Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

24. kapitola - Aké je zobudiť sa ráno po vášnivej noci? A aké je to, keď sa obeť stretne so svojim vrahom? Tak na tieto otázky sa budem snažiť odpovedať v najbližších kapitolách... Myslím, že už bude na čase.

Rosalie


Chodila som po izbe ako fúria. Nikde som nebola schopná zotrvať ani niekoľko minút. Takto som chvíľu sedela v kresle, v ktorom si rada čítam, no tentoraz som nebola schopná otočiť ani len stránku. Tak som radšej vstala a... nohy ma viedli k oknu. Partia robotníkov už bola dávno preč, no keď som zatvorila oči, videla som ho. Ako keby stál predo mnou. Ako keby... bolo to zvláštne.


Keď som oči opäť otvorila, do tváre ma udrela realita. Emmett ma nechce a ja si za pár týždňov budem brať Roycea. Hysterický smiech popretkávaný boľavými slzami na seba nenechal dlho čakať. V rukách som držala knihu, vlastne som ju zvierala tak pevne, až som mala takmer úplne zbelené hánky na ruke. Bol to akýsi zvláštny druh kŕču. Vedela som, že ak teraz povolím svaly, rozpadnem sa úplne celá a už ma nikto a nič viac neudrží pokope. Na krajíčku s plačom som sa zhlboka nadýchla a radšej odstúpila od toho zradného obloka. Len čo mi rozodieralo dušu ako črepina z rozbitej fľaše svojim výhľadom. Prázdnym, ako moja náruč.


Ukročila som dva kroky vzad, no stále som sa cítila rovnako – sama. Objala som samú seba okolo pliec, knihu som stále držala rovnako kŕčovito. Mala som chuť rozbehnúť sa a utekať. Bolo mi jedno kam. Nechcená, nemilovaná, čo ma už len môže v živote horšieho postretnúť?!


Akýsi vnútorný hlas ma varoval, že sa týmito myšlienkami iba bohapusto rúham. Že môj život nie je až tak zlý, ako si ho vykresľujem, no ja som v ňom nedokázala nájsť ani jedno jediné pozitívum.


Po líci mi skĺzla prvá slza. Razila si cestu k brade, gravitácia s ňou robila svoje. Nakoniec som našla silu pohnúť rukou – tou voľnou – a zotrieť si ju. V tej chvíli som si pripadala ako ten najväčší nevďačník. Kto som, aby som nadávala na svoj perfektný život? Mám kde spať, mám čo jesť, mám všetko, na čo si len pomyslím, až na zopár drobností... lásku, nehu, túžbu... a šťastie...


* * *


Alice


Mierila som do svojej izby, keď som ju tu po prvý raz zbadala. Bola drobná, len o málo vyššia než ja a bola nádherná. Olivová pleť, čierne lesklé rovné vlasy voľne splývavé okolo tváre, za ktorú by umelci vraždili. Jej krása doslova vyrážala dych. Myslím, že ak by som nebola bývala zastala, ani by si ma nevšimla. Nie, že by práve zmiernila svoje tempo, možno až príliš rýchle na tak drobnú osobu, ale podľa mňa by ma inak vôbec nezaznamenala. Takto sa na mňa dívala, upierala do mojej tváre dve čierne, takmer bezodné studne a keď prechádzala bezprostredne okolo mňa, neušlo mi, že sa za mnou dokonca obzrela. Asi som poriadne domýšľavá, no dala by som aj ruku do ohňa za to, že sa ešte určite stretneme... Vedela som to.


Napriek tomu, že som jej pohľad cítila medzi lopatkami ešte hodnú chvíľu, pokračovala som v zdanlivom pokoji ku svojej izbe. Kvôli tomu, ako ma táto olivová kráska rozrušila, mi takmer ušlo, že sa spoza rohu ku mne blížia čiesi kroky.

V sanatóriu je dnes nejako rušno, pomyslela som si trochu podráždene a snažila som sa nemračiť sa. Vedela som, že John nemá rád, keď som smutná, či rovno nahnevaná. Nikdy mi to nepovedal do očí. On by to nikdy neurobil. Prezradila ho vráska, ktorá sa mu objavila na čele vždy, keď ho niečo znepokojovalo – ako napríklad moja melanchólia či zlosť.


Opäť sa raz moje myšlienky rozutekali ako stádo splašených kôz. Ale keď spoza rohu vyšla mne veľmi dobre známa Johnova postava, starosti urobili jednoduché puf a mne svietil na tvári široký šťastný úsmev. Áno, John mal na mňa takýto účinok. Od toho dňa sme viac o tom neohovorili. Ja som na jednej strane aj tak o jeho citoch tak povediac dávno vedela – skôr som ich tak nejako tušila – no na tej druhej, bez nich, bez Johna, by som tu neprežila ani sekundu. Umrela by som zaživa.


Nepozdravil ma. Zadíval sa mi do očí a opätoval mi úsmev.


„Hľadal som ťa...“ Napriahol ruku priamo predo mňa, takže stačilo, keď sa ho už len dotknem.


„Našiel si ma...“ Moje slová mali viac významov. Ten prvý bol zjavný. Odpoveď, či skôr potvrdenie jeho slov. No ten druhý... to bolo čosi medzi nami.


„Poď, mám plán, keď ti ho nepoviem dnes, určite prasknem!“ zveličoval so smiechom.


Úsmev sa Johnovi ozaj hodil a ten u neho nevídala veru často.


Potom ma už iba za sebou vliekol ako takú štandardu vlajúcu vo vetre a za nami zostával iba môj, rukávom tlmený, smiech.


* * *


Jasper


Zúril som. Ešte včera večer mi sľúbila, že sa na neho vykašle. Rozprávali sme sa o New Yorku. Myslel som... dúfal som... Už som mal ozaj toho zabíjania plné zuby. Nezniesol by som pocit, že ona...


Zaťal som päsť až mi zbeleli kĺby a medzi prstami mi zašušťal papier. Našiel som ho ležať vedľa seba na vankúši. Ani som ho nemusel čítať, vedel som čo tam je. Rozhodla sa. Dala prednosť Arovi pred niečím, čo mohlo byť našou budúcnosťou. Malo mi to napadnúť už keď som videl tú jej neukojenú zlosť. Lenže ja som to nechcel vidieť. Nechcel som mať tú poondenú pravdu!


Papierová guľa vletela kamsi až pod skriňu a ja, zase do svojich nohavíc. Obliekol som sa takmer v rekordnom čase. Myslím, že takto rýchlo som z nejakého miesta utekal len pred žiarlivým manželom a to tuším asi iba dva razy v mojom živote. Tentoraz ma však naháňalo čosi, čo bolo omnoho nebezpečnejšie, než je nejaký pupkatý paroháč. Ale aj tak som vedel, že pred svedomím utiecť nemám ani len tú najmenšiu šancu.


* * *


Irina


Mohla by som si klamať, že dnešná noc sa nestala, ale aj tak by to ničomu neprospelo. Netušila som, čo sa týmto medzi nami dvomi zmenilo, ani čo to bude ešte pre nás v budúcnosti znamenať. Ležala som vo vlastnej posteli s chlapom, ktorý bol dlhé roky mojim najlepším priateľom, jedinou vŕbou a spoľahlivým záchranným kolesom. Je možné, že som si nevšimla, že... ?


Tuho som zažmúrila oči a snažila sa o čo najmenší pohyb. Felix ešte stále spal a kým som sama vo vlastnej duši nemala jasno, nechcela som ho rušiť, zatiaľ čo on, svojou prítomnosťou, moje kruhy rušil poriadne. Kopíroval ma celú svojim telom. Nebolo možné nevnímať jeho pokožku. Bola tak horúca a zamatová a ja som sa hnevala sama na seba, že ani v tejto chvíli nie som schopná prestať myslieť na to, či táto noc nebola chyba. Na otázky -  či som si mohla nejako pomôcť... alebo či som niečomu z toho, čo sa dnes v noci stalo, bola schopná zabrániť – som si nedokázala ani v najmenšom odpovedať a už sa mi natískali nové. Ak by nám to vyšlo, bol by to úžasné, alebo nie? Hádam ešte nikdy som nemala tak neuveriteľne zmätené myšlienky a asi ešte nikdy som sa nebála dúfať tak veľmi ako teraz.


Úplne mi ušlo, že hlboký, rytmický dych, čo mi v pravidelných intervaloch ovieval jediné miestečko na krku, ustal. Zízala som pred seba, na jedno jediné miesto v strope, no na nič konkrétne som sa nedívala. Myšlienky úplne zaplašili moju ostražitosť a otupili jej ostré hrany.


„Ahoj,“ zašepkal a aj keď som radšej zatvorila oči, jeho úsmev som aj napriek tomu videla. Neodpustila som si čisto pubertálnu grimasu a započúvala som sa tentoraz do hlasného, pobaveného smiechu, ktorý sa Felixovi rinul z úst.


Spod periny vytiahol ruku, doteraz zakrytú len do polky ramena a mučivo pomalým pohybom, akoby som bola plaché zviera, ktoré nechce prudkým pohybom vydesiť, ju posúval k môjmu ramenu. Z miesta, kde sa ma dotkol bruškami prstov, aby ma pohladil po pokožke, som mala husiu kožu. Hádam po celom tele.


„To mi ani nepovieš  obyčajné ahoj?“ Dobral si ma pobavene a oprel sa zboku o lakeť. Mierne sa ku mne naklonil, takže to chvíľu vyzeralo, že dostanem rannú pusu na líce, ale potom hlavu stočil a pobozkal ma na nahé rameno. Bol to len letmý bozk. Horko-ťažko sa ma dotkol svojimi perami. Bolo to celé tak... intímne.


Tak protichodné pocity som hádam ešte nezažila. Okraj periny, ktorú som si napevno zasekla pod pazuchami hneď, ako som sa prebudila, mi na dekolte vytvoril pevnú hrádzu, za ktorú sa moje poprsie nemalo najmenšiu šancu „preliať“.  Tá pusa, jeho uvoľnený ranný úsmev,  a vlastne celé jeho chovanie bolo tak lákavé. Ohromne bezprostredné. Bolo to čosi, čo som už dávno nezažila. Vlastne som to nezažila nikdy. Ani s Nathanom. Po noci strávenej s ním, som bola síce šťastná, ale už vtedy som vedela, že mi niečo v našom vzťahu chýba. Myslím, že som od začiatku vedela, že Nathan so mnou nikdy nezostane. S Felixom to bolo iné.


„Takže nie?“ O jeden stupeň smutnejší hlas ma donútil otočiť k nemu hlavu, čo tak tvrdohlavo premýšľala práve v tej najnevhodnejšej chvíli.


Vyzeral... úžasne. Na hlave mal hádam to najpríťažlivejšie vrabčie hniezdo, aké som kedy videla, línia mocného krku ma lákala ho ochutnať. Úsmev mu z tváre nezišiel, no ten pohľad, bolo v ňom čosi, nie, jeho oči boli vážne. Myslím, že musel vedieť, že som úplne vedľa z nášho nočného správania a pravdepodobne mal rovnaké pocity. On sa však, na rozdiel odo mňa, evidentne nebál strachu z neúspechu čeliť.


„Ahoj.“ Dostala som nakoniec zo seba a jeho to pobavilo. Možno môj výraz a možno iba moja ustrašená reakcia.


Potriasol hlavou, a hoci sa zdržal komentára, nepochybovala som, že mal práve v tejto chvíli niečo štipľavé na jazyku. Miesto toho sa s žuchnutím spustil do vankúša a nechal ma pozorovať jemne rašiace strnisko na jeho tvári.


Vyštverala som sa na lakte bez toho, aby sa mi prikrývka oslobodila spod pazúch a nespokojne som si odfrkla.


„Felix...“ chcela som sa ho opýtať, čo má za problém, či sa niečo sa stalo, alebo či nejestvuje niečo,  čokoľvek, čo by mi pomohlo sa v tejto situácii zorientovať, ale prerušil ma trochu ostrejším „pšššt“ a pritisnutým ukazováčikom na pery. Tým pritiahol moju pozornosť  ku svojim ústam. Netuším, či to bolo zámerné. Nedíval sa na mňa. Po celý čas bol otočený ku mne z profilu, takže nemohol  vidieť ako sa tvárim.


Bez akéhokoľvek varovania som sa mu zložila na prsiach. Podoprela som si bradu o jeho hrudník, až ma na nej šteklili jeho chĺpky a ruku som položila tak, že siahala lakťom až k jeho pevnému bruchu. Snažila som sa vystrúhať čo možno najnaštvanejší výraz. Odrazu som mala chuť byť zase mladá a bezstarostná dievčina. Provokovať ho, nechať sa hýčkať a vôbec, užívať si všetko, čo sa deje.


Felix moju snahu úžasne ignoroval a miesto toho mu zvedavosťou poskočilo obočie o dobré dve čísla.


„Si v pohode?“ opýtal sa.


„Jasné!“ Nasledovala moja až príliš rýchla odpoveď, sprevádzaná pokusom o prikyvovanie.


Felix sa zhlboka nadýchol a mne v hlave zaznel alarm, silný ako lodná siréna.

„A my dvaja... sme tiež v pohode?“ Nesmelo a riadne nervózne si zahryzol do spodnej pery.


Netušila som, aká je správna odpoveď. Vedela som len to, že sa mi páčilo, ako sa ma v noci dotýkal. S úplnou istotou som vedela aj to, že skutočnosť, že sa zobudil vedľa mňa ma síce vystrašilo na smrť, no na druhej strane, možno to, čo ma tak strašne vystrašilo, bol pocit, že je v mojej posteli práve on. A chcela som opäť cítiť jeho pery.


„Myslím, že sme...“


* * *


Jasper


Našiel som ho až v tretej krčme, ktorú udal ako typ, kde ho môžem v prípade potreby nájsť. Šťastie evidentne odo mňa neodvrátilo svoju tvár, lebo bol aj pri zmysloch.


Nahrnul som sa k jeho stolu ako veľká voda, jediným šmahom ruky som si objednal – v tej chvíli mi bolo jedno čo mi donesú, hlavne že to bude mať účinok. Len toľko k „svätej“ prohibícii.


„Povedz mi všetko, čo vieš o Irine Beaufortovej!“ vypálil som na neho ako z dela.


Janksova tvár, ešte pred chvíľou plná zubatých úsmevov, potemnela. Zachmúrené obočie tvorilo jednu chlpatú  húsenicu.


„Načo to chceš vedieť?“ Taktiež jeho hlas ochladol.


„Maríja...“ zarazil som sa. „ Aro...“  Ani jeden zo začiatkov nebol ten správny.


Jenks trpezlivo čakal, či to neskúsim znovu. Zhlboka som sa nadýchol , napočítal do päť a pomaly som zo seba zase vzduch vypúšťal.


„Aro, chcel po Maríi istú službu, posiela ju do jedného snobského sanatória,“ vysvetľoval som mu so zvláštnym dôrazom na slove služba. „Nie som si istý, ale myslím, že sa to nejako Iriny Beaufortovej, takže, potrebujem vedieť všetko, čo o nej vieš.“


Jenks si prešiel frustrovane dlaňou po čele a prsty zasekol do vlasov.


„Nesmiem. Je klientka, pochop!“ Uhýbal predo mnou pohľadom.


Jeho pozornosť som si vynútil rozzúreným tresnutím  päste o dosku stola.


„Do čerta, Jenks, zobuď sa! Nebavíme sa tu o lakovaní nechtov!“ V krčme plnej očí a uší som nemohol byť konkrétnejší, no on stále mlčal.


Bez slova vstal a pustil sa ku dverám.


„Poď,“ vyzval ma, keď som neveriacky sledoval, čo robí. „Tu to predsa riešiť nemôžeme, to uznáš aj sám, nie?“ Rozhodil naštvane a tak trochu vyčítavo rukami a potom proste vyšiel. V tej chvíli sa tam objavilo moje pitie. Bolo mi jedno, čo mi vypáli dieru do žalúdka. Kopol som do seba zlatohnedú tekutinu, čo chutila pomaly ako terpentín, na stôl som položil prachy a ponáhľal som sa za Jenksom.


Nečakal ma, rovno niekam vyrazil, ale stále mi dával možnosť, nech ho dobehnem. Trochu som pobehol a až teraz som zistil, že je vonku ozaj pekelná zima. Pritiahol som si oba límce  a držal som ich tak, aby mi nefúkalo za krk.


„Kam ideme?“ Od úst mi stúpala para.


„Uvidíš.“ Odpovedal.


Voľnou rukou som ho zdrapil za lakeť a tým som ho donútil zastať.


„Počúval si, čo som ti vo vnútri hovoril?“ Ignoroval som krehké obláčiky, ale nevedomosť v ktorej ma držal nie. Už minimálne pred piatimi krokmi sa z nej stala zúrivosť.


Sledoval som Janksove prísne stiahnuté ústa.


„Vieš kto som, teda, čo robím. A vieš aj pre koho momentálne robím,“ začal, no keďže som bol naštvaný a myslel som, že tadiaľto cesta nevedie, hrubo som ho prerušil.


„No a? Čo to má spoločné s Maríou?“


„Veľa, Jazz, až príliš.“ Otočil sa a pokračoval vo svojej rýchlej chôdzi. Chvíľu som tam len tak stál a rozdýchaval skutočnosť, že mi teraz pravdepodobne nemieni viac povedať, no zvedavosť je silnejšia.


„Čakaj!“ zavolal som na neho. „Kam to vlastne ideme?“ Ešte to vo mne bublalo, no už som bol predsa len pokojnejší.


Jenks po mne švihol rýchlym pohľadom.


„K Madam Irine.“


To ma prekvapilo. Až tak, že som opäť zastal. Jenks to zaregistroval až po niekoľkých krokoch, otočil sa a so zamračeným výrazom nespokojne mľaskol.


„Ak budeš stále zastavovať, nikdy tam neprídeme! Švihni si, stavím sa, že nemáme veľa času.“


„Veľa času na čo?“ Rozhodol som sa, že CHCEM nejaké informácie a že ich z neho aj vydolujem.


„Proste nemáme a bodka! Nefilozofuj a šlap!“ Uháňal ako o život.


„Tak mi aspoň povedz o čo ide. Nie som rád, ak som niekde za blbca.“


Zastavil a otočil sa ku mne čelom. Netrpezlivo vzdychol.


„Ak ti to pomôže, nie, ani ja neviem, o čo tu ide. Teda, nie celkom. Ale môj nos,“ pobrnkal si ukazovákom po zmrznutom, načervenavom nose, „hovorí, že správa s ktorou si prišiel, je pre Madam Irinu strategická.“


Aj napriek tej príšernej zvedavosti, som si povedal, že ešte chvíľu v „sladkej“ nevedomosti vydržím.


* * *


Emmett


Šiel som práve po chodbe, keď ktosi zaklopal. S otráveným výrazom a tichým mrmlaním si popod nos, že nie som vrátnik, som sa doplahočil ku dverám a otvoril. Za nimi stáli dvaja polozmrznutí chlapi.


„Mám dôležité informácie pre Madam Beaufortovú,“ povedal jeden z nich a vyzeral, že sa chce čo najskôr dostať dnu. Ten druhý sa, naopak, snažil splynúť s ovzduším. Byť čo najviac nenápadný, čo mu samozrejme nevyšlo.


„Poďte dnu.“ Naznačil som im nech vojdú a ukázal smer do salónika. Bola to taká neutrálna pôda, kde som ich mohol nechať aj osamote.


„Povedzte jej, že som tu a že mám pre ňu veľmi dôležité správy. Som Jenks., J. Jenks,“ povedal ten, čo ako jediný z dvojice doteraz hovoril.


Prikývol som. To meno som už od Felixa počul. Bolo to to súkromné očko, čo makalo pre Irinu.


„Niekto po vás príde.“ Môj prvotne ostrý ranný tón trochu zmäkol, keď som zistil o koho ide.


Chlapík menom Janks s vďakou prikývol.


* * *


Prihnal som sa k Irininým dverám ako veľká voda. Zaklopal som a miesto vyčkávania som proste vošiel. Za normálnych okolností už bývala dávno na nohách a zízala do tých svojich účtovných kníh, lenže tentoraz som ju sediacu za stolom nenašiel. Automaticky som pohľadom prepátral celú miestnosť a takmer mi zabehlo, keď na mňa z postele zízali dva páry očí.


Po prvý raz som videl Irinu červenať sa. Felix pre zmenu naštvane zavrčal a snažil sa vytiahnuť prikrývku Irine cez nahé ramená.


„Nikto ťa neučil slušnosti?!“ vyštekol a zatlačil Irinu do perín, pričom svojim vlastným telom zamedzil môjmu zvedavému pohľadu.


„Pardón, ja len... je tu Jenks a má nejaké správy,“ vykoktal som zo seba a rýchlou otočkou som mienil vystreliť z izby skôr než ma Felix zavraždí pohľadom.


„Počkaj!“ Zastavil ma Irinin náhly tón.


Inštinktívne som sa obrátil, no keď som videl, ako sa snaží vymotať z prikrývky a bojuje s Felixovými silnými rukami, okamžite som uhol pohľadom a dúfal, že sa nečervenám ako slečinka.


„Pusť ma, Felix, pochybujem, že Emmett ešte nikdy nahú ženskú nevidel! Kde je teraz?“ Tá posledná veta evidentne patrila mne.


„V salóniku, sú tam obaja,“ vyhŕkol som stále s decentne sklopeným pohľadom.


„Obaja?“


„Priviedol zo sebou ešte jedného chlapa. Mlel čosi o informáciách. Nečakal som a hneď som šiel za tebou.“


„Urobil si dobre. Počkaj s nimi u mňa v kancelárii, my s Felixom prídeme za chvíľu.“ Zavelila svoje inštrukcie ako správna šéfka.


„... a ďakujem.“


Dovolil som si krátky pohľad a ešte kratší úsmev skôr, než som z tej dusnej atmosféry vypadol.



Zhrnutie

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

12)  Empress (09.05.2012 00:44)

Tej Rosalie je mi fakt ľúto:( :(
Irinine a Felixove posexové ráno nemalo chybu
Nikuš, veľmi podarený dielik, napokon, ako vždy

Twilly

11)  Twilly (02.05.2012 23:05)

Ne, jsem těsně před umdlením a zamilovaně zírám na tvůj koment, zlato

Cathlin

10)  Cathlin (02.05.2012 22:54)

Ale prosímtě! Ty máš teď skákat, jásat, radovat se! A právem... :)

Twilly

9)  Twilly (02.05.2012 22:33)

Rudá, jsem fakt rudá i na pr*eli, milášku

Cathlin

8)  Cathlin (02.05.2012 22:26)

Tedy, twilly, to se snad ani nedá okomentovat.
Ta úvodní scéna, kde Rosalie vypisuje své pocity, to bylo tak přesné, povedené, vtahující...
A potom chvíle, kdy Alice uviděla svého vraha, jak říkáš v perexu. Kdo by byl řekl, že to může být takovéhle! Překvapivé, mrazící, když my víme a ona ne... A kromě toho, jsem zvědavá na Johna. Zatím pro mě nemá moc tvář ani osobnost, ale předpokládám, že to ještě bude, až přijde velké finále!
A pak Irina a Felix! Parádní! Irina a takové šílené rozpaky, zmatek! Nepředstavitelné, ale tobě se to povedlo vykreslit.
A nakonec Jasper, jednající, zase u baru... :D
A naše trio E+I+F a jejich poněkud intimnější setkání... juj! Ach, ty představy, ale to sem asi nepatří. :D
A to si ani nepředstavuji, co všechno mi uniká!!! Jaké všechny souvislosti! Čist to s takovými přestávkami není zrovna prospěšné mé paměti....
A tahle věta: Papierová guľa vletela kamsi až pod skriňu a ja, zase do svojich nohavíc. To je parádní kousek.
Takže opět:

Twilly

7)  Twilly (01.05.2012 11:18)

Tak to byl téměř zásah!!!

HMR

6)  HMR (01.05.2012 11:06)

že by deratizér? promiň, to nešlo
otázka: kdy bylo "vynalezeno" lakování nehtů?
beru zpátky, prý je to 1917, tak to časově sedí http://cs.wikipedia.org/wiki/Lak_na_nehty

Twilly

5)  Twilly (01.05.2012 10:47)

Hani, i když mi neva číst SE, nikdy jsem ho nenapsala, což ovšem neznamená, že nedám těm svým postavám zabrat . Právě píšu vpašování Jazze, takže uvidíš, jakou to bude mít nakonec "vizualizaci". A co se krumpáčkovské týče, kdyby nebyla, asi bych se bála, že padá svět... tak dej, Čičinko :D

PS: odkdy se vlastně ptáš?

HMR

4)  HMR (01.05.2012 10:45)

hele, Twilluš, normálně to nedělám, nepřemlouvám autorky, ale nemohla bys alespoň v téhle povídce dopřát Rose klid... víš, jak to myslím... že by se třeba Emmett na poslední chvíli pochlapil a "zachránil" Rose včas mnó a Jazze propašujeme do Bohnic jako ošteřovatele nebo jako pacienta? asi ošetřovatele, že? jako pacienta by ho na ženské oddělení nepustili hele, mám i jednu krupáčkovskou, můžu?

Bosorka

3)  Bosorka (29.04.2012 21:03)

Já toho Jazze prostě zbožňuju...jakmile je tam jeho "part" tak se křením jako měsíček na hnoji. A to nemusí ani kouřit ani si hrát s nožem. ;)
Irina a Felix a jejich posexové ráno...majitelka bordelu v rozpacích mooooooooooooc hezké.

Lenka326

2)  Lenka326 (29.04.2012 19:01)

Začala jsem se bát. A ne o Alici, i když ta má svého kata hned vedle sebe, ale o Rosalii. O to, že se rouhá, že má tak strašný život. Protože o Royceovi víme své a tak nějak můžeme tušit, co se uděje. A co Emmett? Opravdu ji nechce?
Snad Jasper s J.Jenksem zasáhnou včas a nedojde k nejhoršímu. Potká se Alice s Jasperem????
No a na závěr nemůžu vynechat Irinu. Rozpaky, to jo, ale ona je zamilovaná jako puberťačka. A Felix je na tom stejně, tak doufám, že jim nějaký ostych nebo podobná blbina nezabrání v normálním vztahu. A Emmettek byl úžasný, pýřil se jak pivoňka, když našel svou šéfku v pelíšku s Felixem. Jsem ráda, že mezi tím vším napětím bylo i trochu toho vtipu.

Empress

1)  Empress (29.04.2012 17:33)

Mačičky moje milované, sľubujem, že si vás prečítam aj s predchádzajúcou kapitolou Hneď ako mi potomok večer upadne do ríše snov

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still