Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

16. kapitola –  Alice

 

Dnešný diel je trochu dlhší, než zvyčajne, ale nemala som to srdce ho predeliť, aby sa zachovala kontinuita emócií... ♥

 



Po príchode čašníka, sme si všetci viac-menej už zo zvyku objednali. Boli to klasické mimikry, len Mani, ako jediný, si skutočne na ľudskom jedle pochutil.


„Ak smiem byť taký smelý,“ Carlislov výraz bolo možné bez okolkov nazvať dychtivým. „Vy, Manuel... vy nie ste celkom... náš?“ Jasne zaváhal na poslednom slovíčku a určite si uvedomoval, že jeho zvedavosť práve  prekročila hranice jeho osobnej slušnosti. Nemohla som si nevšimnúť, ako Esme nenápadne stisla jeho ruku ako ozajstná duševná opora. Ozaj k sebe museli perfektne sadnúť.


„To viete, som kompletný mix. Matka bola človek a otec poloupír,“ Mani sa snažil znieť bezstarostne, ale ja už som vedela svoje. Niečo z jeho minulosti som už poznala, ale on sa nikdy nechcel príliš rozpakovať a mne bolo v podstate blbé dobiedzať. Tak sme nejaké tie reči jednoducho nechali plávať. Aj tak by sme možno skončili zase u Alice a o to som vôbec nestála. To, že bol jej bratrancom, mi nie raz prišlo ako nechutný vtip osudu. Na druhej strane som to mala ako barličku. Maniho som mala, na rozdiel, od svojej večnej sokyne, rada. No asi nemôžeme mať všetko, však?


Mani podvedome čakal, že jeho slová vyvolajú rozruch a rozhodne očakával ďalšie otázky. My dvaja s Conorom vlastne tiež, ale ostatní nás prekvapili. Usmievali sa od ucha k uchu. Najviac asi práve Edward s Bellou. Vtedy sme ešte netušili prečo. Na jazyku nás pálili otázky, milióny otázok, ale nikto z nás nemal tú odvahu s nimi začať.


Ale keď nie my, niekto to spraviť musel. Edward si nás skúmavo prezeral a svojej manželke vtisol krátky bozk na ústa.


„O poloupíroch sme už mali tú česť počuť,“ predhodil nám čiastočné vysvetlenie, pričom mu akosi trhalo kútikmi do úsmevu.


Maniho oči vystrelili ako blesk a zabodli sa striedavo do každého z Cullenovcov. Pocit smútku, ktorý dokázal Maniho ovládnuť každý jeden raz, keď mal rozprávať o svojom živote pred nami, razom vyprchal a oči mu dychtivo zažiarili. Môj Mani!


„Poznáte nejakých poloupírov?“ nevydržal to. Tú otázku takmer vyprskol. No a potom Cullenovci, zborovo prikývli.


„Si píš, že poznáme,“ ozval sa steroiďák, „a hneď niekoľko!“ sľuboval a šermoval pri tom vidličkou pred očami. Bloncka ho za to ďobla  zlostne lakťom do slabín.


* * *


„Ja neviem, Jazz, asi by sme tam nemali chodiť.“ Alice zomkla pery do prísnej linky.

„Videla si niečo, čo ťa znepokojilo?“ zaujímal sa Jasper.


„Nie, všetko, čo som videla bolo v normále. Klasická večera, ale dobre vieš, že mi to nepovie všetko. Obrázky bez zvuku nie sú film, ktorý si môžem kedykoľvek prehrať.“ Z tej nervozity už bola pomerne otrávená. Nedokázala obsedieť, nemala chuť dokonca ani len na nákupy. Neustále si žmolila ruky, na každú rovnú plochu klepkala dlhými pestovanými nechtami a s nikým nemala ani trpezlivosť a dokonca ani súcit. Dnes jednoducho bola – inak vždy usmievavá a príjemná Alice Cullenová – za beštiu a začalo to už ráno. Približne pár minút pred tým, ako Carlisle volal z konferencie domov a oznámil Esme, že mieni podniknúť túto šarádu.


„Alice, zlato, veď keď si nič zlé nevidela, tak je to predsa v poriadku, či nie?“ snažil sa ju slovami upokojiť, ale keď miesto toho na neho uprela vyčítavý pohľad, aspoň sa pokúsil zastaviť nepríjemný klepot tých nechtov o stôl. Nežne jej chytil ruku a díval sa na ňu dovtedy, kým mu pohľad neopätovala.


„Ozaj nechceš, aby som ťa upokojil darom?“ pýtal sa v ten deň už po niekoľký raz. Ale zaryto mlčala. Pomaly už dochádzala trpezlivosť aj Jasperovi.


„Alice, čo sa deje? Ale pravdu!“ naliehal.


„Asi nič, ja neviem,“ povzdychla si unavene. „Takýchto Carlislových pracovných večerí sme už absolvovali veľa. Máš, pravdu, asi to len nejako viac prežívam.“ Zatriasla hlavou, ako keby chcela všetky tie negatívne pocity zo seba vytriasť.


Jasper sledoval ako sa jej krátke, dokonale nastylované vlasy víria v smere pohybu drobnej hlávky. Keby to bola iná situácia, povedal by si, že je to pekne rajcovné. Ale teraz na to nebola vhodná doba. S nevôľou potlačil svoje tak trošíčku nemravné myšlienky i ľahký úsmev, ktorý sa mu zákerne tlačil na tvár a nasadil masku chápavého manžela. Jeden letmý pohľad mu naznačil, že Alice je až príliš zahľadená do svojej nervozity a hádam prvý raz tento deň tomu blahorečil. Napriek tomu sa nakoniec podarilo predsa len sa skoncentrovať a vyslať k svojej drobnej manželke vlnu pokoja, za čo si vyslúžil poriadne pritúlenie.


Alice sa Jasperovi takmer stratila v náručí. Áno, sem patrila. Odjakživa a stopercentne, tak prečo potom mala ten neodbytný pocit, že to nebola jej jediná ochraniteľská náruč v živote? A prečo o tom nebola schopná povedať Jasperovi? Proti svojej vôli si povzdychla a ešte viac sa zavŕtala do širokej hrude.


„Neznášam, keď trpíš sama!“ začula jeho nesúhlasné mrmlanie.


Mlčala. Dobre vedela, že to bola výčitka, rovnako ako vedela, že tajiť pred ním svoje obavy nie je voči Jasperovi fér ani náhodou. Ale čo mu mala vlastne povedať? Mala mu rozprávať, o celkom obyčajnej vízii, ktorá jej takmer nič nepovedala? Chcel by počúvať o tom, ako v nej videla cudzieho upíra a že aj napriek tomu, že ho nikdy nevidela, jej pripadá čudne známy? Nie, to nemohla... to by nemohla. Sama sa v sebe nevyznala.


Je to LEN Carlislov kolega! Opakovala si v duchu stále Alice.


„Nebuď ako malá a vyklop to už konečne!“ zavrčal Jasper nepokojne. „Moje vlny pokoja majú tiež svoju dobu spotreby! A tá pravdepodobne práve vypršala, takže...“ Odtisol si ju na dĺžku paže a uprel na ňu ten prísny pohľad, ktorý používal iba vo výnimočných prípadoch. Bola v pasti. Už pred ním veru neutečie.


„Ale...“ fňukla.


„Žiadne ale!“ trval si na svojom a uťal tak jej protesty hneď na začiatku.


„Máme ešte šancu... tam neisť, prosííím,“ skúsila to naposledy, aj keď vedela, že vojak v ňom nepovolí. On by nezbehol ani keby sa dialo čokoľvek.


„Povedal som NIE!“ Hrozivo zašepkal a ešte viac zvraštil obočie. „Pocit ešte neznamená, že sa niečo pokazí a sama tvrdíš, že si nič hrozivého nevidela, alebo mi chceš ešte niečo povedať?“ Naklonil hlavu ako holub a zapichol do nej zlatavý pohľad.


Nie, už ho viac nechcela provokovať. Toto bol len jej problém, jej zlý pocit a on sa koniec-koncov ozaj snažil. Iný by ju na Jazzovom mieste už dávno prehol cez koleno a to jej detinské umrnčané chovanie by uťal omnoho skôr.


* * *


Zrazu som mal pocit, akoby mi nejaká neviditeľná ruka otočila tvár smerom k vchodu reštaurácie. Dych sa mi zadrhol a ja som len nemo vytreštil oči.


Nie, to nie je možné! To nejde! Asi som sa práve načisto zbláznil! Vrieskal mi v hlave akýsi vnútorný has. A ten druhý ho vzápätí nasledoval: „Prestaň, lebo tu urobíš škandál!“


Ako v hmle som si uvedomoval, že ten druhý hlas neznie len v mojej hlave... že patri Julii.


„Čože?“ zamrkal som na Julie zmätene a opäť strelil po dverách reštaurácie, kde stála ONA.


„Stôl,“ sykla nahnevane Julie, „zvieraš ho prisilno.“


Keď sa mi akosi podarilo odtrhnúť oči od vchodu, zistil som, že sa Julie už nejakú dobu snaží upútať moju pozornosť. Jej palec medzitým usilovne krúžil po mojich prstoch, ktoré boli skutočne zaťaté do stolovej dosky. Nepríčetne, ako dajaký šialenec, som netušil kam s očami.


„Si v poriadku? Miláčik!“ naliehala s obavami v hlase. Nemal som však šancu odpovedať.


„Dobrý deň. Prepáčte, že ideme neskoro Charlisle, ale tak trochu sme sa zdržali.“ Príjemný mužský barytón sa nám rozzvučal  nad hlavami a všetky pohľady pri stole vyhľadali jeho blížiaci sa zdroj.


Všetky, až na ten môj. Ten bol vyslovene priťahovaný k drobnej ženskej postave. Skenoval som ju a analyzoval všetky možnosti a výsledok bol zdrvujúci. Nezdá sa mi... je skutočná!


„Alice?“ zašepkal som sotva počuteľne a na tvári som doslova zacítil poryv vzduchu, ktorý vytvorili Juliine vlasy potom, ako jej hlava prudko zmenila smer.


V tej chvíli som zároveň vnímal vydesený pohľad, ktorý na mňa drobná upírka upierala a taktiež prudký Juliin nádych sprevádzaný ostrou nadávkou, ktorá jej tíško unikla z pier.


„Poznáš ma?“ Jej hlas znel rovnako a predsa inak. Mal v sebe zopár zvončekov navyše, ako som si pamätal.


„Ty... žiješ, škriatok? Ty si...“ V polovici vety sa mi zákerne zlomil hlas. Julie vedľa mňa ticho vzlykla. O chvíľu na to, s obrovským hrmotom vstala od stola a s dlaňou pritisnutou k ústam vyletela ako strela. Vedel som, že by som mal utekať za Julie, ale ja som miesto toho sedel a zízal do Aliciných jantárových očí.


Mala v nich jantár a nie oceľovú modrú!


V miestnosti panovalo neprirodzené ticho, ktoré sem-tam prerušilo cinknutie príborov o reštauračný servis od vedľajších stolov.


Celkom mimovoľne mi skĺzol pohľad na moju ľavú ruku. Priamo na prst, na ktorom som po tri roky nášho manželstva nosieval obrúčku. Teraz bol ten kúsok kože úplne odhalený. Ako moja duša. Možno o to viac, že moja manželka stála predo mnou aj po takmer storočí bez jediného škrabanca ... nesmrteľná.


„Čo to melieš, aká manželka?“ spýtal sa zdesene Edward a ja som na sebe zrazu cítil páry ďalších bodavých očí. Pripadal som si ako woodoo bábika.


Len mlhavo som zachytil, že ktosi od stola odišiel.


* * *


„Alice, zlato, ty sa s Conorom poznáš?“


Esmin príjemný hlas prerušil trápne ticho. Drobná hnedovláska vstala a v mihu objímala Alicino stuhnuté telo.


Tá len vyjavene zavrtela hlavou a vo mne sa nečakane vzbúrila zlosť, že ma tak ľahko zapiera. Iracionálne!


„Ja neviem, Esme, asi áno. Neznie to šialene?“ Alicine slová priamo odporovali jej zamietavému krúteniu hlavy.


„No moment vážený, ako to, že o mojej šťastne vydatej sestre hovoríš ako o svojej manželke?“ Edward bol neodbytný.


„Manželke?“ zopakovala neprítomne. „To akože... ty a ja?“


Bolelo to. Veľmi ma bolelo, že ma nespoznávala. Naprázdno som preglgol a prikývol.


„Boli sme manželia tri roky, to si bola ešte...“ Netušil som, ako jej povedať, že som ju od toho požiaru považoval za mŕtvu. Dokelu, ja som netušil ani to, ako jej povedať o čomkoľvek!


„To ty si ma premenil?“ Vystrelila na mňa priamo.


Vysoký blonďák, stojaci po jej pravici, na mňa temne zavrčal.


„Nie, ja nie... ty vieš, že ja by som predsa nikdy... aj keď ty si chcela... NIE!“ Jachtal som nesúvislo. Ale ona si predsa nesmie myslieť, že by som jej bol schopný tak veľmi ublížiť. Veľmi som chcel, aby... preboha, ani netuším, čo by som vlastne chcel. V hlave mám taký guláš...

„Myslel som, že som o teba úplne prišiel. Keby som nebol... z kameňa, zabilo by ma to...“ šepol som.


Blonďák znova zavrčal a vykročil jeden útočný krok smerom ku mne. Carlisle ho však rýchlo chytil za predlaktie a zabránil mu urobiť škandál.


„Jasper upokoj sa. Som si istý, že sa všetko vysvetlí. Však Conor?“ uprel na mňa spýtavý pohľad. Nemal som inú možnosť, ako kývnuť na súhlas.


„Navrhujem, aby sme si všetci všetko v pokoji prebrali – bez svedkov!“ Carlislov mäkký hlas znel nezvyčajne autoritatívne, ale mal pravdu, takže sme sa presunuli do našej hotelovej izby.


* * *


To ticho mi už pomaly začínalo liezť na nervy. V mojej hrudi všetko len klokotalo, kvôli Juls by som urobil hocčo. Najmä po tom, čo jej tento... pako znova ublížil.


Prezeral som si tváre všetkých prítomných upírov. Boli na nich vidieť hádam všetky možné aj nemožné emócie ako strach, obava, prekvapenie či hnev... áno hnev, ten mi bol v tejto chvíli asi najbližší.


Keď Juls z tichým upírim plačom vystrelila od stola, neváhal som. Narozdiel od toho blázna.


* * *


Ten intenzívny pocit, že sa udusím nepoľavoval. Zbadala som ju... ALICE a prišlo mi fyzicky nevoľno. Moja nočná mora sa zhmotnila a nadobudla hrozivý trojrozmerný obraz.  Tak ako som ju už takmer definitívne dostala z hlavy, ona sa ako bumerang vrátila. Krajšia, žiarivejšia, žiadúcejšia a... nesmrteľná.


Vyzerá ako bábika, napadlo mi. Len sa s ňou pohrať! Tvárou mi preletel trpký úsmev, zatiaľ čo som rýchlo bežala schodiskom. Keď už som bola takmer na našom poschodí, trasúcimi rukami som si začala prehľadávať vrecká. Bola som tak rozhodená, že som si doslova nepamätala, či mám kľúč od izby ja, alebo... Conor.


Pri pomyslení na jeho meno mi hruďou preletel ďalší bolestivý kŕč sprevádzaný vzlykom.


Doprdele!!! Ani len vyplakať to nejde!!!


Zastavila som na predposlednom schode a tam som sa definitívne zrútila. Moje stuhnuté telo sa nečujne zosunulo na studenú plochu schodiskovej podesty a hlavu som oprela o zábradlie. Vzlyky som už viac nedokázala zastaviť. A vlastne ani som to nechcela.


Alicin návrat bol tisíckrát horší než Jamesovo zneužívanie. Želala som si opäť umrieť. Umrieť bez ďalšej pofidérnej existencie.


Musela som byť vážne mimo, lebo ruka, čo zľahka dopadla na moje temeno ma poriadne vydesila. Od ľaku som vykríkla a skôr inštinktívne som bleskovo zaujala útočný postoj, ktorý sprevádzalo moje vytrvalé vrčanie.

„To som presa ja, Juls.“ Zaznamenala som Maniho mäkký hlas aj ruky v geste vzdávajúceho sa.


„Juls, počuješ ma? Pozri sa na mňa!“ hlas sa mu trochu chvel, ale neprestával na mňa hovoriť. To sa v šoku predsa robí... napadlo mi.


Potom si už takmer nič nepamätám. Neviem, kedy som sa zlomila definitívne, pamätám si len, že som sa Manimu hodila do náručia s takou vervou, že som ho takmer prišpendlila ku stene.


„Vrátila sa... ona... všetko je preč!“ popoťahovala som medzi hysterickými vzlykmi.


„Prečo sa to vždy musí takto idiotsky posrať? Povedz mi, prečo?!“ šepkala som unavene.


„Poď, zlato, pôjdeme radšej do izby, tam to preberieme, ok?“ Jeho hlas bol ako liečivý balzam a sivomodré oči znamenali aspoň nejakú istotu.


Skúsila som si opäť prešacovať vrecká, ale boli prázdne.


„Nemám kľúč. Asi je v kabelke. Myslím, že som ju nechala... tam.“ Neudržala som ďalší vzlyk.


„Nevadí, tak pôjdeme ku mne,“ povedal. Potom sa zarazil a od ucha k uchu sa uškrnul.


„Tak po tomto som túžil celý čas... dostať ťa k sebe do izby.“ Zahihňal sa so sprisahaneckým výrazom. A tým rozosmial aj mňa. Natiahol ku mne svoju dlaň. Bola ako záchranné veslo, ktorého som sa nebála chytiť.


Pár minút na to, som už sedela na gauči u Maniho, obklopená jeho ochranným náručím. Slabý tlkot jeho srdca pôsobil ako sedatívum.


Maniho ruka masírovala drobnými krúživými pohybmi moje temeno. Účes som už mala dávno zničený a užívala som si dotyk jeho prstov zaborených vo svojich vlasoch. Tie mi padali rozpustené na chvejúce sa ramená.


„Prečo sa vrátila? Prečo mi to robí?“ opakovala som do zblbnutia.


„Ako to len mohla prežiť?“ Zaborila som nos do Maniho košele. Jeho veľké ruky ma chytili okolo ramien a trochu ma od seba odtiahol.


„Miluješ ho?“ spýtal sa tvrdým hlasom, ako by bol obchodník z Wall Street dohadujúci svoj obchod storočia. Dva razy som vzlykla, než som bola schopná prikývnuť.


„Tak potom, moja zlatá, budeš musieť zamakať na tom, aby ťa chcel aj naďalej.“ Prísny výraz sa mu z tváre nestratil dovtedy, kým som mu znovu na ten nezmysel neprikývla.


„Ale čo ak...“ fňukala som ako rozmaznané dieťa. Mani mi však nedal šancu pochybovať.


„Už nechcem počuť ani len jediné slovo s významom neviem, nedokážem, či nezvládnem. Si nádherná, inteligentná a absolútne sexi. Ak by si o mňa zavadila pohľadom aspoň z desatiny tak ako sa dívaš na toho ničomníka, skákal by som štyri metre dvadsať. Daj mu čas, nech si to vyrieši a potom zaútoč, ty moja sexikosť.“


Bol tak neuveriteľne sladký...


Ale ja som v tej chvíli potrebovala viac, než len slová. Potrebovala som dotyk. Potrebovala som pocit, že o mňa niekto stojí a nie len frázy. Nechcela som byť len odsunutá ženská, ktorá prestala existovať vo chvíli, keď sa vo dverách zjaví bývalka. Bolelo ma, že lusknutím prstov som sa zo snúbenice zmenila na... nič.


„Juls, neblázni. Nerob to!“ Maniho pravým okom nepatrne šklbol slabý tik a jemne hysterický tón, ktorý ho robil zraniteľným, sprevádzal ostrý nádych.


Ruka, ktorá mi, napriek zdravému rozumu, sama vystrelila k Maniho tvári, spomalovala. Akoby som váhala aj ja. Ale to nič nemenilo na skutočnosti, že potrebujem, aby ma práve v tejto chvíli niekto miloval.


„Prosím... nie...“ zaskučal, zatiaľ čo zo mňa odmietal spustiť svoj temnomodrý zrak.


„Julie!“


V tej chvíli, ako použil Conorovu prezývku miesto svojej, vo mne všetko vybuchlo. Príšerná bolesť i chuť všetko na okolo rozmlátiť. Ničiť, ničiť a zase len ničiť! Zastavili ma až Maniho ruky. Opäť som sa psychicky vyčerpaná zrútila a zaborila tvár do jeho krku.


„Prečo?“ opakovala som donekonečna.


„Pšššt, uvidíš, že to bude dobré. Je to pako, Juls. Vieš to ty a viem to aj ja. Nikdy som si nemyslel, že to niekedy vyslovím, ale on ťa tiež miluje. A ja nepochybujem o tom, ktorú z vás dvoch si vyberie. Počuješ?“


Palcom mi prešiel po líci a vtisol bratský bozk na čelo. Potom ma trochu od seba odtiahol a snažil sa zachytiť môj pohľad.


„Pozri sa na mňa, kráska.“


Nemohla som.


„No tak, pozri sa mi konečne do očí,“ naliehal.


Nakoniec mi nežným dotykom ukazováčika zodvihol bradu tak, aby som sa na neho skôr či neskôr musela pozrieť a vytrvalo vyčkával, kým tak neurobím.


„Miluje ťa,“ opakoval sebaisto. „Viem to. Ver mi, prosím. Teba nie je možné nemilovať, kráska.“ Zašepkal a znovu ma tuho objal. Môj Mani.


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

AMO

10)  AMO (29.12.2011 08:13)

Kde je? Není tu... smajlík, co z něho stříkají slzy a dělá uáááá... Takhle se teď cítím. :'-( :'-( :'-(
A já byla tak hodná

kytka

9)  kytka (22.08.2011 13:25)

A přišlo to, čeho jsem se bála celou dobu - setkání. Mám tady slzičky v očích. Nevím, koho je mi líto víc. :'-(

eMuska

8)  eMuska (07.08.2011 16:22)

ježkov zrak, Edward bol úpplne úúžasný!!! Ja som sa z neho skoro pos adila! tyvole, úplne perfektný!

monikola

7)  monikola (01.08.2011 22:32)

chuderka Julie... chudák Mani... chuderka Alice... chudák Conor...a Jasper tiež...aaaaaach to je situácia...brrrr

Evelyn

6)  Evelyn (21.07.2011 14:15)

Ach, Twilly...

Bosorka

5)  Bosorka (20.07.2011 19:21)

Julie jedna, ani nevíš, jak ti závidím....
Skvělá kapitolka Twilluško!

Jula

4)  Jula (20.07.2011 16:57)

Chudinky :(
Teď myslím Julii a Tvého nemocného cvrčka. Julie se s tím musí nějak poprat, Alice určitě nepadne Connorovi s láskou kolem krku. Teď jde o to, aby se on vzpamatoval.
Prťouska taky lituji. Neteřinka má angínu, dostala antibiotika, pere se s tím ze všechy dvouletých sil, ale je jí asi hrozně :'-(

Lenka326

3)  Lenka326 (20.07.2011 14:28)

Tak to je mi líto, že mu není dobře. Držím palce, aby se rychle uzdravil.

Twilly

2)  Twilly (20.07.2011 14:11)

Bohužel ne, zítra pádíme k lékařce. Ta naše má dovolenou - jak jinak, že? Takže dnes jsme prošvihli ordinační hodiny zastupující lékařky, hip hip hurááááá... malý od třetí nespal a ulehl až po mých výhrůžkách před třičtvrtě hodinou... Takže datluju a přepisuju další díl

Lenka326

1)  Lenka326 (20.07.2011 14:08)

Ach Bože, chúďa Julie. Všechny její obavy, strach a nedůvěra se znovu vrátily. A přitom by to mělo všechno být tak jasné. Alice má Jaspera, toho jediného pravého a Connor má Julii, tu jedinou, pravou. Ale bude to tak?
Wow, to bylo emocí, jsem z toho normálně přejetá jak parním válcem. Vůbec si nedokážu představit, jak kdo zareaguje, co Alice? co Connor - ten vypadal naprosto mimo, co Julie a vůbec všichni. No, tak teď jsem opravdu napnutá, jak to rozmotáš.
Twilly, moc děkuju, bylo to úžasné.
Co malý, je zdravý?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek