Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

2. kapitola - Rozlúčka

 

 

 

Musia to vedieť. Nedokážem im viac klamať. Musia... Ale ako? Ako??? Začala sa ma zmocňovať hystéria. A poriadna. Hysterický upír, no to sme tu ešte nemali! Musel som sa sám nad sebou zaškeriť, bol som si už dávno na smiech. No len čo som si spomenul, čo sa chystám urobiť, smiech ma prešiel. Doslova. Prehováral som sám seba a svoje čierne svedomie, že sa musím vrátiť do Austrálie. Truskovci boli pre Alice viac než len opatrovníci a ja už som aj tak čakal dlhšie než bolo potreba. V Amerike sa už otvorene písalo o bojoch v Európe. Vojna zúrila takmer na všetkých kontinentoch, písal sa rok 1916 a ja, dokonalý zbabelec, som čakal tak dlho, kým sa len dalo. Evelyn má všetko  právo vedieť, že Alice... už nie je... Že som nedokázal splniť svoj sľub.


Julie si povzdychla a tým upútala moju pozornosť. Nemo som sa jej gestom pýtal na dôvod povzdychu. Pretočila panenky a zaškerila sa. Rozhodil som ruky v ďalšom nemom geste a pribalil nechápavý výraz. Často sme komunikovali len pomocou gest. Bol to taký náš zvláštny spôsob vedenia dialógov. Milovali sme to.


„Čo sa deje?“ K uchu sa mi doniesol jej dokonale zvučný hlas.


„To mi povedz ty?“ vrátil som jej otázku.


„Ja?“ čudovala sa úprimne. „To ty tu vzdycháš a ochkáš kade chodíš...“ V jej hlase bol počuť úprimný údiv.


Takže som dokonale čitateľný? Napadlo mi. No do kelu! Na čele som cítil ryhu, ktorú mi musela urobiť vráska po tom, ako som sa zamračil.


„Vieš, ja... premýšľam,“ začal som.


„Ale nie, fakt? Vieš, že som si vôbec nevšimla?“ Juliettin hlas iskril sarkazmom a keď som sa na ňu zamračene pozrel, zistil som, že nielen on. Aj jej jantárové oči.


„Nebuď taká, vieš, že to nemám rád...“ zamračil som sa ešte o trochu viac, ale v duchu mi prebleskla kacírska myšlienka o tom, že jej očiam trocha iskrenia svedčí.


„A ty si myslíš, že mňa to baví? Chováš sa ako ufňukaná slečinka!“ šplechla po mne svoje trpké slová a ľudskou rýchlosťou odložila knihu, ktorú do tej doby pokojne čítala, vedľa seba na stolík. Potom rovnako pomaly vstala z kresla a prešla celou miestnosťou až k dverám. Stlačila kľučku a pomaličky - dokonca aj na ľudské pomery to bolo pekelne pomaly – ju stisla a otvorila. Skôr než vyšla, otočila sa mojim smerom a ostala stáť v priestore otvorených dvier.


„Conor, daj sa dokopy, prosím,“ šepla. Vlastne bola to prosba, ktorá mala v sebe to nevyslovené  lebo inak... a mne mysľou preletela vlna paniky. Lebo inak čo? Lebo inak ťa prestanem baviť a opustíš ma?

Vydesene som na Julie civel. A ona na mňa so všetkou svojou vážnosťou. Iskričky v jej očiach boli definitívne preč, rovnako ako aj tá trocha sarkazmu.


„Idem na lov, myslím, že by sme si mali pohovoriť, keď sa vrátim. Myslíš, že to zvládneš?“ Nebol som schopný uvažovať, len som na jej slová prikývol a v tej chvíli zmizla.


Kedy sa to stalo? Kedy som sa zmenil na trosku? Kedy som sa poddal svojmu smútku? Bolo na čase niečo robiť.


* * *


Musela som sa držať aby som netresla tými prekliatymi dverami. Naštval ma... ó a ešte ako!!! Soptila som, nie chrlila som lávu. Bol zase v tom „svojom“ svete a nechcel ma tam pustiť. Netuším, prečo ma to tak štvalo, ale tak ako on pomohol mne, chcela som pomôcť ja jemu. Ale on bol taký dokonalý hlupák, že nespolupracoval. NESPOLUPRACOVAL!!! To som mala všetku prácu robiť ja? A dokedy? Do nekonečna? To sa mi nechce!


Vonku som tresla do prvej veci, ktorá sa mi dostala pod ruku. Odskákal si to našťastie len starý spráchnivený kmeň spadnutého stromu. Nič živé. Stále mi ešte v ušiach rezonovala tá naivná myšlienka na neubližovanie všetkému živému a myslím, že po vyše  pätnástich rokoch mi to celkom išlo. Po tejto stránke som bola na seba hrdá. Na Conora, v prvom rade a až potom na seba. Nebyť jeho, jeho trpezlivosti s mojou dravosťou, jeho daru... tak pokračujem vo svojej kariére masového vraha.


Preto som sa mu chcela revanšovať. Ale boli dni, keď bol u seba vo svojich spomienkach. Určite bol S ŇOU! Štvalo ma to. Absolútne neskrývane som na tú jeho malú Alice žiarlila. Brala mi ho ešte aj po smrti. Okupovala ho. Môjho jediného priateľa, ktorého som mala. MÔJHO Conora...


* * *

 



Keď som sa vrátila ešte stále sedel na tom istom mieste a zízal do toho istého bodu, ako keď som pred jeden a pol dňom odišla.


Pred ním som si len odfrkla, ale v duchu som pekne šťavnato zakliala. Bez všetkej hanby som z jeho neprítomnosti obviňovala tú malú mrchu. Už dávno som ju začala nenávidieť. Bolo to pohodlné, niekoho som si musela nájsť a ona bola tá pravá.


Trvalo to ešte nejakých pár sekúnd, kým sa pohol.


„Julie, musím odísť,“ povedal unavene a pokýval hlavou.


„Fajn, kedy odchádzame?!“ ťažko som dosadla s jednou skrčenou nohou vedľa neho na gauč a usadila som sa v čo najpohodlnejšej polohe. Dlaň som položila na jeho stehno a aj napriek neprirodzene veselému hlasu som presne vedela čo bude nasledovať.


„O tom chcem s tebou hovoriť. Neviem, či budeš chcieť ísť so mnou.“ Takmer neartikuloval a ja som mala čo robiť, aby som rozumela tomu ševeleniu, čo mu tichulinko vychádzalo z kamenných pier.


„Čo blázniš? Idem všade tam, kde ideš ty!“ protestovala som snáď až príliš horlivo.


Až po chvíľke sa na mňa pozrel. Mal nasadený pohľad toho najväčšieho previnilca. Vpíjali sme sa jeden druhému do očí a jeho veľká hebká dlaň našla moje líce. Nepohladil ma. Len ju nechal položenú na mojej pokožke a ja som sa inštinktívne primkla k jeho teplu. V očiach mal zúfalstvo.


„Viem, že to máš so mnou ťažké, Julie, ale ja musím ísť povedať jej rodine... musím sa s ňou už konečne rozlúčiť,“ vysvetľoval mi.


„Idem s tebou...“ vydýchla som svoje slová. „Nemám nikoho okrem teba, nemôžem už viac o teba prísť. Tvoju myseľ aj so spomienkami si vzala ona, ale ty si ešte stále so mnou a to, čo je tu...“ svoju ruku som presunula z jeho stehna  k jeho nehybnému hrudníku, „... si už vziať nenechám.“


Zacítila som tlak jeho prstov, ktoré nepatrne skĺzli z môjho líca trochu nižšie, na rozhranie mojej brady a krku. Jemne si ma k sebe prisunul. Bez váhania som sa mu vrhla okolo krku a on ma objal. Patrili sme k sebe. Od toho dňa, keď zhorel jeho domov, sme vznikli MY.


* * *


Nechcelo sa mi veriť, že bola ochotná ísť so mnou. Asi najviac zo všetkého som sa bál okamihu, keď ma raz za moje ukňučané reči pošle... no, jednoducho, keď jej už budem tak veľmi liezť na nervy, že ma opustí. Neviem, čo by som bez Julie robil. V nej mám istotu, je moja opora. Už neviem byť sám. A neznesiem, aby ma ktokoľvek opustil. Zmenil som sa na slabocha. Slabocha, ktorý sa momentálne plaví šírošírym oceánom späť k brehom  Nového Južného Walesu.


* * *


Jeho nervozita rástla z každou míľou, ktorá ho približovala k cudziemu kontinentu. Nikdy som v Austrálii nebola a už teraz som ľutovala, že tam necestujem za iných okolností. Ale toto som mu sľúbila. On ma držal nad vodou, keď som sa konečne zbavila tej špiny, Jamesa, tak ja tu teraz budem pre neho, keď ma potrebuje. Je to predsa priateľ.


Zrazu mi hlavou preletela myšlienka ako blesk: „Conor, čo keď sú tí Truskovci už...“ v panike som na neho pozrela. Mala som chuť si jednu vraziť, za to, že... ja neviem, keď to bolo len v mojej hlave, malo to istú logiku, ale keď som to počula vyslovené nahlas, znelo to akosi nevhodne. Ale Conor nevyzeral, že by bol pobúrený. Stále mal ten svoj super-smutný pohľad ranenej srnky.


„Myslel som aj na túto variantu.“ Jeho hlas znel strašne strhane.


„A ak by aj...“ Jeho krásne tvarované pery sa zomkli do bolestivej čiary.  „Porozprávam im všetko nad ich hrobom, ale musia to vedieť, musia poznať celú pravdu!“


Pritúlila som sa k nemu a on ma ochraniteľsky objal okolo pliec.


* * *


„Poďte si sadnúť,“ viedol nás ďalej vetchý starec od dverí. „Urobte si pohodlie, ja zatiaľ urobím čaj,“ oznámil nám.


„Joseph,“ vyhŕkol som a snažil som sa ho zastaviť tým, že som mu položil ruku na plece. Prekvapene sa zadíval na mňa, potom na Julie a na chvíľu sa jeho tvár rozžiarila, akoby sa mu rozsvietilo.


„Tak sa teda posaďme.“ Vyzval nás po chvíli mlčania.


Sedeli sme pre mňa v dobre známej miestnosti a tajne - verejne si obzerali jeden druhého. Každý z nás bol okrem pozorovania ponorený do vlastných myšlienok. Aj keď som si myslel, že som pripravený aj na túto možnosť, predsa len mi Josephovo oznámenie vyrazilo dych. Evelyn je mŕtva. Vedel som to skôr, než mi to Joseph povedal. Jeho oči, vždy tak hrejivé, pohasli a jeho kedysi široké ramená ovisli k zemi. Chýbala mu. Komu by nechýbala Evelyn?


Joseph ma napriek všetkému prijal s otvorenou náručou. Vlastne, kým tu bola Alice, pred Josephom sa moja podstata nepreberala, aspoň pokiaľ som mal o tom vedomosť. Takže ma trochu prekvapilo, keď ma medzi dverami nielenže spoznal, ale aj oslovil, ako keby sme sa videli naposledy včera a nie pred takmer päťdesiatimi rokmi.


Na margo toho mi porozprával, že sám čosi celý čas tušil, ale definitívne sa mu so všetkým zverila Evelyn až na smrteľnej posteli. Vraj to povedala len jemu, nikomu inému by sa moja najdrahšia priateľka nezverila. Kňaza vraj tesne pred tým poslala do horúcich pekiel. Viem si to celkom živo predstaviť.


„Kde je pochovaná? Rád by som ju ešte navštívil a dlhujem jej náš príbeh, Joseph.“ Sklopil som hlavu a zrazu som nevedel čo s rukami.


„Pamätáš sa, kde ste sa stretli po prvý raz? Vraj sa tam bola prejsť s Alice a Carlisle ich sprevádzal. Vravela, že chce byť tam, kde sa to všetko začalo.“


Samozrejme, že som si na to miesto dobre pamätal a rovnako tak aj každú sekundu, ktorá sa na tom mieste odohrala. Moja upíria pamäť by mi aj tak nedovolila nikdy zabudnúť.


Ďalšie moje kroky už smerovali, tam, kde sme sa prvý raz videli. Zahanbene som jej porozprával o tom, že ani Alice už nie je, ale že jej veľmi chýbala na našej svadbe. Rozprával som jej o našom trestuhodne krátkom manželstve a Jamesovi. Podrobnosti o jej smrti som iracionálne vynechal. Ale musel som. To napätie, ktoré ma už roky trápilo zo mňa spadlo, ale smútok ostal. Julie bola celý čas so mnou. Bola ako tichá podpora a zdržiavala sa vždy v mojej blízkosti. Počas rozhovoru, ktorý som viedol s Evelyn, sa taktne vzdialila, ale jej prítomnosť som aj tak cítil. A bol som tomu rád.


Rozlúčil som sa s Evelynou a pred neveľký kamenný kríž s vytesanou ružou, som položil bielu ružu. Tie mala Lynn najradšej. V mysli som jej za všetko poďakoval a povedal jej svoje zbohom. V tej chvíli už bola Juliette opäť blízko mňa. Jej drobná dlaň opatrne vkĺzla do mojej a povzbudivo ma za ňu stisla.


Poslal som jej posledný vzdušný bozk a šli sme zase ďalej.


* * *


„Conor?“ začul som Juliin hlas, ale nemal som silu ju naplno vnímať.


Nasupene zafunela. O sekundu neskôr mi na rameno dopadla jej drobná dlaň a takmer s použitím sily ma otočila tak, aby sme si videli do tváre.


„Nedrž to v sebe a trúchli už konečne. Takto si ako živá mŕtvola!“ zvyšovala hlas každým slovíčkom.


Bezradne som sa na ňu díval. Bez jediného slova.


„Dokelu Conor, mňa z teba raz porazí!“ Naštvala sa a silno mi vrazila do hrude. A neostalo len pri tomto jedinom údere. Jej hrádza trpezlivosti evidentne povolila a emócie sa vylievali v ohromnom  množstve. Aj na upíra asi platí to staré známe „odtiaľ potiaľ“. Jej zúrivé údery pomaly prechádzali do tichých vzlykov. A ja, ja som len tak stál ako soľný stĺp a nechal ju do seba búšiť. Potom som ju zabalil do náručia. Pripomenulo mi to spomienku na Alice, keď ju zobudila v noci tá nočná mora a my sme sa po prvý raz milovali. Tá scéna sa mi pred očami objavovala stále znova a znova. Ani som si neuvedomil, že Juliu hladím  pozdĺž celého chrbta.


„Už je dobre. Pšššt. Už je dobre,“ nevedomky som použil presne rovnaké slová a ako v sne som pobozkal Juliu na spánok.  Mojim telom náhle preblesklo snáď tisíc voltov. Vybuchol vo mne celkom seriózny ohňostroj potreby držať ju čo najbližšie, vpiť sa do tejto mladej ženy a zároveň ma ovládla neschopnosť odtrhnúť sa od nej. Nemohol som. Nie, ja som nechcel.


Neviem, ako sa to stalo, ale naraz som ju pobozkal. Už nie na spánok. Na ústa a ona sa nebránila. Bozk, bol to skôr len letmý dotyk našich pier, sa veľmi skoro zmenil na ničivý hurikán a celá naša frustrácia a bolesť sa do neho vtesnala. Bol to skôr boj. Dravý boj s emóciami, naše ruky divoko blúdili po tele toho druhého a strhávali všetky nepotrebné odevy. Milovali sme sa zúfalo. Krásne a zúfalo, prirýchlo, pritvrdo, bez lásky, ale aj napriek všetkému... to bolo ozaj krásne. Cítiť pod rukami ženské telo, hladiť ho a skúmať ústami každulinký centimeter, to bolo presne to, čo som potreboval. A ona mi to dávala. Dávala a oplácala.


Po milovaní sme ostali prepletení ležať jeden druhému v náručí.



Zhrnutie


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Twilly

28)  Twilly (28.12.2011 20:32)

Petruško, to bych... ehm, tak docela netvrdila :p

AMO

27)  AMO (28.12.2011 20:29)

To byl uragán, dal si načas... kolik? Padesát let? Nikdy jsem nebyla na počty, ale tohle si snad už zaslouží. Juli ho podržela stejně, jako on prve jí. Takže už jsou doopravdy pár.

Lenka326

26)  Lenka326 (19.07.2011 15:08)

Je mi líto Evelyn, ale život už je takový. Moc se mi líbilo, jak Julie jela s ním, jak si oba uvědomovali, že jsou jeden druhému oporou. Moc jsem si přála, aby se u Evelyina hrobu konečně vymluvil ze ztráty Alice, protože to vypadalo, že to pro něj není pořád uzavřená historie.
Ale no fíha, takový obrat jsem nečekala. Teda tak rychle. Od začátku jsem je chtěla vidět spolu, jen jsem myslela, že to bude dlouho trvat. No a teď jsem zvědavá, co bude, až se proberou z té euforie, budou spolu jako pár nebo se vrátí ke starému uspořádání a budou se ošívat, že se nic nestalo??? No, letím si to přečíst.
Moc hezké, Twilly, moc hezké

Evelyn

25)  Evelyn (03.06.2011 11:14)

Evelyn je mrtvá? Twilly, jaks jen mohla! Ne, už mlčím. Lidé umírají a ona člověk prostě byla...
Páni, přiznám se, že jsem čekala pomalejší sbližování Ale rozhodně si nestěžuju

Twilly

24)  Twilly (26.05.2011 18:47)

opováž sa!!!!

eMuska

23)  eMuska (26.05.2011 18:47)

Fajn, ja už ani neceknem!

Twilly

22)  Twilly (26.05.2011 18:40)

rofl* eMuš, chceš to mať dopísané, alebo ma hodláš svojimi výrokmi zabiť????

eMuska

21)  eMuska (26.05.2011 18:32)

No, tomu sa hovorí prebudenie z agónie...
Eh, pardon, už som inteli-... Chm. Opakovaný vtip už nie je vtipom. Tak. Tešujem. Evelyn - zvláštne, ako som vzala jej smrť. Akosi pokojne. Len tichý vánok odopnutý od prievanu v izbe medzi spálňou a balkónom hovoril, že to tak malo byť...

Inak by bola Conora fakt zabila... Umlátila ploskačkou, ktorú vy našla niekde vo svojej blízkosti... Tak.

No. Ale tešujem, pretože sa nám to zapletá ako talianske špagty... Alebo forksský mach...

Twilly

20)  Twilly (26.05.2011 13:47)

ty ďáble

monikola

19)  monikola (26.05.2011 13:40)

ja samozrejme nemôžem nič iné ako iba súhlasiť konieckoncov ja som sa s podobným zdržovaním nikdy nekamarátila zastávam názor, že chlapa tak spoznáte najlepšie, pretože vtedy sa nevie pretvarovať ale inak skutočne..skuteočneeee nie som promiskuitná..ehm no možno trošku keď si dám za hlt ostrejšieho

Twilly

18)  Twilly (26.05.2011 13:32)

Moni, čo sa s tým budeme párať, čo? Conora už všetky dobre poznáte, tak ho nechám jak Edwarda "na suchu" takmer storočie??? :D

monikola

17)  monikola (26.05.2011 13:07)

teeeeda..no páni...hneď v druhej kapitolke takéto vzrúšo...??? ale tak po takom citovom vypätí je to pochopiteľné...som rada, že stretnutie s Truskovcami dopadlo obstojne..bála som sa že sa tam zloží alebo že ho tam zloží Evelyn ;)

Inak Julia je skvelá..je omnoho silnejšia než som si myslela, že bude...ale je to prirodzené..musí byť silná keď Conor také niečo teraz nedokáže...

vrhám sa na kapitolu číslo tri

Twilly

16)  Twilly (26.05.2011 08:48)

Krisi, ono se nedá psát jenom o depresích... všechno má své meze.. jasně, každý z nich by si zasloužil své místečko pro truchlení, ale to už by to asi nikdo nečetl ... beztak mám pocit, že se plácámm v černotě:p :D ... a Julie je spíš neuroticky cholerická /něco jako já / a zároveň plachá... proto si toho tolik nechává pro sebe. To Evelyn, ta řešila věci narovinu :D

Kristiana

15)  Kristiana (26.05.2011 08:36)

Řekla bych, že milování s Juliette dá Conora dostatečně dokupy .
Nemůžu si pomoct, ale vidím v Julie Evelyn. Julie se sice ze začátku zdála dost ustrašená, ale teď když se rozkoukala se jí zdá hrozně podobná. Neměla Evelyn náhodou nějaké ztracené dítě?
Od Conora byla hezké, že chtěl Truskovcům říct o Alicině smrti, ale celou dobu jsem měla pocit, že si tím akorát ublíží. Kdyby byla Evelyn ještě živá, zabilaby ho - upír-neupír. Joseph zničený ztrátou manželky se Alicinou smrtí nenechal plříliš zasáhnout... :'-(
Krása ;).

Twilly

14)  Twilly (25.05.2011 07:19)

Holky moje milovaný, já ani nedala pac, za tu vaši chválu.
Květuško, doufám, že tě nerozbrečím úplně, to bych fakt nerada :p ... mám hrozně moc ráda tvoje komentíky
Ty vole Týnko, málem jsem upadla (ještě že jsem seděla ), když jsem viděla ten tvůj komentík... ty moje rybičko zlatá
Beuš, s tebou si to vybavím osobne až skočíme na obed
Carloušku, ty mě jednou fakt zabiješ... mi dáváš, vychválíš a já pak nevím kudy kam děkuju prcku můj blonďavej

Twilly

13)  Twilly (25.05.2011 07:11)

Bosi, není všem dnům konec a nezapomínej, že tohle je jenom druhá kapitolka... A spíš než pro Conora mám slabost pro tebe a no jo, asi to už tak bude, začínám ji mít taky pro Julie... tak nějak mi někoho ta holka nešťastná připomíná... nebo spíš ještě bude :p ... jak už jsem řekla, koncepci mám, čekám už jen na to "tvoje právo veta". Beztak to s tebou skončí zase někde jinde

Bosorka

12)  Bosorka (25.05.2011 06:43)

Ty víš, že jsem neodolala a přečetla...;)
Předem bych ti chtěla strašně poděkovat, že jsi se do Conora pustila, mé prudění přináší ovoce :D .
Jedna věc mě překvapila - Conore, jak to, že nehledáš Jamese?! Jako chápu, že jsi se ponořil do žalu, ale co takhle trochu pomsty? (koukni na Bambiho ;) )
Myslím, že jsi mu to Twilluško usnadnila - tím jak jsi nechala "odejít" Evelyn.. , že ty pro něj máš taky slabost?
Jejich sblížení... ... ano to bylo dospělé posktnutí "ramínka" , ale co bude po probuzení? Jitro po prvním sexu bývá velmi rozpačité...
Podtrženo a sečtěno -
A šup zpátky pod kamínek...B)

Twilly

11)  Twilly (24.05.2011 23:19)

:D

kytka

10)  kytka (24.05.2011 23:13)

To já jen tak lehounce prudím.:D Jsem doma stále ochořelá, tak mám chutě. Na Tebe obzvlášť. Tedy na dílo.

Twilly

9)  Twilly (24.05.2011 23:11)

Jde to ztuha Květuško, zatím cca 300, ještě něco hledám pro efekt... vždyť mě znáš, já jsem detailistka ale doufám, že jo...

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still