Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

Conor


 

Doteraz nechápem, ako to tá ženská zvládla. Zorganizovala všetko tak, ako sľubovala. Jej manžel, inak dosť pôsobivo vyzerajúci obor, jej snáď kývne na všetko. Ona je asi čarodejnica, alebo možno len presvedčivá v posteli, uvažoval som.

Evelyn mi zabezpečila prácu správcu v ich usadlosti. Väčšinu času som bol sám vo vlastnej budove, patriacej k pozemku, na ktorom s Josephom mali svoj dom. V živote som nebol nikde usadený, bol som vždy slobodný nomád a nikdy som k ničomu a nikomu nebol pripútaný. Snáď len s výnimkou Voltery, odkiaľ som aj tak pri prvej príležitosti zdrhol.

Neviem, či sa mi to páčilo, teda... to, že sa mám kam každý večer vrátiť, to áno, ale že sa niekam musím vracať, pretože je to môj domov...

***

Na Carlislovi bolo vidieť, že celú situáciu zvláda len so silným premáhaním. On má tú malú asi ozaj rád. Úprimne rád. Nechápem to. Je to malý lezúň s neuveriteľne veľkými očiskami a uslintaným úsmevom. Odporné... a milé zároveň. Dočerta, mäknem. Babrem sa s jedlom. A ešte ho považujem aj za rozkošné! Panebože, odkiaľ vôbec poznám taký výraz???!!!

Odišiel asi dva týždne po našom osudovom stretnutí.

Ešte pred tým sme mali celkom ostrú debatu na tému, čo s tými dvomi upírmi. Ja som bol za úplné zničenie, Carlisle si myslel, že až sa opäť scelia a on sa s nimi porozpráva, dostanú rozum. Prehováral som ho a vysvetľoval aká je to sprostosť. Títo nomádi by ho najradšej utopili v lyžičke vody a pri prvej príležitosti to aj urobia. Snáď po prvý raz som bol vďačný za prítomnosť tej ženskej – Evelyn. Čakal by som, aj napriek tomu, že sa pri sledovaní upírskeho boja držala viac statočne ako by to máloktorý chlap zvládol čo i len spolovice. Ale jej jednoznačne pozitívny postoj k zničeniu kamenných tiel skôr ako bude neskoro, ma doslova ohúril.

Carlisle to, samozrejme, bral ako osobnú tragédiu, takže šťastím práve neskákal. V jeho spravodlivej hlave neochotne prevážili tie naše dva hlasy oproti jeho jedinému a nakoniec súhlasil so zničením tých dvoch. Postaral som sa o nich sám, zatiaľ čo on si užíval posledné chvíle so škriatkom.

***

Za čias, keď som bol ešte človekom, býval som negramotným sedliakom. To, že neviem čítať, som nijako neriešil. Keď som niečo potreboval spísať, urobil to za mňa buď učiteľ, alebo som požiadal kňaza. Ak som potreboval počuť príbeh, šiel som do kostola na omšu. A keď bolo treba sa niekde úradne podpísať – napríklad stvrdiť obchod -  krížik, ako svoj podpis, som zvládol urobiť aj sám. Všetko sa ale zmenilo, keď som sa dostal do Volterry. História, fakty, múdrosť storočí ba až tisícročí na mňa dýchala odvšadiaľ. Stavil by som sa o čokoľvek, že som bol jediný negramotný v celom tom prekliatom temnom zámku. Moja falošná hrdosť spôsobila, že som to dlho považoval za svoje tajomstvo. Bol som naivný hlupák. Samozrejme, že to Aro z môjho dotyku vytiahol hneď na prvom stretnutí. Mohol ma strápniť. Mohol ma znemožniť, ale on si to nechal pre seba. Mienil uzatvoriť moju slabinu do pomyselného trezora a použiť ju proti mne práve vtedy, keď som to najmenej očakával, to je presne Arov štýl.

Keby nebolo jeho úžasnej knižnice a nádhernej, akoby jemne stuchnutej  vône staručkého pergamenu, ktorá ma nútila chodiť sliediť do tej rozľahlej miestnosti, nikdy by som nestretol Aurela. Môjho učiteľa a sprievodcu môjho štúdia. Vlastne, bol mojím jediným priateľom, akého som kedy mal. Nielen ako upír, ale aj ako človek. Otvoril mi oči a ukázal mi, čo všetko nám predkovia nechali. Ukázal mi, čo nájdem v prastarých knihách. Donútil ma nad sebou sa konečne zamyslieť a chcieť od seba viac.

Na deň, kedy som ho stretol nikdy nezabudnem. Pristihol ma sedieť za jediným stolom, ktorý dominoval celej rozľahlej volterskej knižnici, ako zúrivo hľadím na ničnehovoriaci text ručne písaný na prastarom pergamene. Asi som si myslel, že len dívať sa na písmenká stačí a potom už všetko pôjde aj samo. Nešlo. Ani po troch týždňoch tejto psychicky vyčerpávajúcej snahe o samoštúdium.

Nemal som chuť sa s ním vybavovať. Cítil som sa trápne, keď ma takto potupne nachytal v mojej najslabšej chvíľke a inštinkt mi velil zbaviť sa neželaného svedka skôr, než narobí môjmu egu škody. Ale nebol som zabijak, nikdy. To, čo som cítil bol len silný pocit hanby. A Aurel to musel vedieť. V tichosti, bez jediného slovíčka, ku mne podišiel a nazrel mi cez rameno. Jeho tvár nezobrazovala žiadnu emóciu, len trochu zvraštil obočie. Potom sa rozhliadol po obrovskej miestnosti a ráznym krokom si to namieril k vysokému rebríku. Takmer tanečným krokom sa vyšvihol až na úplne najvyšší regál a natiahol sa za jednou z mnohých starobylých kníh. Spokojne zamrmlal, keď si ňou v rýchlosti listoval a po skončení toho takmer obradného úkonu si ju opatrne založil pod rameno. Potom, neobyčajne pomaly a opatrne, akoby ani nebol upír, schádzal priečku po priečke opäť na zem.

Pristúpil k stolu, odsunul stoličku a prv než si prisadol, položil predo mňa tú knihu.

„To čo si si vybral je zaujímavé, ale nič sa z nej nenaučíš. Začneme týmto!“ udrel na mňa bez prípravy. Zalapal som po vzduchu od prekvapenia, neschopný jediného slova.

„No čo na mňa pozeráš, ako keby som bol prízrak, chceš vedieť čítať, či nie?“

Chvíľu sa na mňa díval s vážnym výrazom, ale potom sa hrejivo usmial. V krvavočervených očiach mu hrali veselé iskričky.

„Prečo si myslíš, že sa chcem učiť čítať?“ začal som opatrne. Hanba ustúpila zlosti zmiešanej s kvapkou zvedavosti. No dobre! Tak teda s plným pohárom zvedavosti...

Aurel si povzdychol a pokrútil nado mnou neveriacky hlavou. Kamarátsky, akoby sme sa poznali už storočia, ma tresol medzi lopatky, čim by mi, ako človeku pravdepodobne riadne vyrazil dych.

„Máš tú knihu otočenú opačne, priateľ môj!!!“

***

Carlislova ruka sa chvela, keď hladil Alice po tmavých vláskoch. Tvár, vlastne, celé telo mal napäté hlbokým rozrušením. Odchádzal. Jeho loď už dva dni kotvila v prístave a zatiaľ čo naberala potrebné zásoby jedla určené pre obchod i pasažierov. Ten čas trávil snáď každú voľnú sekundu s Alice. Tá malá to musela vedieť. Obrovské oceľovosivé očká s vážnym, takmer nedetským výrazom, ho sledovali, akoby vedeli viac.

Pobozkal ju na čielko a naposledy vdýchol jej detskú vôňu. Vedel, že si ju bude pamätať až do úplného konca. Bol si takmer istý, že tú vôňu by poznal kdekoľvek.

S dieťaťom v náručí objal slzy premáhajúcu rusovlásku. Bolo to dlhé objatie a ich výrazy mi zovreli dušu bez toho, aby som o to stál. Asi už načisto mäknem, napadlo mi.

V jednej chvíli mi mysľou preletela myšlienka, či sa Carlisle nebude chcieť aj so mnou lúčiť takto srdečne. Na jednej strane som bol z tej predstavy zhrozený, ale k tomuto zvláštnemu upírovi som začínal cítiť čosi... asi priateľstvo. Spomenul som si na Aurela a aby som zaplašil spomienky zaťal som päste. Chýbal mi. Bol jediný normálny tvor v celej Volterre. V celom tom spráchnivenom pekle. Carlisle mi ho svojim filozofovaním a nadšením pre všetko nové veľmi pripomínal. A teraz odchádza. Opúšťa ma skôr, ako sme sa mohli spoznať.

Je ťažké zvoliť si osamelý život nomáda.

Carlisle odovzdal dcéru novej opatrovníčke, rozhodne sa nadýchol a obrátil sa mojim smerom. Nechcel som rušiť ich intímnu chvíľku, tak som ich pozoroval z diaľky. Pevne sa mi zadíval do oči a s ústami zopnutými do rovnej linky, poslal mi nemý odkaz.

Prikývol som. Neboj, budem ti ju chrániť, ako keby bola moja... Carlisle!

***

Pokiaľ to bolo aspoň trochu možné, snažil som sa vyhýbať priamemu kontaktu s Evelyn. Tá ženská bola ako pohroma. Dosť ma iritovala už len svojou prítomnosťou. Bola všetečná, rýpavičná, ironická a čo bolo asi najhoršie, často mávala pravdu. Neznášal som to! Nenápadne sa ma snažila vmanévrovať do života tomu malému slintajúcemu škriatkovi. Skôr než som sa stihol spamätať, pripomínal som pestúnku.

Conor, mohli by ste, prosím, vziať Alice na prechádzku? Hneď vás oboch dobehnem, len čo vyberiem koláč z pece...

Prišla, ale až o dve hodiny! Hodinu a pol dieťa spalo ako keby ju do vody hodili a na poslednú pol hodinu sa rozpútalo hotové peklo... Nálož, ktorá vybuchla v plienke toho škriatka, bola výrečnejšia než jej príšerný plač, ktorý ho vzápätí nasledoval.

Ako je, preboha, možné, že čosi tak malé, dokáže tak smrdieť a popritom tak neskutočne revať!!! Takmer som prišiel o čuch a sluch. Zatiaľ čo Evelyn sa na mňa usmievala až príliš nevinne. Bola to pasca a ja som sa dal nachytať.

Skúsila to na mňa ešte zopár ráz a hoci som sa snažil, musel som nakoniec uznať, že túto vojnu pravdepodobne nemám šancu vyhrať. Nebol som najsprostejší, to nie, ale táto ľudská žena bola prešibanejšia než Šalamún.

Takto ma oblbovala do doby, kým sa to zlomilo...

Zase som jej raz sadol na lep, keď niečo strašne nutne potrebovala zariadiť. Jednoducho, tak ako vždy, vrazila mi dieťa do náručia - práve v najnevhodnejšej chvíli a v najnevhodnejšiu dobu, ako inak -  a to sa ku mne ako vždy prisalo ako malá pijavička. Na! Tu máš ty blbec, staraj sa!!! Mal som sto chutí zahryznúť sa do jej bieleho krčka, ale už len z úcty ku Carlislovi a Josephovi... ach, škoda reči...

Oceľovomodré okále sa na mňa vážne zadívali. Hlavou mi preletela bláznivá myšlienka, že táto žabka raz bude určite očarujúca, ale zaplašil som ju skôr, než vôbec mala šancu sa v mojej hlave vyvinúť.

Malilinkou zaslintanou dlaňou ma capla po líci. Bolo to nechutné! Slizké, špinavé a lepkavé mľasknutie drobnej rúčky. Predpokladal som, že ako človeku by sa mi v tejto chvíli určite dvihol žalúdok.

„Ta–ta!“ zabrblala jasným veselým hláskom a ja som zmrzol.

Strach a úžas nad jediným slovíčkom. Bude ma vnímať ak jej niečo poviem? Čo si bude myslieť??? Myslí vôbec taký škriatok??? Prečo mi hovorí tata??? Ja nechcem byť tata!!! Doprdele...

Takéto a mnohé iné myšlienky zahltili moju upírsku myseľ.

„Ja nie som tata, škriatok, ja som CO-NOR, počuješ? Co-nor!!!“ artikuloval som na ňu prehnane a ona sa mi zasmiala priamo do tváre, ako keby som sa s ňou hral jej najobľúbenejšiu hru Kde je macko?

Nechápe, samozrejme, že nie. Veď nemá ani rok a pol... Držal som ju v náručí a nechal ju hrať sa s golierom na mojom redingote, zatiaľ čo ja, neschopný žiadnej normálnej myšlienky, som sledoval každulinký pohyb tohto stvorenia. A prvý raz vo vytržení. Bol som ako očarovaný a netušil som dôvod.

Čo by dal za túto chvíľu Carlisle...

Jemne som ju zložil do trávy a nechal ju objavovať prírodu naokolo. Keď ma to prešlo, rozhodol som sa, že ju vrátim naspäť Evelyn. Všimol som si, že nejako podozrivo často sa jej otvárala pusinka od unaveného zívania.

„No poď, ty príšerka,“ zažvatlal som na ňu nedospelácky, pôjdeme za pekne za Evelyn, nech si ťa vezme do parády, čo povieš?“

Znovu na mňa uprela tie očiská zvláštnej oceľovej farby a šťastne na mňa vycerila štyri vrchné a dva spodné zuby. Zvonivo sa zasmiala a rozhodila bacuľatými rúčkami. Potom mi strčila pod nos úplne polámanú eukalyptovú vetvičku.

Natvrdlo som sa na ňu díval. Musel byť na mňa úžasný pohľad, ešte, že som sa sám nemohol vidieť.

„To je pre mňa?“ zašepkal som neveriacky.

A ona strčila tú rastlinku ešte bližšie k môjmu nosu.

„Tak poď škriatok,“ zavelil som radšej na ústup a natiahol k nej ruky. Zaujímavé, že tomuto gestu rozumela viac než naisto. S ďalším radostným zvončekovým  zvýsknutím natiahla svoje rúčky ku mne a dožadovala sa svojho hopá.

Na ceste do domu som si uvedomil, že hádam po prvý raz mi vôbec nevadilo s ňou stráviť odpoludnie. Bola vlastne milá... až na to slintanie a... plnú nálož.

 

 

Zhrnutie


Evelyn                       Conor


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1 2   »

Cathlin

23)  Cathlin (18.01.2013 23:57)

Dočerta, mäknem. Babrem sa s jedlom. A ešte ho považujem aj za rozkošné! Panebože, odkiaľ vôbec poznám taký výraz???!!
Nemal som chuť sa s ním vybavovať. Cítil som sa trápne, keď ma takto potupne nachytal v mojej najslabšej chvíľke a inštinkt mi velil zbaviť sa neželaného svedka skôr, než narobí môjmu egu škody.
Musím ti znovu říkat, jak moc se mi líbí tvůj styl? :-)

Jinak přemýšlím, že vlastně nevím, proč si Carlisle nenechal Alici u sebe. To mohl, ne? Přišlo by mi to schůdnější a méně bolestivé než se jí vzdávat a odkládat i u cizí ženy a cizího upíra... Určitě jsi to tam vysvětlovala, jen mi to asi uniklo.

Každopádně je to zajímavá představa, že Alici vychovávali vlastně upíři. Tedy upír, prozatím, ale tak nějak tuším, že u jednoho (dvou, i Carlislem) asi nezůstane. A proto možná také nakonec Alice si nic ze svého předchozího života nepamatuje. Že by nějaké ovlivnění...
No, uvidíme!!! ;-)

AMO

22)  AMO (27.12.2011 12:42)

Zapáchající a žvatlající
Jo jo, doma to bylo podobné. Dokud děti spaly, ale pak... nááá, vem si to...!!!

Evelyn

21)  Evelyn (01.06.2011 11:38)

Jo jo, chlapi a děti. Kamarád lékař přebaluje svého syna v chirurgickcých rukavicích a s rouškou přes obličej
Perfektní, Twilly

Astrid

20)  Astrid (19.05.2011 21:20)

oha, Conor sa nám rozpísal cez autorku a je to dokonalý charakter.
Počuj, Hujana, toto bolo tak krásne, všetko to žvatlanie a čas strávený s malou Alice, Connor nemal chybu, tie jeho komentáre... Veľmi nežne si to opísala - jeho úvahyupírske, a aj hrozivé ale nakoniec plné mieru. Ten chlap sa mi páči a dala si mu dokonalú tvár. Po Carlislovi sa uzavrela jena kapitola, ale Connor ho dokonale nahradil. Drahá v mysli muža si ako doma, skvelá kapitola.

Linfe

19)  Linfe (18.05.2011 14:48)

Bude ma vnímať ak jej niečo poviem? Čo si bude myslieť??? Myslí vôbec taký škriatok??? Prečo mi hovorí tata??? Ja nechcem byť tata!!! Doprdele...

Copak mi to jenom připomíná :-D Tyhle otcovské myšlenkové pochody mě fakt baví. Twilluše suprová kapitolka. Jen toho Carlisla je mě tak trochu fakt líto, ale věřím v dobrý konec :-) Jo a tady se definitivně zlomily tleskající smajlíci v srdíčka

Kristiana

18)  Kristiana (14.05.2011 20:12)

Něteré Conorovi myšlenky mě dostávaly do kolen. Ten chlápek je boží... Vážně mi padl do oka. Vůbec mi nevadí, že se živí lidskou krví, když zabíjí jen z potřeby. Je to sympaťák k nakousnutí.
Jsem ráda, že si našel k Alici cestu tak rychle.
"Bola všetečná, rýpavičná, ironická a čo bolo asi najhoršie, často mávala pravdu."

kytka

17)  kytka (05.04.2011 17:56)

Veru,

Twilly

16)  Twilly (05.04.2011 17:55)

Pomyslných, miláčku, pomyslných ... jedno "výpalný" v podobě vybělené masny mi pro dnešek stačilo :D

Bosorka

15)  Bosorka (05.04.2011 17:54)

JAKÝCH 5 MINUT? Hele sestro, ty víš jaký mě k tobě váže cit, ale Conora ne! Nezabíjet, naspalovat nic!!!!

Twilly

14)  Twilly (05.04.2011 17:46)

Květuš, u tebe se těším už na pátek, děvče moje milovaný :D :D

kytka

13)  kytka (05.04.2011 17:28)

Verunko, to byla báseň. Smutno mi bylo s Carlislem, ovšem Connor mi to skvěle vynahradil. Já říkala, že se mu bude z Evelyn točit hlava jak na kolotoči. Je skvělej, Evelyn je skvělá a ty taky!!!! Taky se těším na sobotu.

Twilly

12)  Twilly (05.04.2011 17:15)

Carloušku, toho Conora tam máš místo Carlisla... to víš, taky by si rád užil 5 minut slávy
Jak jááááááá se těším na sobotuuuuuu

Jo a Evelyn zase tak škodolibá není, vždyť ona to dělá pro jejich dobro

Carlie

11)  Carlie (05.04.2011 17:08)

Twillíku, já se fakt těším, až budu moct i já v sobotu říct "Promiň, neznáme se?", Ty jsi fakt dílo!
Evelyn jako úžasně zákeřná protiraketová střela :D škodolibá ve vztahu ke Conorovi
A :'-(Car:'-(lis:'-(le:'-(
A co to děláš, nemůžeš dělat Conora tak sexy, ne, musím zůstat věrná No dobře, je fakt milej jako, no
Alice čarodejnice a manipulátorka už od mala :D
"Je to malý lezúň s neuveriteľne veľkými očiskami a uslintaným úsmevom."
Ten příběh prostě žeru! :)

Twilly

10)  Twilly (05.04.2011 17:03)

Dievčatá a holky!!!!

eMuš, ako skončí kapitolovka, poviem mu nech sa u teba staví, môže byť tak???? :D

Bosi, lásko, to není o podceňování se, spíš jsem neměla dějovou linii, to byla podstata mého "porodu". Tak jsem se vrhla na "vzpomínky" a snažila se zmírnit trauma z Kájova odchodu :p ... jednom jsem si nebyla jistá, jak se mi to povedlo a jestli mi to neoplácáte o hlaviniku ... a prosím masnou mi už nevyhrožuj , to je až pŘíliš krutý, já už budu hodná, Bosinko (ostatně to já byla vždycky ne? )

Janičko, po přečtení tvého komentíku je "tvůj" měsíček oproti mému měsíčku dvojnásobný hadr :D

Moniiiiiiiii cmukám ťa... iné slovo už na to nemám

LadyLilianne

LadyLilianne

9)  LadyLilianne (05.04.2011 14:20)

monikola

8)  monikola (05.04.2011 10:52)

milujem ho je to tak...je to on, môjho srdca šampiňón

Twilly je to také milé, čisté a nežné, ten štýl tejto kapitolky...Ta-ta ma zabilo asi tak isto ako Conora

Janeba

7)  Janeba (05.04.2011 10:27)

Verýšku, nádherné, měsíček na hnoji je proti mě hadr! Sedím, přiblble se usmívám a je mi krásně! Skvěle vykreslené pocity Connora nad zázrakem zvoucím se Alice!!!...Babrem sa s jedlom. A ešte ho považujem aj za rozkošné!.... Bola vlastne milá... až na to slintanie a... plnú nálož. ... Podstatou sice upír, ale chlap!! Sakra skvělej!!!.
Děkuji Ti překrásný den, který tímto mám!
ěkuji!!

Bosorka

6)  Bosorka (05.04.2011 10:14)

Twilluš - mně je úplně jedno kolik "enek" tam má, to byla reakce na jeho osobu!!!!

Tak na to mysli milá moje!!!! Nebo budu zlá a přidám lahůdkářství!

Twilly

5)  Twilly (05.04.2011 10:13)

Tak tohle byla podpásovka... masnu nééééééééééééééééé

Bosorka

4)  Bosorka (05.04.2011 10:12)

„Máš tú knihu otočenú opačne, priateľ môj!!!“
není nad mužskou hrdost!
Myslí vôbec taký škriatok??? Prečo mi hovorí tata??? Ja nechcem byť tata!!! Doprdele...
Twilluše - kurňa šopa holky já vás přetrhnu jako hady s tím vaším podceňováním!!! Tohle byla snad nejhezčí kapitola, kterou jsem četla!!! A vůbec nejsem ovlivněna hormony!!!! (Já chci taky takovou holčičkůůůůůůůů :( )
PS: Hele jestli nechaš Connora umřít, tak si udělám výlet na Slovensko a sežeru před tebou půlku masny!!

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek