Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

10. kapitola –  Stále nejaké prekvapenia...

 

 

 

Stál som pred dverami a zbieral odvahu zaklopať. Žalúdok mi zvieralo od nervozity až tak, že ma to fyzicky bolelo. Nakoniec som sa predsa len odhodlal vstúpiť. V dome panovalo úplné ticho.


„Hej, ste doma, upíri?“ Nekričal som, len som to hlasnejšie povedal.


Miesto odpovede obaja zišli dolu. Boli rovnakí ako včera, keď som ich tu opúšťal a predsa na nich bolo čosi inak. V prvej chvíli mi nedoplo, čo.


„Fajn že ste sa ešte nepozabíjali,“ mal som potrebu odľahčiť stále viac a viac hustnúcu situáciu, aj napriek svojmu zvieravému pocitu v žalúdku.


Juls na mňa vrhla dosť vyčítavý pohľad, zatiaľ čo Hunt sa škeril od ucha k uchu. Ešte chvíľu a zoškrabnem mu ten jeho široký úsmev z tváre.


„Nehovor, že by sme ti chýbali...“ Z nejakého dôvodu takmer celý žiaril. Potlačil som ľahší pocit nevoľnosti a snažil sa tváriť pred Huntom v pohode.


„Ty rozhodne nie!“ odsekol som mu a podišiel som k Juls.


Náš dialóg sa jej evidentne nepáčil, ale aj napriek tomu ma privítala. Nežne ma objala a na každé líce mi vtisla bozk.


Niečo tu vážne smrdelo.


Juls si nás znepokojene zmerala a potom ma vzala za lakeť a nie príliš nenápadne sa ma snažila odviesť od Hunta. Chvíľu som to strpel, ale po pár krokoch mi začínalo svitať. Oni dvaja... spolu... Bol to čistý zásah.


Zastal som tak prudko, že nestihla zabrzdiť. Keďže bola stále zaháknutá do môjho predlaktia, pôsobil som na ňu ako kotva na loď. Na ten prestrašený pohľad, ktorý na mňa vzápätí uprela, pravdepodobne nikdy nezabudnem. Rovnako ako na ten ďalší, znepokojený, ktorým hľadala u Hunta akýsi azyl. Ako keby som jej ja mohol niekedy ublížiť! Aj keď sa mi to nepáčilo, to ona sa predsa mala právo rozhodnúť! Žiaľ, ja som ten jackpot nakoniec nevyhral.


Zavrel som oči a moja ruka našla inštinktívne tú jej, stále ju mala totiž na mojom predlaktí. Potreboval som Juls v tej chvíli cítiť. Aspoň kúsoček, malý kúsok jej pokožky, dotyk, ktorým sa s ňou rozlúčim. Aj keď som tam vo vnútri vždy vedel, že mňa si nikdy nevyberie, bolelo to.


„Mani...“ Ešte aj jej hlas vyrýval boľavé rany do mojej duše. „Pšššt!“ zastavil som ju okamžite a na dôraz naliehavosti som priložil prst k svojim perám. Stále som odmietal otvoriť oči. Len som ticho stál a vdychoval jej vôňu. Ovocno-kvetinový základ prevoňaný slnkom. Dnes naposledy a potom... si to definitívne zakážem.


Len som tam tak stál, párkrát som sa zhlboka nadýchol, kým som sa s konečnou platnosťou rozhodol hodiť všetku bolesť za hlavu. Viem, bola to jedna obrovská lož, ale bolo ľahšie klamať sebe samému a predstavovať si, že moje city nikdy neexistovali, než do nich rýpať žeravým kutáčom* žiaľu.


Striasol som jej ruku zo svojho predlaktia a rezkým krokom som vošiel do salónika. Na tvári som mal masku zle hraného úsmevu.


Hunt sa medzitým nečujne premiestnil zo schodiska k Juls. Stál tesne za ňou, ako jej verná podpora v dobrom aj zlom a upokojujúco jej trel paže. Aspoň, že ten tupec vie, čo má robiť, odľahlo mi.


„Takže, ako si to včera myslel s tou Volterrou?“ naschvál som zmenil tému.


* * *

Bolo to tak päťdesiat na päťdesiat. Nevedel som si vybrať, čo by som chcel viac, či boj s McBridom, ktorý by mi pomohol vypustiť nahromadenú zlosť, alebo fakt, aby sa správal civilizovane a upokojil tak Julie. Posledných pár hodín pred jeho príchodom bola ako na trní. Nevydržala v posteli ani o sekundu dlhšie – čo len tak mimochodom, McBridovi nikdy nezabudnem! Mala to byť len naša  noc a nechcelo sa mi počúvať o tom, ako sa Manuel bude ráno cítiť, keď nás uvidí. No čo, je to dospelý chlap, tak to celé príjme tak ako to je. A ak nie, tak mu to vtlčiem do hlavy ručne-stručne.


Myslel som si, že si užijem jeho kyslý ksicht, keď mu to dôjde, ale musím priznať, že nakoniec mi ho bolo fakt ľúto. Keď ho Julie odvádzala do izby, aby mu všetko vysvetlila, chcel som zbabelo ujsť. Ale prišiel na to celkom sám. Má môj obdiv, ja by som svojho soka asi roztrhal v zuboch bez pardonu.


Ešte viac ma prekvapil keď sa spýtal na Volterru.


„Takže pôjdeš s nami?“ obrátil som sa na neho so záujmom. Oprel som sa o veraje dverí a ruky som skrížil na prsiach.


McBride sa nám otočil chrbtom a pomalým krokom sa priblížil k oknu. Jemne odhrnul záclonu a nazeral von. Mlčal.


„Musíme to skúsiť.“ Prehovoril nakoniec bezfarebným hlasom.


„To nemyslíte vážne!“ Zaplietla sa do nášho rozhovoru Julie. Stála tam ako bohyňa pomsty, s rukami v bok. Nádhera. Potom jej oči stmavli hnevom.


Mal som ohromnú chuť ju v tej chvíli schytiť do náručia a odniesť naspäť do postele a tam...  Všimla si môj pohľad a jej hnev bol v tej chvíli preč.


„Nechajte si to na neskôr a bavme sa radšej o dôležitejších veciach!“ prerušil naše vášnivé pohľady McBride dosť podráždene.


Odkašľal som si, v márnej snahe maskovať moje náhle vzrušenie a klopil som – celkom určite – túžbou stmavnuté oči.


Aj Julie sa tvárila ako pristihnuté dieťa. Hlavu mala až na hrudníku, pričom ma po očku sledovala. Spôsob, akým si pri tom natáčala na prst dlhý blond prameň, ma dostával do varu.


„Haló, vy dvaja... Volterra... dar... Čo vám to hovorí? Ha?!“ McBride rozhodil naštvane rukami a krútil pri tom hlavou.


„Ok, už sme  v pohode.“ Snažil som sa tváriť sústredene, ale stále mi šklbalo kútikmi úst. Bolo mi krásne, keď sa Julie na mňa usmievala a vtedy som mal chuť usmievať sa na celý svet aj ja.


„Takže,“ povzbudil som predovšetkým sám seba pred tým, čo malo prísť. „Ja teda navrhujem jednoznačne skúsiť Volterru. Zostáva nám len vymyslieť nejaký plán, aby sme tam nakoniec nezostali trčať v Arovej garde.“


McBride sa tváril vážne. Pery pevne zomknuté a hruď sa mu prudko dvíhala.


„A čo ten tvoj priateľ? Musíme si byť istí, že tam nejdeme nadarmo!“ Prechádzal sa popri svojich slovách po izbe hore dolu. Keď som mlčal, zastavil a jeho pohľad sa nemilosrdne zavŕtal do mojej tváre. V očiach mal otázku a prísny výraz v tvári očakával bezpodmienečnú odpoveď.


Najprv som len zavrtel hlavou. Ozaj som nevedel, či to vlastne Aurel za mňa neschytal. Vtedy som sa len sebecky radoval z vydareného úteku a na neho som ani len nepomyslel.


„Musíme to risknúť,“ zašepkal som.


Moja odpoveď sa McBridovi, samozrejme, nepáčila. Sprudka nasal vzduch, znova zavrel oči a pravdepodobne rozdýchaval moje slová a nakoniec zaťal zuby.


„Tak teda dobre, nech je po tvojom!“ Tváril sa ako... no... rozhodne nebol nadšený.


„Ale, beda ti, ak tvoj štít zlyhá!“ Začal mi naštvane šermovať prstom pred očami, zatiaľ čo na mňa gúľal modrými očiskami. „Ten zadok ti v tom prípade vážne podpálim nesmierne rád! A to skôr, než sa stihneš dostať do papŕč Arovi!“ zasyčal na výstrahu.


„No jasné, McBride, to už som tuším niekde počul.“ Tváril som sa otrávene, ale ten indián mal pravdu. Rozhodne sme sa chystali na bláznivý výstrel do neznáma. Ale hlavne, mohlo nás to stáť naše existencie. Všetkých troch.


Do toho napochodovala už zase naštvaná Julie.


„Fajn, že už máte veci dokonale premyslené, ale napadlo vám, že by som do toho mohla hovoriť aj ja?“


Bez toho, aby sme sa s McBridom dohodli, vyjavene sme  na ňu pozreli. Obaja sme totiž takmer zabudli, že je s nami v miestnosti a z hrdiel nám ušlo zborové: „Nie!“


Potom sme, pre zmenu, vrhli synchronizovaný pohľad na toho druhého. Záchvat smiechu, ktorý nasledoval, sme už zastaviť nedokázali. Rovnako tak, ako soptiacu Julie, ktorá rýchlosťou blesku vyletela po schodoch na poschodie do svojej izby trucovať. Bolo nám to jasné vo chvíli, keď sme začuli tresnúť jej dvere.


* * *


Asi týždeň som to vydržala a musela som pripustiť, že lepší plán, ako dostať pod kontrolu môj dar, jednoducho nemáme. Musíme ísť za niekým, kto ma bude učiť a takí sú len vo Volterre.


O ďalší týždeň sme už sedeli v malom lietadle a smerovali do Bostonu. Odtiaľ nás mala prepraviť veľká loď do Lisabonu. Noc pred plavbou sa niesla v znamení lovu a keď sme prišli na miesto z ktorého mala loď vyrážať, boli sme plní na prasknutie. Opakoval sa rovnaký scenár, ako keď sme s Conorom plávali z Austrálie do Ameriky. Vďaka jeho štítu sme mali istotu, že od hladu nepozabíjame polovicu osadenstva z posádky.


Na pevnine to už bolo jednoduché. Tak rýchlo, ako to len dovoľovali Manuelove potreby spánku, sme sa cez Portugalsko, Španielsko a Francúzsko nakoniec dostali do Talianska. Naším cieľom bolo Toskánsko – Volterra. Už od Španielska nad nami Conor rozprestieral svoj štít, takže sme boli takmer neviditeľní. Pre upírov určite, len nesmeli vidieť naše oči. Vlastne, ani my sme nikoho z upírov doteraz nevideli, tak sme len mohli dúfať, že ani oni nás.


* * *

„Tak dobre, Hunt. Doteraz som mlčal, ale môžeš nám už konečne vysvetliť, čo chceš robiť ďalej?“ Nevydržal som to napätie, ktoré každým dňom medzi nami rástlo. Ešte pred odchodom z Kanady sme sa dohodli, že keď bude mať Hunt plán, tak nám ho povie. Už  zajtra by sme mali doraziť do Volterry a on stále mlčí ako ryba. Myslím, že ho pri najbližšej možnej príležitosti prizabijem. Prisahám!

Nemusel som byť žiadny génius, aby mi bolo jasné, že tento inteligent nestihol nič vymyslieť. Stál tam ako tvrdé „y“ a díval sa zmučene raz na Juls a potom na mňa.

Mal som chuť na neho kričať. Veľmi kričať. Ten tlak bol príliš silný. Nemohli sme tušiť, kedy narazíme na krvilačných. Mohli byť všelikde. Už som chvíľami ani neveril, že má ten pako nejaký štít.

„Pozri, potrebujem si vyvetrať hlavu,“ povedal. „Čo keby sme teraz, pred Volterrou ešte skočili na lov?“ navrhol.

Juls sa na neho znepokojene pozrela, vzápätí na mňa a keď k nej natiahol ruku s žobrajúcim pohľadom, s povzdychom ju prijala.

„Budeme len chvíľu, Mani, len rýchly lov,“ sľubovala, otáčajúc sa cez rameno, zatiaľ čo ju Hunt ťahal rýchlo ku dverám. Ešte mi stihla zamávať a už boli za dverami. Automaticky som zodvihol ruku a zamával jej naspäť, no len čo sa za nimi dvere zavreli, otrávene som tou rukou mávol vo vzduchu, akoby som zaháňal muchu. Mal som neuveriteľný pocit márnosti. Všetko na mňa padalo, hrnuli sme sa niekam, kde sme mohli prísť k úrazu skôr než by sme okom mrkli. Musel som vypadnúť. Tie štyri steny sa zrazu na mňa začali rúcať a ja som mal pocit, že sa dusím.

Von! Okamžite!

Ani neviem ako a ocitol som sa v meste. Livorno bolo široko ďaleko najbližšie väčšie mesto. Ale my sme sa radšej ubytovali na predmestí. Malý hotel, nenápadný, blízko lesa... tam, kde nás krvilační hľadať nebudú. Oni majú radšej mestský ruch plný voňavých ľudských tiel, ako krásy prírody.

Teraz som ale príliš nerozmýšľal. Potreboval som vypadnúť, prevetrať si hlavu, myslieť aj za neho... ja neviem. Neviem, prečo som stále s nimi. Prečo som sa na nich nevykašľal. Prečo si nežijem vlastný život a robím im pestúnku? Prečo??? Prečo sa týram pohľadom na zamilovanú Juls? Zamilovanú do neho?

Aby som videl jej šťastie v očiach a jej radosť. Preto. Vtedy je nádherná, keď jej oči žiaria ako med na slnku. Vtedy je ešte na malú chvíľu moja. Dovtedy, kým nezmizne v podkroví s ním.

Túlal som sa Livornom, dokonca som zapadol do baru, ale ani len opiť sa mi nechcelo. Kopol som do seba nejaký ten sladký taliansky hnus. Prekvapivo to bolo silné aj keď sladké ako... no... čert vie čo to vlastne bolo! Zaplatil som a vyšiel von. Stále som sa len bezcieľne túlal. Ešte som nemal chuť ich dvoch stretnúť. Kráčal som so zvesenou hlavou a pred sebou som si kopal drobný kameň. Jedna rana špičkou a asi o meter poskočil. Keď som ho dostihol, kopol som silnejšie. Môj hnev narastal. Opäť som dostihol ten kameň a z celej sily som ho kopol. Predstava, že to bol Huntov rozkrok mi robila dobre.

V tej chvíli sa pri mne objavili dve indivíduá. Keby ma neupútalo čosi v ich pohyboch, len by som okolo nich prešiel. Moje telo ale zareagovalo akosi zvláštne. Každá bunka môjho tela sa akoby zmobilizovala do obrany. Stále som nevedel, pred čím sa mám brániť, ale tí dvaja...

„Zmiznite! Tento je môj!“ zasyčal nenávistne hlas kdesi za mojim chrbtom. Okamžite som sa za ním otočil a zaujal obranný postoj, ktorý nás preventívne naučil Hunt.

Díval som sa do tváre krvilačného. Pravdepodobne vysoko postaveného, lebo tí dvaja okamžite zmizli. A hlavne, v jeho hlase bola toľká autorita, že som sa im ani nečudoval. Stál a upieral na mňa svoje karmínové oči. V tvári mal absolútne nepreniknuteľný výraz. Hoci, čím dlhšie som sa na neho díval, tým zreteľnejšie sa som videl istý... povedzme záujem.

Nadychoval som sa, že sa ho spýtam, kto je a čo odo mňa chce. Ja viem, iracionálne. Je to upír a chce ma zabiť, ale aj tak...

Skôr než som prehovoril, priložil si prst k ústam, aby mi naznačil, že mám ostať ticho. Na dôraz nepatrne zavrtel hlavou a jeho zrak, dovtedy upierajúci sa na mňa, zaletel kamsi do tmavého kúta. Môj sluch nikdy nebol taký dokonalý ako upírsky. Na to som bol príliš zmiešaný s ľuďmi. Bolo to čudné, ale veril som mu. Veril som v JEHO sluch aj nemú radu ostať ticho. Evidentne čakal na chvíľu, keď tí dvaja definitívne zmiznú.

Náhle sa jeho strnulosť rozplynula a on sa zatváril takmer... ja neviem, ako malé dieťa. Normálne sa na mňa vyškieral. Bol som z toho dosť v šoku.

„Kto si?“ predbehol ma. „Manuel.“ Odpovedal som mu ako vo sne. Stále som nechápal jeho obrat. On pred tými dvomi hral divadlo.

„Dobre, Manuel, čo si zač, náš nie si a človek tiež nie?“ Zvedavo si ma obzeral a ja som sa cítil ako exemplár takmer vyhynutého zvieraťa v múzeu.

„Tak trochu všetko!“ Odpovedal som mu možno ostrejšie než som zamýšľal. Mal som pocit, takej pohody, až mi to bolo samotnému čudné. Musel som sa normálne nútiť, aby som bol v strehu.

„Vysvetli... prosím,“ dožadoval sa. Teraz som už jasne rozoznával dychtivosť v jeho tvári. Bol fascinovaný. Mnou. Doprdele!

„Otec poloupír a matka človek...“ vyhŕkol som proti svojej vôli. Čo to má za dar? Uvažoval som v duchu.

Chvíľu len na mňa zízal. Začínalo to byť trápne. A potom sa konečne pohol. Otočil sa mi chrbtom a dosť dlho tak ostal. Veľmi nerozumné. Ak by som chcel, mal som možnosť ho napadnúť. Otázka je, prečo som nemal tú potrebu? Hmmm....

Naraz sa prudko stočil ku mne a moje reflexy zas vystrčili pazúriky.

„Nemožné!“ Jeho pohľad horel teplou karmínovou červeňou a aj napriek tomu chladil ako ľad.

„Čo?“ Asi som tu za blbca.

„Nič ako poloupír neexistuje!“ Rozhodil vášnivo rukami a predviedol ďalšiu otočku.

„Hlavne, že upír existuje!“ oponoval som mu podráždene. Nielen, že si o mne myslel, že som pre neho škrečok z laborky – to mi dal svojim chovaním a zízaním práve najavo – ale ešte aj spochybňoval moje slová. Naštval ma.

„Keď už sme pri tom, kto dopekla si ty?“ Nenapadlo mi nič iné, ako zmeniť tému skôr, než sa na neho vrhnem.

„Ja?“ opýtal sa prekvapene. „Ja som Aurel.“

Neveril som vlastným ušiam. „Super, Hunt ťa hľadá a ja o teba zakopnem,“ šplechol som skôr, než som si stihol uvedomiť, že o tomto upírovi nič, okrem jeho mena a pár historiek od Hunta, neviem.

„Conor Hunt?“ Vytreštil na mňa oči.

„Hej, ten.“ Váhavo som prisvedčil. Na to sa upír usmial. Kútikmi mu trhalo stále viac a viac, až sa napokon rozrehotal na plné kolo.

„Ak vieš, kde je, zaveď ma za ním, prosím...“ povedal po svojom záchvate smiechu. „Rád ho zase po rokoch uvidím.“

A tak som zamieril tam, kde sme boli ubytovaní s kardinálnym úlovkom po boku.


Zhrnutie

 

Starší Mani                 Aurel


*kutáč = pohrabáč

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

AMO

8)  AMO (28.12.2011 23:52)

Fíha... takže Manuel má další dar. Narazí vždy na dobré upíry a on je ukecá a oni ho nesežerou.
A jak dopadne setkání Conora s Aurelem, kdo omdlí první...

Lenka326

7)  Lenka326 (19.07.2011 18:24)

Chudáček Manu, že mu taky najdeš nějakou druhou polovinu ?
Svět je opravdu malý a tento tvůj je úplně nejmenší. Nejenže Manuel narazí na Aurela, on ho i zachrání od vycucnutí a ještě je celý natěšený, že uvidí Connora. To jsem zvědavá, na co Aurel přijde.

monikola

6)  monikola (24.06.2011 13:58)

konečne som sa dostala po stráááášne dlhej dobe k netu a k týmto mojim milovaným čierno čiernym stránkam... takže ide komentovať čo sa len dá :) a hneď ako prvú si beriem na paškál teba Twillíku :D

tak čo k tejto kapitolke? hmm hrozne sa mi páči eMuskin koment, citujem: "Takže Aurel... svet je malý, zvlášť, keď je v pere autorky, že..."

Bože začínaš to tu mať tak napínavé...som tak strašne zvedavá ako to s nimi v tom Taliansku dopadne, že sa rovno vrhám na ďalší diel

kytka

5)  kytka (14.06.2011 22:39)

Verunko, konečně jsem se k tomu dostala. Spíš vůbec k počítači. Písnička je moc moc hezká. Jako vždycky.
Manuela je mi líto. Tajně doufal. Hrozně mu muselo být při tom, při čem já jsem se usmívala - když jim ztmavly oči tohou v jeho přítomnosti. To bych těžko rozdýchávala.
Tak k Arovi pojedou. Snad jim tam nic hrozného nepřichystáš. Hlavně Manuelkovi nějakou milou polovičku opatři, ať se nestápí. Smutno je člověku na světě samotnému. Moc se těším na další. Jsi šikula.

eMuska

4)  eMuska (14.06.2011 21:15)

Joj, kutáč... spolužiak po písomke z chémie:
"Mamka ma v noci kutáčom doma zabije!"
No, toľko k malej kultúrnej vsuvke.
Ci pačkýý! Takže Aurel... svet je malý, zvlášť, keď je v pere autorky, že... Jo. Joj, sa mi ľúbila táto kapitola, všetko je tak, ako má byť...
teda až na tie sra-ndy s Volterrou, ale snáď sa všetko pekne podarí...
Inak - dúfam, že Conor nemá u Aurela nejaký nesplatený dlh, pretože si to mani odnesie... Alebo... Nemôže mať Conor u Aurela nejakž dlh, ktorý si Mani odnesie? *psí pohľad*
Dík!

Kristiana

3)  Kristiana (14.06.2011 16:08)

Je mi Maniho líto. Trošku mi svým postavením v jejich vztazích připomíná Jacoba - byl Belle dobrý jen na utěšení po odchodu Edwarda. Nemyslím si, že se na něj Jul vykašle, ale už to nebude to, co dřív.
Nečekala jsem, že tu návštěvu Volterry vezmou tak vážně a že jim Aurel sám vstoupí do cesty mě taky ani nenapadlo. Snad teď proběhne všechno hladce. Mám z Aurela trochu obavy...
Úžasná kapitolka.

Bosorka

2)  Bosorka (14.06.2011 09:56)

Dostaneš na prdel! Opravdu nechápu, s čím jsi nebyla spokojená
Dokonce se ti povedlo, že jsem dnes Conora (bože odpusť) neměla ráda kvůli Manuelkovi a jeho trápení. Ještě, že vím!

Evelyn

1)  Evelyn (14.06.2011 09:42)

Twilly, ženská, oni jako fakt tu Volterru mysleli vážně?! Kam se poděly moje naděje, že by vyhledali Carlislea...
„Nič ako poloupír neexistuje!“ „Hlavne, že upír existuje!“

Skvělé

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek