Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

9. kapitola – Rozhodnutia často bolia...


 

 

Zmenila sa. Na nepoznanie. Bola to ona a predsa to už ona nebola. Svetlulinko ružové šaty neobyčajne ladili s jej mliečne-belostnou pokožkou a zároveň kontrastovali s jej zvláštnymi modrosivými očami. Raz sa z nej niekto celkom určite zblázni. Napadlo mi a vzápätí mi prišlo z tohto faktu dosť nevoľno. Raz... raz mi ju niekto odvedie, raz... ju bude niekto milovať viac než svoj život. Raz... ONA BUDE MILOVAŤ NIEKOHO INÉHO!!!

Raz mi odíde... nadobro.

Toto bolestné zistenie ma takmer zložilo na kolená. Jedna myšlienka – pravý hák, druhá myšlienka – presný zásah na solar.

V ten večer som už toho veľa nenahovoril, uvedomil som si, že si musím užívať každú chvíľku strávenú s ňou a akékoľvek reči sú zbytočné. Dôležité je uchovať si JU vo svojej dokonalej pamäti. Každulinký milimeter jej ľudstva. Každulinký milimeter jej duše. Ľudský život je tak strašne pominuteľný a letí rýchlejšie než vážka nad vodnou hladinou.

Tancovala prevažne so mnou a jej pohyby sa mohli pokojne rovnať tancu lesných víl. Nechápem, ako som si mohol nevšimnúť tie zmeny čo sa s ňou tak náhle udiali, alebo to nebolo až tak náhle?

Ona sama na sebe nedala nič znať. Moja malá dokonalá dáma. Trpezlivo znášala moje uprené pohľady. Len chvíľami som mal pocit, sa tvári ako mačka nad smotanou. Spokojná s priebehom svojho plánu??? Akého?

Bol to náš asi tretí spoločný valčík, keď som zachytil niečí uprený pohľad. Evelyn. Zo zelených očí jej šľahali blesky a ružové líca naberali nezdravú purpurovú farbu značiacu hnev. Sotva viditeľný pohyb hlavou a jedno hnevlivo zodvihnuté obočie mi naznačili, že po posledných tónoch bude stáť o moju spoločnosť. Tušil som, nie, vedel som čo bude nasledovať.

Sledoval som jej pomalý únik z tanečného parketu a nenápadne som ju nasledoval. Alice a Joseph, ktorý ma v jej náručí vymenil, si nič nevšimli. Rovnako aj nikto iný z prítomných.

Keď sme boli dostatočne z dosluchu, zastali sme. Evelynino srdce búchalo ako zvon a adrenalín sa valil jej žilami akoby bežala žhavým austrálskym bušom. Bola mi otočená chrbtom. A aj na diaľku niekoľkých metrov a čierno-čiernej tme som zaznamenal prudko sa dvíhajúcu sa hruď sálajúcu čistým hnevom.

„Čo si myslíš, že robíš?!“ zasyčala na mňa zlostne. Toľko zášti som v jej hlase nikdy nepočul.

„Neviem o čom hovoríš.“ Snažil som sa udržať si chladnú hlavu i pokojný hlas. Zatiaľ úspešne.

„Nehraj to na mňa, Conor Hunt, dobre vieš o KOM hovorím!“ Táto nenávistná tónina sa mi hlboko vrývala do mozgu.

„Evelyn,“ zakňučal som nakoniec. Celé to bolo nefér, Evelyn bola o dosť silnejšia, nie fyzicky. Mala nad nami všetkými prevahu vo svojej neuveriteľnej povahe. Bola to rodená mama. Pre nás všetkých, aj keď som mal viac storočí na konte, ako si ktokoľvek nezasvätený dokázal vôbec predstaviť.

„Conor, ona je ČLOVEK a ja dúfam, že ním aj ostane!“ prehovorila ku mne po dlhom mlčaní.

Jej slová bodali. Uprel som na ňu pohľad, ktorý som sa do tej chvíle neodvažoval na ňu uprieť.

„To by som... NIKDY!“ nedokázal som to ani len vysloviť. Bol som pobúrený už iba tou samotnou myšlienkou.

Evelyn ma však zo svojho pohľadu nemienila len tak prepustiť. Hypnotizovala ma úspešnejšie ako ktorýkoľvek upír, ktorého poznám. Až som mohol doslova počuť, ako jej to šrotuje v jej prekrásnej ryšavej hlavinke. Zvažovala moje slová, to, nakoľko im môže veriť. A ja som jej to vôbec nemal za zlé.

„Dobre,“ začul som jej neznelý hlas. Srdce začínalo pomaly chytať pomalší takt.

Znovu sa mi otočila chrbtom a medzi nami sa rozhostilo ticho. Z diaľky boli počuť zvuky hudby a radostných výkrikov zabávajúcich sa tanečníkov.

Netušil som, čo mám povedať. Čo by sa malo v takejto chvíli povedať.

„Keď ju necháš, aby sa do teba zamilovala, ublíži jej to, Conor,“ zašepkala Evelyn do noci zlomene. Vedela, že toto nemá vo svojich rukách, že ju nedokáže ochrániť a ja som túto ryšavú dračicu za to zbožňoval ešte viac. Moja drahá priateľka.

„Zamilovala? Do mňa?“ úprimne ma to rozosmialo, myslel som snáď na všetko, ale na toto nie. Prekvapil ma smer jej uvažovania.

Pomaly sa otočila smerom ku mne a zahľadela sa tam, kde si myslela, že by mohla byť moja tvár. Ja som ju naopak videl veľmi jasne aj napriek tme.

„Nehovor, že si si nevšimol, ako sa na teba potajme díva... ona sníva, o tebe...“ nemusela na mňa tieto slová kričať. Ich význam ma bil do hrude aj sám.

„Nie, nevšimol... Do mňa?“ zopakoval som neveriacky.

„Upír, či človek, všetci ste rovnako všímaví...“ vystrúhala Evelyn posmešnú grimasu.

„Nevadí ti, že ja to aj napriek tme vidím?“ nedalo mi nepodpichnúť ju. Zatvárila sa otrávene, ako keby som jej skazil radosť a smerom, ktorý považovala za ten, kde by som mohol asi stáť, vyplazila jazyk.  Nemohol som inak ako sa schuti zasmiať. A neprestal som sa hodnú chvíľu. Jednoducho som to potreboval. Oslobodzujúci smiech.

„Conor,“ zašepkala Evelyn a mňa čosi v jej hlase prinútilo opäť zvážnieť.

„Je mi to veľmi ľúto, ale...“ nedokázala to povedať nahlas. Ja som to však už dávno vedel.

Stačili mi dva kroky a bol som pri nej. Miesto ďalších slov ma objala. Pritisla sa k mojej kamennej hrudi a začala poťahovať ako malé dievčatko. Po chvíľke už plakala naplno. Len sa vyplač, drahá Evelyn, snáď ti to pomôže, smúť aj za mňa...

Len sme tam tak ticho stáli, obaja ponorení do vlastných myšlienok. Evelyn už neplakala, len ma stále ticho objímala. Pohladil som ju po chrbte otvorenou dlaňou. Jej teplo mi bude chýbať.

„Kedy mám odísť?“ vyslovil som tie osudné slová, ktoré ako obrovské ťažidlo ležali medzi nami.

„Čo najskôr, priateľ môj.“ Vrátila sa mi späť roztrasená odpoveď. Zavrel som oči a povzdychol si.

Ešte chvíľu sme takto stáli v objatí, keď som začul zvuky prichádzajúcich krokov. Na mojej tvári vyčarili smutný úsmev. Poznal som ich až príliš dobre.

Keď už bola len na pár metrov od nás, zastala a ticho nás pozorovala. Teraz, keď  cez nočnú oblohu preplávali mračná kamsi za obzor, bolo nás trochu vidno v žiare mesiaca.

Potom zodvihla ruky a... začala tlieskať. Pomaly a s istou razanciou. Okamžite som poznal, že je nahnevaná. Prezrádzalo ju okrem výrazného dychu aj rozvášnené srdce.

„Skvelé predstavenie, škoda, že ste si k tomu neprizvali obecenstvo!“

Môj škriatok bol pekne nabrúsený.

Naše súsošie sa pomaly rozplietlo a opäť sme tam stáli už len sami za seba. V neprirodzenom tichu. Nikto sa nechcel pohnúť ako prvý. V povetrí sa vznášal pach smútku.

„Lyn, to si mi vážne mala v pláne nič nepovedať? Len tak ho vyhnať preč?“ už to Alice nevydržala. Hlas sa jej triasol. Ťažko povedať, či od strachu, alebo to bolo hnevom.

„Alice, nechaj si to...“ cítil som silnú potrebu ju upokojiť, ale nedala mi šancu.

„S tebou sa o tom porozprávam neskôr!“ odbila ma. A ja som ostal stáť doslova s otvorenými ústami.

„Lyn?!“ dožadovala sa svojej odpovede. „V poriadku, nemáš mi čo povedať, tak budem hovoriť ja, dobre?“ ujala sa slova po chvíli ťaživého ticha.

„Máš pravdu, Conor musí odísť a to čo najskôr.“

Na prvý pohľad to vyzeralo, že jej hnev pominul a ona je zase pokojná. Len moje uši počuli búšiť ten zmučený sval o hrudný kôš. Zaťal som päste bez toho aby som si to vôbec uvedomil. Bol som nervózny, ako ktorýkoľvek človek. Bol som zraniteľný. Aké úbohé.

„Ale ja musím odísť s ním...“ tie slová medzi nami ostali visieť. Keď naplno dorazili do Evelyninej hlavy, zavzlykala ako pravá matka. Ticho a len pre seba, žiadne divadlo. Natiahla ruku smerom k Alice a dožadovala sa jej dotyku. Alice chvíľku váhala, ale ruku jej podala. Evelyn si môjho škriatka pritiahla k svojmu statnému telu a zahalila ju vo svojom náručí.

„Teba nič nezastaví, však?“ šepla smutne, ale pravdu poznala už pred tým, ako otázku položila.

Alice sa smutne zadívala na ženu, ktorá sa na štrnásť rokov jej života stala jej matkou a pre Alice ňou aj navždy ostane. Vedela to, cítila to.

Miesto odpovede zavrtela hlavou. A Evelyn zľahka pohladila jej vlasy.

Počul som približovať sa ďalšie srdce. Jeho rytmus som priam notoricky dobre poznal. Rovnako ako aj Alicin a Evelynin. Bol to Joseph.

„Tak tu ste všetci?!“ vykríkol so zmesou fyzickej námahy a istej dávky netrpezlivosti popri krátkom boji s kríkom.

Stáli sme tam a dívali sa na neho, ako na zjavenie. Keby sme sa pred tým rozprávali o hocičom inom, povedal by som, že je to tak trochu komické.

Najprv sa snažil zaostriť, ale hoci už mesiac svietiť neprestal, pre ľudské oko bola všade len čierno-čierna neprehľadná tma.

Alice vzala Evelyn za ruku a druhú načiahla smerom ku mne. Jasne sa predo mnou črtala ladná krivka jej odhalenej paže a mne sa zažiadalo objať moje dievčatko presne tak, ako Evelyn pred chvíľou.

„Veď nás, Conor,“ ponúkala mi tvrdohlavo dlaň a oslepená nocou hľadela smerom ktorým si myslela, že stojím, „máme dnes ešte veľa čo riešiť, ako rodina.“

Ešte zo dve sekundy som váhal a moja dlaň ukryla tú jej, drobnú, horúcu. Pulzujúcu krvou a životom. S jej dotykom som dostal zásah priamo do srdca.

* * *

Joseph zúril. V podstate som sa mu nedivil. Tak nejako prirodzene sa počas minulých štrnástich rokov vpasoval do role náhradného otca a pri pomyslení, že jeho „dcéra“ sa rozhodla tak skoro odísť z domu... Nie, netuším, čo by som urobil, ale rozhodne by to nebolo nič mierumilovné. Zatínal svoje obrovské päste aj zuby a z očí mu sršali blesky plné spravodlivého hnevu. Dokonca aj teraz som z neho mal tak trochu strach. Iracionálne, ja viem, som takmer nezničiteľný, ale jeho obrovská postava vždy budila dokonalý rešpekt.

Alice už zase mala ten svoj neuveriteľne veselý škriatkovský úsmev, ale miesto toho, aby ním každého rozosmiala, pôsobil spoľahlivejšie ako rozbuška. V tom úsmeve bolo ešte čosi viac. Niečo, čo vedela iba ona. Bolo v ňom akési tajomné víťazstvo. Sfanatizovane som zízal na príjemnú farbu jej pier a kreslil som ich očami do mojej mysle. Len tak pre istotu... len pre mňa.

„Nikam nepôjdeš!“ zahrmelo mi pri uchu a mňa to vrhlo opäť do reality. Jej pery som však nedokázal prestať hypnotizovať.

„Alice, Joseph má absolútnu pravdu, nemôžeš nikam ísť... sám neviem, kam pôjdem a ty? To nie je nič pre teba!“ počul som svoj vlastný hlas. Srdce mi hovorilo jedno a hlava druhé.

„On sa už rozhodol,“ odpovedala pokojne Josephovi a jej drobný ukazováčik smeroval presne na moju hruď. Presne v tej chvíli som na sebe pocítil tri páry pohľadov. Dva spýtavé a jeden, dokelu, ona bola sama so sebou spokojná. Malá diablica!

„Conor?!“ Josephov hlas ľahko hraničil s hystériou.

„Tak to je novinka aj pre mňa, to mi ver!“ svoje slová som v podstate adresoval skôr Alice ako Truskovcom.

Chvíľu mi so cťou opätovala môj naštvaný pohľad. Aká je drobná, takú má guráž, to sa jej uprieť nedá.

„Joe, Lynn, ste mojimi rodičmi, odkedy vás poznám a verte, že nimi naveky ostanete,“ ostrý pohľad sa pozvoľna zmenil na nežný, ale stále mi hľadela popri svojej spovedi do očí, „ale mojim osudom nie je ostať pri vás. Žiaľ, ani zostať s Conorom. Viem len, že musím odísť s ním. Nedovolí, aby mi ktokoľvek ublížil.“

Hovorila k nim, ale ja som celým svojim upírskym ja vedel, že to ja som prijímateľom jej slov. Vie, že Truskovci to príjmu skôr než ja. To ja som bol ten nechápavý.

„Alice, ale so mnou ťa nečaká nič dobré...“ svet sa zúžil len na nás dvoch.

„Ty vieš, že to nie je pravda,“ oponovala mi.

„Alice, si mladá... “ premýšľal som ako ju zastaviť, ale moje slová ju len zranili, „si príliš mladá na moju spoločnosť a ty to dobre vieš.“ Nie, už nič nedokáže zmazať smútok z jej očí, po tom čo som jej práve povedal. Vlastne, slová môže zabudnúť, nezabudne to, čo je za nimi. Snaha udržať si ju od tela. Nechcieť ju vo svojej blízkosti, aj keď po jej prítomnosti až bolestivo túžim. Zranil ju môj boj.

Joseph a Evelyn stáli ako nemá kulisa. Nechápali, čo sa to deje, ale inštinkt im velil nezasahovať.

„Evelyn, ja viem, že to nakoniec pochopíš, ale aj keď ma Conor so sebou nechce, zoberie ma. Bude ma chrániť, tak ako sľúbil,“ lúčila sa s ňou a na mňa už viac nepozrela.

„Netuším, prečo vidím tie veci z budúcnosti, ale tie útržky mi nedajú spať. Ja ich musím nájsť. Musím nájsť jeho...“ poslednú vetu už len zašepkala a mne pri tom prebehol mráz po chrbte.

 

Zhrnutie

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Cathlin

23)  Cathlin (30.01.2013 10:14)

Ta část, kde Evelyn mluví s Conorem na plesu ,se mi mooooc líbila. Bylo to takové citlivé a jemné - jako to umíš.
A jinak to bylo docela zábavné. Padly snad všechny možnosti, kdo že to vlastně má odejít a proč. A nakonec si Alice stejně prosadila svou.
Nevím, nevím, jak tohle může dopadnout. Alice a rozpolcený Conor...

AMO

22)  AMO (27.12.2011 14:13)

Teda paní, i když se skoro nic nestalo, proč to tak bolí. Znamená to cestu a odloučení. No a já mám slzy v očích. Už jsem přestala poslouchat i písničky, protože by se depresivní nálada prohloubila. Počkám na veseljší...
Je to krásné

21)  belko (22.07.2011 20:18)

tak toto bylo moc smutné....jdu na další. Ale krááááásně smutné!!!

Lenka326

20)  Lenka326 (16.06.2011 17:33)

No teda, to se pěkně zamotalo! Alice hledá někoho jiného To jsem opravdu nečekala! Skvělé

Evelyn

19)  Evelyn (01.06.2011 11:53)

Twilly, to se dělá? Přivést na scénu dokonalého a úžasného chlapa, nechat ho zamilovat se a jeho lásve dát do osudu někoho jiného? A to ještě tak, že jí Connor má pomáhat Jaspera najít... Je mi ho tak líto :'-(
Krásná kapitola

Twilly

18)  Twilly (26.05.2011 11:15)

Ivka

Astrid

17)  Astrid (26.05.2011 11:11)

OMG, Twiliana, to bola krásna kapitola

Conor je strašný šmak a ešte tak nevinne sam o tom nejako nevie... a je príliš starý... pre ňu, hmm...
Evelyn a Conor, bezkonkurenčne perfektný dialóg, velmi sa mi to páčilo, úplne som to mala pred sebou. Vieš vôbec aká si dobrá, seňora?

Linfe

16)  Linfe (18.05.2011 20:03)

Nádherné loučení, to jak je Alice postavila tak krásně před hotovou věc....

Kristiana

15)  Kristiana (14.05.2011 21:29)

Proč jsi neupozornila, že budu potřebovat kapesníčky? bylo to nádherné, dojemné, smutné.
Čtrnáctiletá Alice, tolik rozumná na svůj věk, odhodlaná jít za svým osudem, jít za ním ...prostě jsem nevydržela a trošku si u toho zafňukala :'-(.

Twilly

14)  Twilly (25.04.2011 14:27)

Jáj Moni, ďakujem... strašne moc

monikola

13)  monikola (24.04.2011 21:34)

Conor je King ale Evelyn je rozhodne ten najväčší...milujem tu natvrdnutosť našich milovaných chlapov, ktorú si tu tak úžasne podhodila...to ako si nevšimol, že mu Alice vyrástla, že ju má viac ako rád a že i ona má jeho viac ako rada... nádhera i napriek tomu, že ma bolí srdiečko pri pomyslení,že táto láska nebude naplnená, že jej nie je dopriate byť tou pravou, večnou...ale kedže mám i Jaspera vo veľkej obľube, odpúšťam ti Twillynečko má milovaná, že si nám naservírovala takú úžasnú postavičku akou Conor rozhodne je :)

Twilly

12)  Twilly (22.04.2011 15:27)

Viem Beuška, preto si to vážim cicuš, CMUUUUUK

11)  Beatrix (22.04.2011 15:17)

Ja nemam slov!! poznas ma 20 rokov takze vies dobre co to znamena :)

Twilly

10)  Twilly (21.04.2011 21:06)

Jéééééééžiš Carloušku, další komentík do rámečku ani netušíš jak si mě právě teď potěšila

Carlie

9)  Carlie (21.04.2011 19:38)

Jak je to možný, čoveče, že každá kapitola šokuje, rozpumpuje srdce a nese v sobě sladké i hořké tóny! :'-(
Tvůj příběh má krásnou hloubku a je až děsivé sledovat, jak se sbližují, když oba vědí, že jim osud nedopřeje být spolu navždy... :'-(
Skladba na dobarvení byla jako vždy mistrně vybraná.
Celkový dojem je takový, jako vždy, že mnoho se dá vyčíst i mezi řádky, že Tvůj příběh má vyšší smysl, skvěle se čteš a nutíš k zamyšlení, dáváš tam hodně ze sebe samé
Díky za unikátní zážitek, Twillinko

Twilly

8)  Twilly (21.04.2011 12:25)

Holkyyyyyyyyy já váááááás miluju
Bosinečko, ano, žárlí... a moc
Jani, ono lásky bez bolesti asi není, viď??? Ale když si oni žijou tím vlastním životem, čert ví, jestli to bude pořád takové bolavé. Nechám se překvapit s tebou...
Květuško, jsem ráda, že někdo se mnou tu hudbu taky sdílí... děkuju

eMuš, no, Janička má pravdu, ona je fakt 15-tka, ale to dúfam neva, či?

LadyLilianne, děkuju

Bože Beba, nemôžeš byť tak ukecaná nestíham príval tvojich slov :-D :-D :-D

7)  Beatrix (21.04.2011 08:36)

Janeba

6)  Janeba (20.04.2011 18:31)

eMusko, domnívám se, že nemáš pravdu! Alici není 14roků, ale pravděpodobně patnáct! 14let je s Connorem, zhruba rok vyrůstala s Carlislem a nějakou chvilinku pobývali společně, než Carlisle odešel, ale to moc dlouho nebylo!

LadyLilianne

5)  LadyLilianne (20.04.2011 17:55)

eMuska

4)  eMuska (20.04.2011 17:29)

áááááá! moje nnervy, oni odchádzajú? Malá Alice? 14? Dobrýýý... Ľúbi sa mi tento storík... Tešáám na pokráčko!

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek