Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/nm.jpg

Aj najmenší pohyb môže zburcovať celý úľ a prebudiť kráľovnú.

 

Nový domov


Strieborné volvo a žlté porsche zastavili v rezervácii LaPush. Neprekvapilo ich, keď zbadali, že ich mladý chlapec očakáva. Žiadali, aby ich prijal na vlastnom území. Museli predsa niekde začať.

„Jacob!“ privítala sa Bella so svojim starým priateľom. Pevne sa objali a nedbali na starodávne nepriateľstvo. Jacob prelomil ťažkú bariéru medzi ich svetmi, tým jej zachránil život. Obaja sa ponorili do spomienok, keď ešte nepriateľstvo bolo na hrane boja, na život a na smrť.

Edward ich v tichosti pozoroval. Teraz už Jacobovi vďačil za odvahu, za jeho žiadosť pred rokmi. Nevedel si predstaviť, čo by sa stalo, keby chlapec v ten večer nevyslovil osudovú otázku.

„ Prekvapilo ma, keď ste zavolali,“ ozval sa Jacob.

„Potrebujeme tvoju pomoc, psisko,“ odpovedala mu Rose. Nebola nadšená, že majú ísť do smradľavého brloha vlkol a žiadať ich o pomoc, aj keď to bolo nutné. Aj keď to bolo dôležité.

„Rose,“ napomenul ju Edward. „Teraz nie je vhodná chvíľa na vaše žabomyšie hádky.“

„Prepáč,“ zašepkala. Jocob pozoroval ich malú slovnú potýčku. Vždy to bol doktor, ktorý napomínal svoje deti, aby sa vhodne správali. Poobzeral sa. Doktor tu nebol a ani jeho manželka a ich spoločné dieťa. Alice bola schovaná v Jasperovom náručí a Emmett držal Rosalie za ruku. Jediná Bella sa usmievala a predsa mala v očiach smútok, plač. Trápili sa. Každý jeden z nich sa trápil.

„Čo sa deje?“ Nebola to jediná otázka, ktorá Jacoba trápila. Nechcel sa vyzvedať, no vedel, že niečo nie je v poriadku. Už len samotný telefonát neznel ako za bežných okolností.

„Teba a Samovu svorku by to nemalo ohroziť,“ odpovedal mu Edward.

„Aspoň to predpokladáme,“ doplnil svojho brata Jasper.

„Kvôli tomu sme tu,“ ozval sa Emmett.

„Nemusíme sa obávať? Čo sa deje?“ spýtal sa Jacob už druhýkrát tú istú otázku. Zachvátila ho panika. Nevedel, prečo mu odmietajú odpovedať na jednoduchú otázku, ktorú im položil.

„Nemusíte. Sme tu, pretože nutne potrebujeme vylúčiť všetky možnosti.“ Aké možnosti? Jacob sa začal zamotávať a to ešte nevysvetlili dôvod ich príchodu.

„Nerozumiem.“

„Existujú okrem vás Quileutov aj iné kmene, ktoré dokážu meniť svoju podobu a ktoré sú, samozrejme, našimi prirodzenými nepriateľmi?“ spýtal sa ho Jasper

„V blízkosti žijú rôzne kmene, no nepočuli sme, teda aspoň nevieme, že majú rovnaký problém, ako máme my v LaPush,“ zarazene mu odpovedal Jacob. Nerozumel, kvôli čomu sa pýtajú na podobné kmene ako sú oni. Bol si vedomý jedného. Cullenovci majú problém, a to obrovský. Hrozí im niečo závažné?

„Trafil si,“ zašepkal Edward. Jacob prekvapene nadvihol obočie.

„Od podobných ako sme my?“

„Nevieme. Nemysleli sme však kmene v okolí alebo zo vzdialenejšej oblati.“

„Koho potom?“

„Európu, Rumunsko. Hovorí sa, že Transylváania je kolískou nášho života. Preto predpokladáme, že práve tam by rovnako mohla byť kolíska vášho génu,“ vysvetľoval Edward. Nemuslea to byť pravda. Dávno vedeli, že praví vlkodlaci, deti mesiaca, sú minulosťou. Potrebujú poznať všetky možnosti. Prísť na to, prečo Alice nič nevidí. Ona sa za zmiznutie ich brata nenávidela. Tvrdila, že je to jej vina. Dokonca ani Jasper ju nedokázal presvedčiť o opaku.

„Neviem, skutočne neviem. Pohľadám v starých knihách, spýtam sa otca.“ Čím ďalej, tým viac nerozumel dôvodu, kvôli čomu potrebujú takéto informácie. Museli sa do niečoho zapliesť a teraz im hrozí nebezpečenstvo. Neexistuje žiadne iné vysvetlenie.

„Ozvem sa, keď budem niečo vedieť. Ostanete vo Forks alebo... ?“

„Zatiaľ neviem, ako dlho tu pobudneme. Všetko závisí od informácií, ktoré nám poskytneš, a samozrejme od rozhodnutia Carlisla s Annie.“

Už odchádzali, keď sa Edward obrátil.

„Jacob?“

„Áno?“

„Ďakujem za všetko.“ Apoň týmito slovami sa mohol Edward odvďačiť chlapcovi, ktorý sa vzdal milovanej ženy. Našťastie, ako sa nekôr ukázalo, poslúžilo to na dobrú vec. Jacob stretol ženu, ktorá celkom oslepila jeho srdce.

„Nestojí to za reč.“ Edward sa usmial.

„Uvidíme sa.“

Rozlúčili sa a nasadli späť do auta. Cestou k domu premýšľali o mnohých veciach. Trápili sa. Chceli byť silní, chceli by oporou rodičom, ktorí celý únos a záležitosť s Rumunmi znášali najťažšie.

„Ako sa má?“ spýtal sa Edward Carlisla, len čo vošli do domu. Carlisle pomaly zišiel dolu schodmi a unavene si sadol. Hlavu si oprel o zábradlie.

„Spí. Konečne zaspala.“

 

♦♦♦♦♦

 

Už som si mohol zvyknúť na ťaživý vzduch sprevádzaný omamnou vôňou. Za posledných pár dní sa mi to už stalo niekoľkokrát. Bol som naivný, keď som si myslel, že ma nechajú pri vedomí. Nemohol som sledovať, kam ma vlečú. Nemať žiadne informácie ma už frustrovalo. A sledovať čas bolo len mojím zbožným želaním.

Aspoň môj nový príbytok, ako ho tak môžem nazvať, je oveľa útulnejší ako ten predtým. Ono to dokonca vyzeralo ako schopná izba s oknami. Na moje poľutovanie, zamrežovanými a zakrytými doskami. Mäkká, dokonca páperová, posteľ zaberala väčšinu miesta v izbe. Podlahu zakrýval huňatý koberec. Keby sa zariadila, mohlo by dôjsť k tomu, že si ju pomýlim s apartmánom pre prezidenta v niektorom z prepychových hotelov.

Keby bola možnosť, nikdy by som sa nenachádzal v prekliatej situácii, akou je táto. Podišiel som k dverám a natiahol sa za kľučkou. Nezmysel, ale čo ak predsa? Opatrne som pohol kľučkou. Nemožné. Dvere sa otvorili!

Trvalo mi minútu, kým som sa spamätal zo šoku. Oni ma nezamkli! Ako je to možné? Celá situácia mohla byť pascou. Kvôli komu ju plánovali? Som v hniezde plného včiel. Nie je možné, aby som unikol. Aj najmenší pohyb môže zburcovať celý úľ a prebudiť kráľovnú. V tomto prípade rumunských vládcov, čo ja nemám za potrebu.

Poobzeral som sa, či je čistý vzduch. Dlhá chodba bola prekvapivo prázdna. Začínal som sa znepokojovať, no zároveň ma okolité ticho záhadným spôsobom upokojovalo. Nesmiem zabudnúť, kde som. Nemôžem si dovoliť, aby som sa podvolil.

V diaľke som zbadal otvorené dvere. Bola tam. Stála oproti rovnako zadebnenému oknu, ako som mal ja. Čo to má znamenať? Keby som na vlastné oči nevidel všetky jej skutky, bol by som si pomyslel, že aj ona je väzňom.

„Čo ťa trápi?“ spýtala sa. Vošiel som dnu a podišiel k nej. Zapozeral som sa na dosky. Medzi nimi bola malá škáročka, ktorá do vnútra izby vpustila tenký slnečný lúč. Celá jej dlaň žiarila. Vnárala ju a vzďaľovala od svetelného bodu v miestnosti. Zabávala sa!

„V poslednej dobe mnoho vecí,“ odpovedal som jej na otázku. Smutne sa usmiala.

„Nie si jediný. Táto hra sa musí ukončiť víťazstvom jedných a prehrou druhých. Vo vojne je to pravidlom. Nikto sa však nepozerá na obete.“ Rozprávala, ako keby ona bola obeťou. Chrobákom, ktorého každý človek zašliapne, pretože je slabý a nedokáže sa sám ubrániť.

„Vo vojne. Lenže toto nie je vojna. Keby bola, druhá strana by reagovala a neostala pasívne ležať a čakať, čo sa ešte udeje, len aby uchránili svoju moc. Je to len obyčajná hra, kto dlhšie vydrží nemrkať,“ poznamenal som.

„Nie je to len hra. Tento stav je iba dlho potlačovaná zúrivosť. Právoplatná pomsta!“

„Právoplatná pomsta?“

„Áno, Volturiovci neprávom zastali svoje miesto!“ Samozrejme, chyba je len na jednej strane a oni sa zabudli pozrieť do vlastného hniezda.

„Neprávom? Pokiaľ viem, Volturiovci vládli dávno pred Rumunmi.“

„Mali svoje miesto. Kvôli čomu prišli do Rumunska a prevrátili krajinu na svoj breh?“

Chceli poriadok, všade! Ako by to bolo, riadiť celý svet okrem jedinej krajiny na svete?“ Začala krútiť hlavou. Ani jeden z nás nechcel súhlasiť s názorom toho druhého. Hádka nikam neviedla. Každý si obraňoval vlastnú pravdu, ktorú poznal len z jedného uhla pohľadu.

„Nie je to len o tom, kto má stáť na najvyššom poste v našom svete.“

„O čo teda ide?“

„Tvoja matka!“ zvolala. Pozrela sa na mňa a čakal, kedy prídem na tok jej myšlienok. Mama. Na po človek, na pol upír. Nepatrí ani do jedného sveta. V oboch je však vážená a rešpektovaná. Nerozumel som, čo tým chcela povedať.

„Nemala by existovať,“ začala vysvetľovať. „Teda, nie ako dedička trónu. Samotný vládca porušil najdôležitejší zákon.“ Prijali ju, všetci ju prijali na poste, ktorý je náležite patrí.

„Starý otec neporušil zákon. Dopočul sa o polovičných a chcel to vyskúšať. Chcel získať dediča a dať svojej manželke dieťa. Mama je akýmsi pokusom,“ povedal som právoplatnú verziu. Nikto sa nesmie dozvedieť skutočnú verziu. Dokonca ani ja ju celú nepoznám, len viem, že sa starý otec zaľúbil a chcel opustiť Sulpiciu. Bohužiaľ, všetko dopadlo celkom inak.

Prikývla. Mlčali sme. Obaja sme sa vnorili do vlastných úvah. Moje sa začínali na keby a končili – bolo by to celkom inak.

„Skutočne ide len o to, kto dodržiava zákony?“ spýtal som sa.

„Nie. Aj moji páni obišli niekoľko pravidiel. Nedokážu sa povzniesť nad prehrou a využívajú všetky možné prostriedky.“ Nemusela mi to rozprávať. Túto skutočnosť som okúsil na vlastnej koži. Inak by som nebol v ich rukách.

„Ako chcú dosiahnuť pád celej voturiovskej vlády?“ spýtal som sa otázku, ktorá od samého začiatku, ako som tu, gniavila moje vnútro.

„Ja len plním príkazy. Musím,“ povedala zúfalo. Znovu som sa poobzeral po izbe. Bola na vlas rovnaká, ako moja. Je väzňom alebo sluhom?

„Mal by si sa vrátiť do izby,“ povedala. Uvedomil som si, že mi prezradila viac, ako chcela. Či už o Rumunoch alebo o sebe. O svojich pocitoch a myšlienkach.

Aj napriek tomu, že patrí do nepriateľského tábora, derie sa mi pod kožu. Prvotná posadnutosť sa menila v niečo obrovské. Slová mám rád sa pretvárali do slov oveľa hlbších a váženejších. Nesmiem podľahnúť a opäť padnúť na tvrdú zem.

„Iste,“ povedal som zmierene. Vedel som, že sa už neprešmyknem.

Neviem, čo si mám myslieť. Nič nie je také, ako sa zdá. Istota niekam utiekla a na jej miesto nastúpil zmätok.

„Vitaj v novom domove,“ sarkasticky poznamenala vo dverách mojej izby, ku ktorým ma mlčky odprevadila.

„Farrah...“ Nenechala ma dohovoriť. Zatvorila dvere a tentoraz ich zamkla.

Domov. To určite! Prikročil som k oknu. Medzi doskami nebola žiadna diera. Žiadne svetlo, žiadna sloboda. Vitaj v pekle!

Prechádzal som sa po izbe. Ani táto činnosť mi nezabránila v tom, aby moja myseľ bola prázdna a nedokázala na čokoľvek myslieť. Práve naopak. Myšlienky, spomienky a hlavne jej slová sa prekrikovali jedna cez druhú. Záhady okolo mňa krúžili ako supy nad svojimi obeťami. Každá bitka ich prináša. Čo ešte musím podstúpiť, aby konečne tento zmätok, toto peklo skončilo?

Namiesto nepokoja a strachu sa konečne dostavila zlosť. Zúril som na každého. Na starého otca, za to, že ešte nič nepodnikol a musím tu ostať a nevedieť, čo bude o ďalšiu hodinu. Na Rumunov, pretože nevedia pochopiť svoje miesto, na Farrah, ktorá ma každým pohybom, činom mätie. Na rodinu, ktorá ma nezastavila a hlavne na seba, že som sa chytil na dobre pripravený háčik. Nevládzem. Už mám skutočne všetkého dosť!

Prikročil som k oknu a začal si vybíjať zlosť a beznádej. Čo na tom, že si ubližujem?

 

 


nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

nikolka

2)  nikolka (29.08.2011 20:54)

:D Ďakujem

HMR

1)  HMR (29.08.2011 00:27)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward - EC promo