Sekce

Galerie

/gallery/MZ.png

23. kapitola - Hmmm, čo dnes dodať... snáď len: "Nevaž se, odvaž se...?!"


chich 18+

Edward


Bella už bola takmer ako tieň. Nedovolila nikomu, aby sa k nej priblížil. Ktokoľvek prekonal neviditeľnú hranicu približne jedného metra, musel sa pripraviť na nekontrolovateľný jakot a hysterický záchvat, kým sa zase vzdialenosť medzi ňou a tou osobou nezväčšila. Potom upadla do svojej zvyčajnej letargie.


Dokonca aj Carlisle mal problém ju poriadne vyšetriť. Vyzeralo to tak, že šok mal na jej psychiku hlbšie následky, než sme všetci predpokladali. Jesť bola ochotná vyslovene až po Esmeinom divadielku. Evidentne Bella nezniesla, ak druhý z akéhokoľvek dôvodu trpel, pretože sme zistili, že iba Esmein hraný hysterický záchvat ju zakaždým dokázal prinútiť jesť.


Nebola úplne mimo, ale mala problém s ľudskou blízkosťou. Nikto na ňu nesmel siahnuť, na to úzkostlivo dbala.


Keď už boli jej fyzické zranenia takmer zahojené a Charliemu Swanovi sa krátila dovolenka, ktorú si od nadriadených vymohol, nastal problém, čo s Bellou.

 

Ako keby sa niekto tam hore rozhodol vyslyšať moje myšlienky. Charlie bol na návšteve Belly a sedel u Carlislea. Nechcel som načúvať ich rozhovor, ale Bella mi ležala na srdci, rovnako ako jej pohodlie. Nechcel som, ale stalo sa.

V odraze vitríny, na ktorú som dovidel z chodby som videl ako Bellin otec sedel v kresle, čo sa týčilo pod oknom a slnečné lúče prechádzajúce sklom sa mu opierali do unaveného chrbta. Lakte oboch rúk sa zabárali do polstrovaných  opierok a v dlaniach sa mu usadila zmučená tvár. Takto, plný starostí, vyzeral o pár rokov starší, než v skutočnosti bol.


„... vôbec netuším, čo mám robiť.“ Naliehavosť v jeho hlase ma prinútila spomaliť, pretože pôvodne som mal v úmysle okolo Carlisleových dverí iba prejsť a pokračovať do záhrady.


„Nemôžem ju nechať v dome samú, ani opustiť svoju prácu.“ Charlieho hlas znel zúfalo.


Nevedomky som sa pritisol ku stene, popri ktorej som sa zakrádal ako zlodej. Asi tak meter od dverí som definitívne zastal. Stena bola chladná, studila ma od lopatiek až po driek a taktiež na temene hlavy. Zatvoril som oči a zaťal zuby, ale načúvať som neprestal. Spolu s mojim, na môj vkus až príliš hlasným dychom, som počúval ďalšie slová ich rozhovoru.


„Nepoznáte niekoho, koho by som mohol najať? Niekoho, komu dôverujete, doktor?“ Hlas sa náčelníkovi takmer triasol.


Nastalo ticho.


„Mám iný návrh, Charlie.“ K mojim ušiam doľahol zvuk odsúvajúcej sa stoličky. Mimovoľne som sa ešte viac natisol ku stene, hoci, ak by ktokoľvek vyšiel z dverí, nemohol by si ma nevšimnúť.


„Obaja sa zhodneme na tom, že Bellin stav nie je dobrý. Rád by som ju mal pod kontrolou i naďalej, ale v nemocnici by to nebolo pre ňu ani pokojné a už vôbec nie pohodlné. Preto mi napadlo nasledovné. Tento dom má niekoľko hosťovských izieb, ktoré sú momentálne nevyužité. S manželkou sme už dávnejšie rozmýšľali...“ Carlisle sa dramaticky odmlčal.


„Uvážte, či by Bella nemohla zostať tu. Mám personál a navyše moja žena sa dokáže o pacientov postarať. Svojho času mi robievala sestru, má na Bellu čas a urobí to rada. Som si tým istý.“


Ticho sa prehlbovalo.


Uvedomil som si, ako veľmi mi sa mi tento Carlisleov návrh pozdáva. Mať Bellu takto blízko, to bol hádam ako vymodlený sen. Pravda, nebola ešte v stave, kedy by ma bola schopná prijať, ale ja som veril, že hádam časom... Bol som odhodlaný urobiť aj nemožné, len aby zabudla na všetko zlé, čo jej James Brandon kedy urobil.



„Keď ja neviem,“ váhal náčelník. „Mám dojem, že to už po vás nemôžem chcieť. Za Bellinu liečbu ste odo mňa odmietli prijať čo i len cent a pochybujem, že vám ich ešte niekedy prijmete.“


Z miestnosti sa ozvalo nesúhlasné mľasknutie a prudký vdych, ktorým Carlisle vyjadril ostrý nesúhlas.


„Ja viem, ja viem, toto sme si už dávno vysvetlili...“ chlácholil ho rýchlo Charlie. Takto to ozaj vyzeralo, že práve spomenutý predmet diskusie už pred tým riešili. Ako poznám Carlislea a jeho zásady, ani náčelník Swan proti nemu nemal najmenšiu šancu.


„Neviem, ako sa vám raz za všetko odvďačím, doktor.“ Náčelníkov hlas niesol stopy rozochvených emócií.


„Nezmysel, Charlie! Nerobím nič, čo by neurobil druhý, keby vás poznal.“ Bola to lož. Nežili sme v takom svete v ktorom by bol ktokoľvek za kohokoľvek ochotný len tak položiť život... pomoc nebola automatická. Nikto ju nečakal a nikto ju ani nedával, až na Carlislea s Esme. Iných som ozaj nepoznal.


„Zariadim, prevoz Belly, aj jej najnutnejších vecí. Ak budete potrebovať pomoc so zabalením kufrov, stačí, ak dáte vedieť Esme. Som si istý, že rada zabezpečí potrebný personál, prípadne čokoľvek ostatné. Myslím, že bude pre Bellu vhodné, ak presťahujeme aj vás, Charlie. Vy dvaja by ste počas rekonvalescencie mali zostať spolu. Pripravíme vám vedľajšiu miestnosť, takže budete mať aj súkromie, aj Bellu na očiach, keď nebudete v práci.“ Carlisle oboznámil náčelníka s novým plánom.


Táto informácia mi tak trochu skrížila plány... Plány? Žiadne som predsa nemal, či hej? Každopádne, mať Bellu tak blízko... Už mi viac nič nemohlo skaziť deň.


Skôr než som si stihol uvedomiť, že zvuk čo počujem sú približujúce sa kroky, a ujsť z ich dosahu, z dverí sa vystrčila ruka a začala na mňa nenápadne kývať, aby som zmizol, skôr, než obaja vyjdú na chodbu.


Carlisle musel celú dobu vedieť, že ich počúvam.


Usmial som sa – čo iné som mohol – a čo možno najtichšie som cúval na koniec chodby, kde som sa ukryl za roh.


* * *



Jasper


Od tej chvíle, čo Aro aj so svojim sprievodom odišiel, ma Maríja strážila ako najväčší poklad. Samozrejme, vypočul som si svoje, jej hubovka, čo začala ešte za prítomnosti jej podareného bračeka, tak priam neskončila. Myslel som si, že som ju naštvanú už videl, ale až teraz som zistil, ako až veľmi sa môže jeden zmýliť. V našej biednej cimričke sa ochladilo. Ani prstík som nesmel na ňu vztiahnuť. Ničím sa mi ju nedarilo udobriť si ju. Netušil som, ako vrátiť späť to, čo som tak úžasne pohnojil.


„Ale neurobíš to?“


V hlave som mal iba toto jedno, odkedy sa mi ju podarilo dostať do postele. Viac-menej bol úspechu už iba to, že ma nevykopla von do mrazu. Ale bonus v podobe spoločnej postele...


„Čo?“ Natiahla sa lenivo ako spokojná šelma a pozrela na mňa spod mihalníc.


No dobre, podarilo sa mi jej náladu nakoniec zlomiť omnoho jednoduchšie, než som si sprvu myslel. Rozhodne to na úspech na začiatku tohto „udobrovacieho projektu“ nevyzeralo!


Dotkol som sa jej sálajúcej pokožky na lakti a hriešne pomaly som sa bruškami prstov prechádzal vyššie a vyššie, až som sa dostal k ramenu. Brušká prstov vymenila dlaň. Dotýkať sa jej bolo niečo neuveriteľné. Maríja bola ako krútiaca sa vretenica. Nádherná, ale vášnivo smrtiaca. Od prvej chvíle som podvedome čakal na jej osudné bodnutie.


Keď sa hrdelne zasmiala, zovrelo sa vo mne takmer všetko. Vrhol som sa k nej ako smädný ku kaluži s vodou. A presne tak mi bolo v tej chvíli úplne ukradnuté, či je voda čistá alebo špinavá, pretože jediné, čo ma trápilo, bol smäd.


* * *


„Neodpovedala si mi na otázku.“ Vrátil som sa po našom vzplanutí opäť na zem, no ešte stále som sa nevytratil z postele. Ležal som na chrbte, jednu ruku som mal pod hlavou a v druhej tenkú cigaru. Ak by sme neležali priamo pod oblokom, ktorým sa dnu vkrádalo modrobiele svetlo mesiaca, nevidel by som si ani na nos. Iba ak na oranžovú špičku tlejúceho konca cigary, keď som si z nej potiahol a vdýchol jej štipľavý dym, ktorý som tak miloval.


Maríja neležala. Sedela vedľa mňa. Na sebe nemala okrem dlhých havraních vlasov, rozprestretých po chrbte, nič. Prikrývka jej siahala do pása a ona si objímala ramenami skrčené nohy. Bradou sa opierala o kolená, zatiaľ čo pohľadom blúdila po hviezdnej noci.


„Na akú?“ Neotočila sa.


Chvíľu som sledoval jemnú líniu jej štíhleho chrbta a perlovú šnúru hrbolčekov stvorenú zo stavcov a odolával náhlemu pocitu dotknúť sa ich. Dotknúť sa jej. Je dokonalá, ale... Stále tu bolo akési ale, ktoré ma nútilo držať sa späť.


„Hovorím o tej službe pre Volturiho.“


Touto poznámkou som vstúpil na tenký ľad. O tom nebolo žiadnych pochýb. Maríja sprudka nasala vzduch nosom a doteraz uvoľnené ramená a diabolsky vzrušujúca šija stuhli.


„Mám na výber?“ Prehovorila po chvíli. Ale úplne ma prekvapilo, že to neznelo nabrúsene. Skôr unavene. Áno, prišlo mi, akoby bola tisícročná starena v tele mladej krásnej ženy. A každý rok jej nakladal na ramená ohromnú ťažobu.


„Vypadnime odtiaľto,“ navrhol som, hoci to bola iba čistá utópia.


Konečne sa obrátila mojim smerom. Sochár či maliar by túto jej pozíciu vyvažoval zlatom a básnik by zas živil svoju fantáziu celé desaťročie.


Smutný úsmev sa k nej, žiaľ, hodil. Viac než tá prchavá vášeň.


Zakrútila hlavou a potom... znovu si podoprela bradu o kolená.


„Nechcem, aby si mala na rukách krv, Maríja. Ty nie, počuješ?!“ Začínalo to vo mne poriadne vrieť a to sa ešte nič nedialo. Svojím spôsobom som očakával, že bude a to čoskoro.


Maríja sa zviezla a usadila sa ležmo vedľa mňa. Trochu ma mrzelo, že som stratil tak nádherný výhľad, ale pre tento typ rozhovoru to bolo asi najlepšie.


Mlčala a mňa to vytáčalo. Asi by som v tejto chvíli dal kráľovstvo za možnosť vidieť jej do hlavy.


Miesto odpovede zodvihla ruku a nežne, takmer mamičkovsky, mi uhládzala vlasy. Mal som tisíc chutí ju zastaviť, tú ruku jej schmatnúť a začať bozkávať každý jeden článok prsteníčka, prostredníčka a vlastne všetkých prstov, ale to by náš rozhovor vzal opäť skazu.


„Na to už je neskoro, Jazz, vieš? Irinu, tú prekliatu ženskú, čo som ťa prosila...“ Zatvorila oči a premáhala sa pokračovať ďalej. Svaly sa jej od námahy napínali na krku a vo vzduchu viseli slzy. Takúto som Maríju nepoznal.


Trochu zúfalo, s takou malou kvapkou hystérie, sa zasmiala. Vytiahla sa na lakeť a dívala sa mi priamo do očí. V tejto polohe hodnej modelky pre maliara bola nádherná. Olivová pleť, ako noc čierne oči, lesklý vodopád vlasov čo pretekal cez jej ramená....


Netrpezlivo som si potiahol ďalší šluk a pomaly som vypúšťal dym.


„Chcela som ju zabiť, Jasper. A stále chcem! Ale všetko sa to nakoniec nejako...  Krv na rukách už mám dávno, miláčik, ale pomsta dokonaná nebola a to ja veru zmením!“


V jedinej sekunde sa tie nádherné črty, čo som mal možnosť ešte pred chvíľou pozorovať, stiahli do nenávistnej grimasy, ktorá ma tak veľmi na nej desila. V tej chvíli  bolo v Maríi možné tušiť viac podobnosti s Arom, než by som si kedy trúfol myslieť.


Jej nenávisť nemala konca kraja. Nechápem, ako som sa mohol nechať takto oblafnúť jej zdanlivou krehkosťou. Takmer som ju začal ľutovať. Takmer...


Som absolútny blázon.


* * *


Irina


Ešte som spala, keď mi ktosi zaklopal na dvere. Trvalo mi iba niekoľko sekúnd, kým som bola schopná vyskočiť z postele a reagovať. Ku mne nemal nikto prístup, ani personál! Takže akokoľvek som bola ešte zajatá v ríši snov, cítila som niečo... nezvyčajné.


Kým som na seba hodila aspoň župan a spod postele vylovila zakopnuté papuče, ozvalo sa klopkanie ešte niekoľko krát. Moja reakcia bola okamžitá. Vyštekla som svoje „moment!“ a náhlila som sa, ako sa len najviac dalo. Žiaľ, stres, adrenalín a rozospatosť robili svoje a mne sa nedarilo poriadne ani len strčiť ruku do rukáva. Bola som jednoducho zúfalo pomalá a nešikovná.


Keď som už mala svoj boj so županom takmer vyhratý, prudkým pohybom a nevrlým „čo horí?!“ som si premeriavala Felixa. Práve sa chystal opäť zaklopať, už mal päsť zovretú a pripravenú k úderu, keď práve v tejto pozícii pri pohľade na Irinu úplne zamrzol. Či chcel a či nie, takmer okamžite sa mu nahrnula červeň do tváre, sánka poklesla a oči mali tendenciu vyskočiť z jamôk. Vyzeral smiešne. A hádam by som sa aj bola zasmiala, ak by jeho ešte stále vyvalený pohľad nesklesol pod hranicu brady. Akýsi inštinkt ma nútil skloniť hlavu a skontrolovať sa práve v „tých“ miestach.

A práve vtedy som zistila, že boj so županom som síce vyhrala, ale horný límec tak akosi nepriliehal a odhaľoval pomerne dosť z môjho... ehm... plného hrudníka.


Koľkokrát ma v negližé Felix už videl? Nespočetnekrát! A prečo to odrazu bolo všetko také iné? Na túto otázku som  nemala odpoveď.


Ubehli ďalšie tri dlhé sekundy neuveriteľného ticha a našich neveriacich pohľadov. Či som chcela alebo nie, útroby mi zovrela potreba. Čisto ženská, obyčajná a v poslednej dobe u mňa tak zriedkavá... Nikdy som na Felixa nemyslela inak ako na priateľa. Nikdy v ňom nevidela muža a už vôbec nikdy som nezachytila, že by ma on vnímal ako ženu do postele...


Cítila som, ako mi v ústach odrazu vyprahlo a krátke, rýchle dýchanie sa stávalo čoraz ťažším. S iróniou mi napadlo, že som ešte pred týždňom bola celá rozochvená z Emmetta, popri nácvikoch spoločenských zvyklostiach a teraz mi rôsolovatejú kolená pri pohľade na muža, ktorý pozná moje najtajnejšie tajomstvá a ktorému sa odjakživa chodievam vyplakávať na rameno.


Chovám sa ako pobláznená šestnástka!


Keď Felixova ruka začala pomaly klesať, došlo mi, že nechcem, aby sa ma nedotkol. Otázkou ostávalo, ako mu to mám naznačiť... času bolo tak zúfalo málo. V zlomku sekundy môj mozog nabral neskutočné obrátky, no prv, než sa stihol rozhodnúť pre realizáciu jednej z približne milióna, či dvoch, myšlienok, ktoré vyhlásili v mojej hlave ďalšiu „svetovú“, trajektória tej ohromnej ruky sa zmenila. Prestala klesať. Omráčene, ako v nejakom sne, som ju pozorovala, ako sa blíži k ojej tvári. Pár centimetrov pred cieľom sa Felixova päsť otvorila a vtedy sa ma konečne dotkol. V hlave, v hrudi i v celom mojom podbrušku vybuchol hrejivý, farebný ohňostroj. Z úst mu vyšiel ťažký, hrdelný vzdych, ktorý ma omámil i prebral k životu zároveň.


Bola som rýchlejšia než raketa. Oboma rukami som ho zdrapila za košeľu a celou svojou silou som sa ho snažila pritiahnuť k sebe čo najbližšie. On urobil to isté, keď mu ruka, ktorou ma najprv pohladil po tvári skĺzla hlbšie do mojich vlasov až k zátylku, za ktorý ma priťahoval k svojej širokej hrudi. Druhú ruku mi ovinul okolo môjho pása, akoby som bola jeho záchranný pás a on stroskotal uprostred oceánu.


Narazili sme do seba s takou vervou, že som sa až čudovala, že sme si nakoniec nezlomili navzájom nosy. Naše dotyky mali ďaleko do romantiky. Naše bozky boli tvrdé, priam až surové od nedočkavosti, ktorá nás úplne ovládala.


Felix ma zatlačil hlbšie do izby a siahajúc za seba, nahmatal dvere. Keď sa mu to podarilo, jediným švihom ich zatresol s takou razanciou, až sa zatriaslo sklo na vitríne, čo stála neďaleko. Ostatné si pamätám tak nejako rozostrene. Neprestával ma postrkovať smerom k posteli, zatiaľ čo ja som sa držala tej jeho prekliatej košele ako kliešť. Felixove ruky som cítila všade, lietali po mojom tele ako splašené a DOČERTA!, bolo to skvelé!!! Kamkoľvek sa dotkol, ostala po ňom vypálená brázda, ktorú mohol zaceliť iba on... A opäť iba svojimi dotykmi. Naše priateľstvo sa práve ocitlo v troskách. Mala by som nad tým smútiť, no ja, túžila som  iba po ďalších a ďalších dotykoch.  Šialene  som sa bála mu ich oplácať. Jednoducho, mala som strach, že ak sa ho teraz pustím, tak sa tento sen raz a navždy rozplynie a mne nezostane nič, len oči pre plač a zúfalo prázdna náruč. Zažmúrila som oči, akoby nevidieť pravdu – že všetko, čo bolo medzi nami sa tým prvým bozkom nenávratne skončilo  - bolo možné schovať za tmavé mihalnice. Bolo by to tak jednoduché.


Potom sa Felix rozhodol opustiť moje ústa a taktiež mi začal strhávať ruky z látky. Prv ako som hystericky otvorila oči, zaprotestovala som hlasným vzlykom. Zasmial sa. Tak ako vždy a predsa inak. Po tele som mala husiu kožu od tých najmenších chĺpkov na zátylku až po palce na nohách.


„Vydrž, mám toho na sebe priveľa...“ Bolo jediné, čo povedal. A to úplne stačilo na to, aby mi vyprsklo šťastie v hrudnom koši.


Navzájom sme sa hladili očami, cez ne sme nedokázali prerušiť kontakt ani len na jediné mrknutie. Všetko, čo na sebe mal, postrhával v rekordnom čase. Najprv letela košeľa, potom nohavice a nakoniec všetko ostatné. Nech sa prepadnem do samotného pekla! Nikdy som nevidela nič krajšie, ako jeho!


Ten búrlivý pohyb, ktorým sme sa k sebe opäť prilepili, sme vykonali ako dobre zosynchronizované časti jediného stroja. V rukách zovrel moju tvár, no po prvotnej dravosti nastal obrat. Ohromné dlane, ktorými by dokázal aj zabiť boli odrazu dojímavo nežné. Palcom mi poláskal spodnú peru a ja som ten dotyk cítila aj najvzdialenejších nervových zakončeniach.


„Ach bože, o tomto som tak dlho sníval...“ vydýchol trochu so zachmúreným obočím a potom jeho pery vymenili službu, ktorú doteraz vykonával jeho palec. Tento bozk bol úplne iný. Nežný, ľahký, jemný, na zbláznenie omamný!


„Máš toho na sebe priveľa, miláčik,“ zašepkal mi do úst. Jeho dych ma dokonale rozochvel. Nebola som schopná povedať jediné slovo. Tak mu musel stačiť môj úsmev.


Ďalej sme už nehovorili. Felix mi zložil z ramien župan a rovnako tak aj nočnú košeľu, ktorej ramienka nechal skĺznuť po mojich ramenách aj s látkou až mi padli k nohám. Potom sa trochu sklonil, venoval mi ešte jeden rýchly bozk a podobral ma pod kolenami.

V jeho náručí bolo nádherne. Nedokázala som z jeho tváre spustiť oči. Odrazu mi prišiel tak neuveriteľne príťažlivý... nechápala som, kde som dala oči!


Pohladila som mu tvár, zatiaľ čo ma niesol k posteli cez celú miestnosť. Potom mi prsty skĺzli k mocnému ramenu a odtiaľ k širokej hrudi plnej drobných čiernych chĺpkov, jemných ako samotný hodváb.


Zhrnutie



předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

12)  Empress (08.05.2012 01:55)

Konečne som sa dostala k čítaniu mačičiek
Nikuš, bolo to skvelé a ja len
Carlisle intrigán:D , Edward šmírák , chudáka Jaspera je mi ľúto a samozrejme úplne dokonalá "chvíľka" Felixa a Iriny

Twilly

11)  Twilly (26.04.2012 16:08)

Leni, já vlastně taky, až do doby, než jsem začala psát tuhle scénu ... ale ne, fakt, nekecám. Prostě si ty postavy dělají co chtějí a když Felix Irinu uviděl, tak to už všechno šlo mimo mě :p

Lenka326

10)  Lenka326 (25.04.2012 20:31)

Teda, člověk se sem pár dní nedostane a ty tady pověsíš takovou erotickou bombu!!! Irina a Felix, tý brďo. Myslela jsem si, že udržuje přísně profesionální odstup, ale ona touha je touha a sex je sviňa, jak se u nás říká :D Ale Ale nějak z toho cítím něco víc než jen živočišnou touhu. Pletu se?
Mám velkou radost z intrikování taťky Carlislea, jak Edwardovi-naslouchači přihrál Bellu tak blízko, i když je určitě čeká dlouhá cesta. Je mi jí líto, takové trauma. A vůbec teda netuším, jak z toho všeho vybruslí Jasper. Na to jsem opravdu zvědavá. Těším se.

Twilly

9)  Twilly (24.04.2012 23:54)

To nevím ani já, zatím, páč jsem ještě nenapsala ani čárku

HMR

8)  HMR (24.04.2012 23:44)

no, to byl jeden za Edwarda jeden za Jazze a jeden za Felixe kdo ví, co je ještě čeká, že?

Twilly

7)  Twilly (24.04.2012 23:31)

Už sis dovolila.. a hned třikrát ... ale já to fakt jako beru, Čičinko

HMR

6)  HMR (24.04.2012 23:24)

bych si nedovolil...

Twilly

5)  Twilly (24.04.2012 23:23)

Už seš jak Bos

HMR

4)  HMR (24.04.2012 23:11)

Bosorka

3)  Bosorka (22.04.2012 20:20)

áááááááááááách...já jsem doufala, že Irina a Felix si padnou do náruče, ale že to vezmou až takhle doslova ;)

maryblack

2)  maryblack (22.04.2012 14:41)

Ten Eda je, ale šmírák:D Moc hezký Twilly a Irina s Felixem -

Cathlin

1)  Cathlin (22.04.2012 13:43)

Tedy! B) Śmírující Edward, téměř oblafnutý Jasper a nakonec ještě intimní Irina a Felix! Nevím, co z toho je více objevné!

Twilly, opět děkuji za zážitek!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek