Sekce

Galerie

/gallery/Alice II.gif

11. kapitola – Hra na ozajstný život

 

 

Loď zakotvila v San Franciscu. Ešte v prístave som si vyhliadol koč a zobudil na kozlíku spokojne pospávajúceho drožkára. Netrvalo dlho a mierili sme si to do stredu mesta. Drožkár odo mňa dostal nejaké to prepitné a na oplátku som od neho očakával, že nám odporučí tichý penzión, v ktorom by si Alice konečne oddýchla po ceste. Potrebovala to.

* * *

V San Franciscu sme strávili nejakú dobu. Po mesiaci sme opustili penzión, ktorý bol síce príjemný a útulný, ale problém bol v tom, že ani pri najväčšej snahe nebolo možné tým ignorantom vštepiť, že sme súrodenci. Začalo sa šuškať a ja by som nikdy nedovolil, aby sa Alice dostalo čokoľvek odporné do uší. Skôr, než sa reči obrátili na škandál, zbalil som nás a šli sme ďalej. Ale ešte pred tým, sme sa dohodli, že nabudúce sa budeme vydávať za manželov. Ani pri najväčšej snahe sme si neboli podobní a o rovnaké starosti sme už viac nestáli. Našťastie, sme žili v dobe, kedy sa city na verejnosti prejavovať nenosilo, takže to ani nikto po nás nevyžadoval. Budeme predstavovať klasický manželský pár.

Alice si nedala povedať a za peniaze, ktoré si doniesla so sebou z Austrálie, navrhovala kúpiť si spoločne malý domček. Boli to peniaze, ktoré jej nechal Carlisle a Evelyn sa o ne dobre starala. Ja som nakoniec tiež nebol iba príživník, zo správcovského platu, ktorý mi – proti mojej vôli – vyplácali Truskovci, som míňal iba za oblečenie. Potrava mi voľne behala popri dome a na iné som jednoducho míňať nemusel.

Dovtedy, kým nenájdeme ten domček, sme boli ubytovaní v ďalšom penzióne.

* * *

„Tak kedy už pôjdeme,“ zatlieskala drobnými dlaňami a poskakovala ako dieťa. Oči jej žiarili vzrušením z nákupu a líca zrumeneli od toľkého pohybu. Bola čím ďalej tým krajšia. Naprázdno som preglgol a s odvrátenou tvárou som napočítal do päť v márnej snahe skoncentrovať sa. V poslednej dobe som nemyslel na nič iné len na ŇU.

„Prosím ťa, chovaj sa aspoň trochu ako dospelá,“ naschvál som ju naťahoval a ona mi na to opäť prekrásne skočila.

Najprv na mňa neveriacky vytreštila tie svoje ohromné očiská a keď jej to došlo, jasne som zachytil, okrem zmeny pohľadu z „prekvapený“ na „riadne naštvaný“, aj zrýchlený tlkot jej srdca.

„Týýý, fakt ma štveš, keď si zo mňa strieľaš, to nie je fér!“ zamračila sa a odula spodnú peru ako malé dieťa. Vždy mi to prišlo rozkošné a úplne nevinné, ale po prvý krát som to zaregistroval ako... ženské zvádzacie gesto. Moje sebavedomie bolo v sekunde fuč. Zmätene som na ňu zamrkal a hádam skôr, než si mohla všimnúť, že som kompletne mimo, som odvrátil tvár. Aspoň som v to dúfal. Keď môj pohľad letmo zavadil o moje ruky, neušlo mi, že sa trasú... ale bolo to iné ako tam vo väznici...

„Conor, stalo sa niečo?“ zašepkala priamo za mojim chrbtom. Jej hlas mi rezonoval v samom centre mozgu. Začul som šušťanie látky na jej šatách a potom dotyk drobnej dlane na svojom ramene. Ešte chvíľu a prepáli mi tam dieru.

Bol som v tom až po uši.

Neochotne som sa od nej odtiahol, ale musel som to urobiť, lebo... jednoducho som musel. Netušil som, čo by som bol schopný ešte urobiť ak by som ostal v jej dosahu. Pobozkaj ju! Myšlienka preťala môj mozog na dve časti.

„Conor?“

Znova ku mne prenikol zvuk jej hlasu. A tentoraz pôsobil ako prebudenie ľadovou vodou.

„Nič,“ odvetil som neznelo akoby na tú prvú otázku, ale obom bolo jasné, že sa niečo predsa len stalo.

„Ja... “ pozrel som jej do očí a v tej chvíli som vedel, že to bola chyba. Skoro som sa v tých očiach, plných úzkosti z môjho trápneho chovania, utopil. „... priprav sa, o chvíľu vyrážame na obhliadku toho domčeka.“

Skôr než mohla čokoľvek poznamenať, stočil som sa na päte a utiekol som z hotelovej izby.

* * *

Ten domček sme nakoniec kúpili. Ale niečo medzi nami dvoma sa zmenilo. Ostávalo dusno všade, kde sme sa objavili naraz. Bolel ma jej ublížený výraz, trhal ma na kusy, ale nebol som schopný niečo urobiť. Netušil som ako sa k nej mám priblížiť. Jej veselosť sa stratila a ona si hľadala zámienky prečo ma celý deň nestretnúť. Vlastne, robil som to isté tiež. Všetko sa pokazilo. JA som všetko pokazil.

* * *

Sedel som vo svojej izbe a snažil sa nepočuť jej srdce, ktorého sladký zvuk ma rušil od čítania. Kniha, ktorú som viac používal ako úbohú rekvizitu, mi ležala na kolenách. Túto stránku som začal čítať už piaty krát za posledných desať minút a stále netuším nič o jej obsahu.

V tom sa rytmus jej srdca zmenil. Musela mať zlý sen, lebo frekvencia sa zrýchlila v priebehu pár sekúnd. Sám netuším ako a hlavne kedy som sa našiel stáť pred jej dverami. Cítil som sa ako keby mi na hrudi ležala tehla. V spánkoch mi šumelo a bol som nervózny. Prečo? Veď sa predsa nič nedeje, alebo...?

V tej chvíli sa do ticha noci zapichol jej hlas. Jej krik ešte ani nedoznel a už som pri nej kľačal. Mala tuho zavreté oči a tvár plnú strachu a bolesti. Ona trpela. Vo sne. Vedel som, že ju musím zobudiť čo najskôr a tak som s ňou pomerne nešetrne zatriasol. Zabralo to. Zrazu na mňa vyjavene hľadeli jej doširoka roztvorené oči. Rozšírené očné zorničky takmer pohltili dúhovky a tak do mňa vypaľovala svoj čierny pohľad. Des, ktorý mala v tvári počas spánku, však prebudením nezmazala.

„Pšššt, moja malá, bol to len sen. Škaredý sen. Všetko je v poriadku,“ tíšil som ju. Dlaňami som jej trel rozochvené ramená. Rozochvené? Bože, triasla sa ako osika. Plachým pohľadom strieľala po miestnosti. Teraz sa už vystrašene dívala všade len nie na mňa, zatiaľ čo ja som prepaľoval jej tvár. Trpel som s ňou a absolútne som netušil prečo. Nebolo to vôbec podstatné.

„Už je dobre. Pšššt. Už je dobre,“ pokračoval som v upokojujúcej mantre akosi inštinktívne.

Srdce jej stále bilo splašeným bim-bam.

Potom sa mi zrútila do náručia. Plakala, až jej na chrbte poskakovali prstence tmavých vlasov. Pokrývali jej celý chrbát ako tmavý plášť.

Objať ju bolo to najprirodzenejšie, čo som kedy urobil. Akoby som vedel, že je to správne, rovnako ako pohladiť ju po vlasoch.

„Oni... ju... zmlátia... a... znási“ snažila sa hovoriť medzi jednotlivými vzlykmi.

Odtiahol som ju z mojej hrude tak, aby som jej videl do tváre. Snažil som sa zachytiť jej očný kontakt.

„Alice, to bol len sen a už je preč, počuješ?“ snažil som sa jej zdôrazniť, ale ona na mňa stále len neveriaco hľadela. Nechcela to akceptovať. Akoby sa nedokázala preniesť do prítomnosti.

„Ja viem, že to je len sen, ale ono sa to stane!“ zvrieskla na mňa hystericky.

„Je taká krásna, ona je taká krásna... a ja jej nedokážem pomôcť...“ poznamenala sama pre seba. Mal som pocit, že už v jej svete nie som. To som nemohol dopustiť. Nie teraz, rozhodne ešte nie teraz. Znova som s ňou zatriasol.

„Alice, pozri sa na mňa, dočerta! Mala si zlý sen, veľmi zlý... už je všetko preč!“ zvyšoval som hlas stále viac a viac. Vlastne, bolo to čisté zúfalstvo. Pocit, že o ňu prichádzam. Cítil som sa bezmocný. Znova som ju pritisol k sebe, aby som ju čo najviac cítil. Aby som vedel, že mi ešte stále patrí jej prítomnosť.

Pobozkať ju na sluche, bolo, na rozdiel od mojej kontrolovanej vôle, úplne mimovoľné a živelné zároveň. Upokojovalo to viac mňa ako ju. A ja som v tej chvíli potreboval upokojiť ďaleko viac samého seba. Zúfalo som ju na rovnaké miesto pobozkal znova. A potom znova – na lícnu kosť, moje pery skĺzli po líci nižšie a nižšie, až som sa dotkol kútika jej pier. Chutil po kryštálikoch soli, od sĺz. A vtedy začala reagovať aj ona. Nepatrne natočila hlavu a ja som už ďalší bozk nedokázal udržať v medziach nevinnosti.

* * *

V jednej chvíli som bola v jeho bezpečnom ľadovom objatí a následne som zažila neuveriteľný ohňostroj jeho vášne. Takto nejako som si predstavovala sopečnú erupciu v Pompejach, o ktorej som čítala ešte v Austrálii. Absolútne ničivá, spaľujúca a fascinujúca.

Jeho dobyvačné a zúfalé pery valcovali tie moje a ja som ho prijímala celým svojim ja. TAKTO to bolo správne. TOTO sa malo stať. Presne tieto pocity mi už dlhšiu dobu naznačovali moje sny.

Keď som sa jazykom dotkla jeho spodnej pery, náš bozk nabral na obrátkach. Ruky, ktorými ma stále objímal, sa začali presúvať kdekade po mojom tele. Jedna doputovala k môjmu pásu a druhou si ma prichytil vo vlasoch. Bola som uväznená v jeho dlaniach a v tej chvíli som bola tým najšťastnejším zajatcom na celom svete. Nikde inde by som v tejto chvíli nechcela byť radšej. Sem patrím, TERAZ!

* * *

 

Sám neviem, kedy prišla tá chvíľa a ja som sa definitívne rozhodol, ale nastal čas ísť za Maríou. Napriek tomu, ako veľmi som ňou opovrhoval, mala právo vedieť, že odchádzam. Nebude nadšená. To je mi viac než jasné a na ten rozhovor, čo ma čaká, som sa vôbec netešil. Ale ja už som raz taký. Nehodlám sa za nič skrývať a nemienim utekať. Čaká ma možno ten najväčší boj za posledné roky a ja som predsa vojak. Budem bojovať, kým moje nohy stoja na zemi.

* * *

„Nezmysel!“ vyštekla na mňa a jej karmínové oči prebodli už po stý raz moju hruď. Na to, aby jej slová pálili nemusela práve kričať. Ovládala techniky mučenia odsúdených bravúrne. Ako som už povedal, bola majster manipulátor.

„Nepotrebuješ ma, sú tu iní, ktorí ti rovnako dobre poslúžia pre tvoje plány.“

Bojoval som s nutkaním ospravedlniť sa. Potvora jedna, ja sa ti nemám čo ospravedlňovať! Dodával som si v duchu odvahy.

„Tvoje schopnosti sú jedinečné, to dobre vieš. Ďalšieho ako ty, čo dokáže ovládať emócie, už k novorodeným nenájdem!“

Slová smerovala v zamyslení skôr sebe ako mne a ja som si prekvapene uvedomil, ako veľmi ma jej slová zraňujú. Kdesi vo vnútri som dúfal, že som pre ňu bol niečím viac, ako len prostriedkom k dosiahnutiu svojich cieľov.

„Nájde sa iný, čo ti skočí na lep, María!“ oponoval som jej popudlivo.

Opäť po mne strelila zúrivým pohľadom. Na oko pôsobila pokojne, ale ja som ju už poznal nejaký ten piatok. A cítil som všetok hnev a zlosť čo jej kolovala v mŕtvom tele. Takmer som sa zbláznil z jej emócií. Na čo som myslel, keď som sa rozhodol jej takto priamo  čeliť?

„Čo chceš za to, aby si ostal? Povedz si, o čo máš záujem a bude to tvoje,“ miesto očí mala dve štrbiny. Začala vyjednávať. Tým ma ozaj zmiatla, to som u nej ešte nevidel. Že by som jej krivdil? Že by som bol pre ňu vážne niečím viac?“ Myšlienky nahlodávali moje rozhodnutie stále viac a viac.

„Chcem odísť...“ počul som svoj vlastný hlas, zatiaľ čo moja myseľ sa ešte stále zaoberala predošlou myšlienkou.

„Čokoľvek okrem tohto...“ zasyčala nenávistne.

„Potrebujem tvoje schopnosti!“ dodala. Tentoraz už neskrývala nenávisť. Dávala mi ju otvorene najavo.

„Či sa ti to páči, alebo nie, odchádzam. Myslel som, že si civilizovaná a pochopíš to, ale vidím, že ani storočia ti na dospelosti nepridali!“ Vzdula sa vo mne vlna doteraz dlho, potlačovaného sarkazmu. Jej zlosť rástla. Mal som jej plnú hlavu, plné telo. Išiel som z jej emócií zošalieť. Musím okamžite preč!

„Vypadni,“ precedila napokon cez zuby. „Už nech ťa tu nevidím, nech ťa už viac NIKDY nevidím, lebo ťa hranica neminie. Akokoľvek by si sa mi hodil!“

To boli posledné slová, ktoré som od nej počul. Od monštra, ktoré som kedysi miloval. Od beštie, čo vysávala aj posledné zbytky „ľudskej“ dôstojnosti a šlapala po nich s razanciou cirkusového slona.

Viac som sa neobzrel, len som ľudskou rýchlosťou vyšiel z dverí, do ktorých som roky vstupoval ako do svojho domu.

Nemám kam ísť, ale je mi to jedno. Hlavne, že ona už nado mnou nemá žiadnu moc.

* * *

María stála a dívala sa na dvere, ktorými odišiel. Jedna tisícina jej podvedomia čakala, že to bol len žart, tá väčšia časť však dobre vedela, že už ho nikdy viac neuvidí.

„Zbohom, láska moja...“ zašepkala.

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Cathlin

20)  Cathlin (26.02.2013 15:32)

Tedy, z toho konce mě mrazí. Ani tady se asi nedozvíme pravdu... ale je to moc přijemné.
Pěkně střídáš pohledy, vždycky mi chvilku trvá, než uhádnu, kdo to vypráví. A ty poslední věty jsou dokonce v Er. Moc hezké.
Takže to vypadá, že se nám tu začíná objevovat volný Jasper... a Alicina nožka vstoupila na americkou pevninu... :-)

AMO

19)  AMO (27.12.2011 15:10)

Jeden lásku našel a druhý ztratil.
Jenže podle datumů a mého výpočtu, to bude trvat ještě dlouho než se najdou a zatím může Alice poznat aspoň kousek lásky a milování.

18)  belko (22.07.2011 21:15)

mateš mě, Twilly, láskou Conora a Alice,a i María mě dostala posledním zašeptáním.
Ale jinak sis zase vysyloužila :

Lenka326

17)  Lenka326 (16.06.2011 20:31)

Ou, ona viděla, co se stane Rose? A už tehdy viděla, že budou sestry??? Jsem ráda, že se nebrání citům ke Connorovi, i když asi oba vědí, že to není napořád.

Evelyn

16)  Evelyn (01.06.2011 12:12)

Alici se zdálo o Rosalie, že? Páni, Twilly, ty tak krásně a plynule prpojuješ své podání TS s tím původním
Alici Conor taky není lhostejný, ale přesto ví, že ho jednou opustí. Proč? Já vím, že ona a Jasper patří k sobě, ale Conora taky miluje...

Linfe

15)  Linfe (18.05.2011 20:27)

neskutečně zamotané a promyšlené, klaním se

Kristiana

14)  Kristiana (15.05.2011 14:08)

Ona viděla Rose, že? Chudinky, jedna si to prožije a druhá to musí vidět a nemůže zasáhnout...:'-(
Nevím, jestli mám být za polibek s Conorem ráda. Sice to mezi nimi zase bude lepší, ale ona ho opustí...nebo se mu něco stane? Chjo...ale krásnou pusinu si dali
Jasper konečně odešel vstříc svobodě a svému osudu s Alicí. Juch!
Poslední věta mě zarazila. Ona ho měla ráda? Že by Maria nebyla tak necitelná?

Twilly

13)  Twilly (25.04.2011 22:42)

Jasně holky jen do dobrých rukou co?

Bosorka

12)  Bosorka (25.04.2011 22:33)

Conorkovi neubližovat, leda tak mi ho svěřit do rokou a já bych si ho mučánkovala sama samičká..... ;)

Twilly

11)  Twilly (25.04.2011 22:31)

Vařím mozek Jani, věř mi

Janeba

10)  Janeba (25.04.2011 22:21)

Verýšku, pokud Connorovi najdeš krásnou babu, kterou bude moci milovat, dej jí ho!!! Ale pokud někdo zlý by měl přijít ublížit Alice i Connorovi nebrat!!!

Twilly

9)  Twilly (25.04.2011 22:06)

Ty mě taky, Květuško...

kytka

8)  kytka (25.04.2011 22:03)

Kdybych to shrnula do neartikulovaných výkřiků, bylo by to asi tak : síla, láska, bolest, tápání, tóny, zvuky, nádhera, emoce, strhující proud.
Verunkooooo, chyběla jsi mi.

Twilly

7)  Twilly (25.04.2011 21:08)

Dievčatá a holky... já zapoměla na děkovačku,moje věrné...

Julinko, jsem ráda,že to takhle se mnou táhneš, děkuju

Bosinečko moje, tak jsem se zasmála nad tím tvým "TO" nádherná reakce, jo, oni spolu TO :D

To víš, Janičko, Conor se minarodil a taky chce mít svůj život, tak to ty naše "děti" dělají pořád, sama máš štyři krásné dětičky, tak to víš nejlíp sama :p. A hudba? Zjišťuju,že mi dělá stejné potěšení najít hudbu k povídce jako najít k ní můzu... je to magický

áááááááá mama mia Moni neblázni, jediné, čo si FAKT netrúfam písať je (s-e-x), na to sa necítim a na to jednoducho nemám ďakujem

Carloušku můj, já a geniální???? Lásko, to jsem já, Twilluška... poznáváš mě???? kujuuuuuuuuu

eMuš, zlato, ty a tvoje reakcie ste pre mňa jedným z najsilnejších motorov k tejto poviedke. Ja som nikdy nepovedala, že Alice neskončí s Jasperom. Ja som len napísala, že sa tu bude jednať o mužov jej života a že chcem vyplniť- VYPLNIŤ hluché miesta v jej živote. Nejako sa necítim na to, aby som kafrala Steph do jej príbehu

eMuska

6)  eMuska (25.04.2011 08:36)

Aaaaaaaaaaaaaa! Tak takéto ráno mi ty pripravíš? Ja sa zobudím mokrá - a keď sa chcem upokojiť čítaním, skoro ma prizabiješ??? Aaach jaaaj! Alice má byť predsa s Jazzom!

Carlie

5)  Carlie (25.04.2011 07:41)

Ženská! Taková drobná a tolik charismatická! (platí pro Alici i pro Tebe, Verunko! )
Žádná Tvá postava není obyčejná, modeluješ silné osobnosti a i když je mi líto Conora, že mu není souzeno zůstat s Alice, jsem ráda za to, co mu osud (čti: Twilluš :D) dopřál(a) :-)
Ta sbližovačka byla nádherně něžně žhavá! A ta Alicina vize... :'-(, byl to někdo neznámý, nebo to byla vize o Rose? :'-(
A silné osobnosti Alice a Jasper jsou k sobě přitahovány pozvolna jako silné magnety! Citlivý Jasper, chůdě, ale zvládl to!
A ta hudba! Obě skladby se skvěle hodily k tomu, cos popisovala
Jsi geniááální
Díky opět za zážitek a těším se dááál

monikola

4)  monikola (24.04.2011 21:53)

Môj milovaný Conor, je mi naozaj, ale naozaj veľmi ľúto, že si sa na tento svet dostal z pod pera našej Twillušky...je mi to ľúto a zároveň som nesmierne šťastná...šťastná, pretože si sa tak stal úžasnou, citlivou, vášnivou postavou plnou zvratov a nečakaných vlastností...a ľúto, pretože ti pravdepodobne tvoja autorka nedá veľa času prežívať toto úžasné predstavenie lásky :(

twillýčku ten ich bozk...aaaaaaaaaaaaaa mama miaaaaa

Janeba

3)  Janeba (24.04.2011 20:58)

Verýšku , obávám se, že se bojím! Nedáváš Alici a Connorovi moc času, když necháváš Jaspera odejít od Marii! Moc se bojím i jen pomyslet na to, co se bude muset stát, ale to se už opakuju! :( Nádherná hudba, hladící ale i evokující nebezpečí a napětí! Ach jo, Veverko, krásné a dojemné! Alespoň že s vidinou Rosalie nám dáváš pár okamžiků, SNAD a doufám, navíc! Connora je mi až líto!
Moc se mi líbí, jak všechno do sebe zapadá a vytváří tak opravdový život, jak jej Alice mohla mít!
Děkuji!!!

Bosorka

2)  Bosorka (24.04.2011 19:17)

Sem patrím, TERAZ! - tohle se mi moc líbilo, to, že teď sice patří ke Conorovi, ale budoucnost je někde jinde...
A to jako doopravdy TO?
A Jasper už je na cestě...
PS: Ty víš, že bych ti nikdy neublížila ;) Jsem holt pusina hubatá

julie

1)  julie (24.04.2011 18:00)

teda,to je tak napínavé už aby bylo pokračování

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek