Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

Pre tých, ktorí ešte na mňa nezabudli, pridávam dnes tak trochu "doslova" zoznamovací diel... ale sľubujem, že k nemu čoskoro pribudne ďalší...

15. kapitola - Teší ma, ja som...

 

 

 

Keď prišla Julie do našej hotelovej izby, zdala sa mi trochu... ja neviem, snáď rozrušená? Či nahnevaná? Každopádne, nebola vo svojej koži.


„Láska? Čo sa deje?“ Vzdialenosť troch krokov som  prekonal v zlomku sekundy, ale čosi mi hovorilo, že sa aj tak pohybujem pomaly. A hlavne na poriadne tenkom ľade.


„Nič, čoby bolo?“ Tvárila sa akoby nič, ale tá dotieravá vráska, čo sa jej už niekoľko dní objavovala na dokonalom čele, sa znova ukázala v plnej kráse. Rozhodne som jej tú hranú bezstarostnosť neveril.


„Priprav sa,“ prerušila tok mojich myšlienok, „za chvíľu sa stretávame v recepcii s ostatnými.“ Pokračovala vo svojej hre.


Nie, naozaj sa mi to nezdalo, jej hlas bol  jednoducho iný. Akýsi priškrtený.


„Carlisle a jeho rodina nás pozvali do reštaurácie.“ Uprela na mňa vydesený pohľad. „Dúfam, že ti  to nevadí?“


„Mne? Julie,“ vzal som ju za ruku a položil si ju na svoje líce. Dotyk jej pokožky mi robil dobre. „Hlavne, či to nevadí tebe.


Ruku som nakoniec vymenil za celú Julie. Tuho som ju objal a prudko som pritlačil pery do jej vlasov. Nepovedala na to nič, len vrtela donekonečna hlavou.


„Nie, pravdaže nevadí.“ Stále mi v hlave rezonoval jej priškrtený hlas. „Len mám z toho taký... čudný pocit“. Trochu sa odo mňa odtiahla a zadívala sa mi do očí. Snažila sa usmiať, ale to bol len kŕč, ktorého si bola aj sama vedomá. Prstom som prešiel po tej jej ustaranej vráske na čele a so zadosťučinením som si užíval, že pod mojim dotykom zmizla.


„Conor, netuším, z čoho mám taký strach. Carlisle je vážne strašne milý.“ Povzdychla si.


„To je, má v sebe niečo zvláštne, také upokojujúce. Je ako chodiace sedatívum,“ smutne som sa zasmial svojmu chabému vtipu. Ale sám sebe som musel uznať, že som sa na neho skutočne tešil.  Bol niečo ako starý známy, ktorého som vždy rád videl. Problém bol, že som sa cítil, akoby som Julie podvádzal.


Julie podišla k oknu a nervózne narovnávala záclonu. Keď už asi po piaty raz odstránila neexistujúcu smietku čohosi, prehovorila: „Prekvapilo ma, že má rodinu. Myslíš, že žijú spolu ako my? Alebo je to čosi ako Volterrská hierarchia?“ Vedel som presne na čo sa pýta. Chcela vedieť, či je možné, aby žil upír s človekom počas jeho  ľudského života, tak ako som žil ja s Alice. Či je to len taká odchýlka, alebo sa to už stalo viacerým. Pravdepodobne chcela vedieť aj to, či sa tá prísna upírska  - povedzme genetická – monogamia berie tak vážne ako keď sa milujú dvaja upíri. Stále ju musela mátať Alice.


Potlačil som frustrovaný povzdych, ktorý sa mi dral cez pery vždy, keď som videl, že Julie trpí pre už aj tak nezmeniteľnú minulosť, ktorú by som vlastne ani nechcel zmeniť. A ak aj niečo, tak hádam, len ten krutý spôsob, ktorým Alice odišla zo sveta.


* * *

„Aurel mal ísť rozhodne s nami!“ hneval som sa. Prišlo mi to tak trochu nevychované, ale on trval na tom, že má ešte nejakú prácu. Prácu??? Dopekla, akoby bol pán Jenks dôležitejší než my. Pche! Vraj bezpečnosť!


Carlisle tam príde zo svojou rodinou. Panebože, rodinou!!! Netuším, čo si mám pod tým vôbec predstaviť. Ale ak si to preberiem z pohľadu, ktorý poznám, Juls, Conor a Aurel sú jediná rodina, ktorú mám s výnimkou otca. Premýšľal som. Uvedomil som si svoju nervozitu. Ruky sa mi potili ako keby som mal ísť do tanečnej. Hrôza!


Moje myšlienky sa však stále točili okolo toho jedného. Rodina. Moji blízki. Ktovie, kde je Nahuel asi teraz? Žije ešte? Ak áno, stál by o mňa vôbec? V hrudi ma čosi zákerné pichlo. Trpká zlosť? Nie, skôr opustenosť. Nie, Nahuel ma predsa neopustil, že by ma nenávidel. Rozpomínal som sa na otcov odchod aj na náš posledný spoločný rozhovor. Pamätal som si na slzy, ktoré sa otcovi tisli do očí a aj na to, ako stále opakoval, že je mu to ľúto, ale že musí odísť preč.


Dlho mi trvalo presvedčiť samého seba, že to že som ho vlastne vyhnal zo svojej blízkosti, neznamená, že som ho vyhnal aj zo svojho srdca. Pri pohľade do zrkadla mi v ušiach vždy znel jeho hlas: Máš jej oči, nádherné, sivomodré. Takú farbu má len tá najtvrdšia oceľ, či rozbúrený oceán. Ako dieťa som po tých slovách prahol. Bolo to jediné moje spojenie s mamou, ale keď otec odišiel, až vtedy som si uvedomil, aký bol smutný zakaždým, keď mi to hovoril. Chýbala mu.


„Ale to neznamená, že to Aurelovi prepáčim!“ Snažil som sa presmerovať svoj smútok na hnev. V tej chvíli mi prišiel omnoho produktívnejší. Mávol som rukou a šiel radšej privolať výťah.


* * *

Dole na recepcii som bol prvý. Huntovi s Juls to akosi neobvykle trvalo, radšej som si ani nechcel predstaviť, čo ich zdržalo. Len to rozrývalo moju, už aj tak krehkú, trpezlivosť.


Keď sa konečne objavili, Juls to neskutočne seklo. Ona bola elegantná aj v teplákoch, či v joggingovej súprave, keď už na to prišlo, ale tentoraz bola obzvlášť... no úžasná. Mala na sebe jednoduchý komplet vo farbe burgundského, skvele padnúci k jej žiarivej blond a kontrastujúci s bledou pokožkou. Vlasy mala len tak, zopnuté do copu a tá jednoduchosť ešte podčiarkla jej osobnú eleganciu. Áno, jednoduchosť. To bol odjakživa Julsin najťažší kaliber. Jediné, čo tú dokonalosť kazilo, bol Hunt. Musím to už konečne rozchodiť! Nadával som si v duchu.


„No švihom, vlečiete sa ako týždeň pred výplatou!“ súril som ich. Nenápadne som ich rozdelil a votrel som sa medzi nich. Juls som jemne oblapil okolo pliec a Hunta posúval ramenom pred sebou, smer reštaurácia.


„Nie si náhodou tak trochu nedočkavý?“ Huntovo obočie vystrelilo o pár čísiel a na perách sa mu usadil ironický úškrn, ktorý som z duše nenávidel. Vedel som, že zo seba robím pred nimi blázna, ale nedokázal som si pomôcť.


„Niiieee!“ Naschvál som natiahol hraný prízvuk a vytreštil oči v hranom údive. Popritom som si užíval ako sa Juls na našom chabom hereckom výkone dobre zabáva.


„Len trošku,“ dodal som lišiacky a mrkol pri tom na Juls. Jej úsmev ma pohladil. V poslednej dobe mi na jej tvári dosť chýbal.


Pred dverami do hotelovej reštaurácie sme zastali ako na povel všetci traja a bezradne sme sa na seba pozreli.


„Juls, si si istá, že to zvládneš?“ Musel som sa jej ešte pred tým, než vojdeme uistiť, že sa nezosype. Nevedel som prečo mám ten pocit, snáď kvôli tomu poplašenému pohľadu, ktorý mala v očiach od chvíle, keď počula Carlislovo meno.


Pozoroval som, ako nasucho preglgla a venovala mi strnulý úsmev, ktorý ma rozhodne nemohol uspokojiť.


„Nie som z cukru, pamätáš?“ Päsťou si poklepkala po spánku a viac už nečakala na moju reakciu. Jednoducho tie prekliate dvere otvorila.


* * *


Carlislove jasne žiarivé blond vlasy nebolo možné prehliadnuť. Dav prekrásnych ľudí sedel  okolo obrovského stola a pokojne pri tom debatovali. Aj napriek tomu ma akosi prekvapila ich civilizovanosť. Predsa len sme boli doposiaľ jediní upíri, čo nežili nomádskym životom, o ktorých som doteraz vedela.


Kým sme kráčali k stolu, mala som čas na bleskové zmapovanie celej scény. Po Carlislovej pravici sedela drobná upírka s príjemnými svetlohnedými lokňami. Sálal z nej rovnako pozitívny pocit ako z Carlisla. Len tak, mimovoľne, mi preletelo hlavou, že k sebe dokonale pasujú.


Po jeho ľavici sedel mladý muž. Niekto by povedal, že takmer chlapec, ale jeho výraz ho robil starším. Mal zvláštnu farbu vlasov, ani hnedú ani ryšavú, čosi medzi tým a díval sa mňa tak zvláštne, že som mala dojem, akoby mi videl priamo do hlavy.


Zdalo sa mi to, alebo sa mi to chlapčisko smeje? Preblesklo mi urazene hlavou. Ale mladý muž len zatriasol hlavou, zatiaľ čo zo mňa nespúšťal oči a keď som len zmätene zamrkala, tíško si povzdychol. Žena po jeho pravici, prekrásna brunetka, ho láskyplne pohladila po bledej pestovanej ruke. Aj ona sa na nás usmievala a zdalo sa, že úprimne, žiadne divadielko. Vedľa nich sedel párik, ktorý celý tento uvítací ceremoniál trochu kazil.  Steroidový hromotĺk, samozrejme krajší, než akákoľvek známa i neznáma filmová hviezda,  sa na nás neuveriteľne zubil. Dokonca nám aj detsky zamával, za čo si vyslúžil mimoriadne káravý pohľad od jeho partnerky. Ale že by mu to bohvie ako vadilo? No asi nie.


Po tom, ako steroiďáka spražila, opäť nasadila tá neskutočne nádherná upíria bárbie maximálne znudený výraz, ktorý okorenila štipkou znechutenia. Dokonalý obrázok bohatej mrchy, ktorú určite nebudem mať ani trochu rada. No, moja pekná, ja z teba tiež nie som práve odviazaná a tiež to nevysielam do sveta ako televízny vysielač!“ pomyslela som si, ale v skutočnosti som sa musela setsakramensky držať, aby som neskĺzla k rovnako pohrdlivému výrazu.


Mladý muž s tými zvláštne bronzovými vlasmi sa rozchechtal naplno a vzápätí začal s horlivým  ospravedlňovaním sa celej  svojej spoločnosti. Ale to už sme práve prichádzali k stolu, takže som viac než dosť dobre začula jeho tiché slová, použité na svoju obranu.


„Prepáč Carlisle, ale myseľ tejto mladej slečny,“ ako správny gentleman na mňa neukázal rukou, len sa na mňa uprene pozrel a decentne ma pozdravil nepatrným kývnutím hlavy, „je viac než vtipná.“


Ale skôr, než do dopovedal, už vystrelil zo stoličky, rovnako ako aj ostatné mužské elementy pri stole a zahájili tým oficiálny zoznamovací večierok.


Pártyyyy! zajuchala som opäť v mysli a bronzová hlava zase vyprskol.


Dokelu, čo mi vážne číta myšlienky? Zarazila som sa nad tým, že mi táto stupídnosť v podstate ani veľmi stupídna nepripadala. Radšej som svoju myseľ sústredila na zvítavací tanček Conora s Carlislom.


Tí si rovno padli okolo krku a mne dalo vážne ohromnú prácu nepretočiť oči a nepovzdychnúť si nad toľkou teatrálnosťou.


„Rád ťa zase vidím, Carlisle! Vidím, že tie reči o rodine... ty si to nakoniec tuším vážne dokázal, však? Je vás  ozaj dosť. Toľko, ehm, ľudí pokope som snáď videl iba vo Volterre,“ úprimne žasol Conor.

„Po našej malej mi to jednoducho nedalo. Tá samota sa už viac nedala zniesť a tak som premenil Edwarda,“ vysvetľoval a vo chvíli, keď spomínal premenu, sa s hrdosťou otočil na bronzovovlasého mladíka. Otcovsky ho pri tom potľapkal po pleci. Zvláštne, podľa výzoru mu mohol byť akurát tak starším bratom.


Edward, ako som sa pred chvíľou mala možnosť dozvedieť, sa na mňa zvláštne usmieval a keď som mu podala ruku na privítanie, hoci ja som mala na tvári nasadený výraz blahosklonnosti, za ktorý sa zvyčajne skrývam pred sponzormi.


Jeho úsmev sa ešte o kúštik rozšíril a mňa opäť prepadol pocit, že som stratila svoju samotu v myšlienkach.


„Nie ste ďaleko od pravdy, doktorka, ja skutočne čítam myšlienky,“ prehovoril. Ostala som na neho zízať v nemom úžase. Netuším či ma viac očaril jeho mäkký hlas, alebo jeho šokujúce odhalenie.


„Dar,“ prehodil len tak, do pléna a tváril sa pri tom akoby zahanbene.


„Veľmi pôsobivé,“ prerušil trápne ticho Conor, ktoré vzniklo, zatiaľ čo ja som mapovala v pamäti na čo všetko som doteraz myslela.


„Ja som Conor a toto,“ Conor ma chytil okolo pliec a majetnícky si ma s hrdým výrazom v tvári, privinul k svojej hrudi. „Toto je moja snúbenica, Julie a náš priateľ Manuel.“ Predstavil nás jedného po druhom, zatiaľ čo podával ruku práve Edwardovi.


Carlisle urobil to isté so svojou rodinou. Tú drobnú, príjemnú hnedovlásku nám predstavil ako svoju manželku Esme, brunetku ako Edwardovu manželku Bellu a na prvý pohľad nesúrodý, no aj napriek tomu zvláštne k sebe ladiaci pár, ako Rosalie a Emmetta.


„Neuveriteľné, akú obrovskú rodinu máš,“ čudoval sa neustále Conor.


„A to si ešte nevidel všetkých,“ dmul sa hrdosťou Carlisle popri tom ako to hovoril. Už od pohľadu bolo jasné, že si rolu hlavy rodiny užíva ako sa len dá.


„Ešte by mal doraziť párik mojich dvoch ďalších detí. Zabudli sa v meste, ale určite dorazia. Tým som si istý.“ Jeho hladké čelo na chvíľu pošpatila drobná vráska medzi obočím, ale okamžite opäť nasadil ten svoj typický úsmev.


„Ale ty si tiež nezaháľal.“ Mrkol na mňa a pokračoval. „Traja členovia, to už je celkom pekná rodinka.“


Conorova tvár sa roztiahla do nádherného úsmevu. Bol na nás hrdý, to bolo zrejmé. A mne sa jeho spokojnosť veľmi páčila.


„V podstate sme štyria. Ešte nám chýba do partie Aurel. Sme spolu už takmer storočie.“ Konverzoval Conor plynule, zatiaľ čo my, ostatní,  sme po sebe nesmelo pokukovali. No, snáď len s výnimkou Rosalie, ktorá sa tvárila akoby sme boli tá najväčšia otrava na svete. Mala som sto chutí jej rozcuchať ten jej dokonalý blond účes, alebo ju aspoň kopnúť pod stolom do holene. Ale sedela dosť ďaleko.


Edward sa zase nenápadne uchechtol a keď som sa na neho namrzene zaksichtila, len mykol ramenami.


Sorry, ale tvoja „sestrička“ ma pekne štve! Poslala som mu v myšlienkach a jeho úsmev sa ešte viac roztiahol. Asi sa mu tento jednosmerný komunikačný kanál tiež páčil tak ako aj mne. Malo to šmrnc. No aj keď som sa na neho mračila, tento chalanisko, sa mi naopak pozdával každou sekundou viac a viac.

 


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

AMO

18)  AMO (29.12.2011 07:56)

Kde mami? Ona tady není a já jsem byla tak moc hodná. Už nebudu zlobit, opravdu, prosím.
A nebude se Juliett zlobit, ona je taky hodná, víš... :D :D :D :D :D

kytka

17)  kytka (22.08.2011 13:16)

Konečně jsem se do toho pustila a hned na začátku takový adrenalin. Úplně jsem to popoháněla, že už už Alice, ale zatím jen koukám s pusou dokořán. Letím dál. Skvělé Verunko.

eMuska

16)  eMuska (07.08.2011 16:10)

Joj, jaký Edko! Líbí!
prepáč, že mi to tak trvalo, ale holt, dovolenka, neni som doma furt...
Ale toto, ach nervy! To bolo, že ďalší párik! Ježkov zrak, ja umrem! Musím dáál!

monikola

15)  monikola (01.08.2011 22:10)

takže ešte nás naťahuješ ako gumu na trenírkach ešteže som sa do nových dieloch tvojej poviedky pustila po dovolenky a môžem si ich prečítať všetky jednu po druhej až po epilóg

Evelyn

14)  Evelyn (21.07.2011 14:10)

I Bella? Ty jo, to byl větší časový skok, než jsem si myslela. A Alice ke Cullenům už dávno patří a brzy přijde

Twilly

13)  Twilly (20.07.2011 08:10)

Hele,ale tady jsi mi opravdu Leni mávla rudým praporkem... ještě chvíli a opravdu začnu šťourat

Lenka326

12)  Lenka326 (20.07.2011 06:40)

Nene Bosi , u mě platí, že kde nic není, ani smrt nebere. A dost těch pořekadel po ránu, musím se jít vypravit do práce. A jak mě se ta koule nechce dneska ventilovat právě tam! A musím, i když bych se na to nejradši vyp...rdla. ;)

Bosorka

11)  Bosorka (20.07.2011 06:36)

Lenko bacha - Twilly vyšťourá i tam, kde nic není... ;)

Lenka326

10)  Lenka326 (20.07.2011 06:35)

Milá Twilly, jak ráda bych i já ventilovala tu kouli, co mám mezi ušima, ale nic, prostě nic . Českou gramatiku snad ovládám, počítač taky vlastním (několik), jen nějak v té kouli je prázdno. :D A věř mi, že komu není z hůry dáno, v apatyce nekoupí. Kdyby jo, tak jsem tak obden!!! :D

Twilly

9)  Twilly (19.07.2011 22:00)

Ale zlato, píšu jenom pár měsíců, žádný vínek se nekoná... prostě ventiluju tu kuličku mezi ušima :D

Lenka326

8)  Lenka326 (19.07.2011 21:58)

Samozřejmě, že je normální mít postižené dítě, doufám, že to nevyznělo jinak. Je pravda, že někteří lidi mají život na první pohled snazší než ti druzí, ale kdoví, co bychom uviděli na druhý pohled. A silné osobnosti se poperou se životem, i když jim nenaservíroval všechno na stříbrném podnosu. Rozumím tomu relaxu při psaní, já psát neumím, o to víc obdivuju vás, co jste do dostaly do vínku. A můj relax je zas ponořit se do příběhů, o které se tady dělíte s námi ostaními. ;)

Twilly

7)  Twilly (19.07.2011 21:44)

Nevadí mi to, je to normální mít postižené dítě, alespoň pro mě to už je teď opravdu normální. Jednoduchí není v životě nic, ale co už.. a co se týče servisu - je téměř stejný jako jiné děti, jenom nemluví... takže psaní je pro mě jako supr relax, který časově zvládám stejně jako kopec mamin tady... s chutí, protože nás to baví.

Lenka326

6)  Lenka326 (19.07.2011 21:40)

Jejda, to jsem nevěděla, že máš autistického chlapečka. Jestli teda nevadí, že to tu tak veřejně píšu. Kamarádka má taky aut. kluka, teď je mu skoro 18 a vždycky trochu komunikoval, ale i tak to bylo složité. Tak tím spíš se klaním tvému psaní, že to všechno časově zvládáš a ještě se mi snažíš vyhovět, když se jedu flákat na dovolenou. Díky Držím malému palce, ať je mu dobře.

Twilly

5)  Twilly (19.07.2011 21:31)

No ten můj "minichlap" se jaksi vymyká jakémukoliv průměru. Nestěžuje si a protože ani nemluví, často pátráme, zda-li mu vůbec něco je. V tomhle závidím těm ženským, kterých mužští si pořád stěžují... ten můj prďolka je spešl i mezi svými - autistami. Takže hojně využívám šestý smysl :p ... ale zase katastrofálně nevypadá - zatím... tak snad... jo a šestnáctka se právě rodí :D

Lenka326

4)  Lenka326 (19.07.2011 21:23)

To jsi hodná Twilly, že na mě tak myslíš, ale dítě má přednost. Můj synátor "hoří" od včerejška, dneska se vrátil od doktorky s ATB a má prý ošklivou angínu, ale on je naštěstí dospělý, takže to je o něčem jiném, než když marodí maloši. I když na zabití je pořád (je to chlap, co se dá dělat).
Takže když ti to nepůjde, nevadí, já si počkám, ten týden v pustině nějak přežiju a o to víc se budu těšit. Ale fakt jsem netušila, že to zrovna tento díl skončí tak napnutě
Díky.

Twilly

3)  Twilly (19.07.2011 21:12)

No vždyť mě taky chybělo tvoje prudilkování, Macku

Leni všimla jsem si tvoji "spanilky" a moc mě potěšila. A varování bylo, to nemůžeš popřít... ale psala jsem to na dovolené a teď už jenom přepisuju, jenom je toho dost halda, tak se obávám, že to možná do pátku nestihnu .. ale protože je moje děťátko tak asi krapet nemocné... dnešní noc ukáže, tak budu ještě zítra doma a budu přepisovat až mi pacinky upadnou... ... může být?

Lenka326

2)  Lenka326 (19.07.2011 19:51)

Máš mě na svědomí!!! letěla jsem po řádcích jak splašená a pořád čekám "kde je ta Alice?" a ono nic. A ty potvůrko jedna sis ji nechala na příště. To se dělá??? Užívám si dnešek s tvojí povídkou, natěšená, že si můžu přečíst tolik kapitol naráz a ono se mi to vymstí, že v té nejnapínavější chvíli to utneš. Bože, jak to mám vydýchat???
Twilly, kdy bude další??? V pátek večer končím s netem, pak jedu do pustiny, kde wifi není, já se picnu

Ale Julie s Edwardem byli skvělí

Bosorka

1)  Bosorka (19.07.2011 18:52)

Je ti ovšem, má milá, jasné, že jsem celou dobu čekala, kdy na ně vyjukne Alice?!

Jak mně to chybělo! ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek