Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

17. kapitola –  If you love somebody set them free


 

 

 

Musel byť na nás zvláštny pohľad. Preplnená hotelová izba, kypiaca upírmi. A ja, stále som ešte rozdýchaval Alicinu prítomnosť. Nebol som jediný. Carlisle žasol nad skutočnosťou, že táto Alice, je JEHO malá Alice, Edward to, že nie je Carlislov „prvorodený“ aj keď technicky...


No asi najlepšie brala celú túto šarádu Esme s Bellou. Obetavo poskytovali podporu svojim mužom a nežne si hýčkali ich egá.


Emmett okolo nás poskakoval ako šibnutý a Rosalie, hľadela na nás všetkých dosť opovrhujúcim  pohľadom.


„Takže manželia? Vy dvaja?“ konečne zaznel aj Rosaliin hlas. Dokonalá siréna. Možno bol trochu chladný – hoci, priznajme si, čo iné by k tej jej chladnej kráse pasovalo viac, že? – ale aj napriek tomu lahodil uchu. Len na rozdiel od všetkých, neupírsky milo vyzerajúcich Cullenovcov, Rosalie by si nikto nesplietol so samaritánkou. Bola jasný dravec. Chladná, systematická a dokonale vražedne krásna.


„Uhmmm,“ prikývol som a zase len naprázdno preglgol. Neprítomne som mykol ramenami a nakoniec mi hlava opäť klesla do dlaní.


„Nooo, sestrička...“ V miestnosti sa ochladilo o pár stupňov z jej ľadového sarkazmu. „Je ti jasné, že je z teba teraz bigamistka?“ Rosaliine oči  sa zúžili do tenkých  štrbín, zatiaľ čo  si nezúčastnene natáčala na prst jeden zo svojich dlhých blond prameňov. Teraz pripomínala predátora hádam ešte viac.


Alice po celú dobu vyplašene mlčala. Na Rosaliinu poznámku zareagovala absolútnou panikou. Ak by nebola nerozbitná, teraz by bola práve tá správna chvíľa strachovať sa o jej koronárny systém. Ako človek by bola určite na pokraji infarktu. Poplašene vytreštila jantárové oči na blonďáka a čakala na jeho reakciu.


„To bude dobré, Alice, uvidíš. MY to vyriešime.“ Nežne ju pohladil po líci, ale poslednú vetu venoval mne. Tým som si bol viac než istý.


„Ďakujem, Jazz, to som potrebovala počuť.“ Privinula sa k nemu ako liana a pobozkala ho na ústa.


Jazz? Počkať, toto je vážne Jasper??? Ten, čo mal byť jej ozajstným osudom a po ktorom pomenovala svoju bábiku? No doprdele!!!


A keď ho pobozkala znova, moje vnútro sa zovrelo. Aj ja chcem!!! Objatie, bozk... Julie, moja Julie, dopekla... kde je Julie?!


Zmizla ešte v reštaurácii a ja idiot som ju nechal ísť. Keď som sa letmo poobzeral po všetkých prítomných, vedel som, že to nie je dobre. McBride chýbal tiež!


Kedy zmizol? Preblesklo mi mysľou.


„Ešte v reštaurácii, keď si nevidel nič iné ako Alice,“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku Edward. Trochu ma tým zmiatol, kým som si uvedomil, že číta myšlienky.


„Vystrelil za ňou, ako keby mu horelo pod... ehm...“ zahanbene sklopil zrak.


No ja sa pototo... on sa nakoniec ešte bude aj červenať! Sledoval som zo záujmom Edwarda, ale nakoniec ma spražil len nasupeným pohľadom. Bábovka!


„Venuj sa radšej, tomu, čo ti prebýva a čo ti chýba a nestaraj sa do vecí do ktorých ťa nič nie je!“ upozornil ma zdvorilo. Chladne zdvorilo. Au.

Ale v jednom mal úplnú pravdu. Niečo, či skôr niekto tu bol navyše a niekto mi, naopak, pekelne chýbal.


„Doprdele!“ uľavil som si šťavnatou nadávkou. Telom mi preletel nepríjemný kŕč, ktorý páchol po vine. Netuším, či to bolo z úzkosti, že touto mojou neschopnosťou som možno Julie úplne a nadobro stratil, alebo zo žiarlivosti, že ju možno práve teraz utešuje tá malá indiánska krysa. Veď som mu ju vlastne sám vložil rovno do náručia. Som naozajstný blbec!!!

„To možno si, ale tým, že tu budeš nečinne sedieť, ničomu nepomôžeš.“ Komunikoval s mojim podvedomím Edward, pre zmenu, nahlas. Ostatní len lakonicky čakali na to, že sa možno raz dozvedia, o čom sa to vlastne my dvaja bavíme. No, teda aspoň mňa by to na ich mieste zaujímalo.


„Už sú zvyknutí,“ podotkol Edward a nesmelo mykol plecami ako drobný dovetok.


„He?“ Emmett, musel byť pravdepodobne výnimka, pretože dychtivo zavetril ako pravý lovecký stavač... alebo ako paparazzi nad hviezdou v „prúseri“.


„Ále, tuto pán nerozvedený... ,“ Edward ľahostajne mykol bradou mojim smerom, zatiaľ čo si založil ruky na prsia, oprel sa o stenu jedným ramenom a k tomu všetkému ležérne oprel špičku topánky o zem po tom, ako si ju preložil cez tú, na ktorej stál. „Práve zistil, že mu chýba jeho vyvolená a miesto toho, aby konečne začal konať, tak tu s nami sedí a počúva nás dvoch.“ Otvorene sa mi vysmieval. Smrad jeden! Ale v konečnom dôsledku mal pravdu.

„To si píš, že mám,“ spokojne dodal.


„Vieš, čo mi môžeš!“ zavrčal som.


„Nápodobne,“ vystrúhal dokonalú poklonu a samoľúbo sa usmieval.


„No ale teraz vážne,“ prehovoril ku mne po chvíli Edward znova. „Ak tu budeš sedieť ešte dlhšie, tak si tým vážne nepomôžeš.“


Až keď zazneli jeho slová takto nahlas a hlavne definitívne, bol som schopný konečne sa odlepiť z gauča a rovno som sa vyrútil k dverám ako lavína. Siahol som na kľučku, ale čosi ma prinútilo zastať a obrátiť sa čelom ku Cullenovcom.


„Ak by ste... pokojne tu zostaňte dokedy budete potrebovať, ja musím ešte...“ Vykoktať sa bol v tej chvíli nadľudský – pardon – nadupírsky výkon. Uvedomil som si, ako šialene musím na nich pôsobiť, keď zo seba nedokážem vypotiť jedinú súvislú vetu a mávam si tu pri tom peruťami ako keby som mal v tejto chvíli odletieť. Ale nikto z nich sa nesmial.


Posledný pohľad som venoval  ešte stále vyplašenej Alice.


„My dvaja si musíme ešte pohovoriť, dúfam, že proti tomu nič nemáš.“ Mal som chuť oslavovať, že som sám seba dostal aspoň trošku pod kontrolu. Minimálne svoj hlas určite.


Prikývla a mne sa uľavilo. Trochu.


„No utekaj už, Julie...“ Carlislova ruka mi dopadla na rameno a on ma s povzbudzujúcim úsmevom vystrčil z dverí. Nezabudol sa na mňa popri tom veľavýznamne zaksichtiť.


* * *


„Musíte si to vydiskutovať.“ Držal som ju za ruku nad lakťom a doslova ťahal za sebou, zatiaľ čo ona sa snažila demonštratívne držať malého konferenčného stolíka, patriaceho do štandardnej výbavy hotelových apartmánov. Samozrejme, že absolútne márne.


„Nechcem!“ ohrnula spodnú peru ako malé dieťa.


„Neblbni Juls. Musíte si to s Conorom vysvetliť...“ začal som, ale uprostred vety ma zabrzdil vražedný výraz v jej tvári. Konečne som pochopil slovný obrat zabíjať pohľadom.


„Nechápeš? Ty vážne nič nechápeš?“ začala na mňa hystericky jačať. Rukami si vošla do vlasov a pevne ich zovrela do hrstí. Mal som strach, aby si ich v tom amoku nevyšklbla. Bál som sa dokonca aj pohnúť čo i len prstom, len aby som ju ešte viac nerozrušil, a tak som jednoducho iba stál a civel. Na Juls.


„Stále sú manželia, Mani. On si ma nemôže vziať, chápeš?“ tónina jej hlasu sa nebezpečne približovala do pásma pravej a nefalšovanej fistuly.


„To predsa nemôžeš myslieť vážne. Veď existuje rozvod! V dnešnej dobe sa už z toho nestrieľa,“ pokúšal som sa argumentovať rozumne.


„Ale... ale...“ Pravdepodobne som jej vyfúkol vietor z plachiet. Minimálne som zistil, že je rozrušená až tak veľmi, že nie je ani len schopná základného logického myslenia.


Asi tak po miliónty raz v ten deň som si ju k sebe privinul a hladil jej vlasy. Nechal som si dobrovoľne dráždiť zmysly jej nádhernou, sviežou vôňou. Aj keď som sa ju snažil v prvom rade upokojiť, zároveň svojou prítulnosťou vo mne živila akúsi vražednú túžbu rozbiť tomu prekliatemu upírovi držku. Ani len fakt, že to nie je technicky uskutočniteľné a že ani len to, že by som bol jediný, kto by si pri tom kamikadze výkone mohol fyzicky ublížiť, by som bol ja, ma nedokázal držať ďalej od tohto prekrásneho bdelého sna.


„No dobre, ale teraz už vážne. Nemôžeme sa tu skrývať večne,“ zašepkal som jej už s pocitom definitívnosti tohto predstavenia do vlasov. Neprekvapilo ma, že opäť zanovito zavrtela hlavou, ale rozhodne ma potešilo, keď ma objala ešte tuhšie.


„Juls...“ Hlas sa mi zlomil, keď sa začala pomaly vyťahovať do mojej výšky. Jej malé ruky sa odrazu rozbehli po mojom chrbte a charakter dotyku sa rapídne zmenil. Presne som vedel o čo jej ide. Šlo o čosi ako o pomstu Conorovi a o zachovanie si svojej hodnoty. Potrebovala vedieť, že dokáže vyvolať záujem. Potrebovala istotu.

Ty môj hlupáčik, vždy som o teba stál a navždy aj budem, pomyslel som si.


„Manuel,“ zavzdychala roztrasene.


Teplý dych ma pošteklil na uchu a telom mi preletela vlna vzrušenia. V hlave sa mi odohrával neľútostný boj. Túžba po Juls bojovala zákernými zbraňami a svedomie prestávalo zvládať svoju ťažko skúšanú obrannú úlohu. Dotyk jej mäkkých pier na hrane mojej sánky definitívne zatrúbil do útoku. Ďalší dotyk a ja som bol takmer milimeter od priepasti. Jej nasledovný krok som už v podstate túžobne očakával.


Keď sa dotkla svojimi ústami mojich, pery som mal takmer stŕpnuté od vzrušenia. Bolo mi jasné, že nasledovať už môže len to, na čo čakám už celé desaťročia. Skutočný bozk.


Ani tisíc voltov by nemalo tú silu, ktorú do mňa v tej chvíli našila. Skôr, než som sa spamätal, bozkával  som Juls ako o život. Sny sa mi do bodky splnili. Moje ruky boli konečne zamestnané skúmaním jej dokonalých kriviek a hladovo mapovali každý milimeter jej pokožky až do chvíle, keď mi došlo, že ona tak akosi moje nadšenie nezdieľa. Nevracia mi bozky spôsobom, akým som si to vysníval, už ma viac neláskala. Jej dotyky úplne ustali. Bola ako handrová bábika, s ktorou som si mohol robiť čo len chcem.


Okamžite som sa od nej odtiahol, akoby bola niečím príšerným infikovaná. Hnev mi stúpal do hlavy viac než by som si práve v tej chvíli želal. Potreboval som si ho na niekom či niečom vybiť a za obeť mi padol najbližší vankúš pohodený na gauči.


„To. Mi. Už. NIKDY. Nerob... pokiaľ to nebudeš myslieť vážne!“ precedil som cez zuby. Svoj hlas som takmer nespoznával.


„Nabudúce by som sa už nemusel vedieť zastaviť. Nesmieš sa so mnou takto zahrávať... ani s mojím srdcom, Juls. Nie som tvoja hračka!“ Zúrivosť zo mňa pomaly opadávala. Odvážil som sa na ňu pozrieť a keď som videl jej strápenú tvár, mojim telom preletel ďalší kŕč, ale tentoraz mal k slastnej túžbe ozaj ďaleko.


Odkráčal som k dverám a aj keď ma to veľmi bolelo, odmietol som sa jej dotknúť, keď ku mne cestou natiahla ruku. Ešte stále by som za seba ruku do ohňa nedal. Otvoril som dvere a čakal, kým okolo mňa prejde von. Tichom sa niesli len rytmické zvuky jej vysokých podpätkov a vo vzduchu bol cítiť pach smútku.


* * *

Nevyriešilo sa nakoniec vôbec nič. Pravdepodobne sme boli všetci otrasení viac, než sme pôvodne mysleli. Zvyšok konferencie sme pretrpeli a Cullenovci nám navrhli, aby sme sa po ukončení presunuli všetci k nim do Forks. Rozhodne sa nám tam vraj bude všetkým lepšie dýchať. Mali by tam byť len samí zasvätení.


Veľkosť Carlislovho klanu – on to nazýva rodinou – bola v skutočnosti omnoho väčšia, ba nebojím sa povedať rovno impozantná. Patrili do nej členovia najbližšej rodiny, dokonca pokrvnej, ako som k môjmu úžasu zistil, ale počítal do nej aj všetkých prišelcov, v jeho reči to znamenalo prevažne adoptovaných členov. No a tých, čo sa k nemu jednoducho časom pridali.


Rodina, niečo, čo som si nikdy poriadne neužil. Nejakú dobu som si naivne myslel, že hádam Juls s Huntom... ale oni dvaja boli odjakživa samostatná jednotka. A my dvaja s Aurelom, sme od začiatku vedeli, kde je naše miesto a aj to, že sa raz určite odpojíme. Jednoducho, že okolo nich len akosi dočasne prechádzame.

 

* * *

Rovnako ako množstvo Cullenovcov a všetko čo s nimi súviselo v globále, na mňa urobila dojem aj Ľadová kráľovná, nepríjemná, ale veľmi krásna Rosalie. Ona špeciálne a obzvlášť. Keď som po vystúpení z auta pred Cullenovským panstvom začul detský smiech, mal som sto chutí na tie decká vykríknuť: „Pozor, studí!“


Ale Rosaliina pevná ľadová bariéra popraskala tak ľahko, ako keď si ľadoborec razí cestu ľadovým oceánom.


Zložito upravené vlasy, dokonalý make up, či elegantné handry s vysačkami s najzvučnejšími menami návrhárov išli do kelu, len čo sa okolo nej utvoril kruh pozostávajúci z drobných trpaslíkov. Kvokla si a rozpažila ruky a čakala kedy jej tie deti vletia do náručia. Neuveriteľné. A hádam ešte neuveriteľnejšie bolo, keď som na vlastné oči videl, ako sa hrdo nesie ako kráľovná zo Sáby a všetkým dospelým bez hanby ukazuje príšerne zachumlané kreácie, ktoré vytvorili nemotorné detské prsty v jej pestovanej hrive. Nestačil som sa čudovať.


Pevne som veril, že v tejto čudne domáckej atmosfére sa mi podarí urovnať všetky nezhody s Julie, ktorá sa medzitým zmenila na kus ľadu. Pomaly som mal chuť oslavovať, keď sa na mňa vôbec pozrela a ak ma ešte aj nejakým nedopatrením k tomu všetkému oslovila... tak som mal takmer Vianoce.


Práve preto, keď som videl, že sa nenápadne snažila vytratiť do mesačnej noci, zacítil som svoju šancu. Pri vchodových dverách som si všimol, že moje počínanie má svedka. Pár zlatých Edwardových očí sa na mňa povzbudivo usmial a ako bonus na mňa vyceril dokonalý chrup v šialenom úškrne.


A tak som vykročil do tmy za ňou...


* * *


V jeho prítomnosti som sa nedokázala poriadne nadýchnuť. Viem, že to je úplne scestné, ale už len predstava, že by som s Conorom prehodila čo i len slovíčko, ma jednoducho dusí. Uvedomovala som si strach, ktorý som z neho po celú dobu od toho príšerného Alicinho entrée mala.


Čo tu dopekla ešte robím? Prečo som sa už dávno nezbalila a nezdrhla niekam, kde už o ňom nebudem nikdy viac počuť? Premýšľala som.


Poskočila som a takmer okamžite som zavrčala v bleskovo vystrúhanom bojovom postoji, len čo  za mojim chrbtom praskla vetvička.


„Ahoj.“


Polialo ma sladké teplo jeho hlasu a horko-ťažko som preglgla jedové sliny, ktoré sa mi vytvorili v ústach.  Moje telo ovládla panika a trúbila pri tom na zbabelý útek. Zároveň mi však žilami kolovali pozostatky hnevu, ktoré naopak volali po útočnej odvete. Dokonale schizofrenické.


Preventívne som mlčala. Za prvé, nevedela som o čom mám vôbec začať a za druhé mi to prišlo tak dajako správne.


Conora to však neodradilo. Pomaly sa ku mne blížil aj naďalej.


„To už so mnou akože nikdy viac neprehovoríš?“ Zvuk jeho hlasu mi prešiel miechou hladko, ako vrahov nôž obeťou. A jeho slová na mňa mali rovnako zničujúce účinky. Obviňovali ma každučkým písmenkom.


Snáď len silou vôle som sa donútila pokrčiť ramenami. Slová som stále nebola schopná vydolovať.


„Julie, toto je fakt smiešne. Láska...“ jeho oči prosili. On prosil.


Skúsil urobiť krok, ale keď zbadal, ako prudko som nasala vzduch, skamenel v ďalšom pohybe.


„Prečo?“


Toto slovo mi už hádam navždy rezonovať v ušiach. Že som ho povedala aj nahlas, som zistila podľa Conorovho zmučeného výrazu.


„Ja neviem, jednoducho sa to... stalo,“ prešiel si nervózne rukou po vlasoch. Hlas sa mu trochu chvel.


„Chcem to urovnať. Pre teba... pre nás.“


Mlčky som nasávala význam tých slov.


„Alice už nikdy nevymažem zo spomienok, ostane ich súčasťou, ale pre mňa už je uzavretá kapitola. Ja chcem TEBA.  Neopúšťaj ma,“ šepkal. „To už rovno môžeš podo mnou zapáliť hranicu, lebo bez teba viac odmietam existovať!“ Zosunul sa predo mnou na kolená.


V sluchách mi prudko pulzovalo a v ústach som mala snáď celú Saharu.


„Nerob mi to!“ Pokľačiačky urobil pár krokov až sa ocitol úplne predo mnou.


Vyzeral tak stratene.


„Ľúbim ťa,“ nechala som tie slová voľne plynúť. Vzápätí som okolo stehien pocítila jeho ruky. Moje ruky automaticky vbehli do jeho vlasov. V nasledovnej chvíli sa jeho veľké dlane sunuli cez môj zadoček na chrbát a jeho dych som cítila v horúcej línii krku až skončil na mojich viečkach. Potom sa na moju tvár zniesla ľahká letná prehánka Conorových bozkov. Dopadali všade, kam sa len dalo. Na čelo, na líca, spánky, dokonca aj na nos. Jediné miestečko, ktorému sa ten ničomník vyhýbal, boli ústa.


Po dlhých chvíľach strachu som sa smiala a neprestávala som sa aj naďalej. Cítila som sa skvelo, krásna a milovaná.


„Vezmeš si ma, Julie? Povedz áno, prosím“ naliehal pri mojom uchu.


Vtedy môj smiech konečne ustal.


„Raz určite vezmem, ty tvrdohlavec tvrdohlavý.“



Zhrnutie




předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

AMO

11)  AMO (29.12.2011 08:27)

kytka

10)  kytka (22.08.2011 13:32)

Krásná kapitolka. Je mi smutno za Manuela.

eMuska

9)  eMuska (07.08.2011 17:17)

oooo, tak to bolo udobrenie ako oči, krááása, normálne upokojujúce po toľkých prehrách v stolnom futbale (ocko ma vyrušil od čítania a ruky ma bolia tak, že ledva píšem...) Aônormálne sa tešujem!
A Edward bol zasa úžasný!

monikola

8)  monikola (01.08.2011 22:35)

To. Mi. Už. NIKDY. Nerob... pokiaľ to nebudeš myslieť vážne!

toto bol nasilnejsi moment celej poviedky...uplne...to bolo tak smutne a tak krasne a tak, tak emotivne..aaaaaaaa

Twilly

7)  Twilly (21.07.2011 21:08)

Dnes si nádherně ukecaná, Bosi

Bosorka

6)  Bosorka (21.07.2011 20:10)

Chudák Manuel :'-(

Twilly

5)  Twilly (21.07.2011 14:52)

No jo, zkusím nadatlovat co nejdřív, Haničko, slibuju...:D

Evelyn

4)  Evelyn (21.07.2011 14:20)

No, zjistit, že jsem vlastně vdaná už něco kolem sta let a můj milovaný muž právoplatně není mým manželem, asi bych tak v klidu jako Alice nebyla.
Twilly, krásné a já se moc těším na pokračování

Twilly

3)  Twilly (21.07.2011 13:34)

no jasně, že mám promyšlený i ten rozvod a děti??? No, možná sis všimla, že z mých kapitolovek se tak nějak stal román na pokračování, takže se tady oběví "děti" z LĎN... to víš, já už si na těch propojeních tak nějak zakládám ... co se Maniho týče, něco se chystá s Bosi, ale kdy to uzří světlo světa... to ví jen... Bosi :p

Lenka326

2)  Lenka326 (21.07.2011 13:19)

Chvala pánu Bohu! A tobě Twilly, že jsou tam, kde chtějí a mají být. Connor miluje Julii, o tom není pochyb. Alice je uritě taky v šoku, ale ona netrpí, nic si nepamatuje, je prostě Jasperova, nemá o čem přemýšlet. Takže opravdu doufám, že si všichni v klidu sednou, povyprávějí si, co se za ta desetiletí stalo, urovnají to "papírově", i když to dost dobře nechápu, jak by to technicky šlo, když oddací list Alice a Connora bude jen zažloutlý záznam v nějaké sto let staré místní matrice (a kdoví, jesti vůbec). Takže netuším, jak se takový rozvod provádí, ale ty to určitě víš, že?
A jediný, kdo mi tady zůstává jako bolavá a opuštěná duše, je Manuel. Teď zas znovu prožil takovou emoční smršť, že by si nějaký lék na svoji opuštěnost opravdu zasloužil. Dočká se?
Jo a co to je s těmi dětmi??? Kolik jich je a čí jsou? V restauraci jsem myslela, že se poloupíře týká klasicky Belly a Edwarda, ale teď s Roseiným příjezdem domů nevím...
Díky Twilly, krásná kapitolka

Jula

1)  Jula (21.07.2011 11:48)

No, byl to šok, bylo mi líto i Alice. Ale hlavně, že se Julie a Connor usmířili

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek