Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

11. kapitola –  Aurelove tajnosti

 

 

 

 

Do dverí som vošiel bez zaklopania. Aurelove tiché kroky, ktoré ma systematicky prenasledovali, ma utvrdzovali v tom, že sa mi to všetko len nezdalo. Viedol som k nám krvilačného. Ešte stále som premýšľal nad tým ako je to možné. Normálne by som takú nebezpečnú vec nikdy neurobil. Musí mať nejaký dar, určite musí! Inak som si to nevedel vysvetliť. Otočil som sa za našim návštevníkom, určite so zadumaným výrazom v tvári a premýšľal som o jeho dare. Rozhodne ovplyvňuje moje konanie. Ale či aj myslenie? Ak áno, tak sme nahratí, môže si potom s nami robiť čo sa mu len zachce.

 

Nezdvorilo som vošiel do izby bez toho, aby som „hosťa“ usadil a s hlasným povzdychom som sa hodil na gauč. Mal som pocit, že som ostarol snáď o pár storočí. Unavene som si prešiel dlaňou po tvári. Zastavila sa na brade, kde som už zacítil rašiace strnisko. Mal by som sa oholiť, lietam tu ako vypustený z džungle! napadlo mi iracionálne a to bola pravdepodobne posledná myšlienka na pekne dlhú dobu. Cítil som sa ako keby som mal chromý mozog. Vlastne, prekvapovalo ma, že sa mi vôbec nechce rozmýšľať, ani len o tom čo nás čaká. A už vôbec nie o Aurelovi, ktorý ma práve mlčky pozoroval od dverí. Stál v uvoľnenom postoji opretý pravým ramenom o veraje s rukami ležérne prekríženými na hrudi.


„Čo je, dopekla, na mne také zaujímavé?“ vyštekol som nervózne a zabodol do neho svoj pohľad.


Zľahka sa usmial a pokrútil hlavou.


„To sa ozaj pýtaš vážne?“ vysmieval sa mojej nevrlosti. Aspoň teda ja som mal práve ten pocit. Tlmene som na neho zavrčal a to Aurelovi prišlo evidentne smiešne. Zagánil som na neho ešte nepriateľskejšie.


„Nie som žiadny pokusný králik! Tak sa, prosím, na mňa prestaň tak vyškierať!“ štekol som ešťe po ňom.


„Si...“ začal Aurel zamyslene, ale prerušil som ho hneď na začiatku. „Ani to neskúšaj vysloviť!“ Vo vnútri som sa celý chvel od zlosti. Liezol mi s tým na nervy. A poriadne!


„Ale...“ Skúsil to opäť, no len čo videl môj pohľad, zomkol sklamane ústa a nakoniec vystrúhal  otrávenú grimasu. Chvíľu zaryto mlčal, zatiaľ čo oči mu planuli ako ohníky a potom nečakane spustil: „Pozri, po svete chodím už cez dvetisíc rokov a také niečo som ešte nevidel. To je jednoducho úžasné!“


Sťažka som si povzdychol. Tento upírisko bude ešte asi pekne tvrdý oriešok.


* * *


„Julie, správaš sa k nemu ako k malému decku,“ vytýkal som  jej a snažil som sa pri tom vyzerať aspoň trochu dospelo. Julie priamo pokračovala v ceste z lesa a len tak, ponad rameno, sa za mnou obzrela. Útrpne sa zadívala do nebies a povzdychla. Ešte si k tomu nesúhlasne zavrtela hlavou.


„A kto sa tu správa ako malé decko?“ povedala nakoniec.


„Julie,“ zmučene som zakňučal, nechcelo sa mi s ňou hádať a už vôbec sa mi s ňou nechcelo baviť o tom našom „prívesku“.


Zastavila tak prudko, že som si to ledva všimol a takmer som do nej narazil.


„Vysvetli mi, ako je možné, že na neho žiarliš, defacto si ma predsa vyhral!“ Jej hlas znel uvoľnene, ale oči metali štipľavé blesky.


A do kelu, chvíľka nepozornosti a Julie s tebou skoncuje! Zatrúbilo moje podvedomie. Nezmohol som sa na nič, len na tiché zízanie. Mám ju uraziť a niečo presladené si vymyslieť, alebo ju naštvem pravdou? Pravda zvíťazila.


„Žiarlim, láska, dobre vieš, že žiarlim.“ Netušil som, že som schopný sa tak skoncentrovať, ale nič nebolo v tej chvíli dôležitejšie než ona. Moje pocity nech berie čert!


Vo chvíli keď jej búrkový pohľad znežnel, som si uvedomil, že zadržiavam dych. Tento drobný ľudský zvyk som už takmer vypustil z repertoáru.


Najprv len stála, potom urobila dva váhavé kroky smerom ku mne. Z jej pohľadu, okrem toho, že už nevrhal blesky ako Zeus z Olympu, sa nedalo vyčítať vlastne takmer nič. Zodvihla ruku a pohladila ma po líci.


„Ty si taký hlupáčik!“ zamrmlala nežne. Potom som už mal jej vôňu v nose a očiach, cítil som  teplo a mäkkosť jej pier. Pod rukami sa mi zvíjalo to krásne telo a chystalo sa zatancovať si so mnou starodávny tanec lásky. Ďalej sme už len mlčali a láskali jeden druhého. Tak sa mi zdá, že cesta z lovu, sa ešte o nejaký čas pretiahne.


* * *


Zatiaľ čo sme sa hádali o mojej pozícii laboratórneho zvieratka, otvorili sa dvere a vošla Juls. Aj keď som bol v inej izbe, jej vôňu by som poznal aj keby som mal nádchu a stál by som po kolená v ...


Aurel bol rýchly. Jednal okamžite, ani na chvíľu nezaváhal. Na jedno mrknutie stál medzi dverami do izby, na to druhé už držal vrčiacu Juls pod krkom prišpendlenú ku stene. Tak rýchlo ako som bol v tej chvíli schopný, som vystrelil k tomu upírovi.


„Neblbni, to je Juls!“ ziapal som na neho s hrôzou v očiach a sápal som sa po jeho ruke, v ktorej držal ten najdôležitejší krk v mojom živote.


Nepozrel sa na mňa, len nepreniknuteľným pohľadom skenoval Juls. Tá pomaly prestávala vrčať. Len ho držala oboma rukami za zápästie a bezmocne trepotala nohami, ako odsúdený na šibenici.


„Pusť ju!“ sykol som na neho a znovu som sa pokúsil márne zalomcovať jeho kamennou pažou a preklínal pri tom svoju úbohú ľudskú časť. Priveľmi slabú na to, aby som dokázal pomôcť milovanej žene.


V tej chvíli sa rozrazili dvere a Hunt, ako temný tieň, preletel chodbou. Jeho sila už na Aurelovu rozhodne stačila. Zvrtol mu voľnú ruku za chrbát a druhou ho chytil za vlasy. Násilím otočil Aurelovu hlavu tak, aby mu dobre videl do očí. Jasne som videl, že chce, aby sa mu ten, čo mu siahol na našu ženu pozrel do duše skôr, než ho odpraví. Aké to len bolo prekvapenie, keď si jeden druhého konečne dobre prezreli.


„Aurel?“ Hunt zalapal po dychu ako kapor na vzduchu a vytreštil oči na útočníka. Aj napriek faktu, že ho spoznal, svoj vražedný chvat nepovolil. Rovnako tak ani Aurel neuvoľnil ruku z Julsinho hrdla.


Celý ten výjav bol neuveriteľný. Akoby som sa díval na akési antické súsošie.


„Pusť!“ zasyčala Juls, čím si konečne zjednala pozornosť. Aurel tak okamžite urobil, až to vyzeralo akoby ho jej hrdlo popálilo. Hunt zas pustil svojho priateľa a ihneď ukryl ruky previnilo za chrbát.


Aurel sa pozrel na Juls a zatváril sa kajúcne. „Prepáč, je to inštinkt...“ vystrúhal ospravedlňujúcu grimasu a vážne sa poškrabkal na spánku. „Si úžasne tichá a prekvapila si ma. To vieš, ak si vo Volterre nekryješ chrbát, neprežiješ“ vysvetľoval.


„Mimochodom, čo tu pri Volterre, vlastne robíte?“ Zamračil sa, keď si uvedomil, že rozpráva len aby zahnal to rozpačité ticho, čo sa medzi nami rozhostilo.


Zatiaľ čo sa Hunt sa nadychoval k odpovedi, Juls ho predbehla.


„Tak tento tu už na mňa siahať nikdy nebude!“ zasyčala a prepaľovala ho pri tom pohľadom. „Inštinkt – neinštinkt, nechcem sa učiť od neho, nepáči sa mi!“ štrajkovala.


* * *


Štrajk Julii našťastie dlho nevydržal. Podľa mojich očakávaní, Aurel zahorel vášnivou zvedavosťou k Juliinmu daru. Uzdravovať telo, či dokonca kriesiť z klinickej smrti, to bolo niečo, čo doteraz nikto z upírov vo Volterre nedokázal. Všetkým nám bolo jasné, že Aro sa o tom nesmie dozvedieť. Svojej úlohy sa však zhostil s ohromnou chuťou. Vyzeralo to tak, že ani Aro mu ju nedokáže pokaziť.


„Ako je možné, že sa nebojíš Ara?“ spýtala sa jedného dňa Julie. V podstate to bola skôr čisto rečnícka otázka, ako ju to skutočne zaujímalo. Hlavne sa snažila utíšiť drobného hlodavca, ktorému pred chvíľou vyliečila zlomenú nohu dotykom. Kvičal od strachu, prečo by aj nie, siahal na neho predátor a to úbohé zviera to dobre vedelo. Čo už nevedelo bolo to, že rozhodne nebude upírkina večera.

„Lebo nemám dôvod,“ odpovedal pokojne Aurel. Až tak pokojne, že je ju niečo v jeho odpovedi zarazilo. Obzrela sa za ním, aby zistila, čo je vo veci. Sedel na stoličke oproti nej a sledoval jej márny boj s hlodavcom. Jednou rukou vyklepkával odporne pravidelný akord smerom od malíčka k ukazováčiku. Druhou si znudene podopieral bradu.


„My môžeme byť dôvod, takže...?“ Teraz už odpovede chcela. A veľmi.


„Pozri, nie som sprostý, aby som vás viedol pred Ara, hlavne, ak vám nechcem uškodiť. A za druhé, pokiaľ budeme diskrétni, Aro nič neurobí.“ Po tej vete sa akoby na chvíľu zasníval a sám pre seba sa uchechtol.


„To znie akoby si na neho niečo mal... nejaké, škaredé tajomstvo... čo ho vydieraš?“ Zasmiala sa na vlastnom vtipe. Aurel sa ale nesmial. V očiach mu iskrilo a hoci sa snažil ostať vážny, pravým kútikom mu už trhalo.


„Neblbni, to ako fakt?!“ Zažiarili oči aj Julii. „Ty vieš niečo na Ara? Na samotného vládcu Volterry?“ Vzrušením sa skoro zadusila. To bola hotová správa dňa.


„Čo máš na Ara, povedz!“ Skúšala to z neho dostať.


Teraz už sa Aurel smial. Julie sa naoko urazila, ale v skutočnosti dychtila po pikoškách. No čo, veď je to len ženská, tak sem-tam nejaká klebeta nie je na škodu.


„Ak by sa nejednalo o Ara, bolo by to absolútne nezaujímavé,“ prezradil po tom, ako sa ako-tak upokojil.


„Zapamätaj si!“ zašermovala mu Julie prstom pred očami, „žiadna tajnosť, čo sa týka najvyššieho vládcu upírov, nemôže byť nezaujímavá...“ Keď to hovorila, tvárila sa pri tých slovách veľmi vážne.


Ani Aurelovi už nebolo tak do smiechu. Tá Juliina dychtivosť ho trochu schladila.


„Julie, nechaj to tak, aj tak to nie je nič extra, ozaj, bola by si sklamaná.“ Pokúšal sa ju prehovoriť, ale už po prvých slovách vedel, že to pre ňu nie je žiadna hra. Že bude drankať, dovtedy kým by jej nepovolil a neprezradil všetko. A to dopustiť nechcel. Rozhodol sa pomôcť Conorovi a vlastne aj Julie. Bol ochotný urobiť maximum. Aj tak to bolo v aj v jeho záujme. Nudil sa vo Volterre ako pes, tak prečo by si trochu nevyhodil z kopýtka. Trochu tajomna okolo svojho bežného života v múroch ich zámku, by mu predsa uškodiť nemalo. Možno mu to vráti trochu chuti do existencie. Teraz však musí dať do poriadku to, čo si tak úžasne pohnojil. Musel presvedčiť Julie, nech do toho prestane rýpať. A keď to nejde podobrotky, pôjde to darom. Aj pri nepatrnej námahe sa jej dostal do hlavy, keď ju chytil za ruku a bez ťažkostí jej vložil do mysle myšlienku, aby s tým vypočúvaním prestala. Nechcel to formulovať ako príkaz, stačilo, že ju tá jeho myšlienka presvedčila.


Nemohol by predsa nechať brata napospas malej talentovanej upírke a jej klebetám...

 

 

Zhrnutie


předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

AMO

17)  AMO (29.12.2011 00:11)

Sice to teď jen trošku bouchlo, ale vypadá to, že se bllížíme k minovému poli. Tvoje fantazie je úžasná. Bratr a bratranec. Jeden umí číst a druhý vkládat.

Evelyn

16)  Evelyn (21.07.2011 13:45)

Twillíí, ztratila jsem se nějak dál, než jsem si myslela Mám resty, já vím...
Bratr?

Lenka326

15)  Lenka326 (19.07.2011 18:40)

Tak jsem se teda všichni navzájem seznámili , Julie chvíli visela ve vzduchu, ale naštěstí, všechno dobře dopadlo. Takže ten její dar je hodně velký dar. A Aurel chce pomoct, tak, aby se to jeho BRATR Aro nedozvěděl. No to jsou mi novinky!!! Uchrání je před ním???

monikola

14)  monikola (24.06.2011 14:10)

brat??? Brr tak to sa nemá moc čím chváliť téééda takže Aro vie myšlienky z hláv vyťahovať a Aurel vkladať...pekná to dvojica...super vymyslené

inak Bosi tá tvoja veta: "Já ti pořád říkám - nenechávej mi tam single chlapy" ma dostala na kolená

kytka

13)  kytka (21.06.2011 22:34)

To byla zase jízda. Brr, takhle blízko Arovi. Conor s Juls jsou roztomilí. Úplně je vidím na "prodlouženém" lovu. Verunko, nenecháš nás vydechnout. Tolik akce a děje. Jsem strašně zvědavá, co se bude dít dál. Aurel není k zahození. Co se týče zlaté lajny - já jsem samozřejmě pro.
Děkuji za hezké čtení.

Bosorka

12)  Bosorka (21.06.2011 11:29)

Tak holky, kdo by chtěl ještě zlatou lajnu :D od naši milené autorky ?

Twilly

11)  Twilly (21.06.2011 11:16)

Já nevěděla na začátku dvojky, že budeš toužit po čtvrté sérii a pojmeš to jako seznamku :p

Bosorka

10)  Bosorka (21.06.2011 11:04)

Já ti pořád říkám - nenechávej mi tam single chlapy ;) :D

Twilly

9)  Twilly (21.06.2011 10:53)

Myslíš, že mě Ivuška s Mišutkou vemou do séria-party? :p

Bosorka

8)  Bosorka (21.06.2011 10:43)

Tak to vidím na 4. řadu... (ne si dělám legraci!....dělám? )

Twilly

7)  Twilly (21.06.2011 10:41)

Ne,je to suchar... dík, že sem se dnes konečně zasmála

Bosorka

6)  Bosorka (21.06.2011 10:26)

Hele Twilluš? Ty mě nebudeš mít ráda, ale má Aurel ženskou? Vypadá totiž sympaticky...

Twilly

5)  Twilly (21.06.2011 10:23)

Hmmm... :D

Bosorka

4)  Bosorka (21.06.2011 10:19)

Fakt?

Twilly

3)  Twilly (21.06.2011 08:19)

Co má na Ara? Zkus si ještě jednou přečíst tu poslední větu

2)  kytka (21.06.2011 08:10)

Těším se moc. Z práce se ale nemůžu ani pořádně přihlásit, tak odpo. Hezký den.

Bosorka

1)  Bosorka (21.06.2011 06:45)

"naše" žena.... :D
Aurel umí hezky vkládat myšlenky, ovšem je otázka, zda-li na zvědavou upírku bude tohle stačit.
Hele co má na Ara? A vůbec nejsem zvědavá! ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek