený.


„Hmmm,“ bola moja jediná reakcia. „Idem sa ešte učiť, budem u seba, keby si niečo... no veď vieš...“ zabručal som svoju nepriamu ponuku, zatiaľ čo ona pomaly odtancovala do salónika.


Chcel som ešte zachrániť situáciu, nehľadiac na moju náhle zhoršenú náladu a tak som Julie ponúkol olivovú ratolesť.


„A je aspoň pekná?“ zakričal som na ňu v pokuse o priateľskú konverzáciu. Snaha bola, nemôžeš mi nič vyčítať... keď už sa mám ťahať s tvojimi kamarátkami, tak nech to aspoň stojí za to, moja pekná!


Miesto odpovede mi v ušiach zaznel jej dokonalý klokotavý smiech.


„Veď uvidíš zajtra aj  sám, Conor.“


A to už som počul zaklapnúť dvere od jej izby.

 


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

AMO

19)  AMO (28.12.2011 21:49)

To je ale trubec nebo trouba. A o tom doma pořád mluvim... musíte to říct, já neumím číst myšlenky. Jenže oni dva mě už pěkně... no pijou krev. Sakra budou nebo nebudou...???
Veru, prosím!

Lenka326

18)  Lenka326 (19.07.2011 15:17)

O-ou, to je smutné, takové nedorozumění. Julie se moc dotkla Connorova reakce, i když on to myslel úplně jinak. Klasika. Nedořčené věty... :(
Tak jsme v Kanadě a na univerzitě a znovu jen jako přátelé. Pomůže jim to, že přijdou do styku se spolužáky, aby si uvědomili, co k sobě cítí? Doufám, trápí se oba dva a naprosto zbytečně.

Evelyn

17)  Evelyn (03.06.2011 11:19)

Ano, tahle parterská nedorozumění - on si určitě myslí, ona se jistě zlobí, není mi to líto, ale jemu ano, ublížil jsem jí... Mluvit je někdy vážně umění.
Škola. Páni v té době muselo být studium vážně zajímavé, zvláště pro ženu.
Skvělé, Twilly

Carlie

16)  Carlie (27.05.2011 19:01)

Twilluš , vidím Tě normálně nad obrovským kotlem , jak přihazuješ jednu emoci za druhou, obrovské tsunami vřou v hrnci, pára se valí všude a za chvíli bude ohňostroj!
Ty ale umíš mávat čtenářema, všechna čest, válíš, nedáš Conorovi a Jul nic lacino, moc hezký!
A přesně, jak napsala Bos, to frustrující, že si narovinu nic neřeknou, jen se (samozřejmě pěkně blbě) domýšlejí, co ten druhý... oh mein ;-) :p , velmi výstižný!
Utíkám dál, nějak nestíhám držet krok

Twilly

15)  Twilly (26.05.2011 21:53)

Týnko, nechci vědět jak mi hrabe dnes... jsem ve švungu a už mám přes 1500 slovíček

Linfe

14)  Linfe (26.05.2011 21:44)

pořádně až zítra jo už nemám sil :( Ale bylo to

Twilly

13)  Twilly (26.05.2011 21:29)

eMuš, zlato, tebe tak nádherne šibe (prosím, nebrať ako kritiku to bolo vyznanie, ak by si to náááááhodou nepochopila )

eMuska

12)  eMuska (26.05.2011 18:57)

Jo. Toľko k mojej snahe ostať inkognito a nedezorientovať (fuj, hnusné slovo! mám ho napísané spávne? chýba mi tá worďácka červená vlnovka...) ťa mojimi drístami, viz štyri - teraz už päť - teraz už osem a teraz už zas o tri viac slov dozadu.
Ale nevydalo.
Táto kapitola začala fakt ako fiasko už len tým, že som jej názov prečítala ako Fínsko... Toľko k MS v hokeji. No jo, stavila som cukrík na Kanadu...
Celý rozhovor mi prišiel ako to trápne mužské "po", ktoré vyzerá asi takto:
- Macík, dáš si raňajky?
- Áno, kvetinka, veľmi rád.
- Zajačik, a čo máš teraz v pláne?
- Nič, lienočka.
- Ani ty si nepamätáš moje meno?

No proste otras... Ja by som Conorovi už dávno vlepila, Džulsa je kočka, keď sa tak drží... Ale fatk.
No a škola. Na pár chvíľ som sa zľakla, že tam stertne Alice, ale to by sa celý príbeh skomlikoval - a nebol by problém len to, že ty nerozumieš mojim drístom, ale ja by som nerozumela Alice, ak by sa rozhodla pre Conora, a nerozumela by som Conorovi, ak by sa rozhodol pre Alice. Dúfam, že to bude niekto nevinný, ľudský a... Aaa! Kurník! Končí mi baterka!
Jo. Už aj môjho počitaka štvú tie kecy.. som nenapraviteľná...
A vieš čo?
Ja sa NEZMENÍM!
Tešujem na pokráčko...!!!

Kristiana

11)  Kristiana (26.05.2011 15:42)

Chvilku jsem si naivně myslela, že teď pojedeme na pozitivnější vlně... hlavně kvůli tomu jejich milování a prvnímu odstavci 3. kapitolky. Jenže se to zvrtlo, když oba začali myslet . Ehm... Jak se říká: Myslet znamená hovno vědět... Krásně mi to na ně sedí.
Přišlo mi hrozně sladký, když ti dva házeli každý vinu na sebe. :D
Opravdu jsem věřila, že ji necháš odejít - díky, že se Conor ozval a smutným pohledem ji ukecal.

kytka

10)  kytka (26.05.2011 14:48)

Já svůj tip mám, ale nechám se překvapit a už se na to strašně těším.

Twilly

9)  Twilly (26.05.2011 14:36)

Květuško, děkuju za komentík, ano... Julie mu představí velice zajímavou osůbku a to ji všechny (co četli PPS) známe... a některé věci se objasní

kytka

8)  kytka (26.05.2011 14:14)

škoda, že si navzájem nevidí do hlavy. O co by to bylo jednodušší. Bylo mi jich obou moc líto.:(
Vybírání škol a začátek studování. Najedou byli v úplně jiném světle.:)
Muzika skvělá, to podbarvení tomu dá šťávu - ne, že by ji to nemělo - ale tohle je ještě krásnější.
Kohopak mu asi představí?? Jsem strašně zvědavá. Bude nějaké setkání s minulostí? Bylo by to asi moc moc bolestivé. A co je Julie zač? Třeba se to časem dozvím.
Děkuji za hezké čtení.

Twilly

7)  Twilly (26.05.2011 13:21)

Moni zlato... a o čom by som asi tak písala, kebyže to trochu nezamotám, ha??? . Myslím, že to ešte bude zamotané... aj keď... ... kujem Moni

monikola

6)  monikola (26.05.2011 13:10)

Twilinečko ty potvora jedna samozrejme, že nedokážeš byť proste tak "milá" a hneď im to pekne krásne komplikuješ...ale vďakabohu za to, inak by som sa do tej poviedky tak nezažrala
problémy typu "myslím si, že on/ona si myslí" sú proste neodmysliteľné a strašne ľudské...práve to je to čo sa mi na tvojom Conorovi páčilo už v PPS-ke a to, tá ľudskosť ktorú si v sebe vypestoval

Twilly

5)  Twilly (26.05.2011 10:59)

Ode mě ho dostaneš, si piš a ne proto,že sis to tak nádherně vyžádala víš, že WA miluju. Četla jsem to s překladačem a bylo to krásný...ale s PŘEKLADEM já se na to těším jak malá :D

Linfe

4)  Linfe (26.05.2011 10:49)

Taky to vidím, ale nejdřív to budu muset dopřekládat. Fnewk...tohle je mučení dneska, jestli to zítra náležitě neoceníte tak se na váš už vykašlu. Je to tak strašně dlouhý :-( Promiň, že si tady stěžuju, jen sem tak nějak musela.. :(

P.S. ne že bystě to jindy dostatečně neoceňovaly, jen tentokrát to bude chtít zvláštní přísun. Trochu mě to vysává

Twilly

3)  Twilly (26.05.2011 10:48)

Nezlámej si nožičky, Květuško

kytka

2)  kytka (26.05.2011 10:46)

Letím na kontrolu. Vidím to, vidím. Až se vrátím, vrhám se na to broučku.

Bosorka

1)  Bosorka (26.05.2011 07:15)

Tak se ti povedlo, že jsem začala mít strašně ráda Julii. To, že jsi dala její pohled první . A klasika - on si myslí, že ona si myslí....
Už jsem se opravdu lekla, že ji necháš odejít - ještě že umí Conor ty skvělé psí pohledy alá já jsem malé opuštěné štěňátko a jede sem odchytová služba.
PS: Nenapadlo tě, dám tam nějakou vzponmínkouvou na to, jak se Julie stala upírem? Strašně by mě zajímala její minulost Vypůjčím si pohled od Conora

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek