Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

19. kapitola –  Ako si uloviť... spomienky?

 

 


„Švihni si, ty magor! Nemám k dobru celý deň!“ zasyčala. Len celú večnosť, doplnila trpko jej myseľ slová vyslovené chvíľu predtým. Táto nepríjemná myšlienka jej pokazila celú dobrú náladu. Akú náladu, práve cestuje na ďalšiu svadbu, ktorá nie je jej. Teda, nie že by túžila práve po celej tej šaškárni – také voľačo je jej, úprimne, celkom ukradnuté – ale rada by už KONEČNE stretla niekoho, koho by nemusela zvádzať prostredníctvom upírskych schopností. Bolo to povrchné, ale bola radšej, keď si ju spájali s obrázkom neznášanlivej mrchy, akoby ju mal niekto ľutovať. To by ozaj nezniesla... nie po ňom.


Unavene si povzdychla. Už viac nechcela byť len tá jedovatá Barbie z Denali. Túžila byť sama sebou. Kate aj Eleazar už boli dávno spárovaní, len ona ostala na ocot.


No jasne, po tom, čo ma ten sviniar Cullen podrazil s tou ľudskou bledulou! Veď mne nejde už ani to prekliate zvádzanie mužov tak, ako voľakedy! Zúrila, no vzápätí úplne rezignovane spľasla ako prepichnutý balón.


Dobre vedela, že to ona po celý čas Edwarda šialene uháňala. Priam trápne uháňala a že on jej nikdy nedal ani len tú najmenšiu zámienku k nejakému prekliatemu sneniu. Je trápna! Veď Edward pred ňou pomerne vytrvalo utekal...


To bolo maximálne ponižujúce zistenie. Tichulinko sprosto zakliala.


Znova zatrúbila. Len tak, čisto len aby vybila tú zlosť, čo ju po celý čas tak odporne pohlcovala.


V podstate len zo zvedavosti zaostrila na spätné zrkadielko toho off roadu pred sebou. Keď zbadala odraz zlatých očí, prekvapilo ju to. Alebo to bola hĺbka a intenzita jeho pohľadu? Čert aby sa v nej vyznal!


Jedným prstom si posunula okuliare až na koreň nosa a užívala si to mravčenie, ktoré preletelo jej telom ako šíp. Chlap. Upír. Wow. Bude lov?? Výhra je ďalší mužský  skalp... Tanyine lovecké inštinkty práve zaklapli budík a vyskočili z postele rovno na nohy napriek predošlému vyplakávaniu.


Potom k sa k jej citlivým ušiam dostali jeho ironické, urážlivé slová: No čo moja, u Gucciho je výpredaj?


Na tvári sa jej rozlial zlovestný úsmev. No počkaj, ty šmejd. Zodvihla ruku do výšky očí a ukázala mu zodvihnutý prostredníček. Nepochybovala o tom, že sa za chvíľu stretnú aj osobne. Veď kam by už len zamieril upír so zlatými očami v Cullenovskom teritóriu?


Dám si ťa na raňajky, baby. Miáááu.

* * *


„Môžete pobozkať nevesty,“ vyslovil Eleazar tie typické slová a obaja ženísi ho na slovo, ale hlavne s radosťou, poslúchli.


Tanya na sebe cítila Aurelov pohľad. Zase. Alebo žeby stále, odkedy obaja dorazili? Mala pocit, že ju nespustil z očí. Tak v pohode, aspoň si môžem chrániť chrbát, keď viem, kde si, kocúrik.


Ešte v aute sa hotovala, že mu poriadne vyčistí žalúdok a prípadne s ním pozametá svoju posteľ a následne víťazne odkopne – koniec koncov, bol celkom k svetu, tak prečo si s ním pred tým neužiť – no len čo za sebou zaklapla dvere kabrioletu, zistila, že stojí pred kamennou hruďou. Plány boli odrazu preč a ona ostala len neschopne zízať do tých najkrajších zlatých očí, ktoré ju sledovali a pomaly temneli až do čiernočiernej farby.


Odvtedy ju znervózňoval. Mala pocit, že bol všade, kde sa objavila. Hnevalo ju, že keď ho nevidí, je schopná skonštruovať toľko verzií a scenárov ponížení, ktorými by ho najradšej zahrnula a pošliapala pred všetkými, ale keď bol na blízku, chovala sa ako vypatlaná šestnástka. Roztrasené kolená, priblblý úsmev, ktorý si musela doslova strážiť a romantické vízie o nich dvoch. ROMANTICKÉ!!! Panebože, žiaden sex... no dobre, aj ten, ale hlavne romantika. Tanya a romantika?! NIKDY!


Doslova sa musela každou sekundou v jeho prítomnosti presvedčovať o tom, že jej prvoradým cieľom je vidieť ho na kolenách. Ale bolo to stále ťažšie a ťažšie. Jej štíhle, dokonalé telo i lovecké inštinkty ťahali do hája vždy, keď sa ON ocitol nablízku. Trápne ľahko ju vyhadzoval z rytmu, čo sa jej, samozrejme, nepáčilo. Čert aby ťa vzal!


Dokonalé pery sa stiahli do prísnej linky. Potrebuje dôvod. Potrebuje zámienku, len takú malilinkú. Drobnú... len tú najmenšiu. A zničí ho. Určite. Určite? Tak prečo jej potom nenahrá na smeč? Prečo?


* * *


Tanya. To meno sa už len samo o sebe takmer rozplývalo na jazyku a ak som ho vyslovil dostatočne nahlas, pocítil som presne to vzrušenie, ktoré dokáže vyvolať zvuk. Tento pocit som nezažil už takmer dve tisíc rokov. Vlastne som ho nezažil nikdy. Je jasné, že sem-tam som sa o ženskú sukňu obtrel, ale svoje city som doteraz pevne držal na krátko. Všetky, ktoré som mal, som nechal pri hrobe, v ktorom ležala Danae. To som si aspoň po tie dve tisícročia myslel, že som ich tam nechal.

Včera som bol na love s Emmettom. Totálna sprostosť. Mal som ho chuť preraziť, rozštvrtiť a spáliť zároveň. Ten dešpekt, s ktorým rozprával všetky tie historky o Tanyi a o tom, ako nemožne nadbiehala Edwardovi... mal som sto chutí vraziť mu jeho vlastnú nohu do krku. Našťastie prestal krátko po tom, ako zistil, že sa nezapájam a sklapol.


Pred mojim výbuchom ho tuším zachránil už len ten príšerný smrad, ktorý nás náhle obklopil. Emmett sa zdal voči nemu pomerne imúnny, ani by som sa nečudoval, veď ak ho mal naservírovaný pravidelne, určite z neho musel mať dokonale vypálené všetky čuchové bunky. Zato mne sa teda riadne pretáčal žalúdok. Zvláštne bolo, že znechutenie sprevádzalo akési napnutie. Čosi, inštinkty, čo dokázali v tisícine sekundy vyburcovať moje obranné zmysly.


Obrovská Emmettova tlapa dopadla na moje predlaktie.


„Len pokoj, bojovník, to sa iba vracajú vlci domov, veď predsa vieš, že sú to naši.“ Vysvetľoval mi ako malému chlapcovi pričom prstami nakreslil imaginárne úvodzovky pri poslednom slovíčku a ksichtil sa ako správny debil.


„Na ten smrad si zvykneš tiež, poď, aspoň sa zoznámite.“


Na odpoveď nečakal. Znovu ma čapol za predlaktie a ťahal za sebou ako drevenú kačičku na šnúrke.


„No,“ neodpustil som si nakrčenie nosa, ako keby som bol dajaká pipinka a teatrálne som si popri tom zamával pred nosom dlaňou. Čím som len ten nežiaduci pach rozvíril do jeho blízkosti.


„Tým si vôbec nie som istý.“


Emmettov nikdy nezliezajúci úsmev prešiel do zvučného smiechu.


* * *


Stál som na verande Cullenovského sídla a díval sa do zapadajúceho slnka. Všetky moje myšlienky sa točili iba okolo nej a tak som vôbec nič nevnímal. Dokonca ani hurónsky rev detí, čo stále lietali hore dolu. Práve okolo mňa preletel malý hnedovlasý chlapčisko s pekelným krikom. Zakopol o svoju nohu a ako bol dlhý, tak sa rozpleskol po verande. Takmer okamžite ho nasledovalo drobné dievčatko, ktoré sa k nemu v obave tlačilo. Chlapček zadržiaval slzy tak silno ako len vedel, oči už mal takmer lesklé, ale držal sa statočne. Ona ho so všetkou vážnosťou hladila po tvári.


„Blackie, CC, kde ste? Ešte sme neskončili!“ Sklo na oknách sa rozdrnčalo a jemne zavibrovalo pod silou decibelov.


„Teta Alice! Zmiznime!“ vypískla malá Elizabeth, ktorú všetci volali Blackie – bohvie či kvôli čiernym vlasom po ockovi, alebo podľa priezviska Blacková.


Takmer som omdlel, keď som počul, že upír s človekom môže mať dieťa, vtedy som Manimu takmer nechcel veriť, ale vidieť tu, priamo v akcii potomkov ďalších potomkov...  to bolo fakt šialené. Šialené a podivne známe. Boli takmer tak starí ako moje deti, keď...


Potom sa obaja na mňa pozreli tými neuveriteľne šteňacími očami, on hnedými a ona temne zelenými. Pochopil som, že po mne niečo chcú. Krytie? Preletela mnou vlna paniky.


„Bežte, neprezradím, že ste tu boli,“ šepol som.


Miesto toho, aby ma počúvli, vytreštili na mňa tie svoje detské taniere ešte viac.


„No padajte, lebo vás nájde a navlečie do ďalších šiat.“ Usmial som sa. „Pred tým utekáte, či som vedľa?“


Za tú krátku dobu, čo som tu, som stihol zistiť, že príjemná a milučká Conorova ex, je v skutočnosti mrňavý panovačný odevný despota. A tak som hádal na slepo.


CC sa zazubil veľmi podobne ako som to videl u Lis, jeho mamy – Edwardovej dcéry - a sledoval ako mu lieta štica, keď začal besne prikyvovať.


Blackie sa nadýchla, pravdepodobne k dlhšiemu preslovu. Dokonca aj zodvihla prst ako učiteľka, ale CC ju za tú ruku schmatol a vyfúkol jej vietor z plachiet jednoduchým sprisahaneckým: „Švihni si, lebo nás dostane!“


Potom vstali a tak ako rýchlo pribehli, tak sa aj bleskovo stratili. Pristihol som sa, že sa usmievam. Keby ma tak videl môj braček. Neprestal by sa rehotať hádam ani len do súdneho dňa.


„Keď práve nikoho nehnevajú tak sú celkom zlatí, že?“ prekvapil ma Edwardov mäkký hlas.


„Myslíš tých dvoch prckov?“ Obrátil som sa na neho s nesmelým úsmevom. „Troch, nezabúdaj na Davida, tomu to bude trvať o čosi dlhšie, kým vyrastie... aspoň sa majú dievčatá s čím zabávať,“ dodal spokojne.


Musel som priznať, že sa mi páčili. Naposledy som mal deti okolo seba práve tie moje. Inak – nie že by som sa im práve vyhýbal – jednoducho som s nimi tisícročia neprišiel do styku. Snáď Jane s Alecom, ale tí už boli pri premene takmer dospelí.


Uvedomil som si, že premýšľam nad osobnými vecami. Skúmavo som sa pozrel na neutrálne sa tváriaceho Edwarda a rozhodol som sa, že nemá zmysel sa obmedzovať. Aj tak mi vidí do hlavy a skôr či neskôr by mi z nej všetko vytiahol.


Edward sa na mňa ospravedlňujúco usmial. „Prepáč, ja to neviem ovplyvniť. Jednoducho vás všetkých počujem, ak by sa to dalo vypnúť, ver, že by som to okamžite a s radosťou urobil. Nie som práve odviazaný z toho, že ľuďom leziem do súkromia.“


Bolo mi ho takmer ľúto.


„To je v poriadku, na to, že sa mi niekto vŕta v hlave som už aj tak zvyknutý z Volterry,“ zamumlal som.


Bolo mi jasné, že sa schyľuje k odhaleniu.


„K odhaleniu?“ prekvapil ma z môjho zamyslenia Edward.


Pozrel som sa mu do očí a chvíľu som si tohto čítača myšlienok pozorne prezeral. Skúšal som popritom na nič nemyslieť. Akoby som ešte chcel mať čas a svoje tajomstvo iba v mojich rukách.


Edward musel byť ozaj mimoriadny. Disciplinovane a trpezlivo vyčkával a dával mi čas, za ktorý som mu bol vďačný.


„Cítim sa pred tebou ako nahý. Či už som zvyknutý alebo nie. Tam, kým sa ma nedotkol, som mal predsa kúsok svojho súkromia...“ zarazil som sa. Už dlho som na neho nemyslel. Prepadol ma náhly smútok. Chýbal mi. Bez ohľadu na všetko, bez ohľadu na jeho prácu a jeho povahu. Chýbal mi on aj jeho vladárska rodina.


„Ty máš rodinu? Nechal si niekoho vo Volterre?“ Mäkký hlas prerušil moje myšlienky.


„Mám tam brata. Ozajstného. Pokrvného.“ Môj hlas sa nebezpečne chvel.


„Nejakú dobu som ho nevidel,“ vysvetľoval som Edwardovi. „Myslím, že keď sa hrdličky napevno usadia, pôjdem ho pozrieť.“ Odvrátil som sa. Nemohol som zabrániť, aby mi čítal v hlave, ale mohol som mu zabrániť čítať z tváre.


V zapadajúcom slnku sa pokožka oboch upírov odrážala v mäkkých odleskoch. Boli ako dve trblietajúce sa diskogule.


„Je tu toho asi na teba priveľa, však? Je nás tu príšerne veľa, ale nedokážeme nebyť spolu. Takže chápem, že ťa to ťahá za rodinou.“ Edward pomaly prechádzal prstom po verandovom madle sem a tam.


„A možno by tvoj brat mohol navštíviť teba. Tu. Pochybujem, že by to niekomu vadilo a o upíra navyše,“ mávol bezstarostne rukou, „som si istý, že by sa tu stratil v dave.“ Presviedčal ma.


Najprv som sa trochu zarazil, potom som to už ale nevydržal. Rozosmial som sa tak, ako už dávno nie. Na plné kolo, uvoľnene a akosi oslobodzujúco od všetkého.


Poriadne som tým zmiatol čítača.


„Ak mám byť úprimný, môj brat vás už navštívil. A tiež pochybujem, že by tu nikomu nevadil. Skôr všetkým, takže dovoľ mi poďakovať za tvoju veľkorysú ponuku, ale radšej navštívim ja jeho.“ Bavil som sa tak trochu na Edwardov účet.


On to však nemienil len tak vzdať.


„Takže to je niekto z Gardy?“ šiel si neodbytne za svojim cieľom.


Hmmm, zvedavosť je sviňa! Pomyslel som si a bronzovovlasý mladík sa tomu uchechtol.


„Myslíš, že sa líšim od druhých? Tiež bývam zvedavý, ale prepáč, ak...“ V tej chvíli vyzeral skôr ako malý vyškierajúci sa chlapec než ako vyše storočný upír.


„Skús zamieriť vyššie, omnoho vyššie.“ Šepol som a prstom som ukazoval na oblohu. „V podstate sa úplne vykašli na hierarchiu a vyber si toho, čo je na špici,“ pomáhal som mu v tejto tajničke.


Spokojne som sledoval celý proces jeho poznania. Presne som rozoznal moment, kedy Edwardovi do seba zapadli všetky kolieska.


„Aro.“ Hlesol takmer bez dychu. Nebola to otázka, bolo to skôr čisté konštatovanie a ja som prikývol.


Mlčal. A premýšľal.


„Takže Ness mala nakoniec pravdu,“ mrmlal si sám pre seba.


„Pravdu? V čom?“ Nechápal som.


A tak mi Edward popísal rozhovor, v ktorom im Mani popisoval môj dar a tiež debatu, ktorú to vyvolalo.


„Mani bol odjakživa ukecaný!“ smial som sa tomu úprimne.


„Malo to byť tajomstvo?“ Edwardovi pre zmenu ešte len trhalo kútikmi.


„No, povedzme, že sa bratom práve neprezentujem. A v podstate Mani s Juliette o tom nevedia. Len Conor a teraz ty.“  Trochu som sa hanbil za svoj postoj voči bratovi, ale tento alibizmus mi zaručoval absolútnu anonymitu. Bol som rád, že to Edward nijako nekomentoval.


„Chýba ti?“ dovolil si aspoň drobné gesto v podobe priateľského potľapkania na mojom pleci a tým ma strhol zo zamyslenia.


„Myslíš brata? Či Volterru a švagrinú? Alebo tú jeho poondiatu hru na moc?“ Dobrá nálada bola preč. Po svojom trpkom preslove som sa prudko nadýchol a zadržal dych. Zavrel som oči a úplne som znehybnel na pár chvíľ. Zo zavretými očami som sa smutne pousmial.


„Dočerta hej, chýba mi.“


Až potom som otvoril oči a dovolil si pohliadnuť na Edwardovu tvár.


„Ale tá moc a švagriná nie...“ zaškeril som sa tak trochu nasilu. Ale nakoniec sme s Edwardom aj tak prepukli do obrovského rehotu a splín bol ta tam.


Pod verandou sa opäť mihli dve šmuhy s jačiacou Alice v tesnom závese.


„Nemajú šancu, chytí ich a zje...“ šepol som.


„Horšie, ona ich oblečie.“ Doplnil ma Edward a my sme sa opäť rozosmiali.


Po chvíľke zvážnel.


„Spomínal si na deti, mal si... mal si nejaké?“ nadškrtol aj túto tému. Asi som ich pozoroval príliš smutným výrazom.


„Pamätám si len zopár spomienok a zážitkov, pravdepodobne ako každý, kto prešiel premenou. Ale sú to krásne spomienky.“ Dovolil som smútku, aby odhalil svoju tvár a Edwardovi, aby nahliadol do fragmentov mojej pamäte skrz moje spomienky.



Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

AMO

6)  AMO (29.12.2011 08:59)

Kousek odlehčení...uf. I svatby se zvládly.
A ten rej dětí mi připomíná léto u babičky, chudinka také nás nutila a honila po vsi...
Jo a ten smrad chudáčk Jacob a Seth!!!

kytka

5)  kytka (22.08.2011 13:45)

Tak Tanya? Ta holka se vetře všude. Moc jsem si užila povídání Edwarda s Aurelem.

monikola

4)  monikola (01.08.2011 22:46)

Takze Tanya???????? a Aurel???????? to faaaaaaaakt???? ale na druhu stranu to beriem...vlastne sa mi to paci...velmi..som zvedava ako ich das/ nedas dokopy...jaja to je taka krasa...ja tak zboznujem tie tvoje postavy

Lenka326

3)  Lenka326 (01.08.2011 19:32)

Tanya? Chlapožroutka je na scéně? Jen si nejsem jistá, jestli Aurel bude snadná kořist, teda vlastně, jestli se nestane kořistí ona sama. Nebo půjde o víc? Kdoví, jestli Tanya vůbec touží po lásce. No, jsem zvědavá, jak to zaonačíš.
Kdy se z Alice stal takový oblíkací maniak? V první sérii byla docela normální, ne? :D Chudáčci drobečci, utíkají před ní jak o život.
Rozhovor Aurela s Edwardem byl moc hezký.

Evelyn

2)  Evelyn (25.07.2011 21:01)

Aurel a Tanya? Veru, ty překvapuješ

Jula

1)  Jula (23.07.2011 16:33)

To bylo fajn, nahlédnou do myšlenek tohohle zvláštního upíra. Jsem zvědavá, jak to bude pokračovat s ním a Tanyou, vypadá to zajímavě :D

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek