Sekce

Galerie

/gallery/40233714.jpg

Druhá publikácia.

15+

Kapitola 11

 

Osamelí

 

Prehadzovala som sa na posteli, spánok mi unikal spod paplóna, každá drobnosť ma vyrušila. Presýtená jeho opojnou vôňou som nechala viesť sladké myšlienky, čo mi vháňali červeň do tváre. Už som nebola čistá, jeho dotyk ma navždy poznamenal, siahla som si rukou medzi stehná a nahmatala zdúrené ohambie, zachvela som sa vzrušením. Bol vo mne, bol presne tu... So zaklonenou hlavou a úsmevom na tvári som sa vznášala v omamných spomienkach na jeho mužné telo, splynuté s mojim. Videla som jeho tvár, bolestne zmenenú tým čo robil, keď bol vo mne, hrdelné vzdychanie, pretkávané túžobným vrčaním, postavali sa mi všetky chĺpky na tele, prešla som si rukou po vláčnej pokožke, chcelo sa mi priasť. Stala som sa ženou, jeho ženou, túžila som, chcela som, hneď teraz, aby tu bol. Prázdne dlane chceli zvierať telo krásneho Titána. Chýbal mi - málo sa so mnou miloval, prišlo mi to ako strata. Ak som sa mala vôbec niečoho báť, tak som to bola ja sama a moja túžba po tom, aby ma umiloval k smrti. Táto moja slastná agónia sa pomaly menila na potrebu a potom na nervózny plíživý hnev. Posadila som sa.

Chcela som sa pomodliť na dobrú noc, ale dnes, akosi mi myšlienka na Boha prišla v tejto posteli nedôstojná. Nebola som už čistá a spomienka na to, čo som tu pred pár hodinami s ním robila, mi nedovolilo zopnúť ruky pred seba.

Prebral ma výstrel v televízii, čo Babi dole pozerala film. Čo teraz?

Sedela som v našom podarenom aute a premýšľala nad chybou čo robím, ale čosi mi našepkávalo: Choď, choď rýchlo za ním! Dupla som na plyn.

Na schodoch do strýkovej pracovne som začula podivne hlasný hovor, nezvyklý na tieto pomery. Zvláštne, pohla som do kroku a míňala kamenné schody rýchlejšie. Zarazilo ma, čo som počula. „Čo urobím... Čo?! Zabijem sa...“ Toto povedal on? Chcela som ísť bližšie, ale dvere sa silno rozrazili a vyšiel z nich on. Zahliadla som jeho oči, zimomriavky mi naskákali na krku, mal ich čierne ako noc. Chvíľu sa na mňa zamyslene pozeral, v tvári mal nečitateľný výraz, ktorý sa náhle zmenil na úplne prázdny a potom zrazu zmizol, že som to sťažka mohla registrovať.

Srdce sa mi rozpumpovalo strachom o strýka, ale počula som, že v pracovni niekto je, tak mi odľahlo, vošla som dnu. Aká som bola hlúpa, myslieť si, že Jonathanovi ublížil. Jonathan sa ku mne otočil s nešťastným výrazom v tvári.

„Dievčatko moje...“ rozplakal sa a objal ma. Nerozumela som tomu, čo sa tu stalo.

„Strýko, čo sa stalo? Kam šiel Edward?“ Naraz ma trhnutím od seba odtiahol, jeho oči plné strachu na mňa nahnevane hľadeli.

„Zabudni naňho, rozumieš? Je preč... nevráti sa.“ Pár sekúnd som mala pocit, že sa zložím, ale snažila som sa držať zdravého rozumu.

„Povedz mi, prečo odišiel. Povedal ti, že už nebude...“ hľadala som slová, ako sa ho to spýtať, „že už nebude kňazom? Že...“

„Isabella... To nech ťa netrápi. Zaujíma ma...“ odmlčal sa, vyzeral vážne. „Povedz, ako dobre ho poznáš?“ Zostala som zaskočená, túto otázku som nečakala.

„Ja... poznám ho... Priatelíme sa.“ Bála som sa mu pozrieť do očí, bála som sa, že by to poznal. Nešťastne sa usmial, neveriacky kýval hlavou. „Pýtam sa ťa posledný raz! Ako dobre ho poznáš?!“ Nadskočila som, ako som sa zľakla jeho hlasu. Nikdy som ho nepočula takto kričať.

„Neviem, čo mám povedať, on je. Je môj... Mám ho rada.“ Na viac som sa nezmohla.

„Vieš, koho máš vôbec rada? Vieš, kto on vôbec je?! Vlastne, čo je?“ Konečne mi to začalo páliť. On to vedel, kto je Edward. Toto zistenie vo mne vyburcovalo istý ochranársky inštinkt, lebo mi bolo jasné, že nesúhlasí s ničím, už vopred, čo poviem a to, že on odišiel, mi už dávalo ako taký zmysel.

„Viem kto on je, strýko.“ Bojovne som zdvihla bradu a snažila sa pohľadom trvať na tom, aby to pochopil.

Pochopil to.

„On nie je ľudská bytosť. Je nemožné sa s ním naďalej stretávať, nemôžeš sa s ním už vídať. Je to vrah a nebezpečný zabijak, Isabella, uvedomuješ si to?“

„Sám tomu neveríš, čo hovoríš, strýko. On nie je zabijak. Je to dobrý... človek.“ Zamyslela som sa nad tým, čo som vlastne povedala. Ale nepochybovala som, on bol človek a viac než dobrý. Možno kedysi zabil, nevedela som si to ani predstaviť, ale pre mňa ním bol, mal srdce, cítila som to.

„Zabil nevinných ľudí, sám mi to teraz povedal.“ Zmierlivo mi vysvetľoval. Jonathan to videl inak a viem, že to videl správne, ale proste ja som nemohla inak - nemohla som ho prestať milovať za to čím bol.

„Neviem ako to povedať, ale nazývať Edwarda bytosťou je od teba kruté. Je to človek. Pre mňa je.“ Snažila som sa viesť triezvu konverzáciu k veci, ale nedarilo sa mi to. Jonathan, chvíľu mlčal, potom sa napriamil s podivným výrazom v tvári sa spýtal tú najhoršiu otázku akú mohol.

„Ty... ty si s ním... “ odmlčal sa, ruku mal pred sebou, akoby mu mala pomôcť to vôbec povedať. S týmto nemal začínať.

„Spala?“

Akýsi druh vzpurného hnevu sa usídlil v mojom žalúdku a ja som mala pocit, že sa rozosmejem od zúrivosti, ale bola to len sekunda a mne sa nahrnuli slzy do očí skôr, než som sa ich pokúsila zastaviť. Strýko si to zle vyložil.

„Nič ti neurobil? Nezranil ťa? Tvoja panenská... ehm. Chcem povedať, nič ti nespravil, keď si krvácala?“ Dokráčal ku mne veľkými krokmi a odtiahol mi ruky z tváre. Chcel ma objať, ale jeho zvedavosť bola väčšia, nadvihol mi tvár, aby som sa mu pozerala do očí. On sám už mal pokojnejší výraz v tvári, viac chápajúci. Uvoľnila som sa.

„Nič mi neurobil. Nikdy by mi neublížil. Viem to,“ rozplakala som sa. „Len, neviem čo sa tu deje, čo sa s ním stalo. Neviem prečo tak náhle odišiel.“

„Ach, Bella... Neplač. To je dobré. Ja som to vedel... Ja viem, aký je. Nemal som pochybovať,“ potichu hovoril a hojdal ma v pevnom objatí. Potrebovala som, aby ma niekto v tú chvíľu objal. Nakoniec som bola rada, že o tom, kým je on, vie a aj o tom, kým som teraz ja, i keď takéto veci sa hovoria kamarátkam a nie strýkovi farárovi. Chvíľu sme tam spolu iba tak stáli. Neviem, čo všetko mu bežalo hlavou, ale nemohol ho len tak odsúdiť, to nešlo, aj keď bol tým, kým bol.

...

V ten istý večer sa ešte ku mne vrátil, jeho oči, jeho tvár... Vyžarovalo z nich čosi strašlivé. Veľa nehovoril, len sa nervózne prechádzal po dome a nasledoval ma do miestností, kam som šla ja. Mlel čosi o tom, že musí ísť loviť a že mi to potom vysvetlí. Hovorila som mu, že čokoľvek chce nech robí a na mňa nemusí brať ohľad. Že to, že odišiel z toho schodiska mi nevadí, ale on len opakoval: Nevedel som, čo robím... Nevedel som, čo robím... Keď sa konečne upokojil a ja som si uvarila čaj, sme sa posadili u mňa v izbe.

Naša nemá debata pôsobila frustrujúco a myslím, že preňho asi najviac. Prechádzal nervózne po izbe, potom naraz len vyšiel balkónovými dverami von, vybehla som za ním. Ostala som tam sama stáť v ponurej tme a nevedela čo mám robiť, cítila som, že je niekde nablízku. Bolo strašné, čo sa mu dialo, ale dala som si záväzok, že dokým mi nič nepovie, nebudem z neho ťahať žiadne odpovede. Nahla som sa cez zábradlie a hľadela do tmy v parku. Napadlo mi ho prilákať, zavrela som oči a natiahla ruky smerom do noci, mala som pocit, že letím, keď sa zdvihol vietor k mojim rukám.

„Vráť sa ku mne...“ šepkala som do tmy. „Vráť.“

„Vždy sa vrátim,“ ozval sa krásny hlas. Sedel na mohutnej vetve starého javora, kúsok oproti. „Len sa bojím toho, že keď budeš so mnou, tak ti to ublíži.“

„ Ty vieš, že mi ublíži ak ma opustíš. A ak to urobíš, zahyniem...“ To nebola len metafora, vážne som sa mu dívala do očí. „Zahyniem...“ zašepkala som znova.

Zoskočil ku mne, vzal ma do náruče a objímal až bolestne pevne.

„Isabella, pamätaj si, že ťa nikdy neopustím. Vždy budem s tebou. Nemôžem ťa nikdy opustiť. Si moja navždy, ani ja s tým nemôžem nič spraviť. Nemôžem sa odpútať... Nemôžem...“ opakoval dokola a naraz sa všetko nepatrným trhom zrýchlilo a on si ma hltavo začal brať. Nežné násilie, bez slov, ale o to krásnejšie v mocných rukách, pevne ma zvierajúc k sebe. Ako sme sa ešte včera milovali s nádejou, dnes to bolo naopak, cítila som jeho beznádej a strach.

„Vždy budem s tebou... Moja... Láska...“ šepkal opakovane v delíriu a ani sa na mňa nepozrel. Jeho pohyby naberali na sile a nedovolili mi tým tempom vôbec prehovoriť. Toto nebolo milovanie, ale frustrujúce, potrebné sexuálne pohlcovanie, čo so mnou robil.

Divoké zviera v ňom besno dychčalo, akoby bežal o život, len pazúry mu chýbali, po pár minútach bolo tomu koniec. Snažila som sa ho láskať, aby sa upokojil, aby ma vnímal, ale on sa len zvalil na chrbát a prázdno hľadel do stropu. Po chvíľke si ma silno pritiahol na hruď a zvláštnym tónom povedal: „Neboj sa, všetko bude v poriadku. Všetko...“ Nahnalo mi to strach, to mohol rovno povedať pravý opak, ale nechala som to tak. Snažila som sa zatemniť zlé, blúdivé myšlienky. Spánok ma vyslobodil z tohto dobrého, aj zlého dňa.

 

*

 

„Má tu u vás rezervovanú letenku na meno Cullen. Let do Seattlu."

...

Lietadlo pristálo v Seattli s hodinovým meškaním. Jeseň tu v tejto časti sveta bola už citeľná. Nostalgická, ale aj nudná.

„Brat môj...“ zvonivý smiech Alice mi vyjasnil zachmúrenú tvár. Domov, že by ma tak domov nadchol?

„Prišla som len ja a Emmett, Edward.“

„Dobre. Kde je Emmett?“ Teda, ak prišiel, nikde som ho necítil.

„Počkáme ho v Park Café, išiel si kúpiť nejaké krmivo pre ryby.“ Pozrel som na Alice, ta sa rozosmiala.

„Emmett má doma akvárium?“

"Áno, chová modré gubky. Nevieš si predstaviť čo robil, keď mu v piatok jedna zdochla. Ešteže si doma, Edward."

"Áno, doma..."

...

 

Doma sa nič nezmenilo, klasika. Prišlo mi to tak. Emmett bol asi jediný člen domácnosti, ktorý mohol bez problémov uviesť všetkých ľudí okolo v omyl, že aj my sme ľudia a pritom nemusel ani veľa predstierať.

Moja izba... Niekomu prídu stereotypné dni, možno mesiace, ale mne tak prídu roky, aspoň pri pohľade na toto tu. Túžil som sa vrátiť do Belfastu, do jej náruče, tam bolo všetko iné a inak.

Opustil som ju. V tú noc som odišiel, hlúpy odkaz na stole, to bolo všetko čo som jej nechal. Taký som ja hrdina, že ani svojej žene neviem povedať, kam idem, ale robil som to pre jej bezpečie a taktiež aj pre nás. Vedel som, že Ewan čmuchal aj okolo Isabelly ešte v ten večer. Dohováral jej v zmysle; načo hľadať vzťah, keď je tak mladá a hlúpo sa vypytoval, či s niekým chodí. Nepovedala mu nič. A on sa pri tom ešte falošne obzeral po nádvorí, či niekde v kúte nestojím. Zvláštne, že som mu ťažko videl do mysle, vlastne, bol vždy zle čitateľný. Úprimne, bál som sa, čoho bol Ewan schopný a ak by to páchal pred jej očami... To sa nikdy nesmie stať, ona bude v bezpečí, len v čistom bezpečí.

...

Ešte v ten istý večer som lovil v okolí Forks, na veľký lov sme sa chystali všetci až na druhý deň. Mohol som zatiaľ nad všetkým premýšľať. Odosobniť si všetky skutočnosti od planých hrozieb a nabrať trocha toho sebavedomia.

Celý život som hľadal a vyšlo to nanič. Myslel som, že naozaj žiaden zmysel nenájdem. Ale teraz vidím, že to bolo jednoduché, viac než jednoduché, nebrániť sa osudu a v mieri dôjsť až k tej studni života. A miesto vysvetlenia, ako to všetko so mnou je, som našiel lásku. Našiel som ju. A nakoniec, keď som si myslel, že sa z nej môžem napiť a nejakým spôsobom šťastne žiť, sa mi do cesty po vyše stošesdesiatich rokoch postaví toto? Zbraň? Ako sa vyrovná najsilnejšia sila s tým, keď zistí, že za rohom je jej podobná? Ako potom ochránim moju lásku, môj zmysel, keď hrozí, že niekto číha okolo nej a hľadá mňa? Ochránil by som ju možno viac tým, ak by som ju opustil.

 

 

 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Janebka

10)  Janebka (01.07.2012 05:25)

A zase to bolí!!! Astrídku, ty máš teda dar!! Nejprve mi vyletí tep k horní hranici únosnosti života, lapám po dechu, pláču, když ji opustil, ale i nad jeho nezměrnou bolestí ..... a pak si představuju lidumila Emmeta, jak krmí rybičky!!! Máš mě!!! Normálně si se mnou můžeš cvrnkat kuličky!!!
Věř, že kdybych nebyla takhle emocionálně na lopatě, tak bych ti tam jednoho hammertimíka zelenýho dala!!
Nádhera, víš ty vůbec, co dokážeš???
Děkuji!!!

ambra

9)  ambra (03.09.2011 23:40)

Astrid, kdykoliv od tebe něco čtu, tak mám neovladatelnou chuť mlátit hlavou do zdi, když si uvědomím, že máš zřejmě občas i dny, kdy nepíšeš. Doufám, že se večer po takovém dni taky stydíš pomodlit .
Další dokonalá kapitola. Ale psát ti to mi přijde naprosto nedostatečné. Napadlo mě, že bych si třeba doma vybudovala oltář a nosila ti každý den nějaké kytky a tak . Jsi neuvěřitelná!

Astrid

8)  Astrid (17.02.2011 02:08)

Chcela by som sa Vám poďakovať za podporu, mám radosť a som plná entuziazmu, lebo viem, že ste tu so mnou, aj keď pri druhej publikácii a ja túto poviedku dopíšem pre Vás.

hellokitty, Ty si verná vždy Edovi kňazovi

Twilly, nebyť teba, asi by som to fakt zmazala, dik za podporu

Bye, tvoj koment ma vždy presvedčí, že sa môžem nmať rada, jo tak to je a to s tým prímim účastníkem to ako fakt, dobre si to vysvetlujem??? no ty koki

kytka, som rada, že mám nového čitatela, somvďačná, som šťastná, dik

ambra, dík za všetko, Ty si ma vždy nejakým spôsobom podporila v správny čas si mi vždy nablízku, dakujem



Ste skvelé Dik

ambra

7)  ambra (16.02.2011 00:28)

Astrid, auuuuu!!!! Vzkaz na stole?!?!?! Nejmenuje on se náhodou Edward?!?!?!
Tož nemůže to být pokaždé o popisu poprvé, přesto opět dokonalá kapitola. Prý prvotina, no ty voe . Jdu vyhodit laptop z okna . Jonathan to myslí dobře a úplně ho chápu. Ta improvizovaná zpověď mě bolela za něj .
Jenže pro Bellu už není návratu. A té se taky ROZHODNĚ nedivím.
Jen kua doufám, že pro Edwarda už máš návrat vymyšlený

kytka

6)  kytka (15.02.2011 22:47)

Astrid, tahle povídka je skvělá. Moc jsem si ji oblíbila. A Edward, je náš Edward - strachující se, obviňující se, ale stejně ho mám ráda. . Stejně jako tuhle povídku a Tvoje psaní. těším se na další.

Twilly

5)  Twilly (15.02.2011 22:28)

V to dúfame, ženská :D :D :D :D

Astrid

4)  Astrid (15.02.2011 22:25)

Ja vás milujem

Bye

3)  Bye (15.02.2011 22:17)

Astrid, úvodem asi takhle: Viera je moje velká srdcovka. První věc, kterou jsem od Tebe četla a která mě naprosto uchvátila. (Skoro) Vůbec mi nevadí, že ji vydáváš jako občasník. Jasně, že bych ji klidně zhltla najednou, kdybych mohla, ale... v jejím případě jsem prostě vděčná za jakýkoliv písmenko, který kdykoliv utrousíš
Protože tenhle vztah je Osud sám. A já jen doufám, že je nenecháš navždy uváznout někde v půli cesty. To by vůči nim bylo hrozně krutý, uvědom si, kolik zdí už museli zbořit, aby se nakonec mohli milovat...

K věci. To jejich milování... eh, jsou povídky, kde si při takových chvílích připadám jako voajér. Je to fajn, ale pořád jsem jen někdo, kdo stojí opodál. U Tebe jsem naopak vždycky přímým účastníkem. Myslím, že líp to vyjádřit nesvedu... ;)
Chudák Edward, on snad v těch pekelných plamenech sám sebe usmaží dřív, než Ewan stihne říct "oheň". Ale!!! Jak ji tam mohl nechat samotnou? S ním??? A neříct jí, kam jede???
Já vím... je to Edward...

Tak, moc, moc se těším, že jim to dobře dopadne!

Twilly

2)  Twilly (15.02.2011 21:57)

Moja, moja, moja... sama vieš, ako túto poviedku zbožňujem, myslím, že ti ňou už dostatočne pílim uši. Ale som za ňu vďačná, má v sebe niečo... ťažko to vysvetliť a zadefinovať len tak do jedného komentára. Má v sebe jednoducho všetko. Lásku, vášeň, humor, strach, dobro i zlo... je to pre mňa čosi čo by sa dalo prirovnať k nádhernému šperku od Tiffanyho, zlatik, nikdy nevyjde z módy a bude vždy nesmierne cenený... a to nehovorím o žiarivom lesku, či nenápadnej elegancii... JEDNODUCHO KLENOT

1)  hellokitty (15.02.2011 19:49)

krásna kapitola...ale je to idiot

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek