Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

13. kapitola –  Keď minulosť stretne prítomnosť

 

 

 

„Nemal by si tu takto sedieť, mal by si niečo robiť!“ vychrlil zo seba len čo chytil dych. Celú cestu bežal a zastavil sa až medzi dverami ich malej chatrče. Predklonil sa s jednou rukou v bok, presne v mieste, kde ho po behu riadne pichalo a dychčal pri tom ako pravý závodný kôň. Zodvihol hlavu len toľko, aby dovidel na brata a s vyčerpanou grimasou v tvári čakal na jeho odozvu.

Druhý chlapec zodvihol zrak z pergamenového zvitku, ktorý tak pedantne študoval. Ten zázrak sa mu dostal do rúk náhodou. Vlastne tu, v Pireu, kam napokon po sebevražde nášho otca museli utiect, to až taká náhoda nebola. Snáď len v Grécku bolo možné naraziť na vzdelanie omnoho rýchlejšie a jednoduchšie ako v rodnom Ríme. Miloval vôňu pergamenu a ešte viac zbožňoval slová, ktoré na nich zanechali velikáni svojej doby.

„Arov brat?!“ môj hlas niesol stopy hystérie a poskočil o pár tónov vyššie, než zvyčajne býval. Sledoval som Aurela, ako pomaly prikývol. Nemyslím, že by sa práve hanbil, ale rozhodne bol z celej situácie nesvoj.

„Takže ma chápeš, že práve toto neroztrubujem do sveta na počkanie?“ Otočil sa mi chrbtom a ja som len mohol tušiť všetky jeho emócie, ktoré sa snažil predo mnou skryť.

„Myslím, že hej. Ale aj tak mi to nedá, prečo...“ Moja otázka ostala visieť medzi nami.

„... nesedím s Arom na tróne a nevládneme spolu?“ dopovedal zároveň s pomalou otočkou a unaveným úsmevom na perách.

Možno až príliš dychtivo som prikývol. Jeho úsmev sa trochu rozžiaril a v zle hranom odpore sa prehnane otriasol.

„No to by si mi teda dal! Ja na také veci nie som tá správna osoba. To Aro sa v tom vyžíva, ja nie. Ak by môj brat nebol predstaviteľom najvyššej moci v našom svete, tak ver, že by ma tu, vo Volterre,  nič neudržalo,“ odvetil.

Stále som bol v miernom šoku. Aurel je Arov brat! Tak na toto si budem musieť ešte zvyknúť.

„Predpokladám, že ostatní...?“ Netušil som, ako mu mám naznačiť, že ak to bude potrebovať, jeho tajomstvo u mňa ostane naveky.

„Bol by som rád, keby o tom vedelo čo najmenej našich. Nechcem Arovi prirábať zbytočné starosti. Vládnuť nie je sranda,“ podotkol s pobaveným úsmevom.

„Neboj, myšlienky ostatných si ustrážim. Mám v tom celkom bohatú prax.“ Snažil sa ma upokojiť. Správne totiž odhadol tieň pochybností, ktorý mi preletel mysľou.

Potom sme obaja stíchli. Moja myseľ sa snažila absorbovať to obrovské tajomstvo aj so všetkými dôsledkami a Aurel mi jednoducho poskytol potrebný priestor.

Zrazu skamenel ako socha a zadíval sa kamsi do nebeských výšin. Sledoval obrazce, ktoré po modrom blankyte tvorili vatové oblaky.

„Aurel, ako si to myslel s tými myšlienkami?“ Vŕtalo mi neustále hlavou.

Neprestal sa dívať na nebo, len sa ticho usmial.

„Aro myšlienky vyťahuje z myslí a ja ich tam viem naopak vložiť. Sme dokonalé protipóly jedného obrovského daru.“ Pre efekt sa odmlčal. No keď som na to nič  nepovedal, pomaly ten svoj skúmavý pohľad presunul na mňa. Presne vystihol okamih môjho prekvapenia, stál som tam úplne ohromený jeho priznaním.

„Pamätáš? Sme dvojičky,“ dodal, akoby to všetko vysvetľovalo. V podstate mal pravdu, vysvetľovalo to takmer všetko. Dvojičky si bývajú blízke.

„A premena?“ vypadlo zo mňa tak trochu neplánovane. Netušil som, či som ho svojou neuváženou otázkou nepopudil.

„O nič viac príjemná, ako u ostatných,“ zaznela mi v ušiach jeho pobavená odpoveď.

* * *

V ten deň sme sa hrali, ako sa hovorí, na pravdu. Dozvedel som sa o tom, ako bol Aro premenený a tiež o Aurelovej premene.

Aurel mal brata aj napriek povahovým rozdielom rád a keď zmizol, ako jediný veril, že sa ešte vráti. Nikto netušil, že sa z neho stal upír. Po Arovi sa jednoducho zľahla zem. Keď prešlo dobrých desať rokov a jeho vytrvalosť nepoľavovala, už si všetci z okolia pred Aurelom otvorene ťukali do čela. Možno práve toto ho trochu viac priblížilo k matke. Rovnaká sila viery v Ara... ale aj tak jej nikdy jej miláčika nedokázal nahradiť. Po pár rokoch sa už ani nesnažil, stačilo mu úplne to, čo mu táto situácia priniesla.

Aurela však podporoval ešte niekto. Jeho manželka. Bol dlho sám, bez vlastnej rodiny, len s matkou a podľa toho, čo mi rozprával, ženu si našiel až v neskoršom veku. Nebola to taká tá planúca láska, skôr čistá potreba, ale ich život bol nádherne pokojný – presne podľa jeho predstáv. A podľa zasneného Aurelovho úsmevu, ktorý mu neschádzal z tváre, odhadujem, že na ňu ešte stále v dobrom spomínal.

Tak isto s úsmevom rozprával o ich dvoch deťoch. So širokým úsmevom a zasneným pohľadom. Mal syna a dcéru. A oboch ich musel veľmi milovať. Už po pár vetách som si bol istý, že s ich smrťou, je už dávno vyrovnaný a mlhavé spomienky na rodinu sú to najvzácnejšie čo má.

Do prístavu mestského štátu Athény - Pirea, kde sa nakoniec usadili ešte s matkou a bratom, však lode privliekli aj mor. Muselo to byť strašné. Karanténe unikla len jediná loď, ale následky boli katastrofálne. Matka podľahla medzi prvými, aj napriek jej snahe izolovať sa od kohokoľvek. Potom nasledovali deti. Musel veľmi trpieť, keď sa ich drobné telíčka zvíjali bolesťou a vysokými horúčkami. Robil prvé posledné, ale tomu, čo tak neodvratne klepalo na dvere jeho šťastia, už nedokázal zabrániť. Na piaty deň ráno, už aj jeho manželka, Danae, nedokázala vstať a do večera jeho stratu zatemnilo milosrdné bezvedomie.

Po príšerných bolestiach a pocitu samovznietenia, ktorý prežíva každý novorodený, sa prebral a pri nohách jeho postele stál Aro. Nikdy snáď nebol šťastnejší. Našiel ho! Aro bol tu, s ním, teda ak to nebola halucinácia, ale bol by prisahal, že nie je. Chcel svoju radosť vykričať do celého sveta, povedať to každému, kto ho už dávno odsúdil za blázna. Chcel to povedať Danae, ale čosi neviditeľné spútalo jeho ruky, nohy a nedovolilo jazyku hovoriť. Aro ho chytil za ruku a snažil sa prečítať si bratove myšlienky. Ako predpokladal, myslel na rodinu. Hlava už dávno všetko vedela, ale duša odmietala pravdu.

„Kde sú?“ hlesol. A jeho karmínový pohľad preletel po izbe v ktorej s Danae spávali. Na hrudi, v miestach, kde mu kedysi bilo srdce, ho bolel smútok.

„Poď, ukážem ti, kde som ich pochoval. Musíš sa rozlúčiť, braček. Pôjdeš pekne so mnou, tu už viac zostať nemôžeme.“

* * *

„Takže teba premenil...“ ostal som v šoku a nevedel čo na to povedať. Aurel sa len smutne zaškľabil a mykol plecami.

„Ale sme spolu, nezostal som na svete úplne sám a on tiež nie,“ namietol do ticha.

Chvíľu som nad jeho slovami premýšľal. Vlastne mal pravdu. Po celých takmer dve tisíc rokov mal pri sebe určitý bonus – svoju ozajstnú rodinu. To sa len tak niekomu nepodarí.

* * *

Aurelovou prítomnosťou v našej skupinke sme boli nakoniec poctení dlhšie než sme pôvodne dúfali. Ťahal to už s nami takmer storočie. Kdesi v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa skúsil začať živiť zvieracou krvou, ale úplne mu to nesedelo. Unúval sa vlastne iba kvôli nám, pretože my sme sa rozhodli usadiť a chovať ako ľudia a presťahovali sme sa opäť do Ameriky.

Julie sa už pár desaťročí venovala postraumatickej psychológii. Bola to veda bez krvi a hoci jej tréning uzdravovania bol ukončený už pomerne dávno a vďaka Aurelovi jej to išlo viac než obstojne, toto bolo jej vlastné štúdium. Toto dokázala ona sama, bez daru. A bola na seba aj patrične hrdá. Medicína bola odjakživa jej živlom.  My s Aurelom sme sa zatiaľ venovali chodu Maniho a Juliinej nadácie, ktorú si postupom času, ako celkom prosperujúci lekári, založili. Hlavná ekonomická časť bola v mojich rukách – okrem strojov mi boli čísla vždy blízke – a o ostatné veci sa staral Aurel. Jeho presvedčovacie metódy ho k tomu priam predurčovali a rozhodne celej našej veci len prospeli. Sponzori k nám boli vďaka nemu milosrdní a keď sa to tak vezme, tlač bola vlastne tiež pod kontrolou. Náš najnovší prírastok mal svoje kontakty, ktoré rozhadzovali v jeho mene siete a on, vďaka svojmu daru a presvedčovacím schopnostiam odviedol všetku ostatnú, v podstate špinavú, robotu. Všetko vedel zariadiť presne tak, aby sme nebudili príliš veľa pozornosti. Veľmi dobre sme vedeli, že jeden z jeho najlepších „ľudí“ bol istý pán Jenks, vlastniaci dokonca celú agentúru. Bol to taký ten týpek, čo dokázal zistiť aj nezistiteľné – zázraky na počkanie, nemožné do troch dní. Nikdy sa nič nepýtal, maximálne tak - ako vysoko treba vyskočiť? - ako sa vždy Julie zvykla na jeho ochote smiať, ale keď sme pri tom, tá aura nepreniknuteľnosti okolitého sveta do nášho súkromia jej vždy padla dobre, rovnako ako aj nám.

Aurelovo tajomstvo nakoniec ostalo len v mojich rukách. Manimu a Julie Aurel trochu poupravil myšlienky a oni dvaja sa od tej chvíle chovali tak, akoby jednoducho nemali dôvod sa na čokoľvek týkajúce sa Ara, či v súvislosti s Aurelom, vypytovať. Mne moje myšlienky ponechal nezmenené, vraj kvôli možnosti kedykoľvek sa porozprávať, ak by to zase na neho prišlo. Ale aj tak som tušil, že jeho psycho-hygiéna ostane ešte pár storočí nedotknutá.

* * *

Dvere nášho domu sa rozrazili a dnu vošiel Mani ako veľká voda. Jeho napätý výraz  a zaťatá sánka neveštili nič dobré. Očami pátral po prázdnom priestore a keď nenašiel toho, koho očividne hľadal, zopár krát nervózne zamľaskal. Niekoľko dlhých krokov ho prenieslo ku veľkému koženému gauču a prstami pevne zovrel opierku až koža vydala ten nepríjemný vŕzgavý zvuk.

„Hej, McBride, prestaň! Niektorí tu majú aj citlivejšie uši!“ vyprskol som na neho naštvane a demonštratívne som sa prikrčil. Ruky mi okamžite vystrelili k ušiam a moju tvár zhyzdila grimasa. Ten zvuk som ozaj nikdy nemal rád.

„Kde je Juls?“ Absolútne ma ignoroval a ďalej nezmyselne pátral pohľadom po ostatných miestnostiach.

„V nadácii, kde inde?“ Skazil mi dobrú náladu a tak som veľmi nemal chuť sa s ním vybavovať.

„Keď niečo od nej chceš, tak je pekne zavolaj a neotravuj tu vzduch...“ zavrčal som a tváril som sa, že tam nie je. Písmenká časopisu, ktorý som si do jeho príchodu čítal, som už ale vôbec nevnímal.

Nasupene vypustil paru, ako  prastará lokomotíva, pretočil oči a za otráveného vrtenia hlavou odchádzal k sebe do izby aj s naštvaným šomraním si popod nos čosi o nevrlých upíroch.

„Počujem ťa, mladý!“ vrátil som mu.

„Vieš čo mi môžeš, Hunt!“ zareval na mňa spoza steny a dal by som za to aj krk, že tie slová sprevádzalo aj nie práve slušné gesto.

„Nápodobne!“ Zmohol som sa na posledný výstrel a radšej som sa prinútil dočítať ten článok v časopise, kto vie ako by sme ešte mohli dopadnúť.

* * *

„Som doma, chlapci!“ ozvala sa od dverí Juls, ale aj napriek tomu, že som bol na poschodí vo svojej izbe, počul som okrem jej hlasu aj zvuk otvárajúcich a zatvárajúcich sa vchodových dverí.

To bol môj čas. Vstal som z postele a s úmyslom hodiť na seba tričko, som sa pohol za Juls skôr, než mi ju zase Hunt ukradne pre seba. Druhý rukáv som si navliekal už pod schodmi.

„Čau kráska,“ hrnul som sa k nej so slovami a úplne ignoroval Huntovo temné vrčanie. Na líce som jej ešte vlepil jednu absolútne cudnú pusu a s veľkým hrmotom som dosadol za kuchynský stôl.

„Nabudúce si nakupuj sám, smrdí to tam príšerne!“ Juls vykladala z papierových vreciek nákup pre mňa  na stôl a krčila popri tom rozkošne svoj drobný noštek.

„Ozaj si to cením, pomôžem ti s tým?“ Ponúkol som jej pomoc, veď v konečnom dôsledku, sa jednalo predsa o moje jedlo.

„No to by som prosila!“ V jej hlase znel tvrdý tón, ale pobavené iskričky v očiach mi dali jasne najavo, že je to z jej strany len naťahovanie. Zazubil som sa ako malý chlapec  siahol po dvoch konzervách stojacích pred mojim nosom. Julsina prísna maska konečne povolila a ona sa konečne usmiala, pričom len tak, sama pre seba, pokrútila hlavou. Rukou mi postrapatila vlasy ako neposlušnému decku a nakoniec na mňa nedospelo vyplazila jazyk. To ma rozosmialo naplno a ja som aj s tými konzervami v rukách vstal a zamieril ku skrinkám s mojim jedlom.

„Ako malé deti...“ komentoval zo svojej pozície pozorovateľa naše laškovanie Hunt stojaci medzi dverami, o ktoré sa opieral s ležérnou eleganciou a tváril sa pri tom maximálne znechutene.

„Ale, láska,“ otočila sa k nemu Juls a vlasy jej pri tom prudkom pohybe vlali ako zlatý závoj, „trocha života do toho umierania!“

Krátko sa zasmiala a ukazováčikom mu frnkla do nosa. Vzápätí ho na rovnaké miesto zľahka pobozkala mienila s úmyslom prekĺznuť popri jeho vysokej postave z kuchyne, ale on ju v sekunde schmatol a strhol na seba a vášnivo pobozkal. Ako chobotnica svoju obeť.

„No ďakujem pekne, teraz ma už naozaj prešla chuť do jedla...“ filmoval som hlboké zdesenie a dramaticky prehováral ku kuchynskému stropu.

Po ukončenom bozku mi tentoraz Hunt vyplazil škodoradostne jazyk a dobrá nálada nás všetkých neopúšťala.“

„Vážne ste ako malé deti!“ Zamotal sa do kuchynskej scény Aurel, ktorý sa z čista jasna zjavil Huntovi za chrbtom.

Juls sa zachichotala do rozložitej  hrude ako puberťáčka.

„No a čo, kto povedal, že tu musí byť len pohrebná nálada?“ podotkla po dochichotaní Juls.

„Hmmm... kto by povedal, že vy dvaja ste vážení  medicínsky odborníci,“ krútil ešte stále hlavou Aurel, ale tentoraz už s ľahkým úsmevom na tvári.

Jeho slová ma prebrali k životu.

„Och panebože, Juls, dnes som sa ti nedovolal. Mám pre tvoj výskum niečo, z čoho ťa porazí!“ vyrazil som zo seba dychtivo.

„Čo také?“ Jemné oblúčiky obočia jej zvedavo poskočili nahor a ja som vedel, že toto je moja chvíľa. Venuje mi celú svoju pozornosť. Mne! A nie jemu...

„Konferencia v Seattli, bude tam celosvetová špička z oblasti psychoterapie, pôjdeme nie?“ Mrkol som na ňu okom a Hunt opäť temne zavrčal.

„Je tam jedna prednáška, ktorá ma veľmi zaujala. Dostal som sa k jej konceptu a keď to uvidíš, budeš prekvapená!“ Vyžíval som sa v tom, že máme aspoň niečo spoločné – milovanú medicínu.

„Kto ju má na svedomí?“ Profesionálny záujem vyhral na celej čiare.

„Jeden mladý lekár, meno mi nič nehovorí, ale to čo píše je ozaj sila! Myslím, že dostať ho do našej nadácie by bolo úžasné, aj keď nie je publikačne príliš známy. Je to vlastne praktický lekár, žiaden výskum, pokiaľ viem. Volá sa Carlisle Cullen,“ odpovedal som jej.

„Carlisle Cullen?“ spýtali sa ako dobre zohratý team Hunt s Aurelom a potom na seba zarazene pozreli.

„Čo, vy dvaja ho nebodaj poznáte?“ zalapal som po dychu od prekvapenia.

 

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Evelyn

10)  Evelyn (21.07.2011 14:00)

Carlisle je na scéně Jsem hrozně zvědavá, jestli se objeví i Alice

Lenka326

9)  Lenka326 (19.07.2011 19:31)

To jsme teda hodně poskočili v čase... A chudáček Manuel je pořád sám :( . Julie i Manu jsou skvělí, když dosáhli takové postavení a Aurel při získávání peněz pro nadaci , to je teda prefíkaný nápad.
A je to tu! Už víckrát mě napadlo, jestli je někdy svedeš znovu dohromady a Carlisle už je na scéně. Tak letím dál, už jsem skoro u dnešní čerstvé kapitolky. Skvělé

Twilly

8)  Twilly (04.07.2011 07:26)

hooooolky moje zlatý.. děěěkuju za tu vaši odezvu, bez vás by to asi opravdu nebylo ono...

Carlie

7)  Carlie (02.07.2011 11:06)

Carlisle! Totiž... ehm, hezky od začátku
Twillíku, jsem nadšená z toho, jak se Tvá fantazie umí toulat!!!
Aurel a Aro? Jejich životy, přeměna! WOW!
A to, kam se mezitím pohnuly životy našich hrdinů, fascinující!
A Carlisle!!! Totiž... a co teď? Bude Alice?
Páni, Twilluš, to Ty jsi expert na zázraky na počkání

eMuska

6)  eMuska (01.07.2011 15:59)

atyvole! carlisle, a dúfam , že aj s celooiu rodinou! ejš, čo budem robiť? a čo budeš robiť ty???

kytka

5)  kytka (29.06.2011 23:26)

V první řadě musím uslintávat nad písničkou. Ta je neskutečně luxusní. Na to Ty máš skvělou ruku. .
A dočkala jsem se - Carlisle je tu.
Škádlení těch třech v kuchyni. Fakt jsem si to užila a jsem moc zvědavá dál. Děkuji.

4)  kytka (29.06.2011 09:42)

Vidím to Verunko. Večer se vrátím a napíšu.

monikola

3)  monikola (28.06.2011 22:43)

Carlisle Cullen? jeeeeeminenky toto chce akútne ďalší diel

2)  Beatrix (28.06.2011 22:39)

klobuk dole ako si tam nasprajcovala karlika ;-)

Bosorka

1)  Bosorka (28.06.2011 22:27)

Ty jsi na to propojování úplná jednička! Víš, jak mi cukaly koutky?! :D Carlise...
Ale divím se, že spolu těch skoro sto let vydrželi, přece jenom..... Myslím, že kdyby se k ním Aurel (hele je to Aurel nebo Aurelius?) nepřidal, tak se Mani už dávno trhnul
Díky

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse B+E