Sekce

Galerie

/gallery/HRANICA 2 vysočinou.jpg

Vždy som chcela vedieť, čo vyčítal Edward z Alicinej mysle cestou domov z Volterry. Čo mu vlastne ukázala a ako to on v tú chvíľu prežíval, keď sa dozvedel ako Bella trpela. Ako trpel jej otec, keď sledoval úpadok svojej dcéry - jej nočné mory a dobrovoľnú samotu. Toto všetko Alice vedela a Edward sa to od nej aj všetko dozvie v tomto malom kaleidoskope New Moon.

Naraz, akoby táto pieseň patrila nachvíľu k tomuto príbehu...


Len sila lásky, nič nie je viac...

 

Kľukaté cestičky okolo drobných vinohradníckych osád, sa pomaly zrovnávali v jeden ťah, pohltil nás lievik nočných diaľnic. Červené svetlá tiahli prúd aut v rýchlych pruhoch k florentskému letisku. Svetlo z reflektorov nasvietenej pristávacej dráhy, súbežne bežiacej popri nás, preblikávalo spomedzi skrútené olivovníky do jej vyčerpanej tváre. Jej tvár... ako dlho som ju túžil vidieť, dokým som sa nezbláznil? Keď sám, ako malátny opilec v agónii vlastného umierania a sebatrýzne, som si ju ako modlu v delíriu predstavoval. Vtedy to bolo. Moja odpoveď má presné číslo; 214 dní, 12 hodín, 44 sekúnd, bodka a potom ma našla - počty sa zastavili.

...

Edward Cullen, meno moje... Hnijúc sám v realite, byť to pre mňa čosi ako prekliaty bdelý sen pre blbých upírov – to bolo dokým neodbili hodiny na veži. Potom sa všetko zmenilo. Ostalo mi len hádať, čo to bolesť je. Ona by tomu mohla dať určite tú správnu definíciu. Deväťdesiat rokov do mňa nik nestrčil rozbušku, aby sa nebo nado mnou nadobro zavrelo. Doteraz neexistovala žiadna fyzická bolesť aká by mi spôsobila bolesť, alebo ma zabila, len ničota ma mohla po nociach stravovať. Lenže dnes bolo všetko inak a ja som to mal nechať všetko ukryté v mojom prekliatom 'ďalekosiahlom' upíriom vedomí ako jeden veľký trest za moje hlúpe pokánie, ktoré som si nadelil sám. A určite aj za moju bezbrehú blbosť. Bezbrehá bola preto, lebo Alice o tom celú cestu neprestajne dokola mlela vo svojich myšlienkach, o mojej bezbrehej blbosti. Alice... - neskôr.

Chcel som teraz myslieť na to, ako prišla, ako ma našla. Vtrhla do mojej náruče a zachránila ma. Predstavoval som si ten svetlý záblesk, ktorý sa mi zjavil pod vežou v hodinu dvanástu ako moju smrť. Ale miesto toho, dnes... dotkla sa ma a ja som mohol znova žiť.

Teraz viem, že už nesmiem nikdy pokúšať osud. Za moje chyby, ktoré mali skoro fatálne následky, si nesiem zodpovednosť iba ja sám, nie ona. Ona je tá silná, ona je tá pravda o mojom živote. Bezmyšlienkovite, plný potreby ju vidieť, som sa na ňu pozrel, bol som presvedčený, že spí, ale dívala sa... na mňa. Tie krásne oči sa sústredene pozerali do mojich, čakali. Napodiv som v nich nevedel vôbec čítať. Asi to spôsobil strach, neviem. Možno som akurát spoznával čosi nové. Bál som sa prehovoriť, dokonca aj výraznejšie pohnúť, aby to, čo teraz medzi nami zavládlo, nevyplašil ani o trocha zrýchlený dych.

Tieň únavy sa jej vkrádal do očí, zmáhala ju slabosť tak, že sa jej nepohol ani jeden sval na tvári. Odhrnul som jej prameň vlasov z čela, omotal si ho okolo prsta a hladil jeho jemnú štruktúru. Dotkla sa opatrne mojej tváre, nič nevravela, vtisol som jej bozk do dlane, zavrel oči a zistil, že aj mňa ťahá ku dnu podivná únava. Nehovorili sme, tieto chvíle medzi nami sa nachádzali kdesi medzi nebom a Zemou, a tam mohli iba naše duše. Stačilo nám, sa dívať jeden druhému do očí, viac sme nepotrebovali.

Chcel som sa aj ja položiť do jej náruče, ako v jej izbe vo Forks. Vždy, keď som to urobil, ma objala, vždy ma prikryla, aby mi nebola zima, vždy si ma pritúlila bližšie, aby som ju nikdy neopustil. A ja som to všetko vedel, a aj tak som to proste toho dňa urobil. Nie, nemôžem teraz na to takto myslieť. Dnes som dostal novú šancu. Nejaký anjel tam hore sa zbláznil a dal mi proste nádej. Dozaista jedinú. Takže Cullen... maj sa na pozore, a neposer to.

„Bella...“ Jej meno, znelo ako modlitba. Bozkával som ju na tvár, na rozhorúčené líčka, oči slané od uschnutých sĺz. Ale na pery nie... to som nesmel. „Spi,“ šepkal som a len raz sa pokúsil nepatrne priblížiť, ale čosi ma zadržalo. Blízkosť jej dychu ma rozochvela, vyľakalo ju práve to? Srdce zareagovalo a jej oči mi to len potvrdili. Čosi sa dialo a bolo to určite mojou blízkosťou, tak som sa radšej stiahol späť. Ale niečo iné ma potešilo o to viac. Teplo, život, hlad! Môj hlad! To ma naraz vystrelilo do výšin šťastia, musel som sa usmiať. Šťastie ma doslova obklopilo – hrialo - nie, pálilo! Pripadal som si ako vosková figúrka sediaca nad zdrojom tepla. Topil som sa, horel v jej samotnej blízkosti. Až teraz som bol živý.

Rozhodol som sa nechať ňou viesť, dať jej čas a možnosť ma prestať nenávidieť. Ak ma bude chcieť pustiť bližšie, tak ja to určite vycítim. Myslel som si, že niečo naznačí, ale nespravila nič, len sa snažila byť silou mocou hore. Počul som jej srdce; tep strácal na sile, zato sa zníženým tlakom zrýchlil, teraz ho poháňal a vyčerpával kofeín. Potrebovala bezpodmienečne spánok, ale nemohol som jej rozkázať, alebo trvať na svojom. Nemohol som nič. Trápili sme sa obaja, bolela nás naša vzájomná blízkosť. Bola nevyhnutná, niečo ako proces, vyžíval som sa v nej.

*

... teraz ťa už môžem nechať ísť... ísť... povedala - tie slová otriasli celým mojim bytím. Ako mohla uveriť? Jej oči prezrádzali plač, ale vraveli aj toto: Neodchádzaj, prosím, neopúštaj ma. Chcelo sa mi začať kričať pri spomienke na naše stretnutie v podhradí, ale stisol som jej, pri tom pomyslení, iba ruku. Toto je už preč, navždy preč.

Cez to všetko som aj tak chcel vedieť, čo ku mne cíti. Chcel som si byť istý jej láskou - potrebujeme vyznania a priznania - len si to nechceme priznať. Nevedel som, či ju bolí, že som ju ešte nepobozkal, alebo možno nechcela, aby som to urobil. Ach, chcem rozumieť tomu, čo je teraz medzi nami, láska. Naznač len letmým pohybom - že áno, stále to tak cítim - a ja to poznám, vez, že to poznám. Bella Swanová, milujem ťa, a mám veľký strach, že sa nevykúpim, že moje srdce už pre teba nemá cenu a ja nič iné okrem neho nemám. Bella, moja...

Zatváram oči, šepkám jej meno, dívam sa a načúvam tlkotu jej srdca, vraví: Milujem ťa... Odsudzujem ťa... A ja hádam, kroré slovo je správne.

...

V letiskovej hale to všetko dostalo akýsi neviditeľný spád - vďaka Alice. Eufóriu z toho, že ju mám pri sebe začalo hatiť čosi, na čo som bol do istej mieri aj celkom zvedavý: Čo Alice vie. Čo sa dozvedela od Belly, keď prišla včera večer do Forks. Chcel som odpovede, aby sa vysvetlilo, prečo sa stalo to, čo sa stalo na tom prekliatom útese v La Push. Prečo chcela zomrieť. Potreboval som to vedieť a aj vidieť. Chcel som ju vidieť tam stáť, potreboval som to prežiť spolu s ňou – bez toho som sa dusil. Musel som to skrátka vidieť. Vedel som, že ma to zničí, ale ja som sa bytostne dožadoval tej bolesti a vítal ju, zdala sa byť taká slastná. A k tomu všetkému mala jedine kľúč Alice. Mohla mi dať okamžitú odpoveť na to všetko. Potreboval som jej hlavu preštudovať komplet celú. Hneď v paláci, po tom, ako nás Aro pozdravil, mi ponúkla zopár vízii na zamyslenie, ale teraz už taká štedrá nechcela byť. Skrývala obrazy, premietala hlúposti o Emmettovi a listovala v katalógu pobytov v Thajsku. Hotel Camelia, Hotel Camelia... a futr dokola mi cvičila moje krehké kamenné nervy. Ale nie je kameň ako kameň... Takže tak. Ona to skrátka chcela nechať na Bellu. Ale to nešlo! Ja som to potreboval vedieť práveže hneď teraz a od nej.

Edward, nenúť ma, sama ti to povie. Alice bezhlasne komunikovala spolu so mnou, až na pár posunkov, pre okolie nepostrehnuteľnou rečou.

„Nie!“ Reagoval som zurvalo nahlas.

Zamotala sa spupne do šály a chcela ma ignorovať. Tak som jej naservíroval v myšlienkach, aká je sebecká, trápna a únavná. Že je nanič, že už od nej nechcem nič vedieť, lebo keď to potrebujem, tak robí drahoty a že vlastne na ňu do poslednej kvapky kašlem, a vymenoval som jej všetky nepekné vlastnosti, aké som o nej v sebe kedy uchovával a vynásobil to stokrát a predostrel to pred ňu ako holý fakt. Zronene som si zvesil tvár do dlaní. Bela sa ku mne pritúlila, pevne stískala moje ramená, evidentne si myslela, že som sa tam akurát zložil, čo vlastne nebolo ani ďaleko od pravdy.

Sledoval som Alice, ako bilancuje pre a proti, ako premýšľa a snaží sa šifrovať. Ako sa hnevá na mňa a aj na seba, lebo to, čo som jej vmietol do tváre bola pravda. Alice bola povrchná, niekedy až priveľmi. Ale ja som nemohol dnes brať ohľady a šetriť niekoho. Dnes nie. Ja som potreboval získať späť, čo je moje a Alice mi v tom pomôže a ak nie, prinútim ju! Moja sestra zhrozene pohliadla mojim smerom, keď jej vízie náhle odhalili všetky moje úmysly a jej drzí výraz sa konečne niekam vyparil.

Čosi - možno to všetko napätie madzi nami, pohlo tým suchým bezvetrím letiskovej haly. Dvere k terminálu sa otvorili a prievan rozfúkal stojan s pohľadnicami pri novinovom stánku. Nahnevaný predavač pobehoval pomedzi prázdne sedadla čakárne a pritom rozhorčene taliansky nadával. „Mio dio! Va fan culo! Porco dio!!“ Usmial som sa, Bella sa tiež pousmiala tej komickej situácii, čo sa odohrávala, v práve v tak vypätú chvíľu, rovno pred nami a zdala sa byť na krátky okamžik tak uvoľnená. Chcel som ju objať, a ľutoval som môjho rozhodnutia, neújsť niekam hneď z pred brán Voltérry do súkromia. Áno, to som mal urobiť hneď, zmiznúť s ňou rovno z tej prekliatej Arovej katakomby, kde by sme boli sami a v bezpečí. Takto nás iba rozdelia. Charlie, Carlisle... Alice pokrútila hlavou nad mojimi chorými úvahami. Bella videla, že spolu tajne o niečom komunikujeme, lenže netušila, aké je to vážne.

„Si smädná?“ Chytil som do dlane jej ľúbeznú tvár, tá otázka mala byť skôr cesta k tomu dotyku, nechcel som bez neho byť už ani sekundu, jej plachý úsmev ma prilákal ako svetlo múru. Čakala tam stále na mňa, jej oči mi to prezrádzali, rozbúšené srdce potvrdilo, ale viac som sa neopovážil žiadať. Bozk by bol príliš, asi sme sa obaja obávali jeho sily.

„Áno, kolu mi môžeš kúpiť,“ odvetila, sama ma tým vytrhla zo zamyslenia. Vstal som mlčky a prechádzal pozdĺž chodby k opustenému bufetu, vystavaného z reklám a umelých kokosových paliem, keď naraz... Alice otvorila svoju myseľ a neznela vôbec priateľsky.

Snáď si nemyslíš, že ti toto ukážem, keď ju máš v náručí, ty blázon. Na tvojom mieste by som spomalila a drž sa, aby si to ustál. Spomalil som, bufet bol odrazu ďaleko – naraz veľmi vzdialený.

A potom, som to všetko uvidel. Vodná hladina vystúpila ako kúzlo z linoleovej podlahy letiska, priamo predo mňa. Rozbúrenú zátoku bičoval príboj, v diaľke sa blyslo z temných oblakov, bola búrka – na mori zúril hurikán. Lenže ona to nevidela. Strnulo som sa díval na ten výjav. Cítil som, ako k nej dvíham ruky, ale ona ma nevnímala, odhodlane hľadela dole útesom. Pane bože, to bolo ono! - bol som tam!  Tvár strhaná, pobledlá, skoro popolavá, pery popraskané, kruhy pod očami prezrádzali, že posledné dni nespala. Nie... bola unavená akoby roky nespala. Dívala sa dole útesom cez svoje roztrasené dlane, vyzliekla si bundu, jej srdce som nepočul, bola to len Alicina vízia, čiže som nemohol. Pane bože! Pane bože! Musel som sa o čosi oprieť, tuším to bol stĺp za mojim chrbtom, na chvíľu som pre reálny svet oslepol. Ďalej som nechal plynúť obrazy mojou mysľou. Ty tu so mnou aj tak neostaneš. To povedala zmierlivým hlasom a potom skočila. Bála sa! - precítil som to a naraz iba zdesene uzrel, ako sa nad ňou zavrela temná hladina. Chcelo sa mi kričať, silou vôle som držal ústa zavreté. Držal som si hlavu, pevne zvieral vlasy, zatínal zuby a zadržiaval výkrik spolu s plačom, ktorý sa mi dral z úst. Celý zadýchaný som pohliadol pred seba, vydesená pani zvierala svoju kabelku na hrudi a pozerala zhrozene na mňa. Prehrabol som si vlasy rozrušene a ospravedlnil sa ani neviem za čo.

Obrazy stále plynuli neľútostne napred, Alice už nechcela prestať, ukazovala mi všetko. Bolesť bodala a bola fyzická, vedzte, že áno. Jedna vízia striedala druhú, teraz som sa díval do tváre Bellinho otca. Hľadal ju... stratila sa v lese, keď som ja odišiel... Vlkolak, Jacob Black je vlkolak. A chce Bellu. Chce ju? - to neskôr, utla moju zvedavosť hneď na počiatku moja sestra. Najprv toto, ukázala: Charlie plače, nechápal som prečo a hovorí s ňou:

Alice, neviem... myslím, že to ešte neprekonala a že to ani neprekoná. Ona na neho stále čaká. Ešte nikdy som sa necítil taký bezmocný. Prvý týždeň som si myslel, že ju budem musieť poslať do nemocnice. Doktor ju tam chcel nechať, že vraj bola na hranici katatonie. René prišla skoro o rozum, keď ju v takom stave videla. A nakoniec s ňou ani nechcela na Floridu odletieť, doslova tu nervovo skolabovala. Nechcela opustiť Forks, a to nie je všetko, Alice. Pred pár dňami, som myslel, že tie príšerné nočné mory prestali, ale nie, vrátili sa s ešte väčšou intenzitou. Tú nočnú moru mi v pozadí Alice odvysielala ako taký bonus. Obrovskou halou sa ozval môj ston pri tomto vyjave, ktorý som zhrozene zahliadol. A vízie plynuli, Charlie hovoril: Je to... odmlčal sa a ja som mal aspoň trocha času sa nadýchnuť. Desnejšie to ani nemôže byť, Alice. Nie je to normálne. Nie je to akoby ju niekto opustil... Charlimu zakolísal hlas, v očiach strach: ... je to, akoby niekto zomrel. Belliné srdce sa v povzdiali vízie roztĺklo intenzívnejšie, ona plakala, ona to všetko počula. Zosunul som sa k zemi, a Alice neprestávala: Bella sama na lúke. Laurent prechádza okolo nej ako spokojný kocúr – hrá sa s ňou, chce ju zabiť. Victoria v mori, blíži sa a vlkolaci... nedýchal som. Šiesti obrovskí vlkolaci! A potom, Bella v akomsi náručí! Snedý chalan – nie, nie je to chalan, je to muž, je to ten indián. Jacob Black... a chce ju. On! Alice otvorila svoje spomienky na to, ako sa s ním stretla u Belly doma. Na to, ako ju chcel odohnať a Bellu pred našim návratom ochraňovať a ešte niečo - detail. Ochraňovať a... milovať? Bože, čo to... ? Bol som v šoku.

Choď preto pitie, ozvalo sa mi v myšlienkach. Prebral som sa zo šialenej agónie, Alice sa ma snažila nejako pritiahnuť späť do prítomnosti, vízie sa vypli. Nemohol som sa pohnúť, ani prehovoriť, teraz to bolelo naozaj. Naivne som sa mýlil, keď som tvrdil, že fyzická bolesť mi je cudzia. Už viem, takto nejako sa umiera, ale ja to všetko vydržím. Musím.

Pre ňu.

Pre nás...

...

V lietadle to bolo už o čosi pohodlnejšie. Mali sme viac súkromia, dokonca som cítil, že sa niečo zmenilo, že mi chce možno niečo povedať, ale nakoniec vždy len mlčala. Jediná komunikácia uviazla pri hlúpom kofeíne.

Lietadlo sa vznieslo ako naša nádej k slnku, tam hore, k Bohu, vystúpali sme až úplne nahor. Alice si vydýchla, už nemusela v sebe nosiť to bremeno bolesti, teraz som ho skrýval v srdci ja. A ani oheň ho nikdy zo mňa nevypáli, bude iba moje ako toto krásne dievča. Pohladil som jej nežnú tvár. Jej oči, čosi sa pýtali. V duchu som odpovedal. Milujem ťa.

Nespala. Neplakala. Neprehovorila. Len naša vzájomná blízkosť nám nateraz stačila. Prikrytí pod dekou sme si navzájom pozerali do očí. V duchu som prisahal večnosti, že nikdy... nikdy neublížim jej duši. Že nikdy nespravím krok proti jej vôli, že ona bude moje svedomie a môj život. Lebo ona jediná je tá sila a to dobro vo mne. Bez nej som nula. Odovzdal som sa jej na milosť a pokorne ju viedol domov. Tam navždy ostanem pri jej nohách prosiť, ak bude treba aj trpieť a moje srdce bude plesať, lebo ja už budem navždy len s ňou.

 


Príbeh nezávisle naväzuje na jeden z Edwardových pohľadov, kde sa sám pri svojom pobyte v Riu dozvie, že Bella je mŕtva. Deň kedy umerelo slnko

 

zhrnutie

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

28)  ada1987 (06.11.2011 20:15)

leelee

27)  leelee (01.07.2011 23:40)

Astrid

26)  Astrid (24.06.2011 19:29)

moni, ďakujem

monikola

25)  monikola (24.06.2011 15:44)

no tak musím povedať, že...že vlastne ani neviem čo mám na toto povedať? nemám slov...krásne, úžasné, nervy i srdce drásajúce, smutné a šťastné zároveň... klobúk dolu ženská

Astrid

24)  Astrid (22.06.2011 19:20)

Sarko, dakujem

SarkaS

23)  SarkaS (22.06.2011 14:49)

Astrid, ty sis vybrala jeden z mála skvělých okamžiků v New Moon a dostala jsi ho na úplně novou úroveň. Klaním se

Astrid

22)  Astrid (22.06.2011 01:12)

Lenka, dakujem
ambra, ja asi nezaspím moc díky.

A ešte sa omlúvam, teraz som tam našla kardinálnu preklepovú chybu, čo ma mrzí. :p nj

ambra

21)  ambra (22.06.2011 00:11)

Astrid, myslela jsem si, že není možné napsat o Edwardu Cullenovi nic dokonalejšího, než je Tvoje povídka Deň, kedy umrelo slnko. Ne, že bys Deň touto povídkou překonala (vždyť říkám, že dokonalost nejde překonat;) ), ale krásně jsi navázala. Zase jsem se ocitla v tom úplně specifickém Astrid rauši - Tvoje slova mě bolí - doslova, fyzicky. Ale není to jen když píšeš o těch drásavých tématech. Tvoříš tak neskutečné a neotřelé formulace, že mě bolí vlastní neschopnost. Jasně, že je to sobecký pohled, ale co si budeme vykládat, že jo .
Astrid, musím Ti strašně poděkovat. Díky Tobě miluju Edwarda s úplně novou intenzitou, díky Tobě jsem si uvědomila, že jsem fakt blázen a miluju New Moon, díky Tobě jsem na pěkných pár hodin mimo ošklivou šedou realitu.
Jako to letadlo, jako ta naděje, i já teď letím ke slunci...

Lenka326

20)  Lenka326 (21.06.2011 22:37)

Ou, ou, "New Moon smutnění" mě vždycky dostane. A tohle se ti moc povedlo. Když Edward "viděl", co svým odchodem způsobil, muselo to být pro něj hrozné. Miluju Edwarda, ale jeho odchod byla nejsobečtější věc, kterou kdy udělal a tohle trápení si asi zasloužil. A tys to napsala tak krásně a procítěně, všechny jeho pocity a předsevzetí do budoucna. Děkuju za krásnou melancholii.

Astrid

19)  Astrid (21.06.2011 20:49)

Holky, chcela by som poďakovať za Vaše slová, lebo ma veľmi potešili. Pokiaľ bola slzička, pokiaľ srdce stislo, to je dobré, lebo On je jediný náš a ja som šťastná, že ho milujete tiež ako ja a proste ďakujem Vám ešte raz.

sfinga

18)  sfinga (20.06.2011 21:20)

Astrid, priznám sa plakala som pri tom, ledva som videla na monitor. Také to bolo krásné a dojemné.
Ďakujem ti

Evelyn

17)  Evelyn (20.06.2011 20:33)

Astrid, to bylo tak krásné! Přiznám se, že jsem četla už včera, ale nějak jsem se pak nezmohla na koment Tak teď jsem si dala repeté a jsem stále stejně nadšená. Tohle bylo jako pohlazení, čistá krása

16)  Edmonka (20.06.2011 19:53)

Omlouvám, ale má slovní zásoba prostě nestačí... Existuje snad nějaké slovo, které znamená víc než dokonalost?? Tak kdyby ste takové našli, tak přesně tak bych se vyjádřila k tomuto MISTROVSKÉMU dílu. přesně takhle jsem si to totiž představovala

Amisha

15)  Amisha (20.06.2011 10:40)

čistá nádhera

Karolka

14)  Karolka (20.06.2011 10:03)

Ivanko! To byla neskutečná krása! Esence jeho lásky k ní, její lásky k němu a tvé lásky k nim. Úplně jsi mě rozněžnila. Jsi jeden z mála lidí, kteří Edwardovu vnitřní rozervanost dokáží napsat pokaždé originálně. V tvém podání to nikdy nepůsobí přehnaně pateticky nebo směšně, a přesto je to silné!
Děkuji za úžasný zážitek.

13)  marcela (20.06.2011 05:30)

Ty bláho,mám slzy v očích.

Janeba

12)  Janeba (19.06.2011 22:09)

Astridečko, to byla nádhera!!! Těší mě, žes sepsala právě tyhle věci, pocity a emoce!!! Miluju Edwarda, ale v tuhle chvíli musel dostat alespoň takto na "prdel", za to co sobecky udělal, ikdyž si myslel, že někomu pomáhá! Jsem ráda, že mu Alice ukázala to, co Bella prožívala! Krásně napsané, skvělé!!!!
Děkuji!!!

11)   (19.06.2011 22:06)

Presne takto nejako by som si to predstavovala, keď Edward videl VŠETKO. Ale čo si budeme klamať, veď si to zaslúžil Ale aj tak mi ho bolo ľúto chudáčika no...
Nenudilo ma to a tá pieseň sa k tomu perfektne hodila.
Páááni... pri takom dlhom nekomentovaní poviedok som stratila svoju slovnú zásobu na dlhé komentáre
Ech... Ale podstatné je, že ti chcem povedať, že sa mi to páčilo. Pár gramatických chybičiek udrelo do očí ale nič extra závažné;)
Veľmi pekné

Bye

10)  Bye (19.06.2011 21:42)

Já ho miluju. Jak ji miluje, jak se pro ni trápí... A miluju to, jak ho miluješ Ty a jak mu rozumíš!

Kim

9)  Kim (19.06.2011 21:02)

Unudila??? Byla to nádhera, dokonalost!! Ještě ta písnička k tomu. Úplně jsem se do toho vžila jako bych to sama prožívala. Nádherně napsané, jak Edwardovi pocity, tak vize Alice. Já nemám slov!!

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek