Sekce

Galerie

/gallery/Správna voľba.jpg

Carlisle sa stretne s Charliem, aby prebrali isté záležitosti.

Emmett váha, či navštíviť Rosalie, pričom Edward sa zatiaľ utápa v sebaľútosti.

Nakoniec Bellino rande - nerande.

 

Spoluautorská poviedka s maryblack. ♥


6. kapitola

 

Carlisle stál otočený čelom k oknu a cez priezračné tabuľky skla vyzeral von. Charlie Swan mal každú chvíľu doraziť k nemu do kancelárie a okrem vecí spojených so zásnubami mali riešiť aj isté obchodné záležitosti. Pomaly sa ho zmocňovala nedočkavosť hojne popretkávaná podráždenosťou. Zdvihol ľavé zápästie na úroveň pása a druhou rukou poodhrnul rukáv košele, pod ktorými mal schované svoje Rolexky. No klopanie na dvere, čo sa vzápätí ozvalo, ho prinútilo, aby sa otočil.

„Pane, prišiel pán Swan,“ informovala ho Simone a na jeho výzvu vstúpila do miestnosti. Nemohol si nevšimnúť, ako jej to dnes sekne a lámal si hlavu nad tým, prečo si už skôr neuvedomil, že má takú atraktívnu asistentku. Nepatrne sa uškrnul a povedal si, že neskôr, keď na to bude čas, ju poctí svojou priazňou.

„Nech len ide ďalej,“ vyslovil však požiadavku. Simone prikývla a chystala sa odísť, ale vtom ju zastavil. „A doneste nám dve kávy a dva poháriky!“ prikázal jej ešte. Ona opäť kývla hlavou, že to berie na vedomie a stratila sa za dverami.

Neubehli vari ani dve minúty a klopanie sa ozvalo znovu. Nasadil na tvár svoju zvyčajnú masku nekompromisného sudcu a za jeho hlasného „Vstúpte!“ vošiel Charlie.

„Rád ťa vidím, priateľu,“ uvítal ho a napriahol k nemu ruku. Charlie ju s váhaním prijal a potriasol si s ním pravicou. Povedal si, že taký vysokopostavený funkcionár, akým nepochybne Carlisle Cullen bol, by nemal mať stisk alá vyľakaná ryba, ale radšej to ďalej nerozpitvával.

„Posaď sa u mňa!“ vyzval ho Carlisle a ukázal smerom na kožou potiahnutú stoličku naproti nemu. „Simone nám za chvíľu donesie kávu.“ Charlie odtiahol stoličku, na prvý pohľad i dotyk vyrobenú z tých najluxusnejších materiálov, usadil sa do nej a sledoval, ako sa na náprotivnej strane sudca Cullen usádza do svojho prepychového kresla.

Priatelia? Isteže! Až naprší a uschne! Pomyslel si Charlie ironicky. Nebol práve v najlepšom rozpoložení. Kvôli istým skutočnostiam ho trápilo svedomie, preto vari na milisekundu zaváhal. Radšej však napokon mlčal a čakal kým jeho spoločník spustí.

„Chcel by som uviesť na pravú mieru určité nedostatky spojené so zásnubami a potom ešte musíme prebrať iné, veľmi dôležité fakty o najbližšej obchodnej transakcii,“ povedal mu na rovinu Carlisle. Oprel sa lakťami o naleštený stôl a jeden za druhým popreplietal svoje prsty.

„Všetko okolo svadby je dohodnuté, neviem, čo by sme teda mali ešte riešiť,“ ozval sa Charlie namrzene. Carlisle sa na neho pozrel spôsobom ty hlupák, ja som tu king a pery vykrivil do arogantného úškľabku.

„Charlie, ide o to, že sobáš musí vyzerať dôveryhodne. Nepostačí len moje prehlásenie, že si Edward berie Isabellu z čistej a nehynúcej lásky. Preto som sa rozhodol, že dáme oznámenie do novín," odpovedal mu navonok pokojným hlasom.

„Do novín? Nepreháňaš to trošku?“ zhrozil sa Charlie a hlas mu preskočil o oktávu vyššie. „Prečo chceš z tej frašky robiť takú udalosť? Už i tak je moja dcéra nešťastná a nebude chcieť, aby ju prepierali  v nejakých pochybných periodikách!" Snažil sa ovládať, ale šlo mu to len s veľkými ťažkosťami.

„Ako by som ti to len vysvetlil, aby si ma pochopil...“ začal Carlisle pomaly. „Vieš, mám v pláne kandidovať na post senátora. Takže, čo sa týka svadobných príprav, všetko musí klapať ako hodinky. Nikto nesmie spochybňovať naše kroky, ani ten najposlednejší poslíček z fast foodu!“ vysvetľoval Charliemu mučivo pomaly, ako malému dieťaťu.

„Pohovorím si o tých novinách s Bellou,“ pripustil neochotne Charlie.

„Nepotrebujem súhlas tvojej dcéry,“ odbil ho Carlisle. „Jednoducho to urobím a hotovo, len som ti to chcel oznámiť, aby nedošlo k neskorším nedorozumeniam. Oficiálne zásnuby prebehnú túto sobotu u nás doma. Odkáž Isabelle a tvojej žene, aby si kúpili nejaké pekné šaty odpovedajúce dôležitosti tejto spoločenskej akcie!“ prikazoval mu Carlisle a pritom sa lišiacky usmieval. Vôbec nebral na vedomie spoločníkov nespokojný výraz a začal vypisovať šek.

„Nebude súhlasiť a ja...“ namietol Charlie.

Carlisle prestal písať, tvrdo sa na neho pozrel a skočil mu do reči. „Samozrejme, veď len pokračuj,“ povedal mu výsmešne, ale výraz v tvári mal sťa vytesaný do kameňa.

„Teraz ma dobre počúvaj!“ zasyčal Carlisle a potom stíšil hlas do šepotu. „Ak nechceš, aby sa tvoja žena s dcérou dozvedeli o nedávnych pletkách ich milovaného manžela a otca s istou vydatou ženou, urobíš do bodky, čo ti poviem. Pekne krásne pôjdeš domov a presvedčíš rozkošnú Isabell, aby spolupracovala. V opačnom prípade budem nútený vytiahnuť zo šuplíka určité pikantné zábery a ty vieš až pridobre, čo a kto na nich je.“ Charlie zbledol ako stena a Carlisle sa víťazoslávne usmial.

„Vedel som, že budeš rozumný,“ konštatoval spokojne. „Tak, tu máš šek. Na šaty pre vás všetkých. Verím, že v sobotu budete vyzerať ako zo škatuľky.“ Vstal a ten kus papiera s tučnou sumičkou podal Charliemu. Ten ho nakoniec, poriadne znechutený sám sebou, prijal.

„Výborne, to by sme mali,“ pokračoval Carlisle, na výsosť so sebou spokojný. Pomädlil si ruky a spustil o tej druhej záležitosti. „A teraz k menej príjemným veciam. Má prísť nová zásielka a ty sa postaráš, aby do toho tvoji ľudia nestrkali nos! Naposledy to pekne pohnojili, len čo je pravda, takže nechcem zažiť, že sa to bude opakovať. Nezariadil som ti, aby si dostal miesto náčelníka len tak pre nič za nič, ešte jeden taký prešľap a pocítiš následky. Toto bude naša posledná obchodná transakcia tohto druhu, ale na nej aj najviac získam. Ani ty nebudeš škodný. Si teraz kapitánom, máš určité konexie, takže zaistíš, aby sa o to nezaujímali. Viem, že pár tvojich podriadených spolupracuje s F.B.I., no ty tomu musíš urobiť prietrž. Vidíš, že mne nič neunikne.“ Carlisle si samoľúbo, akoby mimochodom pohladkal manžetové gombíky, kým Charlie len mlčky sledoval toho nadutca naproti nemu a mechanicky prikyvoval.

Z ťaživého dusna ho vyslobodilo sotva počuteľné zaklopanie. Dvere sa otvorili dokorán a do miestnosti vstúpila sekretárka s tácňou naloženou dvomi šálkami kávy a dvomi pohárikmi z brúseného skla na nej. Charlieho skúsenému oku pozorovateľa neunikli zvrhlé pohľady, akými pán sudca tú nebohú slečnu častoval. Urobilo sa mu nevoľno. Bolo mu zle nielen z Cullena a jeho špinavých praktík, ale bolo mu nanič aj zo seba samého.

„Ďakujem, ale ja nebudem. Musím už ísť, opatrovateľke končí služba. Snáď si tú kávu vypijeme inokedy,“ hlesol sarkasticky. Vstal, a bez toho aby počkal, či mu Carlisle ešte niečo nepovie, vyšiel z kancelárie.

•••

Stál v ústraní, pod tieňmi stromov rastúcich pred nemocnicou, na bežného pozorovateľa mohol hádam pôsobiť ako meravá socha, ale to by ho ten pozorovateľ najprv musel zbadať. Za rok svojej novej existencie sa naučil technikám dokonalého maskovania a bolo len pár prípadov, kedy sa musel dať na ústup. No nie dnes. V mocných dlaniach drvil kôru statnej borovice a zvažoval, či ju môže navštíviť.

Odkedy ju zachránil, bol ako zmyslov zbavený, pretože v ňom tá žena vzbudzovala prazvláštne pocity. Krv, čo jej kolovala v žilách, spievala sladko a omamne, vábila ho ako lovca korisť a trýznivo pomaly rozlievala oheň v jeho hrdle. Ukončil by ten biedny ľudský život bez mihnutia oka, nebol takým svätúšikom, aby si to nepripustil, no ČOSI mu zhatilo plány. Či to bola tá vypuklina vzdúvajúca sa pod jej oblečením, či sinavá pokožka na jej tvári, alebo srdce, ktoré si tak urputne meralo sily so smrťou... Možno toto všetko v ňom oživilo ochranárske pudy, umocnené jej krehkosťou a krásou.

Bola chorá, no nevzdávala sa. Jej srdce však nezvládalo námahu, ktorú na jej organizmus kládlo tehotenstvo a podľa rozhovorov, ktoré medzi sebou viedol personál nemocnice, nemala šancu pôrod prežiť. A on, či už chcel alebo nie, bez prestania premýšľal nad tým, ako by jej mohol pomôcť. Existovala možnosť záchrany, ale neexistoval spôsob, ako všetko vykonať nenápadne. Ale on na to príde...

Ako sa tak zaoberal myšlienkami na Rosalie Haleovú, nutne sa mu pripomenuli aj spomienky na Bellu. Nevedel, či by to tak bolo aj v prípade, keby na ňu náhodou nenarazil. Lenže keď jej stál tvárou v tvár a hľadel do tých očí, ktoré kedysi miloval viac než čokoľvek na svete, zistil, že už k nej necíti to, čo pred rokom. Láska ktorú k nej prechovával ako nejaký poklad, bola fuč. Celý čas, čo ju hľadal, premýšľal nad tým, čo sa stane, ak ju nájde. Ako sa jej prihovorí, akým spôsobom sa jej ospravedlní a vysvetlí dôvod svojho zmiznutia. Ale keď sa tak vďaka náhode konečne stalo, neskákal, ani nejasal a miesto toho sa zachoval ako idiot. Zízal na ňu a nezmohol sa na slovo. A napokon utiekol. On - upír - utiekol pred človekom! Ušiel pred ženou, ktorú kedysi tak veľmi miloval...

Mierny úsmev zvlnil jeho pery. Zvláštne náhody preplietli osudy viacerých ľudí. Bolo by inak možné, že sa dve ženy jeho života poznajú? Bolo by možné, že jeho srdce, hoc teraz kamenné, zahorelo pre obe, i keď pre každú inak?

Vystúpil z tieňa a naučeným spôsobom si prihladil čierne, už aj tak dokonalé kučery. Priestranstvo pred forkským zariadením pre chorých zívalo prázdnotou, mohol teda bez obáv prejsť cez vstupné dvere a zamieriť do izby s číslom dvestodva.

•••

Edward sedel v bare na rohu ulice, pevne zvieral  v rukách hrnček so silným pressom a myšlienkami bol u Rose. Tým súhlasom s nanútenou svadbou spečatil svoj osud. Rose onú skutočnosť nikdy neprijme a nikdy mu neodpustí, že plní otcove priania ako cvičená opica. Nenávidel sa za to, že je ustráchaný ako panna pred svadobnou nocou a nedokáže sa postaviť na odpor, aby bojoval o to, čo je mu najdrahšie. Zamračil sa nad vlastným prirovnaním a na jeden dúšok dopil zvyšok pressa. Lenže, na druhú stranu - uvažoval - ho kvárila predstava, že život jeho milovanej a dieťaťa, ktoré čaká, môže skončiť jediným lusknutím otcových prstov. Nikdy by si nepomyslel, že otca spozná aj z tejto stránky, ba čo viac, že sa ho intrigy Carlislea Cullena budú priamo týkať. Pár dní stačilo na to, aby k nemu stratil akúkoľvek úctu a viac než na rodiča, na neho myslieval ako na sudcu Cullena.

Horko sa zasmial a na tvári si ponechal masku veselého chlapíka, ktorému je všetko jedno, ale jeho srdce sa rozpadalo na prach. Tak veľmi Rosalie svojou zadubenosťou ublížil a ona si prirodzene odmietla vypočuť jeho ospravedlnenie. Veď kto by s ním chcel mať ešte nejakú spojitosť, ak sa už prejavili temné stránky jeho povahy? Rose nereagovala na žiadne správy ani telefonáty a doma sa nedala zastihnúť. Iste, mohol ju vyhľadať v škole, ale nedokázal pozbierať dosť odvahy, aby ju konfrontoval medzi toľkými ľuďmi. K tomu všetkému ho zžierala ešte aj zbabelosť.

Prečo len váha? Mal by za ňou ísť a bez meškania padnúť na kolená, odprosiť ju a odviezť niekam preč, ale nedokázal to. Otec by ich bez mihnutia oka zničil. Nikdy by im neodpustil škandál, ktorý by sa po takom kroku nevyhnutne rozpútal. Mohli by sa pokojne zašiť hoc aj v rovníkovej Afrike a on by ich vyhrabal. Postaral by sa o to, aby si nenašiel prácu, aby nezohnali bývanie ani v tých najpodradnejších podnájmoch, aby sa im dôležití ľudia otočili chrbtom...

Ako by potom uživil Rose a dieťa? Dokázal by vôbec žiť bez prepychu, na ktorý bol zvyknutý? Neskĺzlo by ich spolunažívanie časom do obyčajnej rutiny?

Vedel, že sa len snaží oklamať sám seba, aby utíšil výčitky svedomia, ktoré ho gniavili, až takmer nemohol dýchať. Ak sa nestane nejaký zázrak, a on vedel, že sa nestane, bude do konca života uväznený v nechcenom zväzku. Ale patrilo mu to, zaslúžil si trpieť, žiaden trest by sa mu nezdal dosť vysoký.

Dva roky... len dva roky a bude voľný. No drvila ho predstava, či bude mať vôbec prečo alebo pre koho potom žiť. Náhle ho však premohla ľútosť nie nad sebou samým, ale nad dievčaťom, jeho budúcou ženou, ktorá obetovala svoje šťastné roky a budúcnosť pre lásku k mame. Zahanbene sklonil hlavu, hodil peniaze za kávu na barový pult, vyšiel von a nechal sa pohltiť anonymitou nepriestupnej tmy.

•••

Vyučovanie skončilo, žiaci sa rozišli do svojich domovov a Bella zaúpela. Vedela, čo ju čaká a neminie. A bála sa. Hrozne. Zároveň sa však tešila a potom sa zase zľakla. Blížil sa ošemetný okamih, kedy znova stanie tvárou v tvár Jacobovi Blackovi. Bola hlúpa, že sa z toho nejako nevykrútila, ale už nebolo úniku. Opojila sa falošnou ilúziou statočnosti a ani radšej nechcela myslieť na to, ako by vyvádzal otec, keby sa o tom dozvedel.

Lenže niečo vo vnútri jej našepkávalo, že to z čoho má strach, nie je otec, ani sudca, ani roky v nechcenom manželstve, ale tie pocity, keď je v bezprostrednej blízkosti tohto muža. Zahnala zblúdené myšlienky čo naj hlbšie do svojej mysli, s vrznutím otvorila šuplík na katedre, kde mala kľúče od auta, strčila ich do kabelky a s tichým zafučaním odsunula stoličku. Zaprela sa rukami a drevené dosku stola a natiahla sa ako mačka. Vtom niekto krátko zaťukal na dvere a dotyčný sa vzápätí bez vyzvania vovalil dovnútra. Bella od ľaku takmer spadla zo stoličky.

„Ahoj,“ pozdravil ju s výrazom neviniatka Jake, pričom sa múdro rozhodol nekomentovať nedôstojnú polohu svojej kolegyne.

„A... Ahoj,“ odpovedala mu a hneď na to ju zaliala vlna tepla. Paráda! Veď prečo by si nestrápnila?! Zahanbene sklopila zrak a Jacob s obdivom hľadel na ružičky na jej lícach. Usmial sa a ako pravý muž činu jej ponúkol ľavú ruku, aby sa mohla oprieť a vstať.

„Ideme?“ opýtal sa s úsmevom a Bella prikývla.

Vyšli von na parkovisko, kde zistili, že ich autá stoja vedľa seba. Aká náhoda! Pomyslela si Bella a pozrela sa na svojho spoločníka.

„Vieš, kde je nemocnica?“ vyhŕkla bez rozmyslu. Až kým mu nepoložila otázku, tak ju nenapadlo, že on je tu vlastne tiež domáci, takže to musí prirodzene vedieť.

„Strachuješ sa, že by som sa ti mohol cestou stratiť?“ doberal si ju a jedným dychom dodal: „Nie je problém ísť jedným autom.“ Uškrnul sa.

Bella na neho vyvalila oči, ako keby jej ponúkol cestovanie v čase a keď si všimla, že sa mu na tvári znovu objavili tie neodolateľné jamky, jej líca zahoreli zdravou červeňou. Už vari ani nepočítala, koľký raz sa to dnes stalo. „To by nebol dobrý... nápad," vykoktala zo seba horko-ťažko.

„Mňa sa báť nemusíš, som nevinný a krotký ako malé jahniatko,“ povedal so smrteľne vážnym výrazom, keď si všimol, že je nervózna. Dúfal, že vtipkovanie zaberie a ona sa aspoň máličko uvoľní.

Bella sa nemohla nezasmiať. Fantázia zapriahla v jej mozgu všetky malé aj veľké kolieska do chodu a vnukla jej predstavu Jakeovej urastenej vypracovanej postavy nasúkanej do kostýmu z ovčej vlny a so zvoncom na krku. Len tak jej trhlo kútikmi od veselosti. Nech žije bujná predstavivosť!

„Iste, iste, ako baránok, jasné... Tak ja som v tom prípade mníška z rádu Zlatých sestier!“ zvolala Bella a pobavene sledovala jeho reakciu. Jacob nafúkol líca ako syseľ a nato sa prázdnym parkoviskom rozľahol jeho úprimný melodický smiech.

„Teda, potom tvoríme veľmi zaujímavú dvojicu, nemyslíš!?“ dodal rozjarene a atmosféra medzi nimi sa konečne uvoľnila.

„Tak pôjdeme?“ Ukázal na svoje auto a ona prikývla. Jacob ako pravý gentleman otvoril dvere na strane spolujazdca, počkal, kým sa usadí a potom dvere opäť zavrel.

V Belle hlodal nepríjemný červík pochybnosti, že nemala pristať na spoločnú cestu, ale už bolo neskoro. Márne sa pokúšala upokojiť divoký tlkot svojho srdca, keď na ňu počas jazdy letmo pozrel alebo sa na ňu žiarivo usmial. Celý čas si hovorila, že sa už úplne zbláznila a nepotrvá dlho a prídu si pre ňu zriadenci psychiatrickej liečebne. Nakoniec však sama seba presvedčila, že keď sa večer ocitne v pohodlí svojej spálne, tak zistí, že sa chovala nerozumne len kvôli nervovému vypätiu.

Viezli sa sotva päť minút a už nemohla polapiť dych. Pootvorila okienko, ale bolo to vari ešte horšie. Kabína v Jakeovom aute len tak iskrila elektrickými výbojmi, postačilo by škrtnúť zápalkou a explodovali by. Keď sa konečne dopravili pred budovu malej nemocnice, vyletela z auta nadzvukovou rýchlosťou a zhlboka sa nadýchla. Niekoľkokrát! Zúfalo premýšľala, čo to dočerta malo znamenať a opakom ruky si utrela spotené čelo.

„Ak ti nie je dobre, vezmem ťa domov,“ navrhol jej Jake starostlivo, keď sa z ničoho nič vedľa nej objavil. Videl, že sa celá trasie, ale sám na to nebol o nič lepšie. Mal čo robiť, aby potlačil túžbu pristúpiť k nej, zovrel ju v objatí, sklonil sa k jej perám a potom sa... zarazil. A vynadal si.

Preboha, veď ju vidí druhýkrát v živote, skoro nič o nej nevie a už jej chce strkať jazyk do krku!? Je to obyčajná učiteľka, celkom obyčajná a iba... Je iba... Krásna. Veľmi krásna. Okrem toho je milá. A vtipná. S nejakým nevysloveným tajomstvom. Alebo je dosť dobre možné, že mu pár závitov zaradilo spätný chod. Prečo by mala mať tajomstvo? A aj keby mala, nič mu potom nie je, však on sám má niekoľko kostlivcov zatvorených v skrini a určite ich nemienil vystavovať okolitému svetu.

Bella zo strany na stranu pomykala hlavou, možno o niečo silnejšie než bolo treba, povzdychla si a vykročila od auta smerom k budove. Jake za ňou chvíľu hľadel, no potom rýchlo pozamkýnal auto a vydal sa za ňou.

Spoločne vstúpili do neveľkého vestibulu. Bella podišla k recepčnému pultu a recepčnej zahlásila, že idú za Rosalie Haleovou. Potom sa výťahom zviezli na druhé poschodie, pričom obaja celú dobu mlčali ako zarezaný. Ocitli sa pred Roseinou izbou, sekundu stáli len tak, bez pohnutia, ale Bella nakoniec zaklopala. Na tichú výzvu z druhej strany otvorila dvere, vstúpila dovnútra a Jacob ju hneď nasledoval. Keď Bella zbadala kamarátkinu smrteľne bielu tvár a takmer priesvitnú pokožku, vyhŕkli jej do očí slzy. Rosalie sa zdala byť ešte krehkejšou ako včera. Na okamih úplne zabudla na Jacoba Blacka, na všetky útrapy a rýchlo pristúpila k posteli, kde sa drobné telo úplne strácalo pod prikrývkami.

„Ahoj, Rosie,“ pozdravila ju nežne a čo najopatrnejšie, azda v obave, že by jej mohla ublížiť, pohladila priateľkine vlasy.

„Ahoj,“ hlesla s unaveným úsmevom a zvedavo nazrela poza Bellin chrbát. „Kto to s tebou prišiel?"

„Zdravím, ja som Jacob Black,“ zahlaholil bodro a už podával Rosalie ruku. Bella mu bola vďačná, že sa toho tak pohotovo zhostil.

Počiatočné rozpaky padli a Rose ožila. „Už viem, ty si ten môj záskok, že!? Síce som o tebe počula všeličo, ale rozhodne som si ťa predstavovala inak. Viac pôsobíš dojmom ragbyového útočníka, než učiteľa moderných svetových dejín,“ švitorila Rosalie a skákala pohľadom z jedného na druhého.

„Nie si prvá, kto mi to dnes povedal,“ zasmial sa Jake a prstom ukázal na Bellu.

„Forkská stredná zrejme priťahuje podivínov ako sme my,“ zašomrala Bella. Všetci traja, Rosa, Bella i Jacob,  boli učebnicovým príkladom toho, že by sa človek nemal posudzovať podľa obalu. Ale to neznamenalo, že ich práca nebaví.

Rosalie bažila po novinkách zo svojho voľakedajšieho kráľovstva a Jakeovi tak nemohla dať vďačnejšiu tému na rozhovor. Farbito jej opísal posledné patálie a dobrovoľne nasilu sa priznal, že v živote sa tak vnútorne nečervenal, ako počas záverečnej vyučovacej hodiny. V podobnom duchu pokračovali ešte asi pol hodinu a Rose vďaka veselému hovoru viditeľne ožila. Nie nadarmo býva smiech najlepším liekom.

Ale Bella akosi vytušila, že dnes sa Rose nedozvedela potešujúce správy. Ústa sa síce smiali, ale oči ostávali smutné. Jake bol všímavým pozorovateľom, videl, že je tam navyše. S tichým ospravedlnením sa vytratil a ony dve osameli.

„Bella, musím ti niečo...“

„Potrebujem ti čosi...“ Preriekli obe naraz.

„Ty prvá!“ vyzvala ju Rose a privrela oči.

„Vždy si hľadela skôr na druhých,“ hrešila ju Bella. „Nuž teda dobre, ak si to  praješ, začnem prvá.“

Pár dobre zvolenými slovami vyrozprávala kamarátke o svojom trápení. Niektoré detaily si prirodzene vrátane mien nechala pre seba, ale Rose nebola hlúpa a prečítala si ich medzi riadkami. Darmo by Belle kládla otázky, prečo jednoducho neutečie, odpoveď sa núkala sama.  Chcela ju aspoň povzbudiť.

„Je čo i len trošku pekný? Alebo má bradavicu na brade, hrb na chrbte a zubnú protézu?“ spýtala sa jej z hrôzou v očiach a Bella sa zasmiala.

„Žiadny model na predvádzanie spodnej bielizne z neho asi nebude, ale inak celkom ujde,“ vykreslila Rose svojho nastávajúceho. Obe sa svorne zachichotali, no potom zvážneli.

„Na pravú lásku som od istej doby prestala veriť,“ šepla tíško. „Vlastne by som ti rada ozrejmila dôvod môjho náhleho odchodu pri poslednej návšteve. Chvíľu predtým som videla niečo, s čím som sa už dávno rozlúčila,“ predostierala Bella pekne zaobalenú pravdu. „Človek niekomu verí a napokon mu neostane iné, len zlomené srdce a pocit zrady. Zasnúbenie z lásky je nanič. No ani Edward Cullen, môj terajší snúbenec, nie je z celej záležitosti nadšený, ale vraj tiež nemá na výber... Rose? Rosalie? Je ti dobre?“ zvolala Bella prestrašene, vidiac, že sa Rose hrnú z očí slzy ako hrachy. „Nie je ti dobre? Hovorím príliš? Alebo nahlas? Chceš napiť? Zavolám sestričku? Nechcela som ťa rozrušiť, mrzí ma to.“

„Nie, Bella, to nie ty,“ vyvrátila Belle Rosalie. „To len všetko... Všetky okolnosti. Zrazu to na mňa akosi dopadlo. Možno ťa predsa len poprosím, aby si zavolala sestru.“ Bella posmutnela, ale bez váhania vstala.

„Prídeš za mnou čoskoro zas?“ šepla Rose a hlas sa jej zadrhol. „Musím ti... Musíme sa porozprávať!“

„Budem tu tak často, až ťa to bude mrzieť,“ podpichla ju Bella a Roseine ústa sa roztiahli do slabého úsmevu.

„Ešte niečo,“ zastavila ju Rosalie, keď už Bella siahala na kľučku. „Nikomu o mne nehovor, najmä nie... Najmä nie tvojmu snúbencovi.“ Bellu zaskočila táto zvláštna prosba, ale predsa len prikývla na súhlas.

Nakoniec vyšla na chodbu a hneď sa k nej prihrnul Jacob. Odmietavo pokrútila hlavou a šla k stanici sestier, aby im vysvetlila, čo je vo veci.

 

Sem ku mne: Empress

Sem k spoluautorke: maryblack



 

S touto poviedkou sme získali 2. miesto v súťaži „Zamilovaný červen" na EU.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Empress

4)  Empress (27.08.2014 23:26)

Evička, veľmi pekne ti ďakujeme za tvoj milý a nadšený komentár, nesmierne nás potešil.
A s „carlisleoklepacími“ chúťkami nie si sama

3)  Evita (27.08.2014 13:50)

Anicka motate to riadne!!! Naozaj sa zda ze nie je ziadneho vychodiska! Nabuduce Belle a Jakovi aspon dopraj nejaku kradmu pusu! :-) Ako sa tam vsetci tryznia roznymi pocitmi ste naozaj dobre opisali! Nemozem si pomoct ale strasne by som chcela klepnut Carlisla po hlave!!!! Predstav si keby sa stal upirom?! Ale take jednoduche to nebude!!!!Šak?!!! Uz sa velmi tesim na dalsiu!!!!

Empress

2)  Empress (09.08.2014 16:53)

ST - Sme rady, že náš úmysel pozmeniť charaktery postáv sa (snáď) vydaril. ;) Sama som si kedysi Carlouška ako zápornú postavu nevedela predstaviť, ale v SV to išlo akosi samo.
Ďakujeme za komentár, a snáď sa ti bude páčiť aj pokračovanie, na ktorom sa už pilne pracuje

SestraTwilly

1)  SestraTwilly (09.08.2014 14:54)

Vidieť Carlislea v roli záporáka,to je zážitok. Dobrého sviniara ste z neho urobili. Chúďa Rose...to musel byť šok. Len nech jej to neublíži.
A vôbec,táto kapitola je dosť depresívna. Jediný,kto sa zdá byť v pohode je Jake. Veľmi sa teším na pokračovanie.;-):-)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek