Sekce

Galerie

/gallery/upirova milenka.jpg

Co sa stalo s Bellou? Bude schopná ďalej žiť svoj život? Stretne sa ešte niekedy s Cullenovcami? A čo robí Edward?

Neviem, ako som sa dostala na parkovisko, kde stálo moje auto. Ani to, ako som naštartovala. Z tranzu som sa prebrala, až keď som odbočila na lesnú cestičku vedúcu k domu Cullenovcov. Moje autíčko šlo zúfalo pomaly a ja som sa prvýkrát modlila, aby som poslúchla Edwardovu radu, a kúpila si rýchlejšie a spoľahlivejšie auto.

V diaľke sa konečne začali črtať obrysy Cullenovského domu. Dúfala som, že nejdem neskoro. Bola som ochotná urobiť čokoľvek, aby zostali. Až teraz som pochopila, že ho stále ľúbim. A nikdy som neprestala!

Nikdy som nebola dieťaťom šťasteny, takže ma neprekvapilo, že ma šťastie opustilo i tentoraz. Nákladiačik sa ocitol na lúke, kde stál Cullenovský dom. S narastajúcou hrôzou a som pozorovala Carlisleov čierny Mercedes. Zastavila som a v panike som sa rozbehla za nimi.

„Počkajte! Stojte!“ kričala som a mávala rukami. Keďže som nemehlo, neprekvapilo ma, keď som zakopla a spadla.

„Zostaňte! Prosím!“ zavolala som.

Nič. Autá boli už dávno preč, len ja som sedela na zemi pred Cullenovským domom a plakala. A nebo plakalo so mnou.

 

Po dvoch rokoch

 

Presne toľko času ubehlo od doby, kedy Cullenovci odišli. Moje priateľstvo s Jakeom neprerástlo do lásky, ako si to želali naši otcovia a určite aj Jacob. Ale zostali sme kamaráti a často sme si písali, keď ma v roku 2008 prijali na univerzitu v Houstone.

Houston je krásne mesto plné slnka. Pripomínalo mi Phoenix - milované mesto môjho detstva. Mesto plné jasu, slnečných lúčov a tepla. Žiaden pravidelný dážď, žiadne nebo zatiahnuté oblakmi. Proste ideálne miesto pre niekoho ako ja.

 

Zazvonil budík a ja som rozospato natiahla ruku, aby som ho umlčala. Neznášam ranné vstávanie. Tento zvyk som si priniesla z Forks, kde každodenné budenie sa do daždivého dňa znamenalo pre mňa utrpenie. Našťastie to už pre mňa skončilo. Predo mnou svitá nová a hlavne slnečná budúcnosť.

Pomyslenie na slnko ma úplne prebralo. Podišla som k oknu a rozhrnula závesy. Dnu okamžite vpadli slnečné lúče a presvietili tmavú miestnosť.

„Hej, prestaň! Ja spím!“ zamrmlala moja nová spolubývajúca a ospalo zívla. Jenny bola vysoké rusovlasé dievča so športovou postavou a krásnymi modro-zelenými očami. Na strednej v Houstone hrala závodne volejbal a bola tiež kapitánkou roztlieskavačiek pre školsky tým amerického futbalu. Aj ona študovala dejiny umenia, ale po večeroch pracovala ako čašníčka v miestnom bistre. Našťastie, Jenny nebola klebetnica, ani sa ma príliš nevypytovala. Povahou mi pripomínala moju bývalú spolužiačku Angelu. Dnešný deň šla na prednášky až poobede a navečer sme chodievali obe do práce. Jenny mi totiž našla prácu kuchárky v bistre, v ktorom pracovala. Predsa len internát sme museli z niečoho platiť a ja som nechcela zaťažovať Charlieho rozpočet, a s mojim študentským fondom som tiež nemala neobmedzené možnosti.

Rýchlo som zatiahla závesy, aby si Jenny ešte pospala a ja som sa pobrala do kúpeľne. Po dôkladnej rannej hygiene som si obliekla riflovú sukňu spolu s mojim obľúbeným tričkom z bielej madeiry, ktoré som nosievala ešte vo Phoenixe a vybrala som sa do školy.

Náš odbor bol otvorený ešte len dva týždne, preto k nám stále prichádzali noví a noví žiaci. Prvú prednášku som mala dnes o kubizme, ďalšiu až o dve hodiny o impresionizme. Bezmyšlienkovite som sa vydala do budovy číslo tri, kde sa mala konať prednáška. Keď som vstúpila do miestnosti, ihneď som si šla sadnúť do druhej rady, tak ako vždy. Zatiaľ čo sa profesor rozplýval na Picassom a Braguesom, zaregistrovala som vedľa seba pohyb. Vedľa mňa niekto sedel.

„Ja toho Picassa moc nemusím! Moneta mám radšej!“ zašvitoril vedľa mňa jemný hlások. Obzrela som sa a takmer mi zastavilo srdce. Moja susedka na mňa upierala veľké zlaté oči a usmievala sa.

„Ahoj, volám sa Vivien. A ty?“ predstavila sa.

„Bella,“ šepla som a stisla jej ruku. Bola biela a ľadová, presne tak, ako som očakávala.

„Nechceš si ísť po prednáške niekam sadnúť? Ja dnes už nič nemám.“ V tvári mala rovnako nadšený výraz ako Alice pri zmienke o nákupoch. Toto dievča si ľahko našlo priateľov. Prečo sa chce kamarátiť s takým outsiderom ako ja? Možno som vážne magnet na problémy. Hlavne na upírov! Myslela som si, že v tomto slnečnom meste žiadneho nestretnem, ale opak bol pravdou.

Pozrela som sa von oknom. Bolo zamračené. To som nechápala. Jasne som si pamätala slnečné lúče, ktoré ma sprevádzali pri ceste na univerzitu.

„A čo impresionizmus? Chceš vynechať prednášku?“ spýtala som sa, ale moja nová kamarátka len mávla rukou.

„To mám v malíčku! Tak poď už!“ vyskočila zo stoličky a ťahala ma so sebou.

Ani som si nestihla všimnúť, že prednáška skončila.

Vivien ma vzala do obrovského nákupného centra. Začala som mať obavy, že sa z nej vykľuje rovnaký nakupovací maniak ako z Alice, ale Vivien zabočila do malej uličky na prízemí, kde sídlili rôzne kaviarne a bufety.

„Objednaj si niečo!“ prikázala, keď sme sa konečne posadili. Prirodzene, boli sme v tej najlepšej a určite najdrahšej v celom Houstone.

Objednali sme si dve kávy so šľahačkou. Bolo mi divné, prečo si upírka objednáva kávu, ale rozhodla som sa pozorovať ju. Rozprávali sme sa, lepšie povedané Vivien kládla otázky a ja som odpovedala. Sústredene som ju pozorovala a všimla som si, že aj keď si prikladala šálku k ústam, kávy neubudlo. Keď o niekoľko minút prišiel čašník, kávu jej zobral. Šokovane som naňho pozrela. Ani sa neopýtal, či smie. Akoby tá šálka bola prázdna!

Pozrela som sa ňu a pozornejšie si ju prehliadla. Bola vysoká asi ako ja a krásne štíhla. Vlasy čiernej farby mala ostrihané na mikádo a zľahka premelírované červenou farbou. Jej chôdza bola ladná, akoby už niekoľko rokov chodila na balet. Žiadny obyčajný človek takou chôdzou nedisponoval! Na sebe mala oranžové tričko na ramienka, tenkú sukňu bledomodrej farby a biele sandále. Celkovo pôsobila veľmi príjemným dojmom, takže nečudo, že sa pri nás ľudia zastavovali a pozerali na ňu. Najmä muži!

A Vivienin „výsluch“ pokračoval.

„Máš súrodencov?“ spýtala sa.

Pokrútila som hlavou. Kedysi som mala. Nie biologických, ale na tom nezáležalo. Vlastnou hlúposťou som prišla o celú rodinu. Chcelo sa mi plakať.

„Ja mám dvoch bratov a dve sestry. Ale teraz sú vo Washingtone, kde má otec ordináciu. Je chirurg, vieš?“ vysvetlila. Trhlo mnou tak, že polovica kávy skončila na mojej novej sukni.

„Došľaka!“ zjojkla som.

Káva pálila ako čert.

„Ukáž!“ pristúpila ku mne a zotrela kávu bielou servítkou. Vzápätí mi položila ľadovú ruku na stehno. Bol to príjemný pocit pre moju obarenú pokožku. Rozhodla som sa pre posledný pokus. Na deväťdesiat deväť percent som si bola istá, že Vivien je upír. Vzala som si z tašky jablko a akoby náhodou som ho nechala spadnúť. Okamžitá reakcia! Vivienina ruka sa bleskovo vymrštila, takže jablko ani nestihlo nedopadnúť na zem.

„Prepáč,“ ospravedlňovala som sa. „Dnes som akási nešikovná. Všetko mi padá z rúk,“ dodala som. Keby len vedela, že nešikovná nie som len dnes, ale po celý život!

„To nič! Občas sa to stáva každému.“ povedala a usmiala sa na mňa. „Jasné, len tebe nie!“ pomyslela som si, keď som si jablko brala späť. „Náhodou“ som sa dotkla jej pokožky. Ľadová ako vždy!

Pozerala sa mi do očí, a tak ma doslova priklincovala na miesto. Mala som dojem, že mi vidí až na dno duše. Našťastie jej zazvonil telefón. Okamžite ho zdvihla.

„Áno, zlato. Už idem. Som v obchodnom dome s mojou novou kamarátkou,“ povedala a zaklapla telefón. Obrátila sa na mňa.

„Musím ísť. Čaká ma priateľ,“ dodala na vysvetlenie a zamávala na čašníka. Chcela som zaplatiť, ale Vivien ma predbehla.

„Zajtra neprídem. Idem s bratmi kempovať,“ povedala, keď sme vychádzali z obchodu. „Otec si zobral voľno a prídu ma pozrieť.“

„Aha,“ prisvedčila som. Vedela som si predstaviť, ako ten ich „kemp“ vyzerá. Veľa medveďov a zopár púm.

„Tamto je môj priateľ,“ zašvitorila. „Tak sa maj!“ povedala, pobozkala ma na líce a odbehla. Obzrela som sa a už druhýkrát  som mala pocit, akoby som zamrzla na mieste. Na vlastné oči som videla, ako sa Vivien vrhá do náručia chlapcovi s bronzovo zafarbenými vlasmi. Chlapcovi, ktorého som dôverne poznala.

 

koniec 4. časti

 

3. kapitola 5. kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  bibi (07.01.2013 21:59)

a do prkinka si zo mna robis prdel ne? :D

Jalle

1)  Jalle (07.01.2013 18:17)

Škoda, že to nestihla:'-( Edík si niekoho našiel Myslela som, že jej bude navždy verný

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek