Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

12. kapitola –  Pravá tvár Volterry


 

 

 

Po týždni strávenom s Aurelom, nastal čas jeho odchodu. Vrátil sa späť do Volterry, pričom sľúbil, že sa vráti čo najskôr ako to len bude možné. Učiť Juls bolo pre neho teraz mimoriadne dôležité a bolo vidieť, že si to poriadne užíva. Tie jeho karmínové ohníky, ktorými spokojne sledoval Julsine pokroky, by dokázali bezpochyby zapáliť polku lesa. Akoby všetko, čo sa jej podarilo, bola zároveň aj jeho osobná výhra.

Trochu ostal sklamaný, keď som mu rozprával o svojich predpovediach. Vďaka ich nepravidelnosti ma nebolo možné trénovať. Nedali sa používať účelovo a nemali vopred určený žiaden vzorec, ako sa k nim dopátrať. Jednoducho, len prišli kedy sa im zachcelo a vec bola vybavená. Potom som už iba musel vždy čakať na chvíľu, kedy ich budem môcť použiť. No a Aurelovi sa evidentne trénerská pozícia zapáčila viac, než si pôvodne predstavoval, ibaže tu narazila kosa na kameň. Tak nejako mimovoľne mi hlavou prebleskla myšlienka, prečo vlastne netrénuje vo Volterre, keď ho to tak baví? Ale keďže som si  nedokázal na ňu odpovedať sám sľúbil som si, že pri prvej možnej príležitosti sa ho jednoducho spýtam a hotovo.

„Kedy sa už odtiaľto pohneme?“ Sykla netrpezlivo Juls. Teraz viac než inokedy pripomínala malé dievčatko. Rukou vyklepkávala nervózny rytmus bruškami prstov do stola. Chvíľami vystrela dlaň a pleskla ňou o stolovú dosku. Potom celú rytmickú zostavu zopakovala. A zase odznova.

„Čakáme na Aurela, láska,“ zapriadol Hunt a vstal z gauča. Stačilo len zopár ladných krokov a pristúpil k znudenej Juls. Jemne ju pobozkal na temeno a ruku nechal položenú na jej ramene. Nespokojne vzdychla a klepkala ďalej.

Liezlo mi to už pekne na nervy, ale neodvážil som sa Juls okríknuť. Len som sa znechutene zaškľabil. Hunt to videl a ticho sa zasmial. Vlastne sa mi celkom neskrývane vysmieval. Mal som sto chutí mu detinsky ukázať zopár neslušných gest.

Keď po nejakej dobe uznal za vhodné niečo urobiť, jemne chytil Juls za ruku a zabránil jej v tom rušivom klopkaní. Konečne! Netušil som, že mi to až tak ničilo nervy, pretože som si uvedomil ako až veľmi sa mi uľavilo. Takto som na neho vrhol takmer vďačný pohľad. Asi mäknem!

„Myslím, že to už dlho trvať nebude.“ Chytil ju ukazováčikom a palcom za bradu a otočil si jej tvár tak, aby jej mohol pohliadnuť do očí, čo sa bezpochyby práve zvrhlo na červenú knižnicu.

„Hmpf... tieto vaše prejavy mi nerobia dobre, čo keby ste sa... ja neviem, niekam odpratali?“ Prehnane som gestikuloval oboma rukami, ktorými som ich v podstate odháňal ako keby boli otravný hmyz a pripadal som si pri tom ako žiarlivé dieťa, čo práve prichytilo rodičov pri vyznávaní si lásky.

„Tak si nájdi babu a daj pokoj, McBride!“ odsekol mi Hunt, zatiaľ čo bez prerušenia pokračoval v láskyplnom civení do očí mojej Juls. No a tá, ako keby bola sfetovaná, mu visela na každučkom jeho slove. To ma popudilo, otrávilo a rozhodilo hádam ešte viac.

„Trhni si nohou, upír!“ zavrčal som jeho smerom, ale už som si dával pozor, aby som o ten zamilovaný párik ani len očkom nezavadil. Inak by to bolelo. Zase.

„Viete čo, vážení? Idem von! Tu sa nedá dýchať...“ dodal som už viac sám pre seba. Na jednej strane ma aj tak príliš nevnímali a potom, nech si robia čo chcú, keď tu nebudem, či nie?

* * *

Ten bozk bol.. hmmm... dokelu Mani! Odtrhla som sa od Conora takmer násilím po tom, ako som zaregistrovala zaklapnúť zámku na tverách. „On ozaj odišiel?“ Nechcelo sa mi veriť, že som taká hnusná a necitlivá. Conora to evidentne netrápilo. Približoval sa ku mne a jeho cieľom bol ďalší bozk... a možno aj niečo iné. Chuť ma ale prešla. Dlaňou som sa zaprela do jeho hrude a zastavila to blížiace sa telo.

„Prosím ťa, teraz nie,“ zaškemrala som. Znechutene sa zaškľabil, ale ustal vo svojom dobývaní.

Nepáčilo sa mu, že som ho zastavila, no našťastie, to nekomentoval. Zmenila sa však jeho nálada. Preč bola roztúženosť a miesto toho odo mňa otrávene odvracal tvár. Netrápilo ho, že som videla, že mu to nie je po chuti.

„Conor.. nebuď taký!“ Uvedomovala som si, že som zranila jeho city. „Pochop, že na Manim mi záleží, je ako môj brat.“ Skúšala som mu to vysvetliť, ale on len nespokojne zafunel. Po celú dobu mi bol otočený chrbtom a z jeho postoja jasne  kričala  akási strnulosť. Tých pár krokov, čo nás delili, som hravo prekonala.

„Láska,“ zašepkala som mu do košele a dúfala, že môj hlas a dotyk ho obmäkčia. Aj cez tenkú látku som cítila, ako sa jeho napäté svaly pomaly uvoľňujú. Nasledoval povzdych. Teraz už nie naštvaný. Skôr, tak akoby bol nejako zmierený. Pomaly sa otočil a ponúkol mi svoju náruč. Neváhala som. Objala som ho okolo pása a hlavu som si položila na jeho rameno. Biela škrobená látka jeho límca ma šteklila na nose. Vôňa škrobu a slnka z jeho košele sa miešala s jeho jedinečnou vôňou.

„Ja viem, láska, ja viem, ale je to pre mňa ťažké, akceptovať ho v tvojej blízkosti,“ zašepkal mi do vlasov. „On je... on mohol byť... on by mohol byť...“ zamotával sa bezradne do svojich slov.

Musela som sa nad jeho snahou pousmiať.

„Nie, nemohol. Od tej chvíle, čo som poznala teba, pre mňa nikto iný neexistoval. Hádam, keby ťa nebolo, ale to je len hypotetická myšlienka, takže buď taký láskavý a prestaň sa trápiť tým, čo by mohlo byť. Dôležité je, že ty tu si.“ Frnkla som mu popri poslednej vete prstom do nosa. Jeho ruka vystrelila a chytila tú moju. Prst, ktorým som sa ho pred malou chvíľkou dotýkala, nežne pobozkal.

„Ľúbim ťa, Julie,“ zašepkal mi do môjho srdca a ja som vedela, že dnes to nie je posledný krát, čo budem počuť tie čarovné slovíčka z jeho úst.

„Aj ja teba, ty môj blázonko!“

Miestnosťou sa už len ticho ozýval šťastný smiech nás oboch.

* * *

„Odísť? Ako to myslíš odísť? Odtiaľto? To ma budeš stále trénovať?“ Julie sa šokovaná odvrátila od okna a uprela na Aurela spýtavý zlatý pohľad. Medzitým chrlila ďalšie a ďalšie otázky.

„Ja viem, že pod sviečkou býva najväčšia tma, ale nemyslíš, že už príliš provokujeme? Pani šťastena nám nebude večne naklonená. Takže?“ odpovedal na otázku novou otázkou Aurel.

Musel som uznať, že ani ja som sa tu necítil práve najbezpečnejšie. Cestu z Talianska by som len uvítal. Najlepšie by mi padlo rovno zmeniť kontinent. Tu som mal stále pocit, že sa musím obzerať, či mi niekto nešliape na päty a kryť nám všetkým chrbát. Ten permanentný pocit strachu o Julie ma robil zraniteľným. Nepokojne som sa pomrvil.

„Máš v pláne niečo konkrétne?“ Skúsil som vydolovať z Aurela trochu viac. Predpokladal som, že ak by nemal v talóne nejaký záložný plán, ani by túto debatu vôbec nezačínal.

Nepatrne sa pousmial a ako pravý dravec na mňa zaostril svoj rubínový pohľad. Určite mal plán. Teraz som to už vedel naisto.

„Dohodol som sa s Arom, že ma nechá cestovať, takže by som vás mohol nejakú dobu sprevádzať.“ Oznámil nám akoby nič.

„Ako to myslíš, že dohodol?“ skočila mi do rečí Julie. Mračila sa na neho ako sto čertov. Celá situácia sa jej nepáčila a Aurelove plány tiež. Podľa mňa to ale nebol zlý plán. Odídem odtiaľto veľmi rád a tiež by ma potešilo, keby nás Aurel mohol sprevádzať.

„Jednoducho... dohodol, čo sa ti na tom nepáči?“ pýtal sa s veľkou dávkou trpezlivosti, aj keď som postrehol istý autoritatívny podtón. Neušlo mi, že ju až príliš skenuje pohľadom.

Julie mu neodpovedala, len na neho civela a jej temperament sa v sekunde zmenil na takmer otrockú poslušnosť. Niečo mi na tom vadilo. Vsadil by som sa, že na ňu práve použil svoj dar.

„Môžeš s tým prestať?“ namietol som trochu nervózne.

Aurel prerušil očný kontakt s Julie a významne sa na mňa pozrel. Pochopil som, že sa chce so mnou porozprávať osamote.

„Julie,“ oslovil som ju bez toho, aby som spustil z Aurela pohľad, „bola by si taká láskavá a ...“ viac som nestihol, lebo mi skočila zbrklo do reči: „Ok, už idem, stačí povedať!“ Zasyčala a   odpochodovala ofučaná do našej izby.

„Poď, radšej sa prejdeme, rozprestrieš nad nás štít a my nebudeme rušení, čo povieš?“ vyzval ma Aurel slovami a napokon aj gestom otvorenej dlane.

Bol som zvedavý a tak som súhlasil.

Keď sme boli mimo upírí sluch, otočil som sa na neho s otázkou v očiach. Les bol pokojný a ja som sa pohodlne oprel pravým ramenom o kmeň stromu. Ruky som zasekol do vreciek a trpezlivo čakal, čo sa dozviem.

„Tiež potrebujem vypadnúť, tak prečo neisť s vami?“ začal opatrne.

„Nie som proti, ale aj tak nechápem o čo ti ide?“ Dúfal som, že sa od neho dozviem viac.

Chvíľu len tak kopal do šišky a zaryto mlčal. Uvedomil som si, že som ho vlastne nikdy nevidel takéhoto neistého, vždy bol nad vecou. Toto bolo ozaj zvláštne.

„S Arom sme sa dohodli...“ začal ale hneď sa aj zarazil. Poplašene po mne strelil pohľadom a zmätene zamrkal.

„No na čom ste sa s Arom dohodli?“ snažil som sa ho povzbudiť. Zastavil sa a opatrne začal zo seba súkať: „A nie je ti divné, že ja sa na niečom dohadujem s vládcom?“ Strelil po mne nervózne pohľadom. Chvíľu som mal pocit, že ma len tak skúša.

„No keď s tým začínaš, tak vlastne je.“ Ošil som sa. „Ale ja si počkám na tvoje vysvetlenie... teda ak...“ stíchol som v nádeji, že sa snáď rozhovorí sám, ale aj napriek tomu som mu chcel ponechať možnosť, aby mi povedal sám od seba to čo chce. O nátlak som nestál.

Keď sa usmial, vedel som, že tým úsmevom mi ďakuje za moju trpezlivosť.

„Niekomu to už konečne musím povedať ...“ povzdychol si, sadol si na spadnutý kmeň stromu ležiaci neďaleko a začal svoje rozprávanie.

Gaius Octavianus sa narodil 23. septembra roku 63 pr.n.l. krátko pred východom slnka v Ríme. Bol synom Gaia Octavia a Atie. A tá, zase  dcérou Julie, Caesarovej sestry. Tým, že otca stratil keď mal štyri roky a v jedenástich mu zomrela babička Julia, na počesť ktorej predniesol oslavnú reč, už ako pätnásťročný si bol nútený obliecť mužskú tógu. Keď potom jeho prastrýc Caesar tiahol na Hispániu, aby sa tam vysporiadal s tamojšími Pompeiovci, veľmi sa mu zavďačil tým, že ho sprevádzal na jeho ceste aj napriek tomu, že se práve zotavoval z ťažkej choroby.  Po tejto ceste bol vyslaný do gréckej Apollónie, kde se mohol venovať svojmu štúdiu.

Keď zistil, že bol Caesar zavraždený a on se stal prekvapivo jeho dedičom, nejaký čas váhal, či nemá požiadať o pomoc najbližšie légie. Nakoniec sa tohto nápadu vzdal, pretože usúdil, že bol unáhlený. Vydal sa teda do Ríma, aj napriek tomu, že  jeho matka pochybovala a otčim, Marcius Philippus, ho od toho dokonca odrádzal, a ujal sa svojho dedičstva. Hneď potom, čo dorazil do Ríma, kde sa medzitým zabýval Marcus Antonius, Caesarov vojvodca a priateľ, ktorý zastával ten rok konzulát, rozhodol sa, že musí pomstiť vrahov svojho prastrýka, už len kvôli tomu, aby si udržal tvár. Preto najprv napadol nič netušiaceho Cassia a Bruta v Taliansku silou a keď tí pred jeho nástrahami unikli, stíhal ich zákonnou cestou a v jejich nepřítomnosti ich zažaloval za vraždu.

* * *

„Dokedy sa ešte budeme skrývať?“ spýtal sa malý tmavovlasý chlapec nasupene. Žena si oklepala zamúčené ruky a unavene pohliadla na mladšieho zo svojich synov, dvojičiek.

„Si dosť rozumný Aro, aby si vedel, čo tvoj otec urobil a chápeš aj to, aký to malo dopad. Nesúhlasil s Ceaesarovou vládou a konal tak, ako mu kázalo svedomie. Utekáme a budeme preto utekať celý náš život pred pomstou mocnejších.“ Predniesla žena svoje trpké slová. Bola zvyknutá na blahobyt, na to, že jej ako Cassiovej manželke prejavovali úctu a teraz? Cítila sa potupne ako sprostá slúžka. Nepáčilo sa jej byť na úteku. Jej synovia, jej krásny synovia takto stratili všetky nádeje na život aký im, podľa nej právom, patrí. Mala by stáť za svojim mužom, ako správna manželka, ale trpkosti sa už asi nikdy nevyhne. Nezabudne mu jeho prehru.

Usmiala sa unavene na chlapca. „Podaj mi tie bylinky, prosím,“ požiadala ho  a hlavou mu naznačila smer, kde toto vzácne dochucovadlo nájde. Keď tak urobil, sadol si k jej nohám a zamyslene ju pozoroval.

„Matka? Porozprávaj mi o ňom, chcem vedieť aké to bolo, keď mal moc.“ Vyčkával na jej rozprávanie. Vždy sa ho dočkal, lebo vedel, že aj ona o tých starých dobrých časoch rozprávala rada. V tomto sa podobali. Obaja milovali moc. Matka i syn.

„Bolo to úžasné. Žili sme v Ríme a svet bol náš. Každý nás poznal, každý nás mal v úcte. Vyberaného jedla a pitia bolo všade veľa a tiež času... na všetko, na hry, na zábavu. A on, bol krásny a mocný ako Mars, boh vojny!“ Potlačila trpkú grimasu a zaťala svoje kedysi pestované ruky do chlebového cesta. Aspoň, že si mala na čom vybiť svoju zlosť. Jupiter vedel, že túto biedu svojmu manželovi nikdy neodpustí!!! Nikdy!

Malý Aro zatiaľ nevnímal matkinu zlosť. Jeho myšlienky lietali po Ríme, ktorý si takmer nepamätal, kdeže z neho otec s matkou museli ujsť, keď bol ešte aj s bratom veľmi malý. Vo svojich predstavách mal moc a mohol sa pomstiť za všetky pokorenia. Mohol čokoľvek, čo si len zaželal...

Jeho brat, Aurel, medzitým tichučko sledoval spoza pootvorených okeníc bratov zasnený pohľad aj matkinu zúrivosť. Nemal rád tie jej reči o moci, chcel svoj pokoj. Bol si istý, že tu, v skalnatej kráse Dolomitov, by prežil tisíckrát krajší život ako v skazenom Ríme. Aj otec to vždy hovorí, ale len tak, aby ho matka nepočula.

Pevne zovrel pery a odstúpil od okna.  Rozhodol sa, že matke ešte v lese nazbiera nejaké byliny. Snáď to jej zatrpknuté srdce trochu obmäkčí.

 


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Evelyn

8)  Evelyn (21.07.2011 13:50)

Jo jo, zase to musela rozseknout žena a uvést city na pravou míru. Ti chlapi jsou občas vážně nechápaví...
Minulost Ara Páni, Twily, ty mě vždycky překvapíš

Lenka326

7)  Lenka326 (19.07.2011 19:17)

Tý brďo! On je fakt Arův bratr a starý je jak Starý Řím. Neuvěřitelné. Nevím, nějak mi pořád nedochází ty jejich roky. Ale na seniory dobrý, že?
Takže Aro ho pustí na cesty, ale o Julie a spol. nic neví, že? No, doufám, že to tak zůstane a nebude jim šlapat na paty volterská garda.
Úžasné

eMuska

6)  eMuska (01.07.2011 15:49)

TAAAAAAAAAKTO ja pozerám, normálne! ufff, že uffff, a ufffff! som z toho trochu vyvedená z miery...

A taká hovadina, čo mi napadla, keď mi hrala ABBA:

Mani, mani, Mani, ten z medicíny, aj s predpoveďou...

Carlie

5)  Carlie (27.06.2011 18:52)

Twillinko, ačkoliv můj brácha říká svým malým dětem "Slibem nezarmoutíš." (kdykoliv chtějí něco, co vidí v reklamě, koupit a on jim ironicky - přičemž tu ještě v tomhle věku nechápou - řekne: "Jasně, koupím.";), tak já už jsem se naslibovala dost... , takže víš, co? Čtu a komentujuuu Tě, zlato moje!!!
Udělala jsem si s Tebou, Conorem, Juls, Manim, Aurelem a Arem hezký víkend a zatímco jsem u našich na zahradě venčila smečku koček , hltala jsem příběh.
A teď mám konečně čas na napsání posudku

Jsem unešená!
Měla bys mě při tom čtení vidět , měla jsem nos chvílema nalepený až na písmenkách (nejen proto, že jsem malilinko krátkozraká - rozumíš, nejen krátká celá, i zrak, tse :D), kousala si rty, zapomněla mrkat, dýchat, přiblbe se culila!!!
A konečně jsem dohnala Tvé úžasné tempo a běžím zase s ostatními borci, závodníky, konečně jsem dosáhla Tvého tuctu.
A řeknu Ti, že je to tucet skvělých zážitků!
Doufám, že nevadí, že líně hodím až sem komentář za všechny kapitoly, u kterých jsem "chyběla", sím, já už to neudělám .

Takže - milá Twilluško :-) Ke kladům Tvé diplomové práce na téma Upíři mezi námi, jen houšť patří:
- to jak si nádherně vyhraješ s psychologií postav, s jemnými nitkami složitého vztahu ona z Venuše - on z Marsu ; jak kolem sebe Juls a Conor obcházeli jako kočka s myší, tančili jako magnety, a pak velký třesk, aaah, vrrr
- hezky vychytanou máš i Maniho postavu, jeho nezáviděníhodnou citovou pozici :'-(
- geniální je, jak promyšlené máš detaily, reálie, které dodávají příběhu na autentičnosti - to, kudy museli naši hrdinové cestovat do Volterry
- totálně nadšená jsem ze závěru - Aro! Historické reálie!!! No páni!!! Jak se jemu i mamče lesknou očička a slintá dušička při zmínce o tom, jakou měli moc

No a k nemalým devizám této autorky patří rovněž to, jak si krásně pohrává jedním ze svých rodných jazyků ;-), takže ho svým sestrám Češkám zprostředkovává

No a vtípky, originální zvraty... atd. atd. atd...

Díky za zážitek a těším se dál

monikola

4)  monikola (24.06.2011 14:28)

skvelo nakombinované...fakt super...inak tentokrát som Maniho fakt ľutovala...byť piate koleso u voza je vždy zlé a ak si navyše i citovo zainteresované koleso tak to je potom na hovno na druhú

Bosorka

3)  Bosorka (23.06.2011 07:20)

Tak si nájdi babu a daj pokoj, McBride!“ Hunte nebuď hnusnej!!!
Aurelius (jsem si ho přejmenovala) byl vnímavý už za "živa a mala". A dokonce dvojčátka! Obdivuji tvoji fantasii!

kytka

2)  kytka (22.06.2011 23:09)

A ta skladba je nádherná. A i když vidím ten obrázek k povídce, tak je mi teplo. Je tak pozitivní.

kytka

1)  kytka (22.06.2011 23:07)

Verunko, díleček byl super a hlavně jsem byla moc překvapená, příjemně, že jsem ho tu našla. Ty seš ale rychlík.
Manu, chudáček. Bylo mi ho líto. Zasloužil by si nějakou pěknou osůbku, kterou by měl rád.:(
Aro, Aurel, bratři. Jsi stejně skvělá. Je to tak nápadité, tak promyšlené. Děkuji za pěkný a díl a moc moc se těším dál.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still